Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sa-25-2019.pdf
PDF · 155 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/25/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Dany Bystrianskej v právnej veci žalobcu: O.. L. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. X, G., právne zastúpený: JUDr. Richard Kovalčík, advokát, Rázusova 1, Košice, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, Špitálska 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/516-0007Km zo dňa 17.08.2015, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/516-0007Km zo dňa 17.08.2015 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca správnou žalobou zo dňa 3.11.2015, ktorú súdu doručil 9.11.2015, žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/ SOC/2015/516-0007 zo dňa 17.08.2015, ktorým zmenil podľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 18.5.2015, č. j. KE1/OHNNVAŠSD/HNNV_KE_IV/SOC/2015/75233-0026. Žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a žalobcovi priznať náhradu všetkých trov konania proti žalovanému.
2. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, ako prvostupňový správny orgán, svojim rozhodnutím č. j. KE1/OHNNVAŠSD/HNNV_KE_IV/SOC/2015/75233-0026 z 18.5.2015 znížil žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi na sumu 55,80 Eur mesačne od 01.04.2015.
3. Rozhodnutie posúdil podľa § 25 ods. 2, § 26 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní a žalobcovi znížil pomoc v hmotnej núdzi na sumu 55,80 Eur mesačne od 01.04.2015. Žalobca bol ÚPSVaR Košice aktivačným centrom vyzvaný dňa 23.02.2015 na preukázanie požadovaných skutočností rozhodujúcich na ďalšie poskytovanie a výšku pomoci v hmotnej núdzi v zmysle § 10 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi na obdobie od 01.04.2015 do 31.12.2015. Výzva sa týkala vykonávania navrhovaných činností v rozsahu 32 hodín mesačne, podľa pokynov organizátora mestská časť Nad jazerom na obdobie od 01.04.2015 do 31.12.2015, s dátumom vykonávania činností v dňoch od 20. až 24.04.2015 a od 27. až 29.04.2015 a v dňoch 18. až 22.05.2015 a od 25. až 27.05.2015 v čase od 7,00 do 11,00 s druhom pracovných činností - vykonávanie dozoru na priechodoch pre chodcov počas rannej a poobednej dopravnej špičky pri školách a zabezpečovanie verejného poriadku, občianske hliadky. Žalobca bol v sprievodnom liste výzvy poučený, že ak ponuku odmietne alebo po jej akceptovaní
na výkon činností nenastúpi, podľa § 10 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, sa dávka zníži o sumu 61,60 Eur. Tiež v ňom bol upovedomený, že nedoručenie tlačiva bude považované za odmietnutie ponuky, čo má za následok zníženie dávky v hmotnej núdzi o sumu 61,60 Eur. Správny orgán citoval ust. § 10 ods. 3 a poukázal na ust. § 15 ods. 1 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, podľa ktorého sa suma pomoci v hmotnej núdzi určí ako rozdiel medzi úhrnom súm dávky a príspevkov (55,80 Eur) a príjmom.
4. Žalobca sa v mesiaci apríl 2015 nezúčastnil vykonávaní činností podľa § 10 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi z dôvodu odmietnutia ponuky, dávku znížil správny orgán o sumu 61,60 Eur, ale keďže domácnosť žalobcu nemá žiadny príjem od 01.04.2015, poskytuje sa mu pomoc v hmotnej núdzi - príspevok na bývanie vo výške 55,80 Eur mesačne. /ust. § 15 ods. 2 zákona/.
5. Žalobca proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 18.05.2015 podal odvolanie zo dňa 26.06.2015.
6. Žalovaný v odvolacom konaní proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 18.5.2015, podľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime zo dňa 18.05.2015 výrokovú časť rozsudku zmenil a znížil žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi na sumu 55,80 Eur mesačne od 01.04.2015 do 31.05.2015. Mal za to, že v mesiacoch jún a júl 2015 žalobca nedostal ponuku na vykonávanie činností 32 hodín mesačne.
7. Odvolací orgán rozhodnutie dôvodil ustanoveniami § 10 ods. 2 písm. a) a ods. 3, 5, 6 a poukázal i na § 10 ods. 4, § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 písm. a) a § 15 ods. 1 a § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi. Zo spisu mal za preukázané, že správny orgán prvého stupňa výzvou zo dňa 23.02.2015, žalobcovi doručenej prostredníctvom splnomocnenca dňa 06.03.2015, vyzval žalobcu na preukázanie skutočností, ktoré sú rozhodujúce na ďalšie poskytovanie a výšku pomoci v hmotnej núdzi a aby sa v lehote 3 pracovných dní odo dňa doručenia uvedenej výzvy vyjadril, či ponuku na vykonávanie činností prijíma alebo odmieta a zároveň, aby doručil úradu podpísané tlačivo. V poučení bol tento upozornený na to, že pokiaľ ponuku odmietne, alebo po jej akceptovaní na výkon činností nenastúpi, podľa § 10 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi sa dávka zníži o sumu 61,60 Eur. Žalobca, hoci bol poučený, že nedoručenie tlačiva bude považované za odmietnutie ponuky, a následku znížením dávky v hmotnej núdzi o sumu 61,60 Eur, do troch pracovných dní odo dňa prevzatia výzvy s ponukou, úradu ponuku na vykonávanie činností v rozsahu 32 hodín mesačne nedoručil, čo sa považuje za odmietnutie ponuky a má za následok zníženie dávky o 61,60 Eur mesačne. Žalobca nemá žiadny príjem a je naďalej fyzickou osobou v hmotnej núdzi a má nárok na príspevok na bývanie, preto mu bola priznaná pomoc v hmotnej núdzi od 01.04.2015 55,80 Eur mesačne. Odvolací orgán k námietke, že o začatí konania je správny orgán povinný upovedomiť všetkých účastníkov uvedených v odvolaní, uviedol, že na konanie o hmotnej núdzi sa v zmysle § 22 ods. 1 zákona o pomoci v hmotnej núdzi neuplatňuje § 18 ods. 2, 3 zákona č. 71/2967 Zb. o správnom konaní /začatie správneho konania dňom, keď správny orgán urobí voči účastníkovi prvý úkon/. K ponuke na vykonávanie činností v rozsahu 32 hodín mesačne na obdobie od 01.04.2015 do 31.12.2015, v čase od 7:00 hod. do 11:00 hod., podľa rozpisu v mesiacoch apríl 2015, máj 2015 a august 2015, september 2015 v pracovných činnostiach - vykonávanie dozoru na priechodoch pre chodcov počas rannej a poobednej dopravnej špičky pri školách a zabezpečovanie verejného poriadku, občianske hliadky. Uviedol, že ponuka spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti s aplikáciou § 10 ods. 3 zákona a bez prihliadnutia na dosiahnuté vzdelanie, vek alebo iných kritérií.
