Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9CoE-13-2020.pdf
PDF · 80.35 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/13/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, vo veci pobočky Nové Zámky, so sídlom Nové Zámky, Nám. Gy. Széchényiho 10, IČO: 30 807 484, proti povinnému: H. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XXX (osoba podnikajúca pod menom H. M., so sídlom podnikania L. XXX, IČO: 41 457 056), o vymoženie sumy 2.787,96 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 7. júna 2018 č. k. 17Er/841/2014-12 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .
Odvolací súd odvolanie oprávneného proti výroku o náhrade trov exekúcie o d m i e t a .
Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil (výrok I.) a o trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnený je povinný do 3 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Stanislavovi Polákovi, Exekútorský úrad so sídlom Nitra, Moyzesova 5 náhradu trov exekúcie vo výške 46,07 eura (výrok II.) Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1 veta prvá, § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Uviedol, že v danej veci udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Stanislavovi Polákovi. Doplnil, že prípisom, ktorý mu bol doručený dňa 12.02.2018 podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie, keďže šetrením nebol zistený majetok povinného, z ktorého by bolo možné uspokojenie exekúcie, teda jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Zároveň si uplatnil náhradu trov exekúcie vo výške 46,07 eura.
2. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože šetrením nebol zistený majetok povinného, z ktorého by bolo možné uspokojenie predmetnej exekúcie, a teda majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V danom prípade bol povinný postupovať podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písmeno h) Exekučného poriadku, pretože nemajetnosť už trvala v čase prebiehajúceho exekučného konania. Vo vzťahu k trovám exekúcie poznamenal, že žiadosti súdneho exekútora v plnom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu trov exekúcie vo výške 46,07 eura. V danej veci skúmal aj možnosť použitia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom skonštatoval nemožnosť jeho aplikácie, pretože oprávnený nevyvinul žiadne také konanie, ktoré by malo za následok zastavenie exekúcie. S poukazom na vyššie uvedené, zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného, pretože boli naplnené všetky podmienky predpokladané § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.
3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia v plnom rozsahu. Citujúc ustanovenie § 203 odsek 1 Exekučného poriadku poznamenal, že jeho použitie prichádza do úvahy iba vtedy, ak sú splnené zákonné predpoklady, t. j. ak exekučné konanie bolo zastavené, ak existuje zavinenie oprávneného a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Keďže nebol splnený žiadny z uvedených zákonných predpokladov, nebol splnený ani dôvod na použitie výnimky, kedy by bol oprávnený povinný uhradiť exekútorovi náklady exekúcie. Nesúhlasil s tvrdením, že exekučné konanie má byť zastavené podľa ustanovenia § 57 písmeno h) Exekučného poriadku, pretože v tomto konaní je u fyzickej osoby z dlhodobého hľadiska predpoklad zmeny majetkových pomerov, z ktorých by bolo možné exekúciu vykonať a trovy exekúcie uspokojiť. Uskutočnil všetky potrebné právne kroky smerujúce k vymoženiu svojej pohľadávky. Zastavenie exekúcie nezavinil, nejedná sa o prípad, kedy možno k náhrade trov zaviazať oprávneného, rovnako nie je možné rozširovať zákonom taxatívne vymedzený okruh dôvodov, kedy je možné náhradou trov exekučného konania zaťažiť oprávneného. Vyjadril nesúhlas s poučením súdu prvej inštancie o nemožnosti podania opravného prostriedku proti výroku o náhrade trov exekúcie.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne. Zároveň podľa § 386 písmeno c) CSP odmietol odvolanie smerujúce proti výroku o náhrade trov konanie, pretože smerovalo proti rozhodnutiu (výroku), proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
5. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa svojím návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 01. 07. 2014, domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 2.787,96 eura. Za exekučný titul označil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nové Zámky č. 700-1410933813-GC04/13 zo dňa 12. augusta 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03. 09. 2013. Súd prvej inštancie poveril dňa 28. 07. 2014 súdneho exekútora Mgr. Stanislava Poláka vykonaním exekúcie. Dňa 12. 02. 2018 bol doručený súdu prvej inštancie podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením špecifikovaným v bode 1. tohto uznesenia.
6. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 386 písm. c/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
11. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
12. Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, je zrejmé, že ak sa v priebehu exekúcie zistí, že povinný nemá majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie, je takéto zistenie dôvodom zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pričom existencia nedostatku majetku musí byť podložená šetrením súdneho exekútora. Zastavenie exekúcie z tohto
dôvodu pritom nebráni, aby oprávnený podal v budúcnosti nový návrh na začatie exekúcie, ak sa ukáže, že povinný nadobudol majetok, z ktorého je možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.
13. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových zistení, ako i citovanej právnej úpravy, dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne. Mal za to, že súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, nakoľko vykonaným šetrením povereného súdneho exekútora bolo nepochybne zistené, že povinný nedisponuje žiadnym majetkom, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Povinný podľa vykonaného šetrenia súdneho exekútora nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, nie je vlastníkom motorového vozidla, nemá vedený bankový účet s kladným zostatkom (vedený má len bankový účet vo Všeobecnej úverovej banke, kde má však blokovanú sumu 31.545,08 eura). Dotazom na Sociálnu poisťovňu súdny exekútor ďalej zistil, že povinný nemá žiaden legálny príjem, z ktorého by bolo možné vykonávať zrážky. Povinný je vedený ako dlžník v Sociálnej poisťovni s nedoplatkom vo výške 7.662,66 eura, v poisťovni Union s nedoplatkom vo výške 4.037,59 eura, ako aj Finančnej správy s nedoplatkom vo výške 697,24 eura. Voči povinnému sú podľa zisteného šetrenia súdneho exekútora vedené ďalšie tri exekučné konania, ktoré sú takisto neúspešné. Zdôraznil, že u povinného nie je predpoklad nadobudnutia majetku ani z dlhodobého hľadiska. Za tejto situácie súd prvej inštancie správne postupoval, keď predmetnú exekúciu zastavil pre nemajetnosť povinného. Záverom odvolací súd, reagujúc na námietky oprávneného ohľadom predpokladu zmeny majetkových pomerov povinného v budúcnosti uvádza, že právoplatné rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného nezakladá prekážku res iudicatae pre začatie exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu.
14. K námietke oprávneného týkajúcej sa trov exekučného konania odvolací súd dodáva, že ak dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 vety prvej Exekučného poriadku, v ktorom prípade musí uhradiť trovy exekúcie oprávnený (v týchto intenciách postupoval napokon aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad pri rozhodovaní vo veci sp. zn. 3MCdo/13/2011). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo/13/2012, zo dňa 15.08.2012, ktorý uviedol, že ak príčinou zániku povinného je nedostatok jeho majetku exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§57 ods. 1 písm. g) EP), ale preto, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) EP), v takomto prípade znáša trovy exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta). Súd má povinnosť (teda nie iba možnosť) zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie vždy, ak došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V tomto prípade sa zavinenie oprávneného pre jeho vznik povinnosti nahradiť trovy exekúcie vôbec nevyžaduje. Oprávneného nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie iba v jedinom prípade a to vtedy, ak je predmetom exekúcie akákoľvek pohľadávka výživného.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v časti zastavenia exekúcie pre nemajetnosť povinného (výrok I.)
16. Vo vzťahu k odvolaniu oprávneného voči trovám exekúcie odvolací súd poznamenáva, že ide o osobitný inštitút upravený v § 200 a nasl. Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 03. 2017), pričom Exekučný poriadok odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov exekúcie nepripúšťa. Ak by zákonodarca chcel pripustiť proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, bol by to vyjadril v Exekučnom poriadku tak, ako to je pri iných inštitútoch v exekučnom konaní uvedené priamo v Exekučnom poriadku. Ustanovenie § 200 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) výslovne neupravuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov exekúcie, preto odvolací súd, s prihliadnutím na dôkaz opaku (a contrario), odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu v časti náhrady trov exekúcie (výrok II.) ako neprípustné podľa § 386 písm. c) CSP odmietol. Odvolací súd, reagujúc na odvolaciu námietku oprávneného ohľadne poučenia vo vzťahu k náhrade trov exekúcie, dopĺňa, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nepochybil, keď účastníkov exekučného konania správne poučil o nemožnosti podania opravného prostriedku.
17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému a sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).