Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-32-2023.pdf
PDF · 166.9 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/32/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. J. X, U., proti žalovanému: O. Y.Č. Č. Y. G. T., so sídlom D. O. X, U., K. M.: W. - F. Y. Ú. Y., Y. Y.D. X. XX, U., Z.: XX XXX XXX, zastúpený advokátkou J.. J.N. H., so sídlom Na X. XX, U., o opravu chýb v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.októbra 2022 č.k. 21C/39/2018-230 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému oznámiť Y. R. pochybenie v evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia žalobkyne za roky 1989 a 1990, počas ktorých čerpala materskú a rodičovskú dovolenku ako zamestnanec žalovaného. Žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, s tým, že o výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobkyňou tým, že o pochybení žalovaného v evidenčnom liste sa žalobkyňa dozvedela po priznaní starobného dôchodku v júli 2016 doručením jej Rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 7.6.2016. V prílohe výpočtu zistila, že v roku 1989 má vykázané 4 odpracované dni a v roku 1990 28 pracovných dní, čo sa podľa jej tvrdenia nemôže zakladať na pravde, nakoľko sa nepretržite starala o dve malé deti narodené po roku, a to až do návratu do zamestnania v roku 1992. Podľa jej zistení v mzdovej učtárni malo ísť o riadnu dovolenku, avšak žalobkyňa o ňu nežiadala. Okrem toho zákon nedovoľoval matkám čerpať riadnu dovolenku počas materskej dovolenky. Z mzdových listov z rokov 1989 a 1990 má podľa žalobkyne vyplývať, že ani v jednom roku nemala odpracované žiadne dni, sú tam však dni vykázané ako „náhrada mzdy“. Žalobkyňa prehlásila, že v označených rokoch neodpracovala ani jeden deň a pokiaľ jej bývalý zamestnávateľ vykázal riadnu dovolenku, poškodil ju dvakrát. Ukrátil ju o dávky materskej alebo rodičovskej dovolenky a tým, že tieto dni nevykázal pre Sociálnu poisťovňu ako náhradnú - vylúčiteľnú dobu, poškodil ju aj na výške starobného dôchodku.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.4.2019 žalobkyňou uplatnený nárok v celom rozsahu neuznal, čo odôvodnil tým, že žalobkyňa podľa mzdového listu za rok 1988 nastúpila na materskú dovolenku dňa 1.12.1988. Materská dovolenka jej trvala do 11.6.1989. Dňa 7.7.1989 podala žalobkyňa žiadosť o ďalšiu materskú dovolenku, pričom určila rozsah ďalšie materskej dovolenky na obdobie
od 8.7.1989 do 8.1.1990. V súlade s jej žiadosťou jej žalovaný poskytol ďalšiu materskú dovolenku. Ďalšia materská dovolenka žalobkyne bola skrátená z dôvodu jej ďalšieho tehotenstva a priznania materskej dovolenky. Na materskú dovolenku s druhým dieťaťom nastúpila žalobkyňa dňa 23.12.1989 a táto trvala do 6.7.1990. Dňa 16.7.1990 podala žalobkyňa žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky na obdobie od 4.8.1990 do 18.1.1993. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že obdobie rokov 1989 a 1990, za ktoré sa žalobkyňa domáha priznania chýb v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia, bolo vykázané v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia správne. Žalobkyňa v období od 12.6.1989 do 7.7.1989 a v období od 7.7.1990 do 3.8.1990 nebola na materskej dovolenke, a ani jej nebola poskytnutá ďalšia materská dovolenka. Zákonnou podmienkou na poskytnutie ďalšej materskej dovolenky bola žiadosť žalobkyne. Bez podania žiadosti žalovaný nemohol poskytnúť ďalšiu materskú dovolenku. Rozsah trvania ďalšej materskej dovolenky určila samotná žalobkyňa vo svojich žiadostiach. V oboch žiadostiach o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky samotná žalobkyňa určila presný dátum, odkedy má byť poskytnutá táto ďalšia materská dovolenka. V súlade so žiadosťami žalobkyne bola žalobkyni poskytnutá materská dovolenka, ako aj ďalšie materské dovolenky, ich trvanie bolo správne vyznačené v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia, a preto evidenčný list považoval žalovaný v celom rozsahu za správny a v súlade s reálnym stavom. Žalovaný označil za nesprávne tvrdenie žalobkyne, že žalovaný v jej prípade postupoval v rozpore so Zákonníkom práce, keď je určil čerpanie dovolenky na dobu, po ktorú bola na materskej dovolenke, respektíve ďalšej materskej dovolenke. Počas čerpania materskej dovolenky, ani ďalšej materskej dovolenky žalobkyni nebolo určené čerpanie dovolenky na zotavenie. Túto čerpala až po skončení materskej dovolenky a pred nástupom na ďalšiu materskú dovolenku. Začiatok ďalšej materskej dovolenky určila sama žalobkyňa v žiadostiach o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky. Žalobkyni nebolo možné poskytnúť ďalšiu materskú dovolenku skôr, ako o to sama požiadala a v inom rozsahu, ako uviedla vo svojich žiadostiach. To, že roky 1989 a 1990 nie sú v zmysle výpočtu starobného dôchodku žalobkyni považované za tzv. náhradnú dobu, spôsobila sama žalobkyňa. Len ona mohla požiadať o ďalšiu materskú dovolenku a určiť rozsah, t.j. začiatok jej poskytovania. Žalobkyni nárok na dovolenku na zotavenie vznikal aj počas trvania materskej dovolenky a aj ďalšej materskej dovolenky. Žalobkyňa po skončení ďalšej materskej dovolenky na mladšie dieťa nastúpila dňa 1.12.1992 do zamestnania. Pracovný pomer žalobkyne skončil na základe dohody o rozviazaní pracovného pomeru ku dňu 31.3.1993. Žalobkyňa pri ukončení pracovného pomeru podpísala výstupný list, v ktorom bolo výslovne uvedené, že má celkový nárok na dovolenku v trvaní 6 dní (t. j. za rok 1993), ostatná dovolenka za predchádzajúce roky bola plne vyčerpaná. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa najneskôr podpísaním výstupného listu mala možnosť oboznámiť sa s počtom dní dovolenky, ktoré jej pri skončení pracovného pomeru zostali. Žalobkyňa si tak bola vedomá čerpania dovolenky na zotavenie v spornom období roku 1989 - 1990, inak nie je zrejmé, prečo sa dovolenky na zotavenie nedomáhala od zamestnávateľa najneskôr pri skončení pracovného pomeru v roku 1993. Okrem uvedeného sa žalobkyňa mohla oboznámiť s prípadnými nezrovnalosťami jej odpracovaných dní aj v roku 2006, kedy v zmysle ustanovenia § 226 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa prvý krát zašle informáciu o stave individuálneho účtu poistencom narodených v rokoch 1951 až 1960 do konca roku 2006. Adresáti listov boli upozornení, aby si skontrolovali údaje uvedené v informácii o stave individuálneho účtu a v prípade chýb kontaktovali ich vtedajšieho zamestnávateľa. V zmysle uvedeného tak, podľa názoru žalovaného, žalobkyni uplynula nielen subjektívna, ale aj objektívna premlčacia lehota na domáhanie sa nároku na opravu prípadných chýb v evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia.