8. Žalobca v správnej žalobe poukázal na nezákonnosti v postupe žalovaného zo dňa 17.08.2015, považoval postup a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného za v rozpore s článkom 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, lebo dôvodom pre odňatie dávky bola skutočnosť, že žalobca sa odmietol podrobiť postupu prvostupňového správneho orgánu, ktorý ho nútil vykonávať proti jeho vôli prácu. Preto je bez akejkoľvek pochybnosti, že nikto nemôže byť nútený k akejkoľvek práci pod hrozbou sankcie ani pod hrozbou zníženia dávky pomoci v hmotnej núdzi. Nesúhlasil so znížením pomoci v hmotnej núdzi aj s poukazom na práva garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákon č. 460/1992 Zb. Ústavu Slovenskej republiky, ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukázal i na porušené procesné podmienky konania, lebo správny orgán ho nijakým spôsobom neupozornil na začatie konania, neumožnil nahliadnutie do spisu, návrh dôkazov a svedkov, atď., čím mu malo byť obmedzené právo na obhajobu. Uviedol napokon, že spoločne s odvolaním
zo dňa 26.06.2015 doručil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice okrem iného aj dve podania, ktoré obsahovali vznesenie námietky predpojatosti voči dvom zamestnancom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, a to voči A.. A. O. a L.. N.. Žalobca poukázal na ust. § 10, § 12 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a tvrdil, že ak sa odvolací správny orgán nevysporiadal s námietkou predpojatosti, ktorá bola vznesená účastníkom správneho konania počas konania, nepreskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, to má za následok vadu rozhodnutia a v konečnom dôsledku aj jeho nezákonnosť, lebo k námietke vznesenej voči L.. N. vôbec nerozhodol, preto je jeho rozhodnutie nezákonné a žalobcovi bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces a odňatá možnosť konať pred správnym orgánom v dôsledku postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 17.08.2015. Žalobca tvrdil, že námietku predpojatosti podal v čase po vydaní rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, avšak predmetné rozhodnutie nebolo právoplatné, ak žalobca námietky predpojatosti podal spolu s odvolaním. Správny orgán bol preto povinný sa nimi riadne a náležite zaoberať. Podľa neho sa inštitút vylúčenia zamestnancov môže uplatniť kedykoľvek počas konania, pričom jeho aplikáciu môže iniciovať účastník konania a aj sám zamestnanec správneho orgánu /Potasch, P., Hašanová, J. zákon o správnom konaní (správny poriadok). Komentár. I. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, str.46/. Žalovaný ale o odvolaní rozhodol 17.08.2015 a až 31.08.2015 žalobcovi doručil odpoveď na ním vznesenú námietku predpojatosti, ktorú považoval za podanú oneskorene, po vydaní rozhodnutia prvostupňového orgánu.
9. Žalovaný správny orgán vo vyjadrení k správnej žalobe z 23.5.2016 zaujal stanovisko k žalobe a v prvom rade namietal nevčasnosť podania správnej žaloby na správny súd a poukázal na ust. § 24 ods.1 a 2 Správneho poriadku. Uviedol, že žalobca má zriadený P.O.BOX a zásielka s napadnutým rozhodnutím žalovaného o odvolaní bola adresovaná žalobcovi a na pošte uložená 24.8.2015. Pretože žalobca si zásielku nevyzdvihol do 3 dní od jej uloženia, preto posledným dňom, 27.8.2015, sa považuje rozhodnutie žalobcovi za doručené. Nepokladal za možné uplatniť zákonnú úpravu doručovania prostredníctvom pošty, ak správny orgán doručoval žalobcovi v P.O.Boxe žalobcu. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby súdu preto podľa žalobcu uplynula márne, lebo jej koniec pripadol na 28.10.2015, kým žaloba žalobcu bola na súd doručená osobne 9.11.2015. Žalovaný k veci samej uviedol, že žalobca si výzvu o jeho účasti na aktivačných prácach prevzal 6.3.2015 a na túto výzvu neodpovedal v stanovenej lehote 3 dní. Preto s poukazom na ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 písm. a) a § 15 ods. 1 a § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi správny orgán prvého stupňa vo veci správne rozhodol.
10. K námietke zaujatosti zopakoval, že obsahovo námietky boli rovnaké a boli doručené 29.6.2015 po vydaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa v čase prebiehajúceho odvolacieho konania. V prípade úradnej osoby A.. A. O., ktorý mal byť vylúčený z dôvodu jeho zaujatosti, bola námietka podaná po vydaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktoré preskúmaval. Podľa odvolacieho správneho orgánu, ak už prvostupňový správny orgán za účasti namietaného zamestnanca vydal rozhodnutie, inštitút námietky zaujatosti postráda logiku tohto inštitútu, ktorou je zabezpečiť objektivitu rozhodovania správneho orgánu, teda aby sa vec rozhodla a prejednala bez účasti vylúčeného zamestnanca. Vylúčiť takéhoto zamestnanca ex post po vydaní rozhodnutia pokladal v zmysle § 9 a 12 Správneho poriadku za nemožné. Dôvodil, že obe námietky zaujatosti boli obsahovo rovnaké a boli mu doručené 29.6.2015. Mal za to, že odvolací správny orgán k námietke zaujatosti zaujal stanovisko a túto zamietol 10.7.2015. Aj v prípade úradnej osoby A.. A. O., námietka bola podaná po vydaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, preto podľa žalovaného - postráda logiku, o námietke zaujatosti ako inštitútu je zabezpečiť objektivitu rozhodovania správneho orgánu, aby sa vec prejednala a rozhodla bez účasti vylúčeného zamestnanca a vylúčiť takéhoto zamestnanca ex post po vydaní rozhodnutia, pokladá v zmysle § 9 a 12 Správneho poriadku za nemožné.
