Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6To-60-2019.pdf
PDF · 148.66 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/60/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr. Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaných Ing. P. A. a F. B., pre prečin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní oboch obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 25. októbra 2018, č. k. 9T/58/2016 - 319, na verejnom zasadnutí konanom 10. marca 2020 v Trnave, takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 odsek 1 písmeno e/, odsek 3 Trestného poriadku zrušuje sa u obžalovaných Ing. P. A. a F. B. napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
II. Na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa
obžalovaný Ing. P. A., nar. XX.XX.XXXX v K., trvalé bydlisko V. X, K.
o d s u d z u j e
podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno k/, § 38 odsek 3 Trestného zákona, § 56 odsek 1 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 300 (tristo) eur.
Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona súd obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu obžalovaný úmyselne zmaril, určuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
III. Na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa
obžalovaný F. B., nar. XX.XX.XXXX v K., trvalé bydlisko B., prechodne bytom A. XXX
o d s u d z u j e
podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písmeno k/, § 38 odsek 3 Trestného zákona, § 56 odsek 1 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 300 (tristo) eur.
Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona súd obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu obžalovaný úmyselne zmaril, určuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
odôvodnenie:
Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 25. októbra 2018, č. k. 9T/58/2016 - 319, uznal oboch obžalovaných za vinných z prečinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
od začiatku mesiaca december 2014 do 17.12.2014 v Trnave obž. P. A. ako konateľ spol. SWC Trnava s.r.o. so sídlom Hospodárska 53, 917 01 Trnava a obž. F. B. ako osoba oprávnená rozhodovať vo veciach tejto spoločnosti a ako výkonný riaditeľ tejto spoločnosti po vzájomnej dohode vylákali od spoločnosti ROSSA COMMERCIUM Sp. z o.o. zapísanej v Obchodnom registri Poľskej republiky sumu vo výške 13 600 eur a to tak, že predstierali, že ako predávajúci zabezpečia a dodajú do uvedenej spoločnosti 300 ton pšenice, na základe čoho bola dňa 10.12.2014 uzatvorená kúpna zmluva, pričom pred dodaním pšenice v objeme prvých 100 ton požadovali zálohovú platbu, na ktorú dňa 11.12.2014 vystavili faktúru č. 141202 na sumu vo výške 13 600 eur, ktorú kupujúci ROSSA COMMERCIUM Sp. z o.o. uhradil v dvoch splátkach vo výške 10 200 eur dňa 12.12.2014 a 3 400 eur dňa 17.12.2014 na bankový účet F. B. vedený v K., a.s. č. SK XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, pričom k prevzatiu pšenice malo dôjsť dňa 17.12.2014 v areáli Poľnonákupu a.s. Galanta, Matúškovská cesta 1586/18, kde boli uvedeného dňa za týmto účelom pripravené spoločnosťou ROSSA COMMERCIUM Sp. z o.o. dva kamióny, pričom však obž. P. A. ani obž. F. B. pšenicu nezabezpečili a za účelom jej zabezpečenia nevyvinuli žiadnu aktivitu, čím spôsobili poškodenej spoločnosti ROSSA COMMERCIUM Sp. z o.o., Ul. Pod fortem 2/3-4, 31-302 Krakow, Poľská republika, IČO: 122469886 škodu vo výške 13 600 eur. Okresný súd za to obžalovaného Ing. P. A. odsúdil podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno k), § 38 ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov, ktorého výkon mu podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na 12 (dvanásť) mesiacov. Obžalovaného F. B. za to odsúdil podľa § 221 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno k), § 38 odsek 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov, ktorého výkon mu podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na 12 (dvanásť) mesiacov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi spol. SWC Trnava spol. s.r.o. (ďalej len SWC Trnava) a spol. Rossa Commercium Sp. z o.o. (ďalej len Rossa Commercium) bol uzatvorený záväzkovo- právny vzťah, a to kúpna zmluva z 10. decembra 2014, ktorej predmetom malo byť dodanie 300 ton pšenice. Spol. Rossa Commercium v súlade so zmluvou uhradila zálohu za dodávku pšenice vo výške 13.600 eur, avšak záväzok spol. SWC Trnava spočívajúci v dodávke 300 ton pšenice splnený nebol. Spol. Rossa Commercium preto žiadala vrátenie zaplatenej zálohy, na čo spol. SWC Trnava reagovala zápočtom s pohľadávkou, ktorú mala voči tretiemu subjektu - spol. Lucant Kamilla Bourguios. Predmetom dokazovania bola tá skutočnosť, či požiadavka obžalovaných na vyplatenie zálohy poškodenou spoločnosťou vo výške 13.600 eur zodpovedala reálnemu obchodnému vzťahu
- predaju pšenice, ktorý sa neskôr v dôsledku iných faktorov neuskutočnil alebo bola spol. ROSSA Commercium v tomto smere od začiatku prezentovaného obchodného vzťahu obžalovanými uvedená do omylu za účelom vylákania zálohy vo výške 13.600 eur a jej následného započítania s ich pohľadávkou voči spoločnosti E. A. B.. Obžalovaný F. B. v rámci procesnej obrany uvádzal, že pšenicu, ktorá mala byť dodaná spol. ROSSA Commercium, mal zabezpečenú od asi troch alebo štyroch roľníkov, ktorí ju skladovali v Poľnonákupe Galanta a dodávka sa neuskutočnila pre napadnutie pšenice škodcami. Svedok Ing. V. T. vyvrátil výpoveď obžalovaného v tomto smere, nakoľko jednoznačne uviedol, že zmena majiteľa pšenice mu musí byť vždy nahlásená, k čomu v tomto prípade nedošlo, obžalovaným neskladoval žiadnu pšenicu a všetka pšenica, ktorú skladoval, bola v poriadku. Obžalovaný Ing. P. A. v rámci procesnej obrany uvádzal, že pšenicu, ktorá mala byť spol. Rossa Commercium dodaná, zabezpečoval obžalovaný F. B., teda on nemal úmysel uviesť