Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-56-2019.pdf
PDF · 143.86 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/56/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov 1/ F. F., nar. X.X.XXXX, bývajúceho v U. pri Hornáde, Q. XX, 2/ J. F., nar. X.X.XXXX, bývajúceho v Z., A. 2, 3/ Bc. M. X., rod. F., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v Z., D. XX a 4/ X. M., rod. F., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v R. 8, zastúpených F.. W. Z., advokátom so sídlom v Z., Štefánikova XX, proti žalovanému X. X., nar. XX.X.XXXX, bývajúcemu v U. pri A., J. 14, zastúpenému JUDr. Rastislavom Cestickým, advokátom so sídlom Čordákova 28, Košice, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, o odvolaní žalobcov v 1. až 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 8. novembra 2018, č. k. 16C/367/2014 - 201
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku, ktorým boli žalobcovia 1. až 4. rade zaviazaní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania vo veci samej v rozsahu 100%.
Žalovanému priznáva proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcom v 1. až 4. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania vo veci samej v rozsahu 100% s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom v 1. až 4. rade trovy neodkladného opatrenia v rozsahu 100% s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
1.2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, spočívajúce v práve žalobcov ako vlastníkov pozemkov KNC parc. č. XX o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XX o výmere XXX m2, druh pozemku: záhrady, parc. č. XX o výmere X.XXX m2, druh pozemku: záhrady a domu súp. č. XX postaveného na parc. č. XX, zapísaných na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. XXXX, katastrálne územie (ďalej „k.ú.“) N., obec U. pri A. na prechod pešo a prejazd autom na časti pozemku žalovaného Z. parc. č. XX. o výmere X.XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, zapísaného na LV č. XXX, k.ú. N., obec U. pri A., a to v rozsahu vyznačenom graficky na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, vyhotoveného E.. W. A., autorizovaným geodetom a kartografom a overeného katastrálnym úradom dňa X.X.XXXX pod č. XXX/XX. X. žiadali určiť, že žalovaný je povinný trpieť vykonávanie práva prechodu a prejazdu žalobcov v 1. až 4. rade cez jeho pozemok zaťažený vecným bremenom a zaviazať žalobcu k náhrade trov konania. C. odôvodnili tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi vyššie uvedených pozemkov v spoluvlastníckych podieloch X/XX, X/XX, X/XX, X/XX a X/XX k celku. N. nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva darom, resp. dedením. C. je výlučným vlastníkom pozemku Z. parc. č. XX,
zapísaného na LV č. XXX, k.ú. N., obec U. pri A., ktorý nadobudol v júni 2014. Počas predchádzajúcej doby bola parcela č. XX a stavba na nej sa nachádzajúca vo vlastníctve spoločnosti F., spotrebné družstvo. Žalovaný ako nový vlastník oznámil žalobcovi v 1. rade, že má záujem pozemok oplotiť, čím by došlo k zabráneniu prechodu a prejazdu po tomto pozemku. Žalobcovia, ako aj ich právni predchodcovia, prechádzali po časti pozemku parc. č. XX takmer 100 rokov, za celý tento čas sa využívala časť pozemku parc. č. XX vo vlastníctve žalovaného ako prechodová parcela, nakoľko táto aj v teréne vyzerá ako súčasť cestnej komunikácie. V 60-tych rokoch minulého storočia postavili na parc. č. 20 rodičia žalobcov rodinný dom a k tomuto domu oni aj žalobcovia prichádzali tak, že využívali časť pozemku parc. č. XX a parc. č. XXX/XX, ktorá je vo vlastníctve obce. Tvrdili, že prechod cez časť pozemku vo vlastníctve žalovaného a časť obecnej parcely tvorí jedinú prístupovú komunikáciu k nehnuteľnostiam žalobcov. Právo prechodu a prejazdu bolo za celú dobu (takmer 100 rokov) rešpektované a zo strany žalobcov resp. ich právnych predchodcov aj využívané a nikým nerušené. Rozsah vecného bremena (skutočného priebehu prechodu a prejazdu) je vyznačený aj v geometrickom pláne č. 16/2014 zo dňa 14.8.2014, vyhotoveného E.. W. A., autorizovaným geodetom a kartografom a overeného katastrálnym úradom dňa 2.9.2014 pod č. XXX/XX. J. U. pri A. ako vlastník parcely č. XXX/X v prístupe po tejto parcele žalobcom nebráni, ale pred vstupom na túto obecnú parcelu musia žalobcovia prejsť cez časť spomínanej parcely č. XX vo vlastníctve žalovaného.
