Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoP-67-2019.pdf
PDF · 133.93 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/67/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci navrhovateľky: P. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N., O. XXXX/XX, právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s. r. o., so sídlom Žilina, Hviezdoslavova 6 a manžela navrhovateľky: H. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N., P. XXXX/XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., X. XXXX/X, o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom: H. U., nar. XX.XX.XXXX, Q. U., nar. XX.XX.XXXX, B. U., nar. XX.XX.XXXX, X. U., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, na čas po rozvode, o odvolaní manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 30P/129/2018-193 zo dňa 29. júla 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozviedol manželstvo účastníkov P. U., nar. XX.XX.XXXX, rod. L. a manžela navrhovateľky H. U., nar. XX.XX.XXXX uzavreté dňa XX.XX.XXXX v N., zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu N., zväzok XX, ročník XXXX na strane XX, pod poradovým číslom XXX (výrok I.). Maloleté deti H., Q., B. a X. zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky (výrok II.). Obidvaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok (výrok III.). Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej H. výživným vo výške 100,- eur mesačne, na výživu maloletej Q. výživným vo výške 100,- eur mesačne, na výživu maloletého B. výživným vo výške 80,- eur mesačne a na výživu maloletej X. výživným vo výške 80,- eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletých detí s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode (výrok IV.). Styk otca s maloletými deťmi H., Q., B. a X. súd neupravil (výrok V.). Rodičom maloletých detí, P. U. a H. U. okresný súd uložil výchovné opatrenie, a to povinnosť 12-krát podrobiť sa odbornému poradenstvu a konzultáciám na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina za účelom zlepšenia schopnosti rodičov navzájom komunikovať o výchove maloletých detí (výrok VI.). Referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina uložil, aby určil termíny stretnutí, podmienky a dobu každého stretnutia podľa svojej úvahy vzhľadom na situáciu s tým, že dátum ich konania oznámi rodičom aspoň 3 dni vopred (výrok VII.). Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VIII.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že vzťahy medzi účastníkmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené tak, že ich manželstvo už nemôže plniť svoj účel (§ 23 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z., ďalej len „Zákon o rodine“). S poukazom na tvrdenia jednotlivých účastníkov, zhodujúcich sa, že medzi nimi vznikajú nezhody kvôli rozdielnym názorom na výchovu detí a financií a
tiež aj s poukazom na správu referátu poradensko-psychologických služieb, súd prvej inštancie dospel k názoru, že manželku nemožno nútiť zotrvávať vo vzťahu, keďže nemá záujem o obnovenie spolužitia a k manželovi nič necíti. Psychológ v podanej správe uviedol, že manželia nedokážu konštruktívne vzájomne komunikovať, dôjsť k vzájomnej dohode, majú rôzne postoje ku výchove detí, komunikácia medzi nimi je dlhodobo nefunkčná. Bez práce na vzájomnej komunikácii medzi partnermi je len malá šanca na zlepšenie súčasného stavu. Pre túto zmenu však musia byť obaja rozhodnutí a byť s ňou vnútorne stotožnení a takáto práca bude vyžadovať ich energiu a veľké nasadenie. Ísť v tomto prípade proti rozhodnutiu manželky a nútiť ju k zotrvaniu vo vzťahu bez jej rozhodnutia by situáciu nevyriešilo. Počas konania súd tiež vykonal pohovor so staršími deťmi, dcérami Q. a H., ktoré tiež vnímajú, že medzi rodičmi sú nezhody a v domácnosti je napätie. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že manželstvo neplní ani jednu zo svojich funkcií, a keďže nie je predpoklad obnovenia spolužitia medzi účastníkmi (navrhovateľka takéto spolužitie odmieta), boli splnené podmienky podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine preto, aby súd návrhu vyhovel a manželstvo účastníkov rozviedol. Rozvod podľa súdu nebude ani v rozpore so záujmami maloletých detí, keďže tieto vnímajú napätie, ktoré je medzi rodičmi a takéto prostredie nie je zdravým rodinným prostredím. Keďže konanie o rozvod manželstva je spojené zo zákona s konaním o úprave pomerov rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, okresný súd súčasne s rozhodnutím o rozvode rozhodol o tom, ktorému z rodičov zverí maloleté deti do osobnej starostlivosti a v akom rozsahu bude povinný rodič prispievať na ich výchovu a výživu. Pokiaľ aj manžel navrhovateľky žiadal v prípade rozvodu zveriť maloleté deti do striedavej osobnej starostlivosti, s jeho návrhom sa súd nestotožnil. Nespochybnil pritom, že otec dokáže starostlivosť o deti zabezpečiť, avšak vzhľadom na jeho prácu, ktorú vykonáva, keďže pracuje na zmeny, nemohol by sústavne osobne deťom starostlivosť zabezpečovať. Tiež súd prihliadol na názor maloletých detí, konkrétne Q. a H., ktorý zisťoval pohovorom s deťmi na pojednávaní a ktorý sa priklonil k tomu zostať v starostlivosti matky. Obidve pritom pomáhajú so starostlivosťou o ďalších dvoch súrodencov. Medzi všetkými sú dobré vzťahy. Vezmúc v úvahu aj súčasnú napätú situáciu v rodine a v domácnosti, nepovažoval súd prvej inštancie striedavú osobnú starostlivosť za vhodnú a v záujme maloletých detí. Preto o takejto forme starostlivosti detí nerozhodol. Vyžadovala by sa riadne fungujúca komunikácia rodičov, obzvlášť, keď sa jedná o zabezpečenie starostlivosti o 4 maloleté deti. Súčasne s poukazom na to, že viazne komunikácia medzi rodičmi, súd prvej inštancie uložil obom povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Žiline na Referáte poradensko-psychologických služieb 12-krát, a to za podmienok stanovených vo výrokovej časti napadnutého rozsudku (bližšie viď bod 16. rozsudku okresného súdu). Pri rozhodovaní o výške výživného súd prvej inštancie porovnával schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov a prihliadol tiež k odôvodneným potrebám ich maloletých detí. Na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že rodičia bývajú v mestskom nájomnom byte. Matka je zamestnaná, jej priemerný mesačný čistý príjem predstavuje okolo 1.200,- eur, platí energie v byte 80,- eur mesačne, ďalej životné poistenie 50,- eur mesačne, cestovné do práce 50,- eur na pohonné hmoty manžel, mobil si platí 20,- eur a má bežné výdavky so stravou a ošatením. Maloletá H. od septembra roku 2019 bude žiačkou 2. ročníka strednej školy, má bežné výdavky so stravou, ošatením, poplatok za stravu v školskej jedálni okolo 30,- eur, výdavky so školou, poplatky a školské pomôcky, už nenavštevuje gymnastiku ani výtvarný krúžok. Maloletá Q. od septembra 2019 bude navštevovať strednú školu, obdobne tiež má bežné výdavky na stravu, ošatenie, poplatok za stravu v škole okolo 30,- eur, nosí okuliare, s čím sú spojené zvýšené výdavky. Maloletý B. bude navštevovať 2. ročník základnej školy, tiež má bežné výdavky na stravu, ošatenie, stravu v škole, poplatok za družinu 10,- eur, školské poplatky na nákup školských pomôcok. Maloletá X. bude navštevovať 2. ročník základnej školy, má také isté výdavky ako maloletý B.. Navyše má ale zdravotné problémy, keďže je epileptička a chodí na vyšetrenia na neurológiu, s čím sú spojené zvýšené výdavky. Tieto potreby zabezpečuje matka. Otec je zamestnaný, jeho priemerný mesačný príjem predstavuje sumu okolo 1.239,- eur. Platí nájom v byte, ktorý je vo vlastníctve H., ktorý dostal darom od jeho mamy, ktorý prenajímajú, pričom 130,- eur dostane na účet matka, 150,- eur dostane na účet otec. Otec platí poplatky 130,- eur za bývanie a manželke dáva na elektriku 30,- eur. Platí si životné poistenie 50,- eur mesačne, štvrťročné úrazové poistenie 34,- eur, internet 15,- eur mesačne, mobil 20,- eur. Nájom v byte, kde spolu s manželkou a deťmi bývajú, platí 251,- eur, úver 180,- eur. Je vlastníkom pozemkov v katastrálnom území P. a O. D.. Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu H. a Q. výživným vo výške 100,- eur mesačne, keďže obidve navštevujú strednú školu, na B. a X. 80,- eur mesačne, keďže tieto deti navštevujú 1. stupeň základnej školy. Takto stanovená výška výživného podľa názoru okresného súdu zodpovedá odôvodneným potrebám detí vzhľadom k možnostiam a schopnostiam otca, s prihliadnutím na jeho príjem a nevyhnutné výdavky. Súd tiež prihliadol na tú skutočnosť, že manželia žijú zatiaľ spolu v byte, pričom manžel platí poplatky súvisiace