11. Krajský súd v Košiciach ako správny súd rozsudkom č. k. 7S/147/2015 z 30.11.2017 zrušil rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/516-0007Km z 17.08.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako odvolací orgán zmenil rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE1/OHNNVAŠSD/HNNV_KE_I_IV/ SOC/2015/75233-0026 z 18.05.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že podľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa žalobcovi znižuje pomoc v hmotnej núdzi na sumu 55,80 Eur mesačne od 01.04.2015 do 31.05.2015. Krajský súd sa najskôr zaoberal námietkou včasnosti
podanej správnej žaloby v sociálnych veciach. Zásadnou právnou otázkou pre posúdenie včasnosti správnej žaloby v konaní bol vzťah ustanovenia § 24 ods. 2 a § 25 ods. 4 zákona o správnom konaní. Žalobca si vyzdvihol zásielku dňa 10.9.2015, z ním zriadeného P.O.Boxu, do ktorého bola zásielka 25.8.2015 doručená. Krajský súd preto konštatoval, že ak rozhodnutie žalovaného doručované do P.O. BOX žalobcu prevzal jeho splnomocnený zástupca na základe splnomocnenia doručeného na pošte dňa 10.9.2015, správna žaloba bola 9.11.2015 doručená v zákonnej dvojmesačnej lehote. Krajský súd zohľadnil judikatúru Najvyššieho súdu SR, predovšetkým jeho rozhodnutie sp. zn. 6Sžo/81/2015 z 21.1.2017 a jeho záver, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, mohla vyvolať konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami. O aplikácii ustanovení náhradného doručenia uviedol, že k nemu môže dôjsť iba v prípade, ak nedošlo k reálnemu doručeniu, lebo náhradné doručenie je iba subsidiárnym prostriedkom doručovania písomností, jeho okolnosti musia byť vždy riadne preukázané /ďalšie dokazovanie/. Preto podľa súdu uprednostnenie náhradného doručenia na základe toho istého dôkazného prostriedku nemožno považovať za ústavne konformné podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd z uvedeného právneho názoru aplikoval do záveru, že nie je možné posudzovať v kontexte prevzatia rozhodnutia doručovaného do P.O. BOX podľa § 25 ods. 4 správneho poriadku inak, ako prevzatie písomností doručovaných poštou, podľa ust. § 24 ods. 2 zákona o správnom konaní. Krajský súd sa tak stotožnil so žalobcom v otázke včasnosti podania žaloby a mal za to, že žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nedôvodne namietal, že žaloba podaná žalobcom súdu 9.11.2015, bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd rozhodol, že pokiaľ ide o doručovanie prostredníctvom pošty, otázku prevzatia doručovaných zásielok náhradným doručením podľa ust. § 24 zákona o správnom konaní je potrebné uplatniť ako analogiou légis aj vo vzťahu k doručovaniu do schránok P.O. Box, odvolávajúc sa na zámer zákonodarcu, ktorý upravil od 1. 7. 2017 posudzovanie plynutia lehôt u zásielok doručovaných poštou od momentu skutočného prevzatia zásielky a nie jej uloženia. Správny súd bral do úvahy, že žalobca zásielku prevzal (prostredníctvom splnomocnenca) na pošte dňa 10.9.2015. Potom je vylúčená aplikácia inštitútu náhradného doručenia (ust. § 25 ods. 2 až 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Správny súd sa nestotožnil so žalovaným správnym orgánom, ktorý namietal aplikáciu ust. § 24 ods.1 a 2 Správneho poriadku, majúc za to, že ak žalobca mal zriadený P.O.BOX a zásielka s napadnutým rozhodnutím bola na pošte uložená 24.8.2015, ktorú si žalobca nevyzdvihol do 3 dní od jej uloženia, t.j. 27.8.2015, uvedený deň sa považuje za deň doručenia. Napokon podľa žalovaného ust. § 25 ods. 2, 3 a 4 Správneho poriadku pre prípad fikcie doručenia zostáva aj po nadobudnutí účinnosti novely zákona o správnom konaní od 1.7.2017 nezmenený.
12. Krajský súd v rozsudku dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutia, pretože žalovaný správny orgán nerozhodol o vznesených námietkach predpojatosti žalobcom. Pokladal za nedostatočné sa so vznesenými námietkami vysporiadať len listom z 31.8.2015. Podľa súdu v prípade oboch námietok bol povinný žalovaný rozhodnúť o ich dôvodnosti a preto konštatoval, že prípadné rozhodovanie zaujatým zamestnancom treba pokladať za takú závažnú vadu správneho konania, ktorú nie je možné odstrániť a ktorá ho zaťažuje nezákonnosťou a hraničí s porušovaním princípu nezávislého a nestranného orgánu verejnej správy a spôsobuje jeho nezákonnosť.
13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaný a namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, keď rozhodol, že žaloba nebola podaná v dvojmesačnej zákonnej lehote. Podľa právneho názoru sťažovateľa krajský súd v dôsledku oneskorene podanej žaloby vo veci nemal vôbec rozhodovať. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 10Sžd/20/2011 a na dôvodovú správu novely Správneho poriadku, účinnej od 01.07.2017. Žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu, v zmysle ktorého sa s námietkou zaujatosti vznesenou žalobcom nestačilo vysporiadať listom a žalovaný bol povinný vydať o tom rozhodnutie a v tomto o nich rozhodnúť. Uviedol, že žalobca námietky zaujatosti uplatnil voči riaditeľovi a zamestnancovi prvostupňového správneho orgánu až podaním z 29.06.2015, teda v čase, keď už bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, voči ktorému sa žalobca odvolal a vo veci odvolania rozhodoval žalovaný ako odvolací orgán, z čoho vyplýva, že postup pri vydávaní rozhodnutia nemohol trpieť vadou, ako uvádza žalobca. V prípade, ak rozhodnutie prvostupňového orgánu už vydané bolo, je podľa názoru žalovaného vylúčené dovolávať sa ex post aktivácie mechanizmu námietky zaujatosti. Súčasne uviedol, že Správny poriadok výslovne neustanovuje, aby správny orgán v
prípade, ak rozhoduje o takejto námietke zaujatosti, svoju odpoveď vydal vo forme rozhodnutia v zmysle Správneho poriadku, obsahujúceho zákonom predpísané náležitosti.
14. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobca zotrval na názore, ktorý je potvrdený toho času už aj ustálenou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého ak si žalobca zásielku prevzal (prostredníctvom splnomocnenca) na pošte dňa 10.09.2015, je aplikácia inštitútu náhradného doručenia (ust. § 25 ods. 2 až 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - správny poriadok) vylúčená. Poukázal opakovane a dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/81/2017 zo dňa 25.01.2017 vrátane právnych názorov v nich obsiahnutých, ktoré sú tak prameňom práva. K úprave fikcie doručovania v Správnom poriadku po 1.7.2017 uviedol, že aj keď sa ust. § 25 ods. 4 správneho poriadku uvedená úprava priamo nedotkla, je potrebné jej znenie vykladať per analogiam k doručovaniu podľa ust. § 24 ods. 2 Správneho poriadku. V súvislosti s tvrdením, že námietku zaujatosti voči zamestnankyni Ing. Zuzane Bánociovej žalovaný zamietol pokladal žalobca za nepravdivé a účelové tvrdenie, lebo žalobcovi nikdy nebolo doručené žiadne rozhodnutie, na ktoré odkazuje žalovaný a toto rozhodnutie nebolo predložené ani v súdnom konaní. K listu, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi, že námietku zaujatosti proti A.. A. O. považuje za neopodstatnenú. S poukazom na § 12 ods.1 a 2 Správneho poriadku, mal za to, že správny orgán o vylúčení zamestnanca správneho orgánu má rozhodovať formou rozhodnutia. Opätovne dal do pozornosti ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej, ak si adresát zásielku prevezme na pošte (a to kedykoľvek počas odbernej lehoty), je aplikácia inštitútu náhradného doručenia (ust. § 25 ods. 2 až 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) vylúčená. Konkrétne dal do pozornosti rozhodnutie sp. zn. 6Sžo/81/2017 z 25.01.2017, z obsahu ktorého vychádzaj aj krajský súd a ktoré náležite odôvodňuje prednosť faktického doručenia zásielky pred fiktívnym.
15. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25.9.2019 sp. zn.:9Sžsk/158/2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 7S/147/2015 zo dňa 30.11.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že novelou správneho poriadku, účinnou od 01.07.2017 (zákon č. 149/2017 Z.z.), bola zmenená úprava doručovania písomností do vlastných rúk podľa § 24 ods. 2, ale právna úprava doručovania zásielok do poštového priečinku podľa § 25 ods. 4 zostala nezmenená. Konštatoval, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 6Sžo/81/2015 rieši otázku vzťahu ustanovenia o doručovaní písomností do vlastných rúk (reálne prevzatie zásielky) podľa § 24 ods.1 Správneho poriadku k ustanoveniu o náhradnom doručení zásielky (fikcia doručenia) § 24 ods. 2 Správneho poriadku. V danom prípade poukázal na fakt, že žalobca si vyhradil doručovanie do poštového priečinku a preto ide o odlišnú situáciu, než je riešená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 6Sžo/81/2015, ktoré nie je možné na prejednávaný prípad bez výhrad aplikovať. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/35/2015 z 2. februára 2016 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2016, podľa ktorého: „Ak fyzická osoba (nepodnikateľ), ktorá si vyhradila na doručovanie zásielok poštový priečinok, preukáže, že sa v čase doručovania zásielky do vlastných rúk v obvyklom mieste bydliska nezdržiavala, považuje sa fikcia doručenia za vyvrátenú a právne účinky spojené s doručením zásielky nemôžu nastať.“ Preto a contrario je potrebné dospieť k záveru, že ak fyzická osoba (nepodnikateľ), ktorá si vyhradila na doručovanie zásielok poštový priečinok, nepreukáže, že sa v čase doručovania zásielky do vlastných rúk v obvyklom mieste bydliska nezdržiavala, právne účinky spojené s doručením zásielky môžu nastať. Konštatoval, že rozdiel medzi štandardným spôsobom doručovania zásielky do vlastných rúk v zmysle § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku a doručovaním zásielky adresátovi, ktorý si vyhradil doručovanie zásielok do poštového priečinku v zmysle § 25 ods. 4 Správneho poriadku, je ten, že pri druhom spôsobe doručenia odpadá povinnosť doručovateľa vykonať pokus o doručenie zásielky adresátovi v mieste doručenia. Najvyšší súd nesúhlasil s tvrdením žalovaného, v ktorom uvádza, že sa pre aplikáciu § 25 ods. 4 Správneho poriadku nevzťahujú podmienky doručovania uvedené v § 24 ods. 2 zákona a že sa pre vznik fikcie doručenia nevzťahuje ani podmienka zdržiavania sa v mieste doručenia. Pri doručovaní podľa § 25 ods. 4 Správneho poriadku sa však zásielka hneď po jej príchode uloží na pošte a adresátovi sa príchod zásielky, možnosť jej prevzatia a odberná lehota oznámi na predpísanom tlačive, ktoré sa vloží do poštového priečinku (ale aj SMS správou, či e-mailom). Platí, že ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia zásielky, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Nastáva teda fikcia doručenia zásielky. V oboch spomenutých prípadoch doručovania sa však zásielka určená do vlastných rúk môže považovať za doručenú tzv. náhradným spôsobom len za predpokladu, že adresát mal reálnu možnosť vyzdvihnúť si zásielku na pošte a oboznámiť sa s jej obsahom.“ Podľa názoru kasačného súdu je preto potrebné, ak adresát má vyhradené
doručovanie do poštového priečinku, či mal reálnu možnosť vyzdvihnúť zásielku na pošte a oboznámiť sa s jej obsahom. Podľa kasačného súdu je potrebné prihliadať aj na skutočnosť, že za žalobcu mal možnosť preberať zásielky splnomocnený zástupca, ktorý zásielku reálne prebral až dňa 10.09.2015. V ďalšom konaní kasačný súd uložil krajskému súdu opätovne posúdiť včasnosť podanej žaloby, pričom názorom vyjadreným kasačným súdom v tomto rozhodnutí je viazaný (§ 469 SSP). Zároveň rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§467 ods. 3)
16. Správny súd v konaní podľa § 199 a nasl. a podľa § 491 ods. 1 SSP zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok /SSP/ po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v konaní o správnej žalobe zo dňa 31.10.2017 preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, oboznámil sa s pripojeným administratívnym spisom, doplnil dokazovanie a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pre aplikáciu ust. § 191 ods. 1 písm. g/ SSP.
Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (znenie účinné do 01.07.2017), ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Podľa § 25 ods. 4. Správneho poriadku, ak si adresát vyhradí doručovanie zásielok do poštového priečinku, pošta adresátovi oznámi príchod zásielky, možnosť prevzatia a odbernú lehotu na predpísanom tlačive, ktoré vloží do poštového priečinku. Ak si adresát na základe dohody preberá zásielky na pošte a nemá pridelený priečinok, pošta tieto zásielky neoznamuje. V obidvoch prípadoch sa dátum príchodu zásielky považuje za dátum uloženia. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Podľa § 181 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 181 ods. 4 SSP zmeškanie lehoty podľa odsekov 1 až 3 nemožno odpustiť.
