Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-101-2023.pdf
PDF · 127.66 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/101/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobkyne: A. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, právne zast. JUDr. Mário Pataky, advokát, Advokátska kancelária, D., E. D. XXX, proti žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrel A. B., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. XX, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 1C/22/2017-332 zo dňa 11.05.2023, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, p o t v r d z u j e .
Výrok I., ktorým súd prvej inštancie konanie zastavil v časti týkajúcej sa určenia, že do dedičstva po poručiteľke A. B., C. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, posledne bytom C. XX, patrí pozemok registra EKN parc. č. 1112 ako orná pôda o výmere 1182 m2 v spoluvlastníckom podiele 2/16-iny v pomere k celku nachádzajúcich sa v k. ú. C., obec C., okres D. z o s t á v a n e d o t k n u t ý .
Vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo výroku IV. rozsudok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania štátu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti týkajúcej sa určenia, že do dedičstva po poručiteľke A. B., C. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, posledne bytom C. XX, patrí pozemok registra „E“-KN parcelné číslo 1112 ako orná pôda o výmere 1182 m2 v spoluvlastníckom podiele X/XX-XXX v pomere k celku, nachádzajúcom sa v k. ú. C., obec C., okres D. (výrok I.). Výrokom II. rozhodol súd prvej inštancie tak, že vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovanému sa voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). O trovách štátu rozhodol súd prvej inštancie tak, že štátu priznal voči žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok IV.).
1.1 Nárok žalobkyne posudzoval podľa § 37 ods. 1, § 38 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
1.2 Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či žalobkyňa mala na požadovanom určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej, naliehavý právny záujem. Uvedeného určenia sa žalobkyňa domáhala z dôvodu, že žalovaný bol ako vlastník spoluvlastníckeho podielu na sporných
nehnuteľnostiach zapísaný na príslušných listoch vlastníctva pre k.ú. C., kde však žalobkyňa uvedenú skutočnosť namietala, pričom súdne rozhodnutie vo veci v jej prospech by jej umožnilo podať návrh na dodatočné dedičské konanie po nebohej matke ako novoobjavené dedičstvo. Súd prvej inštancie tak mal za to, že bez súdneho rozhodnutia by postavenie žalobkyne v uvedenej otázke bolo neisté, keďže sa so žalovaným nedohodli, a preto bol daný aj naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení.
1.3 Podľa súdu prvej inštancie výsledkami vykonaného dokazovania, a to tak s poukazom na svedeckú výpoveď svedkyne A. H., ako aj závery znaleckého dokazovania, mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v uvedenom smere zaťažovalo, a teda povinnosť preukázať, že jej matka v čase uzatvorenia sporného právneho úkonu - kúpnej zmluvy z 04.04.2016, ktorej absolútnej neplatnosti sa žalobkyňa v konaní domáhala z dôvodu existencie duševnej poruchy, aj v skutočnosti bola na uzatvorenie uvedeného právneho úkonu duševne nespôsobilá. