Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31CoKR-6-2019.pdf
PDF · 130.14 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoKR/6/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a členov senátu JUDr. Pavla Laczu a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: LawService Recovery, k.s., so sídlom kancelárie Pribinova 381/23, Hlohovec, IČO: 47 817 003, správca úpadcu: VADUAL LOGISTIK, spol. s r.o., so sídlom Ružová 228, Moravský Svätý Ján, IČO: 36 223 000, zastúpený: LawService, s.r.o., so sídlom Stráž 3/223, Zvolen, IČO: 36 861 723, proti žalovanému: VADUAL, a.s., so sídlom Ružová 228, Moravský Svätý Ján, IČO: 44 937 695, zastúpený: JUDr. Ján Tóth, advokát so sídlom Záhradnícka 151, Bratislava, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 13. decembra 2018 č.k. 28Cbi/3/2018-160, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 07.02.2018 domáhal určenia, že právny úkon započítania vzájomných pohľadávok zo dňa 31.10.2016 medzi spoločnosťou úpadcu a spoločnosťou žalovaného v rozsahu 350.000 eur tak, ako vyplýva z interných dokladov úpadcu ZÁPOČ01877 s pohľadávkami žalovaného, na základe ktorého došlo k zániku pohľadávok úpadcu v celkovej výške 350.000 eur je voči všetkým konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu vedeným Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 36K/41/2015 právne neúčinný; právny úkon započítania vzájomných pohľadávok zo dňa 31.10.2016 medzi spoločnosťou úpadcu a spoločnosťou žalovaného v rozsahu 7.700 eur tak, ako vyplýva z interných dokladov úpadcu ZÁPOČ01912 s pohľadávkami žalovaného, na základe ktorého došlo k zániku pohľadávok úpadcu v celkovej výške 7.700 eur je voči všetkým konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu vedeným Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 36K/41/2015 právne neúčinný. Zároveň žiadal uložiť žalovanému povinnosť vrátiť plnenie v celkovej výške 357.700 eur v prospech všeobecnej podstaty v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a tiež náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudok žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 57 ods. 1, 2, 4, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1,2, § 62 ods. 1,5, § 63 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o konkurze a reštrukturalizácii), § 580 Obč. zák. , § 358 a § 359 Obchod. zák., § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.
3. Pri rozhodovaní o žalobe súd v prvom rade posudzoval otázku zachovania lehoty na podanie odporovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ako vyplýva z údajov Obchodného vestníka pod č. 26/2017, účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu nastali v zmysle § 199 ods. 9 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dňa 08.02.2017. Žaloba bola súdu doručená dňa 07.02.2017, na základe čoho súd konštatoval včasné podanie žaloby pri zachovaní jednoročnej prekluzívnej hmotno-právnej lehoty. Súd ďalej riešil otázku, či je naplnený hmotno-právny predpoklad úspešnosti odporovacej žaloby a to či žalobca preukázal ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Žalobca v žalobe uviedol, že z účtovnej a inej dokumentácie úpadcu zistil, že úpadca prijal od žalovaného pôžičku vo výške 350.000 eur v hotovosti do pokladne, ďalej že úpadca vo svojom účtovníctve evidoval voči žalobcovi viaceré pohľadávky v celkovej sume 357.700 eur, že dňa 31.10.2016 došlo k započítaniu pohľadávok úpadcu voči žalovanému v celkovej výške 357.700 eur. Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu nerozporoval, a teda súd ich mal medzi stranami za nesporné. Medzi stranami bol však sporný spôsob započítania vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného, keď žalobca vyjadril pochybnosť o platnosti jednostranného započítania zo strany žalovaného.