Podľa § 9 ods.1 zákona č. 71/1963 Zb. o správnom konaní /správneho poriadku/ zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 10 Správneho poriadku účastník konania oznámi správnemu orgánu skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu (§ 9), len čo sa o nich dozvie.
Podľa§ 12 Správneho poriadku o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec správneho orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho konania.
Podľa § 191 ods. 1 g/ veta prvá SSP, ods. 3 a ods. 6 správny súd rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, lebo došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
17. Súd sa v novom konaní primárne zaoberal včasnosťou podanej správnej žaloby v sociálnych veciach. Správny súd mal za preukázané z komunikácie so Slovenskou poštou, že žalobca mal zriadenú na pošte schránku P.O.Box na doručovanie jemu adresovaných písomností.
18. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nedôvodne namietal, že žaloba bola podaná 9.11.2015, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Správny súd konštatuje včasnosť podania žaloby. Slovenská pošta poskytla súdu na jeho dotaz informáciu o doručovaní zásielky s napadnutým rozhodnutím žalovaného do P.O.Box schránky žalobcu, ktoré mal s poštou dohodnuté. Slovenská pošta potvrdila, že zásielku adresovanú žalobcovi doručovanú do jeho P.O. BOX schránky prevzal za žalobcu splnomocnený zástupca dňa 10.9.2015 pod č. PS 133/2011.
19. Ako už konštatoval kasačný súd, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 6Sžo/81/2015 rieši otázku vzťahu ustanovenia o doručovaní písomností do vlastných rúk (reálne prevzatie zásielky) podľa § 24 ods.1 k ustanoveniu o náhradnom doručení zásielky (fikcia doručenia) § 24 ods. 2 správneho poriadku. Kasačný súd v danom prípade vyslovil, že na prejednávaný prípad tento bez výhrad nemožno aplikovať. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/35/2015 z 2. februára 2016, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2016, podľa ktorého: „Ak fyzická osoba (nepodnikateľ), ktorá si vyhradila na doručovanie zásielok poštový priečinok, preukáže, že sa v čase doručovania zásielky do vlastných rúk v obvyklom mieste bydliska nezdržiavala, považuje sa fikcia doručenia za vyvrátenú a právne účinky spojené s doručením zásielky nemôžu nastať.“ Preto a contrario je potrebné dospieť k záveru, že len ak fyzická osoba (nepodnikateľ), ktorá si vyhradila na doručovanie zásielok poštový priečinok, nepreukáže, že sa v čase doručovania zásielky do vlastných rúk v obvyklom mieste bydliska nezdržiavala, právne účinky spojené s doručením zásielky môžu nastať.
20. Žalobca si vyhradil doručovanie zásielok do poštového priečinku v zmysle § 25 ods. 4 Správneho poriadku. Pri spôsobe doručenia v zmysle § 25 ods. 4 Správneho poriadku odpadá povinnosť doručovateľa vykonať pokus o doručenie zásielky adresátovi v mieste doručenia a v prípade neúspechu ho vhodným spôsobom upovedomiť, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Pri doručovaní podľa § 25 ods. 4 Správneho poriadku sa zásielka hneď po jej príchode uloží na pošte a adresátovi sa príchod zásielky, možnosť jej prevzatia a odberná lehota oznámi na predpísanom tlačive, ktoré sa vloží do poštového priečinku (ale aj SMS správou, či e-mailom). Platí, že ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia zásielky, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Nastáva teda fikcia doručenia zásielky. Najvyšší súd SR ale nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že pre aplikáciu § 25 ods. 4 Správneho poriadku sa nevzťahujú podmienky doručovania podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. V oboch spomenutých prípadoch doručovania sa však zásielka určená do vlastných rúk môže považovať za doručenú, tzv. náhradným spôsobom len za predpokladu, že adresát mal reálnu možnosť vyzdvihnúť si zásielku na pošte a oboznámiť sa s jej obsahom.“
21. Podľa názoru súdu je preto potrebné prihliadať na fikciu doručenia, ak adresát má vyhradené doručovanie do poštového priečinku a mal reálnu možnosť vyzdvihnúť zásielku na pošte a oboznámiť sa s jej obsahom. Zároveň je podľa kasačného súdu potrebné prihliadať aj na skutočnosť, že za žalobcu mal možnosť preberať zásielky splnomocnený zástupca, ktorý zásielku reálne prebral až dňa 10.09.2015. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR citovaného v rozhodnutí sp. zn. 6Sžo/81/2015 zo dňa 25.01.2017 súd konštatuje, že z podstaty správneho súdnictva vyplýva ochrana občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Tento inštitút umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím a postupom poškodená, dovolala sa na súde ako nezávislom orgáne a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán nebude mať autoritatívne postavenie, ale postavenie rovné s ostatnými účastníkmi konania. Vyplýva z logického výkladu citovaných ustanovení ich záver, ak zásielka bola doručená, by mal byť rovnaký. Autoritatívne postavenie správneho orgánu sa prejavuje aj v striktnom dodržiavaní právnych prepisov. Súd nie je vždy absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a niekedy aj musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdu je nachádzať, zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom mienené a ako ho vykladať i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.
22. Preto zásadnou právnou otázkou pre posúdenie včasnosti správnej žaloby v konaní bolo skúmať, či si žalobca vyzdvihol zásielku dňa 10.9.2015 z ním zriadeného P.O. Boxu, do ktorého bola zásielka 25.8.2015 doručená, za situácie, či sa v čase jej uloženia do P.O. Boxu zdržiaval v mieste bydliska. Len tak sa môže konštatovať, že ak rozhodnutie žalovaného doručované do P.O. BOXu žalobcu
prevzal splnomocnený zástupca na základe splnomocnenia na pošte dňa 10.9.2015, správna žaloba bola žalobcovi doručená v zákonnej dvojmesačnej lehote dňa 9.11.2015.