1.3. Súd prvej inštancie v úvode odôvodnenia napadnutého rozsudku zdôraznil, že s účinnosťou od 1. júla 2016 sa na konanie sporových strán pred súdom vzťahuje zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom v súlade s jeho ust. § 470 ods. 1 súd postupuje podľa tohto predpisu aj v konaniach začatých pred účinnosťou tohto zákona. Nakoľko právni predchodcovia žalobcov mali podľa ich tvrdenia vstúpiť do oprávnenej držby počnúc rokom 1961, súd prvej inštancie posudzoval splnenie podmienok pre nadobudnutie práva vecného bremena vydržaním počnúc zákonom č. 141/1950 Zb., účinným od 1. januára 1951 - tzv. Stredný Občiansky zákonník (konkrétne poukázal na jeho ust. § 115, § 116 ods. 1, § 118, a § 145 ods. 1); ďalej uviedol, že 1. apríla 1964 vstúpil do účinnosti nový Občiansky zákonník - zákon č. 40/1964 Zb., ktorý v znení účinnom do 31. marca 1983 neupravoval možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva (a teda ani iných vecných práv) vydržaním, až jeho novela účinná od 1. apríla 1984 opätovne pripúšťala možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Poukázal aj na ust. § 135a, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991, na ust. § 151o ods. 1, § 129 ods. 1, 2 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka a upriamil pozornosť na argumentáciu žalobcov, že ich právni predchodcovia od začiatku 60-tych rokov využívali ako prístup k svojim nehnuteľnostiam aj pozemok, ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného dôvodiac tým, že neexistuje žiadna iná cesta, ktorá by im umožňovala prístup k ich nehnuteľnostiam, a to aj motorovým vozidlom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na prístupovej ceste vedúcej cez pozemok žalovaného sa nachádzali vyjazdené koľaje od motorových vozidiel. Tým, že ako jedinú prístupovú cestu k svojim nehnuteľnostiam využívali pozemok, ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného, a to už od 60-tych rokov minulého storočia, podľa názoru žalobcov splnili všetky zákonom požadované predpoklady vydržania. Prvoinštančný súd zdôraznil, že zákonnými podmienkami vydržania sú - a aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy (zákon č. 141/1950 Zb.) boli - oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Nevyhnutnou podmienkou nadobudnutia práva vecného bremena vydržaním je predovšetkým existencia právneho dôvodu, z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu na jednej strane jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou je, aby oprávnený subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene pre seba aj fakticky vykonával a bol počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je jeho oprávneným vykonávateľom. Môže tiež ísť o prípad tzv. domnelého dôvodu držby, kedy titul tu vôbec nie je, ale držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Podľa ustálenej súdnej praxe právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve chôdze a jazdy však nemôže nadobudnúť výkonom práva (vydržaním) ten, kto užíva cudzí pozemok v domnení, že ide o verejnú cestu. Na podporu svojej právnej argumentácie a záverov poukázal súd prvej inštancie na relevantnú judikatúru, napríklad na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 271/2007 a na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/258/2012. Oprávnený držiteľ musí teda vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že mu právo k veci patrí. Tomu tak v danom prípade nemohlo byť za situácie, keď žalobcovia (ich právni predchodcovia) si boli vedomí, že pozemok slúži na prechod i iným občanom obce. Nemohli sa preto domnievať a byť v dobrej viere, že k pozemku práve im (resp. ich právnym predchodcom) patrí právo prechodu a prejazdu. Samotná skutočnosť, že žalobcom a ich právnym
predchodcom bol dlhodobo umožnený prístup na ich nehnuteľnosť cez cudzí pozemok, nepostačuje na to, aby žalobcovia vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Z vykonaného dokazovania, a to i s prihliadnutím na existenciu faktického správania sa žalobcov a ich právnych predchodcov, ktorí od roku 1961 využívali na prechod a prejazd pešo a motorovými vozidlami nehnuteľnosť žalovaného, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že ich právni predchodcovia boli vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že im toto právo patrí (§ 130 ods.1 Občianskeho zákonník). Dal do pozornosti, že titul nadobudnutia držby tu nemusí byť, avšak držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jeho držba sa o taký titul opiera. V danej veci žalobcovia však túto podstatnú okolnosť nepreukázali. Pokiaľ poukazujú na to, že v práve prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného im nikdy predchádzajúcimi vlastníkmi nebolo bránené a títo tento stav trpeli, táto argumentácia nie je dostatočná pre nadobudnutie práva vydržaním. Vlastníkovi pozemku, ktorý niekto používa k prechodu alebo prejazdu, musí byť totiž dané najavo, že sa tak robí z titulu vecného bremena a vlastník tento stav musí trpieť, inak nemôže ísť o držbu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale len o správanie, ktoré by síce mohlo byť obsahom držby práva, avšak je realizované z iného právneho dôvodu (napr. výprosy, obligácie, verejné užívanie) alebo bez právneho dôvodu; takéto správanie však nemôže viesť k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1568/2012).
