Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8S-8-2019.pdf
PDF · 256.77 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/8/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Igora Ragana v právnej veci žalobcu: R. I. PAUŠ - súkromná firma, Brezová 486/4, Košice, právne zastúpeného: JUDr. Marián Páll, advokát, Bauerova 14, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102132104/2018 zo dňa 26.10.2018, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 14.01.2019, doručenou Krajského súdu v Košiciach 18.01.2019 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102132104/2018 zo dňa 26.10.2018, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa podľa zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov a konajúc podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozhodol podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 101243836/2018 zo dňa 28.06.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5, 6 Daňového poriadku určil rozdiel dane v sume 33.367,55 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Košice potvrdil. Žalovaný a Daňový úrad Košice ako správne orgány v oblasti daní vychádzali vo svojich rozhodnutiach z obsahu a záverov vyplývajúcich z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - november 2013, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 100518882/2018 zo dňa 08.03.2018. Protokol spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 100518903/2018 bol doručený daňovému subjektu dňa 08.03.2018.
I. Administratívne konanie
2. Daňový úrad Košice v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia z 28.06.2018 uviedol nasledovné dôkazné zistenia a z nich vyplývajúce právne názory: „Daňový subjekt v zdaňovacom období júl 2013 deklaroval nadobudnutie tovaru od spoločnosti: VIMEX SPÓLKA AKCYJNA, PULAWSKA 45B Ml 5, 05-500 PIASECZNO, Poľsko, (predtým 26-600 RADOM ul. Warszawska 20), IČ DPH: PL9482195856, ktorý mu vystavil 15 faktúr za dodávku betonárskej ocele v sume 168.187,74 eur, ktoré žalobca mal následne dodať českým spoločnostiam: MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501 a vystavil faktúru 12107 z 1. 7. 2013 v sume 12.716,75 eur bez dane a
českej spoločnosti Max Business s.r.o. Česká republika, Holečkova 789/49 Praha 5, IČ DPH CZ 0141438743 celkom 15 faktúr za dodanie betonárskej ocele za júl 2013 v celkom sume 181. 836,13 eur bez dane. Zamestnanci správcu dane požiadali p. I. o predloženie účtovných a daňových dokladov za zdaňovacie obdobie júl 2013. R.. I. uviedol, že všetky doklady za uvedené zdaňovacie obdobia mu boli zhabané a sú na PPZ v Bratislave. Sú tam doklady jeho, aj tie ktoré mala ekonómka, za roky 2011, 2012 a 2013. K dispozícii nemá žiadne doklady. Zamestnanci správcu dane sa dňa 8. a 9.9.2015 dostavili do PPZ, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, kde im boli poskytnuté účtovné a daňové doklady daňového subjektu R. I., za zdaňovacie obdobia január až december 2013. Zamestnanci správcu dane si vyhotovili fotokópie dostupných dokladov. Zo získaných účtovných a daňových dokladov zamestnanci správcu dane zistili, že kontrolovaný daňový subjekt v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach deklaroval trojstranný obchod podľa § 45 zákona o DPH v riadkoch 35, 36 DP. Správca dane vykonal vo veci trojstranných obchodov tieto šetrenia: Nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 bolo deklarované od spoločnosti: VIMEX SPÓLKA AKCYJNA, PULAWSKA 45B Ml 5, 05-500 PIASECZNO, Poľsko, (predtým 26-600 RADOM ul. Warszawska 20), IČ DPH: PL9482195856. Dodanie tovaru prvým odberateľom pri trojstrannom obchode podľa § 45 bolo deklarované spoločnostiam: MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, a českej spoločnosti Max Business s.r.o Česká republika, Holečkova 789/49 Praha 5, IČ DPH CZ 0141438743, celkom 15 faktúr za dodanie betonárskej ocele za júl 2013 v celkom sume 181. 836,13 eur bez dane. Správca dane doklady získané k výkonu daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia skúmal nie len z formálnej ale aj vecnej stránky. Konal v súlade s ustanovením zákona č. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej spolupráci pri správe daní v znení neskorších predpisov za účelom získania informácií a požiadal o medzinárodnú výmenu informácií Poľsku daňovú správu, pričom predmetom preverovania bol deklarovaný trojstranný obchod u prvého dodávateľa VIMEX SPÓLKA AKCYJNA. V odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií Poľska daňová správa uviedla že suma uvedená v B12 (dodanie tovaru) sa týka priamych dodávok v sume 8.586 755 00 PLN a trojstranných dodávok v sume 204.314,00 PLN. Dňa 28.06.2017 Okresný súd vyhlásil likvidáciu (bankrot) spoločnosti VIMEX S.A. K dnešnému dňu bolo predstavenstvo zbavené práva konať a zastupovať spoločnosť VIMEX S.A. Daňový subjekt ukončil obchodnú činnosť v máji 2017, prepustením väčšiny zamestnancov. Od vyhlásenia bankrotu spoločnosť VIMEX S.A. nemá oddelenie nákupu a predaja a likvidátor vymenovaný súdom nemá možnosť poskytnúť detaily transakcie so slovenským daňovým subjektom. Predtým, ako spoločnosť VIMEX S.A. vyhlásila bankrot sa zlikvidovali: skladová hala, skladovacie priestory a zariadenie na nakladanie tovaru. Likvidátor spoločnosti VIMEX S.A. vymenovaný súdom nemá možnosť, v dôsledku obmedzených finančných a osobných zdrojov, pripraviť kópie dokladov, týkajúcich sa transakcie s daňovým subjektom R. I. v roku 2013. MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501. Správca dane ďalej požadoval o medzinárodnú výmenu informácií Českú daňovú správu, pričom predmetom preverovania bol deklarovaný trojstranný obchod u druhého odberateľa MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501. V odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií sa uvádza, že daňový subjekt sídli na virtuálnej adrese. Daňová správa nemá na túto spoločnosť žiaden kontakt, na výzvy správcu dane doručované do dátovej schránky subjekt nereaguje, správy sú doručované uplynutím lehoty. Daňový subjekt od mája 2013 nepodáva daňové priznania a so správcom dane nekomunikuje. Spoločnosť MIRO TRADE s.r.o. je šetrená Políciou Českej republiky, Útvarom odhaľovania korupcie a finančnej kriminality. Podľa predbežnej odpovede Polície ČR spoločnosť MIRO TRADE s.r.o. vykonávala fiktívne obchody s hutným materiálom, jednalo sa o zapojenie v reťazci firiem, a to aj z iných členských štátov. Do tohto fiktívneho obchodu boli zapojení aj prepravcovia. Konateľka daňového subjektu MIRO TRADE s.r.o. p. U. bola len nastrčenou osobu. Polícia ČR nedisponuje žiadnymi účtovnými a daňovými dokladmi spoločnosti MIRO TRADE s.r.o.. Správca dane ďalej požiadal o medzinárodnú výmenu informácií Českú daňovú správu, pričom predmetom preverovania bol deklarovaný trojstranný obchod u druhého odberateľa Max Business s.r.o Česká republika, Holečkova 789/49 Praha 5, IČ DPH CZ 0141438743, celkom z 15 faktúr za dodanie betonárskej ocele za júl 2013 v celkom sume 181. 836,13 eur. Z odpovede na medzinárodnú žiadosť o informácie vyplynulo, že u preverovaného daňového subjektu prebehla kontrola na dani z pridanej hodnoty so záverom, že v prípade nákupu od R. I. dôkazné prostriedky nesvedčia o realizácii plnenia, skutočnosť, že tak odberatelia, ako aj dodávateliaa daňového subjektu sú buď nekontaktní, alebo sú stredobodom záujmu policajných a finančných orgánov, nasvedčuje účelovej realizácii transakcií, ktoré mali zastrieť skutočný záujem zúčastnených, a to neodvedenia dane a čerpanie nároku na odpočet v inom členskom štáte. Český správca dane posúdil jednanie daňového subjektu ako zneužitie práva a v období júl 2013 vylúčil prijaté aj uskutočnené plnenia. V záujme objektívneho hodnotenia dôkazov správca dane bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom dodržiaval
ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie § 3 ods. l zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.“
3. V rozhodnutí Daňového úradu Košice zo dňa 28.06.2018 sa ďalej uvádza ako reakcia na vyjadrenie daňového subjektu nasledovné: „Zamestnanci správcu dane si preštudovali doklady predložené daňovým subjektom vo vyrubovacom konaní. Jedná sa o faktúry a k nim prislúchajúce objednávky, vytlačené z PC bez pečiatok a podpisov, prípadne sa na nich nachádza pečiatka R. I. a podpis. Konkrétne boli predložené faktúry k spoločnosti MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha, ktorej vystavil faktúru č. 12107 z 1.7.2013 v sume 12.716,75 eur bez dane a spoločnosti MAX BUSINESS s.r.o., u ktorej predložil faktúry za dodanie betonárskej ocele za júl 2013 v celkovej sume 181. 836,13 eur bez dane od dodávateľa - žalobcu. Potvrdenia o prijatí tovaru, ktoré sú opatrené pečiatkou R. I. a podpisom. Tieto potvrdenia nijakým spôsobom nepreukazujú, že tovar bol prevzatý českým odberateľom. Predložené faktúry a e-mailová komunikácia medzi R. I. a pravdepodobne spoločnosťou VIMEX a.s. nie sú dôkazom toho, že dovar bol prepravený a prevzatý spoločnosťou MIRO TRADE s.r.o. a MAX BUSINESS s.r.o.. Väčšina predložených dokladov je vytlačených z PC, nie sú opatrené pečiatkami ani podpismi, na niektorých sa nachádza pečiatka R. I. a podpis. Potvrdenia o prijatí tovaru, bez akejkoľvek pečiatky odberateľa nijakým spôsobom nepreukazujú, že tovar bol prevzatý českým odberateľom. Samotné faktúry bez ďalšieho nie sú dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne tovar nakúpil, prípadne predal. K predloženým dokladom správca dane uvádza, že s daňovým subjektom R. I. bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 05.11.2014. Kontrolovaný daňový subjekt do zápisnice uviedol, že nevie predložiť účtovné a daňové doklady za január až december 2013, pretože asi od apríla roku 2014 sú na PPZ v Bratislave. Sú tam doklady daňového subjektu aj tie, ktoré mala ekonómka a tiež doklady za roky 2011,2012 a 2013. Zamestnanci správcu dane sa dňa 8. a 9.9.2015 dostavili do PPZ, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, kde im boli poskytnuté účtovné a daňové doklady daňového subjektu R. I., za zdaňovacie obdobia január až december 2013. Zamestnanci správcu dane si vyhotovili fotokópie dostupných dokladov. Dňa 13.04.2018 daňový subjekt do Zápisnice o ústnom pojednávaní uviedol, že počítač mu polícia vrátila, nespomínal si kedy. V zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia. V zmysle uvedeného daňový subjekt mal predložené doklady predložiť ešte počas výkonu daňovej kontroly. Na základe dokladov získaných správcom dane boli zaslané žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, pričom odpovede na tieto žiadosti sú podrobne rozpísané v protokole z daňovej kontroly. Daňový subjekt vo svojom vyjadrení namieta, že zo žiadnej z týchto odpovedí jednoznačne nevyplýva, že tovar nebol predmetom dane v IČŠ. Z odpovedí jednoznačne vyplýva, že preverované daňové subjekty so správcom dane nekomunikujú už od roku 2013, sú nekontaktné, sídlia na virtuálnych adresách, nepodávajú daňové priznania, sú šetrené políciou a pod. Napr. v odpovedi ohľadom spoločnosti MIRO TRADE s.r.o. sa okrem iného uvádza, že spoločnosť je šetrená Políciou Českej republiky, Útvarom odhaľovania korupcie a finančnej kriminality. Vykonávala fiktívne obchody s hutným materiálom, jednalo sa o zapojenie v reťazci firiem, a to aj z iných členských štátov. Do tohto fiktívneho obchodu boli zapojení aj prepravcovia. Jedná sa najmä o dopravnú spoločnosť PECHAR TRANS s.r.o. Konateľka daňového subjektu MIRO TRADE s.r.o. p. U. bola len nastrčenou osobou. Z uvedeného vyplýva, že sa nejedná o jedného strateného dodávateľa, ale každý z dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu je buď zmiznutý, alebo šetrený políciou v súvislosti s podvodom na DPH. Na základe uvedených skutočností sa nemožno tváriť, že správca dane je v dôkaznej núdzi, alebo že k dodaniu tovaru reálne došlo, keď ani v jednom z preverovaných prípadov to nebolo potvrdené, naopak dodanie tovaru česká daňová správa vyvrátila. Daňový subjekt uvádza, že ako prvý odberateľ pri trojstrannom obchode vznik a existenciu predmetu dane preukázal účtovnými dokladmi o objednaní tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí nadobúdateľom. Daňový subjekt predložil účtovné a daňové doklady až vo vyrubovacom konaní, napriek tomu, že v zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ zákona č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), tieto doklady mal predložiť v priebehu daňovej kontroly.
