Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_B3-15Cpr-11-2021.pdf
PDF · 163.72 KB
Case nature
Area
Subarea
B3-15Cpr/11/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobkyne: P. A., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom Y. XXXX/XX, R., zastúpenej P. kancelária Q.. S. F., s.r.o., J.: XX XXX XXX, so sídlom B. X. XXX, A., proti žalovanému: B. sporiteľňa, a.s., J.: XX XXX XXX, so sídlom C. XX, A., zastúpeného Q.. W. T., advokátom, so sídlom XXX XX E. XXX, o zaplatenie X XXX,XX EUR s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 02.08.2020 do 10.08.2020 zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 2 241,71 EUR brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 11.08.2020 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného.
odôvodnenie:
I.
1. Žalobou zo dňa 17.02.2021 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2 241,71 EUR brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 02.08.2020 do zaplatenia s tým, že podaním zo dňa 10.04.2021 požadovala uplatnené úroky už len od 11.08.2020 do zaplatenia.
2. Žalobkyňa v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedla, že uzatvorila dňa 22.11.2016 so žalovaným pracovnú zmluvu v znení jej neskorších dodatkov, na základe ktorej vykonávala prácu u žalovaného na pozícii „podpora klienta“. Uviedla, že dňa 31.07.2020 s ňou bol ukončený pracovný pomer dohodou podľa § 60 Zákonníka práce, a to bez uvedenia dôvodu. Konkrétne uviedla, že dňa 13.07.2020 bola pozvaná na stretnutie s oblastným riaditeľom pánom Novákom a personálnou pracovníčkou, kde jej bolo oznámené, že s ňou bude jej pracovný pomer ukončený. Boli jej predložené doklady k zamýšľanému ukončeniu pracovného pomeru a to buď vo forme dohody alebo v prípade, že ju neprijme, tak jej bude daná výpoveď. Žiadna iná pozícia jej nebola ponúknutá. Dohodou mal byť ukončený pracovný pomer k 31.07.2020 s vyplatením mimoriadnej odmeny vo výške rovnajúcej sa odstupnému vyplácanému pri prepúšťaní z dôvodu nadbytočnosti v zmysle kolektívnej zmluvy, čo v prípade žalobkyne predstavovalo cca 9 mesačných platov a v prípade, že by túto dohodu neprijala, bola by jej okamžite daná výpoveď, na základe ktorej by sa jej pracovný pomer skončil dňa 31.10.2020. Žalobkyňa si vybrala možnosť skončenia pracovného pomeru dohodou. Rovnakým spôsobom bol pracovný pomer k 31.07.2020 skončený okrem žalobkyne s ďalším 148 zamestnancami, čo podporila zoznamom zamestnancov, s ktorými bol ukončený pracovný pomer k 31.07.2020 formou dohody podľa § 60 Zákonníka práce, ktorý vyhotovil a predložil samotný žalovaný začiatkom augusta 2020 odborovej organizácii pôsobiacej u žalovaného. Žalobkyňa mala za to, že
v danom prípade išlo zo strany žalovaného ako zamestnávateľa o hromadné prepúšťanie, keďže v priebehu 30 dní skončil pracovný pomer so 149 zamestnancami dohodou podľa § 60 Zákonníka práce, pričom skončenie týchto pracovných pomerov nespočívalo v osobe zamestnancov a preto mal pred ukončením pracovného pomeru uplatniť postup podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce. Žalobkyňa k tvrdeniu, že dôvody skončenia pracovných pomerov nespočívali v osobe zamestnancov, a teda ani v osobe žalobkyne uviedla, že žalovaný ešte v júni 2020 komunikoval aj prostredníctvom médií, že v súvislosti s pripravovanou digitalizáciou pristúpi k redukcii zamestnancov, t.j. ku zníženiu zamestnancov o 5% jeho celkového počtu, pričom v prvej polovici mesiaca júl 2020 žalovaný kontaktoval viacerých zamestnancov a ponúkol im dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa uviedla, že pred podpisom dohody dostal každý dotknutý zamestnanec kalkuláciu, kde bol uvedený presný výpočet jeho odstupného, ktoré však v dohode o skončení pracovného pomeru nazvali „odmena“. Žalobkyňa poukázala na to, že z mailovej komunikácie medzi zamestnancami a žalovaným vyplývalo, že iniciátorom skončenia pracovného pomeru bol výlučne žalovaný, a teda skončenie pracovného pomeru nespočívalo v osobe zamestnancov. Žalobkyňa uviedla, že dohody o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodov boli vo väčšine prípadov vyhotovené dňa 06.07.2020, avšak k ich podpisu zo strany zamestnancov došlo neskôr, mnohé z nich boli podpísané aj v druhej polovici júla 2020. Žalobkyňa predložila čestné prehlásenia ostatných žalobcov v identických sporoch, z ktorých podľa nej vyplývalo, že vo všetkých prípadoch išlo výlučne len o iniciatívu žalovaného a takmer všetkých negatívne zaskočila, pričom žiadny zo žalobcov nevyhľadal, nenavštívil zástupcov žalovaného a nežiadal, aby s ním bol ukončený pracovný pomer k 31.07.2020. Naopak zástupcovia žalovaného vo všetkých prípadoch kontaktovali žalobcov (niektorým dokonca prerušili čerpanie dovolenky) a postavili ich pred rozhodovanie o forme skončenia pracovného pomeru, pričom žalobcovia nemali ani 24 hodín na prijatie rozhodnutia. Žalobkyňa na podporu vyššie uvedeného tvrdenia uviedla, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16Cpr 29/2020 žalovaný predložil rozhodnutie o organizačnej zmene, o ktorom tvrdil, že bolo predschválené dňa 15.07.2020, vložené do interného systému na schválenie predstavenstvu dňa 17.07.2020 a schválené na predstavenstve dňa 21.07.2020, na základe čoho bolo podľa žalobkyne zrejmé, že žalovaný mal zámer skončiť z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačných zmien pracovný pomer s 238 zamestnancami, v ktorých je zahrnutých aj 149 zamestnancov, s ktorými bol skončený pracovný pomer dňa 31.07.2020 dohodou bez uvedenia dôvodu. Žalobkyňa uviedla, že dohoda o skončení pracovného pomeru neobsahovala dôvod skončenia pracovného pomeru, a keďže tento dôvod spočíval v nadbytočnosti žalobkyne z dôvodu organizačnej zmeny, žalovaný porušil ustanovenie § 60 Zákonníka práce. Žalobkyňa uviedla, že v rámci hromadného prepúšťania si však žalovaný nesplnil žiadnu povinnosť, t.j. uvedenú skutočnosť neprerokoval so zástupcami zamestnancov, nebol príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky doručený odpis informácie, ktorej obsah je definovaný § 73 ods. 2 Zákonníka práce, pričom súčasne neboli zo strany žalovaného splnené ani povinnosti podľa § 73 ods. 4, 5 a 6 Zákonníka práce, čo podľa žalobkyne zakladá jej právny nárok na náhradu mzdy v sume dvojnásobku jej priemerného zárobku. Uvedené konštatoval aj Inšpektorát práce Bratislava v stanovisku zo dňa 24.09.2020, pričom žalobkyňa zdôraznila, že dané stanovisko nie je právne záväzné, má však väčšiu právnu relevanciu ako akékoľvek stanoviská advokátov a advokátskych kancelárií. Konštatovala, že ak mal žalovaný o záver inšpektorátu pochybnosti, mohol iniciovať inšpekciu práce za účelom porušenia § 73 Zákonníka práce, aby bolo jednoznačne preukázané, že predložené stanovisko nie je iba akademické, abstraktné a teoretické. Zároveň poukázala na to, že porušenie uvedených povinností ešte nespôsobuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru, keďže nejde o hmotnoprávnu podmienku platnosti skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že mimoriadna odmena zahŕňala taktiež už aj žalobkyňou požadovaný nárok, žalobkyňa uviedla, že na jednej strane žalovaný tvrdil, že k hromadnému prepúšťaniu nedošlo, na druhej strane nárok z neho vyplývajúci zahrnul do mimoriadnej odmeny. Žalobkyňa poukázala na to, že v čase uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru nemal žalovaný žiaden titul na zakomponovanie nároku podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce do vyplatenej mimoriadnej odmeny, keďže sám žalovaný existenciu hromadného prepúšťania popieral a nikdy sa o tejto skutočnosti pri uzatváraní dohody ani nezmieňoval. Žalobkyňa poukázala na to, že v iných súdnych konaniach, aj napriek žiadosti súdu, žalovaný nešpecifikoval jednotlivé nároky, ktoré predkladal žalobkyni pri oznámení o zámere ukončiť s ňou pracovný pomer. Napriek tomu mala žalobkyňa názor, že žiadna položka mimoriadnej odmeny neobsahovala v sebe nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Žalobkyňa na margo tvrdenia žalovaného o tom, že jej odmena bola vyššia než jej prináležalo zo zákona alebo kolektívnej zmluvy uviedla, že ak by žalovaný dodržal všetky povinnosti pri hromadnom prepúšťaní a skončil by pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou pre nadbytočnosť, žalobkyňa by mala nárok na mzdu za mesiace júl a august 2020 v sume 1 820,- EUR, náhradu mzdy za mesiace september až december 2020 v sume 4 483,44 EUR a odstupné v sume 6