1.4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že právni predchodcovia (rodičia) žalobcov začali začiatkom 60-tych rokov minulého storočia s výstavbou rodinného domu, pričom ako prístupovú cestu k domu používali urbársku cestu vedúcu popred ich dom, od ktorej si upravili prechod k svojmu pozemku. Predmetná cesta slúžila na prechod a prejazd nielen žalobcom, ale aj ostatným občanom, ktorí mali za domom žalobcov svoje záhrady. Zo stavebného povolenia udeleného právnemu predchodcovi žalobcov (ich otcovi) na výstavbu rodinného domu vyplynulo, že stavebník bol povinný zriadiť prístupový mostík cez priekopu pri hradskej. Predovšetkým z označenia „hradská“, ako aj z orientácie pozemkov a domov na Potočnej ulici, ako aj zo skutočnosti, že ostatné domy nachádzajúce sa na uvedenej ulici majú vybudovaný mostík cez potok z hlavnej prístupovej cesty, vyplýva, že malo ísť o vybudovanie mostíka cez potok priamo z tejto hlavnej, vybudovanej prístupovej cesty (Potočná ulica). Právny predchodca žalobcov však nezriadil prístup od hlavnej cesty, ale odbočkou z tzv. urbárskej cesty. Tieto skutočnosti súdu vyplynuli predovšetkým zo svedeckých výpovedí. Vzhľadom na uvedené okolnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobcov nemohol byť dobromyseľný, že mu patrí právo prechodu cez pozemok v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného. Z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna zmienka o práve zodpovedajúcom vecnému bremenu, či už pokiaľ ide o právo spojené s vlastníctvom pozemku a domu žalobcov, resp. o ťarchu viažúcu sa k pozemku vo vlastníctve žalovaného. Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. i súčasný Občiansky zákonník vyžaduje dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby. Tvrdenia žalobcov o vybudovaní prístupovej cesty v zmysle stavebného povolenia považoval súd prvej inštancie za rozporné. Na jednej strane tvrdili, že vybudovanie mostíka z hlavnej prístupovej cesty nebolo technicky vhodné, na strane druhej argumentovali, že išlo len o predtlačený formulár a že boli dve priekopy a ich právny predchodca vybudoval mostík cez jednu z nich, pričom rozhodnutie nešpecifikovalo, o ktorú priekopu malo ísť.
1.5. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcov, ktorí s poukázaním na právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/929/2001 zdôrazňovali možnosť oprávnenej držby aj bez existujúceho právneho dôvodu. Súd prvej inštancie poukázal aj na judikatúru súdov SR, vrátane Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/17/2016, tiež sp. zn. 5 Cdo 260/2008, či sp. zn. 3Cdo 17/2016), pričom však zdôraznil, že oprávnená držba sa zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva, nemôže sa však zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Zdôraznil, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo aj napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú je možné so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Ak omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie so zreteľom na všetky okolnosti, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. V prejednávanom prípade právni predchodcovia žalobcov nezriadili prístup k svojim nehnuteľnostiam tak, ako im to bolo uložené v stavebnom rozhodnutí. Nemohli preto byť dobromyseľní, že im patrí právo prechodu cez pozemok žalovaného. Tento, doposiaľ využívaný prístup cez pozemok žalovaného bol využívaný nielen samotnými právnymi predchodcami žalobcov, ale aj ostatnými obyvateľmi obce, ako
tzv. urbárska cesta. Aj preto nemohlo ísť o právo prechodu ako individuálne právo patriace výlučne právnym predchodcom žalobcov.
1.6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že samotní žalobcovia nadobudli nehnuteľnosť v rokoch 2008-2014. Ak aj im nie sú známe okolnosti ohľadom zriadenia prístupu k ich nehnuteľnosti a súd by pripustil dobromyseľnosť žalobcov, že im právo prechodu a prejazdu tak ako je doposiaľ využívané, patrí, žalobcovia nesplnili podmienku 10-ročného nerušeného užívania. Do doby vydržania nie je možné započítať dobu užívania právnymi predchodcami žalobcov, vzhľadom na absenciu ich dobromyseľnosti. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, že právo prístupu k ich nehnuteľnostiam nie je možné zriadiť inak, súd ďalšie dokazovanie ohľadom tohto tvrdenia nevykonával, vzhľadom na predmet konania, ktorým nie je zriadenie vecného bremena, ale len určenie, že žalobcovia nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že došlo k nadobudnutiu práva vydržaním, a preto podanú žalobu zamietol. Súd prvej inštancie nedoplnil dokazovanie o podrobnejšie informácie z katastra nehnuteľnosti ohľadom vývoja vlastníckych vzťahov parcely KNC č. 19, k.ú. Tepličany, pretože doposiaľ poskytnuté údaje považoval za dostatočné pre rozhodnutie vo veci samej. Poukázal pritom na ust. § 70 Katastrálneho zákona (č. 162/1995 Z. z. v platnom znení), podľa ktorého sú údaje uvedené v katastri nehnuteľností záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z plného úspechu žalovaného v spore. Osobitne však rozhodol o trovách neodkladného opatrenia, o ktorom bolo súdom rozhodované v priebehu konania vo veci samej.
2. Rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a ktorým boli žalobcovia 1. až 4. rade zaviazaní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania vo veci samej v rozsahu 100%, napadli včas podaným odvolaním žalobcovia v 1. až 4. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP). V časti rozsudku, ktorou bol žalovaný zaviazaný uhradiť žalobcom v 1. až 4. rade trovy neodkladného opatrenia v rozsahu 100% s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, žalobcovia odvolávanie nepodali. Nesúhlasia so záverom súdu prvej inštancie, že síce bola splnená podmienka nerušeného užívania predmetnej nehnuteľnosti po dobu držby, teda od roku 1961 do roku 2014, nebola však splnená podmienka dobromyseľnosti držby z titulu vecného bremena. So záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia nepreukázali skutočnosť, že so zreteľom na všetky okolnosti boli v dobrej viere, že držba sa opiera o neexistujúci titul. Poukázali na skutočnosť, že do tejto držby vstúpili najneskôr v roku 1961 právni predchodcovia žalobcov (rodičia). Ich viera, že im toto právo patrí, nevychádza z ich subjektívnych pocitov, ale aj, a najmä, z právoplatného stavebného povolenia vydaného Odborom výstavby a vodného hospodárstva rady Okresného národného výboru v Košiciach pod č. výst./15361-1960 zo dňa 27.4.1961 na výstavbu rodinného domu č. s. 46. Príslušný stavebný úrad (orgán štátu) pri vydávaní stavebného povolenia vždy skúma jednu zo základných podmienok stavby, a to je prístup k stavbe. Ten musel byť buď z verejnej komunikácie, alebo z pozemku, ku ktorému má stavebník iné právo (vlastnícke, vecné bremeno). Súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav nakoľko nesprávne vyhodnotil predložený dôkaz stavebné povolenie vydané Odborom výstavby a vodného hospodárstva rady Okresného národného výboru v Košiciach pod č. výst./15361-1960 zo dňa 27.4.1961. Podľa odôvodnenia súdu v bode 41 v tomto povolení je prístup k stavbe určený z hradskej, teda cez potok z hlavnej prístupovej cesty z ulice Potočná. Takéto zdôvodnenie je ale v priamom rozpore s týmto dôkazom. V samotnom výroku rozhodnutia je uvedené „Osadenie stavby bude prevedené podľa rozhodnutia o stavebnom obvode, t.j. na východnej hranici parcely č. 955/2 s odstupom od miestneho potoka min. 12 m a max. 14 m.“ V bode 10. stavebných podmienok je uvedená podmienka „Cez priekopu pri hradskej je majiteľ povinný zriadiť mostík podľa predpisov cestnej správy“. Táto podmienka uvádza pojem priekopa, nie potok. Potok sa nachádza na východnej hranici parcely 955/2 a priekopa, cez ktorú v čase dažďov steká voda z kopca nad pozemkami žalobcov, je na južnej strane postaveného domu. Tento stav je zrejmý aj z fotografií, ktoré sú ako dôkaz pripojené v súdnom spise. Právny predchodcovia žalobcov zrealizovali mostík cez túto priekopu. Dom bol príslušným orgánom štátu skolaudovaný, teda bolo povolené jeho užívanie tak, ako bol postavený, vrátane príjazdovej komunikácie. Tieto skutočnosti nemôžu byť len subjektívne predstavy užívateľa. Naopak, ak štát povolí realizáciu stavby (skúma všetky podmienky jej realizácie) a následne povolí túto stavbu užívať, teda k nej aj pristupovať, z objektívneho pohľadu sa vo všeobecností javí každému v okolí, nielen vlastníkovi stavby, že toto právo mu patrí. Po 50 rokoch užívania tejto stavby opäť štát (prostredníctvom rozhodnutia súdu), zakáže užívať túto stavbu, nakoľko neumožní k nej prístup. Ak by stavebné povolenie riešilo prístup k stavbe z východnej strany cez potok, vznikol by ďalší problém s prechodom cez cudzí pozemok. Medzi potokom (parc. KN E XXXX/1 zapísaná na LV č. XXXX) a cestou (parc. KN C č. XXX/2) sa nachádza parcela KN E