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že zo záverov znaleckého dokazovania naopak vyplynulo, že ak aj matka žalobkyne trpela minimálne od roku 2004 duševnou poruchou, a to organickou afektívnou poruchou, tak samotná uvedená diagnóza nebola dôvodom na duševnú nespôsobilosť k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, pričom tak zdravotné záznamy ako aj samotná diagnóza ku času podpisu zmluvy uvedenú skutočnosť u menovanej neodôvodňovala. Duševná porucha, ktorou matka žalovanej trpela, jej teda v rozhodujúcom rozsahu neznemožňovala správne rozpoznať význam a následky jej konania a jej konanie ovládať. Podľa súdu prvej inštancie uvedenému by nasvedčovalo aj konanie samotnej matky žalobkyne, ktorá sama v rámci svojej výpovede pred súdom v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 7C/95/2016 poprela tvrdenia žalobkyne, že by jej udelila plnú moc na zastupovanie v konaní týkajúcom sa rovnakého predmetu sporu, a teda otázky platnosti kúpnej zmluvy z 04.04.2016, vedenom proti žalovanému v 2/ rade. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že pokiaľ žalobkyňa v ďalšom tvrdila, že kúpna zmluva z 04.04.2016 bola neplatná aj z dôvodu, že sa jednalo o dissimulovaný právny úkon, ktorým sa malo zakryť v skutočnosti darovanie sporných nehnuteľností žalovanému v 2/ rade, a to z dôvodu nízkej kúpnej ceny v sume 1 eura za prevádzané nehnuteľnosti, kde potom z dôvodu nedostatku potrebných náležitostí by ani darovacia zmluva ako dissimulovaný právny úkon nebola platnou, tak aj v tejto časti súd vyhodnotil žalobu žalobkyne ako nedôvodnú. K uvedenému súd prvej inštancie poukázal na viacerú judikatúru v danom smere dostupnú a teda, že samotná neprimeraná výška kúpnej ceny sama osebe nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy. Aby bola zmluva neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, musia k nízkej cene pristúpiť aj skutočnosti, ktoré spolu spôsobujú rozpor s dobrými mravmi (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30 Cdo 1776/2007 zo dňa 17.06.2008, sp. zn. 30 Cdo 1653/2009-154, tiež rozsudok NS SR z 27.6.2019, sp. zn. 3Cdo/244/2018 ( na ktorý inak poukazoval aj žalovaný)). Podľa súdu prvej inštancie žalovaná v konaní nepopierala starostlivosť žalovaného v 2/ rade o ich matku, (naopak starostlivosť o ňu bola potvrdená aj výpoveďou svedkyne). Pokiaľ v ďalšom tvrdila, že žalovaný 2/ musel sám poznať zdravotný stav ich matky v uvedenom smere, že ich matka často zabúdala, nedokázala udržať pozornosť a pochopiť následky prevodu vlastníckeho práva, v dôsledku čoho tento matku zneužil, tak uvedené skutočnosti v konaní preukázané neboli a žalobkyňa nenavrhovala v danom smere vykonať ani iné dokazovanie. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní rozpor s dobrými mravmi zo strany zmluvných strán preukázaný nebol, a preto považoval žalobu v uvedenej časti za nedôvodnú. Okrem toho súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalobkyňa namietala, že znaleckému posudku a jeho doplneniu absentovala znalecká doložka, tak uvedené bolo vyvrátené obsahom samotného znaleckého posudku a jeho doplnenia, kde prehlásenie znalca v podobe znaleckej doložky sa nachádza na uvedených číslach listu 236 a 314 spisu.
1.4 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol výrokom III. rozsudku podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, keďže žaloba bola voči nemu zamietnutá, priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa súdu prvej inštancie v danom konaní vznikli aj trovy štátu v podobe trov znaleckého dokazovania, o ktorých bolo rozhodnuté výrokom IV. rozsudku tak, že na ich náhradu zaviazal žalobkyňu, ako stranu v konaní neúspešnú, keďže jej žaloba bola zamietnutá. Uviedol tiež, že trovy znaleckého dokazovania vznikli ako trovy dôkazu na základe návrhu žalobkyne, ktorá bola v konaní oslobodená podľa § 4 ods. 3 zákona č. 71/1192 Zb. o súdnych poplatkoch, aj keď uvedené oslobodenie jej prináležalo podľa zákona, nešlo o oslobodenie podľa § 254 ods. 1 CSP, keďže na povinnosť nahradiť trovy konania nemalo vplyv ani prípadné oslobodenie strany od platenia súdnych poplatkov.
