Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Ek-2036-2019.pdf
PDF · 95.92 KB
Case nature
Subarea
16Ek/2036/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava - mestská časť Dúbravka, proti povinnému: E. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX/XX, XXX XX E., o vymoženie pohľadávky vo výške 58 eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/2036/2019 zo dňa 14. januára 2020, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16EK/2036/2019 zo dňa 14. januára 2020 z a m i e t a.
Oprávnený n e m á n á r o k na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16EK/2036/2019 zo dňa 14. januára 2020.
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 07.11.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 58 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 31.10.2016 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž zriadeným záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž pod sp. zn. SRSAspA 16088/16.
Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 16EK/2036/2019 zo dňa XX.X.XXXX zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) a oprávnenému nepriznal náhradu trov exekučného konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. f), § 53 ods. 4, § 45 ods. 2 písm. d), § 199a ods. 1, § 199b, § 199d ods. 1, § 35 ods. 1 Exekučného poriadku, na ust. § 70, § 73 ods. 3, ods. 5, § 40 ods. 1, § 33 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní “), na ust. § 39, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, 2, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1-2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinný v čase uzavretia zmluvy a vecne tým, že exekučný titul je materiálne nevykonateľný z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok odvíjajúci sa od neplatného uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy a formálne nevykonateľný z dôvodu nedoručenia rozhodcovského rozsudku oprávnenému. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní posúdil platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014. Po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie vrátane jeho príloh zistil, že nároky priznané v rozhodcovskom rozsudku vychádzajú zo zmluvy o úvere zo dňa 09.09.2014 uzatvorenej medzi oprávneným - dodávateľom a povinným - spotrebiteľom, ako i rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania toho istého dňa (09.09.2014), pričom ich
preskúmaním dospel k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená v článku II. rozhodcovskej zmluvy v znení „Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 604600011 uzatvorenej dňa 09.09.2014 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory zo zmlúv súvisiacich s uvedenou úverovou zmluvou alebo zo zmluvných vzťahov zabezpečujúcich uvedenú úverovú zmluvu, ako sú napríklad ručiteľské vyhlásenie, dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, dohoda o zmluvnej pokute, záložná zmluva, na hnuteľné a nehnuteľné veci, dohoda o vyplnení zmeniek, zmenka, dohoda o uznaní dlhu, zmluva o zabezpečovacom postúpení pohľadávky, a spory, ktoré vzniknú z uplatnenia práv z týchto vzťahov, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde,... b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu“ nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa, pretože rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, takýto spôsob uzatvárania rozhodcovskej zmluvy nebol prejavom slobodnej vôle spotrebiteľa dohodnúť sa na spotrebiteľskom riešení prípadných sporov ale jeho prvotným záujmom bolo uzatvorenie zmluvy o úvere, rozhodcovská zmluva tak nebola uzavretá vo forme individuálne dojednanej listiny, pričom len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej zmluvy nesie. Oprávnený rozhodcovskú zmluvu vopred pripravil na predtlačenom formulári a túto už len hotovú predložil spotrebiteľovi ku zmluve na podpis, pričom povinný nemal reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve exekučný súd nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov takéhoto konania. Tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, pretože takto formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, nie je spôsobilým exekučným titulom a preto súd vyhodnotil rozhodcovský rozsudok ako nulitný právny akt a ako neúčinný exekučný titul. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodnutie na podklade predmetnej rozhodcovskej zmluvy má za následok vadu materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Ohľadom právomoci exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10. októbra 2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011 zo dňa 18. septembra 2012, sp. zn. 4 Cdo 410/2012 zo dňa 30. januára 2013. Súd ďalej nemal z rozhodcovského spisu preukázané, že by stály rozhodcovský súd doručoval rozhodcovský rozsudok oprávnenému v listinnej podobe (ani nijako inak), keď preskúmaním rozhodcovského spisu zistil, že v rozhodcovskom spise absentuje listinné potvrdenie o doručení preukazujúce doručenie rozhodcovského rozsudku oprávnenému, z čoho súd vyvodil, že exekučný titul nebol doručený oprávnenému spôsobom zakotveným podľa § 33 odseku 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní o doručovaní, čím nemohli nastať následky doručenia, ani procesné predpoklady pre výkon exekúcie - právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, čo má za následok nedostatok formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.
Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a priznať oprávnenému náhradu trov konania. Sťažnosť odôvodnil predovšetkým tým, že exekučný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie exekučného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený napádal nesprávnosť posúdenia rozhodcovskej zmluvy ako neplatného právneho úkonu, podľa neho bola rozhodcovská zmluva uzavretá platne v zmysle platných právnych predpisov. Oprávnený rozhodcovskú zmluvu považoval za uzavretú individuálne vo forme osobitnej samostatnej zmluvy s poukazom na to, že jej uzavretie a následné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nebolo podmienkou uzavretia samotnej zmluvy o úvere, keďže sa nachádzala na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere, pričom rozhodcovská zmluva umožňuje alternatívne riešenie sporov tým, že strana sporu podávajúca žalobu rozhodne, kde žalobu podá. Podľa oprávneného povinný svojím podpisom na rozhodcovskej zmluve vyhlásil, že s jej uzatvorením súhlasí, a že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy a svojím podpisom ako prejavom vôle súhlasil s jej uzavretím. Odkazoval na rozsudky Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn 14C/214/2014 zo dňa 24.09.2015, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016, Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 12Cb/114/2014-104 zo dňa 16.3.2017, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoE/297/2017 zo dňa 24.08.2017, Okresného súdu Svidník,sp. zn. 6C/176/2014-75 a rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2Er/1464/2015 zo dňa 13.11.2017.
Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
Po preskúmaní veci sa súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia exekučného súdu. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 8 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vyporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
Súd súhlasí s názorom prezentovaným v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská doložka uvedená v rozhodcovskej zmluve predstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Keďže rozhodcovská zmluva bola uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného od 1.1.2015, súd pri svojom rozhodovaní správne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014. Zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej na návrh dodávateľa vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Oprávnený nemohol uspieť s obhajobou ním zvoleného postupu založenou na samostatnosti rozhodcovskej zmluvy (ktorá by takto mala mať charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednania totiž nie je závislou od fyzického oddelenia časti dojednaní od iných, ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súd v napádanom rozhodnutí správne predmetnú rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu formulárovú nachádzajúcu sa na vopred pripravenej samostatnej listine a podpísanú oboma zmluvnými stranami. Z týchto
skutočností jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú zmluvu. Je nesporné, že predmetnú zmluvu podpísal povinný spolu so zmluvou o úvere v ten istý deň ako viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier malo za účel obchádzanie zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. Napriek tomu, že rozhodcovská doložka je uvedená na samostatnom tlačive ako rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi dojednaná individuálne spočívalo na strane dodávateľa, pričom oprávnený súdu nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie opaku, súd preto v napádanom rozhodnutí správne posúdil, že zmluva nebola dojednaná individuálne. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, na ktorú poukázal oprávnený v sťažnosti, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, nakoľko uvedené nie je dostatočným dôkazom, že tomu tak aj reálne bolo.
Ústavný súd SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Predmetná rozhodcovská doložka je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, teda dáva na výber žalujúcej strane medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v konečnom dôsledku bol výber súdu na žalobcovi, pretože v prípade, že sa žalobca rozhodne podať žalobu na rozhodcovský súd, vyberie rozhodcovský súd a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna a reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Súčasťou konštantnej a relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) je i záver, podľa ktorého možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom). Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej rozhodcovskej zmluve. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.
Logickým dôsledkom vyššie uvedených dôvodov bola predmetná rozhodcovská zmluva správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nemal rozhodcovský súd vôbec právomoc rozhodovať danú vec, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Súd má za to, že vyšší súdny úradník správne posúdil aj nedostatok formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keďže v rozhodcovskom spise sa nenachádzala doručenka preukazujúca doručenie rozhodcovského rozsudku oprávnenému, čím nemohlo dôjsť k vyznačeniu právoplatnosti a vykonateľnosti na exekučnom titule.
Čo sa týka odkazu oprávneného na rozhodnutia okresných a krajských súdov, k tomuto súd poznamenáva, že ide o rozhodnutia záväzné len v tých konkrétnych konaniach, v ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra krajských súdov nie je v Slovenskej republike záväzným prameňom práva. Žiaden právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný ani akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v inej veci a tobôž nie rozhodnutím krajského súdu. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný sudca rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Žiaden právny predpis teda explicitne neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca ani povinnosť byť viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem. Navyše sa nejedná o konštantnú judikatúru predkladanú oprávneným. Obdobné závery exekučného súdu v iných veciach boli posudzované aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením IV. ÚS 371/2018-43 zo dňa 20.06.2018 sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnené.
Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd rozhodol tak ako vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16EK/1939/2019 zo dňa 14.1.2020 ako nedôvodnú zamietol.
Podľa § 199e druhá veta Exekučného poriadku do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 57 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku doručením poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi sa začína exekúcia.
O trovách sťažnostného konania rozhodol súd tak, že oprávnený na ich náhradu nemá nárok z dôvodu, že oprávnený nebol v sťažnostnom konaní úspešný a navyše Exekučný poriadok v zmysle citovaných zákonných ustanovení nepriznáva možnosť do vydania poverenia priznať oprávnenému nárok na viac
ako dva úkony právnej služby a to za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia a podanie návrhu na súd. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie o podanej sťažnosti sa skončilo zamietnutím sťažnosti oprávneného, oprávnený nebol v tejto časti konania úspešný. V konaní úspešnému povinnému v tejto časti konania žiadne trovy nevznikli, pretože sa o konaní ani nedozvedela a nemusela vynaložiť žiadne trovy na svoju obranu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.