s bývaním, splátku úveru, manželka platí poplatok za energiu, ich príjmy sú približne rovnaké. K rukám matky bude vyplácaný rodinný prídavok na každé maloleté dieťa, z ktorého je možné uhradiť tiež časť odôvodnených potrieb detí. O trovách konania rozhodol súd podľa § 52 zák. č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Proti uvedenému rozsudku manžel navrhovateľky (ďalej aj „odvolateľ“) podal odvolanie, v ktorom vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci, ďalej to, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a napokon, že nesprávne, resp. neúplne zistil skutočný stav veci. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že v danom prípade je manželstvo účastníkov tak rozvrátené, že nemôže ešte naďalej plniť svoje funkcie. Zmenou v správaní, a to lepšou komunikáciou, vzájomnými ústupkami a väčšou toleranciou medzi manželmi je možné dosiahnuť ešte obnovenie manželského spolužitia. K rozvodu môže súd pristúpiť len v prípade, ak sú k tomu naplnené zákonné predpoklady, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Navyše rozvod manželstva znamená veľké negatívne riziko do ďalšieho vývoja detí a môže mať ďalekohosiahle negatívne následky na sériu vzájomných vzťahov medzi členmi rodiny. Z uvedeného vyplýva, že nie je ani v záujme štyroch maloletých detí pochádzajúcich z manželstva, aby došlo k rozvodu. Odhliadnuc od uvedeného, odvolateľ v konaní dostatočne preukázal, že aj sám spĺňa všetky predpoklady pre to, aby mu deti mohli byť zverené do striedavej starostlivosti. Ako otec je plne spôsobilý na starostlivosť o deti, vie sa o ne riadne a plnohodnotne postarať a zabezpečiť im naďalej riadnu výchovu, a to aj za pomoci svojich rodičov. Zamestnávateľ prechádza na 8-hodinové pracovné dni z doterajšieho nerovnomerne rozvrhovaného pracovného týždňa, z ktorého dôvodu už neobstoja dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie nepristúpil k striedavej starostlivosti. Z práce počas pracovnej doby, tak ako doteraz, aj naďalej bude mať otec možnosť v prípade potreby odbehnúť k deťom. Tým, že súd prvej inštancie zveril deti do osobnej starostlivosti matky, ale zároveň súčasne neupravil styk otca s deťmi, ponechal tak na svojvôli matky detí, ako a či vôbec umožní otcovi styk s jeho vlastnými maloletými deťmi, čo je v hrubom rozpore s jeho právami. Takýmto rozsudkom okresný súd vytvoril stav právnej neistoty, čo môže navrhovateľka využiť vo svoj prospech a neumožniť mu žiaden kontakt. Uvedené je zároveň v hrubom rozpore so záujmami samotných detí, keďže prídu o povolený a plnohodnotný kontakt a styk s vlastným otcom. Za ďalšie odvolateľ vyslovil presvedčenie, že súd prvej inštancie si nesplnil svoju povinnosť viesť manželov k odstráneniu príčiny rozvratu a usilovať sa o jeho zmierenie. Súd mal na základe podnetov nariadiť absolvovanie mediácie/manželskej poradne u psychológa a ak by sa táto možnosť ukázala ako neúčelná, až potom mohol manželstvo rozviesť. Stanovenie povinnosti rodičov maloletých detí v podobe uloženia výchovného opatrenia v podobe 12 x odborných stretnutí a konzultácií pred ÚPSVaR Žilina po rozvode je už bezpredmetné a irelevantné pre možnosť predísť rozhodnutiu súdu o rozvode manželstva účastníka konania. Zrušenie manželstva rozvodom neodôvodňuje akýkoľvek rozvrat vzťahov medzi manželmi, ale musí ísť o kvalifikovaný rozvrat. Navyše v danom prípade najmä X. a B. majú vážne zdravotné problémy a vyžadujú si neustálu zvýšenú opateru a starostlivosť oboch rodičov, čo navrhovateľka zrejme nebrala do úvahy alebo si neuvedomila pri podaní návrhu na rozvod, keďže prípadný rozvod ich manželstva by znamenal väčšie riziko a mal by negatívny dopad na zdravie detí. Ako už bolo uvedené, rozvod manželstva je v hrubom rozpore s ich záujmami na úkor ich ďalšieho psychického a fyzického rozvoja. Obnovenie manželského spolužitia s navrhovateľkou je možné a aj sa tak deje, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že naďalej žije celá rodina v spoločnej domácnosti v byte na M., a to napriek skutočnosti, že nájomná zmluva s mestom N. ako prenajímateľom k tomuto bytu už zanikla k 01.01.2018. Obaja manželia sa snažia o obnovenie nájomnej zmluvy uskutočňovaním právnych a iných krokov voči mestu N.. Dôkaz navrhovateľky - prehlásenie jej bratranca zo dňa 26.07.2019 o tom, že jej poskytne ubytovanie, ako aj deťom v rodinnom dome v N., je irelevantný, pretože v predmetnom dome býva navrhovateľkina stará mama, o ktorú sa striedavo starajú jej dcéry a striedavo ju navštevujú. Z dôvodu dispozičného riešenia je daný dom skôr predurčený