Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Co-54-2022.pdf
PDF · 181.16 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/54/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: S. N. Ž., V.: XX XXX XXX, R. XA, H., zastúpeného Z. Y. W., G..M..B.., V.: XX XXX XXX, U. XX/B, H., proti žalovanej: U. I., R. XA, H., zastúpenej V.. C. Š., H. XX, H., o vypratanie priestorov, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 03.11.2021, č.k. 11C/398/2013-408, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vypratať ubytovací priestor č. XX, nachádzajúci sa na X. poschodí C. H. - Č. H., ktorý je súčasťou stavby „S. S., R. X/A“, súp. číslo XXXX, postavenej na pozemkoch reg. „X.“ parc. č. XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, okres H. V., obec H. - I. Č.Ť. S., katastrálne územie S., vedenom Okresným úradom Bratislava - odbor katastrálny (ďalej len „ubytovací priestor“) do 60 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania vo výške 100% (výrok II.), s tým, že o výške náhrady rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III.).
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 28.10.2013 domáhal voči žalovanej vypratania ubytovacieho priestoru z titulu jeho užívania bez právneho dôvodu. Uviedol, že sporové strany uzavreli dňa 08.12.2009 zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, v znení jej dodatkov (ďalej len „zmluva o poskytovaní sociálnej služby“ alebo „zmluva“), v zmysle ktorej žalobca poskytoval žalovanej sociálne služby, vrátane ubytovania v ubytovacom priestore a žalovaná mala povinnosť platiť úhradu za túto službu v určenej sume mesačne, ktorú povinnosť si riadne v období od februára 2013 do augusta 2013 neplnila, čím jej vznikol nedoplatok v sume 447,31 eura. I napriek tomu, že žalobca zaslal žalovanej dňa 22.08.2013 výzvu na zaplatenie neuhradenej časti mesačných úhrad spolu s upozornením na možnosť výpovede zmluvy, žalovaná predmetný nedoplatok nezaplatila. Žalobca vyzval žalovanú dňa 22.08.2013 i na podpis dodatku č. 6 ku zmluve z dôvodu zmeny rozhodujúcich skutočností na určenie úhrady za sociálnu službu; žalovaná tento odmietla podpísať, a preto jej dal žalobca dňa 18.09.2013 výpoveď zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa § 74 ods. 14 písm. a) a písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej len „zákon č. 448/2008 Z.z.“), s výpovednou lehotou 30 dní. Žalovaná, ktorá prevzala predmetnú výpoveď dňa 18.09.2013, ubytovací priestor po uplynutí výpovednej lehoty nevypratala a naďalej ho užíva.
3. Žalovaná namietala neplatnosť výpovede zmluvy o poskytovaní sociálnej služby pre absenciu faktického, ako i zákonného dôvodu. Poukázala na to, že nedoplatok v sume 447,71 eura (správne má byť 447,31 eura - pozn. odvolacieho súdu) mal zodpovedať úhrade za stravu s označením D-9, v rozsahu večera (diabetická), ktorú v čase jeho vzniku odhlasovala. Zdôraznila, že bola nútená odoberať stravu v príslušnom rozsahu, hoci zmluva obsahovala v tomto smere len záväzok žalobcu poskytovať jej stravu. Vzhľadom na to, že ročný výdaj prijímateľa na nákup diabetickej stravy u poskytovateľa bol v roku 2011 najmenej 3.489 eur, v roku 2012 najmenej 3.358 eur a v roku 2013 najmenej 3.256 eur, čo predstavovalo 62% z príjmu, pri predložení návrhu dodatku č. 6, účinného od 01.08.2013, nesúhlasila s povinným nákupom diétnej stravy, i keď za zníženú sumu (z 2,30 eura na 2,23 eura); preto sa rozhodla dodatok nepodpísať. Žalovaná upriamila pozornosť na to, že žalobcovi zákon č. 448/2008 Z.z. nepriznával oprávnenie vypovedať zmluvu, iba ak by išlo o prípad podľa § 74 ods. 12 tohto zákona; za skutočnosť odôvodňujúcu uzavretie dodatku pritom nepovažovala zmenu mesačnej úhrady v závislosti od zmeny ceny stravnej jednotky, ale len zmenu príjmu na strane prijímateľa. Po zaplatení určenej sumy by jej zostalo 102,49 eura, pričom nedotknuteľný zostatok životného minima 20% predstavoval 39,62 eura; ostalo by jej tak len 62,88 eura. Žalovaná poukazom na spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytovaní sociálnej služby argumentovala, že jej dodatky s ňou žalobca individuálne nedojednal, tieto obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky, čo malo za následok neplatnosť zmluvy.
4. Žalovaná si súčasne vzájomným žalobným návrhom (žalobou) uplatnila voči žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 268,35 eura za obdobie od 08.12.2009 do 31.05.2011, ako časti úhrady zaplatenej žalobcovi bez právneho dôvodu pre nesprávnu aplikáciu cenového predpisu Všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta SR Bratislavy (ďalej len „VZN“) č. 1/2004.
5. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe prvý krát rozsudkom zo dňa 16.01.2018 (č.k. 11C/398/2013-274) tak, že žalobu žalobcu, ako i vzájomnú žalobu žalovanej, zamietol a rozhodol o nároku sporových strán na náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením zo dňa 31.07.2020, sp. zn. 3Co/324/2018, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolanie žalovanej odmietol a žalobcovi proti žalovanej v súvislosti s konaním o vzájomnej žalobe priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd označil právny názor súdu prvej inštancie o absencii výpovedného dôvodu podľa § 74 ods. 14 písm. a) a písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z. za založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Pre posúdenie existencie výpovedných dôvodov, a tým vyhodnotenia platnosti/neplatnosti výpovede zo dňa 18.09.2013, bol podľa neho rozhodujúci stranami sporu dohodnutý vecný rozsah služieb poskytovaných žalovanej a zistenie, či do jeho rámca patrila i obslužná činnosť - stravovanie, či sa žalovaná zaviazala túto odoberať a platiť za ňu úhradu v príslušnej sume, rovnako ako i skutočnosť, či vôbec a ak áno, aký vplyv malo jej oznámenie o odhlásení stravy listom zo dňa 18.02.2013 na jej zmluvne dojednané povinnosti, a to i so zreteľom na jej argumentáciu o existencii dôvodov podľa § 72 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z.z. V súvislosti s výpovedným dôvodom podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z. bolo podľa odvolacieho súdu smerodajné, či zmena výšky úhrady za stravovanie predstavovala rozhodujúcu skutočnosť na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73 citovaného zákona, v prípade ktorej zmeny boli strany povinné uzatvoriť dodatok k zmluve. Za účelom ďalšieho postupu vo veci odvolací súd konštatoval, že strany sporu nepochybne uzavreli dňa 08.12.2009 zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, ktorá má charakter zmluvy podľa § 51 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a podľa § 74 ods. 1 zákona č. 488/2008 Z.z. Žalobca ako verejný poskytovateľ sociálnych služieb tieto neposkytuje ich prijímateľom ako obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť, keď ich dodávanie je regulované ustanoveniami zákona č. 448/2008 Z.z.; potom i zmluva o poskytovaní sociálnych služieb, odrážajúca záväzné a regulačné ustanovenia, nepodlieha ustanoveniam Smernice rady č. 93/13 EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Na jej základe sa žalobca v súlade s ustanovením § 12 ods. 1 písm. c) zákona č. 448/2008 Z.z. zaviazal poskytovať žalovanej sociálnu službu pobytovou formou celoročne, stanoviac jej obsah v článku II., bod 1 zmluvy; do jej rámca patrilo i zabezpečenie stravovania. I keď v zmluve nebol explicitne definovaný záväzok žalovanej odoberať stravu, ale len záväzok žalobcu túto obslužnú službu žalovanej poskytovať, povinnosti žalobcu korešpondovalo právo žalovanej odoberať stravu ako súčasť dojednaného rámca poskytovaných služieb. Ten bol stranami viac krát menený dodatkami zmluvy, naposledy dodatkom č. 4 zo dňa 30.12.2011 a dodatkom č. 5 zo dňa 01.07.2013, podľa ktorých medzi poskytované obslužné činnosti patrili ubytovanie a strava v súlade s diétou D-9, večera. Dohodnutý odber jedál bol uvedený v prílohe jednotlivých dodatkov a podpísanými stranami v intenciách zmluvy. Žalovaná oznámila žalobcovi
listom zo dňa 18.02.2013 svoj úmysel predbežne neodoberať stravu a ani za ňu neplatiť, majúc za to, že predmetné oznámenie a dôvody v ňom uvedené ju oprávňovali jednostranne zmeniť dohodnutý rozsah poskytovaných služieb, ktorú skutočnosť mal posúdiť konajúci súd, vychádzajúc pritom zo zmluvných dojednaní, v rámci ktorých si strany dohodli možnosť zmeny ustanovení zmluvy formou písomných dodatkov, podpísaných oboma stranami, zohľadniac i ustanovenie § 74 ods. 11 zákona č. 488/2008 Z.z. Súd prvej inštancie sa pritom mal vysporiadať s argumentáciou žalobcu o jeho povinnosti zabezpečovať žalovanej stravu, ako aj argumentáciou žalovanej o existencii dôvodov podľa § 72 ods. 9 zákona č. 488/2008 Z.z., ktorých preukázanie ju zaťažovalo. V nadväznosti na to mal konajúci súd vyhodnotiť, či žalovanej vznikol dlh spočívajúci v nedoplatku za obslužnú činnosť - stravovanie, v rozhodnom období, v žalobcom deklarovanej výške, či bol žalobca v takom prípade oprávnený vypovedať zmluvu podľa § 74 os. 14 písm. a) zákona č. 448/2008 Z.z., ako i tým, či existoval výpovedný dôvod podľa § 74 ods. 14 písm. b) citovaného zákona; v tom prípade bolo potrebné zohľadniť i ods. 12 citovaného ustanovenia, a to v nadväznosti na § 73 zákona, a tieto vykladať systematickým spôsobom v ich vzájomnej súvislosti.