2. Voči predmetnému rozsudku podala žalobkyňa odvolanie voči výrokom II., III., IV. v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje žalobkyňa za vecne nesprávny, pričom uvedený rozsudok trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, a tiež dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň uviedla, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces. Poukázala na to, že znalec v znaleckom posudku nedospel k záveru, že je možné úplne vylúčiť nespôsobilosť nebohej A. B. na právne úkony, t. j. nedospel k záveru, že táto bola s určitosťou plne spôsobilá na právne úkony z medicínskeho pohľadu, a to pre nedostatok vstupov, avšak znalec žiadnym spôsobom nevyhodnotil výpoveď žalobkyne, ohľadne skutočností, že v rozhodujúcom čase bola nebohá A. B. neorientovaná v čase, zábudlivá, apatická a ľahostajná, na druhej strane však hodnotil ako relevantné údaje poskytované žalovaným 2/ v čase predpisovania liekov. K uvedenému hodnoteniu sa prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nevyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie tak neobsahuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie a nedáva dostatočné odpovede na žalobkyňou nastolené argumenty a všetky podstatné otázky pre rozhodnutie a je tak nepreskúmateľné. V uvedenej súvislosti poukázala žalobkyňa na lekársku správu A. I. H. zo dňa 02.05.2010, podľa ktorej nebola A. B. (staršia) schopná samostatne vykonávať bežné každodenné úkony bez dohľadu inej osoby, a preto sa nemožno stotožniť so záverom, že napriek tomu mala byť schopná posúdiť všetky aspekty právneho úkonu - kúpnej zmluvy, vrátane jeho prínosu pre jej osobu, jeho následkov (zbavenie sa všetkého majetku) a jeho rozsahu. Podľa žalobkyne už v čase vykonania tohto posúdenia, teda v r. 2010, bola osobnosť A. B. (st.) organicky zmenená, pričom sa už vtedy u nej prejavoval postprocesuálny defekt osobnosti ťažkého stupňa, ktorý sa prejavoval poruchami v emotivite a vo vôľových funkciách, t. j. mohla mať nepochybne vplyv aj na vôľu slobodne, vážne a určito prejaviť svoju vôľu vykonaním právneho úkonu. Ďalej konštatovala, že už vtedy sa u A. B. prejavoval nedostatok tenacity pozornosti, t. j. nedostatok stability pozornosti a schopnosť udržať ju na určitú dobu, čo v prípade posúdenia následkov právneho úkonu nebolo zanedbateľné. Liečbou bol síce dosiahnutý stav bez psychotickej symptomatiky, čo však neznamená, že prejavy duševnej poruchy úplne vymizli a neovplyvňovali chápanie a konanie nebohej A. B.. Podľa žalobkyne tak nebolo možné, aby na jednej strane jej matka nebola schopná sama vykonávať bežné denné úkony a zabezpečiť vlastné sociálne fungovanie bez neustáleho dohľadu inej osoby, a zároveň na druhej strane mala byť spôsobilá na právne úkony v celom rozsahu, a teda chápať dostatočne podstatu všetkých aspektov právneho úkonu kúpnej zmluvy zo dňa 04.04.2016 a všetky jeho následky. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie rovnako nesprávne vyhodnotil aj námietky spočívajúce v tom, že uzatvorenie predmetnej kúpnej zmluvy bolo v rozpore s dobrými mravmi, bez bližšieho odôvodnenia, keď vypracovanie predmetnej zmluvy zabezpečil žalovaný 2/ z jeho podnetu, v čase po úraze ich nebohej matky, kedy sa jej zdravotný stav zhoršil, poznajúc dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav jeho nebohej matky, a zároveň ako osoba, na ktorej starostlivosť bola ich nebohá matka odkázaná, a za ktorej opatrovanie poberal príspevok od ÚPSVaR. Uvedenú skutočnosť tak podľa žalobkyne nemožno vyhodnotiť inak ako zneužitie situácie a dôverčivosti ich matky, pričom aj z výsluchu svedkyne H. pritom vyplynulo, že nebohá matka žalobkyne pred podpisom zmluvy uvedenú zmluvu ani nečítala, svedkyňa jej ukázala, kde má zmluvu podpísať.
