Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_50Ek-1440-2019.pdf
PDF · 86.5 KB
Case nature
Subarea
50Ek/1440/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Stavebná martinská spoločnosť, spol. s r.o., so sídlom Na Bystričku 16/802, 036 01 Martin, IČO: 31 638 996, právne zastúpeného: AK JUDr. Miriam Podhradská, s.r.o., so sídlom Ambra Pietra 10645/17, 036 01 Martin, IČO: 50 157 892, proti povinnému: TURIEC - AGRO s.r.o., so sídlom Turčiansky Ďur 34, 038 43 Turčiansky Ďur, IČO: 31 608 469, o vymoženie 39.127,42 eur s príslušenstvom, vedenej súdnou exekútorkou: JUDr. Lucia Ďuricová, Exekútorský úrad so sídlom Námestie Slobody 59, 022 01 Čadca, pod sp. zn. 349EX 464/2019, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/1440/2019 zo dňa 6. novembra 2019, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/1440/2019 zo dňa 6. novembra 2019 z a m i e t a.
II. Povinný j e p o v i n n ý zaplatiť oprávnenému náhradu trov sťažnostného konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 269,55 eur a to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 28.08.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 39.127,42 eur s príslušenstvom na základe vykonateľných exekučných titulov - rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 17Cb/109/2011 zo dňa 20.01.2017, uznesenia Okresného súdu Martin sp. zn. 17Cb/109/2011 zo dňa 27.02.2019 a rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 13Cob/76/2019 zo dňa 19.06.2019. Dňa 05.09.2019 poveril súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 50Ek/1440/2019 zo dňa 6.11.2019 zamietol návrh povinného na čiastočné zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) a povinnému uložil povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia oprávneného v sume 269,55 eur. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 2, § 61l ods. 1-3, § 61e, § 57 ods. 1, § 195, § 199a ods. 1, § 199d ods. 1, § 199e Exekučného poriadku, a vecne tým, že povinný nepreukázal súdu naplnenie niektorého zo zákonných dôvodov zastavenia exekúcie, resp. aspoň jej časti, a preto súd jeho návrh na čiastočne zastavenie zamietol. Súd konštatoval, že argumenty uvádzané povinným o započítaní pohľadávky priznanej Okresným súdom Martin sp. zn. 18Cb/18/2018 zo dňa 10.10.2018 na základe zmluvy o dielo č. 13/2001 voči oprávnenému, povinný dostatočným spôsobom nepreukázal. Uvedené rozhodnutie Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/18/2018 zo dňa 10.10.2018 neobsahuje povinným tvrdený záväzok oprávneného voči povinnému vo výške 44.701,24 eur (zmluvná pokuta vo výške 34.501,24 eur a pohľadávka vo výške 10.200 eur z titulu nezaplateného daňového dokladu - faktúry č. 2019/UC/of/0000219153 zo dňa 29.7.2019 splatnej dňa 12.8.2019 ako náhrady nákladov za rekonštrukciu stavebného denníka), ale obsahuje len záväzok oprávneného vydať povinnému stavebný denník a nahradiť mu trovy konania. Povinný vykonal ním
tvrdené započítanie úkonom datovaným dňa 30.09.2019, čiže v čase po začatí exekúcie, avšak v zmysle § 61e Exekučného poriadku je na jednostranné započítanie pohľadávky možné prihliadnuť len v prípade, ak povinný započítava pohľadávku voči oprávnenému priznanú na základe exekučného titulu, na podklade ktorého by mohol viesť exekúciu, pričom povinný takýto exekučný titul súdu nepredložil. Pokiaľ má povinný za to, že došlo k porušeniu ustanovení zmluvy uzavretej s oprávneným, má možnosť tento nárok uplatniť pred všeobecným súdom, pričom exekučný súd nemá v zmysle Exekučného poriadku právomoc rozhodovať o nárokoch účastníkov konania nepriznaných exekučným titulom, a preto nemohol rozhodnúť a posúdiť, či nárok povinného voči oprávnenému z titulu zmluvnej pokuty a náhrady nákladov za rekonštrukciu stavebného denníka vznikol.
