Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6CoE-10-2020.pdf
PDF · 100.93 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/10/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Andrey Galdunovej v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti povinnému: Z. E. nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/X, Z., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Bohumilom Husťákom, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Žriedlová 3, pod sp. zn. EX 1363/2003, o vymoženie 33,19 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 20.06.2019, č.k. 5Er/186/2003-9
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.
Zrušuje uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 41,34 EUR do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
2. V odôvodnení uviedol, že dňa 03.11.2003 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uplatnenej pohľadávky v prospech oprávneného na základe vykonateľného rozhodnutia OR PZ Michalovce, č. ORP-2-516/DI-1-2001 zo dňa 12.07.2001 ako aj trov exekúcie. Dňa 09.07.2018 zaslal súdny exekútor súdu návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Po citovaní § 243h ods. 1, § 57 ods. 1 písm. h) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd prvej inštancie konštatoval, že z predloženého návrhu na zastavenie exekúcie zistil, že povinný nemá príjmy podliehajúce exekúcií, nevlastní žiadne motorové vozidlo, žiadne nehnuteľnosti, ani účty v bankách a lustráciou v Sociálnej poisťovni bolo zistené, že naposledy bol zamestnaný v roku 2006. Na základe týchto zistených skutočností súdny exekútor navrhol súdu zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Keďže majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, súd prvej inštancie exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil.
3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 196, § 200 ods. 5, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie spolu vo výške 41,34 EUR podľa ust. § 14 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a na ich úhradu v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že exekúciu zastaví podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 a súdnemu exekútorovi vzhľadom na dôvody osobitného zreteľa neprizná náhradu trov exekúcie v zmysle § 243j Exekučného poriadku.
5. Oprávnený v odvolaní uviedol, že v zmysle § 202 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku sudca má obligatórne konať a rozhodovať v exekučnom konaní len o veciach, proti ktorým je prípustné odvolanie, a nakoľko Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach priamo neupravuje prípustnosť odvolania voči rozhodnutiu o trovách exekučného konania, má o trovách exekúcie, vrátane určenia ich výšky, rozhodnúť vyšší súdny úradník. Uvedenému zodpovedá aj obdobná úprava § 262 ods. 2 CSP. Oprávnený mal za to, že ustanovenie Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov majú procesnoprávnu povahu, a preto za použitia všeobecnej intertemporálnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných procesných predpisov, mal súd postupovať v ich intenciách aj v konaní začatom pred 31.03.2017. Súd tak nesprávnym procesným postupom oprávnenému znemožnil, aby využil svoje procesné právo spočívajúce v podaní sťažnosti voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ďalej mal oprávnený za to, že vo výroku, ktorým súd exekúciu zastavil, absentuje dôvod, pre ktorý sa exekúcia zastavuje v zmysle § 202 ods. 5 Exekučného poriadku. Pri vydávaní tohto rozhodnutia tak neboli splnené podmienky dané zákonom, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP. Oprávnený ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 11CoE/27/2012 zo dňa 18.04.2012, z ktorého vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť je iba podnetom súdneho exekútora, ktorý si plní povinnosť podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku. Aj napriek návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného, súd bol povinný skúmať, či nebol daný aj iný dôvod pre zastavenie exekúcie, keďže súd má povinnosť zastaviť exekúciu aj vtedy, ak táto vyplýva z ustanovení zákona. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa v exekučnom konaní uplatňuje kedykoľvek, čo podporuje aj ustálený názor Ústavného súdu Slovenskej republiky už viackrát vyjadrený napr. v uznesení I. ÚS 456/2011 a II. ÚS 340/2013. V zmysle názoru ústavného súdu, záver preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva viacero dôvodov, na základe ktorých exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak súd obligatórne zastaví okrem iného aj v prípade, že v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo. Zánik vymáhaného práva po vydaní exekučného titulu je hmotnoprávnou okolnosťou, na základe ktorej je exekučný súd povinný exekučné konanie zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, bez ohľadu na iné ďalšie dôvody. Súd prvej inštancie takto nepostupoval pretože exekúciu zastavil iba na základe a zohľadňujúc výlučne návrh súdneho exekútora. Súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď exekúciu zastavil pre nemajetnosť povinného. Oprávnený podotkol, že rozhodnutie č. ORP-2-516/DI-1-2001 zo dňa 12.07.2001, ktoré je v konaní exekučným titulom sa stalo vykonateľným dňa 21.08.2001 a lehota na vykonanie exekúcie uplynula dňa 21.08.2004. Vzhľadom na túto skutočnosť muselo byť súdu zrejmé, že v konaní nemôže pokračovať z dôvodu, že uplynutím prekluzívnej lehoty právo zaniklo, čo vylučuje akékoľvek ďalšie konanie smerujúce k vymáhaniu predmetnej pohľadávky. Exekútor v predmetnom exekučnom konaní nepostupoval v súlade so zákonom, nakoľko nekonal hospodárne a bez zbytočných prieťahov a nepodal návrh na zastavenie exekučného konania podľa ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku. V dôsledku uvedeného bol oprávnený presvedčený, že sú splnené podmienky predpokladané ustanovením § 243j Exekučného poriadku, t. j. že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby súd nepriznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie.
6. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor, ktorý uviedol, že aj napriek tomu, že exekučný titul bol vykonateľným od roku 2001, súdny exekútor mohol na základe návrhu oprávneného začať konať až po podaní návrhu zo strany oprávneného, t.j. po uplynutí viac ako 2 rokov a viac ako 1 mesiaci od vykonateľnosti exekučného titulu, čím sa možnosť vymoženia predmetnej pohľadávky znížila. So zreteľom na mieru rizika, ktorú oprávnený znáša už pri podaní návrhu je aj mierou jeho zavinenia pri nevymožiteľnosti pohľadávky. Súdnemu exekútorovi bolo poverenie doručené až dňa 18.11.2003 a tak mal na vykonanie exekúcie necelých 10 mesiacov. Z ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že Exekučný poriadok jednoznačne dovoľoval zaviazať na uhradenie trov exekúcie oprávneného, a to
na základe princípu zavinenia. Súdny exekútor mal za to, že v danom prípade mohol oprávnený pri náležitej opatrnosti a uvážlivosti predvídať zastavenie exekúcie. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie až po uplynutí viac ako 2 rokov a 1 mesiaca od vykonateľnosti exekučného titulu, a preto k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného. Pri rozhodovaní konajúci súd správne zohľadnil uvedené skutočnosti, ktoré svedčia o procesnom pochybení oprávneného, keďže oprávnený nedbal na požiadavku náležitej opatrnosti a predvídavosti, nakoľko si objektívne bol a musel byť vedomý, že predmetný exekučný titul bol vydaný v zmysle zákona 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31.08.2008. Súdny exekútor sa napriek časovej tiesni pokúsil urobiť všetky úkony, ktoré smerovali k zisteniu majetku povinného. V roku 2003/2004 nemal k dispozícii elektronické prostriedky, ktoré dnes urýchľujú prácu. Všetky lustrácie prebiehali prostredníctvom poštovej prepravy, čo si vyžadovalo určitý čas a vynaloženie určitých nákladov. Nakoľko sa mu nepodarilo zistiť kvôli nemajetnosti povinného žiaden majetok a medzičasom došlo k preklúzii exekučného titulu, nepristúpil k podaniu podnetu na zastavenie exekúcie súdom hneď po preklúzii exekučného titulu, nakoľko mal u seba exekučný spis necelých 11 mesiacov. Preklúziou dochádza ku zániku práva na vymáhanie povinnosti uloženej rozhodnutím podľa zákona o priestupkoch platného do 31.08.2008. Avšak preklúziou nezaniká nárok súdneho exekútora na náhradu nevyhnutne vynaložených výdavkov, ktoré súdny exekútor zdokladoval pri podávaní podnetu na zastavenie exekúcie. Súdnemu exekútorovi nebolo zrejmé, prečo by mal znášať financovanie exekúcie, ktorá bola vykonávaná v súlade so zákonom a v prospech oprávneného, ktorý podaním návrhu na vykonanie exekúcie sám inicioval jej vykonávanie a tiež bol názoru, že nevymoženie pohľadávky si zapríčinil oprávnený sám tým, že nepodal návrh na začatie exekúcie včas.
7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je čiastočne dôvodné.