na rekonštrukciu a nie je vhodný na riadne užívanie a bývanie v ňom zo strany ďalších osôb, teda navrhovateľky a štyroch maloletých detí. S predmetným dôkazom sa okresný súd dostatočne nevysporiadal, čím nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci, ktorý viedol k vyhláseniu rozsudku. Napokon dovolateľ uviedol, že väčšina vzájomných nedorozumení vznikala z rozdielneho vnímania s nakladaním so spoločnými finančnými prostriedkami. Aj samotný návrh navrhovateľky na rozvod bol postavený takmer výlučne na finančnom základe. Pritom prvoradý pre odvolateľa bol a stále je predovšetkým záujem detí a stabilita manželského spolužitia s navrhovateľkou. Manžel navrhovateľky v konaní dostatočne preukázal, že dôvody, na základe ktorých navrhovateľka podala návrh na rozvod manželstva (že otec neprispieva na
chod domácnosti a na výchovu detí), nie sú pravdivé. Navyše predmetné dôvody nie sú okolnosťou, na základe ktorej by bolo možné rozhodnúť o rozvode manželstva, pritom na chod domácnosti manžel vždy prispieva primerane svojim schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom. Vo vzťahu k určenej výške výživného súd prvej inštancie nevzal v úvahu závažný dôvod, ktorý odvolateľ uviedol počas prvoinštančného konania, a síce, že jeho zamestnávateľ bude zrejme v krátkom čase prepúšťať väčší počet zamestnancov, čím hrozí, že príde o zamestnanie. Taktiež jeho príjem za predchádzajúce obdobie bol väčší preto, lebo jeho veľká časť predstavovala nadčasové hodiny v práci, ktoré manžel navrhovateľky odpracoval, čím sa zvýšila aj priemerná mesačná mzda za posudzované obdobie. Je ale otázne, či manžel bude vládať stále pracovať v takom rozsahu ako doposiaľ. Aktuálne je už jeho priemerný mesačný príjem nižší. Manželka pritom navyše poberala rodinné prídavky a daňové bonusy na deti, a aj preto okresný súd nesprávne vyhodnotil výšku príjmov, možností a schopností a majetkové pomery oboch rodičov a tým nesprávne určil povinnosť platiť neprimerane vysoké výživné na maloleté deti. V prípade rozvodu by mal otec tiež problémy kvôli tomu, že by si musel nájsť nový nájom, čo by taktiež ovplyvňovalo jeho schopnosti a možnosti prispievať na výživu detí. Na základe uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu, resp. aby návrh navrhovateľky zamietol.
3. Navrhovateľka v podanom vyjadrení k odvolaniu odvolací súd žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Svoj postoj bližšie zdôvodnila dôvodmi, ktoré podrobne rozpísala, zdôrazňujúc, že pre rozhodovanie súdu by mala byť dôležitá primárne subjektívna stránka vzťahu ktoréhokoľvek z manželov. Z pohľadu navrhovateľky je pritom manželstvo dlhodobo a vážne rozvrátené, s manželom nechce žiť v spoločnom zväzku. Pokiaľ manžel poukazoval na možnosť mediácie, resp. zmierovacieho konania, v tomto smere označila za dostatočné, že súd sa v rámci konania dopytoval navrhovateľky, či má záujem takéto konanie absolvovať. Z jej strany takáto možnosť bola však kategoricky vylúčená. Súd nemá pritom prostriedky na autoritatívne donútenie navrhovateľky zúčastňovať sa mediačných a zmierovacích konaní. Pozornosti manžela zrejme uniklo, že v zmysle ustanovenia § 1 Zákona o rodine je manželstvo zväzom muža a ženy na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia. O spoločné deti sa stará navrhovateľka prevažne sama, manžel sa na výchove detí podieľa minimálne. Pokiaľ ide o rozhodnutie o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, okresný súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný skutkovým stavom aktuálnym v čase rozhodovania, preto sa správne javilo ako nadbytočné upravovať osobitne styk otca s deťmi, ktoré boli zverené do osobnej starostlivosti matky na čas po rozvode, keďže obaja rodičia ešte žijú v spoločnej domácnosti spolu s deťmi. V prípade, ak nebudú žiť a manžel ako otec maloletých detí to bude považovať za potrebné, môže si upraviť styk s deťmi rozsudkom súdu, nič mu v tom nebráni. Správne súd prvej inštancie určil aj výšku vyživovacej povinnosti, vychádzajúc zo skutkového stavu platného v čase rozhodovania. Tvrdenia manžela uvádzané v jeho odvolacej argumentácii neboli preukázané. V konečnom dôsledku v prípade zmeny pomerov si môže odvolateľ môže podať návrh na zmenu úpravy. V každom prípade súdom určené výživné za aktuálnej situácie nemožno považovať za neprimerane vysoké s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov.