spol. Rossa Commercium do omylu. Z emailovej a telefonickej komunikácie obžalovaného so svedkom E. J. A. však vyplýva, že obžalovaný mal vedomosť o nezabezpečení pšenice, nakoľko pred uzavretím kúpnej zmluvy so spol. Rossa Commercium nepodpísal žiadne kúpne zmluvy, titulom ktorých sa mala spol. SWC Trnava stať vlastníkom 300 ton pšenice ani takýmto množstvom pšenice sám nedisponoval, hoci s poukazom na predchádzajúce obchodné aktivity so spol. Poľnonákup Galanta mal vedomosť o nutnosti zmeny osoby uskladniteľa pre jeho vydanie zo skladov predmetnej spoločnosti. Bezprostredne po nedodaní tovaru dňa 18.12.2014 obžalovaný emailom informoval E. J. A., že vyplatenú zálohu vo výške 13.600 eur nevrátia, ale vec budú riešiť zápočtom pohľadávky, ktorú má spol. SWC Trnava voči spol. E. A. B.. Z uvedeného podľa okresného súdu nepochybne vyplýva, že obžalovaní z dôvodu neúspešného pokusu o uspokojenie ich pohľadávky voči spol. E. A. B. a z dôvodu obdobného personálneho obsadenia spol. Rossa Commercium podvodným spôsobom vylákali peňažné plnenie vo výške 13.600 eur na čiastočné upokojenie svojej pohľadávky, v čom spočíva obohatenie sa obžalovaných na škodu majetku spol. Rossa Commercium.
Pokiaľ ide o formu zavinenia obžalovaných, okresný súd bol toho názoru, že obžalovaní konali v priamom úmysle v zmysle § 15 písmeno a) Trestného zákona, keď z okolností prípadu je evidentné, že obžalovaní chceli vyššie uvedeným spôsobom vylákať plnenie vo výške 13.600 eur, hoci mali vedomosť, že nedisponujú žiadnou pšenicou, ktorú by spol. ROSSA Commercium mohli v dohodnutom termíne dňa 17. decembra 2014 dodať. Vzhľadom na výšku spôsobenej škody, ktorá zakladá kvalifikačný znak skutku spôsobením väčšej škody podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, ako aj sofistikovaný spôsob jej spáchania, nemožno v prípade obžalovaných vyhodnotiť nebezpečnosť spáchaného prečinu ako nepatrnú. Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na okolnosti a spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osoby obžalovaných ich pomery a možnosť ich nápravy. Pri prečine podvodu podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona je trestná sadzba trestu odňatia slobody stanovená od 1 roka do 5 rokov. Skúmajúc pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona, dospel k záveru, že je potrebné upraviť zákonom stanovenú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona, nakoľko u obžalovaných bola zistená len poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písmeno k) Trestného zákona, že obžalovaní spol. Rossa Commercium dobrovoľne nahradili spôsobenú škodu. Priťažujúca okolnosť nebola zistená. Pre prípad uloženia trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal zo sadzby trestu odňatia slobody od 1 roka do 3 rokov a 8 mesiacov. Vzhľadom na osoby obžalovaných, najmä s prihliadnutím na ich doterajší život, prostredie, v ktorom obžalovaní žijú a okolnosti prípadu dospel okresný súd k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaných výkon trestu nie je nevyhnutný, preto v zmysle § 49 odsek 1 písmeno a) výkon trestu obžalovaným podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona im určil skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov, ktorú považoval za postačujúcu na sledovanie správania sa obžalovaných a ich schopnosť viesť riadny život. Takto uložený trest podľa názoru okresného súdu v sebe obsahuje tak požadovaný prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti), prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu) ako aj prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti) v zmysle § 34 Trestného zákona. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásili obžalovaný F. B. a neprítomný obžalovaný Ing. P. A. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Mateja Csenkyho odvolanie čo do výroku o vine a treste. Prokurátor sa vzdal práva na podanie odvolania. Obžalovaný F. B. odvolanie ku dňu konania verejného zasadnutie písomne nezdôvodnil. Obžalovaný Ing. P. A. odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Mateja Csenkyho písomným podaním doručeným okresnému súdu 15. januára 2019. V odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, rovnako za nezákonné považuje aj konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. V prvom rade okresnému súdu vytýkal, že sa dostatočne nevysporiadal so všetkými okolnosťami potrebnými pre spravodlivé rozhodnutie vo veci a taktiež sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou obhajoby. Výrok o vine je odôvodnený v rozsudku pomerne všeobecne a vágne s použitím všeobecného argumentu, že obhajobu považuje súd za nevierohodnú. Rozsudku chýbajú náležitosti podľa § 168 odsek 1 Trestného poriadku, keďže súd neuviedol akými okolnosťami bol vedený pri rozhodovaní o predmetnej trestnej veci a zároveň neuviedol vzájomnú súvislosť medzi vykonanými dôkazmi a vinou. Zároveň sa súd nevyrovnal dostatočným spôsobom s obhajobou a tiež neuviedol, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku z veľkej časti pozostáva z rekapitulácie vykonaných dôkazov a poukazu na konkrétne zákonné ustanovenia, pričom v odôvodnení absentuje vysvetlenie vzájomných súvislosti a právnych úvah, na základe ktorých súd posudzoval predmetný skutok. Rozsudok napĺňa znaky arbitrárnosti a obžalovaný ho považuje za prejav svojvôle bez prihliadnutia na dôkazy vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa a bez prihliadnutia na základné zásady trestného konania. Obžalovaný v odvolaní okresnému súdu ďalej vytýkal, že výpovede obžalovaných vyhodnotil ako nevierohodné s odôvodnením, že neboli potvrdené žiadnym vykonaným dôkazom. Okresný súd absolútne nešpecifikoval, na základe akých konkrétnych skutočností považoval jeho výpoveď za nevierohodnú a zároveň nešpecifikoval, výpovede ktorých konkrétnych svedkov naopak považoval za vierohodné. Bližšia špecifikácia týchto skutočností (rovnako tak konkretizácia výpovedí svedkov, ktoré podľa názoru súdu vyvracajú jeho verziu opisu udalostí) sú nevyhnutnou náležitosťou rozsudku, aby aj nezúčastnený čitateľ rozsudku mohol zistiť, z čoho súd odvodzuje nevierohodnosť jeho výpovede. Takýto postup súdu považuje obžalovaný za arbitrárny. Obžalovaný zdôraznil, že od samého počiatku (po tom ako mu bolo vznesené obvinenie) vypovedal ucelene v tom smere, že sa v žiadnom prípade