6. Súd prvej inštancie po vrátení veci vykonal dokazovanie a ustálil, že Hlavné mesto SR Bratislava, ako vlastník stavby so súpisným č. XXXX, S. S. na R. X/A v H., protokolom zo dňa 22.07.2005, č. XXXXXXXXXXXX, túto zverilo do správy žalobcovi za účelom zabezpečenia činnosti súvisiacej s prevádzkou domova pre dôchodcov. Dňa 08.12.2009 uzavreli strany sporu zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb, predmetom ktorej bolo poskytovanie sociálnej služby žalovanej ako prijímateľovi, v zariadení pre seniorov v S. N. Ž. v súlade so zákonom č. 448/2008 Z.z., formou celoročnej pobytovej sociálnej služby. V rámci zmluvy, uzavretej na dobu neurčitú, sa poskytovateľ zaviazal pre prijímateľa vykonávať odborné, obslužné a ďalšie činnosti, zabezpečovať a utvárať podmienky na vykonávanie týchto činností v rozsahu poskytovanej sociálnej služby dohodnutom ako b) pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, c) základné sociálne poradenstvo, d) sociálna rehabilitácia, e) ošetrovateľská starostlivosť, f) ubytovanie, g) stravovanie - raňajky, desiata, obed, olovrant, večera s prihliadnutím na zdravotný stav, h) upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva, i) úschova cenných vecí na požiadanie a j) vytváranie podmienok pre záujmovú činnosť. V zmysle článku IV., bod 1 zmluvy bola úhrada za poskytovanú sociálnu službu stanovená podľa § 72 zákona č. 448/2008 Z.z. a v súlade s VZN č. 1/2004 a č. 2/2008, sumou 228,49 eura mesačne; podrobný výpočet mesačnej úhrady bol uvedený v prílohe č. 1 zmluvy, pričom túto bol prijímateľ povinný zaplatiť k 25. dňu v mesiaci. Zmluvné strany sa dohodli, že zmeny spôsobu určenia výšky úhrady za poskytovanú sociálnu službu sa spravujú VZN zriaďovateľa, pričom každá jej zmena bude uvedená v dodatku zmluvy. Súčasťou zmluvy bola i príloha č. 1 a dodatky zmluvy, naposledy č. 4 a č. 5, spolu s prílohami, ktoré sporové strany vzájomne podpísali.
7. Žalovaná listom zo dňa 18.02.2013, označeným ako „odhlásenie stravy“ žalobcovi oznámila, že na základe vyšetrení odborných lekárov, podľa ktorých sa jej stav neustále zhoršuje, čo dokazovali merania glykémie, sa rozhodla odo dňa 15.02.2013 neodoberať stravu, v dôsledku čoho ju prestala aj uhrádzať; za stravu odobratú do 15.02.2013 pritom mala zaplatiť do 20.02.2013. V následnom liste zo dňa 20.03.2013 (ako reakcie na list žalobcu zo dňa 14.03.2013) žalovaná, nesúhlasiac s názorom žalobcu, potvrdila, že má odoberať aspoň jedno hlavné jedlo, v danom prípade večeru, avšak i keď túto prevzala, každý druhý deň napokon nezjedla; vyjadrila presvedčenie, že si ju dokáže kúpiť za lepšie peniaze.
8. Žalovaná bola rozhodnutím Hlavného mesta SR Bratislava zo dňa 24.09.2010, č. I. B. XXXXX/ XXXX-XXXXXX/XXXX (ďalej len „rozhodnutie o odkázanosti“) odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby II. stupňa, na základe dosiahnutia odkázanosti 85 bodov a určenia priemerného rozsahu odkázanosti 2 až 4 hodiny; z uvedeného dôvodu sa považovala za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení seniorov, pričom táto spočívala v príprave jedál a nápojov s obsluhou - diabetická strava, osobnej hygiene, celkovom kúpeli, pri chôdzi na dlhšiu vzdialenosť, orientácii v prostredí a v cestnej premávke a pri dodržiavaní liečebného režimu.
9. Žalobca oznámil žalovanej výzvou zo dňa 22.08.2013, že eviduje nezaplatenú časť dohodnutej úhrady za poskytovanú sociálnu službu, a to v mesiaci február 2013 v sume 17,18 eura, marec 2013 v sume 73,55 eura, apríl 2013 v sume 69,09 eura, máj 2013 v sume 73,55 eura, jún 2013 v sume 69,01 eura, júl 2013 v sume 74,40 eura a august 2013 v sume 70,53 eura, spolu 447,31 eura, a vyzval ju na jeho úhradu v lehote do 15 dní od doručenia výzvy, so súčasným upozornením, že v opačnom prípade bude postupovať v súlade so zmluvou (článok V., bod 2. písm. b)); výzva bola žalovanej doručená dňa 24.08.2013, keď túto odmietla prevziať. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobca vyhotovil dňa
01.08.2013 návrh dodatku č. 6 zmluvy, v ktorom navrhol zmenu článku IV., bod 2 v znení: výška úhrady za poskytovanú službu podľa článku 1. a článku II. tejto zmluvy je 131,98 eura mesačne na 30 dní; podrobný výpočet bol uvedený v prílohe dodatku č. 468/2013 (č. 6) zo dňa 01.08.2013. Podľa neho žalobca stanovil žalovanej sumy úhrady týkajúcej sa stravovania, ubytovania, pomoci pri odkázanosti podľa zmluvy tak, že: Stravovanie diéta 9 večera - 2,2300 eura/deň, ubytovanie 1 m2/0,1300 eura x 15,1500 m2 + 0,100 eura/deň, pomoc pri odkázanosti II. stupeň - 0,1000 eura/ deň, úhrada celkom 4,3995 eura x počet dní, celkovo mesačne 131,98 eura. Podľa úradného záznamu zo dňa 22.08.2013 žalobca predložil žalovanej návrh dodatku č. 6 osobne; žalovaná ho po oboznámení a poskytnutí sociálneho poradenstva, v rámci ktorého ju žalobca poučil, že ak dodatok nepodpíše a neuhradí dlžnú sumu, môže pristúpiť k jednostrannej výpovedi zmluvy, odmietla podpísať.
10. Žalobca výpoveďou datovanou dňa 18.09.2013 vypovedal zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, s výpovednou lehotou v trvaní 30 dní, plynúcou od jej doručenia žalovanej; žalovaná výpoveď prevzala dňa 18.09.2013. Pokiaľ išlo o výpovedné dôvody, žalobca uviedol, že žalovanej zaslal výzvu s oznámením na zaplatenie neuhradenej časti sociálnej služby v sume 447,31 eura v lehote 15 dní, ktorú prevzala dňa 24.08.2013. Vo výzve ju poučil o ďalšom postupe v súlade s platnou legislatívou. Dlžná suma, s ktorou sa žalovaná dostala do omeškania, pritom presahovala trojnásobok dohodnutej mesačnej úhrady, čo ho oprávnilo uplatniť výpovedný dôvod podľa § 74 ods. 14 písm. a) zákona č. 448/2008 Z.z. Vo výpovedi žalobca tiež uviedol, že vyzval žalovanú na uzavretie dodatku č. 6 k zmluve z dôvodu zmeny skutočností rozhodujúcich na určenie úhrady za sociálnu službu, a preto bola povinná tento dodatok podpísať. Vzhľadom na jej odmietavý postoj bol oprávnený vypovedať zmluvu podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z. Žalovaná v reakcii na výpoveď zmluvy v liste zo dňa 27.09.2013, poukazujúc na § 72 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z.z. a neodoberanie strany počas jej neprítomnosti, túto neuznávala. Mala za to, že nedoplatok spočíval v úhrade za stravu - večera a druhá večera v sume 2,30 eura, ktorú po predchádzajúcich oznámeniach zo dňa 18.02.2013 a 20.03.2013 neodoberala, s tým, že naďalej platí za poskytovanú službu ubytovanie a odkázanosť, spolu 65 eur. Za nezákonnú považovala i aplikáciu výpovedného dôvodu podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z., keďže povinnosť uzavrieť dodatok zmluvy sa podľa nej vzťahovala len k § 74 ods. 12 citovaného zákona. Žalobca žalovanej v liste zo dňa 27.10.2013 oznámil, že z dôvodu ukončenia zmluvy trvá na opustení a vyprataní ubytovacích priestorov. Podľa výpisu z účtu žalovanej táto poukázala na účet žalobcu sumu 65 eur v dňoch 12.04.2013, 15.05.2013, 12.07.2013 a 14.08.2013.
