Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_BA-6S-201-2022.pdf
PDF · 120.12 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-6S/201/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B., bytom: XX-X- XXXX C., D. E., F., G. H. I., J., A. B., K. L. C., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, právne zastúpený: Yingke W&P Slovakia and Czech Republic s.r.o., so sídlom Zámočnícka 13, 811 03 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 001 574, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA2-2022/033436-003 zo dňa 24.06.2022, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Správny súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Oddelenie cudzineckej polície začalo podaním zo dňa 31.01.2022 voči žalobcovi správne konanie vo veci zrušenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, a to podľa § 36 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov“). Orgán verejnej správy konštatoval, že preveril cestovné doklady žalobcu a na základe preverenia priechodových pečiatok odtlačených v cestovných dokladoch vyhodnotil, že sa žalobca na území Slovenskej republiky v kalendárnom roku 2019 nezdržiaval 190 dní. Z uvedeného vyplynulo, že sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku ako to ukladá § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov.
2. Oddelenie cudzineckej polície (ďalej aj „prvostupňový orgán“) vydalo dňa 18.03.2022 rozhodnutie o zrušení prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania č. p.: PPZ-HCP- BA6-2491-005/2022-PC (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov zrušilo žalobcovi prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania, a to z dôvodu porušenia povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov.
3. Na podklade zaobstaraných dôkazov Oddelenie cudzineckej polície dospelo k záveru, že žalobca porušil povinnosť na úseku pobytu podľa § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov, a to konkrétne tým, že sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2019. Oddelenie cudzineckej polície uviedlo, že presne a úplne zistilo skutočný stav veci, pričom pri rozhodnutí vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
4. Oddelenie cudzineckej polície v prvostupňovom rozhodnutí súčasne konštatovalo, že sa zaoberalo aj dôsledkami zrušenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky s ohľadom na rodinný a súkromný život žalobcu, ako aj či nebudú porušené jeho práva, ktoré sú garantované v Ústave SR a zistilo, že zrušením prechodného pobytu nebude narušený žalobcov rodinný život, pretože preverovaním v dostupných evidenciách bolo zistené, že žalobca na území Slovenskej republiky nemá žiadnych rodinných príslušníkov. S ohľadom na súkromný život žalobcu prvostupňový orgán uviedol, že mu nie sú známe žiadne iné skutočnosti, ktoré by mal brať do úvahy pri predmetnom konaní, ani nemá žiadnu vedomosť o tom, že by žalobca nadobudol také spoločenské väzby na území Slovenskej republiky, ktoré by zrušením prechodného pobytu utrpeli závažným spôsobom.
5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 19.04.2022 (ďalej len „odvolanie“). Žalobca uviedol, že pokiaľ by sa cudzinec nezdržiaval na území Slovenskej republiky v roku 2019 dostatočne dlho, dopustil by sa porušenia § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov, t. j. spáchal by tzv. iný správny delikt. Vzhľadom na potrebu dodržania princípu právnej istoty musí aj pri takomto inom správnom delikte existovať objektívna a subjektívna lehota, po ktorej uplynutí zanikne jeho sankcionovateľnosť. Z dôvodu absencie právnej úpravy bolo na základe analógie zákona potrebné použiť § 117 ods. 5, resp. § 119 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, pričom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia už uplynuli lehoty, v ktorých bolo možné žalobcovi na základe porušenia § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov zrušiť pobyt podľa § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov.
6. Žalobca súčasne uviedol, že nie je pravdou, že by žiadni rodinní príslušníci žalobcu nemali na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt. Na území Slovenskej republiky bol na rovnaký účel ako žalobcovi udelený prechodný pobyt aj jeho dvom deťom. Obe jeho deti sú ako on spoločníkmi v obchodnej spoločnosti, obom deťom žalobcu prechodný pobyt naďalej trvá a zrušením pobytu žalobcovi dochádza k porušeniu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, t. j. neprípustného zásahu do jeho rodinného života. Žalobca navrhol prvostupňové rozhodnutie zrušiť.
II.
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia
7. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie o odvolaní č. PPZ-HCP- BA2-2022/033436-003 zo dňa 24.06.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol.