4. Žalobkyňa vo svojej replike zo dňa 3.10.2019 uviedla, že nemôže namietať proti predloženému dôkazu žalovaným, a to žiadostiam, v ktorých si sama určila dobu čerpania ďalšej materskej dovolenky. Poukázala na tú skutočnosť, že uvedené žiadosti podpísala s plnou dôverou k zamestnávateľovi, ktorý má vedomosť ako určiť túto dobu a čo podpísať. Uvedené vníma s odstupom času ako zneužitie tejto dôvery, aj keď je presvedčená, že ju nikto nechcel poškodiť. Zdôraznila, že predmetom žaloby je riadna dovolenka na zotavenie, ktorá bola vyplatená v období medzi materskou dovolenkou a ďalšou dovolenkou v rozpore s § 108 zákona č. 52/1989 Zb. a bez jej žiadosti, a tým vznikla aj chyba evidenčnom liste pri počtoch dní náhradnej doby. Na evidenčnom liste za rok 1989 je započítaných 365 dní, ale počet dní náhradných dôb je 361 dní a podľa toho Sociálna poisťovňa 4 dni vykázala ako odpracované dni. Na evidenčnom liste za rok 1990 je započítaných 365 dní, ale počet náhradných dôb je 337 a podľa toho Sociálna poisťovňa vykázala 28 dní ako odpracované dni. Pokiaľ bola žalobkyni vsunutá a vyplatená riadna dovolenka v období medzi materskou dovolenkou a ďalšou materskou dovolenkou, žalobkyňa uvedené obdobie vnímala len ako obdobie materskej a ďalšie materskej pri dvoch deťoch po roku. Podľa názoru žalobkyne žalovaný konal v rozpore so zákonom, pretože žiadosť o ďalšiu materskú
dovolenku nemožno predkladať ako žiadosť o riadnu dovolenku v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. K námietke premlčania žalobkyňa uviedla, že o pochybení žalovaného v takom rozsahu, ako bolo uvedené, sa dozvedela až počas skúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 7.6.2016, doručenej jej koncom júla 2016 a žaloba bola na súd podaná dňa 29.12.2017. V ďalšom žalobkyňa žiadala súd, aby zohľadnil skutkový stav, keď aj napriek tomu, že jej bola v rokoch 1989 a 1990 vyplatená a vykázaná dovolenka, skutková pravda je taká, že sa nepretržite starala o deti do troch rokov a preto trvá na svojej žalobe.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 16.12.2019 k žalobkyňou namietanému postupu žalovaného, kedy mal zameniť žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky so žiadosťou o poskytnutie dovolenky na zotavenie, ako aj k namietanej dôkaznej núdzi na strane žalovaného, kedy žalovaný nepredložil žiadosť žalobkyne o poskytnutie dovolenky tak, aby bezprostredne nadväzovala na skončenie materskej dovolenky, uviedol, že archivácia dovolenkových lístkov, prípadne žiadostí v zmysle Zákonníka práce je neúčelná a nadbytočná. Dovolenkové lístky nie je povinné archivovať viac ako rok. Táto zákonná lehota je správna opodstatnená. Čerpanie dovolenky vyplýva z mzdových listov. Nie je preto potrebné preukazovať čerpanie dovolenky ešte aj dovolenkovými lístkami, prípadne žiadosťou. Žalovaný poukázal na to, že predložil dôkazy jednoznačne preukazujúce poskytnutie materskej dovolenky a ďalšej materskej dovolenky žalobkyni, a to v zákonnej dĺžke. Mzdové listy za rok 1988, 1989, 1990 a žiadosti žalobkyne o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky nespochybniteľne podľa žalovaného dokazujú správnosť jeho postupu. Keďže žalobkyni skončila materská dovolenka, mala povinnosť buď nastúpiť do zamestnania, alebo čerpať dovolenku na zotavenie (určenú zamestnávateľom). Podľa názoru žalovaného žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepredložila dôkaz preukazujúci správnosti tvrdenia a dôvodnosť žaloby. Žalovaný pripustil, že žalobkyňa v súčasnosti môže subjektívne vnímať obdobie rokov 1988 až 1992 ako nepretržité čerpania materskej dovolenky, čo však nezakladá i nárok na opravu správne vedeného Evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia. Žalobkyňa mala počas obdobia tridsiatich rokov viaceré možnosti oboznámiť sa so svojím osobným spisom a namietať správnosť, napríklad mzdových listov. Už pri skončení pracovného pomeru v roku 1993 mala žalobkyňa možnosť namietať celkové čerpanie dovolenky na zotavenie. Vo Výstupnom liste bolo výslovne uvedené, že mala celkový nárok na dovolenku v trvaní 6 dní (za rok 1993). Ostatná dovolenka za predchádzajúce roky bola plne vyčerpaná. Preto žalovaný zotrval na námietke premlčania nároku na opravu Evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia. Žalovaný zopakoval svoju argumentáciu, že žalobkyňa v období od 12.6.1989 do 7.7.1989 a v období od 7.7.1990 do 3.8.1990 nebola na materskej dovolenke a ani jej nebola poskytnutá ďalšia materská dovolenka. Počas uvedeného sporného obdobia žalobkyňa čerpala dovolenku na zotavenie a táto bola následne správne evidovaná v mzdových listoch za predmetné roky a vykázaná v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.
6. Podaním doručeným súdu dňa 3.11.2021 žalobkyňa ozrejmila súdu spôsob výpočtu straty na dôchodku, ktorý jej mal byť spôsobený nesprávnou evidenciou v Evidenčnom dôchodkovom liste žalovaným. V tomto podaní zároveň žalobkyňa apelovala na súd, aby neakceptoval dôkazy žalovaného, a to žiadosti o ďalšiu materskú dovolenku, nakoľko tieto sú neetické a v rozpore s dobrými mravmi a zároveň nepreukazujú, že žalobkyňa nemala nárok na náhradnú dobu v rokoch 1989 a 1990. V závere navrhla ako ďalší dôkaz výsluch jej manžela.
7. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 24.1.2022 uviedol, že výpočet uvádzaný žalobkyňou nepreukazuje pochybenie v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia, a teda ani dôvodnosť podanej žaloby. Tvrdenie žalobkyne, že roky 1989 a 1990 mali byť v celom rozsahu posudzované ako tzv. náhradné doby na účely výpočtu starobného dôchodku, označil žalovaný za mylné. V tejto súvislosti poukázal na zákonné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako aj Zákonníka práce. Uviedol, že za výkon práce sa považuje aj doba dovolenky, z čoho vyplýva, že žalobkyňa v spornom období vykonávala pracovnú činnosť, a preto tieto sporné doby museli byť vykázané ako odpracované dni a nemôžu sa považovať za náhradné doby pre účely výpočtu starobného dôchodku žalobkyne. K spochybnenej platnosti právnych úkonov - žiadosti o ďalšiu materskú dovolenku zo dňa 7.7.1989 a zo dňa 16.7.1990 žalovaný uviedol, že ide o platné právne úkony, ktoré sa nepriečia dobrým mravom. Žiadosti sú právnymi úkonmi samotnej žalobkyne, a preto nie je zrejmé, aký rozpor s dobrými mravmi žalobkyňa namieta. Predmetné žiadosti boli zákonnou podmienkou na poskytnutie ďalšej materskej dovolenky, do konania boli predložené ako dôkazné prostriedky preukazujúce dĺžku trvania ďalšej materskej dovolenky žalobkyne a podporujú správnosť údajov uvedených v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia.
8. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie z písomných a ústnych vyjadrení sporových strán, ako aj z predložených listinných dôkazov. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 7.7.2016 č. 556 226 6809 0, mal za preukázané, že žalobkyni bol odo dňa 26.3.2016 priznaný starobný dôchodok v sume 566,60 eur mesačne. Rozhodujúce obdobie bolo určené v súlade s § 63 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. ako kalendárne roky pred rokom, v ktorom boli splnené podmienky nároku na dôchodok, a to kalendárne roky 1984 až 2015. Do rozhodujúceho obdobia nepatria kalendárne roky pred 1. januárom 1984 a ani kalendárne roky, počas ktorých poistenec získal 365 (366) dní náhradnej doby, doby štúdia, doby výkonu civilnej služby, obdobia poberania invalidného dôchodku po 31.12.2007 priznaného a vyplácaného Sociálnou poisťovňou alebo obdobie dôchodkového poistenia, za ktoré nemožno určiť osobný mzdový bod. Ďalej z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa získala náhradnú dobu podľa § 9 zákona č. 100/1988 Zb., okrem iného v kalendárnom roku (rozhodné pre toto konanie) 1989 - 361 dní a v kalendárnom roku 1990 - 337 dní, za obdobia ktoré jej patrí pomerná časť osobného mzdového bodu 0,3. Z osobného listu dôchodkového poistenia, tvoriaceho prílohu k vyššie označenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, mal rovnako za preukázané, že v roku 1989 mala žalobkyňa pre potrebu výpočtu starobného dôchodku vykázané 361 dní náhradnej doby a v roku 1990 337 dní náhradnej doby. Z rodných listov mal súd za preukázané že žalobkyni sa dňa 14.1.1989 narodil syn N. a dňa 18.1.1990 sa jej narodil syn J.. Čestným prehlásením, ktorého dôveryhodnosť potvrdili bývalí kolegovia žalobkyne R.. Z. X., O.., R.. T. Č., O.., R.. P. J., O.., žalobkyňa vyhlásila, že počas pracovného pomeru u žalovaného v rokoch 1989 a 1990 neodpracovala ani jeden deň z dôvodu čerpania materskej a rodičovskej dovolenky, konkrétne od 1.1.1989 do 14.1.1989 bola v nemocnici a následne sa starala o svojich synov N. G. J.. Ďalej prehlásila, že ak jej žalovaný v danom období rokov 1989 a 1990 vykázal čerpanie dovolenky, bolo to bez jej súhlasu a vedomia a že až do doručenia rozhodnutia o priznaní dôchodku v roku 2016 nemala vedomosť o nezrovnalostiach vo výkaze pracovnej činnosti v rámci jej pracovného pomeru u žalovaného, konkrétne o vykázaní 4 odpracovaných dní počas roku 1989 a 28 odpracovaných dní v roku 1990, a preto nemohla podniknúť žiadne kroky na požadovanie nápravy tohto stavu. Predmetné čestné vyhlásenie nie je datované. Z mzdového listu za rok 1989 vyplýva, že žalovaný žalobkyni v tomto roku vykázal počet dní 361 „na materskej dovolenke“ (položka č. 74 mzdového listu) a počet 20 dní dovolenky na zotavenie (položka č. 76 mzdového listu). Z mzdového listu za rok 1990 vyplýva, že žalovaný žalobkyni v tomto roku vykázal počet dní 337 „na materskej“ a 20 dní dovolenky na zotavenie. Podľa evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia žalovaný evidoval žalobkyni v roku 1989 361 dní náhradnej a v roku 1990 337 dní náhradnej doby. Žalovaný listom zo dňa 21.6.2017 reagoval na žiadosť žalobkyne o úpravu, respektíve zmenu v evidenčnom liste, v ktorom ju informuje, že zamestnankyňa, ktorá mzdovú agendu pre žalovaného v rozhodnom čase spracovávala už pre žalovaného nepracuje, doklady pre overenie nepretržitosti čerpania materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky nie sú k dispozícii, a preto nie je možné zmeniť evidenčný list žalobkyne. Zo žalovaným predložených „Žiadostí o ďalšiu materskú dovolenku“ zo dňa 7.7.1989 a zo dňa 16.7.1990 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa požiadala o ďalšiu materskú dovolenku od 8.7.1989 do 8.1.1990; a z dôvodu narodenia mladšieho syna o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky odo dňa 4.8.1990 do 18.1.1993. Z dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 24.3.1993 vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ a žalobkyňa ako zamestnankyňa rozviazali pracovný pomer dohodou ku dňu 31.3.1993. Na uvedenej listine sa nachádza informácia o tom, že dovolenka je vyčerpaná, ďalšie údaje ako súdom predpokladaný dátum a podpis nie sú úplné a čitateľné. Z výstupného listu žalobkyne ku dňu skončenia pracovného pomeru 31.3.1993 vyplýva, že celkový nárok na dovolenku bol 6 pracovných dní, ku dňu výstupu bolo čerpaných 6 pracovných dní, čiže rozdiel bol 0. Na žiadosť žalobkyne zo dňa 28.11.2016 jej Sociálna poisťovňa oznámila listom zo dňa 18.1.2017, že podľa evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia, nachádzajúceho sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, sú vykázané ňou požadované údaje nasledovne: rok 1989 - 4 odpracované dni, 361 dní náhradných dôb, hrubý zárobok 2.710 Sk; rok 1990 - 28 odpracovaných dní, 337 dní náhradných dôb, hrubý zárobok 2.258 Sk; rok 1991
- 365 dní náhradných dôb, bez hrubého zárobku. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 11.9.2017 vyplýva, že žalobkyňa mala finančné prostriedky vo výške 2.710 Sk v roku 1989 a vo výške 2.258 Sk v roku 1990 vyplatené ako „vyrovnanie“ - kód označenie 66 a „štvrťročné prémie“ - kód označenia 78, ako vyplýva zo mzdových listov.
Žalobkyňou navrhnutý dôkaz-výsluch manžela súd prvej inštancie nevykonal z dôvodu, že na pojednávaní konanom dňa 19.10.2021 bol osobne prítomný manžel žalobkyne ako verejnosť a na otázku súdu, či existuje predpoklad, že manžel bude v konaní vypočutý ako svedok, odpovedala žalobkyňa záporne. Navyše mal za to, že ide o rodinného príslušníka, ktorý by vec mohol posúdiť len
z osobného pohľadu, pričom nemôže mať vedomosť o vzniku, prípadne o dôvodoch, pre ktoré malo prísť k pochybeniu v Evidenčných listoch dôchodkového zabezpečenia žalobkyne, preto súd aj z tohto dôvodu považoval jeho výsluch za nadbytočný.
9. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 157 ods. 1, 2, § 108 ods. 1, 3 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce účinný od 01.01.1989 (ďalej len „Zákonník práce“). Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že mu nevyplýva zo žiadneho predpisu povinnosť archivovať dovolenkové lístky po dobu dlhšiu ako desať rokov, ktorá lehota už uplynula, a preto nemôže preukázať, že žalobkyňa o dovolenku na zotavenie v uvedenom čase požiadala. V tejto súvislosti poukázal aj na ust. § 108 ods. 1 Zákonníka práce účinného v rozhodnom období, v zmysle ktorého zamestnávateľ za dodržania zákonných podmienok (predchádzajúci súhlas príslušného odborového orgánu) určí podľa plánu dovoleniek zamestnancovi dovolenku. Jediné obmedzenie, ktoré sa môže vzťahovať na prejednávaný spor je obsiahnutý v ustanovení § 108 ods. 3, že nemôže ísť o obdobie, počas ktorého je zamestnankyňa na materskej dovolenke, čo však preukázateľne žalobkyňa v čase od 11.6.1989 do 8.7.1989 nebola. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na obdobie od 6.7.1990 (keď žalobkyňa nastúpila na „riadnu materskú dovolenku“ s druhým dieťaťom dňa 23.12.1989) do 4.8.1990, od kedy žalobkyňa žiadosťou zo dňa 16.7.1990 požiadala o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky na obdobie od 4.8.1990 do 18.1.1993.
10. Konštatoval, že zákonnou podmienkou na poskytnutie ďalšej materskej dovolenky bola žiadosť žalobkyne, ktorá o ňu preukázateľne nepožiadala tak, aby mohla bezprostredne nasledovať po „riadnej“ materskej dovolenke. Presný dátum, od kedy mala byť žalobkyni poskytnutá ďalšia materská dovolenka, žalobkyňa vo svojich žiadostiach špecifikovala. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa v období od 12.6.1989 do 7.7.1989 a v období 7.7.1990 do 3.8.1990 nebola na materskej dovolenke, ani jej nebola poskytnutá ďalšia materská dovolenka. Konštatoval tiež, že vychádzajúc z vyššie uvádzaných záverov, ktoré rovnako vyplývajú aj z mzdových listov, k pochybeniu žalovaného v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia žalobkyne nedošlo. Vyslovil názor, že pochybenie na strane žalobkyne, keď nepožiadala zamestnávateľa o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky včas, nie je možné reparovať v rámci tohto súdneho konania. Pokiaľ by z vykonaného dokazovania bolo aj preukázané, že žalobkyňa nemala čerpať dovolenku na zotavenie, čo však zo žiadnych prostriedkov procesného útoku predložených žalobkyňou nevyplýva, i v takom prípade by vznikol časový priestor, počas ktorého žalobkyňa preukázateľne nebola na materskej dovolenke, ani na ďalšej materskej dovolenke, a v takom prípade by uvedené časové obdobie musel zamestnávateľ vykázať ako neospravedlnenú absenciu na pracovisku, čo by rovnako malo za následok, že by žalobkyňa nemala vykázané roky 1989 a 1990 ako odpracované v celku a Sociálna poisťovňa by pri priznávaní starobného dôchodku uvedené musela rovnako zohľadniť. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. K žalovaným vznesenej námietke premlčania, majúc za to, že žalobkyňa mala možnosť sa oboznámiť s počtom dní dovolenky pri ukončení pracovného pomeru dohodou dňa 31.3.1993, kedy žalobkyňa podpísala Výstupný list, súd prvej inštancie poukázal na postavenie žalobkyne ako zamestnankyne, ktorej slovenský právny poriadok priznáva postavenie slabšej strany sporu. Sama žalobkyňa v priebehu konania viacnásobne uvádzala, že nemá právnické vzdelanie, a preto pripustil, že v čase skončenia pracovného pomeru nemusela mať žalobkyňa vedomosť o tom, aké údaje si má skontrolovať a ktoré budú dôležité pre priznanie starobného dôchodku v budúcnosti. Prihliadol aj na žalobkyňou predložené čestné vyhlásenie, v ktorom uviedla, že o „nezrovnalostiach vo výkaze pracovnej činnosti v rámci jej pracovného pomeru“ sa dozvedela až doručením Rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku v roku 2016. Rovnako súd prvej inštancie vyhodnotil tvrdenie žalovaného o tom, že sa žalobkyňa mala možnosť v zmysle § 226 ods. 2 písm.b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, dozvedieť informáciu o stave jej individuálneho účtu do konca roka 2006, za nedôvodnú, nakoľko zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva povinnosť Sociálnej poisťovne zasielať uvedenú informáciu do vlastných rúk poistenca a žalovaný toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal.