725,16 EUR, čo celkovo predstavovalo sumu 13 028,60 EUR, čo by bolo cca o 2 928,60 EUR viac než dostala. Ak by skončil pracovný pomer dohodou za predpokladu dodržania povinností pri hromadnom prepúšťaní, žalobkyňa by mala nárok na mzdu za mesiace júl a august 2020 v sume 1 820,- EUR, náhradu mzdy za mesiace september a október v sume 2 241,72 EUR a odstupné v sume 6 725,16 EUR, teda celkovo v sume 10 786,88, čo je o cca 686,88 EUR viac než žalobkyňa skutočne dostala. Žalobkyňa v tejto súvislosti taktiež poukázala na § 17 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého sa zamestnanec nemôže vopred vzdať svojich práv a teda ani prípadného nároku podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Žalobkyňa uviedla, že vzorový výpočet mzdových nárokov, ktorý predložila, bol predkladaný aj ostatným zamestnancom. Na základe toho výpočet mimoriadnej odmeny v prípade uzatvorenia dohody mal obsahovať kompenzáciu za výpovednú dobu za mesiace august až október 2020 v sume 3 362,58 EUR, odstupné podľa čl. 14 ods. 6 písm. f) kolektívnej zmluvy v sume 6 725,16 EUR a príspevok na regeneráciu hradený zo sociálneho fondu v sume 220,- EUR, čo spolu predstavovalo sumu 10 226,40 EUR. V prípade výpovede by bola mimoriadna odmena tvorená z odstúpeného v sume 6 725,16 EUR a mzdy za odpracované mesiace august až október 2020 v sume 2 730,- EUR, čo predstavovalo sumu 9 433,28 EUR. Žalobkyňa mala za to, že táto mimoriadna odmena nezahŕňala v sebe žiadny nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Žalobkyňa uviedla, že vzorový výpočet mzdových nárokov vyhotovil žalovaný a to prostredníctvom svojej zamestnankyne J.. W., konkrétne tento súbor vytvoril Maxim C. C. o XX.XX.XXXX o XX:XX hod., pričom ho uložila J.. W.. Žalobkyňa zároveň uviedla, že z výpovede A. V. vyplývalo, že mail s týmto vzorom bol zaslaný zo strany J.. D. W.. Zároveň A. V. ako svedkyňa potvrdila skutočnosť, že bola oboznámená samotným generálnym riaditeľom žalovaného, že žalovaný sa chystá v mesiaci júl 2020 prepúšťať svojich zamestnancov z dôvodu digitalizácie ako aj zo strany pani W., ktorá jej poskytla detailnejšie informácie o tom, koľko týchto zamestnancov má byť a bolo prepustených a finančné podmienky ich prepustenia, čo potvrdila aj spomínaným zaslaným emailom zo dňa 9.07.2020. Za absurdné považovala žalobkyňa tvrdenia žalovaného, že A. V. bola ako svedok zaujatá, čo žalovaný dôvodil tým, že odbory burcovali zamestnancov, aby si uplatnili nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, pričom žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na zmysel funkcie odborov a to ochrana a presadzovanie práv a záujmov svojich členov, ale aj iných zamestnancov. Žalobkyňa uviedla, že porušením povinností žalovaného podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce došlo z jeho strany aj k porušeniu záväzkov z platnej kolektívnej zmluvy podľa § 10 zákona č. 2/1991 Zb., na základe čoho odborová organizácia kontaktovala Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a požiadala o určenie sprostredkovateľa. Žalobkyňa uviedla, že dňa 10.12.2020 sa uskutočnilo osobné stretnutie s určeným sprostredkovateľom, ktorý skonštatoval, že žalovaný porušil pri prepúšťaní 149 zamestnancov ustanovenia § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce. V tejto súvislosti žalobkyni nebolo zrejmé, prečo by sprostredkovateľ mal vykonávať dokazovanie, pričom zo strany 7 a 8, bolo zrejmé, na základe akých skutočností sprostredkovateľ dospel k záverom, že žalovaný porušil ustanovenia kolektívnej zmluvy týkajúce sa hromadného prepúšťania. Žalobkyňa konštatovala, že nebolo v kompetencii žalovaného posudzovať, či boli alebo nebolo porušené ustanovenie § 11 zákona č. 2/1991 Zb.. Žalobkyňa vyzvala žalovaného dňa 29.01.2021 na zaplatenie náhrady mzdy v sume jej dvoch priemerných zárobkov podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, čo spolu predstavovalo sumu 2 241,71 EUR, pričom žalovaný si výzvu prevzal dňa 02.02.2021. Žalobkyňa podala žalobu až 17.02.2021, teda po tom čo uplynula lehota poskytnutá žalovanému na zaplatenie uplatneného nároku. V súvislosti s poskytnutou lehotou uviedol, že tá nepredstavuje procesnoprávnu alebo hmotnoprávnu lehotu, pričom právo žalobkyne podať žalobu sa neodvíja od zaslania predžalobnej výzvy alebo uplynutia lehoty v nej poskytnutej na plnenie. Pri výpočte náhrady mzdy žalobkyňa priemerný hodinový zárobok vynásobila priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden kalendárny mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. V prípade žalobkyne bol mesačný fond pracovného času 4,3482 x 37,50 hodín = 163 hodín mesačne. Tento fond mesačného pracovného času použila žalobkyňa na výpočet náhrady mzdy, čo predstavovalo sumu 1 120,8532 EUR/mesačne. V tejto súvislosti žalobkyňa predložila ja výplatnú pásku za mesiac júl 2020, v ktorá obsahuje informáciu o výške priemerného hodinového zárobku za predchádzajúci kalendárny štvrťrok na pracovnoprávne účely za obdobie od apríla 2020 do júla 2020, pričom výška priemerného hodinového zárobku žalobcu za druhý štvrťrok roka 2020 dosahovala výšku 6,8764 EUR. Žalobkyňa konštatovala, že náhrada mzdy sa vždy určuje brutto a určuje sa ako priemerný hodinový zárobok. Následne sa prostredníctvom fondu pracovného času prepočítava na mesačný priemerný zárobok brutto. Až po takomto výpočte výšky priemerného mesačného zárobku dochádza ku výpočtu výšky poistného na sociálne a zdravotné poistenie, ktoré je povinný zamestnávateľ zo mzdy zamestnanca zraziť a teda mu o túto sumu náhradu mzdy znížiť, a súčasne ku výpočtu odvodov, ktoré je povinný uhradiť nad rámec tejto sumy v úhrnnej výške 35,2 %. Uviedla, že žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer dňa 31.07.2020, a preto predmetný nárok na náhradu mzdy vo
výške priemerného zárobku vznikol najskôr deň nasledujúci po dni skončenia pracovného pomeru, t.j. 01.08.2020. Žalobkyňa uviedla, že jej nárok na náhradu mzdy s poukazom na § 129 Zákonníka práce mal byť vyplatený žalobkyni v najbližšom výplatnom termíne, t.j. do 10.08.2020. Žalovaný sa však s úhradou podľa žalobkyne dostal do omeškania a preto si uplatnila aj nárok na úroky z omeškania. Žalobkyňa v rámci záverečnej reči taktiež poukázala na rozhodovaciu prax tunajšieho, ako aj odvolacieho súdu, k čomu doložila aj rozhodnutia tunajšieho súdu, jej odvolania, ako aj rozhodnutia odvolacieho súdu a zápisnice z pojednávaní na odvolacom súde.