nedopustil protiprávneho konania, preto mu nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností súd dospel k záveru, že jeho výpoveď je nevierohodná a účelová. Súd zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku neustále používa množné číslo „obžalovaní", ktorý postup nepovažuje obžalovaný za správny, nakoľko z uvedeného postupu je zrejmé, že nehodnotil účasť jeho a obžalovaného B. na spáchaní skutku samostatne, ale paušálne si vytvoril obraz o spáchaní skutku oboma a vôbec sa nezaoberal naplnením základných znakov skutkovej podstaty trestného činu oboma obžalovanými (tieto ani samostatne a vo vzájomných súvislostiach nehodnotil, resp. z napadnutého rozsudku takéto skutočnosti nevyplývajú). Ďalej obžalovaný vytýkal, že z rozsudku nie je zistiteľné, z akého konkrétneho dôkazu súd vyvodil záver, že mal vedomosť o nezabezpečení pšenice. Túto okolnosť súd v konaní vôbec neskúmal a ani nevyplýva z vykonaného dokazovania. Ak by sa súd dôsledne oboznámil s jeho výpoveďou, ako aj výpoveďou spoluobžalovaného B., nemohol by konštatovať takýto záver, nakoľko zabezpečenie pšenice mal na starosti spoluobžalovaný B., ktorý mu potvrdil, že pšenica je riadne zabezpečená. On nemal dôvod bližšie skúmať túto okolnosť a spoľahol som sa na toto vyjadrenie. Tiež nie je zistiteľné, z akých konkrétnych zákonných ustanovení súd vychádzal pri konštatovaní, že on nepodpísal žiadne kúpne zmluvy, predmetom ktorých by bolo 300 ton pšenice. Pšenica ako tovar je predmetom kúpnej zmluvy, ktorá zároveň nemusí byť uzatvorená v písomnej forme, preto nie je zrejmé, z akého dôvodu súd poukazuje na nepodpísanie kúpnej zmluvy na pšenicu. Zabezpečenie pšenice zároveň nemusí byť realizované nevyhnutne vo forme kúpnej zmluvy, ale existuje celý rad ďalších inštitútov, na základe ktorých spoločnosť SWC Trnava mohla disponovať a aj disponovala 300 tonami pšenice (napríklad mohla byť dodaná v rámci subdodávky, prípadne bartrovým obchodom a pod.). Za nesprávne považuje zistenie súdu, že on sám nedisponoval 300 tonami pšenice, lebo dodávateľom pšenice nemal byť on ako fyzická osoba (preto ani nemal dôvod disponovať 300 tonami pšenice), ale spoločnosť SWC Trnava. Vyššie uvedené skutočnosti sú v podstate jediným odôvodnením jeho účasti na spáchaní skutku, ktoré aplikoval súd na preukázanie jeho viny. Je to absolútne nedostatočné a arbitrárne. S poukazom na uvedené trpí napadnuté rozhodnutie v celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov, v dôsledku čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Tým, že súd nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok bolo výrazným spôsobom zasiahnuté do práva na obhajobu, lebo okresný súd mu odňal možnosť skutkovo a právne argumentovať v rámci možnosti využiť riadny opravný prostriedok. Obžalovaný ďalej v odvolaní namietal chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení a že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Skutok, z ktorého bol uznaný za vinného, nebol v skutkovej vete napadnutého rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty prečinu podvodu. U tohto trestného činu sa vyžaduje úmysel ako subjektívna stránka trestného činu. V priebehu vykonaného dokazovania nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by bez akýchkoľvek pochybnosti svedčili záveru, že bola naplnená subjektívna stránka smerujúca k spáchaniu trestného činu podvodu. Úmyselné konanie páchateľa malo byť súčasťou opisu skutku v skutkovej vete rozsudku prvého stupňa, pričom táto skutočnosť musí vyplynúť z vykonaného dokazovania. Tieto zákonom stanovené podmienky neboli v danom prípade naplnené. Súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že obžalovaní konali v priamom úmysle v zmysle § 15 písmeno a) Trestného zákona, teda opäť používa množné číslo bez toho, aby konkrétne pri jeho osobe vyhodnotil prítomnosť vedomostnej a vôľovej zložky môjho konania. V žiadnom prípade obžalovaný svojim konaním nesmeroval k spáchaniu trestného činu podvodu, ani sa pri realizácii predmetného obchodu nechcel žiadnym spôsobom obohatiť. Zo žiadneho z doposiaľ vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že by sa akýmkoľvek spôsobom obohatil na úkor poškodenej spoločnosti Rossa Commercium. Je toho názoru, že z rozsiahleho dokazovania vyplýva, že nenaplnil svojim konaním základné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu (predovšetkým nebola preukázaná subjektívna stránka predmetnej skutkovej podstaty). Pri predmetnom obchodnoprávnom vzťahu konal v súlade so všetkými uzatvorenými zmluvami a dohodami. Skutočnosť, že pôvodne (17.12.2014) nedošlo k realizácii dodávky objednanej pšenice nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, pričom následne konal všetky úkony v snahe zrealizovať predmetnú dodávku (k čomu napokon aj došlo, i keď s určitým oneskorením). Súd pozabudol pri hodnotení dôkazov na skutočnosť, že v samotnej kúpnej zmluve uzatvorenej so spoločnosťou Rossa Commercium nebo dohodnutý konkrétny termín dodania pšenice (čo potvrdil aj samotný zástupca poškodeného pri výsluchu na hlavnom pojednávaní). V žiadnom prípade nemôže byť preukázaný jeho úmysel konať podvodne od samého počiatku, pričom nemal v žiadnom prípade vôľu podvodne vylákať zálohu vo výške 13.600 eur. Zvlášť za situácie, kedy spoločnosť SWC Trnava dosahovala objem obchodov v roku 2013 vo výške cca 2.500.000 eur a v roku 2014 vo výške 1.050.000 eur, čo predstavuje v naturálnej hodnote cca 7000 ton obilnín.
