Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/248/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: N. R., Y.. XX.XX.XXXX, E. N. XXXX/X, C., v konaní o zaplatenie príslušenstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 3. mája 2018 č.k. -151 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e.

V časti prvoinštančných trov konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva.

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu týkajúcu sa požadovaného úroku z úveru vo výške 28% v časti uplatneného príslušenstva, zo sumy 2059,52 Eur od 20.05.2017 do zaplatenia zamietol. Žiadnemu z účastníkov (sporových strán) nepriznal právo (nárok) na náhradu trov konania.

2. Uviedol, že žalobu sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 2 059,52 Eur spolu s úrokom z dlžnej úverovej istiny vo výške 28 % ročne od 20.05.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania, ktorú odôvodnil tým, že dňa 29.11.2012 uzavrel so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca pre žalovaného zriadil a viedol účet žalovaného č. C.. Žalovaný bol povinný mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov v zmysle sadzobníka a akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke. Vzhľadom na porušenie uvedenej zmluvnej povinnosti žalovaným tým, že sa dostal na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a tento dlh nevyrovnal, žalobca zatvoril účet žalovaného č. C. o čom žalovaného informoval posledným výpisom z účtu. Žalobca pred zatvorením účtu vykonal dňa 19.05.2017 internú účtovnú transakciu (prevod), kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Uviedol, že v súlade s bodom 3.12 všeobecných obchodných podmienok v spojení s výveskou úrokových sadzieb je istina 2 059,52 Eur úročená úrokom vo výške 28% ročne a to až do vyplatenia celej pohľadávky.

3. Súd prvej inštancie vydal dňa 25.08.2017 vo veci platobný rozkaz, ktorým v časti žalobe vyhovel a priznal žalobcovi istinu vo výške 2 059,52 Eur. V ostatnej časti a to úroku z istiny vo výške 28% ročne od 20.05.2017 do zaplatenia platobný rozkaz nevydal. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.11.2017. Predmetom ďalšieho konania zostal úrok vo výške 28% ročne zo sumy 2 059,52 Eur od 20.05.2017 do zaplatenia.

4. Po právnej stránke posúdil vec podľa ,, , , , ,, , Obchodného zákona, Občianskeho zákona, , , o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy, nariadenia vlády č. .

5. Konštatoval, že žalobca svoj nárok na debetný úrok vo výške 28% ročne zo sumy 2 059,52 Eur od 20.05.2017 do zaplatenia odvodzoval od všeobecných obchodných podmienok a považoval za preukázané, že žalobca zatvoril účet žalovaného ku dňu 19.05.2017, čím podľa názoru súdu prvej inštancie určil splatnosť dlhu - nepovoleného prečerpania. Vyslovil, že vzťahy z nepovoleného prečerpania sa v zmysle § 710 Obch. zák. spravujú ustanoveniami zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) a ak žalobca požaduje od žalovaného úroky z úveru (debetný úrok vo výške 28%) odo dňa 20.05.2017 je zrejmé, že ide o úroky po splatnosti úveru. Bol toho názoru, že takto určený úrok žalobcovi nepatrí. Vychádzal z uznesenia ÚS IV 476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Uviedol, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania, nakoľko v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania. V prípade, ak by súd takýto stav pripustil, toleroval by založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

6. Uviedol, že istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom vo forme úveru podľa prvej vety . Zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobca ako veriteľ preto nemohol oprávnene požadovať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Po vyhlásení celého úveru za splatný sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí, žalobcovi prislúchajú len úroky z omeškania. Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorá je odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti. Na uvedenom nič nemení ani dohoda účastníkov sporových strán nakoľko táto je pre obchádzanie zákona absolútne neplatná. Zostávajúci žalobcom uplatnený nárok na debetný úrok vo výške 28% ročne zo sumy 2 059,52 Eur od 20.05.2017 do zaplatenia preto zamietol. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave . K argumentácii žalobcu, ktorý poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. -90 zo dňa 31.1.2017 a Krajského súdu v Nitre č.k. -88 zo dňa 7.12.2017 uviedol, že predmetné rozsudky vychádzajú z právneho názoru, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Uviedol, že tento právny názor je už prekonaný ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie, ktorá uvádza právny záver, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou aj keď uzavretou podľa , podliehajúca režimu zákona o spotrebiteľských úveroch a režimu a jeho úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských zmlúv.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. , s odôvodnením, že žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu patrí náhrada trov vo výške 100% avšak vzhľadom k tomu, že žalovaný bol v konaní nečinný a nevznikli mu žiadne trovy konania, rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie podľa s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie a k zamietnutiu nároku na úrok 28% ročne uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom prvoinštančného súdu, že ide o úrok po zosplatnení. Podľa jeho názoru v posudzovanej veci súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v tom, že úrok 28% ročne nie je zmluvný úrok, a teda ani úrok po zosplatnení, ale je to zákonný úrok z titulu prekročenia, ktoré upravuje o spotrebiteľských úveroch ( a ) a zákon počíta