8. Žalovaný konštatoval, že pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky je úzko spojený s účelom jeho pobytu. Zákon o pobyte cudzincov predpokladá, že cudzinec po povolení pobytu bude vykonávať činnosť v zmysle účelu, na ktorý bol pobyt povolený. V prípade, ak sa tak nestane, nie je naplnený samotný účel pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky – uvedená situácia vznikla aj v predmetnom prípade, kedy žalobca v sledovanom období udeleného prechodného pobytu v rámci svojho podnikania nevykonával na území Slovenskej republiky podnikanie v takom rozsahu ako mu to ukladá zákon a bolo zistené, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárom roku 2019. Túto skutočnosť mal žalovaný za preukázanú z odtlačkov priechodových pečiatok z cestovných pasov žalobcu. Nielenže bola zo strany žalobcu porušená povinnosť zdržiavania sa na území Slovenskej republiky (§ 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov), ale zároveň nebol zo strany žalobcu naplnený účel prechodného pobytu. Výkon podnikateľskej činnosti žalobcu tak bol v sledovanom období len sporadický, a preto ho nemožno posúdiť ako podnikanie. Takýmto konaním žalobca neplní účel pobytu, a tým dochádza k obchádzaniu zákona, čiže účelovému konaniu, ktorým si účastník konania cielene, špekulatívnym a účelovým spôsobom legalizuje svoj pobyt v schengenskom priestore.
9. Žalovaný pri rozhodovaní rešpektoval aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu SR, ako aj platné právne normy. Zaoberal sa aj zásahom do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Uviedol, že žalobca má síce na jednej strane právo na podnikanie, avšak podľa čl. 35 ods. 4 Dohovoru môže byť v prípade cudzincov zákonom ustanovená odchylná úprava tohto práva, čo je v danom prípade Zákon o pobyte cudzincov. V súčasnej dobe majú síce deti žalobcu udelený
prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, zároveň sú však plnoleté a ich pobyt nie je závislý od pobytu žalobcu a zrušenie prechodného pobytu žalobcovi bolo primerané naliehavosti sledovaného legitímneho cieľa. Žalovaný uviedol, že účel pobytu, ktorý nie je zo strany žalobcu napĺňaný, nevykazuje potrebu verejného záujmu na jeho pobyte. Je v záujme štátu, aby si formou nástrojov migračnej politiky stanovil podmienky, za ktorých sa cudzinci môžu zdržiavať na jeho území a jedným z nástrojov sú aj podmienky pre cudzincov, ktorí na území Slovenskej republiky podnikajú, a jedná sa o zdržiavanie na území Slovenskej republiky.
10. Žalovaný uviedol, že samotný žalobca svojim konaním poskytol dôvody na zrušenie prechodného pobytu. K plynutiu lehôt a na možnosť uloženia sankcií za správne delikty žalovaný uviedol, že § 36 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov je kogentným ustanovením, čo znamená, že správny orgán nemá možnosť správnej úvahy z dôvodu, že dôraz v ustanovení je položený na slovo zruší. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa zistí, že sú naplnené dôvody na zrušenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, nemá policajný útvar inú možnosť, iba udelený prechodný pobyt zrušiť. Nie je možné porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov definovať ako iný správny delikt a následne žiadať správny orgán, aby postupoval podľa ustanovení Zákona o pobyte cudzincov, ktoré pojednávajú o správnych deliktoch a lehotách na ich prejednanie, pretože porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov ako správny delikt nie je definovaný. Súčasne uviedol, že povinnosť zdržiavania sa nebola počas krízovej situácie súvisiacej s ochorením COVID 19 obmedzená a ani zrušená. Žalovaný ako odvolací orgán tak dospel k záveru o správnosti prvostupňového rozhodnutia.
III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu
11. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 01.09.2022 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
12. Žalobca uviedol, že na porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov je naviazaná veľmi prísna sankcia, ktorou je zrušenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na sankciu, ktorá žalobcovi za porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov hrozí podľa § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, je potrebné toto porušenie klasifikovať ako tzv. iný správny delikt. To, že tento iný správny delikt nie je uvedený vo výpočte obsiahnutom v § 117, resp. § 119 Zákona o pobyte cudzincov podľa žalobcu nijako nebráni právnej kvalifikácii porušenia § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov ako iného správneho deliktu. Hoci Zákon o pobyte cudzincov nestanovuje pre rozhodnutie o zrušení prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov žiadnu lehotu od okamihu porušenia § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov, je potrebné na tento prípad použiť analógiu zákona, ktorá je v správnom práve prípustná a na určenie subjektívnej a objektívnej lehoty pre sankcionovateľnosť správneho deliktu podľa § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov použiť § 117 ods. 5, resp. 119 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov. Podľa týchto ustanovení sankciu za iný správny delikt možno uložiť najneskôr do jedného roka odo dňa, keď sa policajný útvar o porušení povinnosti dozvedel, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
13. Žalobca mal za to, že prvostupňový orgán sa o správnom delikte žalobcu dozvedel už 10.02.2021 a ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia 1-ročná lehota uplynula. Jedná sa o prekluzívnu lehotu, ku ktorej uplynutiu mal správny orgán prihliadať ex offo. Súčasne poukázal na aplikáciu zákona č. 372/1990 Zb., presnejšie na použitie § 20 ods. 1, podľa ktorého nemožno priestupok prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky. Aj táto lehota podľa žalobcu uplynula. Prvostupňovému orgánu v čase vydania prvostupňového rozhodnutia uplynuli lehoty, v ktorých bolo možné žalobcovi na základe porušenia § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov zrušiť prechodný pobyt podľa § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov.