Správca dane preštudoval predložené účtovné a daňové doklady predložené vo vyrubovacom konaní. Jedná sa o faktúry a objednávky a potvrdenia, ktoré buď nie sú opatrené pečiatkami a podpísané, alebo sú na nich pečiatky R. I. a podpis. Takéto doklady nie sú potvrdením existencie tovaru, prepravy, či dodania tovaru. Faktúra ako daňový doklad sama o sebe nie je takým dôkazom, že určité plnenie bolo uskutočnené, ale je len tvrdením o takejto udalosti. Ani skutočnosť, že určitý doklad má všetky náležitosti faktúry a je riadne zaúčtovaný a zaevidovaný v evidencii DPH, nie je dôkazom o tom, že k obchodom skutočne došlo. Takýmto dokladom je len vtedy, ak bol vystavený na základe skutočného reálneho plnenia, čo v rámci daňovej kontroly nebolo preukázané. Daňový subjekt ďalej namieta, že správca dane preverovaním v IČŠ v rámci MVI požadoval informácie, nielen či bol tovar predmetom dane v IČŠ, ale aj to, či nadobúdatelia v IČŠ splnili svoje daňové povinnosti. Správca dane vo všetkých žiadostiach o MVI popísal rozsah vykonávanej daňovej kontroly a žiadal o preverenie obchodov medzi našim daňovým subjektom R. I. a preverovaným daňovým subjektom v roku 2013 a zaslanie všetkých dostupných dokladov. Máme za to, že v žiadostiach o MVI správca dane žiadal informácie potrebné k výkonu daňovej kontroly a informácie rozhodujúce pre správne určenie dane. Vo svojom vyjadrení daňový subjekt opakovane namieta, že na základe odpovedí na MVI o nekontaktnosti, nepodávaní daňových priznaní atď., nemôžeme konštatovať, že k nadobudnutiu tovaru nedošlo .... Tak ako bolo podrobne rozpísané v predošlom odseku, nejedná sa o jedného strateného dodávateľa, ale každý z dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu je buď zmiznutý, alebo šetrený políciou v súvislosti s podvodom na DPH. Na základe uvedených skutočností sa nemožno tváriť, že správca dane je v dôkaznej núdzi, alebo že k dodaniu tovaru reálne došlo, keď ani v jednom z preverovaných prípadov to nebolo potvrdené, naopak dodanie tovaru česká daňová správa vyvrátila. K namietaniu správca dane uvádza, že súpis kontrolovaných dokladov ku kontrole je uvedený v protokole z daňovej kontroly. Avšak samotná existencia dokladov nedeklaruje, že k plneniu došlo. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry a iných dokladov, hoci by tieto obsahovali všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nich uvedené v ich vzájomných súvislostiach naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 24 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Správca dane v tejto súvislosti použil odpovede na MVI. Ďalej daňový subjekt uvádza, že SD ani nevyzval DS, aby preukázal predmet dane ... Správca dane v prvej zápisnici, počas výkonu daňovej kontroly, požiadal daňový subjekt o predloženie účtovných a daňových dokladov, na čo daňový subjekt uviedol, že žiadne doklady nemá k dispozícii ani on, ani jeho účtovníčka. Správca dane nevyzval daňový subjekt na predloženie ďalších dokladov, nakoľko mal vedomosť o tom, že daňový subjekt nemá k dispozícii žiadne doklady a daňový subjekt zase oboznámil správcu dane so skutočnosťou že KR PZ mu vrátilo časť, prípadne všetky doklady. Zamestnanci správcu dane majú za to, že v záujme objektívneho hodnotenia dôkazov správca dane bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. V tomto bode daňový subjekt opakovane poukazuje na odpovede na MVI a na účtovnú dokumentáciu. K tomuto sa správca dane vyjadril už v dvoch predošlých bodoch. Pri výkone daňovej kontroly u daňového subjektu R. I.Š. za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2013 až november 2013 správca dane postupoval v zmysle ustanovení § 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), ktoré ukladá správcovi dane povinnosť postupovať pri správe daní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Kontrolou bolo zistené, že v prípade, že v daňovom priznaní deklarovaných trojstranných obchodov neboli naplnené podmienky trojstranného obchodu ani v jednom prípade, z ktorého dôvodu došlo správcom dane k ich preklasifikovaniu, a to:
- v prípade dodávok do CZ bolo preukázané, že kontrolované DS nadobudli tovar v CZ, pričom uviedol IČ DPH pridelené v SR, a teda v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o DPH ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Ako vyplýva zo zistení uvedených v bode 1.3. protokolu a tiež z dôvodu, že platiteľ nepreukázal, že toto
nadobudnutie pri dodávkach tovaru z Poľskej republiky bolo predmetom dane v Českej republike, miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je tuzemsko. V prípade uvedených dodávok nevzniká právo na odpočítanie dane (viď napr. rozsudok ESD v spojených veciach C 536/08 a C 539/08) (zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pod odseku posledného uvedeného ustanovenia, nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva), a preto uvedené preklasifikovanie dodávok deklarovaných ako trojstranný obchod nemá vplyv na odpočítanie dane v tuzemsku a na príslušné riadky daňového priznania. Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane práva uvedené v § 45 ods. 1 písm. c), f). Je na daňovom subjekte, či svoje práva využije. Zamestnanci správcu dane daňovému subjektu nijakým spôsobom nebránili, aby počas daňovej kontroly svoje práva využil. Dňa 06.03.2018 pri ústnom pojednávaní, o ktorom bola spísaná Zápisnica č. 100492810/2018 správca dane oboznámil daňový subjekt s priebehom a výsledkom daňovej kontroly vykonávanej na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2013. Po oboznámení s priebehom a výsledkom daňovej kontroly správca dane položil daňovému subjektu otázku, či sa chce k uvedenému vyjadriť. R.. I. odpovedal: „Nie, vyjadrím sa k protokolu." Na základe uvedeného nebol dôvod nevydať následne po oboznámení protokol, keď kontrolovaný daňový subjekt neprejavil záujem sa k výsledku daňovej kontroly vyjadriť. V tomto bode správca dane poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na neuplatňovanie precedenčného práva v Slovenskej republike, postup v zmysle Rozsudkov súdneho dvora EÚ je záväzný pre správcu dane vo veci, v ktorej sa pojednávalo. Zamestnanci správcu dane majú za to, že v záujme objektívneho hodnotenia dôkazov správca dane bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. A z tohto dôvodu už nie je potrebné dopĺňať žiadne dôkazy, prípadne prehodnotiť získané dôkazy. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane dospel k názoru, že s vyjadreniami kontrolovaného daňového subjektu sa v rámci vyrubovacieho konania vysporiadal, nie je potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie a daňový subjekt už nepredložil žiadne nové dôkazy, preto postupoval v zmysle § 68 ods. 3 zákona 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok). Na otázku správcu dane daňovému subjektu, či sa chce k uvedenému vyjadriť, p. I. odpovedal, že nie."
4. Žalobca vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.08.2018 proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 28.06.2018, ktorým tento nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet 365,17 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 33. 272,38 eur, uviedol nasledovné odvolacie námietky: „SD použil ako dôvody na „preklasifikovanie" kontrolovaného daňového subjektu (ďalej len „DS") z prvých odberateľov na nadobúdateľa v zmysle § 17 ods. 2 ZDPH, odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI"). V týchto odpovediach sa k činnosti druhých odberateľov uvádza: MIRO TRADE s.r.o.