11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1,2 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
12. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznať jej náhradu
trov konania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.b/, f/ a h/ CSP. Uviedla, že na materskú dovolenku nastúpila 1.12.1988 a tá trvala do 11.6.1989 podľa § 157 ods. 1 Zákonníka práce, ale 28 týždňov je podľa kalendára do 15.5.1989. K žiadostiam o ďalšiu materskú dovolenku uviedla, že „najprv bola veľmi prekvapená, čo to je, bolo jej to veľmi cudzie, šok“. Postupne akokoľvek sa snažila, nevedela to prijať, naopak vynárali sa jej pochybnosti, nie je to jej štýl, ani podpis sa jej nezdá. Nemohla to napísať na stroji ona, nemali ho doma, v práci nebola, peniaze jej nosila kolegyňa cestou domov. Nevie, odkiaľ by vedela tie dátumy. A v zamestnaní vedeli, že musí a chce pokračovať na ďalšej materskej až do troch rokov mladšieho syna. Napokon nemá doma ani kópie týchto žiadosti, ale má všetko od prvého zamestnania chronologicky uložené a všetko, čo riešila. Opakovane žiadala súd, aby neprijal tieto žiadosti ako dôkazy o tom, že sa sama rozhodla a určila presné dátumy o neskoršom nástupe na ďalšiu materskú dovolenku, pretože nie je autorom týchto žiadostí. Tvrdenia žalovaného, že si bola vedomá čerpania dovolenky na zotavenie v spornom období rokov 1989 a 1990 označila za mylné. Už v Čestnom prehlásení tvrdila, že nemala vedomosť o nároku na dovolenku a na výstupnom liste je napísané: „Celkový nárok na dovolenku 6 pracovných dní, ku dňu výstupu čerpané 6 prac. dní, rozdiel 0 prac. dní“ a veta, že ostatná dovolenka za predchádzajúce roky bola plne vyčerpaná, tam vôbec nie je. Ani na Dohode o rozviazaní pracovného pomeru nie je zmienka o dovolenke za predchádzajúce roky a na Zápočtovom liste pre nového zamestnávateľa je len veta Dovolenka vyčerpaná - 6 dní za rok 93. O chybe žalovaného rozsahu sa dozvedela len z priznania starobného dôchodku. Na pojednávaní sa k tomu vyjadrovala a žiadala vidieť originály, nakoľko podpisy boli takmer neviditeľné. V prvej vete odôvodnenia sudkyňou došlo podľa žalobkyne k nedorozumeniu, alebo sa jej nepodarilo správne vyjadriť to, čo myslela. Reagovala takto: „Vážený súd, žalovaná sa odvoláva na obdobie mojej ďalšej materskej dovolenky a predkladá ako dôkaz moje žiadosti s výrazným poukazom, že sama som si určila dobu čerpania ďalšej materskej dovolenky. Proti tomuto dôkazu dnes nemôžem namietať“. ... Ako už spomínala, hneď po vzhliadnutí týchto žiadosti ich nevedela prijať za svoje, ale rukopis dosť nečitateľného podpisu sa dal zle posúdiť. Zamýšľala sa nad tým, kto ich teda mohol napísať, prípadne aj podpísať. Pátrala po kontaktoch na vtedajšie kolegyne - priateľky na sekretariáte, bohužiaľ už nežijú. Nevedela, čo má robiť. Ale vedela, že žiadosti ona nepísala. Na pojednávaní už bola odhodlaná poukázať na to, že sa jej nezdá ani podpis - bol takmer nečitateľný, chcela vidieť originál, ale ani žalovaný nemal originály. V tejto replike tiež dôkazne preukázala nesúlad medzi evidenčným listom, mzdovými listami a listom SP z 18.1.2017 (všetko je už prílohami spisu). Poznamenala, že na pojednávaní na jej námietku, že ak by mala čerpať 20 dní dovolenky, tak rok 1989 by musel mať 381 dní (361 materská +20 dovolenka), žalovaný odpovedal, že na mzdovom liste v sumároch je len nárok na 20 dní dovolenky. V závere dokazovania však žalovaný tvrdil, že vyčerpala celú dovolenku za všetky predchádzajúce roky do skončenia pracovného pomeru, a tiež mylne tvrdil, že o tom mohla vedieť. Žiadosť ženy na materskej dovolenke o čerpanie dovolenky na zotavenie nie je štandardná žiadosť zamestnanca, ale žiadosť v zmysle § 108 ods. 4 zák.č. 52/1989 Zb. a je minimálne tak dôležitá ako žiadosť o ďalšiu materskú dovolenku. Je tak dôležitá, že ak by ju zamestnávateľ mal, určite by ju neskartoval (v archíve sú aj absenčné karty, ktoré tiež neladia s evidenčným listom, ale žalovaný im neprikladá potrebnú váhu). Žalovaný podľa nej túto zákonnú žiadosť nemôže predložiť, pretože nebola a nie je. Nemohla požiadať o riadnu dovolenku, keď o nej nevedela. Mzdové listy môžu byť nespochybniteľné, len ak k tomu nie je dôvod. Žiadosť o riadnu dovolenku nie je, žiadosti o ďalšiu materskú dovolenku spochybnila a je tu ešte vyjadrenie riaditeľky THS SAV Z.. J., že na sporné dni sa viažu vyrovnanie a prémie (dôkazy listy sú už v spise). Žaloba bola podaná pred vypršaním doby premlčania, o chybe v rozsahu, ktorý je predmetom sporu, sa dozvedela z doručenia priznania starobného dôchodku s podrobným popisom a vysvetlivkami. Na pojednávaní dňa 19.10.2021 bola vyzvaná sudkyňou doručiť výpočet rozdielu na starobnom dôchodku a bolo oznámené, že súd si vyžiada spis Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Sa/2/2017. Toto konanie je t.č. pozastavené do skončenia tohto, nakoľko sa jedná o tú istú vec. Najprv v domnienke, že ide o administratívnu chybu v rozhodnutí o priznaní dôchodku, podala odvolanie priamo do Sociálnej poisťovne, ktoré bolo zamietnuté, preto ďalšie odvolanie(žaloba) muselo ísť už na Krajský súd. Na potvrdenie správnosti jej výpočtu doložila v prílohe listiny, ktoré našla v spomínanom spise na krajskom súde, a to počítačový výstup prepočtu, ktorý robila manuálne podľa návodu vo výmere jej starobného dôchodku. Tiež priložila 2 listy komunikácie o snahe protistrany vtedy ešte bez zastúpenia advokátky, že bola snaha tento problém riešiť, čo teda pripúšťa pochybenie. Dôkazy, a to žiadosti o ďalšiu materskú dovolenku, ktoré predkladá žalovaný, považovala žalobkyňa za neetické z dôvodu skutkovej pravdy, a to, že opakovane čestne prehlasuje, že nie je ich tvorcom a podpis je podozrivý, spochybnila ich. Mala za to, že žiadosti o ďalšiu materskú dovolenku, ak sú spochybnené, nemôžu byť platnými právnymi úkonmi. Poukázala na uznesenie NS SR sp.zn. 4 Cdo/13/2009: „U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ a správnosť, t j. pravdivosť. Ak vystaviteľ
popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky“. Predmetné čestné vyhlásenie je datované v sprievodnom liste (doložený v spise) a tiež z obsahu sa dá určiť, kedy a za akým účelom bolo vyhotovené. Našla vzory aj bez dátumu, a na tomto nie je dátum, lebo bolo podpisované postupne v rozpätí asi 10 dní. Je to podľa nej hodnoverný a zákonný dôkaz. Mzdové listy sú prílohami spisu. V dokazovaní upozornila, že ak v mzdovom liste v roku 1989 žalovaný vykázal 361 dní „na materskej“ a 20 dní dovolenky na zotavenie, potom rok 1989 by musel mať 361+20=381 dní. Podobne je na mzdovom liste za rok 1990 337 dní „na materskej“ a 20 dní dovolenka na zotavenie, teda rok 1990 by musel mať 2337+20=357 dní. Na toto upozornenie žalovaný odpovedal, že ide len o nárok na dovolenku. Na konci dokazovania opakovane tvrdí, že všetku dovolenku za roky 1989 až 1993, teda do skončenia pracovného pomeru vyčerpala a tiež mylne tvrdí, že o tom vedela. Evidenčný list je prílohou spisu. Podkladom pre evidenčný list sú mzdové listy. Evidenčný list bol vyplnený zamestnávateľom: Rok 1989 Započítateľné dni 365; Dni náhr. dôb 361 a Hrubý zárobok 2710. Sociálna poisťovňa pre určenie starobného dôchodku vychádzala z evidenčného listu a rozdiel 4 dni medzi Započítateľnými dňami 365 a Dňami háhr. dôb 361 určila ako odpracované dni. Rovnakým postupom bol vyplnený aj rok 1990, kde vznikol rozdiel 28 dni. (List SP zo 18.1.2017 je už v spise). Poznámka: V konaní tejto veci na Krajskom súde proti Sociálnej poisťovni č.k. 6Sa/2/2017 (t.č. prerušené do skončenia tohto konania) sa Sociálna poisťovňa doteraz vyjadrila, že na základe evidenčného listu aj mzdových listov, je jej dôchodok priznaný správne. Uviedla, že pri jednom z mnohých stretnutí s mzdovou účtovníčkou p. T. (už nie zamestnancom THS SAV) jej povedala, že nech jej to opraví tá mzdárka, ktorá vtedy pracovala. Vie, že právne to nie je možné, napriek tomu vypátrala (THS SAV nechcela žiadne kontakty ani mená poskytnúť) kontakt na jednu bývalú účtovníčku p. O.. Pre jej zdravotný stav hovorili len telefonicky a chcela ju navštíviť, aby jej vysvetlila, ako to vtedy bolo. Povedala, že sa chyby robili a aktuálne sa aj riešili a aj ona opravovala to, čo sa stalo v minulosti. Bola toho názoru, že žiadosti o ďalšiu materskú dovolenku, ak sú spochybnené, nemôžu byť platnými právnymi úkonmi. Opakovane a čestne prehlásila, že nie je ich vystaviteľom. Nemala by ich kde na stroji napísať. Z tejto dohody sa mohla maximálne dozvedieť, že vyčerpala dovolenku za obdobie od nástupu do zamestnania po skončení ďalšej materskej až do skončenia pracovného pomeru. Keďže o nároku na dovolenku aj počas materskej dovolenky nevedela, potom sa to ani z tejto dohody dozvedieť nemohla. Túto listinu okrem iných doniesla na pojednávanie pre porovnávanie podpisov s podpismi na spochybňovaných žiadostiach. Na výstupnom liste je napísané: Celkový nárok na dovolenku 6 pracovných dní, ku dňu výstupu čerpané 6 prac. dní, rozdiel 0 prac. dní. A veta, že ostatná dovolenka za predchádzajúce roky bola plne vyčerpaná, tam vôbec nie je. Toto uviedol žalovaný v rámci dokazovania. Keďže o nároku na dovolenku aj počas materskej dovolenky nevedela, potom sa to ani z Výstupného listu nemohla dozvedieť. To sú tie sporné dni 4 v roku 1989 a 28 v roku 1990, ktoré nekorešpondujú so Mzdovými listami z rokov 1989 a 1990. Žalovaný tvrdí, že tieto sporné dni sú dňami dovolenky. Ak by to bola pravda, potom by sa 20 dní dovolenky na zotavenie zo mzdových listov prenieslo na evidenčný list ako 4 dni v roku 1989 a 20 dní dovolenky na zotavenie za rok 1990 sa prenieslo ako 28 dní, čo považuje za pochybenie. Poukázala na list riaditeľky Z.. E.. J.Á. (v spise), ktorá sa vyjadrila, že k týmto sporným dňom sa viažu v roku 1989 finančné prostriedky 2 710 Sk a v roku 1990 2 258 Sk vyplatené ako vyrovnanie a štvrťročné prémie. Uviedla, že na prvé pojednávanie prišiel aj jej manžel (požiadala ho, aby išiel len ako verejnosť, prvýkrát v živote sa mala zúčastniť pojednávania na súde, je plachá) a keď sa sudkyňa opýtala, či vystúpi ako svedok, povedala, že nie. Ale na druhom pojednávaní sa dohodli, že ak jej to môže pomôcť, tak môže svedčiť. Tiež bola toho názoru, že ako blízka osoba nemôže svedčiť. Len tá otázka ju pomýlila. Žalovaný, ako dokazovala, sa neskôr aj snažil spor riešiť, pričom komunikovala o tom aj so Sociálnou poisťovňou (listy sú v spise). Priložila ešte jeden list zo Sociálnej poisťovne s návrhom na riešenie zo dňa 14.9.2017, ktorý pri úsilí dovolať sa spravodlivosti, ešte získala zo spisu v tejto veci na Krajskom súde Bratislava. Na tomto liste zo 14.9.2017 je predvyplnený evidenčný list, dokonca aj s odvolávkou na § 3 ods. 7 vyhlášky MPSVaR SR č. 290/1949 Z.z., na ktorý sa aj sama odvolávala v snahe doriešiť vec ešte pred podaním žaloby. Žiadosti v zmysle §157 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré predložil žalovaný zo dňa 7.7.1989 a zo dňa 16.7.1990 už objasňovala a sporovala a tiež žiadala, aby ich súd prvej inštancie neprijal ako dôkazy založené na skutočnej pravde, že ich sama napísala. Je to podľa nej neetické a v rozpore s dobrými mravmi, cíti sa potrestaná za to, že v náročnom období na materskej dovolenke s dvomi deťmi dôverovala zamestnávateľovi, teda tomu, kto mal a aj vedel, aké úkony sú v tejto veci potrebné. Vo svojom písomnom vyjadrení z 3.10.2019 ...prosila súd, aby prihliadol na to, že nemá právne vzdelanie a chcela upraviť svoje tvrdenie tak, že ak jej bola riadna dovolenka vsunutá a vyplatená v období medzi materskou dovolenkou a ďalšou materskou dovolenkou. Stále sa vyjadrovala, že ak, pretože ani dnes nie je preukázané, či to bola dovolenka, alebo vyrovnanie, či iné. Na mzdových listoch sú sporné dni