s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený. Podľa jeho názoru zmluva o účte ani zmluva o povolenom prečerpaní pre prípad prekročenia nemusia ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v Z.z a podľa citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Uviedol, že žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale aj historické: https://www.primabanka.sk/urokove-sadzby/produkty-v-ponuke https://www.primabanka.sk/urokove-sadzby/produkty-mimo-ponuky Mal za to, že zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na jeho webovom sídle a v pobočkách je splnená povinnosť v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a že zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte a považoval zamietnutie nároku na úrok za nedôvodné. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici čk. -54 zo dňa 27.3.2018 a navrhol, aby odvolací súd v zmysle rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a jeho žalobe vyhovel v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

15. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.

16. V posudzovanej veci zostalo po vydaní platobného rozkazu, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti uplatnenej istiny, predmetom ďalšieho konania posúdenie uplatneného úroku vo výške 28% ročne zo sumy 2 059,52 Eur od 20.05.2017 do zaplatenia. Zostalo sporným vyriešenie otázky, či žalobcovi prislúcha nárok na debetný úrok vo výške 28% ročne zo sumy 2 059,52 Eur od 20.05.2017 do zaplatenia. Odvolací súd sa plne stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalobcovi uplatnený zmluvný úrok po zosplatnení úverovej istiny neprináleží. Odvolací súd poukazuje na to, že debetný úrok vo výške 28% z uplatnenej sumy 2 059,52 Eur od 20.5.2017 do zaplatenia odvodzoval žalobca od všeobecných

obchodných podmienok. V konaní bolo nesporné, že žalobca ku dňu 19.5.2017 zatvoril účet žalovaného, z čoho možno konštatovať, že tým určil splatnosť dlhu nepovoleného prečerpania. Vzťahy nepovoleného prečerpania sa v zmysle § 710 Obch. zák. spravujú ustanoveniami zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.). Ak teda žalobca požaduje od žalovaného úroky z úveru- debetný úrok vo výške 28% odo dňa 20.5.2017, je zrejmé, že ide o úroky po splatnosti úveru, ktoré žalobcovi nepatria. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. z 18.9.2012, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi sporovými stranami. V nadväznosti na uvedené, ak teda nastal stav, kedy už spotrebiteľ nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonfomný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Súd takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi. Zároveň by bol podporovaný aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti. Takéto konanie veriteľa neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.

17. Odvolací súd dáva do pozornosti, že Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ), keď čl. 3 ods.1 smernice 96/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy najvýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve, na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery“ treba preveriť či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, môžu štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov. Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov(úverové obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti), podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vyplácať si za toto obdobie úroky. Od začiatku sa ale sledujú úroky za dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákona stanovených dôvodov má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený, po splatnosti zákon priznáva za zadržanie finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta) s tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti, popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody(úrokov popri úrokoch z omeškania) a ďalších sankciách. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú.

18. Vychádzajúc z uvedeného dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca ako veriteľ po zosplatnení úverovej istiny nemohol od žalovaného ako dlžníka oprávnene požadovať zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. V súvislosti s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -54 odvolací súd udáva, že ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a uložil mu doplniť dokazovanie na základe čoho je vzhľadom k posudzovanej veci a vyššie uvedenú argumentáciu právne bezvýznamné.

19. Odvolací súd udáva, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie, vo veci samej, ktorým bola žaloba zamietnutá podľa , ako vecne správny potvrdil.

21. V časti trov prvoinštančného konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil tak, že žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. Žalovaný bo v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný čím mu vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, avšak žiadne trovy mu nevznikli, preto sa mu nárok na ich náhradu nepriznáva. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku rozhodnutie o trovách konania správne odôvodnil avšak dal nesprávny výrok v tom, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, čím došlo k nesúladu s citovaným ustanovením .

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a nárok na ich náhradu v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( .). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).