Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-12-2023.pdf
PDF · 125.33 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/12/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu Slovenská republika, zastúpená Nemocnicou pre obvinených a odsúdených a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody, Súdna 15, 911 96 Trenčín, IČO: 00 738 301 proti žalovanej A. B., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom C. C., o vypratanie bytu, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. novembra 2022 č.k. 20C/11/2022-97, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom žalovanej uložil povinnosť vypratať byt č. X o výmere 69,1 m2 na prízemí v D. - E. F. G. A. H. I. J. F. na adrese G. súp. č. XXX zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX pre okres C., obec G., kat. územie G., a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), o trovách konania vyslovil, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov súd rozhodne samostatným uznesením (výrok II.).
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že predmetný trojizbový služobný byt bol pôvodne pridelený na základe rozhodnutia zo dňa 28.11.1979 do užívania K. B., otca žalovanej. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13C 599/91 zo dňa 21.06.1991 bolo zrušené právo K. B. užívať predmetný služobný byt v G. č. XXX podľa § 184 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 z dôvodu, že pracovný pomer K. B. u právneho predchodcu žalobcu (Útvar zboru nápravnej výchovy SR Dubnica nad Váhom) skončil dohodou ku dňu 30.11.1990 s tým, že povinnosť uložená K. B. vypratať byt bola podmienená pridelením náhradného bytu. Rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňa 08.08.1991. Medzi stranami nebolo sporné, že otec žalovanej zomrel dňa XX.XX.XXXX (správne XX.XX.XXXX – poznámka odvolacieho súdu) a žalovaná byt naďalej užíva. V tomto smere je irelevantné, či žalovaná v byte býva občas alebo nepretržite, pretože rozhodujúce je, že žalovaná má od bytu kľúče a má v byte uložené svoje veci. Je tým daná pasívna vecná legitimácia žalovanej v tomto konaní, keďže žalovaná má byt vo svojej držbe a odmieta z bytu vysťahovať svoje veci, odovzdať byt žalobcovi a to i napriek výzvam žalobcu, ktorý je vlastníkom bytu.
3. Medzi stranami nebolo sporné, že sa jedná o služobný byt, ktorého nájomcom môže byť len osoba vykonávajúca prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný podľa § 7 vyhl. č. 45/1964 Zb. účinného do 12.05.1992 v spojení s § 67 ods. 1 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi účinného do 01.01.1992 a podľa § 1 ods. 1, ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb. účinného od 13.05.1992. Podľa § 709 Občianskeho zákonníka sa na byty trvale určené ako služobné byty nepoužijú ustanovenia § 703 až 708 Občianskeho
zákonníka, ktoré upravujú spoločný nájom bytu manželmi a prechod nájmu bytu. Nemožno na vec vzťahovať ani ustanovenie § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak služobný byt po smrti nájomcu užívajú osoby uvedené v § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka (dcéra nájomcu), nie sú tieto osoby povinné sa z bytu vysťahovať, dokiaľ im nie je zabezpečený primeraný náhradný byt, ak nestačí podľa osobitného zákona poskytnutie náhradného ubytovania. Pre aplikáciu tohto ustanovenia sa totiž vyžaduje trvanie nájmu nájomcu k služobného bytu v čase smrti nájomcu, ktorá podmienka splnená v danom prípade nebola, keďže nájomný pomer otca žalovanej zanikol ku dňu právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13C 599/91 zo dňa 21.06.1991, t. j. ku dňu 08.08.1991. Od právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo K. B. zrušené právo užívať predmetný byt vzniklo K. B. tzv. právo bývania, ktoré právo bol menovaný oprávnený vykonávať až do pridelenia náhradného bytu, vlastník bytu bol povinný strpieť výkon tohto práva v predmetnom byte. Počas tohto obdobia bol K. B. povinný platiť vlastníkovi bytu úhradu za užívanie bytu vo výške zodpovedajúcej v nájomnej zmluve dohodnutému nájomnému. Právo bývania v byte do zabezpečenia bytovej náhrady vyplývajúce z ustanovenia § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka (do 31.12.1991 vyplývajúce z ustanovenia § 186 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je podľa právnej teórie aj súdnej praxe viazané na osobu pôvodného nájomcu a zaniká najneskôr jeho smrťou. Právo bývania neprechádza smrťou takejto osoby na iné osoby obdobne ako nájom, ustanovenia o prechode nájmu nemožno použiť ani analogicky (Veľký komentár k Občianskemu zákonníku II, C. H. Beck, str. 2597). Uvedený právny záver je vyjadrený aj v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 100/2001 zo dňa 26.07.2001, na ktorý poukázal žalobca a v ktorom najvyšší súd posudzoval obdobnú situáciu v zmysle právnych predpisov ČR, ktoré sú obsahovo totožné s právnou úpravou SR. Podľa Najvyššieho súdu ČR v období medzi skončením nájomného pomeru a posledným dňom lehoty na vypratanie bytu má osoba, ktorej nájomný pomer skončil, právo na bývanie v byte. V prípade smrti osoby, ktorej nájomný pomer k bytu skončil a ktorá mala právo v byte bývať do posledného dňa lehoty na vypratanie bytu, nie je možné ani analogicky použiť ustanovenie o prechode nájmu bytu, ak nájomca zomrel. Právo na bývanie nemohlo preto prejsť na osobu, ktorá v byte bývala s nájomcom.