- so správcom dane nekomunikuje..., na výzvy nereaguje..., je šetrená políciou..., podľa predbežnej odpovede polície vykonávala fiktívne obchody, konateľka bola nastrčenou osobou, polícia nedisponuje účtovnými dokladmi... MAX Business s.r.o. - nekontaktnosť, nespolupráca so zahraničným správcom dane (ďalej len „ZSD"), podozrenie o zapojení do reťazca...nespolupracoval so ZSD, nepredložil daňové doklady... neuviedol žiadne obstaranie tovaru z IČŠ...nepodáva daňové priznania...daňová sprava nevedela odpovedať na otázky uvedené v žiadosti o MVI...stratený obchodník. ZSD má podozrenie, že tovar bola zasiahnutý podvodom, že tovar nebol odoslaný na územie ČR. SD v Protokole k tomu skonštatoval, že „obstaranie tovaru nebolo potvrdené". SD v Protokole k tomu skonštatoval, že: „Trojstranný obchod nie je potvrdený, tovar bol nakúpený z SK a dodaný opäť do SK“. Odpovede na MVI, týkajúce sa preverovania druhých odberateľov teda obsahovali: nekontaktnosť druhého odberateľa, nespolupráca so ZSD, nepriznanie dane druhým odberateľom, nedostupnosť účtovnej dokumentácie, nevedomosť o tom, kde tovar skončil, prívlastky „predbežné odpovede", „údajne povedal", atď. Konštatujeme: Výsledkom týchto odpovedí je nemožnosť získať relevantné informácie k preukázaniu alebo nepreukázaniu vzniku predmetu dane v IČŠ. SD svojou „preklasifikáciou" z uvedených dôvodov preniesol daňové povinnosti na DS. Namietame nezákonnosť týchto dôvodov. Zo žiadnej z týchto odpovedí jednoznačne nevyplýva, že tovar nebol predmetom dane v IČŠ. Nemožnosť získania informácií o daňových povinnostiach druhých odberateľov neznamená, že tovar v IČŠ druhí odberatelia nenadobudli, ale je stavom dôkaznej núdze na strane správcu dane, a nie dôkazom samotným, ani dôvodom na tuzemské zdanenie prvého odberateľa. Nezákonnosť v tomto bode namietame v dvoch
rovinách, a to: Prvou rovinou nezákonnosti je nesprávna právna kvalifikácia osoby DS ako nadobúdateľa. Na to, aby SD „neklasifikoval" DS na nadobúdateľa v zmysle § 11 ods. 1 a aby použil právnu domnienku miesta nadobudnutia v zmysle§ 17 ods. 2 ZDPH, neuviedol SD žiadne dôkazy. Takýmito dôkazmi by mohli byť napr. objednávky DS a doklady o prevzatí tovaru DS s miestom nadobudnutia buď v SR alebo v IČŠ, ale bez následného predaja druhému odberateľovi. Jednalo by sa výlučne o dvojstranný obchod. Žiadne takéto dôkazy SD neuviedol. Naopak, z účtovnej dokumentácie DS vyplýva, že všetky preverované obchody boli trojstrannými obchodmi a DS podmienky uvedené v 45 ods. 1 ZDPH splnil. Ak SD z vyššie uvedených dôvodov preklasifikoval a označil DS ako nadobúdateľa v pravom slova zmysle, teda ako nadobúdateľa vlastníckeho práva k tovaru, konal bezdôvodne, protiprávne, špekulatívne a v rozpore s námietkami uvedenými v bodoch 2., 3. tohto vyjadrenia, pretože DS ako prvý odberateľ nadobúdateľom nikdy nemohol byť, ale SD pristúpil k „preklasifikácii" trojstranného obchodu na dvojstranný podľa § 17 ods. 2 ZDPH, pretože DS nepreukázal vznik a existenciu predmetu dane v štáte skončenia prepravy a SD to nepotvrdili ani odpovede na MVI. Predmet dane je definovaný v § 2 ods. 1 písm. c/ ZDPH ako nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát"). Toto ustanovenie platí rovnako v legislatíve všetkých ČŠ. Podstatnými náležitosťami vzniku a existencie predmetu dane je určenie miesta, teda ČŠ nadobudnutia a určenie, identifikácia nadobúdateľa. Po vzniku a existencii predmetu dane následne vzniká daňová povinnosť (§ 20 ZDPH), t.j. zákonná povinnosť nadobúdateľa, aby splnil svoje daňové povinnosti, teda podať príslušné výkazy a daňové priznania a povinnosť platenia dane v ČŠ nadobudnutia. Predmet dane a daňová povinnosť sú dve rozdielne, i keď úzko súvisiace právne skutočnosti. DS ako prvý odberateľ pri trojstrannom obchode vznik a existenciu predmetu dane preukazuje účtovnými dokladmi o objednaní tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí nadobúdateľom. Teda DS povinnosť preukázania predmetu dane v IČŠ, ako z predložených dôkazov vyplýva, splnil. DS iné možnosti na preukázanie nemá. SD má povinnosť postupovať a rozhodovať v zmysle zásady zákonnosti zakotvenej v § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z .z. (ďalej len „DP") a povinnosti môže ukladať iba na základe zákona a v súlade so zákonom. Podľa § 24 ods. 1 DP „Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane..." Ust. § 17 ods. 2 ukladá daňovému subjektu povinnosť preukázať vznik a existenciu predmetu dane v IČŠ. Podľa § 44 ods. 1 DP „Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1) Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. "Ak SD „preklasifikoval" DS na nadobúdateľa, tak v prípade aplikácie § 17 ods. 2 ZDPH, skutočnosťou rozhodujúcou pre správne určenie dane, ktorú mal správca dane oprávnenie a povinnosť preverovať, bolo to, či bol tovar predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Druhá rovina nezákonnosti spočíva v nasledovnom: Namietame: SD preverovaním v IČŠ v rámci MVI požadoval informácie, nielen či bol tovar predmetom dane v IČŠ, ale aj to, či nadobúdatelia v IČŠ splnili svoje daňové povinnosti. Teda preveroval aj existenciu skutočností, ktoré neboli rozhodujúce pre správne určenie dane skutočnosti, ktorých preukazovanie § 17 ods. 2 ZDPH nevyžaduje. Toto preverovanie prinieslo informácie, že druhí odberatelia boli nekontaktní, nepodávali daňové priznania, atď., teda neplnili svoje daňové povinnosti a že sú problémy s platením a vymáhaním dane v IČŠ. Z odpovedí nevyplynulo jednoznačné zistenie, že k nadobudnutiu tovaru v týchto IČŠ nedošlo. Preverovanie teda neprinieslo žiadne odpovede na to, či tovar bol, alebo nebol v IČŠ predmetom dane. Namietame: Na základe odpovedí na MVI o nekontaktnosti, nepodávaní daňových priznaní, atď., SD získal informácie o neplnení daňových povinností druhých odberateľov, nie neexistencii predmetu dane v IČŠ. SD na základe takýchto odpovedí nemôže konštatovať, že k nadobudnutiu tovaru nedošlo a že predmet dane v IČŠ nevznikol, resp. že nebol preukázaný. Aj keď u SD pretrvávajú pochybnosti o vzniku a existencii predmetu dane v IČŠ, samotné pochybnosti nie sú dôkazom v daňovom konaní. Na strane SD nastal stav dôkaznej núdze, ktorý mu nedáva oprávnenie na konštatovanie, že „obstaranie tovaru nebolo potvrdené" alebo že Trojstranný obchod nie je potvrdený, tovar bol nakúpený z SK a dodaný opäť do SK. V dôsledku tohto stavu dôkaznej núdze, nie relevantných dôkazov, vyvodil SD záver, že DS predmet dane v IČŠ nepreukázal a zdanil ho ako nadobúdateľa na území SR. Namietame: SD sa nezaoberal, resp. neuviedol, čo zistil z účtovných dokladov DS na polícii, neuviedol, či sa tam nachádzali, či nenachádzali doklady o nadobudnutí druhými odberateľmi v trojstrannom obchode, ale jednoznačne skonštatoval, že druhí odberatelia tovar nenadobudli a označil DS za nadobúdateľa vo všetkých prípadoch. SD ani nevyzval DS, aby preukázal predmet dane, vôbec sa nezaoberal otázkou, kde a u koho skončilo obrovské množstvo tovaru deklarovaného DS. Odpovede na MVI mu vôbec nedávajú oprávnenie na konštatovanie, že „obstaranie tovaru nebolo potvrdené" a že „tovar bol dodaný opäť do SK", lebo odpovede toto neobsahovali, ani žiadne takéto zistenia k dispozícii nemá, ani ich v Protokole neuviedol. DS ako prvý odberateľ pri trojstrannom obchode vznik
a existenciu predmetu dane preukazuje účtovnými dokladmi o objednaní tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí nadobúdateľom. Teda DS povinnosť preukázania predmetu dane v ICS, ako z predložených dôkazov vyplýva, splnil. SD iba na základe odpovedí na MVI, z dôvodov nemožnosti získať informácie o nadobudnutí rozhodol, že na DS aplikuje § 17 ods. 2 ZDPH. Namietame: Ak zahraničný SD v IČŠ uviedol v odpovediach nekontaktnosť druhého odberateľa, nemožnosť získať a podať informácie, nedostupnosť účtovnej dokumentácie, predbežnú odpoveď polície, nepriznanie dane druhým odberateľom, nevedomosť o tom, kde tovar skončil, atď., neznamená to, že nadobudnutie nemalo byť predmetom dane v tomto IČŠ. Práve, že z účtovnej dokumentácie DS vyplýva, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v IČŠ, a nie na území SR. DS iné dôkazy, ako vlastnú účtovnú dokumentáciu k dispozícii nemá. SD mal povinnosť v rámci dokazovania tieto dôkazy zhodnotiť a ak nemal „proti dôkazy", iba pochybnosti, mal povinnosť uviesť relevantné dôvody, prečo tieto dôkazy neprijíma. Namietame: Iba pochybnosti SD bez relevantných dôkazov nie sú dôvodom na to, aby „preklasifikoval" trojstranný obchod na dvojstranný, označil prvého odberateľa za nadobúdateľa a určil mu daňovú povinnosť na území SR. Takýto záver je neodôvodnený, protiprávny, pretože nadobudnutie nemohlo byť, ani nebolo predmetom dane na území SR, ako to „preklasifikoval" SD, daňová povinnosť na území SR nevznikla a daň nepatrí rozpočtu SR. Postup SD je nezákonný a je zneužitím právomoci. Závery správcu dane uvedené v Protokole sú nezákonné aj z ďalších dôvodov, a to neuznaním práva na odpočítanie dane. Ak SD „preklasifikoval" a označil DS za nadobúdateľa, tak sa jednoznačne mohlo jednať iba o dvojstranný obchod, intrakomunitárne dodanie a nadobudnutie. Poukazujeme na znenie zákona: § 49 ZDPH „Odpočítanie dane platiteľom" ustanovuje: Ods. 1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, ods. 2 posledná veta. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ods. 2 písm. c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a. Tu je zakotvený princíp tzv. samozdanenia. Okamihom vzniku daňovej povinnosti pri nadobudnutí tovaru z IČŠ, vzniká právo na odpočítanie dane. Matematickým výsledkom zo samozdanenia je nula, pretože podkladom výpočtu daňovej povinnosti aj práva na odpočítanie dane sú faktúry od dodávateľa tovaru z IČŠ. Namietame: Nezákonnosť spočíva v tom, že správca dane nepriznal DS právo na odpočítanie dane v zmysle uvedených ustanovení ZDPH Princíp DPH spočíva vždy a zásadne na práve odpočítania dane v okamihu vzniku daňovej povinnosti. SD nezákonnou preklasifikáciou DS na nadobúdateľa určil daňovú povinnosť z nadobudnutia, avšak bez priznania práva na odpočítanie dane. Ak SD určil daňovú povinnosť z nadobudnutia v tuzemsku, mal povinnosť aplikovať cit. ust. § 49 ods. 1, 2 písm. c) ZDPH, čím by sa výsledky kontroly absolútne zmenili. Ak tak neučinil, postupoval a určil daň nezákonne. Dôvody neuznania práva na odpočítanie dane, ktoré SD uvádza citáciou rozsudku ESD (C-356/08 a C-359/08), citujeme z Rozhodnutia, že „zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pod odseku uvedeného ustanovenia, nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva“, sú vytrhnuté z kontextu a tým nezrozumiteľné. Žiaden rozsudok v právnom poriadku SR nie je prameňom práva, nie je zákonom. Môže byť iba podkladom pre výklad konkrétnych ustanovení zákonov. Je neprípustný postup SD, keď ako dôvody svojich záverov a rozhodnutí o určení dane použil citáciu z rozsudku bez toho, aby uviedol, ktorého konkrétneho ustanovenia zákona sa rozsudok týka. Teda, na základe ktorého konkrétneho ust. zákona SD postupoval a rozhodoval, ak právo na odpočítanie dane nepriznal. Iba konkrétne ustanovenia zákona môžu byť dôvodom na neuznanie práva na odpočítania dane. Žiadne takéto ustanovenie SD v Protokole neuviedol. Výsledky kontroly sú z tohto dôvodu nezákonné a rozhodnutie nepreskúmateľné. Namietame porušenie práv DS uvedených § 45 ods. 1 písm. c), f) DP, citujeme: „predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim." SD dňa 6.3.2018 oboznámil DS zápisnicou č. 100492810/2018 so zistenými skutočnosťami. Z tejto zápisnice vyplynuli pre DS možné mimoriadne závažné dôsledky, pretože zo záverov SD vyplynula dorubená daň vo výške 422.241,02 EUR. Dňa 8.3.2018 bol spracovaný a odoslaný Protokol so zisteniami. Namietame porušenie uvedených ustanovení zákona, pretože pri tak závažnom a vysokom výrube, DPH, SD neposkytol DS dostatočne a primerane dlhú lehotu na vyjadrenie a o 2 dni po tomto oboznámení spracoval a odoslal poštou Protokol. Uvedený čas 2 dní považujeme za absolútne nedostatočný a neprimeraný na vyjadrenie k tak závažným zisteniam. SD postupoval nezákonne a rovnako porušil zásadu proporcionality konania, pretože sám mal na spracovanie zistení a vyčíslenie výsledkov kontroly lehotu 1 roka (prerušovanie od r. 2014) a pritom poskytol DS lehotu na uplatnenie jeho práv iba 2 dni. Takýto postup SD považujeme za porušenie uvedenej zásady proporcionality a zásady zákonnosti v zmysle ust. § 3 ods 1 DP. 5. Na podporu dôvodov našich námietok k otázke dokazovania,
dôkazného bremena a dôkaznej núdze, vyberáme z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. 7S/151/2014 z 29.11.2017: „Z judikatúry Najvyššieho súdu i z aplikovateľných rozhodnutí Súdneho dvora EU vyplýva, že na daňový subjekt nemôže byť prenášaná zodpovednosť za preukazovanie skutočností v dodávateľskom reťazci, ktorého sa stal súčasťou, ibaže by vedel alebo mohol vedieť, že obchod je poznačený podvodom (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Sžf/10/2012). I z rozsudkov Najvyššieho súdu, ktoré poukázal žalobca (sp. zn. 3Sžf/1/2011, 3Sžf/94/2013, 3Sžf/1/2010), okrem iného vyplýva, že „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzi i správca dane. Z uvedených dôvodov navrhujeme odvolaciemu orgánu, aby rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101242981/2018 zrušil a z dôvodov jeho nezákonnosti vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie."
5. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 26.10.2018 po zhrnutí výsledkov a záverov vyplývajúcich z úkonov vykonaných Daňovým úradom Košice u žalobcu, reagujúc na jeho námietky uvedené v riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, dospel k záveru, že prvostupňový orgán dospel k správnemu záveru a jeho rozhodnutie potvrdil a v odôvodnení napadnutého uviedol: „Finančné riaditeľstvo SR k námietke nezákonného konania správcu dane a porušenia zásady proporcionality konania spočívajúcej v tom, že správca dane neposkytol daňovému subjektu dostatočne a primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam s ktorými bol daňový subjekt oboznámený dňa 06.03.2018, uvádza, že v danom prípade uskutočnil správca dane s daňovým subjektom ústne pojednávanie, počas ktorého ho oboznámil so zisteniami z daňovej kontroly, čím si správca dane splnil zákonom stanovenú povinnosť. O priebehu ústneho pojednávania bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100492810/2018 zo dňa 06.03.2018 v zmysle § 19 Daňového poriadku. Z predmetnej zápisnice, z prijatých opatrení a záverov je zrejmé, že daňový subjekt neprejavil záujem vyjadriť sa k obsahu zápisnice, preto nebol dôvod v rámci tohto pojednávania poskytnúť daňovému subjektu lehotu na vyjadrenie ku skutočnostiam uvedeným v zápisnici, a to aj vzhľadom na to, že o poskytnutie lehoty na vyjadrenie daňový subjekt na ústnom pojednávaní nepožiadal a na otázku správcu dane, či sa chce vyjadriť k zisteniam, uviedol: „nie, vyjadrím sa k protokolu". Správca dane následne dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol dňa 12.03.2018 doručený daňovému subjektu. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane poskytol daňovému subjektu zákonnú lehotu, ktorá sa vzťahuje k doručenému protokolu - na podanie vyjadrenia v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Z uvedeného dôvodu považuje Finančné riaditeľstvo SR túto námietku odvolávajúceho sa za neopodstatnenú. K námietkam týkajúcich sa dokladov (zabavenie účtovných dokladov políciou, uskutočnenie trojstranných obchodov vedel daňový subjekt preukázať iba kópiami dokladov z počítača, pri prezeraní dokladov na polícii nemusel správca dane vidieť všetky relevantné doklady, správca dane neuviedol ktoré doklady si zaobstaral, nemožnosť daňového subjektu vyjadriť sa k dokladom) Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobia roka 2013 začala u daňového subjektu dňa 31.10.2014. Daňový subjekt sa dňa 05.11.2014 dostavil k správcovi dane a k požiadavke správcu dane, aby predložil všetky účtovné a daňové doklady, uviedol, že ani on ani ekonómka nemajú Žiadne účtovné a daňové doklady za obdobie január až december 2013 k dispozícii, pretože asi od apríla roku 2014 sú na PPZ v Bratislave. Z uvedeného dôvodu správca dane obstaral účtovné a daňové doklady daňového subjektu od PPZ v Bratislave a pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2013 preveroval aj prostredníctvom inštitútu medzinárodného dožiadania
- žiadostí o MVI. V žiadosti o MVI, týkajúcej sa preverenia prvého dodávateľa - poľskej spoločnosti VIMEX S.A. žiadal aj o zaslanie všetkých dostupných dokladov deklarujúcich obchody medzi touto spoločnosťou a daňovým subjektom. Poľská finančná správa vo svojej odpovedi nezaslala správcovi dane žiadne účtovné a daňové doklady spoločnosti VIMEX S.A. z dôvodu, že likvidátor tejto spoločnosti má obmedzené finančné a osobné zdroje na prípravu kópií dokladov. Likvidátor poľskej spoločnosti poskytol zoznam faktúr a výpis zúčtovacieho účtu z účtovného systému spoločnosti VIMEX S.A. Správca dane požiadal aj českú finančnú správu o zaslanie všetkých dostupných dokladov deklarujúcich obchody medzi daňovým subjektom a druhým odberateľom - českou spoločnosťou MIRO TRADE s.r.o. a Max Business s.r.o. Česká finančná správa taktiež nepredložila žiadne doklady spoločnosti MIRO TRADE s.r.o. a Max Business s.r.o./nekontaktné/. Z dôvodu, že daňový subjekt sa na začiatku výkonu daňovej kontroly vyjadril, že nedisponuje žiadnymi dokladmi, správca dane ho nevyzýval na preukázanie predmetu dane. Daňový subjekt uvádza, že nie je zrejmé, aké doklady daňového subjektu si vlastne
správca dane zaobstaral. Finančné riaditeľstvo SR nesúhlasí s týmto tvrdením odvolávajúceho sa a uvádza, že správca dane v Protokole z daňovej kontroly v časti 1.2 uviedol súpis kontrolovaných dokladov a iných písomností, z ktorých vyplýva, že správca dane si k daňovej kontrole, okrem daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2013 podaného a vyplneného daňovým subjektom, obstaral súhrnný výkaz za máj 2013 a všetky dostupné doklady daňového subjektu - faktúry a dodacie listy od poľskej spoločnosti VIMEX A.S. a faktúry s prílohami vystavené pre odberateľské spoločnosti. K námietkam týkajúcich sa dokladov, ktoré daňový subjekt predložil dodatočne vo vyrubovacom konaní, Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že je otázne, z akého dôvodu daňový subjekt, na ktorom je vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj pri trojstranných obchodoch dôkazné bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas výkonu daňovej kontroly, keďže ako sám uvádza v odvolaní, počítač a USB kľúč mu boli PPZ v Bratislave vrátené dňa 15.07.2014. Daňový subjekt takýmto postupom porušil povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku, podľa ktorého má kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia.... K námietkam týkajúcich sa dôkazného bremena (námietka prenesenia daňových povinností na daňový subjekt, do dôkaznej núdze sa dostal správca dane, pochybnosti správcu dane nie je dôvodom na určenie daňovej povinnosti daňovému subjektu) Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že správca dane neprenášal daňové povinnosti na daňový subjekt, ale od daňového subjektu požadoval splnenie jeho dôkaznej povinnosti. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z, z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Aj z ustálenej judikatúry NS SR (napríklad č. 2SŽF/2S/2010 zo dňa 18.05.2011) ako aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-1 19) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Keďže daňový subjekt podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch 35 a 36), bolo jeho povinnosťou preukázať pri deklarovaných obchodoch či boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, procesná povinnosť preukázať uplatnené nároky je na strane daňového subjektu, ktorý si túto povinnosť nemôže vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby prevzal aktívnu úlohu pri preukazovaní daňovým subjektom tvrdených skutočností.“
6. Z predloženého administratívneho spisu a z dokazovania, ktoré vo veci vykonal správca dane, mal za zrejmé, že správcovi dane vznikli opodstatnené pochybnosti o tom, či deklarovaný druhý odberateľ tovaru - spoločnosti z Českej republiky, za dodávku betonárskej ocele, ktoré žalobca mal následne dodať: MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501, a vystavil faktúru 12107 z 1. 7. 2013 v sume 12.716,75 eur bez dane a českej spoločnosti Max Business s.r.o, Česká republika, Holečkova 789/49 Praha 5, IČ DPH CZ 0141438743, celkom 15 faktúr za dodanie betonárskej ocele za júl 2013, v celkom sume 181. 836,13 eur bez dane. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, či tovar - betonársku oceľ pod svojím IČ DPH z Poľska do Českej republiky prepravovaný prevzal, či tento tovar spoločnosti prevzali v Českej republike a či sú osobou povinnou platiť daň z týchto deklarovaných trojstranných obchodov s betonárskou oceľou. Podľa žalovaného žalobca tieto pochybnosti správcu dane žiadnym spôsobom neodstránil, teda vo veci preukázania pravdivosti údajov uvedených v ním podanom daňovom priznaní k DPH neuniesol dôkazné bremeno.
II.
Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného
7. Žalobca žiadal žalobou zo dňa 14.1.2019 zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 102132104/2018 zo dňa 26.10.2018 i rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101243836/2018 zo dňa 28.06.2018, ktoré bolo ním potvrdené, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. V správnej žalobe zo dňa 14.01.2019 žalobca obsahovo zhodne s dôvodmi uvedenými v riadnom opravnom prostriedku zopakoval, že žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102132104/2018 zo dňa 26.10.2018, (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalobcovi bolo doručené fikciou dňa 22.11.2018.
8. Uviedol, že daňový úrad Košice (ďalej „správca dane“ alebo „SD“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty... (ďalej aj „ZDPH“) za mesiace január - november 2013, o ktorej vyhotovil protokol č. 100518882/2018 zo dňa 8.3.2018 (ďalej len „Protokol“) a rozhodnutím č.j. 101243836/2018 zo dňa 28.06.2018 žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013 v sume 33.637,55 EUR z neuznania oslobodenia od dane pri trojstranných obchodoch z faktúr za dodávky tovaru - betonárskej ocele pre odberateľa v Českej republike (ČR) (ďalej aj „preverované obchody“), keď SD trojstranné obchody preklasifikoval na dvojstranné podľa § 17 ods. 2 ZDPH a zdanil ich daňou z pridanej hodnoty, z čoho vyplynul uvedený rozdiel dane.
9. Žalobné námietky žalobcu spočívajú v tom, že správca dane nepostupoval pri výkone daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“),
- nevzal do úvahy, neodôvodnene spochybnil a neuznal relevantné dôkazy, ktoré boli pri výkone kontroly zaobstarané,
- ako dôkazy použil nezákonné prostriedky a vykonštruované subjektívne pochybnosti a na základe nich rozhodoval bez uvedenia porušených právnych predpisov, - konal nad rámec svojich zákonných oprávnení, ktoré preň vyplývajú z príslušných ustanovení DP,
- žalovaný sa so zisteniami správcu dane bez výhrad stotožnil, do úvahy nevzal žiaden z dôvodov odvolania žalobcu, resp. ich označil za neopodstatnené. Namietal aplikáciu § 45 ZDPH ods. (1), (3), § 2 ods. 1 písm. c) a ods. 2a ods. 2 ZDPH a ust. § 17 ods. 2 ZDP.
10. Žalobca namieta nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia porušením zásady proporcionality konania, spočívajúcej v tom, že SD neposkytol daňovému subjektu dostatočne a primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam, s ktorými bol daňový subjekt oboznámený dňa 06.03.2018, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že túto námietku považuje za neopodstatnenú, že SD dňa 6.3.2018 oboznámil žalobcu so zápisnicou so zistenými skutočnosťami a zo záverov SD vyplynula dorubená daň, ale svojim oboznámením a vyčíslením výsledkov kontroly doslova šokoval osobu žalobcu, ktorá v danom okamihu nevedela primerane reagovať.