Omyl pri trestnom čine podvodu je nezhoda vedomostí a predstáv človeka so skutočným stavom veci. Páchateľ uvádza niekoho do omylu spravidla aktívnym konaním, keď predstiera existenciu určitých okolností, ktoré sú v rozpore so skutočným stavom veci. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v jeho prípade bol vylúčený úmysel uviesť spoločnosť Rossa Commercium najneskôr v čase dohadovania dodávky pšenice do omylu uvedením nepravdivých údajov a skutočností, čím nemohlo dôjsť k naplneniu obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Ďalej v odvolaní namietal, že sa okresný súd absolútne v napadnutom rozsudku nevysporiadal s podstatou obhajobnej argumentácie, že v tomto konkrétnom prípade ide výlučne o obchodnoprávny spor. Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu, ktoré má občianskoprávny alebo obchodnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca (prípadne obchodnej spoločnosti) v oblasti obchodnoprávnych vzťahov. Trestnoprávna ochrana ako ultima ratio má nastúpiť až tam, kde nepostačí ochrana poskytovaná inými právnymi odvetviami, v tomto prípade právom obchodným (viď nález ÚS ČR č. k. 1 ÚS 69/06). Obžalovaný považujem za absolútne neprípustné, aby súdna moc preberala ochranu záujmov konkrétnych fyzických (v tomto prípade právnických) osôb za situácie, kedy ochrana týchto záujmov primárne náleží jednotlivcovi v oblasti súkromnoprávnych vzťahov. Úlohou súdnej moci je ochrana celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca či právnickej osoby, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku namietal, že spoločný základ podvodných konaní spočíva v omyle inej osoby. Omyl ako rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí mať určitú „kvalitu" (nestačí akákoľvek nepravda") a musí byť prostriedkom spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Okrem iného ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu (v tomto prípade zaslanie zálohy vo výške 13.600 eur) má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona, zo zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obchodných prípadoch bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za „uvádzanie do omylu" v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Z doposiaľ vykonaného dokazovanie je zrejmé, že p. A. ako zástupca poškodenej spoločnosti žiadnym konkrétnym spôsobom neoveroval zabezpečenie pšenice a zároveň sa pred zaslaním zálohy vo výške 13.600 eur žiadnym spôsobom nepresvedčil, že plnenie kúpnej zmluvy je možné. Takéto okolnosti zo spisového materiálu nevyplývajú. Zároveň tieto skutočnosti súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nehodnotil, ani nebral do úvahy. V tejto konkrétnej veci v žiadnom prípade nejde o situáciu, že samotné „údajné" uvedenie nepravdy, ktorej preskúmavanie nie je bežné, resp. omyl ani pri zvýšenej miere opatrnosti nemožno rozpoznať, prípadne osoba vykonávajúca dispozíciu nie je objektívne schopná v určitom čase a stave disponujúcimi prostriedkami prípadný omyl eliminovať. V súvislosti s vyššie uvedeným poukázal na fakt, že P. A. (zástupca poškodeného) podal trestné oznámenie ihneď po neúspešnej dodávke objednaného tovaru (v decembri 2014 bezprostredne po uzatvorení kúpnej zmluvy), kedy v danom prípade mohol poškodený dodržaním potrebnej miery opatrnosti zabrániť tomu, aby došlo k spáchaniu údajného trestného činu, resp. nedodaniu pšenice. Poškodená spoločnosť si pred zaslaním vodiča na preprave žiadnym spôsobom neoverovala, či je pšenica pripravená na prepravu. Ak poslal vodiča na prepravu a dodávka pšenice nebola úspešná, mal možnosť domáhať sa vrátenia poskytnutej zálohy a zároveň mohol požadovať náhradu spôsobenej škody. Takéto kroky však poškodená spoločnosť neučinila a okamžite riešila vec trestným oznámením. Poškodený bol povinný dodržiavať aspoň elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť ak sú pre to ľahko dosiahnuteľné prostriedky. V tejto súvislosti dal obžalovaný súdu do pozornosti súdu najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2TdoV 21/2013 zo 4. februára 2014. Bez významu v tejto súvislosti nie je ani skutočnosť, že poškodená spoločnosť si svoj nárok, ktorý uplatnila v trestnom konaní, do dnešného dňa neuplatnila v civilnom konaní a bez zjavného dôvodu uplatnila svoj nárok výlučne v rámci trestného konania. Zároveň v súvislosti so započítaním pohľadávky (ktorú mu okresný súd prvého stupňa vyčítal) uvádzam, že poškodená spoločnosť Rossa Commercium sa na súde do dnešného dňa nedomáhala určenia neplatnosti takéhoto započítania. Aj táto skutočnosť svedčí záveru, že poškodená spoločnosť sa v celom rozsahu spoliehala na inštitúty trestného práva napriek tomu, že na ochranu jej práv a oprávnených záujmov existovali prostriedky civilného, resp. obchodného práva. OČTK musia prostriedky trestného procesu uplatňovať len na báze zdržanlivosti, teda tam, kde iné nástroje práva zlyhali alebo sú neefektívne a neadekvátne. Poškodená spoločnosť tieto prostriedky ani len nevyužila. Každý je primárne povinný aspoň v minimálnej miere dbať na nevyhnutnú ochranu svojich práv a majetkových záujmov, dodržiavať potrebnú mieru opatrnosti