4. Právo na bývanie nezaniklo ešte pred smrťou K. B., pretože mu nebol za jeho života zabezpečený vhodný náhradný byt. Z rozhodnutia Mestského úradu Dubnica nad Váhom č. j. MsÚ 2413/1991-254.7- V/10 zo dňa 07.11.1991 vyplýva, že K. B. bol pridelený náhradný byt, ale nie v C. C., no v L. M. H., teda nebolo dodržané ustanovenie § 51 ods. 1 zákona č. 41/1964 Zb. účinné do 01.01.1992, podľa ktorého sa náhradný byt prideľuje v tej istej obci. Žalobca výslovne nepoprel tvrdenia žalovanej, že K. B. nebol zabezpečený vhodný náhradný byt podľa rozsudku súdu a aj z tohto dôvodu žalobca rešpektoval právo na bývanie K. B. v predmetnom byte až do jeho smrti. S poukazom na uvedené skutočnosti právo na bývanie K. B. v predmetnom byte trvalo do jeho smrti a vtedy zanikla povinnosť žalobcu zabezpečiť náhradný byt podľa rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13C 599/91 zo dňa 21.06.1991. Smrťou otca žalovanej teda neprešlo na žalovanú právo na bývanie v byte do zabezpečenia náhradného bytu. Neobstojí potom obrana žalovanej, ktorou naznačovala, že ako dedička po K. B. nadobudla právo na bývanie v predmetnom byte titulom dedenia. Právo bývať v byte do pridelenia náhradného bytu je nemajetkovým právom, ktoré je viazané výlučne na osobu nájomcu, ktorého nájomný pomer skončil a vzniklo mu právo na bytovú náhradu. Uvedené právo K. B. jeho smrťou zaniklo a žalovaná ho preto nemohla zdediť.
5. Nebol zistený žiaden dôvod, podľa ktorého by vypratanie bytu bolo viazané na zabezpečenie bytovej náhrady. Žalovaná sa mylne domnieva, že rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13C 599/91 zo dňa 21.06.1991 sa vzťahuje aj na ňu. Žalovaná nebola účastníkom tohto súdneho konania, v ktorom bol vyhlásený uvedený rozsudok, ktorým bolo zrušené právo jej otca užívať predmetný byt a uložená mu povinnosť vysťahovať sa z bytu do 15 dní potom, čo mu bude pridelený náhradný byt. Hoci bola žalovaná v čase vydania tohto rozsudku maloletým členom spoločnej domácnosti K. B., na základe uvedeného rozsudku jej nebola uložená žiadna povinnosť, a nebolo jej ani priznané právo na zabezpečenie náhradného bytu, keďže toto právo bolo rozsudkom priznané len K. B.. Uvedené je zrejmé z výrokov ako aj odôvodnenia daného rozsudku. Nie žalovaná, ale iba K. B. bol nájomcom predmetného služobného bytu a preto iba jemu mohlo vzniknúť v zmysle § 186 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 právo na pridelenie náhradného bytu a po pridelení bytu právo na uzatvorenie nájomnej zmluvy na náhradný byt.
6. Žalovaná netvrdila, že by jej právo užívať byt vyplývalo z iného právneho dôvodu. Netvrdila, že by potom ako bolo právoplatným rozsudkom súdu zrušené právo jej otca užívať predmetný byt, uzatvoril jej otec, resp. ona s vlastníkom bytu (žalobcom) nájomnú zmluvu na predmetný byt podľa § 685 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zo správania žalobcu po úmrtí K. B. jednoznačne možno vylúčiť vôľu žalobcu prenechať nájomnou zmluvu predmetný byt do nájmu žalovanej, pretože jej žalobca zasielal výzvy zo dňa 20.12.2021, 11.01.2022, 09.03.2022 na vypratanie bytu a vracal jej na účet ňou poukazované platby nájomného, čo je zrejmé z potvrdení o zrealizovaní transakcií zo dňa 21.12.2021, 19.01.2022, 21.01.2022, 01.02.2022. Súd dodáva, že ak by aj bola následne nájomná zmluva na predmetný byt so žalovanou alebo jej otcom uzatvorená, bola by podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, keďže podľa § 1 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb. účinného od 13.05.1992 takúto nájomnú zmluvu by v pozícii nájomcu mohla uzavrieť len osoba, ktorá vykonávala prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, no otec žalovanej pracovný pomer u právneho predchodcu žalobcu skončil dohodou ku dňu 30.11.1990, žiadnou zo strán nebolo tvrdené, že by následne otec žalovanej vykonával prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný a žalovaná nepoprela tvrdenie žalobcu, že ani ona nebola nikdy v služobnom alebo pracovnom pomere u žalobcu.