3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorou žiadal, aby súd napádané uznesenie zrušil a vyhovel návrhu povinného na čiastočné zastavenie exekúcie vo výške zaniknutého vymáhaného nároku 44.701,24 eur. Sťažnosť odôvodnil predovšetkým tým, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 13Cob/76/2019 zo dňa 19.06.2019 podal dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR doteraz nerozhodol, pričom v prípade svojho úspechu vo veci považuje za pravdepodobné, že by predčasne došlo k vymoženiu vymáhaného nároku v tomto exekučnom konaní v prospech oprávneného pred rozhodnutím dovolacieho súdu a vyslovil obavu, že následne by povinný svoje peniaze od oprávneného naspäť už nedostal. Povinný preto žiadal, aby exekúcia nebola vykonaná skôr, ako bude Najvyšším súdom SR rozhodnuté o dovolaní povinného. Nesúhlasil s tvrdením oprávneného o tom, že oprávnený nemá vedomosť o vydanom rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/18/2018. Odkázal na konanie sp. zn. 18Cb/14/2003, konkrétne na jeho rozhodnutie č.k. 18Cb/14/2003-510 zo dňa 30.4.2009, kde bol povinný (v konaní označený ako žalovaný) zaviazaný povinnosťou plniť, uvedené rozhodnutie bolo potvrdené aj Krajským súdom v Žiline sp. zn. 13Cob/156/2009 zo dňa 10.2.2010, pričom Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2M Obdo 3/2011 zo dňa 21.7.2011 napádané rozhodnutia z dôvodu rozhodovania vylúčeným sudcom zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dodal, že aj v tomto prípade vo veci rozhodovania Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 13Cob/76/2019 zo dňa 19. 06. 2019 rozhodovali vylúčení členovia senátu Krajského súdu v Žiline.
4. Oprávnený sa k sťažnosti povinného vyjadril tak, že navrhuje sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť a priznať oprávnenému náhradu trov konania za podanie vyjadrenia k sťažnosti povinného vo výške 269,55 eur. Uviedol, že podané dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého podanie nemá dopad na vykonateľnosť exekučného titulu, nemá odkladný účinok, pričom dovolací súd nerozhodol o odklade vykonateľnosti exekučného titulu. Podľa neho sa povinný s úmyslom oddialiť vymoženie pohľadávky oprávneného snaží v sťažnosti vykresliť oprávneného ako obchodnú spoločnosť, ktorá nie je schopná plniť svoje záväzky, čo však nezodpovedá realite. Dodal, že exekučný súd nie je oprávnený riešiť oprávnenosť a dôvodnosť povinným namietaného dovolacieho dôvodu týkajúceho sa otázky vylúčenia sudcov senátu Krajského súdu v Žiline, ktorý povinný uplatnil v spomínanom konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 17Cb/109/2011, pričom konajúci sudcovia boli zákonnými sudcami podľa rozvrhu práce a preto pochybnosť o nezaujatosti sudcov je len názorom povinného a reálne neexistujú okolnosti, ktoré by objektívne viedli k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti senátu odvolacieho súdu. Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 54/2003 zo dňa 29.11.2004, ktorý vyslovil, že Občiansky súdny poriadok, ani iný všeobecne záväzný právny predpis nezakazuje, aby na tom istom stupni rozhodoval vo veci opakovane ten istý senát alebo sudca. Toto nie je dôvod na vylúčenie sudcu z konania a rozhodovania vo veci.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
10. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
11. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
12. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13. Súd po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany povinného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vyporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
14. Povinný postavil svoju sťažnosť smerujúcu k zastaveniu exekúcie na ním podanom dovolaní voči rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bol potvrdený exekučný titul a na tvrdenej hroziacej ujme na jeho majetku. Čo sa týka povinným tvrdených pochybení zo strany súdov pred vznikom exekučných titulov, teda okolností, ktoré predchádzali vzniku exekučných titulov súd zdôrazňuje, že všetky otázky týkajúce sa nároku medzi oprávneným a povinným boli s konečnou platnosťou vyriešené súdom v základnom konaní, a to v rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 17Cb/109/2011 zo dňa 20.01.2017, ktorý bol potvrdený odvolacím súdom. Je potrebné v tejto súvislosti dodať, že toto rozhodnutie sa nadobudnutím jeho právoplatnosti stalo pre strany záväzné a založilo tzv. prekážku veci rozhodnutej (res iudicata). Návrh povinného na zastavenie exekúcie bol zákonom zavedený ako procesná obrana povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorého účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z uvedeného je zrejmé, že návrh povinného na zastavenie exekúcie nie je opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo vydané rozhodnutie, ktoré slúži ako podklad na vykonanie exekúcie. Návrh povinného na zastavenie exekúcie je procesným prostriedkom, ktorým možno vyvolať spor o prípustnosť exekúcie, pretože smeruje proti exekúcii, nie proti exekučnému titulu. Predmetom návrhu povinného na zastavenie exekúcie teda môže byť iba skutočnosť procesného alebo hmotného práva, ktorá nastala po vydaní exekučného titulu. Súd dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo na základe právoplatných a vykonateľných exekučných titulov, pričom povinný si povinnosť uloženú právoplatnými a vykonateľnými exekučnými titulmi do začatia exekučného konania nesplnil, teda k splneniu dlhu vyplývajúceho z exekučných titulov nedošlo mimo vykonávania exekúcie a preto oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dôvodne. Exekučný súd už nijakým spôsobom nemôže procesne zasahovať do konaní, v ktorých boli vydané exekučné tituly, čiže exekučný súd už nemôže zasahovať do konaní, ktoré predchádzali vzniku exekučných titulov. Exekučný súd nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu, ani nenahrádza súd v základnom konaní v jeho rozhodovacej činnosti, ale je exekučným titulom viazaný a musí z neho vychádzať, na vecný prieskum exekučného titulu nemá exekučný súd žiadnu právomoc, keďže vo vzťahu k rozhodnutiam súdom v základnom konaní nepôsobí ako opravná inštancia a jeho úlohou je len zabezpečiť nútený výkon rozhodnutí súdov v základnom konaní, do ktorých obsahu nemôže nijakým spôsobom zasahovať, ani ich inak preskúmavať, keďže je nimi viazaný. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo/1940/2008, ktorý vyslovil, že ani prípadné vady základného konania (t.j. aj vtedy
ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú a sú pre exekučné konanie bez právneho významu, čiže nezakladajú súčasne vadu vykonávacieho konania, na ich nápravu slúžili sťažovateľovi iné procesné prostriedky a do exekučného konania sa neprenášajú.