2.1 Žalobkyňa tiež poukázala na skutočnosť, ktorú súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní, a to konkrétne, že matka žalobkyne bola dlhodobo osobou ťažko zdravotne postihnutou (v rozsahu 60 %) /od roku 2003 až do svojej smrti v roku XXXX, pričom uvedený stav trval, nedošlo k jeho zlepšeniu, pričom sám žalovaný uvádzal, že u nich bola vykonávaná kontrola 1-2x ročne, a teda nemožno predpokladať, že došlo k zlepšeniu zdravotného stavu, ktorý bol základom pre posúdenie odkázanosti na sociálnu službu, nakoľko by uvedený nárok na opatrovanie bol odňatý/, odkázanou na pomoc inej osoby, pričom táto si vyžadovala pomoc aj pri najzákladnejších bežných úkonoch dennej potreby, ktoré človek vykonáva podvedome a automatizovane a pri sociálnom kontakte, a nemohla tak byť absolútne v poriadku (chronicky vyčerpaná, trpiaca nespavosťou), schopná pochopiť následky právneho úkonu, ktorým za jedno euro previedla úplne všetok svoj majetok na žalovaného, a to bez akejkoľvek garancie, že sa o ňu postará alebo ju doopatruje. Žalovaný ako osoba, na ktorú bola matka žalobkyne odkázaná pri bežnej dennej starostlivosti, a ktorá mala uvedenej poskytovať oporu a starostlivosť, jej naopak dal podpísať kúpnu zmluvu, ktorú nechal sám vyhotoviť, ktorej obsah matka žalobkyne ani nepoznala, a využil tak jej dôverčivosť a ľahostajnosť, keďže matka žalobkyne by podpísala akýkoľvek dokument na požiadanie. Podľa žalobkyne samotná nebohá matka žalobkyne ani bezprostredne po podpise spornej zmluvy nevedela, čo vlastne podpísala, ako to vyplynulo z výsluchu
žalobkyne, ktoré žalobkyňou uvádzané skutočnosti v jej výsluchu žalovaný nepoprel, keďže ignoroval predvolania na súd. Žalobkyni uviedla, že ona žiadnu kúpnu zmluvu nepodpisovala. Uvedené konanie žalovaného považuje žalobkyňa za konanie v rozpore s dobrými mravmi, čoho dôsledkom je, aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými skutočnosťami, neplatnosť spornej kúpnej zmluvy. Súd sa však s uvedenými skutočnosťami dostatočne nevysporiadal, tieto nevzal do úvahy, ale len stroho skonštatoval, že žalobkyňa rozpor s dobrými mravmi nepreukázala. Podľa žalobkyne využitie situácie na nadobudnutie všetkého majetku od dlhodobo chorej matky (dlhoročne psychiatricky liečenej ZŤP osoby), v čase podpisu zmluvy navyše po vážnej zlomenine, ktorá spôsobila zhoršenie zdravotného stavu /žalovaný sám udával na kontrole u lekára dňa 16.05.2016 chronickú celkovú slabosť nebohej/, odporuje zásadám morálky a slušného správania sa, navyše s poukazom na motív žalovaného, ktorého hlavným cieľom bolo získať majetok ich matky výlučne sám pre seba, keďže sa doposiaľ nevysporiadal s tým, že aj po ich otcovi dedila aj žalobkyňa, a jej nadobudnuté dedičstvo malo byť jeho, čo jej v opitosti opakovane prízvukoval, teda sledoval cieľ poškodiť žalobkyňu na jej majetkových právach. Žalobkyňa bola toho názoru, že v danom prípade k hrubému nepomeru vzájomných plnení pristúpili aj vyššie uvedené okolnosti, ktoré mali za následok rozpor uzatvorenej zmluvy s dobrými mravmi.
2.2 Pokiaľ ide o výroky III. a IV. o nárokoch na náhradu trov konania, žalobkyňa namietala, že súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní o náhrade trov konania dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy žalobkyňa dlhodobo nemá žiadny príjem, okrem dávky v hmotnej núdzi, pre ktorú situáciu jej bol priznaný aj nárok na právnu pomoc ako osobe v materiálnej núdzi, čo žalobkyňa preukázala predložením rozhodnutia Centra právnej pomoci hneď pri podaní žaloby, pričom sama trpí silnými migrénami, ktoré jej neumožňovali nájsť si zamestnanie, a teda sa žalobkyňa nachádzala v zložitej sociálnej a finančnej situácii, ktorú priznanie nároku na náhradu trov konania voči žalovanému a voči štátu podstatne zhorší. Priznanie plnej náhrady trov konania je voči nej neprimerane tvrdé, a preto v danom prípade je na mieste, aby súd prihliadol na okolnosti hodné osobitného zreteľa (osobné pomery žalobkyne, dlhodobo nízky príjem, nemožnosť zamestnať sa z dôvodu zdravotného stavu), a nepriznať náhradu trov konania žalovanému, ako aj štátu.
2.3 Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alt. aby zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a žalobe vyhovel a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.
3. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) postupom v zmysle § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Zároveň odvolací súd podľa § 389 písm. c) CSP zrušil výrok III. rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania žalovaného voči žalobkyni a výrok IV. o nároku na náhradu trov konania štátu a vrátil vec súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvárajú organickú kompletizujúcu jednotu. Z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
5. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľky za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľky a formulovať namiesto
nej odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených, námietok.