XXX/1 zapísaná na LV č. XXXX vo vlastníctve fyzických osôb, ku ktorej žalobcovia, ani ich právni predchodcovia, nemali žiadne právo, teda ani právo zriadiť cez túto parcelu prístup. Je pravdou, že žalobcovia, ako právni nástupcovia svojich predchodcov, vstúpili do držby tohto práva, resp. v ňom pokračovali. Žalobcovia nemajú žiaden písomný doklad o tom, na základe čoho a kedy v roku 1961 získali ich rodičia toto právo. Je však pravdou, že toto právo považovali za platné a im patriace. Je zarážajúce, že toto právo im upiera žalovaný, ktorý je miestny obyvateľ, skutkovú situáciu pozná od počiatku, najmä vie, že predmetný pozemok od roku 1961 slúži ako prístupová komunikácia k domu žalobcov. Tento pozemok v roku 2014 s touto vedomosťou aj kupoval. Ak si naozaj chcel chrániť svoje vlastníctvo, mal oplotiť celý pozemok. Žalovaný však zámerne oplotil len tú časť pozemku, ktorá slúži ako prístupová komunikácia žalobcom. Žalobcovia navrhovali vykonať dôkaz - preukázanie vývoja (postupných prechodov) vlastníckych vzťahov k súčasnej dotknutej parc. KN C č. XX k.ú. N., ktorej sa vecné bremeno týka, od roku 1940, resp. od roku XXXX - vyžiadaním od Okresného úradu Košice - okolie, odboru katastra nehnuteľnosti. Odbor katastra nehnuteľnosti tohto úradu síce zaslal súdu prvej inštancie požadované dôkazy, tieto sú však nepresné, neúplné a rozporné. Rozporná je predovšetkým Identifikácia č. XXX/XXXX zo 4. apríla XXXX, podľa ktorej je pozemnoknižná parcela č. XXX identifikovaná ako parcela evidencie nehnuteľnosti č. XXX (sporná parcela) a patrí D.. štátu v správe X. U. pri A.. Zároveň, podľa predloženej hospodárskej zmluvy zo dňa 21.2.1966, bol ten istý pozemok (parc. 958) prevedený z JRD Družstevná pri Hornáde na Jednotu ľudové spotrebné družstvo v Košiciach. Ako mohla mpč. parcela 958 patriť 4. apríla 1966 Čsl. štátu, keď 21. februára 1966 bola prevedená na Jednotu ľudové spotrebné družstvo v Košiciach? Tento rozpor napriek návrhu žalobcov na doplnenie dokazovania nebol odstránený. Súd tomuto návrhu na vykonanie dokazovania nevyhovel. Ak súd prvej inštancie vychádza zo základnej podmienky dobromyseľnosti vstupu do držby, je zarážajúce, že odmietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania ktoré by preukázalo, kto bol vlastníkom predmetného pozemku v čase vzniku tohto práva v roku 1961. Tento dôkaz síce bol na návrh žalobcov súdom vyžiadaný z odboru katastra, ale nebol predložený. Odbor katastra predložil kópiu pzkn. vložky č. X k.ú. N., z jej zápisov však nevyplýva ako a na koho prechádzalo vlastníctvo tejto parcely. List vlastníctva č. XXX predložený katastrálnym odborom obsahuje až položky výkazu zmien vlastníkov od roku 1998. Súd návrh tohto dôkazu, ako aj dôkazu vyžiadania spisového materiálu, ktorým bolo právnym predchodcom žalobcov vydané stavebné povolenie k rodinnému domu, zamietol a nepovažoval ich v danej veci za relevantné. Napriek nedostatočne vykonanému dokazovaniu sú žalobcovia toto názoru, že bolo preukázané ich právo a súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tomto smere poukazujú na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/39/1999 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/929/2001. To, že predmetný pozemok bol využívaný aj niektorými ďalšími osobami, neznamená, že to bola verejná komunikácia. Pozemok, ale v inej časti a iného rozsahu ako žalobcovia, využívali aj iné osoby na prístup k svojmu majetku. Od čoho sa odvíjalo ich právo, žalobcovia nevedia a nie je to pre túto vec podstatné. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcom plnú náhradu trov prvoinštančného konania a trov odvolacieho konania, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. K odvolaniu žalobcov podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý má jednoznačne za to, že súd prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom. Odvolanie považuje za účelové a tendenčné v snahe oddialiť právoplatnosť vyhláseného rozsudku a vyhnúť sa následnej zodpovednosti, jednak vo vzťahu k náhrade trov konania, ale najmä vo vzťahu k náhrade spôsobenej škody, ktorá vznikla a naďalej vzniká žalovanému realizovaním