3. Žalobkyňa na preukázanie skutkových tvrdení navrhla vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: pracovnú zmluvu v znení dodatkov, výplatnú pásku za mesiac 07/2020, dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 06.07.2020, odpoveď Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 24.09.2020, záznam o riešení sporu zo dňa 11.12.2020, predžalobnú výzvu zo dňa 29.01.2021, zoznam zamestnancov so skončeným pracovným pomerom k 31.07.2020, vzor výpočtu odmien, kolektívnu zmluvu na roky 2020 - 2022, emailovú komunikáciu z júla 2020, rozhodnutie o organizačnej zmene, žiadosť o poskytnutie stanoviska Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 02.09.2020, predžalobnú výzvu zo dňa 29.01.2021 s doručenkou, svedecké výpovede žalobkyne a ostatných žalobcov, email predsedníčky odporov 02.09.2020 a 16.09.2020, ako aj výsluch predsedníčky odborov, ako aj svedkov, ktorí sú žalobcami v iných konaniach, ako aj vykonať dopyt na sociálnu poisťovňu.
II.
4. Žalovaný v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich jeho procesnú obranu uviedol, že tvrdenia žalobkyne o tom, že ku dňu 31.07.2020 boli skončené pracovné pomery so 149 zamestnancami, považuje za nepreukázané, nejasné v akom rozsahu, resp. do akej miery majú tvrdené skončenia pracovného pomeru u iných zamestnancov väzbu na skončenie pracovného pomeru žalobkyne. Zároveň poukázal na to, že z týchto zamestnancov si nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce uplatnilo 68 zamestnancov. S prihliadnutím na celkové množstvo zamestnancov žalovaného (medzi 3 000 až 3 999), ako aj individuálne okolnosti prejednávanej veci, si žalovaný nemohol osvojiť tvrdenie žalobkyne, že všetky skončenia pracovného pomeru dohodou mali totožnú pohnútku, motiváciu a pod., teda že boli splnené podmienky pre hromadné prepúšťanie. Žalovaný namietal, že žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne právne relevantné skutočnosti týkajúce sa jej skončenia pracovného pomeru dohodou so žalovaným. Podľa žalovaného tak nemožno zistiť dôvod, ktorý práve žalobkyňu motivoval, resp. vôbec viedol k tomu, aby začala rokovať a následne aby z vlastnej vôle uzatvorila právne bezvadnú dohodu o skončení pracovného pomeru a ako konkrétne prebehli jednania a rokovania o uzatvorení dohody. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa predkladala len dôkazy, ktoré k nej nemajú bezprostrednú väzbu. Uviedol, že žalobkyňa tvrdila, že žalovaný kontaktoval viacerých zamestnancov s cieľom ponuky skončenia pracovného pomeru dohodou, avšak netvrdila, kedy takto žalovaný kontaktoval ju, akou formou, čo bolo predmetom údajnej ponuky, kto konkrétne ju kontaktoval a v tomto žalobkyňa neopisuje žiadne rozhodujúce skutočnosti a nepredložila dôkazy, ktoré by mali akúkoľvek bezprostrednú väzbu na ňu. Mal za to, že nepreukázané sú aj tvrdenia žalobkyne o tom, že skončenie jej pracovného pomeru dohodou nespočívalo v jej osobe. Uviedol, že žalobkyňa nepožadovala uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v dohode a keďže tá žiadny dôvod skončenia pracovného pomeru neobsahovala, mal za to, že pracovný pomer žalobkyne neskončil zo žiadneho dôvodu, ktorý by sa musel v dohode uviesť podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce. Na základe toho sa žalovaný nemohol stotožniť s tým, že by pracovný pomer skončil z dôvodu spočívajúcom v osobe žalovaného ako zamestnávateľa, resp. z dôvodu údajnej nadbytočnosti. Žalovaný uviedol, že zo strany žalobkyne nebolo tvrdené, či žalovaný ako zamestnávateľ vo vzťahu k nej prezentoval zámer alebo či prijal nejaké rozhodnutie, ktoré by malo za následok zrušenie pracovného miesta žalobcu, alebo jeho nadbytočnosť a podobne. Žalovaný zdôraznil, že dohoda o skončení pracovného pomeru nebola nikdy spochybnená s ohľadom na jej platnosť, a to ani z časti a preto treba na ňu nazerať ako na platnú. Zároveň poukázal aj na povinnosť súdu vykladať právne úkony v prospech ich platnosti. Žalovaný uviedol, že na stretnutí so žalobkyňou nebol na ňu vyvíjaný žiadny nátlak a k ničomu nebola nútená. Uviedol, že žalobkyni ponúkol dve alternatívy, a to buď dohodou alebo prípadnou výpoveďou a preto bolo len na rozhodnutí žalobkyne, či sa pre niektorú alternatívu rozhodne. Žalovaný taktiež tvrdil, že v tomto konaní nebolo vo vzťahu k žalobkyni dostatočne preukázané, že tvrdené hromadné prepúšťanie sa ho týka. Žalovaný poukázal na to, že v rámci dohody bola dohodnutá medzi stranami sporu mimoriadna odmena, vyplatením ktorej zanikli všetky nároky a pohľadávky žalobkyne vyplývajúcej z jej pracovného pomeru. Dohoda totiž obsahovala vyhlásenie žalobkyne, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú uspokojené a vysporiadané všetky nároky a pohľadávky žalobkyne voči žalovanému vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, pričom
žalobkyňa nepoprela, že jej mimoriadna odmena bola vyplatená a to ešte pred začatím súdneho sporu. Na základe toho mal žalovaný za to, že v prípade ak aj žalobkyni vznikol ňou tvrdený nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, hoci aj v ňou tvrdenej výške, tento zanikol ešte pred začatím súdneho sporu. Nad rámec toho žalovaný uviedol, že dojednaním a vyplatením tejto mimoriadnej odmeny nebola žalobkyňa vôbec ukrátená na svojich právach a nárokoch, keďže jej bola vyplatená vyššia suma, než na akú by mala inak nárok v zmysle pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy a Zákonníka práce. Žalovaný taktiež tvrdil, že zamestnávateľ už v čase uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru má a môže vedieť, či pred jej uzatvorením nesplnil niektorú z povinností podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce, a preto nič zamestnancovi a zamestnávateľovi nebránilo, aby sa v dohode o skončení pracovného pomeru prihliadlo v rámci pomýšľaného uspokojenia zamestnanca aj na neistý a potenciálny nárok zamestnanca podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Žalovaný mal za to, že nárok zamestnanca podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, ktorého sa hromadné prepúšťanie týka, totiž vzniká už momentom porušenia niektorej zo zákonných povinností zamestnávateľa zakotvenej v § 73 ods. 2, 3, 4 alebo 6 Zákonníka práce, avšak tento nárok je v momente jeho vzniku ešte v podobe tzv. „nedospelej / nežalovateľnej“ pohľadávky. Takýto už existujúci nárok však právne „dospeje“ a stane sa žalovateľným (actio nata) najskôr momentom skončenia pracovného pomeru. Tvrdil, že už pred faktickým skončením pracovného pomeru možno dohodnúť, že tento nárok skonzumuje vyplatenie mimoriadnej odmeny po skončení pracovného pomeru. Žalovaný odkazoval na to, že ak žalobkyňa tvrdila, že už v čase uzatvárania dohody o skončení pracovného pomeru šlo o hromadné