Pokiaľ ide o podmienku ukrátenia veriteľov podľa ustanovenia § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, táto podmienka je spojená s preukázaním toho, že právny úkon dlžníka ukrátil uspokojenie konkrétnej prihlásenej pohľadávky konkurzného veriteľa teda, že v dôsledku tohto právneho úkonu nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku dlžníka uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Právny úkon, ktorý nespĺňa základný predpoklad ukrátenia pohľadávky niektorého z konkurzných veriteľov, nie je možné napadnúť odporovateľnosťou. Povinnosťou žalobcu v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu je preukázať, že právny úkon (určenia neúčinnosti ktorého sa domáha) ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky konkurzného veriteľa existujúcej v čase, kedy nastali účinky právneho úkonu. Skutočnosť ukrátenia podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii musí byť jednoznačne preukázaná a nemôže byť iba predpokladaná, pretože sa jedná o základnú hmotnoprávnu podmienku, pre odporovanie právnemu úkonu. Odporovateľnosť právneho úkonu úpadcu musí byť daná v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu.
Zo zhodných tvrdení strán a aj z predložených listinných dôkazov - faktúry č. 2016078, 2016079, 2016082, 2016085, 2016086, 2016088, 2016089, 2016090, 2016091, 2016095, zmluva o pôžičke zo dňa 04.01.2016, príjmový pokladničný doklad č. PDC01046, výpisy z elektronickej verzie účtovníctva úpadcu (záväzok č. ZV1600123, výdaj z účtu č. ZÁPOČ01912, záväzok č. ZV1600011, výdaj z účtu č. ZÁPOČ01877) vyplýva, že žalovaný a úpadca mali vzájomné pohľadávky vo výške 357.700 eur. Z výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného, svedkov Ing. E. a Bc. T., ako aj z Oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 31.10.2016 zároveň vyplýva, že k zániku vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného došlo jednostranným započítacím prejavom žalovaného dňa 31.10.2016.
Jedným zo zákonných predpokladov na určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu je, že vzájomnú pohľadávku úpadcu a tretej osoby jednostranne započíta úpadca, nie tretia osoba. V zmysle § 57 ods. 4 ZKR možno odporovať len ukracujúcemu právnemu úkonu, ktorý vykoná úpadca. Podanou žalobou sa žalobca domáha odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 59 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, teda odporuje zvýhodňujúcemu právnemu úkonu žalovaného. V zmysle § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zvýhodňujúcim právnym úkonom v zmysle konkurznoprávnej úpravy nie je jednostranný právny úkon inej osoby než dlžníka. Súd len v prípade preukázania všeobecných podmienok odporovateľnosti žalobcom tak, ako sú vymedzené v ustanovení § 57 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, následne posudzuje aj ďalšie podmienky odporovateľnosti ako sú vymedzené napr. aj v § 59 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Nakoľko v danom prípade došlo k zániku vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného jednostranným započítacím prejavom žalovaného, a nie úpadcu, nie je splnená základná hmotnoprávna podmienka odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Pokiaľ ide skutkové tvrdenia žalobcu spochybňujúce poskytnutie pôžičky úpadcovi (tvrdenia o dodatočnej úprave a antidatovaní listín predložených žalovaným), tieto považoval súd za zmätočné, nakoľko odporujú skutkovým tvrdeniam žalobcu uvedeným v podanej žalobe a v nadväznosti na to aj obsahu žalobného petitu, keď žalobca sa domáha určenia odporovateľnosti právnych úkonov započítania vzájomných pohľadávok žalovaného a úpadcu. Odporovať možno však len platnému
právnemu úkonu. V tomto smere súd poukázal na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 25CoKR/3/2013 zo dňa 22.05.2013, kde okrem iného konštatuje, že odporovacia žaloba nedáva súdu inú možnosť, ako posúdenie právnej účinnosti sporného právneho úkonu len z pohľadu ukrátenia uspokojenia pohľadávok veriteľov. Odporovacia žaloba neumožňuje úvahy o iných právnych dôsledkoch právneho úkonu alebo o inom úmysle veriteľov ako je ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov. Úvahy o tom, či konanie dlžníka je špekulatívne a či nie je v rozpore s dobrými mravmi alebo či nejde o obchádzanie zákona alebo obchádzanie účelu zákona je možné len v konaní o neplatnosť právneho úkonu (§ 39 Občianskeho zákonníka). Správca konkurznej podstaty, ktorý je povinný maximalizovať konkurznú podstatu, musí zvážiť efektívne právne prostriedky na ochranu záujmov veriteľov a rozhodnúť sa, či podá žalobu odporovaciu alebo žalobu o neplatnosť právneho úkonu, i keď v niektorých prípadoch sa môžu tieto inštitúty čiastočne obsahovo prekrývať.