14. Zrušením prechodného pobytu boli tiež porušené práva žalobcu, a to tým, že bol vytrhnutý z kruhu svojej rodiny, hoci tvorenej dospelými potomkami, ktorým pobyt na území Slovenskej republiky stále trvá. Deti žalobcu sú slobodné a nemajú vlastné rodiny, takže stále žijú v rodinnom zväzku so žalobcom. Všetci spolu podnikajú, pričom majú vzájomne rozdelené kompetencie, takže zrušenie prechodného pobytu žalobcovi značne zasiahlo nielen do ich spoločného rodinného života, ale aj do výkonu ich podnikateľskej
činnosti. Navyše žalobca konštatoval, že nebola naplnená žiadna z náležitostí, ktoré čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považuje za legitímny dôvod zásadu do súkromného a rodinného života. Súčasne boli naplnené dôvody pre nezrušenie prechodného pobytu žalobcovi podľa § 36 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov.
15. Žalobca súčasne namietol, že účel prechodného pobytu ani v dôsledku dočasnej neprítomnosti žalobcu nepominul, keďže spoločnosť, prostredníctvom ktorej žalobca podniká, aj naďalej vykonávala činnosť a dosahovala kladný hospodársky výsledok. Ak by aj dochádzalo k pominutiu účelu, nešlo o by o zákonný dôvod zrušenia prechodného pobytu, keďže tieto taxatívne vymenúva § 36 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie písomné podania účastníkov konania
16. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 07.11.2022 (ďalej len „vyjadrenie“) a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
17. Žalovaný uviedol, že právny dôvod k zrušeniu prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky je kategoricky uvedený v § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa § 11 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov. Z cestovného odkladu žalobcu, ako aj z podkladov obstaraných v priebehu konania je zrejmé, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2019 a 2020. Zároveň žalobca neinformoval správny orgán o tom, že by uplatňoval mobilitu v inom členskom štáte.
18. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu ohľadom toho, že § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov predstavuje iný správny delikt, pretože Zákon o pobyte cudzincov v § 118 a § 119 taxatívne vymenúva priestupky a správne delikty a porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov sa v uvedených ustanoveniach nenachádza. Tým nemožno aplikovať subjektívnu a objektívnu lehotu na udelenie sankcie. Zákon o pobyte cudzincov nedefinuje lehotu na zrušenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov.
19. K námietke ohľadom nerešpektovania rodinného a súkromného života žalovaný uviedol, že štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Toto právo nie je garantované ako právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký, preto žalovaný vzhľadom na obdobie zdržiavania sa žalobcu v cudzine bez svojich detí vyhodnotil, že do tohto práva žalobcu bolo zasiahnuté v medziach zákona.
20. Žalovaný konštatoval, že Zákon o pobyte cudzincov ukladá žiadateľovi o prechodný pobyt, aby sa zdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, a aby daný účel (podnikanie) aj na území Slovenskej republiky vykonával. Žalovaný si je vedomý, že s podnikaním je spojená aj nevyhnutnosť vycestovania, avšak bolo na žalobcovi, aby preukázal túto skutočnosť ako spojitosť s výkonom podnikateľskej činnosti.