8. Uznesenie je vo výroku o zastavení exekúcie vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
9. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP prvá veta právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
11. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
12. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
13. Exekučný poriadok v § 57 odseku 1 taxatívne vymedzuje dôvody, kedy exekučný súd musí exekúciu zastaviť bez zreteľa na to, či to účastník exekučného konania navrhol (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Medzi takéto dôvody patrí aj tzv. nemajetnosť povinného, a teda, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V prípade, že má súd preukázateľne splnené predpoklady na zastavenie exekúcie podľa viacerých dôvodov upravených v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, je povinný pri zastavení exekúcie poukázať na všetky takéto dôvody a exekúciu zastaviť s poukazom na všetky zákonné ustanovenia, podľa ktorých sú splnené podmienky na jej zastavenie.
14. O zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie súd rozhodne až po náležitom preukázaní majetkových pomerov na strane povinného, keď je nemajetnosť povinného skutočne preukázaná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekúcia je vedená a vykonávaná súdnym exekútorom ako štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ten v rámci exekučného konania (exekúcie) šetrí majetkové a zárobkové pomery povinnej osoby. Zákonom určeným spôsobom súdny exekútor zisťuje príjem povinného a stav jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku a v závislosti
od zisteného stavu volí najvhodnejší spôsob vedenia exekúcie. V prípade, ak by na základe zistených skutočností dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, oznámi túto skutočnosť exekučnému súdu a podá súdu podnet na zastavenie exekúcie. Exekučný súd zároveň nie je viazaný rozhodnutím v inej veci, ohľadom majetkových pomerov povinného. Ak teda súdny exekútor v priebehu exekučného konania dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, a oprávnený nepreukáže v konaní pred súdom opak, súd exekúciu z tohto dôvodu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie.
15. S poukazom na uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že oprávneným uvádzané (tvrdené) okolnosti nie sú dôvodom pre zrušenie napadnutého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie z dôvodu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko nemajetnosť povinného bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie preukázaná a z odvolania oprávneného odvolací súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne zistenie skutkového stavu. Z uznesenia Okresného súdu Michalovce č.k. 5Er/186/2003-9 zo dňa 20.06.2019 je zrejmé, že súdny exekútor vykonal šetrenie majetku povinného a zistil, že povinný nevlastní motorové vozidlo, nehnuteľnosti ani účty v bankách a naposledy bol zamestnaný v roku 2006.
16. V posudzovanom prípade bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože po dôkladnom prešetrení osobných a majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora bolo zistené, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za tejto situácie by vykonávanie ďalších úkonov súdneho exekútora bolo nehospodárne a neúčelné a viedlo by k zbytočnému navyšovaniu trov exekučného konania.
17. Odvolací súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo ešte v roku 2003, teda zistené majetkové pomery povinného až do rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenili, teda v danom prípade sa nejedená len o prechodný stav.
18. Z obsahu spisu odvolací súd mal preukázané tiež, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 18.09.2003 domáhal vymoženia pohľadávky 33,19 EUR na základe exekučného titulu - Rozkaz o uložení sankcie za priestupok čp. ORP-2-516/DI-1-2001 zo dňa 12.07.2001, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.08.2001 a vykonateľnosť dňa 22.08.2001.
19. Podľa ust. § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch (účinného do 31.08.2008), rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie.
20. Zákonom č. 298/2008 Z. z. bol s účinnosťou od 01.09.2008 z § 88 zákona o priestupkoch vypustený odsek 1.
21. V posudzovanej veci podkladom pre exekúciu je rozkaz o uložení sankcie za priestupok vydaný dňa 12.07.2001, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 22.08.2001. Ide teda o exekučný titul, ktorý bol vydaný za účinnosti staršej právnej úpravy, t.j. v období, keď platilo ustanovenie § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch vyplýva, že rozhodnutie o uložení pokuty je možné na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí vykonať najneskôr do 3 rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. Zákonom určená lehota 3 rokov na vymáhanie tejto pohľadávky je lehotou prekluzívnou, a teda po jej uplynutí nie je možné rozhodnutie už vykonať. V určenej lehote 3 rokov od uplynutia lehoty určenej na zaplatenie je potrebné nielen začať výkon rozhodnutia (exekúciu), ale exekúcia musí byť v tejto lehote aj ukončená, pretože jej márnym uplynutím zaniká právo na vykonanie rozhodnutia. Na zánik tohto práva musí súd prihliadať z úradnej povinnosti, a teda aj bez návrhu a právo, ktoré sa prekludovalo, nemožno priznať a ani vykonávať exekúciu na jej vymoženie.