a zabezpečiť si ľahko dostupné informácie významné pre rozhodnutie, prípadne si tieto uplatňovať v zmysle svojho postavenia. Poškodená spoločnosť nekonala v súlade s primeranou mierou opatrnosti poškodeného a zároveň všetky vyššie uvedené skutočnosti nepochybne potvrdzujú záver, že v danom prípade išlo výlučne o obchodnoprávny spor medzi dvoma obchodnými spoločnosťami. V danom prípade je evidentné, že nejde o trestný čin. Za danej skutkovej a právnej situácie mal súd postupovať tak, že mal obžalobu odmietnuť prípadne mal sám rozhodnúť o zastavení trestného stíhania. Pokiaľ ide o uložený trest, obžalovaný ho považuje za neprimerane prísny. Okresný súd mu podľa neho nesprávne priznal len jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno k) Trestného zákona, hoci správne mu mal priznať aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmena j) Trestného zákona, nakoľko doteraz viedol riadny život. Touto okolnosťou sa súd vôbec nezaoberal. Samotné priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti by síce nemalo zásadný vplyv na trestnú sadzbu, avšak pri ukladaní trestu ide o okolnosť, ktorú treba skúmať aj v súvislosti s prípadnou aplikáciou § 39 Trestného zákona. Obžalovaný ďalej namietal, že súd absolútne nevysvetlil, z akého dôvodu považoval uloženie podmienečného trestu za nevyhnutné a z akého dôvodu neuložil peňažný trest. Takto uložený trest podľa obžalovaného nesmeruje k potrebe naplnenia účelu trestu podľa § 34 Trestného zákona. V tejto súvislosti poukázal na fakt, že je staršieho veku, dosiaľ neprišiel do rozporu so zákonom, aktívne sa zapája do práce v Slovenskom červenom kríži v územnom spolku K., kde pôsobí na pozícii podpredsedu a angažuje sa v propagácii a podpore darcovstva krvi, za čo bol odmenený zápisom do knihy cti Slovenského červeného kríža. Dodal, že v rámci obchodných vzťahov s rodinou A. nastali značné problémy, v dôsledku ktorých sú tieto osoby dlžné ich spoločnosti viac ako 30.000 eur. Napriek tomu, že učinili všetky kroky potrebné k vymoženiu tejto sumy, neboli sme úspešní. Za týchto okolností spoločnosť, ktorá im dlží viac ako 30.000 eur, je v pozícii poškodenej a on v pozícii obžalovaného. Uvedomuje si, že takýto náhľad na vec nemožno aplikovať na posudzovanie tejto trestnej veci, avšak považuje za potrebné na túto skutočnosť poukázať predovšetkým z morálneho hľadiska. Bez významu nie je ani fakt, že spoločnosť SWC Trnava si napokon svoj záväzok dodania pšenice vo vzťahu k „poškodenej" spoločnosti splnila a teda nikomu nevznikla žiadna škoda. Cíti sa veľmi ponížený tým, že bol odsúdený za skutok voči poškodenej spoločnosti Rossa Commercium, ktorá naďalej dlhuje spoločnosti SWC Trnava sumu viac ako 30.000 eur. Keď sa snažili túto pohľadávku riešiť v Poľsku aj prostriedkami trestného práva, neboli úspešní, nakoľko tamojšie orgány činné v trestnom konaní neidentifikovali naplnenia základných znakov skutkovej podstaty. Naproti tomu slovenské orgány ihneď pristúpili k trestnému stíhaniu jeho osoby, ktoré napokon viedlo k neprávoplatnému odsúdeniu. Celé trestné konanie považuje za neprimeranú a absurdnú kriminalizáciu svojej osoby, čo veľmi ťažko znáša. Postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k situácii, kedy sa štandardné civilné vzťahy riešili a riešia na úkor jedného z účastníkov prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom dochádza k znerovnoprávneniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov, teda k porušeniu článku 1 Listiny základných práv a slobôd. Princíp „ultima ratio" je potrebné zohľadňovať ako pri posudzovaní formálnej stránky činu, tak pri posudzovaní jeho konkrétnej spoločenskej nebezpečnosti závažnosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v konečnom návrhu žiadal, aby krajský súd v zmysle § 321 odsek 1 písmen a), b), d) a e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na nové prejednanie, eventuálne aby sám vo veci rozhodol tak, že ho oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku. Žiadna zo strán konania sa k písomným dôvodom predmetného odvolania nevyjadrila. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie 29. mája 2019. Krajský súd vo veci vykonal 10. marca 2020 verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry, obžalovaný F. B. a obhajca obžalovaného Ing. P. A. JUDr. Matej Csenky. Krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti splnomocneného zástupcu poškodeného JUDr. I. X. U., ktorý sa bez ospravedlnenia nedostavil a obžalovaného Ing. P. A., ktorý predložil prostredníctvom svojho obhajcu súhlas na takýto procesný postup. Pokiaľ ide o konanie, krajský súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie oboznámením správ zo Sociálnej poisťovne, z ktorých vyplynulo, že obaja obžalovaní sú poberateľmi starobných dôchodkov, pričom F. B. po odpočítaní zrážok ostáva zo starobného dôchodku suma vo výške 307,47 eur a Ing. P. A. suma 409,40 eur. Prokurátor v konečnom návrhu žiadal odvolania oboch obžalovaných podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca JUDr. Matej Csenky na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava písomne zdôvodneného odvolania. Poukázal na skutočnosť, že ide o obchodno-právny vzťah a došlo k zneužitiu trestnoprávnych
inštitútov. Poškodený sa spoliehal výlučne na toto trestné konanie a v civilnom konaní si pohľadávku ani neuplatnil. V konečnom návrhu žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a obžalovaného podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodiť. Obžalovaný F. B. na verejnom zasadnutí uviedol, že je nevinný a trvá na svojich doterajší obhajobných prednesoch. Žiadal krajský súd, aby mu pomohol s vrátením peňazí od poškodeného A., ktorý nemá žiadnu škodu a je spokojný a obžalovaný má škodu a ešte k tomu je aj súdený. Oni s poškodeným normálne debatovali, nevie pochopiť, čo je na tom trestné. Konečný návrh nepredniesol. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali oprávnené osoby, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohli a urobili tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaní podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolania oboch obžalovaných sú sčasti dôvodné. Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy v súlade s ust. § 2 odsek 12 Trestného poriadku vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o vine obžalovaných. V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 odsek 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a rozviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaných a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Podľa názoru krajského súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé, vychádza zo skutkového stavu, ako bol zistený na hlavnom pojednávaní a krajský súd proti nemu nemá žiadne výhrady, preto si odôvodnenie v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach naň poukazuje. K odvolacím námietkam obžalovaného Ing. P. A. týkajúcich sa dokazovania krajský súd uvádza, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že žalovaný skutok sa stal a že ho spáchali obaja obžalovaní. Kľúčová je v tomto prípade výpoveď svedka E. J. A., ktorý podrobne popísal okolnosti prípadu. Z jeho výpovede jednoznačne vyplynulo, že oboch obžalovaných osobne poznal dlhú dobu, pričom obchodné rozhovory ohľadne predmetnej pšenice viedol s nimi oboma. Kým s obžalovaným F. B. riešil praktickú stránku veci ako miesto, čas a dátum odberu, tak s obžalovaným Ing. P. A. riešil všeobecné podmienky. Svedok tiež uviedol, že si vzájomne dohodli konkrétny termín nakládky pšenice, lebo on na daný termín musel objednať prepravu nákladnými autami. Oboma obžalovanými bol ubezpečený, že nakládka pšenice sa v dohodnutom termíne uskutoční, inak by si dopravu pšenice neobjednával. Obžalovaní mu potvrdili aj úhradu zálohovej faktúry za pšenicu. Keď svedok zistil, že nakládka v určený deň neprebehla, cestoval autom z Krakova na Slovensko a počas cesty striedavo komunikoval telefonicky s oboma obžalovanými ohľadom vzniknutej situácie. Obžalovanými bol počas rozhovorov uvádzaný do omylu, lebo mu oznamovali, že sa dostavia na miesto nakládky a situáciu vyriešia, no potom mu prestali dvíhať telefóny. Neskôr mu oznámili, že pšenica nebude dodaná z dôvodu zlej akosti a že zaplatenou zálohou si vyrovnajú stratu z pred deviatich rokov z firmy, v ktorej svedok pracoval ako radový zamestnanec. Okrem tejto výpovede oboch obžalovaných usvedčuje samotný fakt, že 300 ton pšenice, ktorú mali obžalovaní na základe kúpnej zmluvy z 10. decembra 2014 predať spoločnosti Rossa Commercium ich spoločnosť SWC Trnava vôbec nevlastnila, resp. nedisponovala takýmto množstvom pšenice, čo vyplynulo z prečítaných výpovedí svedkov Ing. V. J. a Ing. V. T.. Svedok Ing. V. J. vo výpovedi uviedol, že ako štatutár Agro Matúškovo, s.r.o. nerokoval s obžalovanými resp. so spoločnosťou SWC Trnava v kritickom čase o predaji pšenice. Už vôbec nepotvrdil, že by mu mal nejaký obchod s obžalovanými stroskotať pre napadnutie jeho pšenice škodcami, lebo on pšenicu v tom čase napadnutú škodcami nemal.