21. K vyjadreniu žalobca podal repliku zo dňa 01.12.2022 a uviedol, že považuje za nanajvýš sporné, či môže policajný zbor zrušiť prechodný pobyt, ktorý sa zo zákona predĺžil až na uplynutie dvoch mesiacov od odvolania krízovej situácie. Žalobca za zásadnú otázku, na ktorú by mal správny súd odpovedať, považoval skutočnosť, či je možné, aby správny orgán rozhodol o zrušení prechodného pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky, keď bol tento prechodný pobyt predĺžený zo zákona, t. j. keď platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že cudzinec má predĺžený pobyt na území Slovenskej republiky. Následne žalobca zopakoval svoju žalobnú argumentáciu ohľadom iného správneho deliktu a uviedol, že analógia v správnom práva je prípustná. Následne žalobca zotrval na porušení jeho práva na súkromný a rodinný život.
22. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.
V.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov
23. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 bola náhodným výberom pridelená senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: BA-6S/201/2022.
24. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a s odkazom na § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) ju zamietol.
25. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, pretože boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.02.2024.
26. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
27. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
28. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
29. Podľa § 183 SSP, žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
30. Podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
31. Podľa § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u); to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 29 alebo § 30 alebo ak v danom kalendárnom roku je medzi udelením pobytu a koncom kalendárneho roka menej ako 90 dní.
32. Podľa § 36 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny.
33. Podľa § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku; to neplatí, ak štátny príslušník tretej krajiny uplatňuje mobilitu v inom členskom štáte.
34. Úlohou správneho súdu bolo, s odkazom na uplatnené žalobné body, preskúmať, či orgány verejnej správy postupovali vo vzťahu k žalobcovi v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov a či prihliadli na všetky okolnosti, ktoré bolo nutné vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu a napadnutému rozhodnutia vziať do úvahy.
35. Správny súd sa nestotožnil so žalobnou námietkou, že porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov predstavuje iný správny delikt a je potrebné naň nahliadať prizmou uplynutia prepadných lehôt. Ako vyplýva zo Zákona o pobyte cudzincov, tak tento zákon v § 118 a § 119 taxatívne (t. j. úplne) vymenúva priestupky a správne delikty, ktoré možno trestať. Porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov zákonodarca neuviedol ako priestupok a ani ako správny delikt. Z uvedeného dôvodu sa tak na porušenie tohto ustanovenia nenahliada ako na priestupok alebo správny delikt, a preto sa naň neaplikujú ani prepadné lehoty, ktoré sú naviazané výlučne na priestupky alebo správne delikty. Správny súd nespochybňuje, že na porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov je naviazaný závažný následok, a to zrušenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, ale je výlučne vecou zákonodarcu ako porušenie povinností upraví v Zákone o pobyte cudzincov a orgán verejnej správy (rovnako ako ani správny súd) si nemôže „dotvárať právo“ v prípadoch, v ktorých je text zákona zrejmý a jasný.
36. Podľa správneho súdu tak neobstojí ani argumentácia žalobcu ohľadom nutnosti využitia analógie tak ako to uvádza žalobca. Vo verejnom práve je možnosť analógie ojedinelá. Vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne predpokladá a je vylúčená v odvetví správneho a finančného práva (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Sžf/41/2008 zo dňa 29.01.2009). Správny súd zdôrazňuje, že v oblasti správneho trestania je dotváranie práva, a to aj prostredníctvom použitia analógie vylúčené, a to najmä s ohľadom na jednu zo základných zásad trestného konania, zásadu zákonnosti trestného stíhania (§ 2 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorej nikoho nemožno stíhať za konanie, ktoré zákon nedefinuje ako trestný čin, pričom uvedená zásada sa aplikuje aj v oblasti správneho trestania (§ 195 písm. c) SSP) a je odrazom zásady nullum crimen sine lege vychádzajúcej z čl. 49 Ústavy SR. Pokiaľ by sa správny súd stotožnil s touto námietkou žalobcu a jeho konanie by vyhodnotil ako správny delikt (prípadne priestupok), a to bez výslovnej zodpovedajúcej zákonnej úpravy, porušil by nielen zákonné ustanovenia, ale aj čl. 49 Ústavy SR a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd. V Zákone o pobyte cudzincov nejestvuje medzera, ktorú by bolo nutné prostredníctvom analógie vyplniť. Zákon o pobyte cudzincov taxatívne upravuje problematiku správneho trestania (§ 118 a § 119 Zákona o pobyte cudzincov), a to, že zákonodarca porušenie § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov neupravil ako priestupok a ani ako správny delikt nespôsobuje, že sa jedná o medzeru v zákone. Naopak, zákonodarca vo vzťahu k porušeniu § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov upravil následky riadne a zreteľne, a preto nemožno hovoriť o medzere v zákone, ktorú by bolo nutné vyplniť analógiou.