11. Namietal porušenie ustanovení zákona podľa § 45 ods. 1 písm. f) DP, porušenie práv žalobcu
- vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam... SD neposkytol žalobcovi dostatočne primeranú lehotu na vyjadrenie a už o 2 dni po zápisnici o oboznámení spracoval a odoslal poštou Protokol a postupoval nezákonne, porušil práva žalobcu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam... a rovnako porušil zásadu proporcionality konania, pretože sám mal na spracovanie zistení a vyčíslenie výsledkov kontroly lehotu 1 roka (prerušovanie od r. 2014) a pritom poskytol žalobcovi lehotu na uplatnenie jeho práv iba 2 dni. Považoval prvostupňové i napadnuté rozhodnutie z uvedených dôvodov za nezákonné a za porušenie zásady zákonnosti v zmysle ust. § 3 ods. 1 DP. 2.2, ak žalovaný uvádza: „Finančné riaditeľstvo SR nesúhlasí s tvrdením odvolávajúceho sa, že účelom nasledujúceho vyrubovacieho konania je ďalšie dokazovanie a predkladanie dôkazov a uvádza, že daňový subjekt je vo vyrubovacom konaní oprávnený vyjadriť sa v lehote určenej správcom dane k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole z daňovej kontroly a predkladať, resp. označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly.“.
12. Uviedol, že žalovaný poprel samotný účel vyrubovacieho konania, pretože § 68 ods. 1 tretia veta DP ustanovuje: „Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie, hoci žalobca na základe výzvy na vyjadrenie k Protokolu navrhol v závere svojho písomného vyjadrenia k Protokolu, : „Navrhujeme, aby SD dôkladne preskúmal nami predložené dôkazy - účtovnú dokumentáciu z obnovených dát v počítači, ktorú sme
v priebehu kontroly nemohli predložiť, aby zhodnotil obsah našich námietok a aby svoje zistenia prehodnotil a zrušil výsledky kontroly uvedené v Protokole.“ Na základe týchto právnych skutočností mal SD povinnosť zaoberať sa dôkazmi, ktoré žalobca v rámci vyrubovacieho konania navrhol a predložil, pričom sa týmito dôkazmi nezaoberal. Pochybnosť žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že „je otázne z akého dôvodu daňový subjekt, na ktorom je vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstranných obchodoch dôkazné bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas výkonu daňovej kontroly, keďže ako sám uvádza v odvolaní, počítač a USB kľúč mu boli vrátené dňa 15.07.2014.“, nemôže viesť žalovaného k nečinnosti a ignorovaniu týchto dôkazov predložených vo vyrubovacom konaní v súlade s § 68 ods. 3 DP. Poukazujeme pritom na skutočnosť, že SD vedel, že doklady žalobcu sú na polícii, pričom po celý čas výkonu kontroly nežiadal od žalobcu žiadne dôkazy, žalobca ani nemohol tušiť, že by mal nejaké dôkazy predkladať, pretože o žiadnych zisteniach ho SD priebežne neoboznamoval. Správca dane nepostupoval v súlade s ustanovením § 46 ods. 5 DP, neoznámil žalobcovi žiadne pochybnosti, preto žalobca nemal dôvod žiadne doklady, či dôkazy predkladať. Skutočnosť, že účtovné doklady boli políciou zabavené, nemôže byť žalobcovi na škodu, lebo nemal možnosť účinne sa brániť. Za dôležitú skutočnosť považujeme i to, že od 12.3.2014 do dnešného dňa polícia nezačala vo veci trestné stíhanie, ani proti osobe žalobcu nevzniesla žiadne obvinenie. Ako z prvostupňového i z napadnutého rozhodnutia vyplýva, SD ani žalovaný nevzali do úvahy žalobcom predložené doklady, pretože ich vyhodnotili tak, že (citujeme z napadnutého rozhodnutia): „skutočnosť, že získané a daňovým subjektom dodatočne predložené faktúry obsahovali slovnú informáciu o trojstrannom obchode a že deklarované zdaniteľné obchody uviedol daňový subjekt do súhrnného výkazu, nie sú dôkazom o tom, že boli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. ...Takéto doklady nie sú potvrdením o tom, že boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. pre uplatnenie oslobodenia od dane pri deklarovaných trojstranných obchodoch .“
13. Podľa žalobcu i doklady, ktoré si SD zaobstaral od polície a ako sú uvedené v súpise kontrolovaných dokladov v Protokole, i žalobcom predložené doklady, preukazujú splnenie podmienok pre trojstranné obchody. Ani SD, ani žalovaný ich formálny obsah nepoprel, pretože v napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že „správca dane si k daňovej kontrole, okrem daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie marec 2013 podaného a vyplneného daňovým subjektom, obstaral evidenciu DPH ..., súhrnné výkazy, faktúry a dodacie listy od poľskej spoločnosti... a faktúry s prílohami vystavené pre českú spoločnosť... ak uvádza, že sa správcovi dane podarilo získať aj CMR doklady deklarujúce prepravu tovaru z Poľska do Českej republiky, ktoré sú súčasťou predloženého administratívneho spisu.“ Poukazujeme na to, že, uvedené doklady sú presne tými dokladmi, ktoré vyžaduje § 45 ZDPH na splnenie podmienok pre trojstranný obchod a oslobodenie od dane. 2.3. Žalovaný v rozhodnutí uviedol: „Nadobúdateľom tovaru v členskom štáte skončenia prepravy alebo odoslania tovaru, ktorý nadobudol tovar za účelom jeho dodania v tomto členskom štáte, môže byť len prvý odberateľ“. Námietka žaloby: Považujeme tento výklad za zmätočný, pretože nadobúdateľom tovaru pri trojstrannom obchode v štáte skončenia prepravy alebo odoslania tovaru nikdy nemôže byť prvý odberateľ. Ten sa pri trojstrannom obchode stáva „papierovým“ nadobúdateľom výlučne v štáte, ktorý mu pridelil identifikačné číslo pre daň, (t.j. SR), pod ktorým tovar objednal a tento štát je iný ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, t.j. ČR. Toto vyplýva z ust. § 45 ods. 1 ZDPH. Prvého odberateľa vylučuje z pozície nadobúdateľa v štáte skončenia prepravy a odoslania aj ust. § 17 ods. 4 písm. c) ZDPH. Totiž, § 17 ods. 2 ZDPH priznáva nadobúdateľovi alternatívnu možnosť byť osobou identifikovanou pre daň v dvoch ČŠ, a to ako v štáte skončenia prepravy, tak aj v štáte „materskom“. Je to v súlade s pozíciou nadobúdateľa pri dvojstrannom obchode, keď tento má právo určiť v objednávke miesto skončenia prepravy a nadobudnutia aj v inom, ako „materskom“ ČŠ za predpokladu, že aj tam má tiež pridelené identifikačné číslo pre daň. Ak by svoje daňové povinnosti z nadobudnutia v tomto IČŠ nesplnil, tak nastupuje právna domnienka miesta nadobudnutia a vzniku daňových povinností v štáte „materskom“.
14. Žalobca pokračoval: „Pri trojstrannom obchode, ako to vyplýva z ust. § 17 ods. 4 písm. c) a ust. 45 ods. 1 písm. c) ZDPH, je možnosť prvého odberateľa byť osobou identifikovanou pre daň v dvoch ČŠ vylúčená, pretože prvý odberateľ nesmie byť osobou identifikovanou pre daň v ČŠ skončenia prepravy. Vždy musí byť osobou identifikovanou pre daň iba v jednom štáte („materskom“), pričom preprava tovaru končí zásadne v inom ČŠ, kde je osobou identifikovanou pre daň druhý odberateľ. Iba za splnenia tejto podmienky (ako aj ďalších, uvedených v § 45 ZDPH), je prvý odberateľ zbavený v tuzemsku daňových povinností vo vzťahu k DPH. V danom prípade bol prvým odberateľom a nadobúdateľom žalobca, a to na území SR. Aby boli splnené podmienky pre trojstranný obchod a došlo tak k oslobodeniu
prvého odberateľa od dane, musel tento preukázať, že splnil podmienky podľa § 45 ods. 1 ZDPH. Tie žalobca splnil. Nič iné preukazovať mu zákon neukladá. Rozhodne mu toto ustanovenie, ani žiadne iné, neukladá povinnosť preukazovať plnenie daňových povinností iných subjektov na území iných členských štátov, v danom prípade ČR. 2.4. Správca dane však napriek tomu preveroval, či tovar bol predmetom plnenia daňových povinností v inom členskom štáte. Jeho zistenia o nekontaktnosti, nemožnosti preveriť daňové povinnosti druhých odberateľov, atď. ho priviedli k záveru, že v prvostupňovom rozhodnutí „preklasifikoval“ trojstranný obchod na dvojstranný, použil § 17 ods. 2 ZDPH tak, že, ak nadobúdateľ (žalobca) nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, tak za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň a nezákonne naň preniesol daňové povinnosti, ktoré mali znášať subjekty v ČR. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „boli rozhodujúce zistenia, že nebol preukázaný príjem tovaru prepraveného z Poľska do Českej republiky druhým odberateľom.“ Ďalej uviedol, že „Vzhľadom na skutočnosť, že všetky zákonom stanovené podmienky trojstranného obchodu neboli splnené, zjednodušený postup pri trojstrannom obchode nie je možné použiť a námietky odvolávajúceho sa sú z uvedeného dôvodu neopodstatnené.“ Námietka žaloby: SD postupoval nezákonne, keď vyžadoval pri trojstrannom obchode preukazovanie povinností, ktoré zákon žalobcovi neukladá, daňové povinnosti žalobcovi určil mimo rámec zákonov SR, pretože predmet dane a daňové povinnosti vznikli na území ČR, nie SR. SD i žalovaný, ktorý tento postup potvrdil, rozhodovali mimo rámca legislatívy SR. Ust. § 17 ods. 2 ZDPH, ktorým svoje rozhodnutie o preklasifikácii odôvodnili, je hmotnoprávnym ustanovením, ktoré rieši alternatívne miesto nadobudnutia tovaru pri dvojstranných obchodoch. Takéto obchody žalobca v danom prípade nerealizoval. Vyplýva to aj z konštatovania žalovaného o kontrolovaných dokladoch, ktoré si SD zaobstaral a ktoré svedčili o trojstranných obchodoch. 2.5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza: „Keďže daňový subjekt podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch 35 a 36), bolo jeho povinnosťou preukázať, že pri deklarovaných obchodoch boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z.“
15. Podľa žalobcu: „žalovaný poukazom na ust. § 45 ZDPH dáva do pozornosti v čom spočívala preukazovacia povinnosť žalobcu. Ust. § 45 ZDPH neukladá povinnosť preukazovať vznik alebo plnenie daňových povinností druhých odberateľov na území iného členského štátu. Z toho vyplýva, že naše námietky vo veci nezákonného preverovania týchto skutočností správcom dane a rozhodovania na základe, že sa tieto skutočnosti nepodarilo zistiť, sú namieste. 2.6. V napadnutom rozhodnutí sa uvádza: „Finančné riaditeľstvo SR poukazuje na 2. bod cit. článku šiestej smernice Rady, podľa ktorého bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, za miesto nadobudnutia vnútri Spoločenstva podľa článku 28a ods. 1 písm. a) sa bude považovať miesto na území členského štátu, ktorý vydá identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty, pod ktorým osoba nadobúdajúca tovar uskutočnila toto nadobudnutie, s výnimkou prípadu, ak osoba, získavajúca tovar nepreukáže, že nadobudnutie bolo predmetom dane podľa ods. 1. Z uvedenej formulácie je zrejmé, že nadobúdateľ je tou osobou, ktorá musí preukázať miesto nadobudnutia tovaru. Ak teda nadobúdateľ tovaru nepreukáže, že nadobudnutie tovaru bolo predmetom dane v mieste, kde sa preprava tovaru skončila, miestom nadobudnutia tovaru je miesto na území členského štátu, ktorý vydal identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ tovar objednal.“
16. Namietal i že: „V Rozsudku Súdneho dvora, na ktorý poukazuje SD (C-356/08 a C-359/08), sa k ustanoveniu článku 28b A ods. 2 šiestej smernice uvádza /citujeme/: „Na účely použitia prvého pod odseku sa nadobudnutie tovaru vnútri spoločenstva považuje za predmet dane podľa odseku 1, keď boli splnené nasledujúce podmienky: - nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie vnútri spoločenstva uskutočnil pre potreby následnej dodávky uskutočnenej v členskom štáte uvedenom v odseku 1, pre ktorú príjemca tovaru bol označený ako platca [platiteľ - neoficiálny preklad] dane v súlade s článkom 28c časťou E ods. 3 - nadobúdateľ splnil povinnosť podať deklaráciu stanovenú [vyhlásenie stanovené - neoficiálny preklad] v poslednom pod odseku článku 22 ods. 6 písm. b).“, to znamená, súhrnný výkaz.“Z toho jasne vyplýva, že predmetom dane je nadobudnutie tovaru, nie plnenie daňových povinností druhých odberateľov, ako to podsúva žalovaný. Žalobca, ako prvý odberateľ a nadobúdateľ na území SR, pre potreby preukázania trojstranného obchodu musel disponovať faktúrami, že nadobudnutý tovar z Poľska následne dodal platiteľovi do iného ČŠ, v danom prípade ČR a splniť povinnosť podať súhrnný výkaz. ZDPH upravuje tieto povinnosti obdobne, a to v § 17 ods. 4 ZDPH, citujeme: „Miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri trojstrannom obchode podľa § 45 je miesto podľa odseku 1, ak a) prvý odberateľ preukáže, že tovar nadobudol na účely následného dodania tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a druhý odberateľ
je osobou identifikovanou pre daň v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a je osobou povinnou platiť daň, b) prvý odberateľ splní povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnnom výkaze podľa § 80, c) prvý odberateľ nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle nezdržiava v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a d) odoslanie alebo preprava tovaru sa uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a)“.