4. Manžel navrhovateľky vo svojej odvolacej replike zopakoval svoje predošlé tvrdenia, zdôraznil, že neupravením styku s deťmi sa stali jeho práva otca neisté, čo je v hrubom rozpore s jeho právami a so stavom právnej istoty. Zároveň bude trvať dlhý časový úsek, kým dôjde k meritórnemu a právoplatnému rozhodnutiu súdu a tým k reálnemu uplatneniu si práv, ktoré budú dovtedy ignorované a porušované, resp. neupravené. Je v záujme detí pochádzajúcich z manželstva, aby boli zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov, keďže obaja spĺňajú predpoklady na takéto rozhodnutie. Tvrdenia navrhovateľky uvedené v jej písomnom vyjadrení nie sú objektívne a pravdivé, nezodpovedajú skutočnosti. Súdom prvej inštancie neboli dostatočne preukázané dôvody a nedošlo k naplneniu zákonných kritérií, na základe ktorých by mohlo dôjsť k rozvodu manželstva.
5. Navrhovateľka vo svojej odvolacej duplike tiež zopakovala svoje predošlé tvrdenia, situáciu v rodine označila za neúnosnú. Aktuálne jej manžel už neplatí žiadne náklady spojené s bývaním v nájomnom mestskom byte. Rovnako sa nepodieľa na žiadnych nákladoch v spoločnej domácnosti.
6. Manžel navrhovateľky vo svojich ďalších podaniach opakovane poprel tvrdenia uvádzané navrhovateľkou, ktoré označil za klamlivé a nepravdivé. To platí aj vo vzťahu k tvrdenému neuhrádzaniu poplatkov spojených s bývaním. Tieto manžel aj naďalej uhrádza v celej výške. Zopakoval, že rozvod manželstva je v hrubom rozpore so záujmami spoločných detí a neboli naplnené zákonné podmienky
a kritériá na rozvod. Navrhovateľkou dodatočne predložený psychologický posudok zo dňa 15.10.2019 označil za hrubo jednostranný, zavádzajúci, nevyvážený, neobjektívny, zaujatý, neprofesionálny, výlučne v prospech matky a jednostranne v neprospech otca maloletých detí.
7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania manžela navrhovateľky v intenciách ust. § 65 až § 67 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, a to z nasledovných dôvodov.
8. Podľa § 23 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19.
9. Zákon dovoľuje rozvod manželstva v prípadoch, kde nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia v dôsledku definitívneho ukončenia osobného spoločenstva manželov a spoločného hospodárenia, ak neprichádza do úvahy zmierenie manželov. Predpokladom uzmierenia manželov je prejavená vôľa oboch manželov vzniknuté problémy v manželstve postupne riešiť, odstraňovať jednotlivé osobné zlyhania vedúce k rozpadu manželstva. Ustanovenie § 24 ods. 1 Zákona o rodine koncentruje pozornosť na vzťah medzi manželmi a zdôrazňuje nemožnosť obnovenia manželského spolužitia. Z uvedenej dikcie zákona možno vyvodiť záver, že tzv. kvalifikovanosť rozvratu manželstva (vážnosť a trvalosť narušenia vzťahov) je daná nielen jeho dĺžkou a intenzitou, ale aj skutočnosťou, že v dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú.
10. Pokiaľ ide o príčiny rozvratu manželstva, tieto spočívajú predovšetkým v porušení manželských povinností upravených v ust. § 18 a 19 Zákona o rodine. Jednotlivé manželské povinností uvedené v označených zákonných ustanoveniach (povinnosť spolu žiť, byť si verný, vzájomne si pomáhať, vytvárať zdravé rodinné prostredie) sú vyjadrením mravných noriem, na ktorých je harmonické manželstvo založené. Tieto povinnosti nemožno právne vynucovať. Týmto zákon len ponúka akýsi návod minimálnych podmienok, splnenie ktorých (predovšetkým vo vlastnom záujme manželov) je nevyhnuté pre trvanie manželského zväzku. Skúsenosť ukazuje, že ak tieto podmienky manželského spolužitia nebudú napĺňané, manželský zväzok neobstojí a rozpadne sa. O kvalite manželského zväzku tak de facto rozhodujú obaja manželia; ide o zvládnutie ich rolí v manželstve. Z uvedeného vyplýva, že nie je ani v moci práva, ani v moci štátnych orgánov (ktoré môžu istým spôsobom participovať pri usmernení manželov) zaistiť tak kvalitu, ako aj trvalosť manželského spolužitia.