vydaného neodkladného opatrenia v podobe práva prechodu a prejazdu a ktoré bolo vydané konajúcim súdom na podklade návrhu žalobcov. V rámci celého konania pred súdom prvej inštancie žalovaný poukazoval na tú skutočnosť, že žalobcovia nepreukázali spôsobilý právny titul, ako ani spôsobilý predmet vydržania, nebola preukázaná dobromyseľnosť ako základný prvok vydržania, ako aj hľadisko subsidiarity vydržania práva vecného bremena. Z pohľadu vykonaného dokazovania bol nepochybne pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej dôležitým svedkom Andrej Szabó, ako bývalý starosta obce, ktorý poznal vzájomné vzťahy a problém medzi sporovými stranami, podrobne opísal snahu o vyriešenie tohto problému v podobe zriadenia mostíka, čomu zabránili samotní žalobcovia. Dôležitou skutočnosťou bola nepochybne obhliadka spornej nehnuteľnosti vykonaná dňa 18.05.2016. Z uvedených dôvodov zotrváva žalovaný vo svojich vyjadreniach a prednesoch vykonaných na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi názormi súdu o neunesení bremena tvrdenia, resp. dôkazného bremena, týkajúcej sa nesplnenia podmienky dobromyseľnosti. Žalovaný má jednoznačne za to, že o týchto skutočnostiach si museli byť žalobcovia
vedomí už pred vyhlásením napadnutého rozhodnutia, keďže tesne pred ukončením dokazovania sa na poslednú chvíľu snažili zmeniť predmet žaloby, resp. jej odklon od vydržania vecného bremena spočívajúceho v právach prechodu a prejazdu, k zriadeniu vecného bremena, čo však vzhľadom na vykonané dokazovanie bolo nedôvodné. Na základe týchto skutočností žalovaný navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozsudok a žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v 1. až 4. rade.
4. V ďalšom podaní (č. l. 238 spisu) žalovaný uviedol, že žalobca F. a spol. opakovane a úmyselne porušuje občianske spolunažívanie, spôsobuje mu škodu na majetku tým, že naschvál nezatvára bránu, navádza na to aj iných a tak umožňuje prechod širokej verejnosti, čím dochádza k znečisteniu pozemku, ľudia tam chodia močiť a vykonávať potrebu a hádžu odpadky. Ďalej vystavuje majetok žalovaného väčšiemu riziku vlámania a krádeže. F. nejde o seriózne riešenie prechodu. X. vedľa na obecnom pozemku by vyriešil všetky problémy, ale pre osobné záujmy F. pred verejnými, nie je možné ho realizovať, nakoľko manželka F. F. je poslankyňou obecného úradu a bratranec F. je starosta obce, tak si dovolia vyhrážať sa, že na žalovaného podajú novu žalobu a budú mu chodiť cez pozemok. J. mostík nedovolia, pretože žiadna žaloba by potom nebola platná a súd im bude musieť vyhovieť. V súvislosti s odvolaním žalobcov a s poukazom na bod 10 v stavebnom povolení žalovaný uviedol, že v odvolaní žalobcov je tento bod vysvetlený ako do neba volajúci blud. Ak toto v obci hocikto prečítal, či je viac alebo menej vzdelaný, je mu jasné, že si má F. spraviť mostík, tak ako to má na tejto ulici XX obytných domov, a nijak inak. V rokoch, keď bolo stavebné povolenie vydané, pojem hradská bola cesta vysypaná všelijakými kameňmi bez kúska asfaltu. Priekopou sa myslel potok, ktorý nebol nijako vyregulovaný, išiel kľukato a nebol tam ani jeden mostík. Žalovaný na to pamätá ako chlapec, iná priekopa tam nebola, ani nie je. To čo by chceli žalobcovia nazvať priekopou, bola cesta do lesa a na pozemky, kde si ju teraz žalobcovia podmanili, vysadili tam svoje ovocné stromy a postavili žumpu, ktorá tam stojí dodnes. A teraz by chceli aj pozemok žalovaného si podmaniť na prechod. V takom prípade by podľa názoru žalovaného bod 10. stavebného povolenia znel: „Od hradskej cez pozemok SD Jednoty na obecný pozemok k pozemku F..“
5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako včas podané oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
6. Rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby a výroku o trovách prvoinštančného konania, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.