17. Podľa žalobcu splnil zákonnú povinnosť preukázať trojstranné obchody predovšetkým faktúrami za dodanie tovaru od dodávateľov, faktúrami na ten istý tovar pre odberateľov, dokladmi o preprave tovaru do miesta skončenia odoslania alebo prepravy a podať súhrnné výkazy. Druhými odberateľmi podľa odberateľských faktúr boli platitelia dane z Českej republiky, kde sa preprava skončila. Z protokolu, prvostupňového rozhodnutia i z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nedbal na tieto podstatné povinnosti preukazovania trojstranných obchodov, ale bezdôvodne a nezákonne trval na preukázaní splnenia daňových povinností druhých odberateľov. Iba a výlučne na základe toho, že plnenie ich daňových povinností nevedel overiť, vykonal absurdné rozhodnutie a preniesol nezákonne daňovú povinnosť na žalobcu. 2.7. Podľa žalobcu nekontaktnosť druhého odberateľa nemožnosť získať a podať informácie, nedostupnosť účtovnej dokumentácie, predbežnú odpoveď polície, nepriznanie dane druhým odberateľom, nevedomosť o tom, kde tovar skončil, atď., neznamená to, že k nadobudnutiu v tomto IČŠ nedošlo. Práve, že z účtovnej dokumentácie žalobcu vyplýva, že nadobudnutie spojené s daňovými povinnosťami sa uskutočnilo v IČŠ a nie na území SR. SD mal povinnosť v rámci dokazovania tieto dôkazy zhodnotiť a ak nemal „proti dôkazy“, iba pochybnosti, mal povinnosť uviesť relevantné dôvody prečo tieto dôkazy neprijíma. Iba samotné pochybnosti SD bez relevantných dôkazov nie sú dôvodom na to, aby „preklasifikoval“ trojstranný obchod na dvojstranný, označil prvého odberateľa za nadobúdateľa na území SR a určil mu daňovú povinnosť na území SR. Daňová povinnosť na území SR nevznikla a daň nepatrí rozpočtu SR. SD ani raz v priebehu daňovej kontroly nijakým spôsobom neoznámil žalobcovi aké zistenia už k dispozícii má, že tieto zistenia vyvolávajú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov...nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, vysvetlil, doplnil, atď.
18. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 13.05.2019, reagujúc na hore uvedené žalobné námietky v správnej žalobe, argumentoval nasledovne: „K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný a správca dane neodôvodnene nevzali do úvahy a spochybnili dôkazy, ktoré žalobca predložil ku kontrole, žalovaný uvádza, že žalobca k daňovej kontrole nepredložil žiadne doklady. K žalobným dôvodom uvedeným v časti 2.1 podanej žaloby žalovaný uvádza, že správca dane u žalobcu ako daňového subjektu vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia január 2013 až december 2013, ktorou preveroval pravdivosť údajov uvádzaných žalobcom v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“). Žalobca podaným daňovým priznaním k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2013 deklaroval, že ako prvý odberateľ uskutočnil trojstranné obchody podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., čo uviedol aj v riadkoch 35 a 36 podaného daňového priznania k DPH. K uvedenému však počas daňovej kontroly nepredložil žiadne účtovné a daňové doklady s odôvodnením, že tieto mu boli zhabané. Správca dane z dokladov, ktoré sa mu podarilo získať od Prezídia Policajného zboru SR, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, zistil, že žalobca mal v zdaňovacom období júl 2013 nadobudnúť tovar - betonársku oceľ od poľskej spoločnosti VIMEX S.A. Dodanie tovaru žalobcovi poľskou daňovou správou nebolo potvrdené, pretože poľská spoločnosť ukončila obchodnú činnosť v máji 2017, likvidátor vymenovaný súdom nemohol poskytnúť detaily transakcie v dôsledku obmedzených finančných a osobných zdrojov. Tovar mal daňový subjekt podľa dokladov získaných správcom dane následne dodať pri trojstrannom obchode českej odberateľskej spoločnosti MIRO TRADE s.r.o. a Max Business s.r.o.. Správca dane vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že spoločnosť MIRO TRADE s.r.o. vykonávala fiktívne obchody s hutným materiálom, jednalo sa o zapojenie v reťazci firiem a deklarované trojstranné obchody medzi spoločnosťami VIMEX S.A. - žalobca R. I. - MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501 a vystavil faktúru 12107 z 1. 7. 2013 v sume 12.716,75 eur bez dane a českej spoločnosti Max Business s.r.o., Česká republika, Holečkova 789/49 Praha 5, IČ DPH CZ 0141438743, ktorá vystavila celkom 15 faktúr za dodanie betonárskej ocele za júl 2013 v celkovej sume 181. 836,13 eur bez dane. Preto nemožno na základe uvedeného považovať za trojstranné obchody, pretože neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 platného zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobca deklaroval predaj tovaru z Poľska (od spoločnosti VIMEX s.a.) do Českej republiky. V prípade deklarovaných trojstranných obchodoch medzi VIMEX s.a. (PL) - žalobca R. I. (SR) - MIRO TRADE s.r.o. (CZ) a českej spoločnosti Max Business s.r.o nebolo jednoznačne preukázané, že tovar bol odoslaný alebo prepravovaný priamo k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, nebolo preukázané kde skutočne
preprava tovaru skončila a nebol preukázaný príjem tovaru, ktorý mal byť prepravený z PL do CZ druhým odberateľom. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný postup správcu dane, ktorý posúdil tieto obchody ako nadobudnutie tovaru slovenským platiteľom dane aj napriek tomu, že tovar nebol prepravený do tuzemska a aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 2 na takto zistený skutkový stav za správny a námietky žalobcu za neopodstatnené.
19. K žalobnému dôvodu žalobcu, že sa nikdy nestal vlastníkom tovaru v plnom slova zmysle (podľa § 123 Občianskeho zákonníka) a že takýmto vlastníkom sa pri trojstrannom obchode stáva druhý odberateľ, žalovaný uvádza, že žalobca síce uvedené namieta, avšak počas daňovej kontroly, následného vyrubovacieho konania a ani v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že sa takýmto vlastníkom stala česká odberateľská spoločnosť MIRO TRADE s.r.o. a a česká spoločnosť Max Business s.r.o., že im vznikla daňová povinnosť. V prípade deklarovaných dodávok tovaru bolo preukázané, že nešlo o trojstranný obchod. K žalobnému dôvodu žalobcu, týkajúceho sa porušení zásady proporcionality konania, žalovaný uvádza, že daňová kontrola u žalobcu začala dňa 31.10.2014. Dňa 05.11.2014 sa k správcovi dane dostavil žalobca a oznámil mu, že nevie predložiť žiadne účtovné a daňové doklady. Z uvedeného dôvodu správca dane za účelom získania dokladov žalobcu opakovane kontaktoval Prezídium Policajného zboru SR, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava. Daňový poriadok v ustanovení § 61 ods. 1 písm. b) umožňuje správcovi dane daňovú kontrolu prerušiť, ak je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Správca dane v zmysle tohto ustanovenia Daňového poriadku, na základe informácií poskytnutých Prezídiom Policajného zboru SR, daňovú kontrolu prerušil z dôvodu potreby preveriť deklarované zdaniteľné obchody formou medzinárodného dožiadania, a to v období od 29.05.2015 do 10.04.2017 (Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 20286552/2015 zo dňa 27.05.2015, Oznámenie č. 100681472/2017 z 24.04.2017) a v období od 20.07.2017 do 09.02.2018 (Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 101590182/2017 zo dňa 18.07.2017, Oznámenie č. 100345944/2018 zo dňa 12.02.2018). Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa ustanovenia § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynú, pričom správca dane až do ukončenia prerušenia nesmie robiť priamo výkon daňovej kontroly, nesmie preverovať skutočnosti, ktoré vedú k správnemu určeniu dane (napr. nesmie požadovať od daňového subjektu predložiť doklady, dôkazy alebo vysvetlenia). Správca dane však môže napr. umožniť daňovému subjektu nazrieť do spisu, pretože sa nejedná o preverovanie skutočností zamestnancami správcu dane. Žalobcovi nič nebránilo, aby sa kedykoľvek v priebehu výkonu daňovej kontroly dostavil k správcovi dane a informoval sa o priebežných zisteniach. Správca dane v súlade s ustanovením § 61 ods. 4 Daňového poriadku po doručení odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pokračoval v daňovom konaní a túto skutočnosť písomne oznámil daňovému subjektu. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane po prerušení daňovej kontroly, pokračoval v jej výkone a dňa 22.02.2018 sa telefonicky spojil so žalobcom, aby s ním dohodol termín ústneho pojednávania za účelom jeho oboznámenia so zisteniami, ktoré vyplynuli z medzinárodného dožiadania a z analýzy získaných dokladov (Úradný záznam č. 100432105/2018 zo dňa 22.02.2018). Dňa 06.03.2018 sa žalobca dostavil k správcovi dane, o priebehu ústneho pojednávania bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100492810/2018 zo dňa 06.03.2018, ktorú žalobca podpísal a voči jej obsahu nemal žiadne výhrady. Z opatrení a záverov predmetnej zápisnice je zrejmé, že žalobca sa na ústnom pojednávaní k obsahu zápisnice nevyjadril a nepožiadal správcu dane o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k zisteniam. Práve naopak, na otázku správcu dane, či sa chce vyjadriť k zisteniam, uviedol: „nie, vyjadrím sa k protokolu“. Právo žalobcu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam teda nebolo porušené správcom dane, ako to namieta žalobca, ale z vyššie uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že toto svoje právo sa rozhodol nevyužiť žalobca. Správca dane následne dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol dňa 12.03.2018 doručený žalobcovi. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane počas daňovej kontroly v záujme úplného a presného zistenia skutkového stavu aktívne vyhľadával doklady žalobcu, na základe čiastkových informácií poskytnutých Prezídiom Policajného zboru SR preveroval uskutočnenie deklarovaných trojstranných obchodov aj u správcov dane dodávateľa a druhého odberateľa z iných členských štátov a po obdržaní informácií informoval žalobcu o svojich zisteniach. Žalobca, na ktorom bolo v danej veci dôkazné bremeno, neprejavil záujem vyjadriť sa k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly a z uvedeného dôvodu považuje žalovaný aj tento žalobný dôvod za nedôvodný.