15. Súd ďalej poznamenáva, že vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že započítací prejav vykonaný zo strany povinného po začatí exekúcie nemožno v danej exekúcii uznať, pretože nebol sprevádzaný predložením judikovaného práva (rozhodnutia) v prospech povinného voči oprávnenému tak, ako to predpokladá ust. § 61e Exekučného poriadku.
16. K podaniu dovolania zo strany povinného voči rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bol potvrdený exekučný titul súd uvádza, že v prípade ak zákon pripúšťa možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu súdu, podanie takéhoto dovolania nemá vplyv na vykonateľnosť exekučného titulu, nemá suspenzívny účinok a teda nezakladá ex offo odklad vykonateľnosti exekučného titulu. Súd má za to, že vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že v tomto exekučnom konaní je podkladom pre vykonanie exekúcie vykonateľný exekučný titul, ktorý nebol zrušený, pričom exekučný súd nepreskúmava správnosť exekučného titulu - rozhodnutia súdu, z jeho materiálnej stránky. Podanie dovolania nie je okolnosťou, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry a rozhodovacej činnosti súdov napríklad z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2000, sp. zn. I. ÚS 5/2000 a sp. zn. II. ÚS143/2002.
17. Čo sa týka povinným tvrdenej hrozby nenapraviteľnej ujmy na majetku povinného súd má za to, že naopak v prípade, ak by došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu podania dovolania voči exekučnému titulu v rozpore s vyššie uvedenou ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, tak by došlo k neprimeranému zásahu do práva oprávneného na súdnu ochranu, pretože oprávnený, ktorý disponuje vykonateľným exekučným titulom má oprávnené a legitímne očakávanie, že jeho pohľadávka, ktorú povinný dobrovoľne nesplnil, bude môcť byť uspokojená prostredníctvom výkonu exekúcie.
18. Súd má za to, že vyšší súdny úradník postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v danej veci zamietol návrh povinného na čiastočné zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný nepreukázal dôvody na čiastočné zastavenie exekúcie. Keďže vyšší súdny úradník rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou, súd sa nemohol stotožniť s názormi povinného uvádzanými v sťažnosti. Súd dopĺňa, že povinný nepreukázal existenciu takých okolnosti, ktoré by nastali po vzniku exekučného titulu a mali by za následok zánik vymáhaného nároku, alebo že by boli exekučné tituly zrušené, alebo že by tu boli také skutočnosti, ktoré by bránili vymáhateľnosti exekučného titulu a teda povinný nepreukázal žiadne dôvody, ktoré by viedli k zastaveniu exekúcie. S poukazom na uvedené má súd za to, že neboli zistené žiadne skutočnosti brániace vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom súd nezistil ani žiadny iný dôvod na zastavenie exekúcie a preto sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/1440/2019 zo dňa 6.11.2019 ako nedôvodnú zamietol.
19. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
20. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
21. Podľa § 199e prvá veta Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene.
22. O trovách sťažnostného konania rozhodol súd tak, že v zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku priznal úspešnému oprávnenému voči povinnému nárok na ich náhradu, keďže trovy právneho zastúpenia oprávneného boli po nevyhovení sťažnosti povinného dôvodné, a to za vyjadrenie sa oprávneného k sťažnosti povinného vo výške 269,55 eur, ktoré pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon v sume 259,75 eur a z režijného paušálu v sume 9,80 eur.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.