22. Trojročná lehota na vykonanie exekučného titulu uvedená v tomto ustanovení začala plynúť dňom nadobudnutia vykonateľnosti tohto exekučného titulu, t.j. dňom 22.08.2001 a uplynula dňa 22.08.2004 (§ 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.08.2008). Od tohto dňa právo priznané exekučným titulom z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty zaniklo a exekúcia, ktorá sa stala neúčelnou, rovnako ako aj úkony súdneho exekútora v predmetnej exekúcii, mala byť zastavená.
23. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pohľadávka vymáhaná v tomto exekučnom konaní, priznaná vyššie uvedeným rozhodnutím, dňom 22.08.2004 zanikla z dôvodu uplynutia 3 ročnej lehoty a stala sa tak nevymožiteľnou. Okrem súdom prvej inštancie konštatovaného dôvodu zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku (nemajetnosť povinného) je tak zrejmé, že v predmetnej veci je daný aj dôvod zastavenia podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku.
24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
25. K odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že ich podstatou bolo, že o trovách exekúcie mal rozhodnúť vyšší súdny úradník, a nie sudca, s odkazom na ust. § 200 a § 202 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017, a že vo výroku o zastavení exekúcie absentuje dôvod, pre ktorý sa exekúcia zastavuje s odkazom na ust. § 202 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017. Citované ustanovenia na prejednávanú vec nemožno aplikovať v zmysle ust. § 243h Exekučného poriadku, podľa ktorého sa exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
26. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 nevyplýva nevyhnutnosť uvedenia samotného dôvodu, pre ktorý sa exekúcia zastavuje vo výroku uznesenia o zastavení exekúcie. Z uvedeného dôvodu preto nebolo povinnosťou súdu tento dôvod vo výroku uznesenia o zastavení exekúcie uviesť.
27. Odvolací súd tiež poukazuje na ust. § 200 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, v zmysle ktorého, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
28. Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, o trovách exekúcie súd rozhoduje v jednej fáze, t.j. o nároku aj o výške, a to v rozhodnutí o zastavení exekúcie.
29. Vzhľadom na osobitnú úpravu rozhodovania o trovách exekúcie v Exekučnom poriadku je aplikácia ust. § 262 CSP o rozhodovaní o trovách konania v dvoch fázach vylúčená. Správne preto postupoval súd (sudca), pokiaľ v rozhodnutí o zastavení exekúcie rozhodol aj o tom, kto a v akej výške má platiť trovy exekúcie.
30. Podľa § 243j Exekučného poriadku, v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017.
31. Citované ustanovenie vymedzuje osobitý druh procesnej sankcie, ktorá dopadá na trovy súdneho exekútora v exekučných konaniach, ktoré prebiehajú v režime podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. V prípade, ak sú v konkrétnom exekučnom konaní dané okolnosti hodné osobitého zreteľa, môže exekučný súd v uznesení o zastavení exekúcie rozhodnúť tak, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie. Okolnosti hodné osobitého zreteľa bude vyhodnocovať súd v tom- ktorom konkrétnom prípade, pričom zákon len príkladne menuje možné porušenie povinností súdneho exekútora s odkazom na ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Pôjde o situácie, ak súdny exekútor mal vedomosť o existencii dôvodu pre zastavenie exekúcie, no napriek tomu ich exekučnému súdu neoznámil.
32. Spolu s výrokom o zastavení exekúcie odvolací súd preskúmal aj výrok o trovách exekúcie ako výrok súvisiaci v zmysle § 379 písm. a) CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie neskúmal možnosť rozhodovania o trovách exekúcie v zmysle § 243j Exekučného poriadku.
33. Na základe uvedeného odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách exekúcie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
34. Súd prvej inštancie preto v ďalšom konaní posúdi, či nie sú splnené podmienky pre nepriznanie trov súdnemu exekútorovi. Ak dospeje k záveru, že podmienky pre rozhodnutie podľa § 243j Exekučného poriadku splnené nie sú, opätovne rozhodne o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a zaviaže na ich úhradu oprávneného.
35. V zmysle ustanovenia § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).