Ani svedok Ing. V. T. nepotvrdil, že by v danom čase bola v ich firme uskladnená nejaká pšenica, ktoré by patrila obžalovanému Ing. P. A.. Svedok ale potvrdil, že niekedy v polovici decembra 2014 do jeho firmy Poľnonákup Galanta, a.s. volal nejaký Poliak s tým, že kúpil pšenicu od obžalovaného Ing. P. A.. Svedok vo výpovedi uviedol, že tomu Poliakovi vtedy telefonicky oznámil, že obžalovaný Ing. P. A. u nich nemá uskladnenú žiadnu pšenicu, preto mu (Poliakovi) žiadnu pšenicu nevydá. Taktiež svedok tomuto Poliakovi vyvrátil tvrdenie, že v ich firme by mala byť pšenica napadnutá škodcami, čo malo údajne podľa obžalovaného Ing. P. A. brániť nakládke pšenice. Svedok ďalej uviedol, že deň pred tým telefonátom od Poliaka videl pred svojou firmou dva poľské kamióny aj so šoférmi, no keďže o žiadnom obchode ako štatutár a zodpovedná osoba nič nevedel, nevenoval týmto kamiónom žiadnu pozornosť. Zároveň svedok uviedol, že po rozhovore s Poliakom ihneď kontaktoval telefonicky aj obžalovaného Ing. P. A. a vyzval ho, aby nepravdivými tvrdeniami o pšenici napadnutej škodcami neznevažoval u Poliaka dobré meno Poľnonákupu Galanta, a.s. a tiež, aby si vec s Poliakom doriešil sám. Svedok dodal, že pokiaľ uskladňoval obilie pre klientov, mal s nimi riadne uzatvorené zmluvy o skladovaní. S obžalovaným Ing. P. A. takú zmluvu v tom čase uzavretú nemal. Ak sa aj stalo, že niektorý jeho klient (skladovateľ) obilie predal tretej osobe, vždy sa riadne u svedka v kancelárii zdokumentovala zmena vlastníctva, viedla sa presná evidencia. Na záver svedok vo výpovedi uviedol, že v kritickom čase obžalovaný Ing. P. A. žiadnu pšenicu od jeho klientov (skladovateľov) nekupoval a ani nekúpil, v tom si si je svedok istý, o tom by musel vedieť. Na základe vyššie uvedených skutočností ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že obaja obžalovaní pred svedkom E. J. A. len predstierali, že ich firma SWC Trnava k 17. decembru 2014 vlastní 300 ton pšenice, ktoré skladuje v Poľnonákupe Galanta, a.s. a hodlá ju predať práve spoločnosti Rossa Commercium. Toto vôbec nebola pravda. Obžalovaní predstieraním týchto neexistujúcich skutočností uviedli spoločnosť Rossa Commercium bez pochyby do omylu ohľadom splnenia záväzku spoločnosťou SWC Trnava s cieľom obohatiť sa na jej úkor, čím tejto spoločnosti spôsobili škodu titulom vylákanej zálohy v celkovej sume 13.600 eur. Uvedené postačuje na naplnenie znakov objektívnej stránky trestného činu podvodu u oboch obžalovaných. Pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona, k jeho spáchaniu je treba úmyselné zavinenie. Zavinenie definujeme ako vnútorný psychický vzťah páchateľa k objektívnym znakom trestného činu. Predstavuje vzťah vedomosti a vôle k protiprávnemu konania ako celku, aj k jednotlivým znakom skutkovej podstaty. Záver o tom, či je tu zavinenie v zmysle Trestného zákona a v akej forme, je záverom právnym. Tento právny záver o subjektívnych znakoch trestného činu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver o objektívnych znakoch trestného činu. Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o zavinení, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale zavinenie a jeho formu treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol čin spáchaný a zo všetkých dôkazov významných z tohto hľadiska. V tomto konkrétnom prípade sa na naplnenie zákonných znakov subjektívnej stránky vyžadovalo, aby bolo v konaní preukázané, že obaja obžalovaní už v čase uzavretia kontraktu medzi firmami SWC Trnava a Rossa Commercium konali v úmysle dohodnutý tovar v určenom čase veriteľovi nedodať, čím veriteľa uviedli v omyl, aby sa na škodu jeho majetku obohatili. V tomto smere okrem dôkazov vyššie rozvedených treba poukázať na emailovú komunikáciu obžalovaných so spoločnosťou Rossa Commercium, ktorá bola na hlavnom pojednávaní riadne oboznámená. Obžalovaný F. B. v emaily z 8. decembra 2014 oznamuje poškodenej spoločnosti údaje o pšenici (pšenica A, vlhkosť 14%, obj. hm. 785, dusík. látky 12,5%, číslo poklesu 230, lepok 27,2) a obžalovaný Ing. P. A. zasiela emailom z 11. decembra 2014 návrh kúpnej zmluvy, následne v ďalšom emaily potvrdzuje pripísanie zálohy kúpnej ceny na účet a potvrdzuje miesto nakládky tovaru
- Poľnonákup Galanta, a.s. Emailom zo 16. decembra 2014 obžalovaný F. B. potvrdzuje spoločnosti Rossa Commercium, že sa budú nakladať dve autá. V emaily zo 17. decembra 2014 o 14:24 spoločnosť Rossa Commercium už u obžalovaného urguje nakládku pšenicu do týchto dvoch áut, lebo prepravná spoločnosť už nechce viac čakať a hodlá účtovať spoločnosti Rossa Commercium sankcie za prestoje objednaných áut. V ďalšej komunikácii spoločnosť Rossa Commercium urguje nakládku, pričom obžalovaní im oznamujú, že pšenica nebude dodaná a už zaplatenú zálohu budú riešiť zápočtom na iný dlh. Z uvedeného je nepochybné, že v snahe obohatiť spoločnosť SWC Trnava na úkor spoločnosti Rossa Commercium predstierali pripravenosť spoločnosti SWC Trnava dodať spoločnosti Rossa Commercium pšenicu v zmysle uzavretej kúpnej zmluvy obaja obžalovaní spoločne, nielen obžalovaní F. B. ako sa bránil obžalovaný Ing. A. v odvolaní. O zavinení oboch obžalovaných preto ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti.