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca, ktorý je vlastníkom bytu, byt potrebuje na plnenie úloh v oblasti väzenstva, ktoré realizuje správca tohto štátneho majetku v zmysle zákona a plánuje ho využiť pre potreby väzenskej správy. Záujem žalobcu na vyprataní bytu je teda nepochybne opodstatnený.
8. Z tvrdení strán ako aj z uznesenia Krajského súdu v Bratislava sp. zn. 17Co 82/96 zo dňa 22.03.1996, uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. E 394/95-43 zo dňa 18.05.2004 totiž vyplýva, že právny predchodca žalobcu sa domáhal výkonu rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13C 599/91 zo dňa 21.06.1991 vyprataním K. B. z bytu, no na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. E 394/95-43 zo dňa 18.05.2004 malo byť o uskutočnení výkonu rozhodnutia rozhodnuté dodatočne po preukázaní zabezpečenia bytovej náhrady podľa exekučného titulu, pričom Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. E 394/1995 zo dňa 16.10.2007 zastavil výkon rozhodnutia z dôvodu, že oprávnený (žalobca) súdu neoznámil v zákonom stanovenej lehote, že podal návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Okrem bytu v L. M. H., ktorý K. B. zabezpečilo mesto Dubnica nad Váhom rozhodnutím zo dňa 07.11.1991 (ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím mesta L. M. H. zo dňa 27.10.1992), ktorý byt ale nemožno považovať za náhradný byt, pretože bol v inom meste, žalobca potvrdil, že sa mu nepodarilo K. B. ako jeho bývalému zamestnancovi zabezpečiť iný náhradný byt podľa rozsudku súdu a v zmysle príslušných právnych predpisov a z toho dôvodu ho žalobca nechal v predmetnom služobnom byte bývať až do jeho smrti.
9. Súd prvej inštancie vyhodnotil aj sociálny aspekt a pomery na strane žalovanej na vyprataní bytu. Podľa zhodných tvrdení strán je žalovaná zamestnaná (podľa tvrdenia žalovanej pracuje na čerpacej stanici v C. C.) a dosahuje teda pravidelný príjem zo zamestnania, čo je zrejmé aj z lustrácie v Sociálnej poisťovni, a z tohto príjmu si môže žalovaná hradiť svoje náklady, vrátane nákladov na ubytovanie. Žalovaná nemá v osobnej starostlivosti maloleté dieťa, v dôsledku čoho by bola jej sociálna, finančná situácia horšia. Žalovaná podľa jej vyjadrenia nemá zabezpečenú inú možnosť bývania. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná vedela, že nájomný pomer jej otca k predmetnému bytu skončil ešte v roku 1991, žalobca žalovanú po úmrtí jej otca opakovanými výzvami zo dňa 20.12.2021, 11.01.2022, 09.03.2022 vyzýval na dobrovoľné vypratanie bytu v stanovených lehotách pod následkom podania žaloby na súd s tým, že jej jasne vo výzvach dal na vedomie, že od úmrtia jej otca, ktorý mal právo byt užívať ako bývalý zamestnanec, žalovaná užíva predmetný byt neoprávnene. Žaloba je na súde podaná od 25.03.2022. Žalovaná poznajúc stanovisko žalobcu k jej ďalšiemu užívaniu bytu mala teda dostatok času, aby si hľadala, zabezpečila iné bývanie, náklady ktorého môže hradiť zo svojho príjmu. Zároveň muselo byť žalovanej známe, že žalobca s ňou nemôže uzavrieť nájomnú zmluvu na predmetný byt, pretože byt je služobný a žalovaná nie je u žalobcu v služobnom ani v pracovnom pomere. Možno potom ustáliť, že sama žalovaná si zavinila, že sa ocitla v tejto situácii, keď je proti nej podaná žaloba o vypratanie bytu, v ktorom má svoje veci a ktorý považuje za svoje obydlie. Uvedené skutočnosti idú na ťarchu žalovanej a súd prvej inštancie uzavrel, že je v posudzovanom prípade potrebné dať prednosť vlastníckemu právu žalobcu pred právom žalovanej na obydlie. Vychádzajúc z čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 Ústavy SR mal súd za to, že uvedený zásah do práva žalovanej na ochranu súkromného a rodinného života, ktorého súčasťou je aj právo na obydlie, je nevyhnutný a je v súlade so zásadou dobrých mravov zakotvenou v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
10. Keďže v konaní po vykonanom dokazovaní nebolo preukázané, že žalovaná má právny titul, ktorý by ju oprávňoval užívať predmetný byt, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná byt užíva bez právneho dôvodu. Preto žalobe v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka vyhovel a výrokom I. uložil
žalovanej povinnosť vypratať predmetnú nehnuteľnosť. Lehotu na vypratanie bytu súd podľa návrhu žalobcu určil podľa § 232 ods. 3 CSP do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, keďže žalovaná nežiadala dlhšiu lehotu. Stanovenú lehotu považoval za primeranú na vypratanie bytu vzhľadom na okolnosti prípadu a pomery žalovanej.
11. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v zmysle návrhu žalobcu výsluchom žalovanej, pretože žalovaná bola predvolaná na pojednávanie, no nezúčastnila sa ho, svoje právo byť vypočutá teda nevyužila, pričom vo veci sa vyjadrila písomne k všetkým rozhodným skutočnostiam, a preto nepovažoval za potrebné odročiť pojednávanie za účelom jej výsluchu. V zmysle návrhu žalobcu súd prvej inštancie nepredvolal a nevypočul svedkov L. B., N. L., L. O., P. O. k skutočnostiam, či sa K. B. a žalovaná zdržiavali v predmetnom byte a či sa žalovaná zdržiava v predmetnom byte. Nebolo potrebné v konaní o uplatnenom nároku skúmať, ako často v byte býval otec žalovanej a žalovaná. V zmysle návrhu žalobcu súd nepredvolal a nevypočul ako svedkov zamestnancov recepcie v D. - E. F. G. k skutočnostiam ohľadom užívania predmetného bytu cudzou ženou. Podstatné bolo, že žalovaná v písomných podaniach potvrdila, že v byte býva ona, odmieta ho vypratať a odovzdať žalobcovi a uvedené v spojení so skutočnosťami zistenými z ostatných vykonaných listinných dôkazov stačilo pre posúdenie toho, či žalovaná byt užíva oprávnene. Preto súd nepredvolával ani svedkov N. B., N. Q. B., R. M., L. B., N. N. E., ktorých navrhla žalovaná vypočuť k tomu, či žalovaná užíva predmetný byt. Vypočúvanie uvedených svedkov by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd nemohol v zmysle návrhu žalovanej pripojiť a oboznámiť obsah spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. E 394/95 (sp. zn. odvolacieho konania pred Krajským súdom v Bratislave 17Co 82/96), pretože súdny spis bol skartovaný v zmysle príslušných právnych predpisov, ako to vyplýva aj z úradného záznamu dozornej úradníčky Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.10.2022. Súd oboznámil na pojednávaní rozhodnutia súdov vydané v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. E 394/95, ktoré predložila žalovaná vo fotokópii. Z toho istého dôvodu nemohol súd pripojiť a oboznámiť obsah celého spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13C 599/91, keďže z neho sa po skartácii zachoval len prvopis rozsudku zo dňa 21.06.1991 spolu s doručenkami od účastníkov konania, a prvopis tohto rozsudku súd oboznámil na pojednávaní.
12. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 126 ods. 1, § 663, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 709, § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, 2 zák. č. 278/1993 Z. z., § 1 ods. 4 veta prvá zák. č. 189/1992 Zb., o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.
13. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná a domáhala sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby vo veci konal a rozhodol. Vytýkala súdu prvej inštancie, že neskúmal existenciu dôvodov, pre ktoré rozhodol o vyprataní bytu bez rozhodnutia o priznaní alebo nepriznaní bytovej náhrady zo strany žalobcu v jej prospech alebo neprospech. Bez ďalšieho zdôvodnenia rozhodol o podstatnom zásahu do jej obydlia a mal sa vysporiadať aj s otázkou vyriešenia bytovej náhrady alebo odôvodniť, prečo jej nárok na bytovú náhradu nevznikol. Pokiaľ žalovaný (zrejme žalobca – poznámka odvolacieho súdu) tvrdil, že k bytu nemá žiaden vzťah, k jeho užívaniu, prečo potom všetky platby u žalobcu boli evidované na jej meno. So súhlasom samotného žalobcu bola oprávnená byt užívať. Žalobca vystavil a riadne evidoval jej platby a viedol evidenciu platieb za byt na jej meno, preto došlo k ústnemu prejavu vôle účastníkov konania k uzavretiu nájomnej zmluvy v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jej tvrdeniami s konaním v rozpore s dobrými mravmi na strane žalobcu a k jej právnemu predchodcovi, ktorý zotrval po dobu niekoľko desaťročí a nezabezpečil mu žiaden adekvátny byt a čakal na úmrtie jej otca, aby ju mohol z bytu vyhodiť. Vzniknutú situáciu okolo predmetného bytu zapríčinil výlučne žalobca, ktorý podal žalobu, čo považuje z jeho strany nielen za konanie v rozpore s dobrými mravmi, nekalú praktiku, prejav arogancie a nerešpektovanie súdu, keď aj napriek súdom uloženej povinnosti zabezpečiť pre právneho predchodcu žalovanej náhradný byt, takto nekonal. Súd prvej inštancie však napadnutým rozhodnutím takéto postupy a správanie žalobcu akceptuje, čo je v demokratickej spoločnosti neprípustné. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 13C/599/91-13 zo dňa 21.06.1991 (právoplatný dňa 08.08.1991), ktorým súd uložil jej otcovi povinnosť z predmetného bytu sa vysťahovať do 15 dní po tom, čo mu bude vykonateľným rozhodnutím príslušného administratívneho orgánu pridelený náhradný byt, teda z bytu sa mal vysťahovať až po tom, ako mu bude zabezpečený vhodný náhradný byt zo strany žalobcu. Táto povinnosť pre jej právneho predchodcu vznikla v čase, keď nebola plnoletá a teda sa má vzťahovať od tohto momentu aj na ňu až do jej naplnenia žalobcom. Vzťah k predmetnému bytu