Žalobca v priebehu konania uviedol, že pri podávaní žaloby z elektronickej podoby účtovníctva úpadcu vyplývalo, že malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky od žalovaného a takisto k započítaniu pohľadávok so žalovaným, avšak na základe ďalších listinných dokladov má žalobca za to, že išlo o účelovo pozmenené a antidatované listiny. Navrhnutí svedkovia mali potvrdiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky. Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že aj po vykonaní výsluchu svedkov žalobca naďalej trval na znení žalobného petitu, a preto súd nemal dôvod viesť ďalšie dokazovanie ohľadom zisťovania skutočností, či poskytnutie pôžičky úpadcovi zo strany žalovaného bolo fiktívne alebo reálne a teda riešiť prípadnú absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o pôžičke, resp. započítania pohľadávok. Hoci súd prihliada ex offo na prípadnú absolútnu neplatnosť právnych úkonov, je potrebné in concreto rozlišovať dôvody absolútnej neplatnosti právnych úkonov. To znamená, že je treba rozlišovať situáciu, keď je absolútna neplatnosť právneho úkonu zrejmá bez potreby ďalšieho dokazovania a situáciu, keď je potrebné absolútnu neplatnosť právneho úkonu tvrdiť (uniesť bremeno tvrdenia) a aj v konaní dokázať (uniesť dôkazné bremeno). V danom prípade sa žalobca domáha odporovateľnosti právnych úkonov úpadcu a žalovaného, a teda de facto nenapáda platnosť týchto úkonov. Preto viesť dokazovanie za účelom zisťovania prípadnej absolútnej neplatnosti príslušnej zmluvy o pôžičke a následne aj započítacieho prejavu žalovaného nie je za daných okolností pre rozhodnutie v merite veci opodstatnené.
Napriek žalobcom tvrdenej spriaznenosti žalovaného a úpadcu v zmysle § 9 ods. 1 písm. c) v spojení s ods. 3 ZKR prostredníctvom osoby Ing. Miloslava Vadinu, ktorý ako konateľ spoločnosti úpadcu mal byť zároveň poverený vedením spoločnosti žalovaného v pozícii generálneho riaditeľa, nebola táto skutočnosť v konaní preukázaná. Spriaznenosť žalovaného a úpadcu mala vyplývať z webovej stránky žalovaného zo dňa 23.01.2018, kde bolo uvedené, že Ing. E. je poverený vedením spoločnosti žalovaného v pozícii generálny riaditeľ. Svedok aj žalovaný popreli, že by svedok vykonával v spoločnosti žalovaného funkciu generálneho riaditeľa. Z webovej stránky spoločnosti žalovaného vyhotovenej dňa 10.09.2018 už vyplýva, že Ing. E. vykonáva funkciu poradcu predsedu predstavenstva v rámci ekonomického oddelenia žalovaného. Žalobca na preukázanie skutočnosti o spriaznenosti žalovaného a úpadcu nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy. Zo samotných údajov na webovej stránky žalovaného nemal súd dostatočne preukázané, že by Ing. E. bol niekedy poverený v spoločnosti žalovaného vedením spoločnosti, a keďže žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania v tomto smere žalobca nenavrhol, neuniesol v danom smere ani dôkazné bremeno o spriaznenosti žalovaného a úpadcu. Súd sa v tomto smere zároveň stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že ani prípadné užívanie hnuteľných vecí úpadcu vo vlastníctve žalovaného a ani podobnosť obchodných mien žalovaného a úpadcu nezakladajú záver o spriaznenosti spoločnosti žalovaného a úpadcu podľa § 9 ZKR.