11. V danom prípade súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo už nemôže plniť svoj účel a zároveň od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. K takémuto záveru dospel nielen z jednoznačného postoja navrhovateľky, ktorý prezentovala počas celého prvoinštančného (ale i odvolacieho) konania, ale predovšetkým zo skutkového stavu vyplývajúceho z výpovedí oboch manželov podporeného výpoveďami ich maloletých detí, ako aj správou referátu poradensko-psychologických služieb zo dňa 20.02.2019 (č. l. 185 a nasl.). Z tejto je zrejmé, že manželia nedokážu konštruktívne vzájomne komunikovať, dôjsť k vzájomnej dohode a majú rôzne postoje k výchove detí. Komunikácia preto medzi nimi je dlhodobo nefunkčná. K predmetnému odvolací súd len dopĺňa, že ide o dlhodobo pretrvávajúci krízový vzťah medzi manželmi, a preto aj prípadné očakávania manžela navrhovateľky, že sa veci zmenia, je neopodstatnené. Pre harmonické manželské spolužitie sú očakávania, resp. predstavy manžela len jedného z manželov nedostatočné. Z výpovedí účastníkov krajský súd zhodne s názorom okresného súdu nemal preukázané manželské spolužitie účastníkov v zmysle základných manželských povinností, a preto tiež dospel k záveru o vážnom rozvrátení manželstva bez existencie možnosti na jeho obnovenie.
12.1. K odvolacej námietke manžela navrhovateľky spočívajúcej v nerešpektovaní povinností súdu prvej inštancie postupovať podľa ust. § 96 ods. 1 CMP (v zmysle ktorého súd vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usiluje sa o ich zmierenie.) odvolací súd uvádza, že zvolenie prostriedkov
i formy, akými sa konajúci súd v jednotlivých veciach usiluje odstrániť príčiny rozvratu manželstva, je ponechaná na jeho uvážení a do istej miery je závislá aj od individuálnych zručností sudcu, ako aj jeho hodnotového nastavenia. Uvedené je veľmi úzko späté s konkrétnosťami toho-ktorého prípadu, a teda so zistením skutkového stavu veci, ktorý je indikátorom existujúcej možnosti na uzmierenie manželov, a teda nepredstavuje samostatnú fázu konania o rozvode manželstva a v konečnom dôsledku nie je ani právne vynútiteľná. V ponímaní aktuálne nastavenej zákonnej úpravy rozvodu manželstva (vyplývajúcej z celospoločenského názoru) sa rozvod stal súkromnou záležitosťou manželov a stal sa legitímnou formou riešenia manželského konfliktu. V zásade platí, že aj prípadná procesná nedôslednosť v postupe okresného súdu podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine nie je dôvodom na znegovanie konania o rozvod manželstva, pretože zmyslom tejto úpravy nie je vytvárať umelé prekážky riadnemu výkonu hmotných práv v súlade so zákonom, v tomto prípade so Zákonom o rodine (aj v duchu zásady, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v manželstve), zvlášť za predpokladu, že súd zistil príčiny rozvratu manželstva (kvalifikovaný rozvrat). 12.2. Odhliadnuc od uvedeného v preskúmavanej veci, obsah spisového materiálu rozhodne dáva podklad pre prijatie záveru, že súd prvej inštancie postupoval dôsledne v zmysle ustanovenia § 96 ods. 1, keď sa pokúsil o odstránenie príčin vedúcich k rozvratu manželstva. Za týmto účelom vykonal šetrenie nielen prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ale aj intervenciu prostredníctvom psychológa referátu poradensko-psycholockých služieb, avšak bezúspešne. Psychológ pri pohovore s oboma manželmi ponúkol týmto psychologickú pomoc ohľadom obnovenia manželského spolužitia, avšak z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že táto za žiadnych okolností nemá záujem o obnovenie manželského spolužitia, tiež záujem o odborné poradenstvo, čo odôvodnila tým, že zlá komunikácia a nezhody pretrvávajú už dlhšiu dobu. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z výpovede starších detí, je zrejmé, že ďalšie návštevy manželskej poradne by zjavne neviedli k sledovanému cieľu, a preto pri opakovanom odmietavom postoji navrhovateľky k obnoveniu manželského spolužitia nie je ani predpoklad, že za pomoci odborníka bude možné obnoviť manželské spolužitie. Vychádzajúc z toho, čo uviedli obaja účastníci, súd prvej inštancie tiež správne ustálil príčiny rozvrátenia manželstva, a to v rozdielnych názoroch oboch manželov na výchovu detí, trávenie voľného času a taktiež nezhody vo finančnej oblasti. Všetko uvedené vyústilo v neschopnosť manželov vzájomne komunikovať, čo je nevyhnutný predpoklad pre to, aby dokázali riadne zabezpečiť výchovu detí pochádzajúcich z manželstva.