deklaruje i tým, že žalobca sa domáhal vypratania bytu vo vzťahu k jej právnemu predchodcovi ako i ku všetkým, ktorí bývajú, resp. v tom čase bývali v predmetnom byte s jej právnym predchodcom v spoločnej domácnosti. Ďalej uviedla, že súd prvej inštancie konštatoval, že jej právny predchodca mal k predmetnému bytu výlučné právo na bývanie, toto právo prináležalo aj jej už ako maloletej, ktorá bývala s otcom v spoločnej domácnosti a toto právo jej zostalo zachované doposiaľ. Právo na bývanie je ukotvené v medzinárodných ľudsko-právnych dokumentoch, ktorými je Slovenská republika viazaná, napríklad v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (článok 11 ods. 1), v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (článok 17), v Dohovore o právach dieťaťa (článok 27), v Medzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (článok 5) a Európskej sociálnej charte (článok 31). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie jej osobu vystavuje do rizika vzniku postavenia bezdomovca. Poukázala na článok 21 ods. 1 Ústavy SR. Dôvodila, že súd prvej inštancie sa v danej veci s ochranou jej obydlia žiadnym spôsobom nevyporiadal a záujmy žalobcu postavil nad túto ústavou poskytovanú ochranu jej obydlia. Opätovne zdôraznila, že jej právny predchodca (otec) nemal povinnosť rovnako ako osoby s ním žijúce v spoločnej domácnosti sa z bytu vysťahovať, kým mu nebude pridelený náhradný byt. Ona sa mala stať nositeľom práva nájmu z titulu prechodu nájmu bytu, ktorý mal žalobca jej právnemu predchodcovi zabezpečiť. Vzniknutú situáciu zavinil svojím konaním/nekonaním výlučne žalobca v tomto súdnom spore. Jeho konanie považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď na jednej strane sa už v roku 1995 domáhal vypratania bytu, na druhej strane doposiaľ nezabezpečil pre jej právneho predchodcu náhradný byt, aj keď mu táto povinnosť podmieňujúca nariadenie výkonu rozhodnutia na vypratanie bytu bola daná do povedomia rozhodnutiami súdov. Je zrejmé, že prechod nájmu bytu vo vzťahu k dotknutému bytu možný nie je, nakoľko sa jedná o byt služobný a neexistuje vo vzťahu k nemu nájomný vzťah. Podstatné však je, že žalobca náhradný byt pre jej právneho predchodcu nezabezpečil 31 rokov, pričom táto povinnosť žalobcu sa vzťahovala aj na v tom čase maloleté dieťa (žalovanú), nakoľko bývala v predmetnom byte spolu s otcom a požívala ochranu obydlia k predmetnému bytu, ktorý užíva doposiaľ. Ďalej uviedla, že uvedený byt užívala po dobu vyše 31 rokov oprávnene, nakoľko náhradný byt po uvedenú dobu ani doposiaľ žalobcom zabezpečený nebol. Poukázala na znenie § 712 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 712c ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, citovala článok 21 Ústavy SR, článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dôvodila dedičskými právami a vyslovila názor, že predmetný byt je povinná uvoľniť, vypratať výlučne v prípade zabezpečenia vhodnej bytovej náhrady zo strany žalobcu. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal otázkou, prečo po dobu 31 rokov žalobca nebol schopný zabezpečiť pre jej právneho predchodcu vhodný byt, čím sú len vyvrátené tvrdenia žalobcu o tom, že byt údajne nevyhnutne potrebuje. Žalobca sa špekulatívne snaží tejto povinnosti zbaviť. Napadnutý rozsudok považuje za nezákonný v bode 27, kde súd prvej inštancie dôvodí, že jej nič nebráni, aby bývala u svojich známych, ktorých pomery však súd nepoznal. Žiadala, aby jej nebola uložená povinnosť sa z bytu vysťahovať, dokiaľ jej nebude zabezpečený primeraný náhradný byt zo strany žalobcu. Vytýkala súdu prvej inštancie, že jej nebolo doručené predvolanie na pojednávanie, čím jej bolo znemožnené zúčastniť sa na nariadenom pojednávaní a nemohla využiť prostriedky procesnej obrany a útoku.