S poukazom na vyššie uvedené súd nevykonal znalecké dokazovanie znalcom v odbore účtovníctvo, pretože v konaní sa žalobca domáha odporovateľnosti právnych úkonov, nie ich neplatnosti, teda platnosť úkonov sporná nie je a znalecké dokazovanie vo vzťahu k posúdeniu odporovateľnosti právnych úkonov žalovaného nie je opodstatnené.
Súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal naplnenie hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti sporných právnych úkonov v zmysle § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu, nakoľko pomer úspechu žalovaného v konaní
je v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
5. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) C.s.p. Odvolateľ uviedol, že úpadca pôžičku prijal v hotovosti do pokladne dňa 26.01.2016 od žalovaného vo výške 350.000 eur, čím porušil § 4 ods. 1 zák. č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti, keď medzi podnikateľmi sa zakazuje platba v hotovosti prevyšujúca sumu 5.000 eur. Ďalej poukázal na to, že uzatvorenie Zmluvy o pôžičke bolo podmienené písomným súhlasom dozorného správcu, keď podľa dostupných informácií dozorný správca takýto súhlas úpadcovi nikdy neudelil (bod 7.5.7 Oznámenia o zavedení dozornej správy zverejnené v Obchodnom vestníku č. 86/2015 zo dňa 07.05.2015). Úpadca a žalovaný sú v zmysle § 9 ods. 1 písm. d) ZKR v spojení s § 9 ods. 3 ZKR spriaznenými osobami, nakoľko konateľ úpadcu Ing. Miloslav Vadina je generálnym riaditeľom žalovaného a teda má možnosť uplatňovať podstatný vplyv na riadení žalovaného. Na základe uvedeného je nesporné, že konateľ úpadcu má v žalovanom kvalifikovanú účasť. Započítaním došlo bezo sporu k individuálnemu uspokojeniu žalovaného (osoby spriaznené s úpadcom) oproti ostatným veriteľom, pričom v čase urobenia tohto úkonu si úpadca bol vedomý plurality svojich veriteľov, nakoľko podľa schváleného reštrukturalizačného plánu bol povinný uhrádzať polročné splátky tak, ako to určil reštrukturalizačný plán. Úpadok úpadcu bol v čase vykonania zápočtu nesporný, nakoľko uvedenú skutočnosť prehlásil sám úpadca. Úpadca tak už v čase, keď mal preukázane vedomosť o svojom úpadku, urobil zvýhodňujúci právny úkon v podobe započítania vzájomných pohľadávok so žalovaným, pričom pohľadávky voči žalovanému mohli byť v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok úpadcu vymáhané žalobcom, čím by sa zvýšil výťažok, z ktorého budú pomerne uspokojení veritelia úpadcu. Odporovaný právny úkon bol uskutočnený medzi spriaznenými osobami, čím sa v zmysle § 59 ods. 3 ZKR úpadok v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu predpokladá. Odvolateľ zastáva názor, že právny úkon započítania bol jednostranný, urobený úpadcom resp. dvojstranný za účasti úpadcu. Oznámenie o jednostrannom započítaním vzájomných pohľadávok zo dňa 31.10.2016, ktorým žalovaný preukazuje to, že sa jednalo o ním vykonaný jednostranný právny úkon, ktorému ex lege nie je možné odporovať, je viac ako sporná, keď má za to, že v tejto veci je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, preto navrhol nielen výsluch svedka (pričom hodnota výpovede je vzhľadom na ich vzťah viac než otázna), ale aj znalecké dokazovanie, návrh na vykonanie, ktorého súd zamietol. Súd teda nevykonal dokazovanie, ktoré mohlo objasniť skutkový a právny stav prejednávanej veci. Odvolateľ poukázal na to, že žiadny zo žalovaným predložených dokumentov sa nenachádza v účtovníctve úpadcu, čo len zvyšuje pochybnosti žalobcu o ich existencii v čase ich vykonania.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný uviedol, že ak aj došlo k porušeniu zákazu podľa § 4 zák. č. 394/2012 Z.z. v zmysle § 5, nie je tým dotknutá platnosť právnych úkonov, na základe ktorých sa vykonala platba v hotovosti, teda porušenie zákona nijako nedopadá na poskytnutie pôžičky a nezakladá žiadnu vadu takéhoto právneho úkonu, môže ísť len o správny delikt. Všeobecný súd nemôže rozhodovať o porušení zák. č. 394/2012, pretože ex lege je daná výlučná právomoc daňového úradu alebo colného úradu na prejednanie priestupku alebo na konanie o správnych deliktoch a teda predmetná námietka žalobcu je nedôvodná.
