Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26Co-133-2019.pdf
PDF · 99.44 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/133/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, adresa sídla Žilina, Hodžova 11, proti žalovanej: B. C., nar. X.X.XXXX, adresa trvalého pobytu G., C. J. XXXX/XX, o 219,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany 11. júla 2019 č.k. 6Csp/39/2018-71 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.).
1.2 Z vykonaného dokazovania zistil tento skutkový stav veci: Žalobkyňa uzatvorila so žalovanou dňa 17.6.2014 Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, obsahom ktorej bolo zriadenie osobného účtu pre žalovanú č. 3290279508.
1.3 Vec právne posúdil ako nárok banky na vyrovnanie nepovoleného prečerpania bežného účtu žalovanej v rozsahu 219,13 eur s príslušenstvom podľa § 708 ods. 1 a ods. 2, § 710, § 497 Obch. z. (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 52 ods. 1, 2, 3 a ods. 4 (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 297 písm. b) a § 219 ods. 3 C.s.p. (zákon číslo 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) a dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní voči žalovanej je dôvodný a preto žalobu zamietol.
1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že strany uzatvorili zmluvu, ktorou žalobkyňa zriadila pre žalovanú osobný účet, avšak v rámci tejto zmluvy nebolo dojednané povolené prečerpanie a žalobkyňa nepredložila súdu žiaden dôkaz o tom, že neskôr si strany dodatočne dohodli prečerpanie, resp. že by žalobkyňa povolila žalovanej prečerpať jej osobný účet a do akého limitu.
1.5 Medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola dňa 17.6.2014 uzatvorená Rámcová zmluva o poskytovaní bankových produktov a služieb (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala zriadiť a viesť pre žalovanú osobný účet. V danom prípade strany uzatvorili zmluvu o bežnom účte, ktorá je formálne absolútnym obchodným vzťahom. Ide však o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ust. osobitného zákona o spotrebiteľských úveroch. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôvodnosť uplatneného nároku
žalobkyne titulom zaplatenia debetného zostatku v dôsledku nepovoleného prečerpania na osobnom účte žalovanej v žalovanej sume spolu s príslušenstvom súd nemal preukázanú, pretože zo strany žalobkyne nebol predložený žiaden listinný dôkaz preukazujúci dojednanie výšky poplatkov a úrokov v prípade nepovoleného prečerpania.
1.6 Napriek účtovaným poplatkom Zmluva neobsahuje zmluvné dojednanie o povinnosti žalovanej platiť akékoľvek poplatky, ktoré boli vykonávané na ťarchu jej bežného účtu a ani ich výšku. Ustanovenia o poplatkoch uvedené vo VOP a Sadzobníku poplatkov, na ktoré zmluva odkazuje v článku 4 bod 4.1, 4.2 nemožno považovať za individuálne zmluvne dojednané ustanovenia, ktorých obsah pred podpisom zmluvy by mala žalovaná možnosť ovplyvniť a ako také spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa. Zmluva vykazuje znaky typizovanej a formulárovej zmluvy štandardne používanej žalobkyňou pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. V nadväznosti na uvedené, preto od spotrebiteľa nemožno požadovať poplatky, ktoré nie sú individuálne dojednané v zmluve.
1.7 Žalobkyňa nepreukázala ani zmluvné dojednanie, ktoré by žalovanú zaväzovalo k povinnosti platiť úroky vo výške uplatnenej v žalobe. Žalobkyňa v žalobe žiadnym spôsobom nešpecifikovala jednotlivé kreditné ani debetné operácie a súd teda nemá preukázané kedy sa reálne žalovaná dostala do debetu. Súd nemá preukázané žiadnym listinným dôkazom ani tú skutočnosť, kedy žalobkyňa žalovanú vyzývala na úhradu dlžnej sumy a či vôbec vyzývala.
1.8 Vychádzajúc z vyššie uvedeného, vzhľadom k tomu, že v konaní nebol zo strany žalobkyne predložený žiadny listinný dôkaz preukazujúci dojednanie prečerpania osobného účtu žalovanej, dojednanie o výške poplatkov, žalobkyňa nepredložila žiadnu listinu podpísanú oboma zmluvnými stranami, z ktorej by bolo nepochybne zrejmé, že sa so žalovanou dohodla o výške úroku v prípade nepovoleného prečerpania účtu, súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
1.9 O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a článkom 17 C.s.p. a vecne nemožnosťou priznania náhrady trov konania žalovanej napriek jej plnému úspechu v spore z dôvodu, že tejto v konaní žiadne nevznikli.
2.1 Rozsudok napadol riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením žalobe a priznaním žalobcovi náhrady trov konania, viniac súd prvej inštancie, že tento vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval patriace mu procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b), h) a f) C.s.p.).