prepúšťanie, nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce mali a mohli zahrnúť do vzájomného vysporiadania. Žalovaný následne tvrdil, že jednoznačne vedel, že pracovné pomery sa budú ukončovať s väčším počtom zamestnancov než 30, a tak zohľadnil pri určení výšky mimoriadnej odmeny a účinkov jej vyplatenia i náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, aby mimoriadna odmena kryla a vyplatením konzumovala i takýto neistý nárok, a to u všetkých zamestnancov, ktorých sa skončenie pracovného pomeru v rozhodnom čase týkalo (podľa zásady rovnakého zaobchádzania); aj keby nepodliehali režimu hromadného prepúšťania. Inak povedané žalovaný tvrdil, že pri určení výšky mimoriadnej odmeny sa prihliadalo na všetky reálne, ale i potenciálne (hypotetické) nároky zamestnanca, súvisiace so skončením jeho pracovného pomeru dohodou, vyplývajúce mu zo zákona a z kolektívnej zmluvy. Žalovaný teda opakovane konštatoval, že žalobkyňou uplatnený nárok zanikol vyplatením mimoriadnej odmeny, a teda podľa neho mimoriadna odmena konzumovala nárok žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce a čl. 14 kolektívnej zmluvy, odstupné podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce a príspevok na regeneráciu. Uviedol, že už len rozdiel na jednej strane medzi sumou mimoriadnej odmeny a na druhej strane súčtom vyššie uvedených nárokov predstavuje sumu 1 133,16 EUR v prospech žalobkyne. Zároveň poukázal na to, že žalobkyňa tento pojem zamieňa s odstupným. Uviedol, že žalobkyňa tvrdila, že mimoriadna odmena sa určila prepočtom na základe kolektívnej zmluvy bez toho, aby akokoľvek uviedla, aké jej ustanovenia určujú nárok zamestnanca na mimoriadnu odmenu. Mal za to, že kolektívna zmluva upravuje výlučne odmenu za dosiahnutie mimoriadnych výsledkov (čl. 20), čo tento prípad nebol. Žalovaný uviedol, že nárok zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 zákonníka práce je nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu. Žalovaný najskôr namietal, že žalobkyňa nepredložila kolektívnu zmluvu, hoci tvrdila jej porušenie. Následne však poukázal na to, že sa nedomáhala ničoho konkrétneho z tejto kolektívnej zmluvy. Poukázal na to, že čl. 14 ods. 5 kolektívnej zmluvy nevybočuje zo zákonnej úpravy a ani nepriznáva zamestnancom viac práv ako Zákonník práce. Vo vzťahu k odpovedi inšpektorátu práce uviedol, že sa nejedná o žiadne záväzné stanovisko, či rozhodnutie v konkrétnej veci. Navyše inšpektorát práce vychádzal len z tvrdení a podkladov, ktoré mu boli predložené jednou stranou a teda nezisťoval reálny stav vec, pričom ani len nekonštatoval, že došlo k hromadnému prepúšťaniu. K záznamu o riešení sporu zo dňa 11.12.2020 uviedol, že s ním nesúhlasí, pričom celý proces pred sprostredkovateľom hodnotil ako v rozpore so zákonom, keďže odborová organizácia sa na žalovaného vôbec neobrátila s požiadavkou riešiť kolektívny spor, či dohodnúť sa na osobe sprostredkovateľa a teda nedošlo ani k naplneniu základných predpokladov stanovených zákonom pre samotné začatie konania pred sprostredkovateľom, či riešenie sporu podľa uvedeného zákona. Uviedol, že sprostredkovateľ navyše nevykonával ani žiadne dokazovanie. Zároveň poukázal na to, že zo záznamu nebolo vôbec zrejmé, že by sa sťahoval práve na žalobkyňu. K čestným vyhláseniam ostatných žalobcov uviedol, že ide o osoby, ktoré majú záujem na výsledku konania vo svoj prospech, pričom podľa neho išlo o nezákonné, resp. zákonu odporujúce dôkazy, na ktoré by súd nemal ani prihliadať. Mal za to, že tieto čestné vyhlásenia nemožno považovať za svedecké výpovede, pretože sa jedná o výpovede žalobcov
- t.j. strán sporu, čo spochybňuje ich dôkaznú hodnotu a dôkazný potenciál. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že ak by išlo o svedecké výpovede, tak prišiel o možnosť klásť svedkovi otázky. Žalovaný taktiež spochybnil emailovú správu zo dňa 09.07.2020 predloženú žalobkyňou, keďže príloha emailu
predložená na pojednávaní dňa 07.02.2024 bola v inom formáte (docx), pričom samotný text mailu obsahoval aj anglický text. Rovnako tiež namietal aj žalobkyňou predložený vzor výpočtu odmien, ktorý podľa žalovaného bol dňa 02.05.2022 zmenený, čo vyplývalo z vlastností dokumentu. Žalovaný taktiež namietal aj dôvodnosť výpovede svedkyne Beatrice Melicharovej, keď tvrdil, že odborový zväz burcoval, zaktivizoval a inštruoval bývalých zamestnancov k tomu, aby žalovaného žalovali, na základe čoho dôvodil záujem svedkyne na výsledku týchto sporov a považoval ju za zaujatú. Žalovaný namietal, že žalobkyňa nepreukázala moment doručenia predžalobnej výzvy žalovanému. Žalovaný ďalej nesúhlasil s tým, že deň vzniku nároku na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce je totožný s dňom jeho splatnosti, resp. dňom jeho výplaty, keďže toto ustanovenie podľa žalovaného deň splatnosti náhrady mzdy v predmetnom prípade neupravuje. Mal za to, že výzvu treba považovať za čisto formálny úkon právnej služby, ktorý nemal aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti reálne opodstatnenie. O to viac v prípade, ak advokát žalobkyne zastupuje ďalších 67 zamestnancov, mohol žalovaného vyzvať jednou predžalobnou výzvou. Vo vzťahu k výške uplatnenej náhrade mzdy žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa domáha aj zaplatenia takej sumy, ktorá sa objektívne nemôže dostať do jej dispozície, a to v rozsahu rozdielu medzi tzv. hrubým a čistým príjmom zamestnanca. Na základe uvedeného považoval žalobný návrh za nesprávny, pretože z neho nevyplýva, že žalobkyňa sa domáha zaplatenia žalovanej sumy ako v hrubom. Žalovaný mal zároveň za to, že žalobkyni takýto nárok vôbec nepatrí, a to vzhľadom na znenie dohody o skončení pracovného pomeru. Žalovaný taktiež poukázal vo svojich vyjadreniach aj na rozhodovaciu činnosť tunajšieho súdu vrátane rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu.
5. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: zápisnicu z pojednávania zo dňa 09.05.2022 a email zo dňa 09.07.2020 s prílohami.
III.
6. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal stranami sporu navrhnuté listinné dôkazy, z ktorých (vrátane skutočností známych súdu z jeho činnosti a nesporných, resp. účinne nepopretých skutkových tvrdení) následne vychádzal pri zistení dole uvedeného skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci.
7. Žalobkyňa a žalovaný uzatvorili pracovnú zmluvu, ktorou bol založený pracovný pomer žalobkyne ako zamestnanca u žalovaného ako zamestnávateľa s dohodnutým druhom práce podpora klienta a miestom výkonu práce oblasť Levice, pobočky oblasti Levice.
8. Predstavenstvo žalovaného dňa 02.06.2020 rozhodlo o organizačnej zmene a zrušení pracovných miest s cieľom zvýšiť efektívnosť práce u žalovaného s dôrazom na efektívnosť jednotlivých pracovných činností.