označené aj ako suma náhrad kód 28 a v SUMÁROCH ako na dovolenke kód 76. Na pojednávaní dňa 12.4.1922 predložila sudkyni a žalovanej k nahliadnutiu niekoľko listín z obdobia rokov 1988-1992 s jej podpismi, aby mohli porovnať rozdiel s podpisom na žiadostiach, nevyjadrili sa k tomu. Zároveň na tomto pojednávaní jej bolo súdom navrhnuté, či si nechce nájsť advokáta a obom stranám, či sa nechcú pokúsiť o uzatvorenie zmieru. Súhlasili, hneď na druhý deň začala s úsilím nájsť advokáta, bohužiaľ, nepodarilo sa jej v tomto štádiu konania už nájsť (že túto agendu už nerobia, alebo že je to veľa roboty, že to nebudú robiť). Po zdĺhavej snahe sa jej nepodarilo napokon stretnutie s novou riaditeľkou protistrany, nakoniec ju odkázala na právnu zástupkyňu. S advokátkou J.. H. to bolo rýchle a konštruktívne. Hovorili len telefonicky, pretože jej ochota bola jednať len o trovách. Tiež sa jej opýtala, že ak by sa aj znalecky potvrdilo, že žiadosti nepodpísala, čo potom. Odvetila jej, že v takom prípade by napadli to, že nespĺňala nárok na ďalšiu materskú dovolenku...Bola veľmi sklamaná, dúfala, že sa dohodnú aspoň na tom, že napíšu list do Sociálnej poisťovne, kde priznajú, že v evidencii jej dochádzky sú pochybenia, ale že po toľkých rokoch nevedia ako a na základe čoho. Je jej ľúto že ani jedna strana nechce akceptovať jej čestné vyhlásenie. Dnes už vie, že presne toto sa stalo mnohým matkám na materských dovolenkách, o ničom netušili a až pri priznaní dôchodku zistili pochybenie. Mnohé to aj riešili aj u ombudsmana. Dozvedela sa to hlavne pri návštevách v infocentre v Sociálnej poisťovni, ale že sa väčšinou nedovolali opravy, mnohé ženy to ani nemuseli zistiť. Zároveň sa pýtala aj sa pýta príležitostne žien v jej veku, či vedeli o tom, že počas materskej mali aj nárok dovolenku. Priateľka jej povedala, že jej susedke sa to stalo, zamestnávateľ ju „zahrnul na do stavu, aby je vyplatil starú dovolenku a potom pokračoval v ďalšej materskej. Bývalá právnička zo Sociálnej poisťovne povedala, že robili to tak zamestnávatelia, že chceli matkám pomôcť a vyplatiť dovolenku hneď. Ani jedna z jej štyroch sestier o dovolenke v čase materskej nevedela. Ide o ženy približne v jej veku, takže to bolo okolo rokov 1988 -1992. Vtedy materské dovolenky aj ďalšie materské dovolenky preplácali samotní zamestnávatelia. O tomto všetkom Sociálna poisťovňa vie, veľakrát bola zisťovať informácie k tomuto problému v infocentre Sociálnej poisťovne a vždy zistila, že každá pracovníčka o tom vie. Dnes je to tak, že materskú dovolenku platí SP a ďalšiu materskú ÚPSVR. Z nadobudnutia všetkých zistení a informácii o tejto problematike mala za to, že mnohí zamestnávatelia účelovo využili vtedy platné zákony a vyhlášky, aby mohli vyplácať dovolenky matkám na materskej aj tak, že tie ženy o tom ani nevedeli (boli, museli, byť doma s deťmi). Dovolenkové lístky ani nemuseli byť, vedeli dobu skartácie). Tiež si myslí, že vtedy mzdárky nevedeli, aký to bude mať po rokoch dosah na dôchodky. K pochybeniu na evidenčnom liste podľa žalobkyne došlo, pretože takto vyplnený evidenčný list bol v sociálnej poisťovni prečítaný takto: Sociálna poisťovňa pre určenie starobného dôchodku vychádzala z evidenčného listu, a rozdiel 4 dni medzi Započítateľnými dňami 365 a Dňami náhr. dôb 361 určila ako odpracované dni. Rovnakým postupom bol vyplnený aj rok 1990, kde vznikol rozdiel 28 dní (List SP z 18.1.2017 v spise). Nežiada žiadnu reparáciu spred viac ako tridsiatich rokov. Domáha sa len toho, aby zamestnávateľ priznal pochybenie v evidenčnom liste pre Sociálnu poisťovňu, ktorá jej dôchodok potom môže opraviť. Môže tak urobiť na základe jej Čestného vyhlásenia tak, ako je v petite žaloby a ako jej navrhla aj sama Sociálna poisťovňa v liste zo 14.9.2017. V zmysle § 3 ods. 7 a/ Vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 290/1994 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o sociálnom zabezpečení, platí, že do hrubých zárobkov sa nezapočítavajú zárobky, ktoré občan dosiahol v náhradných dobách. Ak tieto doby trvali celý kalendárny rok a boli vylúčené, nepovažuje sa tento rok za kalendárny rok so zárobkami. A podľa § 255 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 9 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov spĺňala podmienky pre priznanie náhradnej doby po celý rok 1989 a 1990, pretože súbežne v nich platil aj bod 5 tohto paragrafu: doba starostlivosti rodiča o dieťa do troch rokov veku pred 1. januárom 2001. Preto v infocentre Sociálnej poisťovne ju opakovane a rovnako usmernili, ako môže byť v jej prípade evidenčný list opravený, čo tlmočila žalovanému, avšak napokon sa nenašla dobrá vôľa alebo odvaha zo strany žalovaného. V prílohe doložila aj list zo Sociálnej poisťovne zo dňa 14.9.2017 pre THS SAV so žiadosťou o vyplnenie evidenčného listu priamo na zasielanom formulári. Na základe vyššie uvedeného mala za to, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení nevyhodnotil všetky dokazovania správne, alebo sa s niektorými vôbec nevysporiadal. Na nové pojednávania maximálne plnila návrhy z nich plynúce. Nové pojednávania u nej vyvolávali pocit, že jej súd dáva šancu až dovtedy, kým ju nevyviedol z omylu žalovaný, že to len plní procesné úkony. Poukázala na čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1,2, § 181 ods. 2 CSP, Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.12.2020, sp. zn.20bdo/56/2020.
13. Čo sa týka výroku o trovách konania, žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie nespravodlivo priznal žalobcovi (správne žalovanému) nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, pretože neprihliadol na § 257 CSP. Konštatovala, že žalobu podala až po márnej a dlhej snahe domôcť sa svojho práva mimosúdnou cestou, ktoré takmer skončilo dohodou, čo ju povzbudilo dokončiť to podaním
žaloby o súdnu pomoc. Verila, že už len súd môže prihliadnuť na jej úprimné a pravdivé dokazovanie. Dokazovanie sa jej robilo ťažko, pretože žalovaný robil obštrukcie a nová riaditeľka dokonca zakazovala podriadeným poskytovať jej informácie a nahliadať do listín, a tak dodnes mnohé veci nemohla zistiť. Je dôchodkyňa so stredoškolským vzdelaním, poberá len starobný dôchodok. Žije skromne, zodpovedne a čestne. Žiadala, aby súd zohľadnil nepomer postavenia jej bývalého zamestnávateľa a ju vzhľadom k zaťaženiu znášať trovy. Ťažko nesie, že sa musím súdiť o to, čo jej zaslúžene patrí, a neviem si to vymôcť. Právnik jej na začiatku poradil, že nemusí mať advokáta a keď jej bolo odporúčané na súde nájsť si advokáta, už bolo neskoro. Až po zamietnutí žaloby má nejakú pomoc. Cíti sa diskriminovaná a potrestaná za to, že sa venovala starostlivosti o deti a nekontrolovala mzdové účtovníčky, zákony.