7. Žalobcami uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočíva v tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
8. Súdna prax však už viackrát judikovala, že nevykonanie dôkazov navrhovaných stranou sporu nemožno považovať za taký postup súdu, ktorým súd odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom (napr. uznesenie NS SR uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 37/1993). Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/04, podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
9. Žalobcovia súdu prvej inštancie vytýkali, že nevykonal dokazovanie na preukázanie vývoja (postupných prechodov) vlastníckych vzťahov k súčasnej dotknutej parc. KN C č. XX k.ú. N., ktorej sa vecné bremeno týka, od roku 1940, resp. od roku 1961, a to vyžiadaním od Okresného úradu Košice
- okolie, odboru katastra nehnuteľnosti. Tento dôkaz síce bol na návrh žalobcov súdom vyžiadaný, ale odbor katastra predložil kópiu pzkn. vložky č. X k.ú. N., zo zápisov ktorej nevyplýva, ako a na
koho prechádzalo vlastníctvo tejto parcely. List vlastníctva č. XXX predložený katastrálnym odborom obsahuje až položky výkazu zmien vlastníkov od roku 1998. Tento postup súdu prvej inštancie považujú žalobcovia za nedostatočný na zistenie skutkového stavu. Odvolací súd nepovažuje tento odvolací dôvod za opodstatnený, nakoľko z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil a prečo žalobcami navrhovaný dôkaz neopakoval. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že nedoplnil dokazovanie o podrobnejšie informácie z katastra nehnuteľnosti ohľadom vývoja vlastníckych vzťahov parcely KNC č. XX, k.ú. N., pretože doposiaľ poskytnuté údaje považoval za dostatočné pre rozhodnutie vo veci samej. Poukázal pritom na ust. § 70 Katastrálneho zákona (č. 162/1995 Z. z. v platnom znení), podľa ktorého sú údaje uvedené v katastri nehnuteľností záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ výsledky vykonaného dokazovania poskytujú dostatočný podklad pre rozhodnutie o veci, potom už len z hľadiska hospodárnosti ďalšie dokazovanie nie je potrebné.
10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čiže vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu; nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu, alebo inak vyjadrené, posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav), ako ho vyložil, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
12. Po posúdení dospel odvolací súd k záveru, že ani tieto žalobcami uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým záverom a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, pričom vychádzal aj rozsiahlej relevantnej judikatúry, na ktorú v odôvodnení poukázal. Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že iba skutočnosť, že sa strana sporu s právnym názorom všeobecného súdu nestotožnila, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
13. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú odvolaciu námietku odvolateľov spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie mal dospieť k nesprávnym skutkovým záverom, pretože nesprávne vyhodnotil predložený dôkaz stavebné povolenie vydané Odborom výstavby a vodného hospodárstva rady Okresného národného výboru v Košiciach pod č. výst./15361-1960 zo dňa 27.4.1961 na výstavbu rodinného domu č. s. XX. Podľa tvrdení a názoru žalobcov do držby vstúpili ich právni predchodcovia (rodičia) najneskôr v roku 1961, pričom ich viera, že im toto právo patrí, vychádza najmä z predmetného právoplatného stavebného povolenia.
14. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. septembra 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009.
15. Odvolací súd poukazuje na skutkové závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a tieto považuje za správne, dostatočne a logicky aj odôvodnené. Tvrdenia žalobcov o vybudovaní prístupovej cesty v zmysle stavebného povolenia považoval súd prvej inštancie za rozporné, keď na jednej strane tvrdili, že vybudovanie mostíka z hlavnej prístupovej cesty nebolo technicky vhodné, na strane druhej argumentovali, že išlo len o predtlačený formulár a že boli dve priekopy a ich právny predchodca vybudoval mostík cez jednu z nich, pričom rozhodnutie nešpecifikovalo, o ktorú priekopu malo ísť. Zo stavebného povolenia udeleného právnemu predchodcovi žalobcov (ich otcovi) na výstavbu rodinného domu vyplynulo, že stavebník bol povinný zriadiť prístupový mostík cez priekopu pri hradskej. Predovšetkým z označenia „hradská“, tiež z orientácie pozemkov a domov na Potočnej ulici, ako aj zo skutočnosti, že ostatné domy nachádzajúce sa na uvedenej ulici majú vybudovaný mostík cez potok z hlavnej prístupovej cesty, vyvodil súd prvej inštancie záver, že malo ísť o vybudovanie mostíka cez potok priamo z tejto hlavnej, vybudovanej prístupovej cesty (Potočná ulica). Právny predchodca žalobcov však nezriadil prístup od hlavnej cesty, ale odbočkou z tzv. urbárskej cesty.
16. Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedenému záveru súdu prvej inštancie niet čo vytknúť, pričom jeho správnosť utvrdzuje aj skutočnosť, že takto vybudovaný mostík má na tejto ulici 11 obytných domov, na čo poukázal aj žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov. Už aj z vyššie uvedeného dôvodu polemika o tom, aký konkrétny význam (zmysel) mali v danej lokalite termíny „potok“ a „priekopa“, či „hradská“, v 60-tych rokoch, keď bolo stavebné povolenie vydané (ktoré termíny si strany sporu vysvetľujú diametrálne odlišne), nemôže mať pre rozhodnutie vo veci zásadný význam. Skutkové závery, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o veci považuje odvolací súd bezo sporu za správne.
17. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, súd prvej inštancie správne uviedol, že vydržanie (vlastníckeho práva i práva zodpovedajúceho vecného bremenu) v našom právnom poriadku malo rôznu právnu úpravu. Rozdeliť ju možno do 5 období: 1/ do r. 1950, 2/ od 1. januára 1951 do 1. apríla 1964, 3/ od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983, 4/ od 1. apríla 1983 do 1. januára 1992 a 5/ od 1. januára 1992 až doposiaľ. V druhom období Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (tzv. stredný Občiansky zákonník) obmedzil oproti uhorskému právu predmet vydržania a odlišne upravil vydržacie doby. V prípade nehnuteľností sa vyžadovala 10 ročná premlčacia doba, avšak vydržanie nehnuteľností v socialistickom vlastníctve bolo vylúčené. Vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 1. januárom 1951 podľa predtým platného uhorského práva, skončili najneskoršie uplynutím vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľností, t.j. k 1. januáru 1961. V treťom období zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v pôvodnom znení vydržanie neupravoval, teda po 1. apríli 1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 1. aprílom 1964, t.j. za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb.. Ak k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním došlo najneskoršie 31. marca 1964, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. mohla byť táto skutočnosť len deklarovaná. Až novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 131/1982 Zb., účinná od 1. apríla 1983, vrátila inštitút vydržania opäť do Občianskeho zákonníka, ale možnosť vydržania obmedzila z možných subjektov len na občanov (fyzické osoby) a nepriznala toto právo organizáciám (právnickým osobám). Tiež výrazne zúžila okruh (hnuteľných a nehnuteľných vecí), ku ktorým bolo možné vydržať vlastnícke právo. Zákon č. 131/1982 Zb. súčasne zaviedol princíp započítateľnosti doby držby pred jeho účinnosťou (aj keď držba nebola upravená), vydržacia doba však neskončila skôr, než za jeden rok po jeho účinnosti, t.j. 31. marca 1984. Vydržanie po 1. apríli 1983 bolo upravené tak, že nadobudnutie v prospech právnických osôb Občiansky zákonník neumožňoval, v prospech fyzických osôb sa vylučovalo vo vzťahu k veciam v súkromnom vlastníctve vrátane pozemkov, k veciam z majetku v socialistickom vlastníctve alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Súčasná právna úprava vydržania zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od 1. januára 1992 tradičné dôsledky spojené s vydržaním, zrušila nedôstojné obmedzenie jeho použitia, najmä obmedzenie predmetom spôsobilých na vydržanie fyzickou osobou a vylúčenie vydržania právnickou osobou. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, treba započítať aj držbu vykonanú pred 1. januárom 1992. Nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zák. č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Právna úprava zákonom č. 509/1191 Zb. držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991
nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu, mohli nastať najskôr 1. januára 1992. Vlastnícke právo k pozemku vydržaním potom nadobudne osoba, ktorá kedykoľvek po 1. januári 1992 (vrátane) splní podmienky ustanovené § 134 OZ, zo znenia zákona totiž nemožno vyvodiť, že by sa nemohlo prihliadať na dobu, počas ktorej mal oprávnený držiteľ pozemok v držbe pred 1. januárom 1992, pretože podľa § 872 ods. 6 OZ možno do vydržacej doby podľa § 134 OZ započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 1. januárom 1992, a to aj vtedy, ak ide o vydržanie veci nespôsobilej byť predmetom vydržania pred týmto dňom, prípadne tiež, ak ide o vydržanie subjektom nespôsobilým vydržať (právnická osoba).
18. Prvoinštančný súd tiež správne zdôraznil, že zákonnými podmienkami vydržania sú - a aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy (zákon č. 141/1950 Zb.) boli - oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania.
19. V prípade, že strana sporu sama podmienky vydržania nesplní - ako je tomu v preskúmavanej veci - je namieste zaoberať sa tým, či i držba jeho predchodcov bola kvalifikovaná, prípadne či už títo predchodcovia vec alebo právo nevydržali. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že oprávnený držiteľ musí vykonávať predmetné právo pre seba a byť v dobrej viere, že mu právo k veci patrí. Tomu tak v danom prípade nemohlo byť za situácie, keď žalobcovia (ich právni predchodcovia) si boli vedomí, že pozemok slúži na prechod i iným občanom obce. Nemohli sa preto domnievať a byť v dobrej viere, že k pozemku práve im (resp. ich právnym predchodcom) patrí právo prechodu a prejazdu. Odvolací súd preto považuje za úplne správny záver súdu prvej inštancie, že samotná skutočnosť, že žalobcom a ich právnym predchodcom bol dlhodobo umožnený prístup na ich nehnuteľnosť cez cudzí pozemok, nepostačuje na to, aby žalobcovia vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
20. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, a to v jeho napadnutom výroku vo veci samej i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného v spore.
21. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
22. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, preto odvolací súd žalovanému priznal proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).