9. Z písomnej výpovede žalobkyne vyplývalo, že dňa 13.07.2020 prišla po dovolenke do práce, pričom pôvodne mala pracovať podľa rozpisu na pobočke v Šahách, ale vo štvrtok 09.07.2020 jej na messenger písala riaditeľka zo Šiah, že má ísť na pobočku v Leviciach. Ráno prišla na pobočku a napriek tomu, že tam bolo málo poradcov, riaditeľka jej oznámila, aby si nebrala pokladňu. Okolo 10:00 hod. prišiel na pobočku oblastný riaditeľ p. Novák v sprievode personálnej pracovníčky, sadli si do kancelárie a postupne volali okrem žalobkyne aj ďalšie jej kolegyne. Najskôr jej bolo povedané, že sa s ňou nepočíta z dôvodu nadbytočnosti a boli jej predložené dokumenty o ukončení práce. Prvá možnosť bola dohoda o ukončení práce k 01.08.2020 s odstupným 3 + 6 mesiacov + 220,- EUR benefit a doba od 13.07.2020 do 31.07.2020 jej mala byť vyplatená ako prekážky v práci. Druhou možnosťou bola výpoveď, ktorá by začala plynúť 01.08.2020 s tým, že bude pracovať do 31.10.2020 a od 01.11.2020 by odišla so 6 mesačným odstupným a vyplatením dokladu o benefitov. Umožnili jej čas na rozhodnutie, čo bola asi hodina a pol, pričom pani riaditeľka do nej dosť tlačila, aby sa rozhodla, lebo p. Novák a personalistka čakajú na jej rozhodnutie. Rozhodla sa pre dohodu, pričom deň 13.07.2020 bol jej posledným dňom v práci.
10. Na základe tejto dohody o skončení pracovného pomeru (datovanej ku dňu 06.07.2020) došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobkyne ako zamestnanca u žalovaného ako zamestnávateľa ku dňu 31.07.2020. Z predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru vyplývalo, že žalobkyni mala byť v najbližšom výplatnom termíne po skončení pracovného pomeru vyplatená mimoriadna odmena v sume 10 320,- EUR (brutto), vo vzťahu ku ktorej žalobkyňa vyhlásila, že jej vyplatením budú uspokojené a vysporiadané všetky nároky jej nároky a pohľadávky ako zamestnanca voči žalovanému
ako zamestnávateľovi plynúce z pracovnoprávneho vzťahu. Žalobkyňa taktiež vyhlásila, že s obsahom dohody súhlasí, podmienky v nej obsiahnuté prijíma a tie boli dohodnuté slobodne, vážne, nie v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok.
11. Z písomných výpovedí ostatných bývalých zamestnancov žalovaného (ktorí zároveň vystupujú ako žalobcovia v skutkovo a právne obdobných sporoch vedených na Mestskom súde Bratislava IV
- celkovo 62 výpovedí zamestnancov) vyplývalo, že ich pracovné pomery boli skončení dohodou ku dňu 31.07.2020, a to takmer totožným spôsobom ako v prípade žalobkyne, teda na základe iniciatívy žalovaného, keď im najskôr (prostredníctvom regionálneho riaditeľa a pracovníka personálneho oddelenia) oznámil, že ich miesto sa ruší (z dôvodu digitalizácie) s tým, že im ponúkol dve možnosti skončenia pracovného pomeru, a to buď dohodou ku dňu 31.07.2020 alebo výpoveďou ku dňu 31.10.2020, pričom v súvislosti so skončením pracovného pomeru dohodou ponúkal žalovaný svojim zamestnancom vyššie peňažné plnenie než pri skončení pracovného pomeru výpoveďou.
12. Z tvrdení žalovaného vyplývalo, že žalovaný v rozhodnom čase zamestnával viac ako 3 000 zamestnancov.
13. Zo svedeckej výpovede A. V. - predsedníčky odborovej organizácie pôsobiace u žalovaného (ďalej už len "odborová organizácia") vyplývalo, že žalovaný sa niekedy v mesiaci júl 2020 rozhodol prepustiť svojich zamestnancov z dôvodu digitalizácie a technologických zmien, ktorých potrebu vykonania urýchlila i pandémia ochorenia COVID-19. Táto informácia sa dostala do médií, čiže zamestnanci sa o prepúšťaní mohli dozvedieť práve odtiaľ. Prepúšťanie sa malo týkať spolu 260 zamestnancov, z toho 145 pracujúcich v retaili a zvyšných na centrále s tým, že prepustení zamestnanci dostanú, ako jej bolo povedané „lukratívne ponuky“. O tomto zámere sa dozvedela od riaditeľky ľudských zdrojov dňa 07.07.2020 a dňa 09.07.2020 jej bol poslaný vzor výpočtu tzv. mimoriadnej odmeny. Tá mala v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou zahŕňať tzv. kompenzáciu platenú priemernou mzdou zamestnanca za výpovednú dobu za mesiace august až október 2020, ktorá by v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou týmto zamestnancom plynula, ďalej odstupné a príspevok na regeneráciu v zmysle kolektívnej zmluvy, čo taktiež vyplývalo aj zo vzoru výpočtu mimoriadnych odmien. Podľa tohto výpočtu bola dotknutým zamestnancov skutočne mimoriadna odmena vypočítaná. Dohodu odmietli len 14 zamestnanci, väčšina zamestnancov na takúto dohodu pristúpila.
14. Predsedníčka odborovej organizácie dňa 02.09.2020 písomne požiadala Inšpektorát práce Bratislava o poskytnutie stanoviska. V žiadosti uviedla, že dňa 02.07.2020 obdŕžala na stretnutí s generálnym riaditeľom žalovaného informáciu, že žalovaný bude znižovať na pobočkách v mestách zamestnancov o cca 150, a to z dôvodu, že už nepotrebuje toľko pokladníkov a zamestnancov podpory klientov, keďže žalovaný digitalizuje. Zo žiadosti ďalej vyplývalo, že dňa 07.07.2020 dostala predsedníčka odborov od riaditeľky ľudských zdrojov ústnu informáciu, že sa žalovaný rozhodol so zamestnancami ukončiť pracovný pomer dohodou s lukratívnou ponukou, následkom čoho bol skončený pracovný pomer so 149 zamestnancami ku dňu 31.07.2020, na základe čoho predsedníčka odborov žiadala o písomné stanovisko, či bolo možné konanie žalovaného považovať za hromadné prepúšťanie.
15. Inšpektorát práce Bratislava dňa 24.09.2020 uviedol, že ak celkovo 149 zamestnancov ukončilo k 31.07.2020 pracovný pomer dohodou bez uvedenia dôvodu, je možné považovať skončenie pracovných pomerov za hromadné prepúšťanie s tým, že žalovaný bol povinný uplatniť svoju povinnosť podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce predtým než skončil pracovné pomery so zamestnancami, na základe čoho inšpektorát práce upozornil, že ak zamestnávateľ v rámci hromadného prepúšťania skončil pracovné pomery bez prejednania a informovania, má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku ako satisfakciu za nesplnenie základných povinností zamestnávateľa.
16. Zo záznamu o riešení sporu medzi odborovou organizáciou a žalovaným zo dňa 11.12.2020 vyplývalo, že išlo o hromadné prepúšťanie, keďže žalovaný nepreukázal, že skončenie pracovných pomerov spočívalo v osobách zamestnancov, pričom bez prerokovania s odborovou organizáciou nemohol žalovaný k hromadnému prepúšťaniu pristúpiť, z čoho vyplývali zamestnancom individuálne nároky.
17. Z kolektívnej zmluvy na roky 2020 - 2022 vyplývalo, že zamestnancovi, ktorého pracovný pomer u žalovanej trval najmenej 10 rokov a menej ako 20 rokov, patrí pri skončení pracovného pomeru dohodou
z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. a) alebo b) Zákonníka práce nárok na odstupné vo výške „šesťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku (za 3 mesačnú výpoveď + 3 priemerné mesačné platy) a v prípade porušenia povinností žalovaného súvisiacich s hromadným prepúšťaním aj nárok na náhradu mzdy v sume dvojnásobku priemerného zárobku zamestnanca.
18. Priemerný mesačný zárobok na účely výpočtu odstupného a náhrady mzdy za porušenie povinností žalovaným pri hromadnom prepúšťaní predstavoval sumu 1 120,8532 EUR (163 hodín mesačne x 6,8764 EUR - čo vyplývalo aj z výplatnej pásky žalobkyne za mesiac 07/2020).