14. Odvolanie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 18.01.2023, do rozhodnutia odvolacieho súdu sa k veci nevyjadril. 15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
16. V danej veci medzi stranami sporu nebolo sporné, že byt č. X v D. - E. F. G. A. H. I. J. F. M. I. G. súp. č. XXX, zapísané na LV č. XXXX pre okres C., obec G., k.ú. G. je bytom vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom sa jedná o byt služobný v zmysle § 1 zák. č. 189/1992 Z. z. Služobné byty vykazujú určité špecifiká, ktorými je odôvodnený čiastočne odlišný prístup zákonodarcu k niektorým inštitútom ich nájmu. Ide o účelovú viazanosť bytu na určité použitie – ide o byty, ktorých nájomca vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný a ich nájomcom môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, pričom v mieste výkonu práce nemá inú možnosť trvalého bývania.
17. Ust. § 709 Občianskeho zákonníka vylučuje z použitia pre byty trvale určené ako služobné ustanovenia § 703 – § 708 Občianskeho zákonníka. Znamená to, že v prípade týchto bytov nemôže vzniknúť spoločný nájom bytu manželmi, nemôže dôjsť k prechodu bytu smrťou jediného nájomcu na osoby uvedené v § 706 ods. 1 prvá a druhá veta Občianskeho zákonníka, ani trvalým opustením spoločnej domácnosti podľa § 708 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
MCdo 51/2001). Ust. § 713 Občianskeho zákonníka upravuje následky smrti nájomcu takéhoto bytu, alebo trvalého opustenia spoločnej domácnosti nájomcom takéhoto bytu na práva osôb, ktoré v byte zostali. Vychádza sa z princípu, že nájom bytu na nich neprechádza, avšak patrí im bytová náhrada a do jej zabezpečenia právo bývania v byte.
18. V danej veci z rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 13C/599/91-13 zo dňa 21.06.1991, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.08.1991, vyplýva, že právnemu predchodcovi žalovanej bolo zrušené právo užívať predmetný služobný byt z dôvodu skončenia jeho pracovného pomeru, na ktorý bolo užívanie služobného bytu viazané a bola mu uložená povinnosť z bytu sa vysťahovať do 15 dní po tom, čo mu bude vykonateľným rozhodnutím príslušného administratívneho orgánu pridelený náhradný byt, pričom právo užívať byt zanikne dňom pridelenia náhradného bytu. 19. Po zániku nájmu bytu, ak je s ním spojené právo na bytovú náhradu, ktorej zabezpečením má byť podmienené vypratanie, svedčí vypratávanej osobe v byte právo bývania, ktoré je svojou povahou odvodeným právom od jej pôvodného nájomného práva (NS SR sp. zn. 5Cdo/37/2001). V období od právoplatnosti rozhodnutia o vyprataní osoby z bytu viazaného na zabezpečenie bytovej náhrady do jej zabezpečenia, ak jej právo na bytovú náhradu podľa hmotného práva vzniklo, je v zmysle § 712c odstavec 3 Občianskeho zákonníka vypratávaná osoba oprávnená byt užívať a nie je povinná sa z bytu vysťahovať (avšak už nie z titulu nájmu, ktorý zanikol). S právom takto byt užívať v tomto období sú však spojené aj povinnosti takejto osoby, ktoré definujú jej právne postavenie. Právu takejto osoby byt užívať zodpovedá povinnosť prenajímateľa užívanie bytu takouto osobou trpieť. Osoba, ktorej svedčí právny dôvod bývania opierajúca sa o § 712c odstavec 1 Občianskeho zákonníka má (obdobne ako nájomca bytu) povinnosť platiť úhradu za užívanie bytu, a to vo výške, ktorá zodpovedá výške nájomného dojednaného za trvania nájomného vzťahu.
20. Právo bývania môže zaniknúť aj skôr ako je vypratávanému zabezpečená bytová náhrada. Spravidla ide o prípady, keď vypratávaný sa sám dobrovoľne z bytu odsťahuje a odovzdá kľúče od bytu. Právo bývania zaniká aj všeobecnými spôsobmi zániku, a to i smrťou vypratávanej osoby. Právo bývania neprechádza smrťou takejto osoby na iné osoby obdobne ako nájom, ustanovenia o prechode nájmu nemožno použiť ani analogicky (NS ČR 28Cdo/1000/2001).