11. Žalovaná pri výsluchu odmietla dôvody vypratania. Potvrdila, že sa pôvodne so žalobcom dohodla na celodennej strave, neskôr odoberala len tri jedlá, potom len dve a napokon len jedno jedlo denne, a teda splnila podmienku odoberania aspoň jedného jedla. Podľa nej problém nastal, keď sa odhlásila aj z večere z dôvodu, že sa jej nechcelo chodiť domov z kúpaliska. Počas trvania zmluvy nedošlo k zmene jej príjmu, keďže naďalej poberala starobný dôchodok. Ubytovací priestor stále obýva, užíva ho a platí za ubytovanie a sociálnu odkázanosť.
12. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že strany sporu uzatvorili písomnú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby v zmysle § 74 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z.z.; išlo o zmluvu nepomenovanú (§ 51 Občianskeho zákonníka), v rámci ktorej vystupoval žalobca ako verejný poskytovateľ sociálnych služieb a žalovaná ako ich prijímateľ. Na jej základe sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanej sociálnu službu pobytovou formou celoročne, stanoviac jej rozsah podľa článku II., bod 1, a to vykonávať odborné, obslužné a ďalšie činnosti, zabezpečovať a utvárať podmienky na vykonávanie týchto činností v rozsahu poskytovanej sociálnej služby ako : b) pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, c) základné sociálne poradenstvo, d) sociálna rehabilitácia, e) ošetrovateľská starostlivosť, f) ubytovanie, g) stravovanie - raňajky, desiata, obed, olovrant, večera s prihliadnutím na zdravotný stav, h) upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva, i) úschova cenných vecí na požiadanie a j) vytváranie podmienok pre záujmovú činnosť. Povinnosti žalobcu poskytovať žalovanej obslužnú činnosť - zabezpečovanie stravy, korešpondovalo právo žalovanej odoberať stravu ako súčasť dojednaného rámca poskytovaných služieb. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby bola následne menená písomnými dodatkami, naposledy i) dodatkom č. 4. zo dňa 30.12.2011, so zmenou úhrady za sociálne služby v sume 134,09 eura, podľa skutočného rozsahu sociálnej služby počnúc od 01.01.2012, a to za ubytovanie mesačne 62,0850 eura, za pomoc pri odkázanosti mesačne 3,0000 eura a za stravovanie v súlade s diétou: D9-večera, denne 2,3000 eura, mesačne 69,0000 eura a ii) dodatkom č. 5 zo dňa 01.07.2013, s dojednanou zmenou úhrady za sociálne služby podľa skutočného rozsahu sociálnej služby v sume 134,08 eura mesačne, s súčinnosťou od 01.07.2013, s tým, že úhrada za
stravovanie v súlade s diétou: D9-večera predstavovala denne 2,3000 eura a mesačne (30 dní) 69 eur, ubytovanie 1m2/0,1333 eura na deň, pomoc pri odkázanosti II. stupeň - 0,1 eura na deň. Pokiaľ žalovaná oznámila žalobcovi odhlásenie stravy počnúc od 15.02.2013 majúc za to, že ide o skutočnosť, ktorá ju v zmysle § 72 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z.z. oprávňovala jednostranne zmeniť zmluvu, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca jej návrh neakceptoval, keďže podľa zmluvy, vo väzbe i na VZN č. 3/2011 v znení VZN č. 6/2011, bola povinná odoberať minimálne jedno teplé jedlo denne. Sporové strany nepristúpili k písomnej dohode a uzavretiu dodatku ku zmluve, ktorý by reflektoval na jednostranné oznámenie žalovanej o neodoberaní stravy - jedného teplého jedla denne (večere), preto pokiaľ žalovaná od daného obdobia večere nepreberala a súčasne za ne žalobcovi neposkytovala platbu dojednanú podľa dodatku č. 4 a neskôr dodatku č. 5 zmluvy, poukazujúc na účet žalobcu len sumu 65 eur za ubytovanie, vznikol jej dlh, ktorý žalobca za obdobie február až august 2013 ustálil sumou 447,31 eura a z dôvodu jeho nezaplatenia pristúpil k daniu výpovede zmluvy podľa § 74 ods. 14 písm. a) zákona č. 448/2008 Z.z. Na uvedenom základe vyhodnotil konajúci súd výpovedný dôvod uplatnený žalobcom za naplnený.
13. V súvislosti s existenciou predmetného výpovedného dôvodu súd prvej inštancie zisťoval, či žalovaná preukázala dôvody v zmysle § 72 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z.z., pre prípad ktorých by jej nevznikol záväzok odoberať stravu v rozsahu večere a za túto platiť. Z vykonaného dokazovania mal pritom za preukázané, že žalovaná v zariadení žalobcu počas celého rozhodného obdobia bývala a uhrádzala platby za ubytovanie, a preto nesplnila predpoklad neprítomnosti; v tomto smere dokonca ani netvrdila, že by sa v zariadení nenachádzala z dôvodu napr. dlhšej hospitalizácie alebo z iných vážnych objektívnych dôvodov a v nadväznosti na to, že by sa strany dohodli na prerušení služieb podľa VZN. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že sociálne služby v zariadení pre seniorov sa ich prijímateľom poskytujú na základe toho, že sú na tieto služby odkázaní. Stupeň odkázanosti je predmetom odborného posudzovania a vyhodnotenia a to jednak zo zdravotného, ako aj sociálneho hľadiska. Pokiaľ by prijímatelia na poskytovanie sociálnych služieb neboli odkázaní, nemali by na ich poskytovanie nárok. V nadväznosti na uvedené, bez opätovného posúdenia odkázanosti na sociálnu službu a prípadnej zmeny v jej stupni, sa prijímatelia sociálnej služby nemôžu svojvoľne rozhodovať, či, kedy a aké sociálne služby budú využívať alebo nie.
14. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že žalobca v konaní preukázal, že plnil povinnosti podľa dojednanej zmluvy, t.j. poskytoval žalovanej sociálne služby, vrátane stravovania v rozsahu večere, a preto na strane žalovanej existoval záväzok platiť za ne úhradu, naposledy v sume 138,09 eura (správne má byť 134,09 eura - pozn. odvolacieho súdu). Nedoplatok vyčíslený sumou 447,31 eura pritom žalobca špecifikoval v písomnej výzve zo dňa 22.08.2013 podľa jednotlivých mesiacov, vo výpovedi zo dňa 18.09.2013, ako i v žalobe, pričom jeho výška zodpovedala trojnásobku mesačnej úhrady za služby v sume 134,90 eura. Žalovaná v odpore proti rozkazu na plnenie potvrdila, že dlžná čiastka zodpovedala úhrade za stravu D9 v rozsahu večere, namietajúc v ďalšom jej výšku. Pokiaľ sa bránila tým, že nedoplatok nezodpovedal odhláseným večeriam a súčasne tvrdila, že do pokladne žalobcu uhradila i ďalšie sumy, bolo jej povinnosťou predložiť dôkaz o konkrétne vykonaných platbách, k čomu však nepristúpila. Konajúci súd preto na jej procesnú obranu nemohol prihliadať.
15. Súd prvej inštancie neuznal za dôvodnú ani argumentáciu žalovanej, v rámci ktorej namietala dĺžku výpovednej lehoty v spojení s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka o nájme. Sporové strany upravili v článku V., bod 2 zmluvy výpovednú lehotu pre prijímateľa, ktorá nesmela byť dlhšia ako 30 dní od doručenia výpovede, bez uvedenia dĺžky výpovednej lehoty pre poskytovateľa sociálnej služby. Za tohto stavu, pokiaľ žalobca vo výpovedi zmluvy zo dňa 18.09.2013 stanovil 30 - dňovú výpovednú lehotu, a teda v rovnakej dĺžke ako pri výpovedi danej zo strany prijímateľa sociálnej služby, nemohlo dôjsť k nerovnováhe medzi zmluvnými stranami. Súd prvej inštancie podotkol, že sociálnou službou je činnosť alebo súbor činností zameraných na zaistenie pomoci a podpory osobám za účelom ich sociálneho začlenenia alebo prevencie ich sociálneho vylúčenia. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby je špecifickým typom zmluvy, kde sa prijímateľom sociálnej služby poskytujú odborné činnosti, obslužné činnosti alebo ďalšie činnosti alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život, zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby, riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby, prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny. Druh sociálnej služby, jej forma a rozsah jej poskytovania závisia od nepriaznivej sociálnej situácie a pri sociálnej službe uvedenej podľa § 34 až § 41 zákona č. 448/2008 Z.z., aj podľa stupňa odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby. Nejedná sa teda len o
poskytovanie ubytovania a len riešenie bytovej situácie prijímateľa, keďže prijímateľovi sociálnej služby sa poskytuje celý komplex viacerých činností a služieb. S ohľadom na uvedené nebol dôvod posudzovať dĺžku výpovednej lehoty podľa ustanovení o nájme bytu upravených v Občianskom zákonníku.