13. Z obsahu podaného opravného prostriedku vyplýva, že manžel navrhovateľky sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, či už ide o záver o vážnom narušení a trvalom rozvrátení manželstva (viď bod 11. tohto rozhodnutia), o potrebe zverenia detí do výchovy a starostlivosti len jednému z manželova a určení výživného druhému z nich a napokon o neupravení styku.
14. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo považoval za dôvodné rozviesť manželstvo, rozhodnúť o zverení všetkých detí do starostlivosti len jedného z manželov, neupraviť styk otca s deťmi a rozhodnúť o výživnom na všetky maloleté deti v sume 360,- eur mesačne, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP, pričom ho výstižne a dostatočne odôvodnil.
15. Správne, v súlade so zisteniami vyplývajúcimi zo zisteného skutkového stavu, súd prvej inštancie rozhodol aj o zverení všetkých štyroch maloletých detí pochádzajúcich z manželstva účastníkov do výchovy a starostlivosti matky (výrok II.); s tým, že obidvaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok (výrok III.), a to aj napriek tomu, že manžel navrhoval striedavú osobnú starostlivosť. Tak, ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd nespochybňuje to, že aj otec dokáže zabezpečiť starostlivosť o maloleté deti, avšak vzhľadom na aktuálnu situáciu v rodine, v ktorej vládne isté napätie a tiež tú skutočnosť, že otec pracuje na zmeny, nemohol by sám zabezpečovať osobne starostlivosť najmä o dve mladšie deti. V prípade starších dcér Q. a H., súd prvej inštancie zisťoval pohovorom aj ich názor, v rámci ktorého sa priklonili k tomu zostať v starostlivosti matky. Obe staršie
dcéry pomáhajú so starostlivosťou o mladších súrodencov. Medzi všetkými sú dobré vzťahy, a preto rozhodnutie neakceptovať návrh otca o striedavej osobnej starostlivosti, bolo správne, v súlade so záujmom všetkých maloletých detí. Za situácie, keď ešte rodičia s deťmi žijú v spoločnej domácnosti bolo správne aj rozhodnutie okresného súdu neupraviť styk otca s deťmi (výrok V.). Odvolateľ nemá pravdu v tom, že neupravením styku s deťmi sa stali jeho práva otca neisté, pretože nič mu nebráni v prípade zmeny pomerov podať návrh na úpravu styku s deťmi.
16. V nadväznosti na dôvody odvolania manžela navrhovateľky proti výroku o výživnom (výrok IV.) pre maloleté deti na čas po rozvode odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci pri zisťovaní skutočného stavu a určení výživného na maloleté deti dôsledne vychádzal z ustanovenia § 24 ods. 1 Zákona o rodine v spojení s § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine citovaných v napadnutom rozhodnutí. Zmyslom výživného je zabezpečiť prispievanie druhého z rodičov (ktorý sa o dieťa osobne nestará) na zabezpečenie potrieb dieťaťa. Výživné je opakujúce sa mesačné peňažné plnenie, ktoré má spotrebný charakter a ktoré je povinný platiť rodič, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti. Na doplnenie považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že Zákon o rodine (§ 62 a nasl.) upravuje základné pravidlá pre určenie výšky výživného na maloleté deti. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane maloletých detí, jednak na strane povinného rodiča. Podľa súdnej praxe pre určenie výšky výživného k maloletému dieťaťu sú rozhodujúce reálne zárobkové schopnosti a možnosti povinného rodiča, ktoré sú dané jeho subjektívnymi vlastnosťami (fyzickou zdatnosťou, zdravotným stavom, vzdelaním, pracovnými skúsenosťami a pracovnou pozíciou), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru, najmä existenciou pracovných príležitostí primeraných vlastnostiam povinného rodiča. Pre účely stanovenia výšky výživného je potrebné skúmať majetkové pomery, životnú úroveň, počet iných vyživovacích povinností povinného rodiča. V zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Súd pri určení vyživovacej povinnosti prihliada aj na odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré môžu byť rôzne a sú závislé predovšetkým od veku, zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu obsahu jeho prípravy na jeho budúce povolanie a pod. Výživné pre dieťa totiž neslúži len na uspokojenie všetkých jeho odôvodnených hmotných potrieb (strava, ošatenie, obuv, atď.), ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa (vzdelanie, príprava na povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby a pod.). Odôvodnené potreby dieťaťa sú však zároveň bezprostredne ovplyvňované aj schopnosťami a možnosťami jeho rodičov.