21. Predpokladom aplikácie § 713 Občianskeho zákonníka, na ktorý žalovaná poukázala, je trvanie nájomného vzťahu nájomcu bytu v čase jeho smrti alebo trvalého opustenia spoločnej domácnosti, čo znamená, že toto ustanovenie nezakladá obdobné právo v ňom uvedeným osobám, ak nájom bytu nájomcu už prv zanikol a bývalý nájomca v byte býva na základe práva bývania, či prípadne už aj bez právneho dôvodu, čo je i prípad danej veci.
22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd bez akýchkoľvek pochybností dospel k záveru, že nájom predmetného bytu právnym predchodcom žalovanej bol ukončený rozsudkom Okresného súdu Trenčín, č. k. 13C/599/1991-13 zo dňa 21.06.1991, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.08.1991. Od tejto doby právnemu predchodcovi žalovanej svedčilo právo bývania v predmetnom byte do zabezpečenia bytovej náhrady. Bez akýchkoľvek pochybností na danú vec nedopadá ustanovenie § 713 Občianskeho zákonníka, nakoľko právny predchodca žalovanej nebol v čase svojej smrti nájomcom predmetného bytu, ale bol iba nositeľom odvodeného práva od pôvodného nájomného (užívacieho) práva, a to práva bývania do zabezpečenia náhradného bytu.
23. Právo bývania žalovanej v predmetnom byte nebolo odvodené od jej predchádzajúceho nájomného vzťahu, ale bolo odvodené od práva bývania jej právneho predchodcu (otca), ktoré zaniklo dňom jeho smrti (dňa XX.XX.XXXX). Právo bývania nie je právom, na ktoré by dopadali ustanovenia § 706 Občianskeho zákonníka o prechode nájmu bytu. Z tohto dôvodu tvrdenia žalovanej, že má k predmetnému bytu i naďalej právo bývania, nemôže obstáť, nakoľko právo bývania neprechádza smrťou oprávnenej osoby na iné osoby, ustanovenia o prechode nájmu nemožno použiť ani analogicky.
24. Pokiaľ žalovaná zdôrazňovala, že v čase zániku nájmu predmetného bytu bola maloletá, a preto sa rozhodnutie súdu v konaní sp. zn. 13C/599/91 o povinnosti zabezpečiť jej právnemu predchodcovi bytovú náhradu vzťahuje aj na jej osobu, odvolací súd zdôrazňuje, že z uvedeného rozhodnutia súdu takýto záver nevyplýva, rozhodnutie smeruje výlučne k osobe jej právneho predchodcu, ktorý bol výlučným užívateľom/nájomcom predmetného služobného bytu a vo vzťahu ku ktorému bolo právo
užívať služobný byt zrušené. Je tiež nesporné, že žalovaná má v čase rozhodovania súdu (§ 217 ods. 1 CSP) takmer 47 rokov a nie je možné na ňu v súčasnosti prihliadať ako na osobu maloletú.
25. Žalovaná poukazovala na ochranu obydlia podľa článku 17 o Medzinárodnom pakte, o občianskych a politických právach, ktorý hovorí o tom, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť, čo však nie je prípad danej veci, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vyplýva zo zákonných ustanovení, týkajúcich sa služobných bytov a nejedná sa o svojvoľné zasahovanie súdu do uvedených práv. Článok 11 odstavec 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach hovorí o garancii štátu ako zmluvnej strany paktu, uznávať právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt a na neustále zlepšovanie životných podmienok s tým, že štáty podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce založenej na slobodnom súhlase, ktorý rovnako na danú vec nedopadá. Článok 31 Európskej sociálnej charty deklaruje právo na ubytovanie s tým, že na zabezpečenie účinného výkonu práva na ubytovanie sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia určené na podporu prístupu k ubytovaniu na dostatočnej úrovni, predchádzanie výskytu a zníženia počtu osôb bez prístrešia s cieľom postupného vyriešenia ich situácie, prispôsobenie výšky nájomného osobám, ktoré nemajú dostatočné príjmy, ktorý nie je v rozpore s rozhodnutím súdu podľa účinných a platných právnych predpisov. Žalovaná poukazovala i na článok 21 ods. l Ústavy SR, z ktorého vyplýva, že obydlie je nedotknuteľné. Opomenula však odstavec 3 uvedeného článku, z ktorého vyplýva, že zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť, čo je i prípad danej veci, kedy zákon na služobné byty stanovuje osobitné pravidlá.
26. Z uvedených medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky nevyplýva, že každý štát nemá právo svojimi právnymi predpismi, vrátane najvyššieho zákona štátu – Ústavy SR, upraviť právo osobitného zákonného postupu v špecifických situáciách. V danej veci je právna úprava týkajúca sa služobných bytov stanovená osobitným zákonom, a osobitnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka vzhľadom na špecifické charakter a účel týchto bytov.