16. Pokiaľ išlo o existenciu výpovedného dôvodu podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z. súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca, s ohľadom na zmenu skutočností rozhodujúcich pre určenie úhrady za sociálnu službu, predložil žalovanej dňa 22.08.2013 návrh dodatku č. 6. Z jeho obsahu pritom vyplynulo, že navrhovaná suma úhrady za poskytovanú službu s účinnosťou od 01.08.2013 predstavovala 131,98 eura mesačne, keď podľa pripojenej prílohy č. 1 úhrada za stravovanie - diéta - večera zodpovedala sume 2,30 eura na deň, t.j. bola nižšia ako podľa dodatku č. 5 zmluvy. Žalovaná uvedený návrh dodatku nepodpísala, keď podľa nej nedošlo ku zmene v jej príjme, považujúc pritom len túto skutočnosť za relevantnú pre posúdenie zmeny výšky mesačnej úhrady. Konajúci súd sa s týmto stanoviskom žalovanej nestotožnil. Zdôraznil, že úhrada za sociálnu službu je upravená v ustanoveniach § 72, § 72a a § 73 zákona č. 448/2008 Z.z., pričom prijímateľ sociálnej služby je povinný túto zaplatiť v sume určenej poskytovateľom v zmluve, ak nie je ustanovené inak. V prípade verejného poskytovateľa sociálnej služby je táto suma, spôsob jej určenia a platenia určená zmluvou podľa § 74 zákona č. 448/2008 Z.z., v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo všeobecne záväzným nariadením vyššieho územného celku; napokon, i sporové strany sa v zmluve dohodli, že zmeny spôsobu určenia a výšky úhrady za poskytovanú sociálnu službu sa spravujú VZN poskytovateľa, s tým, že každá jej zmena sa prejaví v dodatku k zmluve. Pre žalobcu ako verejného poskytovateľa sociálnych služieb platila regulácia spôsobu financovania a určovania úhrad za sociálne služby podľa § 71 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z., ako i podľa § 72, § 72a a § 73, s limitmi podľa § 72 ods. 8 zákona a na neho nadväzujúcimi ustanoveniami. Verejný poskytovateľ teda určoval výšku úhrady sociálnej služby podľa zákonom stanovených pravidiel, pričom bol povinný prihliadať aj na majetkové a iné pomery prijímateľa sociálnej služby, na ustanovenie § 73 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z. a určovať výšku úhrady bez ohľadu na skutočne ekonomicky oprávnené náklady. Ak došlo k zmene skutočností rozhodujúcich na určenie sumy úhrady za sociálnu službu, tieto sa nemohli vzťahovať len k zmenám na strane prijímateľa, ako tvrdila žalovaná, ale i k zmenám v zmysle § 72 až § 73 zákona č. 448/2008 Z.z. v spojení s VZN hlavného mesta H.. Vzhľadom na to, že v danom prípade došlo ku zmene skutočností rozhodujúcich na určenie a platenie úhrady za sociálnu službu, žalobca ako poskytovateľ tieto oprávnene premietol do návrhu dodatku č. 6, ktorí boli účastníci zmluvy povinní uzavrieť. Pokiaľ za tejto situácie žalovaná odmietla návrh dodatku zmluvy podpísať, žalobca bol oprávnený pristúpiť k výpovedi zmluvy podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z, v súlade s článkom V., bod 2. písm. c) a bod 5 zmluvy. Na uvedenom konajúci súd dospel k záveru o naplnení i výpovedného dôvodu podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z.
17. Vykonaným dokazovaním, jeho zhodnotením, za súčasnej aplikácie ustanovení § 51, § 126 Občianskeho zákonníka, § 72 ods. 1, ods. 2, ods. 9, § 73 ods. 2, § 74 ods. 1, ods. 11, ods. 12, ods. 13 a § 74 ods. 14 písm. a) a b) zákona č. 448/2008 Z.z., súd prvej inštancie konštatoval platnosť výpovede žalobcu zo dňa 18.09.2013. Keďže 30- dňová výpovedná lehota uplynula žalovanej dňa 18.10.2013, nasledujúcim dňom užívala ubytovací priestor bez právneho dôvodu. Vzhľadom na to, že žalovaná tento priestor nevypratala a neodovzdala žalobcovi, vyhodnotil konajúci súd jeho žalobu na vypratanie žalovanej za dôvodnú a v celom rozsahu jej vyhovel; majúc za to, že ide o odôvodnený prípad (s ohľadom na vek, zdravotný stav žalovanej, ako i organizačno-technické zabezpečenie vypratania) postupom podľa § 232 ods. 3 veta druhá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) uložil žalovanej povinnosť vypratať ubytovací priestor v lehote 60 dní.
18. Súd prvej inštancie v ďalšom podotkol, že pokiaľ zástupca žalovanej navrhol na pojednávaní dňa 03.11.2021, aby nariadil znalecké dokazovanie za účelom preukázania splnenia povinnosti žalobcu zabezpečovať žalovanej stravu v súlade so zásadami zdravej výživy, s prihliadnutím na jej vek a zdravotný stav, pričom súčasne žiadal, aby neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 C.s.p., na tento návrh a žiadosť nemohol prihliadnuť. Dôvodil, že na prejednanie veci nariadil pojednávanie na termín 08.09.2021, na ktorý predvolal právnych zástupcov oboch strán elektronicky, a to upovedomením o zmene termínu pojednávania zo dňa 04.05.2021. I keď zástupca žalovanej oznámil dňa 30.04.2021 elektronicky konajúcemu súdu, že berie uvedené na vedomie, s tým, že oboznámi i žalovanú, na termín pojednávania dňa 08.09.2021 sa neustanovil, pričom neospravedlnil neprítomnosť svoju, ako ani žalovanej a nepožiadal o odročenie predmetného pojednávania. Na tomto pojednávaní (08.09.2021), odročeného na termín 03.11.2021, konajúci súd uplatnil voči stranám
sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. Zástupca žalovanej prevzal predvolanie na nový termín pojednávania, spolu s poučením o sudcovskej koncentrácii, limitujúcej uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany lehotou 10 dní, s tým, že ak tieto prostriedky strany neuplatnia včas, nemusí na ne prihliadať; ani jedna z procesných strán v rámci poskytnutej lehoty iné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nenavrhla. Za tohto stavu potom konajúci súd na návrh zástupcu žalovanej na doplnenie dokazovania prednesený na pojednávaní dňa 03.11.2021 neprihliadal; súčasne bol toho názoru, že pri vyhovení jeho návrhu by bolo potrebné nariadiť ďalšie pojednávanie alebo vykonať ďalšie procesné úkony.
19. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods.1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol úspešný tak v konaní na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu; o výške tejto náhrady rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) až f) a h) C.s.p. Uviedla, že konajúci súd po rozhodnutí odvolacieho súdu viac krát odročil termín pojednávania, oznámiac nový termín predvolaním doručeným jej splnomocnenému zástupcovi, ktorý nie je advokát. Zmenu termínu pojednávania na deň 04.05.2021 mu oznámila neformálne súdna tajomníčka mailovou správou zo dňa 01.04.2021, pričom rovnakým neformálnym spôsobom, t.j. bez listinnej formy predvolania, ho oboznámila i s odročením súdneho pojednávania na termín 08.09.2021; žiadna z týchto zmien pritom nebola zapísaná do evidencie pojednávaní v civilných sporoch pre verejnosť vedenej na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR. Pokiaľ išlo o predvolanie na pojednávanie na deň 03.11.2021, ktoré bolo doručené jej zástupcovi dňa 12.10.2021, žalovaná potvrdila, že konajúci súd jej v ňom síce uložil uplatniť prostriedky procesnej obrany v lehote 10 dní od jeho doručenia, poučiac ju i o ich včasnom použití, avšak do zápisnice o pojednávaní zo dňa 08.09.2021 nevložil informáciu o prostriedkoch procesného útoku uplatnených žalobcom alebo o „výsledku vykonaného dokazovania nariadeného odvolacím súdom“; podľa mienky žalovanej týmto procesným postupom jej konajúci súd znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
21. V nadväznosti na uvedené následne súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy, nariadené rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 31.07.2020, sp. zn. 3Co/324/2018, keďže na pojednávaniach v dňoch 08.09.2021 a 03.11.2021 vykonal len niektoré z tých, konkretizovaných v bode 34. odôvodnenia. „Vykonané dokazovanie o obsahu a účinkoch synalagmatického vzťahu záväzkom z dohody o vecnom rozsahu poskytovania sociálnej služby v obslužnej činnosti stravovania neobsahovalo vysporiadanie sa so subsidiárne sa vzťahujúcimi ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Neplatnosť úkonu vynúteného žalobcom na žalovanej na základe obmedzenia jej zmluvnej voľnosti bez splnomocnenia verejného poskytovateľa alebo jeho zriaďovateľa zákonom alebo zákonmi je obchádzaním!“. Súd prvej inštancie podľa žalovanej odmietol vykonať dôkaz o povinnosti žalobcu stanovenej v § 17 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z.z., čím ignoroval plnenie kogentnej podmienky poskytovania stravovania, ktorá bola dôvodom odmietnutia návrhu dodatku č. 6. Zároveň nevykonal dokazovanie o odoberaní stravy v rozhodnom období, ako aj o dňoch jej neodoberania z dôvodov na jej strane. V tejto súvislosti žalovaná podotkla, že je bežné, že poskytovateľ umožňuje „odhlásenie“ z odberu stravy, za ktorú následne stravníkovi neúčtuje alebo naopak vyžaduje „objednávku“ stravy deň vopred.