17. V danom prípade po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal aj vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku o výživnom (výrok IV.) dostatočné dokazovanie, zistil skutočný stav v potrebnom rozsahu a na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.
18. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní o výške výživného na všetky maloleté deti v plnej miere zohľadnil majetkové pomery otca maloletých (viď bod 10., 18., 20. rozsudku okresného súdu) ako rodiča, ktorému deti nie sú zverené do osobnej starostlivosti a ktorý bude zároveň viazaný povinnosťou prispievať na výživu detí k rukám matky ako rodiča, v osobnej starostlivosti ktorého maloleté zotrvajú. Konajúci súd sekundárne vychádzal aj z príjmových pomerov matky, ktoré mal po vykonanom dokazovaní zistené a ktoré podrobne popísal v bodoch 9., 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní správne zohľadnil aj pomery na strane maloletých, ktoré sú zdravé (až na maloletú X.) a majú len bežné potreby primerané ich veku. Okresný súd tiež správne pri svojom rozhodovaní prihliadol na to, že manželia zatiaľ žijú spolu, pričom manžel platí poplatky súvisiace s bývaním, splátku úveru, manželka platí poplatok za energiu, ich príjmy sú približne rovnaké. K rukám matky bude vyplácaný rodinný prídavok na každé maloleté dieťa, z ktorého je možné uhradiť tiež časť odôvodnených potrieb detí.
19.1. Je teda zrejmé, že v danom prípade prvoinštančný súd po dôslednom zistení skutočného stavu veci následne správne ustálil výšku výživného na maloleté deti pochádzajúce z manželstva účastníkov, ktorá zodpovedá všetkým zákonným kritériám pre rozhodovanie súdu o určení výživného na maloleté dieťa.
19.2. Pokiaľ manžel navrhovateľky v rámci odvolacieho konania poukázal na to, „...že jeho zamestnávateľ bude zrejme v krátkom čase prepúšťať väčší počet zamestnancov, čím hrozí, že príde o zamestnanie....a taktiež jeho príjem za predchádzajúce obdobie bol väčší preto, lebo jeho veľká časť predstavovala nadčasové hodiny v práci...“, na uvedené skutočnosti tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože pre ich rozhodovanie bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 veta prvá CSP). Správne teda súd prvej inštancie určil aj výšku vyživovacej povinnosti, vychádzajúc zo skutkového stavu platného v čase rozhodovania. V konečnom dôsledku navrhovateľka má pravdu v tom, že v prípade zmeny pomerov si odvolateľ môže podať návrh na zmenu úpravy rozsudku, ktorým bolo stanovené výživné do budúcna, a to od času, keď nastane podstatná zmena pomerov. Súdom prvej inštancie určené výživné nemožno preto považovať za neprimerane vysoké. Podľa názoru krajského súdu akékoľvek ďalšie dokazovanie v prejednávanej veci prvoinštančným, ale i odvolacím súdom by však bolo nadbytočné, a to najmä s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletých detí, ktoré zostali nezmenené. Ich vykonanie by preto nemohlo ovplyvniť skutkové závery a rozhodnutie súdu v tejto veci. Odvolací súd preto ďalšie dôkazy nevykonal. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie aj ohľadom určenia výživného náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ustanovení § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim princípom mimosporového konania, umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil aj meritum veci.
20. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, je zrejmé, že súd prvej inštancie komplexne správne zhodnotil odôvodnené potreby detí, ako aj osobné, zárobkové a majetkové pomery povinného rodiča, t. j. otca, v dôsledku čoho dospel ku správnym skutkovým zisteniam uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu aj v odvolaním napadnutom výroku o výživnom (t.j. vo výroku IV.) ako vecne správny potvrdil.
21. Odvolateľ sa mýli, ak považuje stanovenie povinnosti rodičov maloletých detí v podobe uloženia výchovného opatrenia - podrobiť sa 12 x odbornému poradenstvu a konzultáciám na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina (výrok VI. a s tým súvisiaci výrok VII.) po rozvode za bezpredmetné a irelevantné, a to vzhľadom k vyhlásenému výroku o rozvode manželstva preto, lebo predmetné povinnosti mu boli (tiež aj navrhovateľke) uložené za účelom zlepšenia schopnosti rodičov navzájom komunikovať o výchove maloletých detí, teda nie v súvislosti s rozvodom.
22. Vecne správnym je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania (výrok VIII.), ktorý plne zodpovedá ust. § 52 CMP aplikovaného súdom prvej inštancie na prejednávanú vec.
23. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, konštatujúc vecnú správnosť všetkých výrokov (I. až VIII.) napadnutého rozsudku.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)