27. K námietke žalovanej, že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi tým, že nezabezpečil jej právnemu predchodcovi náhradný byt po dobu 31 rokov a čakal kým zomrie, odvolací súd udáva, že ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej výkon inak právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomne slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom. Citované zákonné ustanovenie pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to aj na základe všeobecných morálnych pravidiel (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/96). Súdna prax dlhodobo vychádza z názoru, že aplikácia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže viesť k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, keď s odkazom na toto ustanovenie možno len odmietnuť ochranu (zdanlivému) výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010).
28. Odvolací súd na rozdiel od žalovanej zastáva názor, že z konania žalobcu vo vzťahu k jej právnemu predchodcovi v súvislosti s výkonom rozhodnutia o vyprataní bytu a zabezpečenia náhradného bytu, ktoré bolo popísané v bode 27. odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa snažil jej právnemu predchodcovi zabezpečiť náhradný byt, ktorý sa mu však nepodarilo zabezpečiť v lokalite C. C. (zabezpečil byt v L. M. H.), k zastaveniu výkonu rozhodnutia došlo až v roku 2007, pričom žalobca rešpektoval právo bývania jej právneho predchodcu v predmetnom byte až do jeho smrti. K žalobe o vypratanie bytu došlo až po smrti právneho predchodcu žalovanej a po opakovaných výzvach žalobcu k žalovanej , aby byt, ktorý užívala bez právneho dôvodu, vypratala. Uvedené konanie žalobcu je súladné so zákonom a nie je možné ho považovať za výkon práv, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.
29. K námietke žalovanej, že došlo medzi stranami sporu k ústnemu uzavretiu zmluvy o nájme predmetného bytu, nakoľko platby za užívanie bytu boli evidované na jej meno a byt užívala so súhlasom žalobcu, odvolací súd opakuje, že osoba, ktorej svedčí právny dôvod bývania opierajúca sa o § 712c
odstavec 1 Občianskeho zákonníka má (obdobne ako nájomca bytu) povinnosť platiť úhradu za užívanie bytu, a to vo výške, ktorá zodpovedá výške nájomného dojednaného za trvania nájomného vzťahu. Platenie nájmu žalovanou tak nemohlo mať za následok súhlasný prejav vôle žalobcu a žalovanej k uzavretiu novej nájomnej zmluvy služobného bytu ( neboli splnené predpoklady pre uzavretie takejto zmluvy v zmysle § 1 ods. 4 zák. č. 189/1992 Z. z.) za situácie, keď žalobca opakovane žalovanú vyzýval k vyprataniu bytu.
30. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovanej v podanom odvolaní sú nedôvodné. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva tvrdenie žalovanej, že ona sa mala stať nositeľom práva nájmu z titulu prechodu nájmu bytu, ktorý mal žalobca jej právnemu predchodcovi zabezpečiť a že je povinná byt vypratať výlučne v prípade zabezpečenia vhodnej bytovej náhrady zo strany žalobcu, nakoľko nikdy nebola nielenže nájomníčkou predmetného bytu a od roku 1991 nebol ním ani jej právny predchodca, ktorý svoje právo bývania odvodzoval práve zo svojho predchádzajúceho zrušeného nájomného/užívacieho vzťahu k služobnému bytu. Žalovaná svoje právo bývania od žiadneho predchádzajúceho nájomného vzťahu odvodiť nemohla. Právo bývania v predmetnom byte jej právneho predchodcu ako i právo na zabezpečenie bytovej náhrady zaniklo jeho smrťou, ustanovenia o prechode nájmu bytu nie je možné v danej veci použiť. Žalovaná tak predmetný byt užívala od smrti svojho právneho predchodcu bez právneho dôvodu a bez nároku na bytovú náhradu. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na bod 24. odôvodnenia súdu prvej inštancie, ako i bod 27. odôvodnenia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za správne a s ktorými sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).
31. K námietke žalovanej, že jej nebolo doručené predvolanie na pojednávanie, a preto sa ho nemohla zúčastniť, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd udáva, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola na pojednávanie volaná cestou mesta C. C., ako i z adresy G. S. XXX, pričom obe zásielky boli doručované poštovým úradom, neboli listinne doručené z dôvodu, že adresát si zásielku neprevzal v odbernej lehote, pričom v zmysle § 111 ods. 3 CSP sa písomnosť považuje za doručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky , a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Postup súdu prvej inštancie pri doručovaní predvolania na pojednávanie bol správny a námietka žalovanej bola nedôvodná.
32. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny, vrátane výroku o trovách konania, ktorý žalovanou vecne spochybnený nebol.
33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).