22. Žalovaná vo vzťahu k výpovednému dôvodu podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z. zotrvala na argumentácii, že v čase predloženia návrhu dodatku č. 6 nenastala zmena skutočností rozhodujúcich pre určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73 tohto zákona; navrhovaná zmena spočívala v jednostrannom určení výšky úhrady za stravovanie zmenou sumy stravnej jednotky z 2,30 eura na 2,23 eura, a teda v rámci limitu stanoveného zriaďovateľom vo VZN, bez súčasnej zmeny v jej príjme. Návrh dodatku č. 6 zmluvy pritom nereflektoval na jej predchádzajúce žiadosti o zmenu vecného rozsahu poskytovanej služby spočívajúcej v neodoberaní stravy z dôvodu jej nevhodnosti pre jej zdravotný stav. „Uplatnenie návrhu žalovanej na podklade § 17 ods. 3 zákona (č. 448/2008 Z.z. - pozn. odvolacieho súdu) nie je odmietnutím dodatku k platnej zmluve pre jej iný obsah, ale výhradne z dôvodu obmedzenia zmluvnej voľnosti žalovanej žalobcom bez zákonného dôvodu“. Žalovaná považovala za nepochybné, že jej návrh na nováciu dohody o vecnom rozsahu sociálnej služby v liste zo dňa 18.02.2013 žalobca odmietol listom zo dňa 14.03.2013 a napokon i dodatkom č. 5.
23. V súvislosti s vyššie uvedeným žalovaná vytýkala konajúcemu súdu nesprávne právne posúdenie dispozitívnej úpravy dohody o vecnom rozsahu poskytovanej sociálnej služby, argumentujúc, že poskytovateľ sociálnej služby nemá právo jednostranne určovať druh a rozsah činností s ohľadom na rozhodnutie o odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby. Výber činností a v ich rámci aj ich rozsah je totiž predmetom dohody, pričom na rozdiel od poskytovateľa, nie je ich prevzatie pre prijímateľa služieb povinné. Súd prvej inštancie „poskytol ochranu plnenia za záväzok vynútený na základe nulitného právneho aktu, t.j. plnenie všeobecne záväzného nariadenia ako podzákonného aktu, v časti uloženia povinnosti prijímateľovi sociálnej služby odoberať stravu v určitom rozsahu nulitnej z dôvodu absencie kompetencie!“ Územná samospráva bola pritom v zmysle § 72 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z. oprávnená určiť výšku úhrady, spôsob jej určenia a podmienky jej platenia, v žiadnom prípade však nemohla určiť povinnosť odoberať stravu, príp. inú povinnosť; pritom až novela zákona č. 448/2008 Z.z účinná od 01.01.2014 stanovila podmienky, za ktorých mohol poskytovateľ jednostranne určiť odoberanie stravy prijímateľovi sociálnej služby.
24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej vo vzťahu k jej námietke o porušení práva na spravodlivý súdny proces uviedol, že hoci žalovaná potvrdila vedomosť jej splnomocneného zástupcu o zmene termínu súdneho pojednávania na 08.09.2021, na tento sa ani jeden z nich nedostavil. Na predmetnom súdnom pojednávaní pritom konajúci súd nevykonal žiadne dôkazy, a preto žalovaná nemohla byť nijakým spôsobom ukrátená na svojich procesných právach. Žalobca pritom podotkol, že žalovaná mala možnosť sa k veci vyjadriť na nasledujúcom súdnom pojednávaní (03.11.2021), ktorého sa zúčastnila a na ktoré bola riadne predvolaná. Žalovaná potvrdila, že v predvolaní na uvedené súdne pojednávanie ju konajúci súd poučil o sudcovskej koncentrácii konania, ako i o lehote na navrhovanie a predkladanie dôkazov; v zmysle § 153 C.s.p. bola povinná uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, a to i bez výzvy konajúceho súdu, majúc na to dostatočný časový priestor. Podľa žalobcu si žalovaná nesprávne vyložila odôvodnenie zrušujúceho uznesenia. V ňom odvolací súd nenariadil prvoinštančnému súdu, aby vykonal konkrétne dôkazy, keďže iba konštatoval, s ktorými skutkovými a právnymi okolnosťami sa má v ďalšom konaní vysporiadať. Napokon, navrhovanie a predkladanie dôkazov je v prvom rade v kompetencii sporových strán, ktoré majú nielen povinnosť tvrdiť, ale i dôkaznú povinnosť; tejto otázke sa pritom venoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v uznesení zo dňa 24.02.2010, sp. zn. 4Cdo 13/2009. Podľa zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu sa mal konajúci súd po vrátení veci, okrem iného, vysporiadať s argumentáciou žalovanej o existencii dôvodov podľa § 72 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z.z., ktorých preukázanie zaťažovalo žalovanú a v nadväznosti na to vyhodnotiť, či jej vznikol dlh, spočívajúci v nedoplatku za obslužnú činnosť - stravovanie. Pokiaľ teda žalovaná v konaní tvrdila, že nebola povinná platiť úhradu za stravu, resp. bola oprávnená jej odoberanie odhlásiť, zaťažovalo ju nielen bremeno tvrdenia, ale i dôkazné bremeno preukázať, že v rozhodnom čase, za ktorý za stravu neplatila, nebola prítomná v zariadení sociálnych služieb. Hoci konajúci súd žalovanej poskytol dodatočnú lehotu v rámci sudcovskej koncentrácie konania, žalovaná neoznačila a nepredložila žiadne dôkazy v tomto smere, čo vyústilo do záveru o neunesení dôkazné bremena vo vzťahu k tvrdeniu o neexistencii povinnosti platiť v rozhodnom období za odoberanú stravu. Súd prvej inštancie preto nepochybil, pokiaľ ustálil, že žalovanej vznikol dlh na úhradách za sociálnu službu, z dôvodu ktorého mohol ako poskytovateľ sociálnej služby pristúpiť k výpovedi zmluvy podľa § 74 ods. 14 písm. a) zákona č. 448/2008 Z.z.
25. Pokiaľ išlo o v poradí druhý výpovedný dôvod žalobca uviedol, že podľa ustanovenia § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z môže poskytovateľ vypovedať zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, ak prijímateľ sociálnej služby neuzatvorí dodatok k nej podľa odseku 12, viažuceho sa k zmene skutočností rozhodujúcich na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73 citovaného zákona; ten pritom stanovuje minimálnu časť príjmu, ktorá musí prijímateľovi zostať po určení výšky mesačnej úhrady. Na toto ustanovenie pritom nadväzujú ustanovenia § 72 a § 72a zákona č. 448/2008 Z.z. týkajúce sa určenia výšky úhrady za sociálnu službu a spôsobu posudzovania príjmu jej prijímateľa. Konajúci súd správne dovodil, že ustanovenia § 72, § 72a a § 73 zákona č. 448/2008 Z.z. tvoria z hľadiska obsahového a systematického jeden celok, nakoľko pri určení výšky mesačnej úhrady konkrétneho prijímateľa je nevyhnutné vykonať výpočet zohľadňujúci všetky tieto ustanovenia. Keďže výška úhrady za sociálnu službu musí byť v zmysle § 72 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z. stanovená zmluvou o poskytovaní sociálnej služby, v prípade zmien skutočností rozhodujúcich pre jej výpočet, majú zmluvné strany povinnosť uzatvoriť dodatok k zmluve; v opačnom prípade by nastal rozpor medzi sumou úhrady určenej podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a tou, uvedenou v zmluve. Pokiaľ by v prípade zvýšenia úhrady sociálnej služby nemal jej prijímateľ povinnosť uzatvoriť dodatok zmluvy, znamenalo by
to, že by mu nebolo možné zvýšiť úhradu podľa aktuálne platného VZN obce, čím by vznikali zásadné a neodôvodnené rozdiely medzi jednotlivými prijímateľmi sociálnych služieb (každý by platil úhradu podľa výšky platnej ku dňu uzatvorenia zmluvy). Na uvedenom základe bol žalobca toho názoru, že pokiaľ sa zmenili skutočnosti rozhodujúce pre výšku mesačnej úhrady, čo v danom prípade zodpovedalo zmene v platbe za stravovanie, bolo potrebné prepočítať sumu úhrady podľa ustanovenia § 73 zákona č. 448/2008 Z.z. t.j. zistiť, či po zaplatení úhrady za sociálnu službu zostane žalovanej mesačne z jej príjmu minimálna suma stanovená predmetným ustanovením. Vychádzajúc zo systematického výkladu ustanovenia § 74 ods. 12 a ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z., ak prijímateľ sociálnej služby neuzatvorí dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby z dôvodu zmeny akýchkoľvek skutočností rozhodujúcich na určenie výšky mesačnej úhrady, môže poskytovateľ pristúpiť k výpovedi zmluvy, tak ako v prejednávanej veci.