19. Žalovaný vo výplatnom termín za mesiac 07/2020 vyplatil žalobkyni mimoriadne odmeny v sume 10 320,- EUR (brutto). Z nesporných tvrdení strán sporu vyplývalo, že mzda žalobkyne bola splatná pozadu najneskôr v 10. deň v nasledujúcom mesiaci.
20. Žalobkyňa výzvou zo dňa 29.01.2021, doručenou žalovanému dňa 02.02.2021, vyzvala žalovaného na úhradu sumy 2 241,74 EUR z titulu porušenia povinností plynúcich žalovanému v rámci hromadného prepúšťania (§ 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce).
IV.
21. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce upravujúce skončenie pracovného pomeru dohodou (§60), hromadné prepúšťanie (§ 73), odstupné (§ 76) a vzdanie sa práv zamestnancom vopred (§ 17).
22. V danom prípade bol predmetom sporu nárok žalobkyne ako zamestnanca voči žalovanému ako zamestnávateľovi na náhradu mzdy vyplývajúci z § 73 ods. 8 Zákonníka práce (v spojení s čl. 14 ods. 5 kolektívnej zmluvy) a majúci svoj vecný základ v hromadnom prepúšťaní a v porušení povinností žalovaného ako zamestnávateľa, ktoré mu Zákonník práce pri hromadnom prepúšťaní ukladá. To znamená, že na vznik uvedeného nároku musia byť splnené nasledovné hmotnoprávne predpoklady, a to existencia hromadného prepúšťania a porušenie niektorej z povinností zamestnávateľa plynúcich z hromadného prepúšťania podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce a to povinnosti najneskôr jeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania prerokovať so zástupcami zamestnancov (ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov priamo s dotknutými zamestnancami) opatrenia umožňujúce predísť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo ho obmedziť; povinnosti doručiť odpis písomnej informácie o zamestnancoch, s ktorými sa má skončiť pracovný pomer úradu práce, sociálnych vecí a rodiny; povinnosti po prerokovaní hromadného prepúšťania so zástupcami zamestnancov doručiť písomnú informáciu o výsledku prerokovania úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a zástupcom zamestnancov s tým, že pri hromadnom prepúšťaní môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď len z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) alebo návrh na rozviazanie pracovného pomeru dohodou z tých istých dôvodov najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa doručenia písomnej informácie podľa odseku 4 písm. a).
23. Definícia hromadného prepúšťania vychádza zo smernice 98/59/ES a teda vnútroštátny výklad situácie hromadného prepúšťania nemožno abstrahovať od práva EÚ a judikatúry SD EÚ. Hromadné prepúšťanie podľa SD EÚ zahŕňa každé skončenie pracovného pomeru proti vôli zamestnanca, a teda ide o prepúšťanie vyvolané zamestnávateľom z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré nesúvisia s osobou zamestnanca, resp. nespočívajú v osobe zamestnanca v určitej dobe. Podľa Zákonníka práce hromadné prepúšťanie zahŕňa nielen výpoveď zamestnávateľa z organizačných dôvodov (§ 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce) ale aj iné formy jednostranného skončenia pracovného pomeru z iniciatívy zamestnávateľa, ktoré sa viažu na iné než organizačné dôvody na strane zamestnávateľa, ak tieto dôvody nespočívajú v osobe zamestnanca, pričom v oboch prípadoch musí takéto hromadné prepúšťanie nastať v priebehu 30 dní a musí sa týkať najmenej 30 zamestnancov (čo je prípad žalovaného, keďže zamestnáva viac ako 300 zamestnancov).
24. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalovaný ku dňu 31.07.2020 ukončil pracovný pomer s celkovo 149 zamestnancami (vrátane žalobkyne) písomnou dohodou o ukončení pracovného pomeru. Hoci predmetné dohody o skončení pracovných pomerov neobsahovali uvedenie dôvodu (resp. dôvodov) skončenia predmetných pracovných pomerov (čo bola nesporná skutočnosť), z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že iniciátorom skončenia pracovných pomerov bol žalovaný ako zamestnávateľ, keďže ten začiatkom júla 2020 prostredníctvom príslušného regionálne
riaditeľa a pracovníka personálneho oddelenia oznámil príslušnému zamestnancovi, že sa ruší jeho miesto z dôvodu digitalizácie (čo podľa názoru súdu korelovalo s predtým prijatým rozhodnutím predstavenstva žalovaného o zmene organizačnej štruktúry a zrušení pracovných miest s cieľom zvýšenia efektivity zo dňa 02.06.2020 najmä vo vzťahu k retailového bankovníctva) s tým, že zo strany žalovaného boli ponúknuté dve možnosti skončenia pracovného pomeru a to buď dohodou k 31.07.2020 alebo výpoveďou k 31.10.2020. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dňa 31.07.2020 (t.j. v jeden deň - čím je splnené časové objektívne kritérium 30 dní) žalovaný ako zamestnávateľ na základe svojej iniciatívy (t.j. nie z dôvodov spočívajúcich na strane zamestnancov) skončil pracovný pomer iným spôsobom ako výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce s celkovo so 149 zamestnancami (t.j. s najmenej 30 zamestnancami podľa § 73 ods. 1 písm. c)), a teda zo strany žalovaného ako zamestnávateľa išlo podľa § 73 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce o hromadné prepúšťanie.
25. Hromadné prepúšťanie predstavuje jeden z najzávažnejších inštitútov pracovného práva, keďže je bezprostredne spojené so skončením pracovného pomeru u viacerých zamestnancov, a preto vo vzťahu k zamestnávateľovi vzniká viacero povinností nie len voči zamestnancom, resp. zástupcom zamestnancom, ale aj voči tretím subjektom, ktorých účelom je predídenie, prípadne aspoň obmedzenie hromadného prepúšťania, resp. zmiernenie jeho nepriaznivých následkov. Z toho dôvodu Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť prerokovať so zamestnancami, resp. zástupcami zamestnancov rôzne opatrenia na predídenie, obmedzenie alebo zmiernenie následkov hromadného prepúšťania, a to ešte v čase, keď len zamestnávateľ uvažuje o hromadnom prepúšťaní alebo vypracoval návrh na hromadné prepúšťanie. Za tým účelom je zamestnávateľ povinný poskytnúť nie len zamestnancom, resp. zástupcom zamestnancov ale aj úradu práce, sociálnych vecí a rodiny všetky potrebné (t.j. tretej osobe) informácie v písomnej forme najmä o dôvodoch hromadného prepúšťania a ďalších veciach podľa § 73 ods. 2 písm. b) až e) Zákonníka práce. Následne musí zamestnancom, resp. zástupcom zamestnancov a úradu práce, sociálnych vecí a rodiny doručiť písomnú informáciu o výsledku prerokovania. V prípade porušenie týchto konzultačných a informačných povinností alebo aj pri nedodržaní lehoty určenej na hľadanie vhodných opatrení na zamedzenie hromadného prepúšťania, vzniká zamestnancovi, s ktorým skončí zamestnávateľ v rámci hromadného prepúšťania pracovný pomer, nárok na náhradu mzdy v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku.
26. Na základe zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ si nesplnil ani len jednu z uvedených prevenčných, konzultačných a informačných povinností súvisiacich s hromadným prepúšťaním, pričom žalovaný vo vzťahu k splneniu uvedených povinností neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by preukazovali opak. Jeho procesná obrana vo vzťahu k tomuto záveru súdu spočívala len v tej argumentácii, že nešlo o hromadné prepúšťanie, čo však súd (ako vyššie uviedol), vyhodnotil ako nedôvodnú argumentáciu. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce vo výške dvojnásobku jej priemerného zárobku, t.j. v sume celkovo 2 241,71 EUR. V tejto súvislosti musel súd poznamenať, že výpočet priemerného zárobku žalobkyne bol síce žalovaným namietaný, ale v tejto súvislosti neuviedol ako by správny výpočet mzdy mal znieť, a teda túto tvrdenú skutočnosť nepoprel účinne. Súd však dodal, že žalobkyňou predložený výpočet treba považovať za správny a zodpovedajúci kritériám podľa § 134 Zákonníka práce, pričom podľa § 135 Zákonníka práce sa priemerný zárobok zisťuje z hrubej mzdy a preto aj predmetný nárok na náhradu mzdy je vyjadrený v hrubom (brutto).