37. Správny súd nevzhliadol za dôvodný ani žalobný bod týkajúci sa zásahu do práva žalobcu na rodinný a súkromný život. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí dostatočným spôsobom vysporiadal aj s uvedenou námietkou. Správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a jeho následok nie je neprimeraný, ale zodpovedá dovolenému rozsahu, ktorý upravuje Zákon o pobyte cudzincov. Súčasne je nutné uviesť vo vzťahu k deťom žalobcu, že ako žalovaný, tak aj žalobca uviedli, že sa jedná o dospelé deti a súčasne správny súd uvádza, že napadnutým rozhodnutím nebol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, ktorý by mu bránil rozvíjať väzby so svojimi dospelými deťmi, a preto nemožno daný zásah vyhodnotiť ako neprimeraný (a to aj berúc do úvahy, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané z dôvodu, že sa žalobca na území Slovenskej republiky nezdržiaval, a to aj napriek tomu, že tu mal dospelé deti).
38. Žalovaný súčasne jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, že verejný záujem prevážil nad súkromným záujmom žalobcu, ktorému bol zrušený prechodný pobyt z dôvodu porušenia povinnosti na jeho strane. Správny súd má za to, že žalovaný sa vecou dostatočne zaoberal aj z hľadiska primeranosti dôsledkov zrušenia prechodného pobytu s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobcu vo väzbe na čl. 8 Dohovoru tak ako mu to prikazuje Zákon o pobyte cudzincov. Súčasne poukázal aj na to, že z dôvodu porušenia povinností podľa § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov nemohol byť napĺňaný ani účel, pre ktorý mal žalobca udelený pobyt, čo nevykazuje potrebu verejného záujmu. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, prečo žalovaný uprednostnil verejný záujem nad súkromným.
39. Správny súd uvádza, že pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Správny súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základne akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov orgán verejnej správy vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým orgán verejnej správy dospel na základe svojej voľnej úvahy je potrebné v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je orgán verejnej správy limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy.
40. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správny súd dospel k záveru, že spĺňajú zákonom vyžadované atribúty a obstáli ako celok z dvoch aspektov. Ten prvý spočíva v tom, že Zákon o pobyte cudzincov upravuje vo vzťahu k porušeniu § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov jednoznačný následok, ktorým je zrušenie prechodného pobytu a druhý aspekt vychádza z konštatovania, že žalovaný uviedol relevantné dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu prechodného pobytu, ktoré nevybočili zo stanovených mantinelov preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a opierajú sa o listinné dôkazy založené v administratívnom spise. Je teda zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru správneho súdu aj vyplýva.
41. Pokiaľ žalobca namietol, že žalovaný dôvod zrušenia prechodného pobytu odôvodnil tým, že pominul účel, na ktorý bol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udelený prechodný pobyt, daná okolnosť nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Je totižto z napadnutých rozhodnutí nepochybné, že prechodný pobyt bol žalobcovi zrušený s odkazom na porušenie povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov, v dôsledku ktorého porušenia žalovaný konštatoval, že nemohol byť naplnený ani účel udelenia prechodného pobytu – uvedené vyplýva zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom je na strane 6 uvedené, že „nielenže zo strany účastníka konania bola porušená povinnosť zdržiavania sa na území Slovenskej republiky (§ 111 ods. 1 písm. u) zákona č. 404/2011 Z. z.), ale zároveň nebol zo strany účastníka napĺňaný účel udeleného prechodného pobytu...“ Žalovaný v napadnutom rozhodnutí jasne uviedol, že dôvodom zrušenia prechodného pobytu bolo porušenie povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) Zákona o pobyte cudzincov, čo nepochybne z administratívneho spisu vyplývalo - najmä z priechodových odtlačkov na cestovnom doklade žalobcu, čo napokon ani samotný žalobca žiadnym spôsobom nepoprel.
42. Čo sa týka argumentácie, ktorú žalobca uviedol v replike, tu správny súd uvádza, že na túto neprihliadol. Ako vyplýva z § 183 SSP, žalobca je oprávnený doplniť žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Z dôvodu, že žalobca žalobný bod týkajúci sa toho, aby správny súd odpovedal na otázku ohľadom nevyvrátiteľnej právnej domnienky, uplatnil až po uplynutí lehoty na podanie žaloby, správny súd na daný žalobný bod neprihliadol a ani sa daným žalobným bodom nezaoberal.
43. S odkazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto ju zamietol.
44. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.
45. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).