6. V ďalšom odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uvádzaných žalobkyňou v kontexte s námietkou nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, a to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na všetky námietky (argumenty) uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05), pričom konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav a primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, svoje závery náležite vysvetlil a dostatočne uspokojivo objasnil, z akých úvah vychádzal. V okolnostiach prejednávanej veci sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad nešlo, keď súd prvej inštancie vyčerpávajúcim a dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal, ako aj to, z akých ustanovení právnych predpisov jeho rozhodnutie vychádzalo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že žalobkyňa svoju nespokojnosť s rozhodnutím vo veci samej vyjadrila svojou nevôľou (neochotou) porozumieť skutkovým a právnym argumentom súdu prvej inštancie, keď odvolací súd, tak ako už uviedol vyššie, po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku dospel k záveru, že z uvedeného odôvodnenia je zrejmé, akými úvahami pri vyhodnotení skutkového stavu, ako aj akými právnymi úvahami sa súd prvej inštancie pri rozhodnutí spravoval.
7. Žalobkyňa vo svojom odvolaní primárne vyjadrila nesúhlas s verziou (posúdeného skutkového stavu) „ponúknutou“ súdom prvej inštancie. V intenciách uvedeného odvolací súd primárne poukazuje na to, že súd prvej inštancie hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazu je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov, keď súd prvej inštancie pri uplatnení uvedenej zásady z tejto zásady nevybočil.
8. Primárne žalobkyňa v odvolaní vyjadrila „nesúhlas“ s posúdením skutkového stavu ohľadne posúdenia otázky duševnej ne/spôsobilosti matky žalobkyne k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, s ktorou otázkou sa súd prvej inštancie v bode 21. odôvodnenia rozsudku náležite vysporiadal a z ktorej vyhodnotením sa odvolací súd stotožnil a na ktoré zároveň odkazuje. Neobstojí teda tvrdenie žalobkyne, že matka žalobkyne v čase uzavretia kúpnej zmluvy trpela duševnou poruchou, ktorá by ju robila na uvedený úkon nespôsobilou. Matka žalobkyne nikdy nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony a ani jej spôsobilosť na právne úkony nebola obmedzená. Aj podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že matka žalobkyne si bola vedomá svojho konania, potvrdzuje aj fakt, že Okresný súd Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/95/2016 potom, ako sa matka žalobkyne osobne dostavila na pojednávanie, súd s ňou riadne konal ako so stranou sporu, pričom na pojednávaní prejavila vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, keď uviedla, že nemá záujem na pokračovaní v konaní. Odvolací súd nezistil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že ich súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie riadne v tejto časti rozhodnutie odôvodnil, a to zákonom zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/344/2010 dosahuje len také
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadné také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
9. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobkyne týkajúcu sa tej skutočnosti, že kúpna zmluva je neplatná aj z toho dôvodu, že za prevádzané nehnuteľnosti bola vyplatená nízka kúpna cena v sume 1 eura a uvedený právny úkon je aj v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaný musel poznať zdravotný stav ich matky v tom smere, že táto často zabúdala, nedokázala udržať pozornosť a pochopiť následky prevodu vlastníckeho práva, v dôsledku čoho žalovaný jej stav zneužil s motívom získať majetok ich matky výlučne sám. V danom prípade postupoval súd prvej inštancie správne, keď konštatoval, že aby bola zmluva neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, museli by k dohodnutej nízkej kúpnej cene pristúpiť aj ďalšie skutočnosti, ktoré by spolu mohli spôsobiť rozpor s dobrými mravmi, k čomu v danom prípade nedošlo. Takéto skutočnosti aj podľa odvolacieho súdu v konaní preukázané neboli a samotná žalobkyňa v uvedenom smere ani nenavrhla vykonať tomu zodpovedajúce dokazovanie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/244/2018 zo dňa 27.06.2019, podľa ktorého: „Neprieči sa zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy, na ktorých sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu, ktorá je buď vyššia alebo nižšia ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), resp. dojednanie, pri ktorom „je zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“. Sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy si dohodli príliš nízku kúpnu cenu (v danom prípade 1 eur), nepredstavuje rozpor so zákonom, nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 OZ. Tým, pravda, v niektorých individuálnych prípadoch nie je dotknutý možný dopad tohto ich dojednania, napríklad z hľadiska daňového. Pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom (konaním contra bonos mores), samo dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi“.