23. Žalobca na pojednávaní 29.1. 2020 poukázal na obsah rozhodnutia kasačného súdu a navrhol vykonať dôkaz čestným prehlásením brata žalobcu k otázke, či sa v čase doručovania nachádzal v mieste bydliska. Poukázal na to, že žalobca v predchádzajúcich podaniach vo veci poukazoval na to, že sa reálne nezdržiaval v čase, teda doručovania spornej zásielky, v mieste bydliska /podanie z 2.5.2017, ktoré bolo podané tunajšiemu súdu 5.5.2017/, čo preukazoval čestným vyhlásením brata žalobcu. To potvrdzuje, že v dňoch, kedy bola zásielka doručovaná a teda bola uložená na pošte, sa spolu so žalobcom zdržiavali v obci R. L. na rekreačnej chate svojich rodičov, kde vykonávali rekonštrukciu a stavebné práce. Priečinok Post box, mal zriadený F. A. a so žalovaným nebola uzavretá žiadna zmluva, ani žalobca nepodal žiadnu žiadosť o špeciálne služby o zriadenie P.O. Boxu, ale existuje takzvané odnášacie prehlásenie, kde F. A. potvrdil, že bude odnášať všetky zásielky a na osobitnom tlačive jeho príbuzný L. A. súhlasí s doručovaním vyššie uvedených zásielok na túto adresu. Vzhľadom na tieto okolnosti podľa žalobcu žaloba je dôvodná aj s ohľadom na to, že žalovaný pred rozhodovaním o odvolaní nerozhodoval o námietke predpojatosti zamestnanca správneho orgánu. Žalobca predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR 7Sžsk/18/2018 a čestné vyhlásenie F. A. v kópii z 27.1.2020, ktoré bolo prehlásením brata žalobcu F. A. o tom, že v čase, kedy mala byť zásielka doručovaná, sa nachádzal spolu s bratom (žalobcom) na spoločnej chate rodičov z dôvodu rekonštrukcie tejto v obci R. L., okres G. - P., aj výpis z katastra nehnuteľností o vlastníctve nehnuteľnosti, kde sa žalobca a jeho brat v čase doručovania zásielky zdržiavali. Preto žalobca navrhol vypočuť brata žalobcu k otázke jeho čestného vyhlásenia. Uviedol, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorým došlo k posúdeniu otázky včasnosti podanej žaloby v konaní tunajšieho súdu 9Sa/27/2016 v obdobnej veci, vyplynulo, že sa stotožnil s argumentáciou o spôsobe náhradného doručenia zásielky a priorite a význame jej prevzatia adresátom, ako tomu bolo v posudzovanej veci.
24. Správny súd poukazuje na obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý zrušil rozsudok tunajšieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s právnym názorom, z ktorého vyplynulo, že judikát Najvyššieho súdu SR 6Sžo/81/2015 nemožno vždy vzťahovať. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4Sžo/35/2015, ktorý bol aj publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí /judikát pod č. 5/16/ a argumentom a contrario z tohto rozsudku uzavrel, že uplynutím tretieho dňa od uloženia zásielky do P.O.Boxu sa má za to, že zásielka bola doručená. Súd sa tak zaoberal otázkou kolízie náhradného doručenia a doručenia reálneho a riešil otázku, či bola podmienka zdržiavania sa adresáta v mieste doručovania splnená, lebo táto sa vzťahuje na doručovanie do vlastných rúk /adresu bydliska/ podľa § 24 ods.2 Správneho poriadku, ale aj na doručovanie do poštového boxu podľa § 25 ods.4 Správneho poriadku.
25. Predmetom posúdenia je potom otázka reálneho doručenia do poštovej schránky s poukazom na to, že fikcia doručenia, či už na doručovanie do vlastných rúk, alebo doručovanie do poštového P.O. Boxu, sa posudzuje rovnako, t.j. na doručovanie do vlastných rúk na adresu, ako aj na doručovanie do P.O. Boxu sa vzťahuje podmienka zdržiavania sa adresáta v mieste doručovania. Správny súd pripomína že i Najvyšší súd SR uvedené spôsoby doručenia, citované aj rozsudku 6Sžo/81/2015, pokladá za náhradné doručenie len po reálnom preverení v súvislosti s podmienkou zdržiavania sa adresáta v mieste doručovania zásielky, ktoré sa vzťahuje na doručovanie do vlastných rúk aj na doručovanie do P.O. Boxu.
26. K obsahu žiadosti žalobcu na samostatné zriadenie boxu na doručovanie pošty pre jeho osobu sa súd oboznámil s pripojeným spisom 8S/147/2015. Z tohto súdneho spisu bol zistený spôsob doručovania žalobcovi L.. L. A. prostredníctvom odnášacieho vyhlásenia do schránky zriadenej pre F. A.. K otázke doručovania žalobca doručil súdu 26.5.2017 svoje podanie z 13.5.2017 a nespochybnil, že zásielka adresovaná na meno žalobcu s rozhodnutím žalovaného /L.. L. A./, ako vyplýva aj z doručenky č.l.70, bola v skutočnosti doručovaná do zriadenej schránky F. A..
27. Žalobca trval na svojom právnom názore vo vzťahu k názoru Najvyššieho súdu SR o nesplnení podmienok náhradného doručenia a pokiaľ sa žalobca nezdržiaval v mieste bydliska, toto musí súd brať do úvahy pri posudzovaní doručenia rozhodnutia žalovaného náhradným doručením, keď zásielku s rozhodnutím žalovaného prevzal splnomocnený zástupca žalobcu, ako to vyplýva aj zo správy pošty.
28. Správny súd konštatuje po oboznámení pripojeného spisu 8S/147/2015 k otázke náhradného doručovania, ako aj k otázke, či sa žalobca v čase doručovania zdržiaval v mieste bydliska, že k tomuto sa žalobca vyjadril už podaním z 2.5.2017 na strane 3 svojho podania (č.l.59). Súdu bolo predložené čestné prehlásenie z 27.1.2020 a je prehlásením brata žalobcu F. A. o tom, že v čase, kedy mala byť zásielka doručovaná, sa nachádzal spolu s bratom (žalobcom) na spoločnej chate rodičov z dôvodu rekonštrukcie tejto v obci R. L., okres G. - P..
29. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že podľa názoru kasačného súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sžo/81/2015 nie je možné v tomto konaní aplikovať bez výhrad. Žalovaný uviedol, že predmetný judikát, ako aj ustálená judikatúra, na ktorú žalobca odkazuje, nerieši fikciu doručenia v prípadoch, v ktorých si adresát vyhradí doručovanie do poštového priečinku, ale rieši predovšetkým fikciu doručovania v zmysle § 24 ods.2 Správneho poriadku. Poukázal na to, že zákonodarca rozlišuje medzi fikciou doručenia v § 24 ods.2 Správneho poriadku a v § 25 ods.4 Správneho poriadku a to s poukazom na novelu Správneho poriadku, ktorá je účinná od 1.7.2017. Zmenená právna úprava doručovania písomností do vlastných rúk sa ale týka len § 24 ods.2 Správneho poriadku. Pri tejto zákonodarca reflektoval reálne vyzdvihnutie zásielky adresátom. Právna úprava § 25 ods.4 Správneho poriadku nebola novelizovaná a preto sa uplatňuje fikcia doručenia, čo znamená, že sa zásielka považuje za doručenú tretí deň od uloženia na pošte. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že sa nezdržiaval v mieste doručenia, uviedla, že dôkazné bremeno je v tomto prípade na žalobcovi a nie na správnom orgáne, prípadne na poštovom podniku. Žalobca musí preukázať, že sa nezdržiaval v mieste doručenia v čase doručovania zásielky a toto musí preukázať objektívnym dôkazom, nie čestným prehlásením žalobcu, prípadne čestným prehlásením brata žalobcu, nakoľko vyhlásenia by bolo možné považovať za účelové. Žalovaný súčasne poukázal na judikatúru, v ktorej je vyslovené, že na preukázanie toho, že sa žalobca - adresát nezdržiaval v čase doručenia na mieste doručenia, je potrebný objektívny dôkaz. Žalovaný mal i za to, že z komunikácie medzi krajským súdom a Slovenskou poštou bolo jednoznačne zistené, že žalobca má na pošte zriadený P.O.Box. V prípade doručovania do P.O.Boxu sa opakovane nedoručuje adresátovi zásielka, ale ukladá sa na pošte a preto nie je zrejmé kam smerovali vyjadrenia žalobcu o dvoch podpisoch na doručenke. Ak právny zástupca poukázal taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci totožných účastníkov konania, podľa žalovaného sa rozsudok 9Sa/27/2018 tunajšieho súdu absolútne nezaoberal včasnosťou podania žaloby.
30. Podľa správneho súdu nie je možné akceptovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré v tomto konaní poukazoval krajský súd bez výhrad /6Sžo/81/2015/, ale aj Najvyšší súd SR v posudzovanej právnej veci pripustil, že podmienka, aby fikcia doručenia bola naplnená, je, aby sa adresát zdržiaval v mieste bydliska aj v prípade doručenia zásielky podľa § 25 ods. 4 Správneho poriadku.
31. Pokiaľ ide o námietku, či postačuje na preukázanie zdržiavania sa v mieste bydliska čestné vyhlásenie žalobcu, resp. jeho rodinných príslušníkov, treba poukázať na to, že nie je známa judikatúra, či svedok - môže podať čestné vyhlásenie relevantne príbuznému. Nemožno nespochybňovať význam svedeckej výpovede príbuzných strany sporu, pretože takýto výklad by nebol ústavný, ak niet rozdielu pri dokazovaní medzi svedkami, ktorí sú rodinnými príslušníkmi a svedkami, ktorí nie sú rodinnými príslušníkmi strany sporu.
32. Z predchádzajúceho konania pri príprave súd sám, ako aj žalovaný, vyžiadali stanoviská Slovenskej pošty a aj Najvyšší súd SR konštatuje, že z komunikácie medzi súdom a poštou bolo zrejmé, že žalobca mal zriadený P.O.Box pre doručovanie zásielok, akými bola aj zásielka adresovaná žalovaným žalobcovi.
33. Správny súd vyslúchol svedka F. A., bytom U.Z. XXXX/X, G., ktorý je bratom žalobcu, na preukázanie, či sa zdržiaval žalobca v mieste bydliska v čase doručovania zásielky s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného a to v súvislosti s názorom, ktorý v zrušujúcom rozsudku uložil správnemu súdu zisťovať kasačný súd. Žalobca o uloženej zásielke na pošte tvrdil, že zásielku prevzal jeho splnomocnený zástupca na prevzatie poštových zásielok, uložených do P.O.Boxu, lebo on sa nezdržiaval v čase doručovania zásielky s rozhodnutím od žalovaného v mieste bydliska.
34. Svedok vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že je bratom žalobcu, menom L. A., nar. XX.X.XXXX, že mal splnomocnenie od svojho brata, aby preberal poštové zásielky „zo schránky P.O. Boxu“, ktoré boli žalobcovi adresované. Niekedy v roku 2015, malo ísť o doručovanie zásielky od žalovaného a vo všeobecnosti bol splnomocnený na prevzatie týchto zásielok, a aj túto zásielku preberal z takzvaného
„úložišťa“ pošty. Jeho zásielky boli tiež doručované do zriadeného P.O. Boxu, ktorý zriadil pod názvom F. A. - 3P, taká bola jeho zmluva s poštou v prospech jeho firmy. Zásielku, ktorá obsahovala písomnosť od žalovaného, prebral a že ide o preskúmavané doručenie zásielky, spomínal si, že v roku 2017 ho žalobca požiadal, aby mu dosvedčil, že v tom čase nebol v mieste bydliska, rovnako ako svedok. Konštatoval, že zásielku z roku 2015 prebral pre žalobcu, táto mu bola adresovaná od žalovaného a zrejme sa týkala tejto jeho požiadavky z roku 2017. V čase doručovania zásielky od 22.8. do 13.9.2015 boli na chate rodičov na R. L. 30 km od G.. Za toto celé obdobie tam boli a pre vzdialenosť 30 km do G. tam denne zostávali. Pamätal si na to, ako uviedol, preto, že to bola po 10 rokoch jeho dlhšia dovolenka a za 3 týždne tzv. „dávali chatu do kopy“ a tiež preto, že v tom čase spôsobil dopravnú nehodu na bratovom aute.
35. Podľa súdu úlohou svedka bolo potvrdiť, že sa žalobca, ani on sám, nezdržiaval ako splnomocnená osoba pre preberanie zásielok zo zriadeného P.O. Boxu v mieste bydliska. To potvrdil, konštatujúc, že ani žalobca, ani on sám, keďže boli spolu, sa v tom čase nezdržiavali v mieste bydliska tak, aby najmä žalobca mohol prevziať zásielku.