Žalobca neuvádzal ani v odvolaní neuvádza aké následky pre žalovaného sú spojené s prípadným neudelením súhlasu dozorného správcu so Zmluvou o pôžičke zo dňa 04.01.2016 vo väzbe na predmet súdneho konania, teda na odporovanie jednostrannému započítavaciemu úkonu žalovaného. Poukázal na § 163 ods. 3 ZKR, ak osoba podliehajúca dozornej správe urobiť právny úkon bez súhlasu dozorného správcu, platnosť právneho úkonu, tak nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať, ak pred úplným splnením plánu bol na majetok osoby podliehajúcej dozornej správe vyhlásený konkurz. Zmluva o pôžičke zo dňa 04.01.2016 nebola nikdy predmetom žiadnej odporovacej žaloby žalobcu, nie je ani predmetom tohto súdneho konania. Odporovať Zmluve o pôžičke v súčasnosti už ani nemožno, nakoľko prekluzívna hmotnoprávna doba podľa § 57 ods. 2 ZKR márne uplynula. Žalobca odporoval v súdnom konaní výlučne započítaniu vzájomných pohľadávok zo dňa 31.10.2016, medzi úpadcom a žalovaným a to v rozsahu 350.000 eur a v rozsahu 7.700 eur. Ak teda žalobca odporoval výlučne započítaniu a nie poskytnutiu pôžičky je nepochybné, že účinky dozornej správy, na ktorú žalobcu poukazuje nemajú pre konania rozhodnutie súdu žiaden právny
význam (uznesenie NS SR sp. zn. 1M obdo V/2/2010 „žalobný nárok musí určovať presne identifikovaný právny úkon, ktorý je právne neúčinný voči konkurzným veriteľom konkrétneho úpadcu“). Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že úpadca a žalovaný sú v zmysle § 9 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR spriaznenými osobami, nakoľko konateľ úpadcu p. Ing. Miloslav Vadina je údajne generálnym riaditeľom žalovaného, žalovaný poukazuje na to, že na pojednávaní dňa 18.10.2018, na ktorom bol vypočutý aj konateľ úpadcu Ing. Miloslav Vadina, ktorý vypovedal, že vo firme žalovaného bol ako poradca a to že na webovej stránke spoločnosti žalovaného v januári 2018 bolo uvedené jeho meno s funkciou generálny riaditeľ v časti vedenie spoločnosti uviedol, že to zrejme zmrvil zamestnanec, ktorý má na starosti webovú stránku spoločnosti. Uviedol, že nikdy funkciu generálneho riaditeľa v spoločnosti žalovaného nevykonával a teda žalobcom tvrdená skutočnosť zo spriaznenosti žalovaného a úpadcu podľa § 9 ZKR nebola v konaní preukázaná. Žalovaný však uvádza, že aj v prípade, ak by bola spriaznenosť žalovaného a úpadcu preukázaná, nemá to za následok upevnenie ani vznik nároku žalobcu domáhať sa odporovateľnosti jednostranného započítavacieho právneho úkonu žalovaného. Teda ak by sa spriaznenosť úpadcu a žalobcu preukázala, založila by sa iba vyvrátiteľná domnienka existencie úpadku úpadcu v rozhodnom čase a s tým spojený presun bremena dôkazu o tom, že úpadca v rozhodnom čase v úpadku nebol na žalovaného, čo by nemalo vplyv na závery súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby, pretože súd výslovne určil, že v zmysle § 57 ods. 4 ZKR zvýhodňujúcim právnym úkonom v zmysle konkurzno-právnej úpravy nie je jednostranný právny úkon inej osoby, než dlžníka (úpadcu). V danom prípade však došlo k zániku vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného jednostranným započítacím prejavom žalovaného a nie úpadcu, čím nie je splnená hmotnoprávna podmienka odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.03.2017 sp. zn. 13CoKR/34/2016, ktorý určil, že základnou hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti je to, že v dôsledku konkrétneho úkonu dlžníka - úpadcu má dôjsť k ukráteniu prihlásených pohľadávok niektorých