Motívom vylákania sumy 13.600 eur od spoločnosti Rossa Commercium bola snaha takýmto spôsobom sa domôcť aspoň časti peňazí, ktoré firme SWC Trnava dlhovala iná poľská spoločnosť E. A. B., ktorá zostala insolventná. Obaja obžalovaní totiž dlh spoločnosti E. A. B. primárne nespájali s touto právnickou osobou, ale s osobou svedka E. J. A., keďže tento svedok bol činný v oboch spomínaných poľských spoločnostiach. Tento motív konania obžalovaných okrem ich vlastných výpovedí dokresľuje aj písomné podanie SWC Trnava z 10. marca 2015 (v spise na č. l. 143) adresované splnomocnenému zástupcovi poškodenej spoločnosti JUDr. U., ktorým sa oznamuje zápočet tejto pohľadávky na dlh firmy E. A. B., lebo E. J. A. mal verbálne uznať zodpovednosť za minimálne polovicu tohto dlhu s tým. Ďalej sa v podaní uvádza, že toto stanovisko SWC Trnava oznámili E. A. v deň poukázania prostriedkov s tým, že sa nemôže vyhnúť osobnej zodpovednosti a beztrestne škodiť ďalej. Faktom ale zostáva, že išlo o dva rôzne podnikateľské subjekty, dve rôzne právnické osoby registrované v Poľsku, preto takýto zápočet nebol právne možný. To bol aj dôvod, pre ktorí obžalovaní neskôr pristúpili na základe dohody k náhrade spôsobenej škody. Na dokreslenie motívu krajský súd poukazuje na písomné podanie označené ako návrh vysporiadania vzájomných vzťahov medzi SWC Trnava a spoločnosti Rossa Commercium (v spise na č.l. 173), kde sa v bode 5/ návrhu obžalovaní domáhali, aby E. J. A. podal svedectvo v trestnom konaní, že medzi ich spoločnosťami išlo len o obchodný spor, ktorí vyriešili dohodou a tiež po svedkovi chceli, aby im bol nápomocný pri vymáhaní dlhu voči spoločnosti E. A. B.. Správne okresný súd ustálil u oboch obžalovaných aj formu zavinenia v podobe priameho úmyslu podľa § 15 písmeno a) Trestného zákon, lebo chceli spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem ním chránený. Okresným súdom ustálená právna kvalifikácia skutku ako prečinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona tak zodpovedá stavu veci a zákonu. Pokiaľ obžalovaní následne po spáchaní trestného činu škodu nahradili, jedná sa o náhradu škody, ktorú je možné zohľadniť vo výroku o treste či v tzv. adhéznom konaní, nie však vo výroku o vine. Tým je daná zároveň odpoveď na kľúčové odvolacie námietky obžalovaného Ing. P. A. prezentované vyššie v texte. Vo vzťahu k jeho ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa princípu „ultima ratio" krajský súd uvádza, že okresný súd postupoval pri riešení tejto otázky v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá našla svoje odraz v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. augusta 2013, , sp. zn. 2Tdo 35/2013, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR číslo 6/2014 pod poradovým číslom 96. V zmysle cit. rozhodnutia, ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 odsek 2 Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch. Inak povedané, obchodnoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami Obchodného zákonníka a v jeho zmysle (§ 1 ods. 2) subsidiárne aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. V posudzovanom prípade bol materiálny korektív v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona nepochybne naplnený v intenzite charakteristickej pre prečin. Vyplýva to nielen z výšky spôsobenej škody ako okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby, ktorá päťnásobne presahovala min. hranicu väčšej škodu (2.660 eur), ale ako správne poukázal okresný súd aj zo sofistikovaného spôsobu vykonania tohto trestného činu. V žiadnom prípade tak nešlo o nepatrnú závažnosť činu. Krajský súd však dospel k záveru, že odvolania oboch obžalovaných sú dôvodné pokiaľ ide o uložené tresty. Čo sa týka pomeru a miery poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, okresný súd správne u oboch obžalovaných zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno k) Trestného zákona, že dobrovoľne nahradili spôsobenú škodu. Priťažujúce okolnosti u žiadneho z obžalovaných ani krajský súd nezistil. Pokiaľ sa obžalovaný Ing. P. A. domáhal v odvolaní priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona, že pred spáchaním skutku viedol riadny život, túto mu nebolo možné priznať vzhľadom na jeho priestupkovú minulosť. To platí aj vo vzťahu k spoluobžalovanému F. B., ktorý bol navyše v minulosti aj dvakrát odsúdený za daňovú trestnú činnosť, aj keď odsúdenia má už toho času zahladené. Správne okresný súd skonštatoval, že pre prípad ukladania trestu odňatia slobody sa
vychádza z trestnej sadzby upravenej podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona, t. j. v rozpätí od 1 roka do 3 rokov a 8 mesiacov. Okresný súd však dospel k nesprávnemu právnemu záveru pokiaľ ide o druh uloženého trestu. Jeho názor, že účel trestu možno v prípade obžalovaných dosiahnuť len uložením trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, nie je správny. Podľa názoru krajského súdu je možné v tomto prípade účel trestu sledovaný v ust. § 34 Trestného zákona dosiahnuť u obžalovaných aj niektorým z alternatívnych trestov k trestu odňatia slobody, konkrétne peňažným trestom. Krajský súd pri svojej úvahe o druhu trestu zohľadnil osobné a majetkové pomery obžalovaných, ich vek, tiež fakt, dobu, ktorá uplynula od skutku, počas ktorej sa obžalovaní žiadnej inej trestnej činnosti nedopustili, no najmä skutočnosť, že vzniknutú škodu poškodenej spoločnosti medzičasom celú nahradili. S poukazom na to krajský súd obom obžalovaným ako páchateľom úmyselného trestného činu, ktorým získali resp. sa snažili získať majetkový prospech, uložil podľa § 56 odsek 1 Trestného zákona peňažné tresty na úrovni ich súčasného čistého mesačného príjmu, teda vo výmere 300 eur, ktoré budú nepochybne obaja schopní zaplatiť. Takéto tresty podľa názoru krajského súdu spravodlivo a objektívne zohľadňujú potreby a účel trestu z hľadiska generálnej a individuálnej prevencie a tiež potrebu morálneho odsúdenia obžalovaných spoločnosťou. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil súd obom obžalovaným podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona náhradný trest odňatia slobody na samej dolnej hranici zákonného rozpätia, t. j. jeden rok. Z prezentovaných dôvodov krajský súd rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.