26. Žalobca považoval za nedôvodnú i námietku žalovanej ohľadne nesprávneho právneho posúdenia otázky dispozitívnosti úpravy dohody o vecnom rozsahu poskytovanej sociálnej služby. Zdôraznil, že podľa ustanovenia § 11 zákona č. 448/2008 Z.z. sa vecný rozsah sociálnej služby neriadi dispozitívnou zásadou, ale podľa kritérií stanovených citovaným zákonným ustanovením a ďalšími na neho nadväzujúcimi. Žalovaná bola rozhodnutím Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 24.09.2010 zaradená do II. stupňa odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby a v dôsledku toho uznaná za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov; jej odkázanosť spočívala, okrem iného aj v príprave jedál a nápojov s obsluhou - diabetická diéta, t.j. týkala sa i zabezpečenia stravovania; na tomto základe jej bol priznaný nárok na sociálnu službu. S ohľadom na túto skutočnosť, prihliadajúc na závery zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ako i na VZN vydané na základe zákonného splnomocnenia obsiahnutého v § 72 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z., žalobca zdôraznil, že existoval zákonný dôvod, aby počas prítomnosti žalovanej v zariadení vyžadovanej od nej odoberať a uhrádzať aspoň jedno teplé jedlo denne. Podľa ustanovenia § 9 ods. 5 VZN č. 3/2011 v znení VZN č. 6/2011 bol prijímateľ sociálnej služby povinný odoberať aspoň jedno teplé jedlo denne, s tým, že počet ďalších odoberaných jedál bol predmetom dohody. Označené ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, tak stanovilo minimálny rozsah stravovania v zariadení žalobcu. Za tejto situácie, prihliadajúc i na rozhodnutie o odkázanosti žalovanej, táto nemohla dlhodobo odmietať odoberanie stravy a za túto neplatiť, keďže jej odber podpisom zmluvy a jej dodatkov akceptovala. Pokiaľ sa žalovaná, bez uzatvorenia písomného dodatku alebo dohody s ním, rozhodla jednostranne znížiť výšku dohodnutej úhrady, jej postup bol v rozpore so zmluvou; podľa jej ustanovení si totiž strany vymienili možnosť zmeny zmluvných ustanovení formou písomných dodatkov, podpísaných oboma stranami, zohľadniac i zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 488/2008 Z.z. Na uvedenom základe vznikol žalovanej dlh, ktorého výška presiahla trojnásobok dohodnutej mesačnej úhrady, čím bol naplnený dôvod výpovede zmluvy podľa § 74 ods. 14 písm. a) zákona č. 448/208 Z.z. ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie. Na uvedenom základe žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
27. Žalovaná v reakcii v podaní zo dňa 10.05.2022 zotrvala na tvrdení, že na súdne pojednávanie nebola riadne predvolaná, nakoľko ňou zvolený zástupca nie je advokátom, nedisponuje elektronickou schránkou na účely komunikácie so štátnymi orgánmi a konajúci súd mu v priebehu celého konania doručoval záväzné listiny výhradne do poštovej schránky. Konštatovala, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí ohraničil dokazovanie vo veci účinkov uzavretej zmluvy iba príkladmo, preto bol súd prvej inštancie povinný skúmať absolútnu neplatnosť záväzku tvoriaceho titul žaloby. Po predložení listiny o jednorazovom odhlásení zo stravy už ďalej nebola povinná preukazovať, či v dňoch, kedy stravu neodoberala, sa v zariadení (ne)nachádzala. V tomto smere poukázala na znenie Domáceho poriadku žalobcu.
28. Žalovaná namietala i oprávnenosť žaloby v časti týkajúcej sa porušenia povinnosti uzavrieť dodatok k zmluve. Zopakovala, že nesúhlasila s odberom stravy ako takej, keďže táto nevyhovovala jej zdravotným požiadavkám, upriamiac pozornosť i na postupnosť dodatkov so zmenou varianty jedál, čo podľa nej preukazovalo, že ich uzavretie si žalobca vynucoval s odkazom na podzákonný predpis svojho zriaďovateľa. Podotkla, že „mesačnú (dennú) výšku sumy úhrady za poskytnutú sociálnu službu určuje aj vecný rozsah poskytovanej sociálnej služby a osobitne potom jej zložka - úhrada za odobratú stravu je určená výškou stravnej jednotky, nie za celodennú stravu určenú podzákonným predpisom, ale cenou jednotlivého jedla určenou štatutárom žalobcu a kontrahovaným počtom denných jedál“.
Ustanovenie § 11 zákona č. 448/2008 Z.z. podľa nej reguluje základné podmienky pre zaradenie fyzickej osoby odkázanej na pomoc inej osoby podľa správneho rozhodnutia príslušného orgánu, stanovujúc povinnosti poskytovateľa a minimálny rozsah povinne poskytovaných činností. V žiadnom prípade nejde o obmedzenie dispozície v dohodnutí vecného rozsahu sociálnej služby na strane prijímateľa. Žalovaná uzavrela, že v rozhodnutí o odkázanosti bola v časti stravovania odkázaná na diabetickú diétu, pričom vychádzajúc z popisu v posudku v znení „odkázaná pri príprave jedál a nápojov s obsluhou“ tento nebol založený na znení § 17 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z.z. Výsledok posudzovania odkázanosti bol teda v priamom rozpore so skutočne dohodnutým obsahom a plnením uzavretej zmluvy, nakoľko jej žalobca neposkytoval úkony sebaobsluhy.
29. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.02.2024 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).
30. Z obsahu súdneho spisu, ako i z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že podstatou sporu o vypratanie žalovanej z ubytovacieho priestoru bolo posúdenie oprávnenosti jeho užívania žalovanou, ktoré záviselo od vyhodnotenia dôvodnosti výpovede zmluvy o poskytovaní sociálnej služby zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie pri jej posúdení správne vychádzal z vykonaného dokazovania, ktoré bolo v plnej dispozícii procesných strán a jeho zhodnotením a právnym posúdením podľa zodpovedajúcich zákonných ustanovení dospel k správnemu záveru o platnosti výpovede žalobcu zo dňa 18.09.2013.
31. Žalovaná v odvolaní namietala porušenie práva na spravodlivý proces, ktorého sa mal konajúci súd dopustiť nesprávnym procesným postupom pri jej predvolávaní na súdne pojednávania prostredníctvom ňou splnomocneného zástupcu a pri uplatnení sudcovskej koncentrácie konania; v nadväznosti na to tvrdila, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ňou navrhovaný dôkaz týkajúci sa povinnosti žalobcu zabezpečovať jej stravu v súlade so zásadami zdravej výživy, s prihliadnutím na jej vek a zdravotný stav, pričom nevykonal ani žiadne dokazovanie o odoberaní, resp. neodoberaní stravy v rozhodnom období (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.). Odvolací súd nemohol priznať tejto odvolacej argumentácii žalovanej úspech.