20. K žalobným dôvodom, že žalovaný poprel účel vyrubovacieho konania, správca dane mal povinnosť zaoberať sa dôkazmi vo vyrubovacom konaní, správca dane a žalovaný ignorovali doklady predložené žalobcom vo vyrubovacom konaní, žalobca nemohol tušiť o tom, že by mal predkladať dôkazy,
keďže správca dane ho o zisteniach priebežne neinformoval, predložené doklady preukazujú splnenie podmienok pre trojstranný obchod a oslobodenie od dane, žalovaný uvádza, že daňová kontrola je zákonom upravená tak, že v priebehu daňovej kontroly sa má čo najúplnejšie vykonať zisťovanie a preverovanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Daňový subjekt počas daňovej kontroly, na rozdiel od vyrubovacieho konania, disponuje pomerne rozsiahlymi právami a zároveň má povinnosti vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane. Predkladanie dôkazov je upravené ako právo a zároveň povinnosť daňového subjektu v daňovej kontrole. Toto právo je po skončení daňovej kontroly už obmedzené, keďže daňový subjekt po doručení protokolu môže označiť dôkazy alebo predložiť listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Žalovaný sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že správne orgány ignorovali dôkazy predložené žalobcom. Z rozhodnutia správcu dane, ako aj zo žalobou napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane a žalovaný sa dôkazmi predloženými až vo vyrubovacom konaní zaoberali, vyhodnotili ich a uviedli z akého dôvodu ich nemožno považovať za hodnoverné a nespochybniteľné dôkazy o tom, že sa deklarované trojstranné obchody uskutočnili tak, ako to tvrdí žalobca. Žalobcom dodatočne predložené doklady - faktúry, resp. pro-forma faktúry, objednávky, e-mailová komunikácia v poľskom jazyku a potvrdenia, ktoré buď nie sú opatrené pečiatkami a podpísané, alebo sú na nich pečiatky R. I.Z. a podpis, nie sú potvrdením o tom, že boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane. Tieto dodatočne predložené doklady nemali, vzhľadom na ostatné zistenia správcu dane (napr., že žiadna z dožiadaných finančných správ nepotvrdila uskutočnenie deklarovaných obchodov, všetky spoločnosti, s ktorými žalobca obchodoval boli nekontaktné, nepredložili doklady), takú vypovedaciu schopnosť, aby vedeli zvrátiť závery správcu dane. K tvrdeniu, že žalobca netušil, že by mal predkladať dôkazy, pretože ho správca dane priebežne o zisteniach neinformoval, žalovaný uvádza, že dňa 05.11.2014 sa žalobca na ústnom pojednávaní vyjadril, že nevie predložiť žiadne doklady, pretože mu ich zhabala polícia. Z uvedeného dôvodu správca dane nevyzýval žalobcu počas daňovej kontroly na predkladanie dôkazov. Žalovaný uvádza, že ak žalobca, na ktorom bolo v danej veci dôkazné bremeno, disponoval počas daňovej kontroly dôkazmi preukazujúcimi pravdivosť údajov uvádzaných v daňových priznaniach k DPH, nič mu nebránilo, aby správcovi dane tieto dôkazy kedykoľvek počas daňovej kontroly predložil. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobcovi boli počítač a USB kľúč vrátené už dňa 15.07.2014, teda ešte pred začatím daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia roka 2013, napriek tomu žalobca dňa 05.11.2014 tvrdil, že k daňovej kontrole nevie doložiť žiadne doklady. Žalobca v podanej žalobe deklaruje svoj nesúhlas s tvrdením žalovaného, že „je otázne z akého dôvodu daňový subjekt, na ktorom je vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstranných obchodoch dôkazné bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas výkonu daňovej kontroly, ktorá začala dňa 31.10.2014, keďže ako sám uvádza v odvolaní, počítač a USB kľúč mu boli PPZ v Bratislave vrátené dňa 15.07.2014“, avšak ani v podanej žalobe neuviedol z akého dôvodu dodatočne predložené doklady nepredložil už k daňovej kontrole. K tvrdeniu, že doklady, ktoré si správca dane zaobstaral od polície i žalobcom predložené doklady, preukazujú splnenie podmienok pre trojstranné obchody, žalovaný uvádza, že skutočnosť, že správca dane si zabezpečil faktúry a že žalobca dodatočne predložil niektoré neúplné faktúry a objednávky, neznamená, že došlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok pre klasifikáciu deklarovaných obchodov ako trojstranných a k preukázaniu oslobodenia dodávok tovaru od dane. Faktúra ako daňový doklad sama o sebe nie je takým dôkazom, že určité plnenie bolo uskutočnené, ale je len tvrdením o takejto udalosti. Nestačí byť len držiteľom takýchto listinných dokladov a tieto predložiť správcovi dane, ale je potrebné preukázať obsah skutočností uvedených v týchto listinách, pričom správca dane je oprávnený a zároveň povinný vierohodnosť a pravdivosť údajov uvedených v týchto dokladoch preverovať. Zákon č. 222/2004 Z. z. vyžaduje na uznanie oslobodenia od dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda žalobca musí preukázať, že doklady, ktorými preukazuje opodstatnenosť oslobodenia dodávok tovaru od dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Žalobca uvádza svoje úvahy, týkajúce sa trojstranného obchodu, ustanovenia § 17 ods. 2 a 4 zákona č. 222/2004 z. z. a namieta zmätočný výklad žalovaného. Žalovaný uvádza, že trojstranný obchod znamená, že na ten istý tovar sa vzťahujú dve „dodania tovaru“, pričom jedna z týchto dodávok je tzv. pohyblivá dodávka, t. j dodávka od prvého dodávateľa k prvému odberateľovi a druhá z týchto dodávok je tzv. nepohyblivá dodávka (len faktúra), t. j. dodávka od prvého odberateľa k druhému odberateľovi. Keby neexistovala úprava trojstranného obchodu, teda ak by neexistoval zjednodušený postup pri trojstrannom obchode, prvý odberateľ, teda žalobca by sa musel registrovať v členskom štáte, v ktorom skončí odoslanie alebo preprava tovaru, pretože v tomto členskom štáte má zdaniteľný obchod, t. j. nadobudnutie tovaru z iného členského štátu (získa právo disponovať s tovarom ako vlastník v členskom
štáte, kde sa preprava tovaru skončila, čiže tam, kde je tovar odovzdaný). Okrem toho prvý odberateľ uskutočňuje následné dodanie tovaru druhému odberateľovi v členskom štáte druhého odberateľa, čo znamená, že ak by neplatil zjednodušený postup pri trojstrannom obchode, prvý odberateľ v členskom štáte druhého odberateľa vykonáva činnosť, ktorá je predmetom dane v tomto štáte a aj z tohto dôvodu by mu vznikla registračná povinnosť. Aby sa prvý odberateľ nemusel registrovať v členskom štáte, v ktorom skončí odoslanie alebo preprava tovaru, daňová povinnosť prechádza na kupujúceho (druhého odberateľa) v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru. Prvý odberateľ musí do súhrnného výkazu uviesť dodanie tovaru do iného členského štátu (v súhrnnom výkaze označí tento zdaniteľný obchod pod osobitným symbolom trojstranného obchodu - kód 1). Prvému odberateľovi nevznikne povinnosť zaplatiť daň z nadobudnutia tovaru v členskom štáte, kde sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a rovnako ani povinnosť zaplatiť daň z následného dodania tovaru druhému odberateľovi, avšak len za podmienky, že sú splnené všetky podmienky trojstranného obchodu. K poukázaniu žalobcu na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. žalovaný uvádza, že toto ustanovenie upravuje osobitné určenie miesta nadobudnutia tovaru a možno ho použiť, len ak sú splnené všetky podmienky trojstranného obchodu uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. V preverovanom prípade nebolo preukázané splnenie podmienok na oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode, uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 písm. e) a f) zákona č. 222/2004 Z. z., pretože v prípade deklarovaných trojstranných obchodov medzi spoločnosťami VIMEX S.A. (PL) - daňový subjekt R. I. (SR)
- TRANS-FER Sp. Z o.o. (PL) bolo preukázané, že obchod nebol uskutočnený medzi troma osobami identifikovanými pre daň v troch rôznych členských štátoch a v prípade deklarovaných trojstranných obchodov medzi spoločnosťami VIMEX S.A. (PL) - daňový subjekt R. I. (SR) - MIRO TRADE s.r.o. (CZ) nebolo preukázané, že spoločnosť MIRO TRADE s.r.o. a Max Business s.r.o. ako druhý odberateľ požiadali identifikačné číslo pre daň pridelené Českou republikou ako členským štátom, v ktorom sa preprava tovaru skončila. Taktiež nebolo preukázané, že spoločnosť MIRO TRADE s.r.o. a Max Business s.r.o sú osobou povinnou platiť daň, teda nebol preukázaný príjem tovaru prepraveného z Poľska do Českej republiky druhým odberateľom. Z uvedeného dôvodu deklarované zdaniteľné obchody nie sú trojstrannými obchodmi a nie je možné na ne aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z.
21. K žalobnému dôvodu, že správca dane postupoval nezákonne, keď od žalobcu vyžadoval preukazovanie daňových povinností iných subjektov, žalovaný uvádza, že to bol práve žalobca, ktorý podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch 35 a 36), a teda bolo jeho povinnosťou preukázať, že pri deklarovaných obchodoch boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. Z predloženého administratívneho spisu a z dokazovania, ktoré vo veci vykonal správca dane je zrejmé, že správcovi dane vznikli opodstatnené pochybnosti o tom, či deklarovaný druhý odberateľ tovaru - české spoločnosti MIRO TRADE s.r.o. a Max Business s.r.o. objednali u žalobcu tovar - betonársku oceľ pod svojím IČ DPH, či jej bol tovar z Poľska do Českej republiky prepravený, či tento tovar česká spoločnosť prevzala a či je osobou povinnou platiť daň z týchto deklarovaných trojstranných obchodov s betonárskou oceľou. Žalobca tieto pochybnosti správcu dane žiadnym spôsobom neodstránil, teda vo veci preukázania pravdivosti údajov uvedených v ním podanom daňovom priznaní k DPH neuniesol dôkazné bremeno.
22. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že „podsúva“, že predmetom dane je plnenie daňových povinností druhých odberateľov a nie nadobudnutie tovaru. Žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode je dôkazné bremeno na žalobcovi. Žalobca v podanom odvolaní, ale aj v podanej žalobe poukázal na 1. bod článku 28b A šiestej smernice Rady 77/388/EHS Rady zo 17.05.1977, ktorý sa zaoberá otázkou miesta nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva. 1. bod článku 28b A šiestej smernice Rady (čl. 40 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006) upravuje všeobecné pravidlo, podľa ktorého sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva považuje miesto, kde sa tovar nachádza v okamihu ukončenia prepravy nadobúdateľovi. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na 2. bod cit. článku šiestej smernice Rady (čl. 41 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006), podľa ktorého sa za miesto nadobudnutia vnútri Spoločenstva podľa článku 28a ods. 1 písm. a) bude považovať miesto na území členského štátu, ktorý vydá identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým osoba nadobúdajúca tovar uskutočnila toto nadobudnutie, ak osoba získavajúca tovar nepreukáže, že nadobudnutie bolo predmetom dane podľa ods. 1. Keďže žalobca ako nadobúdateľ tovaru uvedené nepreukázal, neuniesol tak v danej veci dôkazné bremeno. „Žalovaný zastáva názor, že všetky žalobné dôvody žalobcu nepreukazujú nezákonnosť postupu správcu dane a žalovaného, žalobca nebol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva z akých skutočností
správca dane, ako aj žalovaný, vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi. Správca dane pri vyrubení rozdielu dane za preverované zdaňovacie obdobie postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi.
23. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe už nevyjadril.
III.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
24. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.
25. Podľa ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a/ skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 24 ods. 5 Daňového poriadku na doklad znejúci na existujúcu osobu v čase vydania dokladu sa daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada.
Podľa § 17 ods. 1 zákona o DPH, miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.
Podľa § 17 ods. 2 zákona o DPH ak nadobúdateľ tovar objedná, tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný ako je členský štát, v ktorom sa končí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Jednak týmto nie je dotknutý.
Podľa § 17 ods. 3 zákona o DPH ak nadobúdateľ podľa ods. 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ dane, pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25.
Podľa § 17 ods. 4 zákona o DPH miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri trojstrannom obchode podľa § 45 je miesto podľa ods. 1, ak a/ prvý odberateľ preukáže, že tovar nadobudol na účely následného dodania tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a druhý odberateľ je osobou identifikovanou pre daň v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a je osobou povinnou platiť daň, b/ prvý odberateľ splní povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnom výkaze podľa § 80, c/ prvý odberateľ nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle nezdržiava v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru d/ odoslanie alebo preprava tovaru sa uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a/.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH trojstranným obchodom sa rozumie, ak a/ sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravný priamo od I. dodávateľa k II. odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, b/ osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň troch rôznych členských štátov, c/ prvý odberateľ nemá v členskom štáte druhého odberateľa sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle v členskom štáte II. odberateľa nezdržiava a voči prvému dodávateľovi a II. odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň, d/ tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet z členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa členského štátu druhého odberateľa, e/ druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončí, f/ druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o DPH ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa ods. 1, prvý odberateľ nie je povinný platiť daň pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu a nadobudnutie tovaru u tejto osoby sa považuje za zdanené.
26. Pri dodaní tovaru z jedného členského štátu do iného členského štátu sa určuje miesto dodania tovaru (dodávateľ uskutoční zdaniteľný obchod, kde sa preprava tovaru začína uskutočňovať, avšak uplatní oslobodenie od dane) a zároveň pre ten istý tovar sa určuje mesto nadobudnutia tovaru (nadobúdateľ uskutoční zdaniteľný obchod v členskom štáte, kde sa preprava tovaru skončila).
27. Správny súd po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia správcu dane, ako aj pripojených administratívnych spisov správnych orgánov zistil, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január 2013 až december 2013 sa žalobca zaoberal prevažne predajom hutného materiálu a kovového odpadu. Žalobca k výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne účtovné a daňové doklady za zdaňovacie obdobia január 2013 až december 2013, čo odôvodnil tým, že mu boli zhabané a tak žalovaný správny orgán sa dostavil na Prezídium Policajného zboru SR, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava v dňoch 08.09.2015 a 09.09.2015 a vyhotovil si fotokópie dostupných dokladov žalobcu. Z predmetných dokladov zistil, že žalobca v zdaňovacom období máj 2013 deklaroval, že ako prvý odberateľ uskutočnil trojstranné obchody podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., čo uviedol v riadkoch 35 a 36 podaného daňového priznania. V tomto období - máj 2013 deklaroval nadobudnutie tovaru ako prvý odberateľ podľa § 45 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. od poľskej dodávateľskej spoločnosti VIMEX SPÓLKA AKCYJNA. Z odpovedí poľskej finančnej správy na žiadosť o MVI nakoniec vyplynulo, že suma uvedená v položke - dodania tovaru sa týka a trojstranných dodávok, ale vzhľadom k tomu, že dňa 28.06.2017 okresný súd vyhlásil likvidáciu spoločnosti VIMEX S.A. a tak likvidátor nemal možnosť poskytnúť detaily transakcie so slovenským daňovým subjektom a v dôsledku obmedzených finančných a osobných zdrojov nemá možnosť pripraviť kópie dokladov, týkajúcich sa transakcie s daňovým subjektom - žalobcom v roku 2013. Žalovaný ďalej požiadal českú
finančnú správu o preverenie deklarovaných trojstranných obchodov u odberateľa MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501 a vystavil faktúru 12107 z 1. 7. 2013 v sume 12.716,75 eur bez dane a českej spoločnosti Max Business s.r.o., Česká republika, Holečkova 789/49 Praha 5, IČ DPH CZ 0141438743 celkom 15 faktúr za dodanie betonárskej ocele za júl 2013 v celkom sume 181. 836,13 eur bez dane o zaslanie všetkých dostupných dokladov. Odpoveďou českej finančnej správy bolo, že česká spoločnosť sídli na virtuálnej adrese a že na nich nemá žiaden kontakt, nepodávajú daňové priznania. A podľa českej správy dane síce deklarovali, že u nej prebehla kontrola, kde boli zistené nákupy od R. I., ale vzhľadom k tomu, že odberatelia, ako aj dodávatelia sú nekontaktní, alebo sú stredobodom policajných a finančných orgánov, nasvedčujú účelovej realizácii transakcií, ktoré mali zastierať skutočný záujem zúčastnených a to hlavne na neodvedenie dane a čerpanie nároku na odpočet v inom štáte. Na základe uvedeného má súd za to, že bolo na žalobcovi, ktorý mal iné vedomosti o spoločnostiach, s ktorými uskutočňoval obchody, aby predložil o tom dôkazy a uniesol tak dôkazné bremeno.
28. Správny súd k žalobným dôvodom uvedeným v správnej žalobe, ktoré sú obsahovo zhodné s námietkami uplatnenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a rozšírené o citácie z odvolania a zo žalovaného rozhodnutia, uvádza, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie, či žalobcom predložené objednávky od VIMEX S.A. za objednanie tovaru - betonárskej ocele v mesiaci júl 2013 preukazujú skutočnosť nákupu a následného predaja betonárskej ocele, kedy tento tovar bol nakupovaný z iného členského štátu, deklarovaný ako nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a následne bol predaný ako dodanie tovaru prvým odberateľom pri trojstrannom obchode podľa § 45 /riadok 36 daňového priznania/.
29. Správny súd má za to, že správca dane pri vykonanom dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo zásad daňového konania uvedených v ust. § 3 Daňového poriadku, vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturovaný tovar bol prijatý od spoločnosti uvedenej na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach napĺňajú zistené skutočnosti a vykonané dôkazy hodnotil podľa správnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane hodnotil dôkazy, ktoré si zaobstaral objektívne a v rámci svojej dôkaznej povinnosti spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok pre prijatie tovaru a jeho následného dodania. Daňový úrad ako správca dane zasielal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií z dôvodu preverenia dodania tovaru a zistil, že sa v predmetnom prípade nejedná o trojstranný obchod, nakoľko neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH. V predmetnom prípade nebolo jednoznačne preukázané, či tovar odoslaný alebo prepravovaný priamo k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, bol odoslaný. Z odpovedí na medzinárodnú žiadosť vyplýva, že daňové subjekty MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501, ktorá vystavila faktúru 12107 z 1. 7. 2013 v sume 12.716,75 eur bez dane a spoločnosť Max Business s.r.o., Česká republika, Holečkova 789/49, Praha 5, IČ DPH CZ 0141438743, ktorá vystavila celkom 15 faktúr za dodanie betonárskej ocele za júl 2013 v celkom sume 181. 836,13 eur bez dane, so správcom dlhodobo nespolupracujú a sú nekontaktné a teda nie je reálne možné, aby sa zistilo, či deklarované obchody boli vykonané aj fakticky.
30. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal aj žalovaný, vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
31. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov.
32. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu, keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
33. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999), vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu, týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
34. Správny súd poznamenáva, že žalovaný správny orgán správne odôvodnil aj námietku ohľadne nezákonného konania a porušenia proporcionality konania, spočívajúcej najmä v tom, že daňový úrad neposkytol žalobcovi primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam, čo
považuje správny súd za neopodstatnené, keďže žalobca bol dňa 06.03.2018 oboznámený so všetkými skutočnosťami a k zisteniam uviedol: ,,nie, vyjadrím sa k protokolu. “ Následne daňový úrad dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol žalobcovi dňa 12.03.2018 doručený. Z predloženého spisu vyplýva, že daňový úrad poskytol žalobcovi zákonnú lehotu na podanie vyjadrenia v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku.
35. K námietke žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu neuznania práva na odpočítanie dane správny súd uvádza, že okamihom vzniku daňovej povinnosti pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu nevzniká toto právo ex lege, ale je povinnosťou platiteľa dane preukázať, že k nemu došlo. Súdny dvor vo svojom rozhodnutí C-536/08 a C-539/08 zo dňa 22.04.2010 v článku 17 ods. 2 a 3 dospel k záveru, že zdaniteľná osoba nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva.
36. Žalobná námietka ohľadne nepredloženia podkladov je podľa súdu taktiež neopodstatnená, keďže daňový subjekt - žalobca má povinnosť riadne viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať svojich obchodných partnerov, aby mohol v ktoromkoľvek štádiu predložiť tieto doklady správcovi v daňovom konaní. Tieto závery sú zhrnuté aj v judikatúre Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok 3Sžf/81/2013).
37. Na záver sa správny súd zaoberal námietkou, týkajúcou sa preverovania prostredníctvom medzinárodného dožiadania, a to konkrétne skutočnosti, či bol tovar predmetom dane v inom členskom štáte, pretože daňový subjekt - žalobca správcovi dane žiadne takéto doklady nepredložil a tak správca dane nemal na základe čoho posúdiť, či v danom prípade sa jednalo o trojstranné obchody, tak ako to uvádzal daňový subjekt. Zo získaných účtovných a daňových dokladov zamestnanci správcu dane zistili, že žalobca v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach deklaroval trojstranný obchod podľa § 45 zákona o DPH a preto správca dane - Daňový úrad Košice vykonal šetrenia a to konkrétne nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 od spoločnosti VIMEX SPÓLKA AKCYJNA, PULAWSKA 45B Ml 5, 05-500 PIASECZNO, Poľsko, a následne dodanie prvým odberateľom pri trojstrannom obchode podľa § 45 bolo deklarované spoločnostiam: MIRO TRADE s.r.o., Petržílkova 2570/2, Praha 5, Česko, IČ DPH: CZ28472501 a Českej spoločnosti Max Business s.r.o., Česká republika, Holečkova 789/49, Praha 5, IČ DPH CZ 0141438743, celkom 15 faktúr za dodanie betonárskej ocele za júl 2013 v celkovej sume 181.836,13 eur bez dane. Český správca dane ale v odpovedi uviedol, že u daných spoločností má podozrenie o ich zapojení do reťazca s betonárskou oceľou. Česká a Poľská finančná správa v odpovediach jednoznačne poukazujú na skutočnosť, že vyššie uvedené spoločnosti nekomunikujú s finančnými správami. Na základe týchto skutočností súd konštatuje, že pochybnosti o reálnosti dodávania tovaru tak ako to uvádza žalobca boli na strane daňových orgánov dôvodné.
38. Správny súd preto z vyššie uvedených dôvodov má za to, že finančné správne orgány vykonaným dokazovaním dospeli k správnemu záveru, že žalobcom deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že boli získané také relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery o zdaniteľných obchodoch žalobcu.
39. Vychádzajúc z hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci správny súd žalobu zamietol procesným postupom podľa § 190 SSP.
40. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
41. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).