36. Žalovaný konštatoval k svedeckej výpovedi, že svedok nevie spojiť konkrétnu zásielku s obsahom rozhodnutia, o ktoré v konaní ide, pre posúdenie včasnosti prevzatia zásielky. Žalovaný vyznačoval právoplatnosť na rozsudku a z doručenky bolo zrejmé, že rozhodnutie prevzal splnomocnenec, nie osobne žalobca. Vyznačil právoplatnosť rozhodnutia, počítajúc lehotu tretím dňom od doručenia zásielky do P.O.Boxu podľa § 25 ods. 4 Správneho poriadku. Teda rozhodnutie bolo doručené náhradným doručením a v tejto súvislosti posudzujúc dĺžku odvolacej lehoty bola vyznačená právoplatnosť na rozhodnutie, ktorú od podania žaloby žalobca spochybňuje. Odkázal na obsah administratívneho spisu, pokiaľ ide o otázku vyznačenia právoplatnosti a skutočnosti o komunikácii s poštou. Žalovaný tiež konštatoval, že nikdy nepreveruje, či má adresát, ktorému je adresovaná zásielka, zriadený P.O.Box alebo nie. Z doručenky vyplýva, že písomnosť bola doručovaná žalobcovi priamo na adresu jeho bydliska, nie do P.O.Boxu.
37. Podľa správneho súdu je potrebné uzavrieť, pokiaľ ide o záver, že zásielka bola žalobcovi doručená podľa § 25 ods.4 Správneho poriadku do P.O. Boxu. Žalovaný ju pokladal za doručenú tretí deň od jej uloženia na pošte, bez toho, aby mal dôvod zisťovať, či sa žalobca v čase doručovania zásielky zdržiaval v mieste svojho bydliska /ak zásielku v tejto lehote neprebral/. Práve pre toto zisťovanie bol na pojednávaní vypočutý svedok, ktorého vypočutie navrhol žalobca. Súd teda zistil, že svedok bol splnomocnený na preberanie zásielok z P.O. Boxu a potvrdil neprítomnosť žalobcu v mieste bydliska od 22. 8 do 13. 9. 2015. Tento záver o jeho neprítomnosti tak súd pokladá za dôvodný pre záver o tvrdení žalobcu, že sa v mieste bydliska v čase doručovania nezdržiaval. Súd pri vyhodnotení celého kontextu a priebehu obrany a argumentácie žalobcu má za to, že jeho záver vyplýva z hodnotenia dôkazov, ktoré prináleží súdu. Neexistuje iný argument, preto súd svedeckej výpovedi uveril, čím vyhovel argumentácii žalobcu o jeho neprítomnosti v čase doručovania poštovej zásielky pre žalobcu, obsahujúcej napadnuté rozhodnutie. Preto súd konštatuje včasnosť podanej žaloby. Následne súd pristúpil v merite veci k vyhodnoteniu žalobnej námietky žalobcu, podľa ktorej je napadnuté rozhodnutie nezákonné, lebo žalovaný nerozhodol o námietkach zaujatosti vznesených žalobcom voči zamestnancom správneho orgánu prvého stupňa.
38. K otázkam námietok zaujatosti sa žalovaný vyjadril podaním z 23.5.2016 a zastával naďalej názor, že v správnom konaní možno námietku zaujatosti uplatňovať voči tým osobám, ktoré sú aktívne pri rozhodovaní o predmete rozhodovania. Uvedená námietka bola predložená žalobcom po vydaní správneho rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaný mal za to, že sa k tejto otázke už vyjadril dostatočne a trval na všetkých argumentoch v tejto súvislosti. Zástupkyňa žalovaného aj na pojednávaní súdu uviedla, že v rozhodnutí, ktoré je napadnuté žalobou, sa otázkou predpojatosti správny orgán zaoberal vo svojom liste z 31.8.2015, po vydaní napadnutého rozhodnutia, ktorým oznámil žalobcovi, že námietku predpojatosti považuje za neopodstatnenú.
39. Podľa § 9 ods.1 zákona č. 71/1963 Zb. o správnom konaní /správneho poriadku/ zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 10 správneho poriadku účastník konania oznámi správnemu orgánu skutočnosti, nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu (§ 9), len čo sa o nich dozvie.
Podľa § 12 správneho poriadku o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec správneho orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho konania.
40. Správny súd je tohto názoru, že nebolo rozhodnuté o vznesených námietkach predpojatosti žalobcom, pretože s námietkou zaujatosti sa nestačilo vysporiadať len listom z 31.8.2015, po vydaní rozhodnutia. Podľa správneho poriadku zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti. V správnom konaní v zmysle správneho poriadku môže byť vylúčený len konkrétny zamestnanec správneho orgánu, nie celý správny orgán. Zamestnancom sa rozumie osoba, ktorá je v pracovnoprávnom alebo obdobnom právnom vzťahu k správnemu orgánu. O oboch námietkach bol povinný žalovaný vydať rozhodnutie a v tomto o nich rozhodnúť. Prípadné rozhodovanie zaujatým zamestnancom treba pokladať za nezákonný postup a takú závažnú vadu správneho konania, ktorú nie je možné odstrániť a ktorá ho zaťažuje nezákonnosťou a hraničí s porušovaním princípu nezávislého a nestranného orgánu, na rozhodnutie ktorého má nárok aj v zmysle Ústavy SR „ každý“. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Preto bez ohľadu na výrok o vylúčení či nevylúčení námietkou zaujatosti označených osôb je rozhodnutie správneho orgánu potrebné pre ďalšie posudzovanie veci zákonom predpokladaným spôsobom, bez subjektívnych a objektívnych prejavov, hoci len zdanlivých o zaujatosti správneho orgánu.
41. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného správneho orgánu opätovne v konaní rozhodnúť o odvolaní žalobcu, a to po rozhodnutí o posúdení dôvodov námietky zaujatosti, vznesených žalobcom v priebehu konania. Žalobné námietky žalobcu v merite veci, týkajúce sa zákonnosti postupu a rozhodovania správnych orgánov aj o otázke povinnej práce, neboli správnym súdom posudzované, pre zistenú vadu konania, v dôsledku ktorej došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
42. Pretože žalobné námietky podané proti rozhodnutiu žalovaného boli dôvodné, súd podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
43. Žalobcovi vzhľadom na výsledok konania súd priznal právo na náhradu trov konania v súlade s ustanovením § 167 ods.1 SSP.
44. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, ako aj označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 Správneho súdneho poriadku (ďalej len "sťažnostné body") sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.