27. Žalovaný v tejto súvislosti namietal, že predmetný nárok zanikol, keďže dohoda o skončení pracovného pomeru obsahovala vyhlásenie žalobkyne, že vyplatením mimoriadnej odmeny budú uspokojené a vysporiadané všetky jej nároky a pohľadávky plynúce z tohto pracovnoprávneho vzťahu, a teda v tejto súvislosti sa súd musel zaoberať tým, či vyplatením mimoriadnej odmeny žalovaným žalobkyne v zmysle dohody o skončení pracovného pomeru mohlo dôjsť k zániku nároku žalobkyne na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce.
28. I keď samotná smernica 98/59/ES v súvislosti s porušením povinností zamestnávateľom pri hromadnom prepúšťaní žiadny druh sankcie nepozná, tento ani nevylučuje a ponecháva preto priestor členským štátom na jeho zavedenie. Nárok zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce preto predstavuje sankciu zamestnávateľa za porušenie osobitných povinností jemu vyplývajúcich v súvislosti s hromadným prepúšťaním. Ide teda o nárok, ktorý má charakter druhu satisfakcie pre zamestnanca a sankcie pre zamestnávateľa, ktorý má predovšetkým pôsobiť preventívne
voči zamestnávateľovi, aby si dôsledne plnil všetky svoje zákonné povinnosti súvisiace s hromadným prepúšťaním. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že sankcia ako časť právnej normy ustanovuje ujmu, ktorá má postihnúť porušiteľa právnej normy, t.j. každého, kto za podmienok ustanovených v hypotéze právnej normy nedodržal pravidlo správania ustanovené v dispozícii, a teda aplikácia sankcie môže nastať až po porušení zákonnej povinnosti dotknutým subjektom. Práve hrozba sankcie je jedným z motivačných nástrojov správania a práve snaha vyhnúť sa ujme spojenej so sankciou motivuje adresáta príkazu alebo zákazu k tomu, aby tieto pravidlá rešpektoval a plnil povinnosti z nich vyplývajúce. V tomto konkrétnom prípade je teda účelom sankcie podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce motivovať zamestnávateľov k dodržiavaniu zákonom ustanovených prevenčných, konzultačných a informačných povinností súvisiacich s hromadným prepúšťaním. To znamená, že Zákonník práce vychádza z predpokladu pozitívneho prístupu, keď primárne od zamestnávateľa vyžaduje splnenie uvedených povinností a až ich nesplnením trestá zamestnávateľa za nesplnenie si tejto sociálnej funkcie reprezentovanej v povinnostiach zamestnávateľa voči zamestnancom, zástupcom zamestnancov a úradu práce.
29. Vzhľadom na vyššie načrtnutý účel a zmysle sankcie podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce vystala otázka, či sa vôbec môže v rámci dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej v procese hromadného prepúšťania zamestnávateľ a zamestnanec dohodnúť aj ohľadom tohto nároku. V prvom prípade považoval súd za potrebné podotknúť, že nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce vzniká až momentom porušenia prevenčných, konzultačných a informačných povinností zamestnávateľa súvisiacich s hromadným prepúšťaním. A teda ak sa vychádza z predpokladu, že sa dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvára v rámci prebiehajúceho hromadného prepúšťania, teda v čase kedy k zavŕšeniu tohto procesu skončením pracovných pomerov ešte nedošlo (čo bolo aj v tomto prípade, keďže dohoda bola datovaná ku dňu 06.07.2020, pričom ku skončeniu pracovných pomerov hromadným spôsobom došlo až ku dňu 31.07.2020), nemôže dohoda o skončení pracovného pomeru obsiahnuť aj dohodu o uspokojení nároku zamestnanca podľa § 73 ods. 8 Zákonníka, keďže tento nárok v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru ešte neexistoval a preto nemožno hovoriť ani o jeho zániku (uspokojeniu) splnením. Navyše základom procesnej obrany žalovaného bol argument o neexistencii hromadného prepúšťania a teda ak ani v priebehu súdneho procesu nepripustil, že z jeho strany boli porušené povinnosti spojené s hromadným prepúšťaním, nemohol sa v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru dohodnúť na splnení (uspokojení) tohto nároku vyplatením mimoriadnej odmeny. Ak by sa pripustil taký výklad, že o nároku podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce sa možno dohodnúť ešte skôr, než došlo k porušeniu povinností zamestnávateľom vyplývajúcich z hromadného prepúšťania, došlo by k úplnému popretiu zmyslu a účelu tejto sankcie - t.j. motivovať zamestnávateľa splniť si všetky prevenčné, konzultačné a informačné povinnosti súvisiace s hromadným prepúšťaním. Inak povedané, ak by sa pripustilo, že náhrada mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce môže byť vopred dohodnutá, ustanovenia Zákonníka práce upravujúce povinnosti zamestnávateľa súvisiace s hromadným prepúšťaním (§ 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce) by sa stali obsolentnými, keďže by postačilo, aby sa zamestnávateľ z uvedených povinností „vykúpil“. Zákonník práce však nepriznáva zamestnávateľovi možnosť obísť predmetné povinnosti súvisiace s hromadným prepúšťaním tým, že sa so zamestnancom vopred dohodne na vyplatení náhrady mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Súd v tejto súvislosti podotkol, že predmetná sankcia len podčiarkuje a zvýrazňuje dôležitosť a kogentnosť ustanovení § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce. Zároveň súd zdôraznil, že zamestnanec nie je oprávneným subjektom pri výkone povinností zamestnávateľa podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce, a preto nemožno ani obsah jednotlivých povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z hromadného prepúšťania dohodou so zamestnávateľom (t.j. individuálnym právnym aktom uzatvoreným medzi zamestnancom a zamestnávateľom) vylúčiť. Inak povedané, nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce nie je nárokom vyplývajúcim z individuálneho pracovnoprávneho vzťahu ale ide o sankčné plnenie, ktoré má povahu sekundárneho plnenia vznikajúceho ako následok nedodržania povinností zamestnávateľa podľa § 73 ods. 2 až 6 Zákonníka práce.
30. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že obsahom dohody o skončení pracovného pomeru v rámci hromadného prepúšťania nemôže byť dohoda o nároku podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, a to z dôvodu, že v čase uzavretia dohody takýto nárok zamestnanca spravidla neexistuje, pričom jeho obsiahnutím v predmetnej dohode ešte pred jeho vznikom by došlo k negácii účelu a zmyslu povinností zamestnávateľa v súvislosti s hromadným prepúšťaním tým, že by bolo zamestnávateľovi umožnené sa z týchto jeho povinností „vykúpiť“ a zároveň by došlo zo strany zamestnanca k vylúčeniu, resp. moderácii týchto povinností zamestnávateľom vyplývajúcich
z kogentných ustanovení Zákonníka práce, a to i napriek tomu, že samotný zamestnanec nie je oprávneným subjektom týchto povinností. A preto nemohol obstáť akýkoľvek argument žalovaného o splnení (uspokojení) daného nároku žalobkyne vyplatením samotnej mimoriadnej odmeny.