z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR, čo je základnou a primárnou hmotno-právnou podmienkou odporovania právneho úkonu ako základného predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti a teda námietka žalobcu týkajúca sa tvrdenej a nepreukázanej spriaznenosti úpadcu a žalovaného je nepodstatná, nespôsobila viesť k zrušeniu alebo k zmene napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalovanému nie je známe žiadne zákonné obmedzenie, na základe ktorého by nebol oprávnený alebo nemohol jednostranne započítať svoje pohľadávky voči pohľadávkam iného subjektu, na majetok ktorého nie je začaté konkurzné konanie ani vyhlásený konkurz. Tvrdenie žalobcu, že úpadca urobil zvýhodňujúci právny úkon v podobe započítania hrubo ignoruje obsah spisu, vykonané dokazovanie. Žalovanému sa javí, ako keby žalobca nerozlišoval medzi úpadcom a žalovaným, ktorý nie je úpadcom. Pokiaľ žalobca trvá na tom, že právny úkon započítania bol jednostranný a urobený úpadcom, toto tvrdenie je v rovine fabulácie. Žalobca k uvedenému tvrdeniu počas celého súdneho konania nepredložil ani jediný dôkaz napriek tomu, že takéto tvrdenie žalovaný rozporoval a tak žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré neuniesol. Žalobca sa odvoláva iba na potrebu vykonania znaleckého dokazovania znalcom v oblasti účtovníctva, keď žalovanému nie je jasné, ako by znalecké dokazovanie znalcom z oblasti účtovníctva bolo spôsobilé preukázať to, že jednostranný započítací úkon započítal žalovaný, najmä ak nejde o účtovnú otázku. V súdnom spise sa nachádzajú relevantne nespochybnené dôkazy o tom, že k započítaniu došlo jednostranný započítacím právnym úkonom žalovaného a nie úpadcu. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žiaden žalovaným predložený dokument sa nenachádzal v účtovníctve úpadcu žalovaný tvrdí, že mal predložiť súdu záznam o prebratí a odovzdaní účtovných a iných dokumentov úpadcu žalobcom ako konkurzným správcom, v ktorom by bolo položkovito zaznamenaný každý účtovný doklad úpadcu, ktorý ako správca od úpadcu prevzal. Z takéhoto záznamu by sa následne dalo zistiť, či tvrdenie žalobcu je alebo nie je pravdivé. Nepochybné a v konaní preukázané bolo, že úpadca žalobcovi ako konkurznému správcovi svoje účtovníctvo odovzdal. Prevzatie účtovnej dokumentácie žalobcom od úpadcu bolo v konaní preukázané, žalobcom nespochybnené a táto okolnosť nebola ani sporná. Žalobca ako konkurzný správca je v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 8/2005 Z.z. povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, musí byť schopný relevantne preukázať to, akú účtovnú dokumentáciu si od úpadcu prevzal. Táto povinnosť vyplýva aj z § 3 ods. 2 vyhl. č. 666/2005 Z.z. O dôležitých úkonoch vykonaných správcom v insolvenčnom konaní sa spíše zápisnica. Takisto správca má aj povinnosti vyplývajúce mu z predpisov o archivácii a registratúrach, kedy musí zmluvy a iné účtovné doklady archivovať napr. § 90 ZKR a zák. č. 395/2002 Z.z. Žalovaný má za to, že tvrdenia žalobcu o tom, že žalobca mu neodovzdal práve tie dokumenty, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, a ktoré preukazujú tvrdenia žalovaného, sú nepresvedčivé a účelové. Žalobca pritom ani v rámci odvolania nepredložil žiaden dôkaz o tom, že úpadca mu pre konanie relevantné doklady neodovzdal. Ide len o tvrdenie v rovine domnienok, ktoré
žalovaný rozporuje a nad rámec uvádza, že to, čo má alebo nemá úpadca v účtovníctve nie je vecou žalovaného a na žalovaného táto okolnosť nijako nedopadá.