14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Z obsahu textu odvolania mal za zrejmé, že žalobkyňa napáda najmä ním predložené dôkazy-Žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky zo dňa 7.7.1989 a Žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky zo dňa 16.7.1990 (ďalej len „Žiadosti“), pričom spochybňuje ich pravosť. Ide však o listiny, ktoré zakladali právo žalobkyne čerpať ďalšie materské dovolenky. Len na základe týchto písomných Žiadostí mohol žalobkyni poskytnúť ďalšie materské dovolenky. Žalobkyňa výhody zo Žiadostí, t.j. poskytnutie ďalších materských dovoleniek, prijímala. Keď však žalobkyni nevyhovujú dátumy uvedené na Žiadostiach, tak tieto dôkazy označuje za nepravé. Preto tvrdenia žalobkyne o nepravosti oboch Žiadostí sú podľa neho účelové. Vo veci pravosti Žiadostí uviedol, že v súlade so zákonom č. 395/2002 Z.z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, sú originály oboch Žiadostí uložené v Archíve SAV. S originálmi oboch Žiadostí sa osobne oboznámila žalobkyňa, ktorá po pojednávaní konanom dňa 12. apríla 2022, bola nahliadnuť do svojej osobnej zložky v Archíve SAV. S overenými fotokópiami sa žalobkyňa oboznámila aj na pojednávaním konanom dňa 23. septembra 2022, keď tieto, v súlade s výzvou súdu, predložil. Vzhľadom na uvedené, preto nie je podľa žalovaného možné aplikovať na tento súdny spor žalobkyňou označený judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/13/2009 zo dňa 24. februára 2010. Podľa predmetného judikátu žalovaný súdu v konaní predložil len fotokópiu listiny a tvrdil, že originál neexistuje. Dôkazné bremeno tak logicky ležalo na žalovanom, ktorý mal preukázať pravosť listiny. V tomto súdnom konaní súdu predložil overené fotokópie oboch Žiadostí. Originály Žiadostí si žalobkyňa osobne prezrela. Ak žalobkyňa naďalej mala pochybnosti o pravosti podpisov na Žiadostiach, mala navrhnúť znalecké dokazovanie. Súd výslovne žalobkyňu poučil o možnosti navrhnúť znalecké dokazovanie za účelom zistenia pravosti podpisu žalobkyne na Žiadostiach. Žalobkyňa napriek zrozumiteľnému poučeniu súdu, znalecké dokazovanie nenavrhla. Dôkazné bremeno preto jednoznačne ležalo na žalobkyni. Súd prvej inštancie v konaní postupoval v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď hodnotil Žiadosti jednotlivo a aj v súvislosti s ostatnými predloženými a vykonanými dôkazmi. Zo Žiadostí, mzdových listov, Evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia a aj z tzv. absenčných kariet jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa čerpala v spornom období dovolenku na zotavenie. Absenčné karty, ktoré predložila žalobkyňa potvrdzujú, že žalobkyňa po skončení materskej dovolenky a pred nástupom na ďalšiu materskú dovolenku, čerpala dovolenku na zotavenie - viď absenčná karta rok 1990 - nástup 27.12.1989 na materskú dovolenku v trvaní 28 týždňov do 6.7.1990 a následne dovolenka na zotavenie od 7.7.1990 do 3.8.1990, od 4.8.1990 ďalšia materská dovolenka. Vo veci výkladu kódov uvedených v mzdových listoch za roky 1989 a 1990, žalobkyni bola v roku 1989 vyplatená suma 2 710 Kčs a bola evidovaná v mzdovom liste po kódom 28 a 29. Kód 28 predstavuje sumu náhrad, t.j. náhradu za poskytnutú dovolenku a kód 29 predstavuje mzdu spolu vrátane náhrady za poskytnutú dovolenku. V roku 1990 bola žalobkyni vyplatená suma 2 258 Kčs a bola evidovaná v mzdovom liste pod kódom 28 a 29. Za oba roky bol pod kódom 76 evidovaný celkový ročný nárok na dovolenku, nie skutočne čerpaná dovolenka. Prijatie náhrady mzdy za dovolenku na zotavenie nie je sporné, keďže žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 12. apríla 2022 uviedla, že tieto náhrady prijala. Na základe uvedeného, súd prvej inštancie nemohol na základe vykonaných dôkazov dospieť k iným skutkovým zisteniam, ako tým, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí. Preto nie je daný dôvod na podanie odvolania podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ Civilného sporového poriadku. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný uviedol, že pri posudzovaní tohto sporu súd prvej inštancie správne aplikoval zákonné ustanovenia § 157 ods. 1 a 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce. V zmysle uvedených, vtedy platných zákonných ustanovení, bola maximálne dĺžka materskej dovolenky 28 týždňov. Táto maximálna dĺžka materskej dovolenky bola žalobkyni poskytnutá. Následne podľa ustanovenia § 157 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce žalobkyňa požiadala o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky na prvé dieťa (Žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky zo dňa 7.7.1989) a dňa 16.7.1990 požiadala žalobkyňa o poskytnutie ďalšej materskej
dovolenky na druhé dieťa (Žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky zo dňa 16.7.1990). V Žiadostiach žalobkyňa vymedzila trvanie oboch ďalších materských dovoleniek. Obom týmto Žiadostiam z pozície zamestnávateľa v celom požadovanom rozsahu vyhovel. Tieto skutočnosti boli zaznamenané v mzdových listoch sa roky 1989 a 1990 a následne v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia. Žalobkyňa v spornom období nebola na materskej dovolenke ani na ďalšej materskej dovolenke. Čerpala dovolenku na zotavenie, ktorá sa považuje sa výkon práce a nie je tzv. náhradnou dobou v zmysle ustanovení zákona o sociálnom zabezpečení. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne aplikoval zákonné ustanovenia § 157 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce. Nie je tak daný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ Civilného sporového poriadku. Pokiaľ žalobkyňa zdôvodnila podanie odvolania aj naplnením odvolacieho dôvodu podľa ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku, keď mal súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožniť žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobkyňa v texte odvolania nekonkretizuje, o aké pochybenie súdu má ísť, ani nešpecifikuje postup súdu, ktorý by mal viesť k nespravodlivému súdnemu procesu. Jediný procesný postup, ktorý uvádza žalobkyňa v odvolaní, je nevykonanie žalobkyňou navrhovaného dôkazu- výsluchu jej manžela. Nevykonanie tohto dôkazu súdom prvej inštancie bolo v súlade s Civilným sporovým poriadkom a nezakladá dôvod na pochybnosti o spravodlivosti súdneho procesu. Žalobkyňa bola na prvom pojednávaní výslovne súdom poučená, že ak jej manžel zotrvá v pojednávacej miestnosti, jeho výsluch ako svedka v ďalšom priebehu súdneho konania nebude možný. Žalobkyňa uviedla, že poučeniu rozumie a nenavrhuje svojho manžela ako svedka. V tejto súvislosti uviedol, že v celom súdnom konaní súd prvej inštancie postupoval s ohľadom na postavenie žalobkyne ako slabšej strany sporu. Opakovane žalobkyňu poučoval (napr. o výsluchu svedka, o možnosti znaleckého dokazovania, atď.) a taktiež jej odporúčal nechať sa zastúpiť advokátom. Skutočnosť, že žalobkyňa nevyužila z akýchkoľvek dôvodov zastúpenie advokátom, nie je dôvod na podanie odvolania podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku. Záverom uviedol, že súd prvej inštancie v tomto súdnom konaní postupoval voči žalobkyni ako slabšej strane sporu mimoriadne citlivo a so zachovaním všetkých procesných práv, ktoré žalobkyni patria. So žalobkyňou opakovane komunikoval pred začatím tohto súdneho konania, ako aj v jeho priebehu. Jeho stanovisko, komunikované aj žalobkyni, je od začiatku identické a nemenné, a teda, že nie je daný dôvod na opravu údajov v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia. Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz o nesprávnosti údajov uvedených v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia a všetky listiny, ktorými disponuje žalobkyňa, a ktoré sa nachádzajú v jej osobnej zložke v Archíve SAV, potvrdzujú správnosť údajov uvedených v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia. V spojení s ustanoveniami § 157 ods. 1 a 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce, nie je možný iný záver, ako potvrdenie správnosti všetkých údajov uvedených v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia. Súd prvej inštancie správne posúdil túto právnu vec, postupoval v konaní v súlade s Civilným sporovým poriadkom a z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, preto podľa žalovaného nie sú dané dôvody odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, f/ ani h/ Civilného sporového poriadku. Predmetný rozsudok tiež považoval za náležite odôvodnený s použitím príslušných právnych predpisov. Preto sa v plnom rozsahu s jeho znením stotožnil.
15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť, ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
17. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj správne po vecnej a právnej stránke vyhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Neboli tak naplnené žalobkyňou uvedené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a nebol zistený taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by
znemožnil žalobkyni uskutočňovanie jej procesných práv v zmysle § 365 ods. 1 písm.b/ CSP, aj keď žalobkyňa bližšie tento odvolací dôvod nešpecifikovala. Žalobkyňou navrhnutý dôkaz-výsluch manžela súd prvej inštancie správne nevykonal z dôvodu, že na pojednávaní konanom dňa 19.10.2021 bol osobne prítomný manžel žalobkyne ako verejnosť a na otázku súdu, či existuje predpoklad, že manžel bude v konaní vypočutý ako svedok, odpovedala žalobkyňa záporne. Možno sa stotožniť aj s jeho konštatovaním, že ide o rodinného príslušníka, ktorý by vec mohol posúdiť len z osobného pohľadu, pričom nemôže mať vedomosť o vzniku, prípadne o dôvodoch, pre ktoré malo prísť k pochybeniu v Evidenčných listoch dôchodkového zabezpečenia žalobkyne, preto súd aj z tohto dôvodu považoval jeho výsluch za nadbytočný. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením stotožnil a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
19. Evidenciu súvisiacu s dôchodkovým poistením je zamestnávateľ povinný zabezpečovať v súlade so zákonom o sociálnom poistení prostredníctvom tlačiva, ktorým je evidenčný list dôchodkového poistenia, a ktorý predkladá príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne.
20. Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala uloženia povinnosti žalovanému vykonať opravu v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia za roky 1989 a 1990 dôvodiac tým, že v týchto rokoch neodpracovala ani jeden deň z dôvodu čerpania materskej a rodičovskej dovolenky, pričom jej žalovaný ako bývalý zamestnávateľ vykázal riadnu dovolenku bez jej vedomia a ukrátil ju o dávky materskej alebo rodičovskej dovolenky a tým, že tieto dni nevykázal pre Sociálnu poisťovňu ako náhradnú- vylúčiteľnú dobu, poškodil ju aj na výške starobného dôchodku, o čom sa mala dozvedieť až z Rozhodnutia o priznaní dôchodku v roku 2016. Toto tvrdenie žalobkyne vyvrátil žalovaný svojim tvrdením, že žalobkyňa v období od 12.6.1989 do 7.7.1989 a v období od 7.7.1990 do 3.8.1990 nebola na materskej dovolenke v zmysle ust. § 157 ods. 1 Zákonníka práce a ani jej nebola poskytnutá ďalšia materská dovolenka podľa § 157 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré tvrdenie podporujú aj ním doložené dôkazy, a to Žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky zo dňa 7.7.1989 a Žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky zo dňa 16.7.1990. Spornou otázkou v konaní bolo, či v čase medzi skončením zákonnej doby materskej dovolenky a následne podaním žiadosti o čerpanie ďalšej materskej dovolenky v zmysle § 157 ods. 2 Zákonníka práce, účinného v rozhodnom čase, čerpala žalobkyňa dovolenku na zotavenie, keď spornými boli 4 dni v roku 1989 a 28 dní v roku 1990. Bolo preukázané, že žalobkyňa v tomto spornom období preukázane nebola na materskej dovolenke ani na ďalšej materskej dovolenke, preto nešlo o tzv. náhradnú dobu v zmysle zákona o sociálnom poistení. Čo sa týka spochybňovania uvedených žiadostí o ďalšiu materskú dovolenku žalobkyňou v odvolaní, keď uvádza, že „najprv bola veľmi prekvapená, čo to je, bolo jej to cudzie, šok,.. nevedela to prijať, naopak vynárali sa jej pochybnosti, nie je to jej štýl, ani podpis sa jej nezdá,.. že nie je autorom týchto žiadostí, po vzhliadnutí týchto žiadosti ich nevedela prijať za svoje, ale rukopis dosť nečitateľného podpisu sa dal zle posúdiť, zamýšľala sa nad tým, kto ich teda mohol napísať, prípadne aj podpísať, tieto jej vyjadrenia sú v rozpore s vyjadrením žalobkyne zo dňa 14.1.2020, doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.1.2020, kde uviedla, že žalovaný neeticky predkladá dôkazy-žiadosti o ďalšiu materskú dovolenku z roku 1989 a z roku 1990, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou len podpísala, má ich vďaka jej dôvere, že spochybňuje ňou podpísanú žiadosť o čerpanie ďalšej materskej dovolenky tak, aby sa medzi nimi mohla vykázať riadna dovolenka pre ich účelovosť a aj ako zneužitie jej dôvery, ako aj v rozpore s replikou žalobkyne zo dňa 3.10.2019, v ktorej uviedla, že nemôže namietať proti predloženému dôkazu žalovaným, a to žiadostiam, v ktorých si sama určila dobu čerpania ďalšej materskej dovolenky a že uvedené žiadosti podpísala s plnou dôverou k zamestnávateľovi, ktorý má vedomosť ako určiť túto dobu a čo podpísať. Uvedené vyníma s odstupom času ako zneužitie tejto dôvery, aj keď je presvedčená, že ju nikto nechcel poškodiť. Uviedla tiež, že má za to, že má nárok na opravu-doplnenie evidenčného listu aj napriek tomu, že žalovaný predkladá ako dôkaz tieto žiadosti, ktoré s dôverou podpísala tak, ako jej to bolo odporúčané zamestnávateľom. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobkyne, že žiadosti o ďalšiu materskú dovolenku, ak sú spochybnené, nemôžu byť platnými právnymi úkonmi. V súlade so žiadosťami žalobkyne bola žalobkyni poskytnutá materská dovolenka, ako aj ďalšie materské dovolenky, ich trvanie bolo správne vyznačené v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia a preto evidenčný list možno považovať v celom rozsahu za správny a v súlade s reálnym stavom. S tvrdením žalobkyne, že nepožiadala o čerpanie riadnej dovolenky sa súd prvej inštancie správne vysporiadal, keď sa stotožnil so žalovaným, že mu nevyplýva zo žiadneho predpisu povinnosť archivovať dovolenkové lístky po dobu dlhšiu ako desať rokov, lehota ktorá už uplynula, a preto nemôže preukázať, že žalobkyňa o dovolenku na zotavenie v uvedenom čase požiadala. V tejto súvislosti poukázal aj na
ust. § 108 ods. 1 Zákonníka práce účinného v rozhodnom období, v zmysle ktorého zamestnávateľ za dodržania zákonných podmienok (predchádzajúci súhlas príslušného odborového orgánu) určí podľa plánu dovoleniek zamestnancovi dovolenku. Jediné obmedzenie, ktoré sa môže vzťahovať na prejednávaný spor je obsiahnutý v ustanovení § 108 ods. 3, že nemôže ísť o obdobie, počas ktorého je zamestnankyňa na materskej dovolenke, čo však preukázateľne žalobkyňa v čase od 11.6.1989 do 8.7.1989 nebola. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na obdobie od 6.7.1990 (keď žalobkyňa nastúpila na „riadnu materskú dovolenku“ s druhým dieťaťom dňa 23.12.1989) do 4.8.1990, od kedy žalobkyňa žiadosťou zo dňa 16.7.1990 požiadala o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky na obdobie od 4.8.1990 do 18.1.1993. Možno sa stotožniť tiež s názorom súdu prvej inštancie, že pochybenie na strane žalobkyne, keď nepožiadala zamestnávateľa o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky včas, nie je možné reparovať v rámci tohto súdneho konania. Žalobkyňa podľa mzdového listu za rok 1988 nastúpila na materskú dovolenku dňa 1.12.1988. Materská dovolenka jej trvala do 11.6.1989. Dňa 7.7.1989 podala žalobkyňa žiadosť o ďalšiu materskú dovolenku, pričom určila rozsah ďalšie materskej dovolenky na obdobie od 8.7.1989 do 8.1.1990. V súlade s jej žiadosťou jej žalovaný poskytol ďalšiu materskú dovolenku. Ďalšia materská dovolenka žalobkyne bola skrátená z dôvodu jej ďalšieho tehotenstva a priznania materskej dovolenky. Na materskú dovolenku s druhým dieťaťom nastúpila žalobkyňa dňa 23.12.1989 a táto trvala do 6.7.1990. Dňa 16.7.1990 podala žalobkyňa žiadosť o poskytnutie ďalšej materskej dovolenky na obdobie od 4.8.1990 do 18.1.1993. Vzhľadom na uvedené obdobie rokov 1989 a 1990, za ktoré sa žalobkyňa domáha priznania chýb v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia, bolo vykázané v Evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia správne. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj odvolaciu námietku týkajúcu sa priznania nároku žalovanému na náhradu trov konania, pretože na tieto mu vznikol nárok ako strane plne úspešnej v konaní v zmysle § 255 ods. 1 CSP a nebol daný dôvod hodný osobitného zreteľa pre použitie výnimky podľa § 257 CSP.
21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.