9.1 V danom prípade sa vzhľadom na uvedené aj odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že samotná žalobkyňa nepopierala dlhoročnú starostlivosť žalovaného o ich matku, pričom samotná starostlivosť bola zabezpečovaná žalovaným už od roku 2003 až do smrti oboch rodičov. Žalobkyňa mala aj podľa odvolacieho súdu tiež možnosť starať sa osobne o rodičov, avšak neprejavila o to záujem. Všeobecne možno konštatovať, že predávajúca strana (v tomto prípade matka žalobkyne a žalobcu) mohla nakladať so svojím nehnuteľným majetkom za jej života podľa svojho uváženia a v rámci zmluvnej voľnosti, ktorá jej umožňovala dojednanie aj príliš nízkej kúpnej ceny, resp. dojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením“. Pokiaľ bola v danom prípade dohodnutá kúpna cena s ohľadom na ostatné okolnosti, predovšetkým na dlhoročnú starostlivosť žalovaného o matku, samotné dojednanie kúpnej ceny vo výške 1 eur nebolo v rozpore s dobrými mravmi, nemalo spoločensky neakceptovateľné ciele, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi.
10. Neobstojí námietka žalobkyne týkajúca sa toho, že samotná matka žalobkyne a žalovaného ani bezprostredne po podpise zmluvy nevedela, čo vlastne podpísala, ako to vyplynulo z výsluchu žalobkyne, ktorú skutočnosť nepoprel žalovaný, keďže sa na pojednávaní nezúčastnil. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že hoci sa žalovaný pojednávaní nezúčastňoval, tak už v rámci vyjadrenia k žalobe účinne poprel skutkové tvrdenie žalobkyne uvedené v žalobe o tom, že ich matka nevedela bezprostredne po podpise kúpnej zmluvy, že došlo k jej uzavretiu. Obsahom popretia uvedených tvrdení žalobkyne už vo vyjadrení žalovaného k žalobe bolo, že pokiaľ ich matka dokázala svojimi zmyslovými, rozumovými a vôľovými schopnosťami vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav vo vyjadrení (ide o konanie vedené na Okresnom súde Námestovo sp. zn. 7C/95/2016 o neplatnosti kúpnej zmluvy) gramaticky a logicky pochopiť a zaujať stanovisko k svojmu podpisu, resp. jeho pravosti, prípadne nepravosti a ďalšiemu právnemu postupu po oboznámení sa, tak nemohlo byť pravdou, že by predmetnú platne uzavretú kúpnu zmluvu nedokázala svojimi zmyslami, rozumovými a vôľovými schopnosťami vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav správne gramaticky a logicky pochopiť a zaujať k jej uzatvoreniu súhlasné stanovisko, ktoré zaujala, a teda nemohla a ani neuzatvorila predmetnú zmluvu v tiesni, v rozrušení, ľahkomyseľnosti alebo finančnej závislosti. Okrem toho odvolací súd konštatuje, že v predmetnom vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že k podpisu predmetnej zmluvy došlo medzi matkou žalovaného a ním pred matrikárkou obce C. A. H., ktorej osobnú účasť na overení podpisu sám zabezpečil, keďže matka spadla a jej pohyblivosť bola obmedzená. Uvedená matrikárka obce bola vypočutá ako
svedkyňa na pojednávaní, kde okrem iného uviedla, že matka sporových strán sa jej javila po psychickej stránke v poriadku. Odvolaciemu súdu tiež neuniklo, že žalobkyňa vo veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 7C/95/2016 (tam ako splnomocnená zástupkyňa žalobkyne) tvrdila v pôvodnej žalobe, že podpis na kúpnej zmluve sa podobá na matkin podpis a ak by bol pravý, tak prichádza do úvahy aj to, že žalovaný sám alebo prostredníctvom inej osoby pod nejakou zámienkou od nej podpis vylákal. Zároveň dodala, že pokiaľ by prípadný znalecký posudok určil, že podpis na kúpnej zmluve je navrhovateľkin, absolútna neplatnosť sa bude posudzovať podľa iného ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vyhodnotil, že predmetná námietka žalobkyne o tom, že žalovaný nepoprel tvrdenie žalobkyne o tom, že ich matka tesne po podpise kúpnej zmluvy jej uviedla, že žiadnu zmluvu nepodpísala, je nedôvodná.
11. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že súd žiadnym spôsobom nevzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný uzatvoril s treťou osobou kúpnu zmluvu (predloženú na poslednom pojednávaní), a to vo vzťahu k tomu, že uvedeným konaním výslovne uznal nárok žalobkyne na to, že všetky nehnuteľnosti majú patriť do dedičstva po ich matke, odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. V tejto súvislosti konštatuje, že uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy nemohlo dôjsť k uznaniu nároku žalobkyne, že všetky nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich matke, nakoľko sa jednalo o jednu nehnuteľnosť, s ktorou bol oprávnený disponovať výlučne žalovaný, pričom v uvedenej kúpnej zmluve boli stanovené len platobné podmienky, ktoré sa týkali žalobkyne a z ktorých vyplývalo, že časť kúpnej ceny bude vyplatená žalobkyni, ktorá sa zároveň zaviazala, že žalobu vezme v časti týkajúcej sa uvedenej nehnuteľnosti, späť. Nie je vylúčené, že uvedené dojednanie mohlo byť stanovené z dôvodu právnej istoty kupujúcej strany vzhľadom na to, že predmetná nehnuteľnosť bola predmetom súdneho konania, pričom bolo len na žalobkyni, či bude akceptovať predmetné zmluvné dojednanie v spojení so splnením záväzku vziať žalobu v časti týkajúcej sa predmetnej nehnuteľnosti späť. To však automaticky neznamená, že žalovaný uznal nárok žalobkyne vo vzťahu k určeniu, že všetky ostatné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich matke.
12. Námietku žalobkyne týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keďže súd prvej inštancie dôsledne vyhodnotil skutkový stav, z ktorého vychádzal, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil správne právne závery.
13. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na rozhodnutie vyššej súdnej autority, odvolací súd má za to, že toto rozhodnutia dostatočne neaplikuje na konkrétne skutočnosti, ktoré by mali vyjsť v konaní najavo, a ktoré by mali narušovať uplatňovanie princípu právnej istoty. Okrem toho odvolací súd konštatuje, že by mohol vziať do úvahy predmetné rozhodnutie uvedené žalobkyňou len v tom prípade, keby žalobkyňa aj dostatočne konkretizovala porušenia súdu prvej inštancie, ktoré odôvodňujú jeho použitie.
14. Ďalšie argumenty žalobkyne v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
15. Odvolací súd potom dospel k záveru o nedôvodnosti odvolacích námietok žalobkyne v súvislosti so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Z uvedených dôvodov, keďže súčasne v spore nevzhliadol žiadne vady v postupe súdu prvej inštancie, ktoré neboli stranami namietané, a na ktoré by bol oprávnený prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
16. Odvolanie žalobkyne proti výroku III. napadnutého rozsudku, v ktorom žalobkyni bola uložená povinnosť nahradiť nárok na náhradu trov konania žalovanému, odvolací súd vyhodnotil ako dôvodné, keďže v rozsudku súdu prvej inštancie v bode 24. odôvodnenia absentuje dostatočné odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď možno dať za pravdu odvolateľke, že súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v tom, že žalobkyňa dlhodobo nemá žiaden príjem okrem dávky v hmotnej núdzi. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že neboli zisťované sociálne a finančné pomery na strane strán sporu ku dňu rozhodnutia. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď bude povinnosťou súdu prvej inštancie preskúmať aktuálne sociálne pomery strán sporu, a tieto vyhodnotiť aj s poukazom na ust. § 257 CSP. Vzhľadom na zrušenie výroku o nároku na náhradu trov konania odvolacím súdom rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
17. Obdobne krajský súd vyhodnotil aj odvolanie žalobkyne proti výroku IV., ktorým priznal Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania, keďže v bode 25. odôvodnenia absentuje dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom možno dať za pravdu odvolateľke, že súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania štátu dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v tom, že žalobkyňa dlhodobo nemá žiaden príjem okrem dávky v hmotnej núdzi. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva konkrétne zisťovanie a vyhodnotenie sociálnych a finančných pomerov žalobkyne ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil aj v tejto časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom bude povinnosťou súdu prvej inštancie preskúmať aktuálne sociálnej pomery žalobkyne, a tieto dôsledne vyhodnotiť aj s poukazom na ust. § 257 CSP.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)