2.2 Nárok žalobcu na úroky vyplýva z § 2 písm. f), § 18 ods. 1 ZoSÚ2010 (zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), bod 3.1 písm. e), bod 3.3, bod 3.11, bod 1.1 VOP. V danom prípade išlo nárok žalobcu voči žalovanej z titulu prekročenia podľa § 2 písm. f) ZoSÚ2010, keďže strany nemali dohodnuté povolené prečerpanie na účte a žalobca umožnil žalovanému prekročenie. Zmluva o účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaj o výške úroku ako to uzavrel súd prvej inštancie, nakoľko postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvalom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejnil všeobecné obchodné podmienky ako i výšku úrokových sadzieb v úverovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne, ale i historické. Zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a ich sprístupnením v pobočkách banky ako aj oznámením formou výpisov z účtu klientovi je splnená povinnosť zmysle § 18 ods. 1 ZoSÚ2010. Sadzba úroku platná pre prekročenie vyplýva z bodu 2.1 zmluvy, v spojení s príslušnými ustanoveniami VOP.
2.3 Nárok žalobcu na úroky z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 O.z., bod 3.12 písm. a) a písm. b) a bod 3.3 VOP. Žalobca má zato, že zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je nesplnená povinnosť zmysle § 18 ods. 1 ZoSÚ2010 a zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné.
2.4 Nárok žalobcu na poplatky vyplýva z bodu 1.1, bodu 2.2 a bodu 2.3 zmluvy o účte, bodu 3.13 písm. a), písm. b), písm. c) a písm. d) VOP. Zákon o platobných službách výslovne neustanovuje, že
poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú síce povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Sadzobník, VOP/OP sú súčasťou úverovej zmluvy, a klienta zaväzujú aj vtedy, pokiaľ ich nepodpísal.
2.5 Pokiaľ súd považoval žalobu za neúplnú, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jej doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 C.s.p.. Z gramatického výkladu predmetného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípadoch neúplných podaní súd obligatórne vyzve na doplnenie takéhoto podania. Súd žalobcu na doplnenie žaloby nevyzval, avšak napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je procesne vadný a žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv.
2.6 Súd žalobcovi neadresoval žiadnu výzvu na špecifikáciu pohľadávky, ako ani na predloženie ďalších listinných dôkazov, preto žalobca nemal dôvod predpokladať, že skôr uvedené tvrdenia a predložené dôkazy nepostačujú na úspech vo veci v podobe priznávajúceho rozhodnutia (a to aj vzhľadom k obdobným sporom žalobcu na všeobecných súdoch). Pritom z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že jediným z hlavných dôvodov zamietnutia žaloby je nedostatočná špecifikácia pohľadávky žalobcu.
3. Žalovaná odvolací návrh nepodala a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 6Csp/39/2018 je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 219,13 eur s príslušenstvom titulom vyrovnania nepovoleného prečerpania bežného účtu žalovaného v zmysle 3.12 VOP a Vývesky úrokových sadzieb žalobcu. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena - nepreukázanie vzniku žalovaného nároku, bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 297 písm. b) C.s.p. zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol pre neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena na strane žalobcu.
6. Podstatná časť odvolateľových námietok je založená na tvrdení, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže pokiaľ súd považoval žalobu za neúplnú, mal žalobcu vyzvať na jej doplnenie (§ 129 ods. 1 C.s.p.) a pokiaľ tak neurobil a vo veci meritórne rozhodol (o neúplnej žalobe) došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu.
7. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že na základe podanej žaloby a jej príloh súd prvej inštancie dňa 28.1.2019 vyzval žalovanú na vyjadrenie sa k žalobe. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila - skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe nespochybnila. Následne súd prvej inštancie nariadil termín verejného vyhlásenia rozsudku na deň 11.7.2019. Z uvedeného postupu súdu je teda zrejmé, že súd prvej inštancie nemal žiadne pochybnosti o skutočnostiach, tvrdených v žalobe žalobcom.
8. Následne súd prvej inštancie, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a žalobu bez ďalšieho zamietol s odôvodnením, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti uplatneného nároku.
9. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto postup súdu prvej inštancie však nemal oporu v zákone.
10. V sporovom konaní má strana sporu jednak povinnosť tvrdenia (§ 150 C.s.p.), jednak dôkaznú povinnosť (§ 132 ods. 1 C.s.p., § 185 ods. 1 C.s.p.), pričom súd pri rozhodovaní vychádza až
na výnimky obsiahnuté v ods. 2 a 3 ustanovenia § 185 C.s.p. výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba, pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). V danom prípade dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti žalovaného nároku zaťažovalo žalobcu, ktorý predložil súdu listinné dôkazy, ktoré považoval za potrebné a dostatočne presvedčivé. Pokiaľ súd z predložených listín napriek tomu nemal jasno v otázke, dojednania povinnosti žalovanej platiť poplatky a úroky v prípade nepovoleného prečerpania, kedy sa žalovaná dostala do debetu, kedy žalobkyňa žalovanú vyzvala na úhradu dlžnej sumy, prípadne z čoho pozostáva žalovaná suma a ako k nej žalobca dospel a pod., bolo potrebné umožniť žalobcovi nejasnosti vysvetliť a nárok žalobcu adekvátne obhájiť.
11. Odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie svojím postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pochybenie súdu spočíva už v tom, že žalobu zamietol bez ďalšieho keď z jeho predchádzajúceho konania vo veci bolo žalobcovi opodstatnene zrejmé, že o skutočnostiach, tvrdených žalobcom nemal pochybnosti. Zásadným pochybením súdu však bolo to, že žalobca nebol súdom či už vyzvaný na doplnenie žaloby v zmysle § 129 C.s.p., alebo požiadaný súdom o ďalšie skutkové tvrdenia na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností v zmysle § 150 ods. 2 C.s.p., a nemal ani žiadnu vedomosť, že by niektoré skutkové tvrdenia medzi stranami boli sporné. Súd totiž takýto názor v konaní pred vydaním rozhodnutia neprezentoval v rámci prípadného predbežného prejednania sporu (§ 171 ods. 1 C.s.p.), pretože nevytýčil termín predbežného prejednania sporu, ani vo veci nevytýčil pojednávanie, na ktorom by bol súd určil, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, navyše žalovaná skutkové tvrdenia uvedené v žalobe nepopierala, pričom podľa § 151 ods. 1 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné.
12. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nemal žiadnu možnosť spoznať názor súdu a prípadné jeho pochybnosti ohľadom presvedčivosti žaloby, v dôsledku čoho žalobca nemohol účinne realizovať procesné práva, ktoré mu podľa zákona prislúchajú, nemal možnosť (ani žiadny dôvod) prípadné nejasnosti súdu vysvetliť, a nemal možnosť (ani žiadny dôvod) produkovať ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktoré dôvodne nepovažoval vzhľadom na doterajší priebeh konania za sporné.
13. Nesprávne súd prvej inštancie postupoval tiež tým, že vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania zamietnutím žaloby, keď podľa jeho názoru neboli predloženými listinami preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti a súd tak založil svoje rozhodnutie vo veci na závere o neunesení bremena skutkových tvrdení a dôkazného bremena žalobcom.
14. V danom prípade ide o spotrebiteľský spor. Výnimky zo zásady ústnosti v spotrebiteľských sporoch sú upravené v § 297 C.s.p.. Podľa písm. b) citovaného ustanovenia pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur. V posudzovanej veci vzhľadom na hodnotu sporu v zásade nebolo vylúčené vec súdom prejednať aj bez nariadenia pojednávania ak mal za to, že ide o vec jednoduchého právneho posúdenia, nie však v prípade, kedy sám súd bol toho názoru, že žalobcove tvrdenia obsiahnuté v žalobe a ním predložené listinné dôkazy sú sporné, resp. nejasné, a nepreukazujú alebo neposkytujú dostatočne zrozumiteľné odpovede na posúdenie dôvodnosti žaloby. V takom prípade mal súd vo veci nariadiť pojednávanie a umožniť žalobcovi nejasnosti vysvetliť a nárok adekvátne obhájiť.
15. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu SR I.ÚS 26/94, obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie
súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi (strane sporu) znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
16. Preto pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu pre to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pričom rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 177 ods. 2 C.s.p., čím si potom nemohol splniť povinnosť podľa § 181 ods. 2 C.s.p. a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, týmto nesprávnym postupom zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C.s.p.). Po vrátení veci súd prvej inštancie preskúma, ktoré skutkové tvrdenia možno považovať za sporné a ktoré možno považovať za nesporné, pričom v prípade, že skutkové tvrdenia bude považovať za nesporné, vo veci môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 297 písm. b) C.s.p.. Pokiaľ dospeje k záveru, že skutkové tvrdenia žalobcu sú sporné, nemôže súd vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, ale musí nariadiť pojednávanie a na ňom je povinný oboznámiť strany so spornými a nespornými skutočnosťami (§ 181 ods. 2 C.s.p.) a dať priestor stranám na to, aby podľa toho predniesli prostriedky procesného útoku a obrany. Následne súd takto uplatnené prostriedky posúdi, vykoná prípadne ďalšie dôkazy a posúdi ich v zmysle § 191 C.s.p. a vo veci opätovne rozhodne. Svoje závery potom v novom rozhodnutí odôvodní spôsobom podľa § 220 ods. 2 C.s.p.. Súčasne rozhodne aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
18. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).