32. V prvom rade hodno uviesť, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu odôvodňujúcu záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
33. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie oznámil žalovanej zmenu termínu pojednávania zo dňa 03.03.2021 o 10.00 hod. na termín 04.05.2021 o 09.00 hod., z dôvodu mimoriadnych opatrení v justícii s ochorením COVID-19 podľa zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii v spojení s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 24/2021 Z.z. o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu (a jej zmeny vyhláškou č. 91/2021 Z.z.), ktoré oznámenie jej doručoval (listinne) prostredníctvom splnomocneného zástupcu, na adresu ním určenú, a hoci ho tento neprevzal v odbernej lehote, považoval ho za doručené v zmysle § 111 ods. 3 C.s.p.; zmenu termínu súdneho pojednávania konajúci súd oznámil splnomocnenému zástupcovi žalovanej i prostredníctvom e-mailu. Následne, akceptujúc žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie súdneho pojednávania nariadeného na 04.05.2021 stanovil nový termín na 08.09.2021, o 09.00 hod., č. dverí 226/II. poschodie, o ktorej skutočnosti informoval splnomocneného zástupcu žalovanej emailom; ten emailom zo dňa 30.04.2021 zobral zmenu termínu pojednávania na 08.09.2021 na vedomie, s tým, že o tom oboznámi i žalovanú; súdneho pojednávania
nariadeného na 08.09.2021 sa napokon ani jeden z nich nezúčastnil. Konajúci súd po prejednaní veci predmetné pojednávanie dňa 08.09.2021 odročil na nový termín s dátumom 03.11.2021, o 09.00 hod., s tým, že v jeho závere vyhlásil uznesenie, v ktorom uplatnil sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. Súd prvej inštancie poučil sporové strany, že môžu predložiť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v lehote 10 dní a pokiaľ ich nepredložia včas, nemusí na ne prihliadnuť. Predvolanie na súdne pojednávanie na termín 03.11.2021, ktorého súčasťou bolo i uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania, súd prvej inštancie doručoval splnomocnenému zástupcovi žalovanej, ktorý ho osobne prevzal dňa 12.10.2021; tento v stanovenej lehote nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, o čom ho konajúci súd napokon oboznámil podľa zápisnice o pojednávaní dňa 03.11.2021, nepripustiac vykonanie dokazovania ohľadne splnenia povinnosti žalobcu zabezpečovať stravu pre žalovanú v súlade so zásadami zdravej výživy, s prihliadnutím na jej vek a zdravotný stav. Je zrejmé, a vyplýva to i z odôvodnenia napadnutého rozsudku, že dôvodom zamietnutia návrhu splnomocneného zástupcu žalovanej na doplnenie dokazovania bolo nielen jeho neskoré uplatnenie, t.j. po konajúcim súdom stanovenej lehote na jeho podanie, ale zároveň i skutočnosť, že pripustenie jeho vykonania by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, resp. vykonanie ďalších procesných úkonov súdu, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd plne stotožnil.
34. V nadväznosti na uvedené odvolací súd v prvom rade pripomína, že súd prvej inštancie vytvára skutkový základ konečného rozhodnutia vo veci z úkonov plynúcich z procesnej aktivity strán sporu, ktorá okolnosť je podstatou prejednacieho princípu. Limitom jeho uplatňovania je koncentrácia konania, a to jednak zákonná (§ 154 C.s.p.), ako aj sudcovská (§ 153 C.s.p.). Sudcovská koncentrácia konania v zmysle § 153 C.s.p. stanovuje povinnosť stranám sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. I keď pri posudzovaní použiteľnosti toho ktorého prostriedku procesnej obrany alebo procesného útoku naďalej ostáva ako prvoradá jeho relevantnosť pre prejednávanú vec, je nepochybné, že ďalším rozhodujúcim kritériom je včasnosť jeho uplatnenia. Ide teda o určité časové kritérium, ktoré nie je dané exaktnou časovou hranicou, pričom je charakterizované tým, že úkon uplatnenia procesného prostriedku nemohla strana sporu vykonať skôr, hoci zároveň konala podľa úvahy súdu rýchlo a hospodárne. Účelom sudcovskej koncentrácie je spor celkovo zrýchliť a zefektívniť, zabrániť špekulatívnemu postupu strán pri predkladaní nových skutkových tvrdení alebo návrhov na doplnenie dokazovania v neskoršom štádiu konania.
35. Odvolací súd má bez akýchkoľvek pochybností za to, že splnomocnený zástupca žalovanej mohol dôkaz, ktorého vykonanie navrhol na pojednávaní dňa 03.11.2021, uplatniť skôr, ak by konal starostlivo a hospodárne; konajúci súd preto nijako nepochybil, pokiaľ jeho návrh nepripustil, odvolávajúc sa na ustanovenie § 153 C.s.p. Treba zdôrazniť, že koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa svojej vlastnej úvahy, a teda do jeho výlučnej kompetencie spadá rozhodnutie, či na prostriedok procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý strana sporu mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať. Konajúci súd, zvážiac všetky okolnosti prejednávanej veci, nebol preto povinný brať zreteľ na žalovanou predložený návrh na doplnenie dokazovania. Žalovaná potom nedôvodne vytýkala konajúcemu súdu, že nevykonal dokazovanie v ňou navrhovanom smere, keďže súc poučená o sudcovskej koncentrácii konania a jeho dôsledkoch, taký návrh neuplatnila včas; tejto okolnosti si napokon žalovaná musela byť vedomá, nakoľko žiadala, aby súd prvej inštancie upustil od uplatnenia postupu podľa § 153 ods. 2 C.s.p.
36. Odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybenie na strane konajúceho súdu ani v súvislosti s predvolávaním žalovanej, resp. jej splnomocneného zástupcu na súdne pojednávania.
37. V prvom rade treba uviesť, že rozhodnutie o nariadení súdneho pojednávania je rozhodnutím o vedení konania, pre ktoré zákon nepredpisuje obligatórnu formu, i keď favorizuje jeho vykonanie v písomnej podobe. Je tomu tak najmä z dôvodu, že doručenie predvolania v tejto forme je spoľahlivým prostriedkom na získanie podkladu pre zváženie súdu, či vykoná nariadený procesný úkon (predvolanie), a ak áno, či z neho prípadne vyvodí následky pre osobu, ktorá sa napriek predvolaniu na procesný úkon nedostavila. Predvolanie na súdne pojednávanie je možné vykonať i telefonicky, telefaxom alebo iným vhodným spôsobom, o čom je potrebné vykonať záznam v súdnom spise (viď § 46 ods. 3 a ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Nevyhnutným obsahom predvolania urobeného v akejkoľvek forme je označenie veci, miesta a času tohto procesného úkonu. Pod označením veci treba v zásade rozumieť jej označenie odkazom na strany konania a predmet sporu, prípadne
označenie spisovej značky konania. Na označenie miesta a času v zásade nestačí len označenie sídla súdu, ale aj miestnosti, v ktorej sa má úkon vykonať s uvedením konkrétneho dátumu a času.
38. Ako odvolací súd uviedol vyššie, z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že konajúci súd doručil splnomocnenému zástupcovi žalovanej oznámenie o zmene termínu pojednávania zo dňa 04.05.2021 na termín 08.09.2021 emailom, na ním označenú adresu; po uvedenom úkone nasledovalo potvrdenie, t.j. akceptácia zo strany zástupcu žalovanej emailom zo dňa 30.04.2021, v rámci ktorého tento uviedol, že s touto skutočnosťou oboznámil i žalovanú. I keď súd prvej inštancie nepredvolal žalovanú, resp. jej splnomocneného zástupcu na uvedené súdne pojednávanie vzorovým tlačivom a nedoručil mu ho v listinnej podobe prostredníctvom poštového orgánu, nemožno mať pochybnosti o tom, že mu oznámil dátum, čas, ako i miesto konania v poradí ďalšieho súdneho pojednávania v označenej veci, ktorú skutočnosť zobral zástupca žalovanej evidentne na vedomie. Za tejto procesnej situácie odvolací súd nevzhliadol pochybenie konajúceho súdu pri úkone predvolania žalovanej na súdne pojednávanie dňa 08.09.2021; tento nijako nepochybil ani pri predvolaní na súdne pojednávanie nariadené na termín 03.11.2021, ktorého sa žalovaná, ako i jej splnomocnený zástupca riadne zúčastnili.
39. Žalovanej nemožno priznať úspech ani v súvislosti s jej námietkou o nevykonaní dokazovania „nariadeného“ v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 31.07.2020, sp. zn. 3Co/324/2018, resp. o odbere stravy v rozhodnom období, ako aj o dňoch jej neodoberania. V prvom rade hodno uviesť, že odvolací súd v bode 34. zrušujúceho uznesenia (na ktoré sa explicitne odvolávala žalovaná v odvolaní) nezaviazal súd prvej inštancie vykonať žalovanou ani bližšie nekonkretizované dôkazy, v dôsledku čoho sa tento nemohol následne dopustiť ani ňou tvrdeného pochybenia. Žalovaná v priebehu konania netvrdila, že by sa v ňou konkrétne označených dňoch roka 2013, spadajúcich do rozhodného obdobia, v ubytovacom zariadení žalobcu nenachádzala, t.j. bola neprítomná, a tým naplnila podmienky v zmysle § 72 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z.z,, pri splnení ktorých by nebola povinná platiť úhradu za obslužnú činnosť
- stravovanie, v rozsahu večere a za účelom ich preukázania ani nenavrhla vykonať žiaden dôkaz; napokon, také skutkové tvrdenia neuviedla ani v podanom odvolaní, v ktorom konajúcemu súdu len neopodstatnene vytýkala pochybenie pri dokazovaní o odbere stravy v rozhodnom období. Vzhľadom na to, že v rámci civilného procesu sa kladie dôraz na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu, sú tieto zásadne povinné v prvom rade tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a následne označiť dôkazné prostriedky na ich preukázanie. Tým, že si žalovaná nesplnila povinnosť tvrdiť, ktorá dôkaznej povinnosti predchádza, pričom následne ako nositeľka dôkazného bremena neoznačila a nepredložila žiaden dôkaz o naplnení podmienok podľa § 72 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z.z., neuniesla svoje procesné povinnosti, čo napokon vyústilo do záveru, že nepreukázala neprítomnosť v ubytovacom zariadení žalobcu oprávňujúcu ju v zmysle § 72 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z.z. za stravu neplatiť. Za taký dôkaz pritom nemožno považovať list žalovanej zo dňa 18.02.2013, ktorým žalobcovi bez ďalšieho oznámila svoje rozhodnutie paušálne neodoberať večere, resp. stravu počnúc od 15.02.2013; tento dôkaz nijako nepreukazuje, že by sa žalovaná mala dlhodobo, resp. počnúc od uvedeného dátumu, zdržiavať mimo zariadenia žalobcu. Odvolací súd pre úplnosť zároveň dodáva, že z oznámenia žalovanej rovnako nevyplýva, že by dôvodom jej rozhodnutia, ktoré ani nevyústilo do zmeny dohodnutého rozsahu služieb poskytovaných žalobcom, bola jej nespokojnosť s kvalitou stravy.