7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojich tvrdenia uvedených v žalobe a odvolaní a neexistujú žiadne ďalšie skutočnosti a tvrdenia, ktoré by uviedol k výzve súdu.
8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu vzhľadom na vyjadrenie žalobcu považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a žiadal rozsudok potvrdiť.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje si to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
12. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.
13. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca v odvolaní len zopakoval svoju právnu argumentáciu, ktorou sa bránil na súde prvej inštancie, neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, všetky ním produkované tvrdenia, ktorými argumentoval v odvolacom konaní boli známe už v konaní pred súdom prvej inštancie a ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za nedôvodné.
14. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal určenia, že právny úkon započítania vzájomných pohľadávok zo dňa 31.10.2016 medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou žalovaného v rozsahu
350.000 eur je neúčinným právnym úkonom, a že ide o zvýhodňujúci právny úkon v zmysle ust. § 59 ods. 1 ZKR. Rovnako sa domáhal neúčinnosti právneho úkonu započítania vzájomných pohľadávok zo dňa 31.10.2016 medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou žalovaného v rozsahu 7.700 eur, a že ide o zvýhodňujúci právny úkon v zmysle ust. § 59 ods. 1 ZKR. Podľa § 57 ods. 4 ZKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Podľa § 59 ods. 1 ZKR, zvýhodňujúcim právnym úkonom na účely tohto zákona je právny úkon, ktorým dlžník úplne alebo sčasti splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až vyhlásením konkurzu, zabezpečil svoj záväzok neskôr, ako záväzok vznikol, dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku vo svoj neprospech alebo inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojim veriteľom.
15. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby z dôvodu, že v danom prípade došlo k zániku vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného jednostranným započítacím prejavom žalovaného, a teda nie je splnená základná hmotnoprávna podmienka odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Žalobca svoje tvrdenia, že zvýhodňujúci úkon vykonal úpadca nepreukázal, práve naopak z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že úkony, ktoré žalobca odporuje, vykonal žalovaný a nie úpadca. Pokiaľ žalobca namietal, že žiaden zo žalovaným predložených dokumentov čo sa týka započítania sa nenachádzal v účtovníctve úpadcu, odvolací súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 8/2005 Z.z. povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, musí byť schopný relevantne preukázať to, akú účtovnú dokumentáciu si od úpadcu prevzal a teda mal preukázať a predložiť súdu záznam o prebratí a odovzdaní účtovných a iných dokumentov úpadcu žalobcom ako konkurzným správcom, na preukázanie svojich tvrdení, čo neurobil. Žalobca ako konkurzný správca je v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 8/2005 Z.z. povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, musí byť schopný relevantne preukázať to, akú účtovnú dokumentáciu si od úpadcu prevzal. Táto povinnosť vyplýva aj z § 3 ods. 2 vyhl. č. 666/2005 Z.z. O dôležitých úkonoch vykonaných správcom v insolvenčnom konaní sa spíše zápisnica. Takisto správca má aj povinnosti vyplývajúce mu z predpisov o archivácii a registratúrach, kedy musí zmluvy a iné účtovné doklady archivovať napr. § 90 ZKR a zák. č. 395/2002 Z.z.. A teda v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZKR možno odporovať len ukracujúcemu úkonu, ktorý vykonal úpadca, čo v danom v konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané a v tomto smere poukazuje na dôvody napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:
16. Odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 132 ods. 1 C.s.p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení v konaní. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je upravené v ust. § 132 a § 188 C.s.p., ktoré stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na procesnej strane sporu. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010). Zjednodušene povedané, určitú skutočnosť možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa § 191 C.s.p. z vykonaných dôkazov nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie o tom, že táto skutočnosť z týchto dôkazov a obsahu celého konania naozaj vyplýva.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdí, že namietaný právny úkon mal vykonať úpadca, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že ním tvrdený zvýhodňujúci právny úkon vykonal úpadca, a preto nebola splnená hmotnoprávna podmienka odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Pokiaľ nie je preukázané, že právny úkon, ktorému žalobca odporuje, vykonal úpadca, nie je potrebné skúmať ďalšie podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 59 ZKR, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie, pretože všeobecné ako aj osobitné podmienky odporovateľnosti musia byť naplnené kumulatívne.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto nie je naplnený ani odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p..
17. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku odvolateľa, že uzatvorenie Zmluvy o pôžičke bolo podmienené písomným súhlasom dozorného správcu, a že dozorný správca takýto súhlas úpadcovi nikdy neudelil, tieto tvrdenia nemajú vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie, pre ktoré žalobu zamietol, nakoľko podľa § 163 ods. 3 ZKR, ak osoba podliehajúca dozornej správe urobí právny úkon bez súhlasu dozorného správcu, platnosť právneho úkonu, tak nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať, ak pred úplným splnením plánu bol na majetok osoby podliehajúcej dozornej správe vyhlásený konkurz, avšak predmetná Zmluva o pôžičke nebola nikdy predmetom žiadnej odporovacej žaloby žalobcu, nie je ani predmetom tohto konania. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti uznesenie NS SR sp. zn. 1M obdo V/2/2010 „žalobný nárok musí určovať presne identifikovaný právny úkon, ktorý je právne neúčinný voči konkurzným veriteľom konkrétneho úpadcu“, na ktoré poukázal aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu.
18. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietky odvolateľa, že súd nevykonal dokazovanie, ktoré mohlo objasniť skutkový a právny stav prejednávanej veci a to znalecké dokazovanie, nakoľko súd prvej inštancie riadne odôvodnil, prečo považoval za nadbytočné vykonať znalecké dokazovanie znalcom v odbore účtovníctvo, čo odvolateľ žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil, dokonca ani v odvolaní neuviedol, za akým účelom malo byť vykonané znalecké dokazovanie. Odvolaciemu súdu taktiež nie je zrejmé, ako by znalecké dokazovanie znalcom z oblasti účtovníctva bolo spôsobilé preukázať to, že jednostranný započítací úkon mal vykonať úpadca a nie žalovaný. Vzhľadom na uvedené nie je naplnený ani odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.
19. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. Odvolací súd zdôrazňuje, že to, že sa odvolateľ nestotožnil so
skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
20. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vyporiadavať. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
21. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody, na ktoré poukazoval žalobca sú v celom rozsahu neopodstatnené, nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu, na základe čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti vo výroku I. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania, keď odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie námietky, ktorými by spochybnil správnosť záverov súdu prvej inštancie o nároku žalovaného na náhradu trov konania, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok aj v tejto časti vecne správny.
22. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorí bol úspešný v odvolacom konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v celom rozsahu. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
23. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.