31. Navyše v rozpore s argumentáciou žalovaného bol aj samotný názov peňažného plnenia, ktoré poskytol žalobkyni, a to „odmena“, pričom pod týmto pojmom treba všeobecne rozumieť odplatu za istú činnosť, službu alebo prácu (napr. pri dohode o vykonaní práce). Samotný pojem mimoriadna odmena alebo odmena býva najčastejšie spájaný s ďalšími zložkami plnení poskytovaných za prácu. Ide o tzv. motivačné formy, ktorými zamestnávateľ oceňuje dosiahnuté individuálne alebo kolektívne výsledky práce a ktoré sa poskytujú v súlade s vopred stanovenými ukazovateľmi, ktoré môže zamestnanec svojou prácou reálne ovplyvniť (napr. množstvom alebo kvalitou práce) a pri ktorých sa rozlišuje, či ide o zložku mzdy nárokovateľnú alebo nenárokovateľnú, teda takú zložku mzdy, na ktorú vznikne nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní. Nenárokovateľná zložka mzdy je charakteristická svojou fakultatívnou povahou, ktorú stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní. V takom prípade má rozhodnutie zamestnávateľa konštitutívny účinok, pričom vznik takejto nenárokovateľnej zložky mzdy záleží výlučne len na úvahe a rozhodnutí zamestnávateľa, ktoré súd nie je oprávnený preskúmavať. A preto ak titulom peňažné plnenia poskytnutého žalovaným žalobkyni bola mimoriadna odmena, nemožno ani len po formálnej stránke uvažovať, že by plnením z takto nazvaného titulu (t.j. mimoriadna odmena) mohlo dôjsť k uspokojeniu nároku žalobkyne majúceho povahu sankcie a vyplývajúceho z porušenia povinností žalovaného súvisiacich z hromadného prepúšťania. Navyše zo vzoru výpočtu tejto mimoriadnej odmeny vyplývalo, že účelom a zmyslom mimoriadnej odmeny bolo kompenzovať mzdu za mesiace 08-10/2020, priznať odstupné podľa kolektívnej zmluvy a príspevok na regeneráciu. A teda ani pri vzorovom výpočte výšky mimoriadnej odmeny sa nepredpokladala vôľa žalovaného, že by táto odmena mala sanovať aj nárok žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Inak povedané, ak súčasťou kreovania vôle žalovaného pri vyplácaní mimoriadnej odmeny nebolo aj uspokojenie nároku žalobkyne podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce (čo ako súd vyššie uviedol by bolo aj tak neprípustné), teda od počiatku vôľa žalovaného postrádala pri vyplatení mimoriadnej odmeny titul plnenia podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce, nemožno takúto vôľu následne konaniu žalovaného ani len teoreticky pripisovať.
32. Síce vo všeobecnosti platí, že dohoda o skončení pracovného pomeru môže obsahovať všetko na čom sa strany pracovnoprávneho pomeru dohodli a čo je pre nich dôležité, avšak zamestnanec sa nemôže ani v rámci takejto dohody o skončení pracovného pomeru vzdať práv, ktoré mu už vznikli, napr. práva/nároku na odstupné podľa § 76 Zákonníka práce (keďže ide o kogentné ustanovenie, ktoré nemožno vylúčiť a výšku odstupného znížiť pod zákonom ustanovenú hranicu) a už vôbec nie práv, ktoré mu môžu vzniknúť až v budúcnosti (§ 17 ods. 1 Zákonníka práce), čo je v tomto prípade aj žalobkyňou uplatnený nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce. Ak by teda súd pripustil argumentáciu žalovaného, že vyplatením mimoriadnej odmeny došlo k uspokojeniu všetkých práv žalobkyne na akékoľvek peňažné plnenia majúce základ v jej pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným a to aj také, ktoré v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru neexistovali, išlo by zo strany žalobkyne o právny úkon, ktorým sa vopred vzdáva svojich práv podľa § 17 ods. 1 Zákonníka práce, čo by malo za následok jeho neplatnosť.
33. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že žaloba žalobkyne je v plnom rozsahu dôvodná a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2 241,71 EUR.
34. Súd zároveň považoval za potrebné zdôrazniť, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Súd mal za to, že v odôvodnení rozsudku dostatočne poukázal na tie skutkové a právne okolnosti, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie veci, teda jasne a zrozumiteľne zodpovedal, či došlo zo strany žalovaného v rozhodnom čase k hromadnému prepúšťaniu, či si žalovaný splnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce z hromadného prepúšťania, či mohol byť predmetom dohody o skončení pracovného pomeru aj nárok podľa § 73 ods. 8 Zákonníka, aký je jeho účel a zmysel, rovnako tiež aký je zmysle ustanovení o hromadnom prepúšťaní, pričom zodpovedaním týchto otázok dospel k záveru o dôvodnosti žalovaného nároku. Vzhľadom na to súd nedal odpoveď na všetky žalovaným
nastolené otázky, resp. sa nezaoberal všetkými žalovaným prednesenými argumentmi a tvrdeniami. Súd však musel poukázať na to, že argumentačná línia žalovaného sa v priebehu sporu vyvíjala až do takej miery, že si žalovaný v jednotlivých tvrdeniach v značnej miere sám sebe odporoval, a to napríklad aj tým, že vo svojich prvých vyjadreniach popieral skutočnosť, že u žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu, na druhej strane však v záverečnej reči tvrdil, že jednoznačne vedel, že sa pracovné pomery budú ukončovať s väčším počtom zamestnancov než 30 (teda že bolo splnené kritérium hromadného prepúšťania), čím svoje prvotné tvrdenia o neexistencií hromadného prepúšťania poprel. Inak povedané, skoršie argumenty a tvrdenia žalovaného boli popreté jeho neskoršími argumentami a tvrdeniami, a preto súd jeho procesnú obranu považoval za v značnej miere účelovú a tendenčnú, keďže svoje skutkové a právne tvrdenia vo veľkej miere len prispôsoboval vývoju argumentácie žalobkyne a ňou predloženým dôkazom. Zároveň súd poukázal na to, že podľa § 185 ods. 1 C.s.p. nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale len tie, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a keďže na zistenie skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci postačovali len listinné dôkazy predložené stranami sporu, súd nepovažoval za potrebné vykonať iné dôkazy, napr. výsluch žalobkyne ako strany sporu, prípade výsluch žalobcov v ostatných obdobných veciach alebo výsluch Beatrice Melicharovej, ktorej svedecká výpoveď realizovaná v inom právne a skutkovo totožnom spore bola predložená v listinnej podobe, prípadné iné dôkazy navrhované stranami sporu. Hoci žalovaný namietal dôkaznosť písomných výpovedí ostatných žalobcov, súd túto jeho námietku nepovažoval za dôvodnú najmä preto, že z vecného hľadiska neuviedol žiadne argumenty spochybňujúce samotný obsah predmetných výpovedí (t.j. opísanie skutkového deja týkajúceho sa spôsobu a priebehu skončenia pracovného pomeru dotknutých žalobcov) a preto súd pri zistení skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci vychádzal aj z týchto písomných výpovedí. Rovnaký záver súd vyslovil aj k námietkam žalovaného vo vzťahu výsluchu svedkyne Beatrice Melicharovej.
35. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd odkázal na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/51/2017 zo dňa 28.11.2018, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoPr/5/2019 zo dňa 30.09.2020, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017), podľa ktorých nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.. Pri náhrade mzdy (bez ohľadu na jej právny základ) Zákonník práce výslovne neupravuje jej splatnosť, preto pri určení splatnosti náhrady mzdy treba vychádzať z § 129 ods. 1 Zákonníka práce, pričom v danom prípade bola splatnosť mzdy dohodnutá pozadu najneskôr do 10. dňa nasledujúceho mesiaca (čo vyplývalo z nesporných tvrdení strán sporu). Keďže nárok na náhradu mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce vznikol dňa 31.07.2020 (t.j. dňom kedy došlo k hromadnému prepúšťaniu bez splnenia akejkoľvek zákonnej povinnosti žalovaného vzťahujúcej sa k hromadnému prepúšťaniu), jeho splatnosť nastala najneskôr dňa 10.08.2020 a teda do omeškania s plnením tejto peňažnej povinnosti sa žalovaný dostal dňa 11.08.2020. Na základe uvedeného súd mohol žalobkyni priznať úroky z omeškania až od 11.08.2020.
36. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 18.09.2019 do 26.07.2022 vo výške 0 %, na základe čoho súd priznal žalobkyni právo na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od 11.08.2020 do zaplatenia.
37. Súd konanie v časti pôvodne uplatnených úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne od 02.08.2020 do 10.08.2020 z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti podľa § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil.
38. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalobkyni ako plne úspešnej strane sporu (jej neúspech spočíval len v nepatrnej časti príslušenstva, ktorú žalobkyňa zobrala späť bez uvedenia dôvodu, na základe čoho zavinila v tejto časti zastavenie konania) priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.