40. Podľa mienky odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil aj okolnosti výpovede zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, vrátane danosti v nej uvedených výpovedných dôvodov.
41. Vo vzťahu k výpovednému dôvodu podľa § 74 ods. 14 písm. a) zákona č. 448/2008 Z.z. súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaná nepreukázala svoju neprítomnosť v zariadení žalobcu, ktorú okolnosť by bolo možné v intenciách § 72 ods. 9 citovaného zákona považovať za dôvod, pre ktorý by ako prijímateľ sociálnej služby nebola povinná platiť úhradu za stravu, tvoriacu zložku zmluvne dohodnutej obslužnej činnosti (§ 17 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z.z.). Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sporové strany si v zmluve o poskytovaní sociálnej služby v znení jej dodatkov dojednali vecný rozsah služieb zabezpečovaných žalobcom podľa ich skutočného stavu; v jeho rámci si dohodli i poskytovanie stravy podľa § 9 zákona č. 448/2008 Z.z., ktorá služba (v znení dodatku č. 4 a č. 5) spočívala v odbere večerí žalovanou. Žalovaná mala o obsahu tohto dodatku, rovnako ako aj o obsahu predchádzajúcich dodatkov zmluvy zužujúcich rozsah stravy (počet odoberaných jedál), nepochybne vedomosť, pričom nijako nepreukázala tvrdenie o nátlaku zo strany žalobcu, resp. jeho pracovníkov.
Napokon, sama uvádzala, že o odber celodennej stravy nemala záujem, a teda návrh na úpravu rozsahu obslužnej činnosti - stravovanie, pramenil z jej iniciatívy a žalobca ho uzavretím dodatku len akceptoval.
42. Ako uviedol odvolací súd už v zrušujúcom uznesení zo dňa 31.07.2020, sp. zn. 3Co/324/2018, pre posúdenie existencie výpovedného dôvodu podľa § 74 ods. 14, písm. a) zákona č. 448/2008 Z.z. bol rozhodujúci stranami sporu dohodnutý vecný rozsah služieb poskytovaných žalovanej a zistenie, či do jeho rámca patrila i obslužná činnosť - stravovanie, a to bez ohľadu na to, či a aké povinnosti ukladalo v tomto smere VZN č. 3/2011, resp. VZN č. 6/2021. Je nepochybné, že podpisom zmluvy a jej dodatkov sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanej stravu v rozsahu večere a túto sa žalovaná v danom rozsahu zaviazala odoberať a platiť za ňu úhradu; jej paušálne rozhodnutie o neodoberaní žiadnej stravy, zachytené v liste zo dňa 18.02.2013, evidentne nevyústilo do uzavretia dodatku k zmluve, a teda nijakým spôsobom nezmenilo stranami sporu dohodnutý vecný rámec poskytovaných sociálnych služieb. Nemožno pritom prehliadnuť, že k jeho uzavretiu žalobca nepristúpil i vzhľadom na znenie VZN č. 3/2011, ako i VZN č. 6/2011, ktoré prijímateľa sociálnej služby zaväzovalo odoberať aspoň jedno teplé jedlo denne, ako i s ohľadom na rozhodnutie o odkázanosti žalovanej. Podľa neho sa žalovaná považovala za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov, II. stupeň, keď na pomoc inej fyzickej osoby bola odkázaná i v súvislosti s prípravou jedál a nápojov s obsluhou - diabetická diéta. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou konajúceho súdu, že sociálne služby v zariadení pre seniorov, za aké možno považovať i zariadenie žalobcu, sa ich prijímateľom poskytujú na základe ich odkázanosti na tieto služby; v nadväznosti na to sa potom prijímatelia sociálnej služby nemôžu bez opätovného posúdenia ich odkázanosti na konkrétnu sociálnu službu, príp. zmenu v stupni sociálnej odkázanosti, svojvoľne rozhodovať či vôbec, príp. kedy budú túto konkrétnu službu využívať.
43. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ žalovaná v priebehu konania namietala formu uzatvárania jednotlivých dodatkov, resp. že išlo o cenový predpis, je zrejmé, že neoddeliteľnou súčasťou každého dodatku, ako návrhu žalobcu na zmenu zmluvy, bola i príloha č. 1 s podrobným rozpisom úhrad za každú jednotlivo poskytovanú sociálnu službu (merná jednotka, ako aj prepočet na počet kalendárnych dní); táto príloha bola nepochybne opatrená podpisom žalovanej ako druhej zmluvnej strany, z čoho možno vyvodiť, že žalovaná podpisom dodatku prijala návrh žalobcu na zmenu zmluvy, a teda k jeho uzavretiu došlo konsenzuálnym prejavom vôle oboch zmluvných strán.
44. Žalovaná v odvolaní nespochybnila výšku nedoplatku na poskytovaných službách v sume 447,31 eura, ani to, že tento zodpovedal len nedoplatku na úhradách za stravu za žalobcom špecifikované obdobie. Tento nedoplatok presiahol trojnásobok dohodnutej mesačnej úhrady sociálnej služby (do 30.06.2013 mesačná úhrada v sume á 134,09 eura, potom jej trojnásobok 402,27 eura, od 01.07.2023 mesačná úhrada v sume á 134,08 eura). Za situácie, keď žalovaná, ani napriek písomnému upozorneniu žalobcu zo dňa 22.08.2013, neuhradila vzniknutý nedoplatok na úhradách za sociálne služby, žalobca preukázal naplnenie výpovedného dôvodu v zmysle § 74 ods. 14 písm. a) zákona č. 448/2008 Z.z.
45. Podľa mienky odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne a vyčerpávajúco posúdil i danosť v poradí druhého dôvodu výpovede zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z., a preto v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie v bode 54. napadnutého rozsudku. Výkladom § 74 ods. 14 písm. b) citovaného zákona vo väzbe na ods. 12 tohto ustanovenia, zohľadniac ich sledovaný účel, sa ani odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovanej o jej povinnosti uzavrieť dodatok zmluvy len v prípade zmeny jej príjmu. Za zmenu skutočností rozhodujúcich na určenie sumy úhrady za sociálnu službu nemožno považovať len zmeny na strane prijímateľa sociálnej služby (v jeho príjme), bez zohľadnenia úpravy podľa § 72 zákona č. 448/2008 Z.z., a teda bez reflexie na zmeny v sumách úhrady za sociálne služby. Ako správne argumentoval i žalobca, ak sa zmenia skutočnosti určujúce pre výšku úhrady je vždy potrebné prepočítať sumu úhrady podľa § 74 zákona č. 448/2008 Z.z., t.j. vykonať prepočet, či po zaplatení mesačnej úhrady za sociálnu službu ostane jej prijímateľovi minimálna suma stanovená v § 73 citovaného zákona. Vzhľadom na to, že podľa návrhu dodatku č. 6, vrátane jeho prílohy, malo dôjsť k úprave sumy úhrad za jednotlivo poskytované sociálnej služby žalovanej v zmysle § 72 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z., čo mohlo mať nepochybne vplyv a dopad na príjem žalovanej, bol žalobca povinný uskutočniť prepočet v zmysle § 73 ods. 2 citovaného zákona; išlo o zmenu rozhodujúcich skutočností na určenie úhrady za sociálnu službu, v prípade ktorom bola žalovaná povinná uzavrieť dodatok zmluvy. Vzhľadom na to, že k uzavretiu dodatku č. 6 žalovaná nepristúpila, bol daný i dôvod výpovede zmluvy podľa § 74 ods. 14 písm. b) zákona č. 448/2008 Z.z.
46. So zreteľom na vyššie uvedené, keď žalobca v konaní preukázal dôvodnosť výpovede zmluvy zo dňa 18.09.2023, ktorú žalovaná v ten istý deň prevzala, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že po uplynutí 30 - dňovej výpovednej lehoty, ktorá pripadla na 18.10.2023, užívala ubytovací priestor bez právneho dôvodu a bola povinná tento vypratať a žalobcovi odovzdať; žalobca sa preto dôvodne domáhal uloženia tejto povinnosti žalovanej prostredníctvom súdu.
47. Vychádzajúc z uvedeného a jeho sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že žalovaná v odvolaní neuviedla také rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia; preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
48. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalovanej, ktorá úspech nemala, plný nárok na ich náhradu.
49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).