Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/25/2018

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členiek senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Trust Pay services, s.r.o., Za kasárňou 1, Bratislava, IČO: 35 892 561, zast. WERNER & Co. s.r.o., Žltá 2/F, Bratislava, IČO: 36 869 643, proti žalovanému: G.. C. Č., A.. XX. XX. XXXX, W. N. XXB, T. D., zast. JUDr. Michaelou Törökovou, advokátkou, Ulica 29. augusta 5, Bratislava, IČO: 30 848 679, o zaplatenie 5.170,52 eur a zmluvnej pokuty, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07. februára 2017, č.k. - 314, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.170,52 eur a zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % (vo výroku absentuje údaj, že ide o dennú sadzbu, pozn. odvolacieho súdu) zo sumy 5.359,20 eur od 22. 12. 2013 do 28. 04. 2014, zo sumy 4.500 eur od 29. 04. 2014 do zaplatenia a zo sumy 670,32 eur od 15. 01. 2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca svoju žalobu (podanú na Okresnom súde Bratislava II dňa 26. 02. 2016, pozn. odvolacieho súdu) odôvodnil tým, že žalovaný ako ručiteľ dňa 01. 02. 2011 písomne vyhlásil, že preberá ručenie za všetky záväzky spoločnosti P. X..H..E.., X. X. Za O.Ň. X, W., ktoré vzniknú z nájomného vzťahu medzi spoločnosťou P. X..H..E.. ako nájomcom a spoločnosťou P. X., X..H..E.. (S. S. F. X., X..H..E.., S.. U.. Ž.) ako prenajímateľom, založeného zmluvou o nájme nebytových priestorov uzatvorenou dňa 22. 09. 2009. Žalovaný v predmetnom vyhlásení ručiteľa ďalej vyhlásil, že berie na seba voči žalobcovi ako prenajímateľovi povinnosť splniť akúkoľvek pohľadávku voči nájomcovi (ktorého bol spoločníkom a konateľom), ktorá vznikne z nájomnej zmluvy v prípade, že nájomca si svoj záväzok voči prenajímateľovi nesplní v súlade s nájomnou zmluvou, včítane jej doplnkov, dodatkov a príslušenstva riadne a včas. Poukázal na to, že žalobca dňa 22. 09. 2009 uzavrel s nájomcom (spoločnosťou P. X..H..E.., pozn. odvolacieho súdu) nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol prenájom nebytových priestorov, predajných a kancelárskych priestorov nachádzajúcich sa na prízemí nehnuteľnosti o výmere 645,50 m2, garáže a parkovacích miest, nachádzajúcich sa v budove na adrese Za kasárňou 1, Bratislava, postavenej na parcele číslo 11720/2, parcele číslo 11720/3 a parcele číslo 11720/4, zapísanej na liste vlastníctva číslo 1850, katastrálne územie Nové Mesto. Uviedol, že žalobca bol správcom nehnuteľnosti a osobou oprávnenou prenajímať jednotlivé priestory nachádzajúce sa v nehnuteľnosti. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú, pričom dodatkami č. l až č. 8 bola predlžovaná jej účinnosť, predlžovaná doba nájmu, zmenená výška nájomného a rozšírený predmet nájmu. V zmysle článku V. ods. 1 zmluvy si žalobca s nájomcom dohodli v dobe od 01. 11. 2009 do 31. 10. 2010 mesačné nájomné za prenájom predmetu nájmu vo výške 7.159,90 eur a úhradu za služby spojené s užívaním nehnuteľnosti vo výške 393 eur + DPH za teplo, 82 eur + DPH za vodné a stočné a 71 eur

+ DPH za odvoz odpadu (platba za elektrickú energiu bola vyúčtovaná na základe skutočnej spotreby elektrickej energie zo samostatného elektromeru). Nájomné bolo splatné najneskôr 21. dňa príslušného kalendárneho mesiaca a hradilo sa na základe faktúry vystavenej žalobcom ako prenajímateľom. Dodatkom č. 2 zo dňa 11. 11. 2009 bolo dojednané poskytovanie služby - pripojenia sa na internet vo výške 50 eur mesačne + DPH. Dodatkom č. 5 zo dňa 18. 12. 2011 bola upravená výška nájomného za prenájom predmetu nájmu na sumu 4.500 eur mesačne a za prenájom jedného parkovacieho miesta na sumu 40 eur mesačne + DPH. Poukázal na to, že nájomca napriek viacnásobnému upozorneniu nezaplatil nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním predmetu nájmu, a to faktúru číslo 10131432 na sumu 5.359,20 eur (nájom a služby za 12/2013, dátum splatnosti 21. 12. 2013), z ktorej bola uhradená suma 859 eur a zostáva uhradiť 4.500,20 eur, a faktúru číslo 10131518 na sumu 670,32 eur (poplatok za el. energiu za 12/2013, dátum splatnosti 14. 01. 2014), z ktorej zostáva uhradiť 670,32 eur. Uviedol, že v zmysle článku VIII. nájomnej zmluvy sa nájomca zaviazal zaplatiť žalobcovi v prípade omeškania s akoukoľvek platbou podľa zmluvy zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania. Vzhľadom na to, že nájomca neuhradil nájomné a služby spojené s nájmom za mesiace december 2013, žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania (správne zmluvnú pokutu, pozn. odvolacieho súdu) vo výške 0,05 % denne za každý aj začatý deň omeškania, a to zo sumy 5.359,20 eur od 22. 12. 2013 do 28. 04. 2014, zo sumy 4.500,20 eur od 29. 04. 2014 do zaplatenia a zo sumy 670,32 eur od 15. 01. 2014 zo zaplatenia. Nájomca svoj dlh neuhradil, a to ani po viacnásobnom upozornení, a neurobil tak následne ani žalovaný, ktorý svoj záväzok doposiaľ dobrovoľne neuhradil.

3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že o podanej žalobe rozhodol v skrátenom konaní vydaním platobného rozkazu č.k. -39 zo dňa 07. 06. 2016, ktorý bol žalovanému doručený do vlastných rúk dňa 13. 07. 2016. Uviedol, že žalovaný v lehote stanovenej zákonom podal odpor proti platobnému rozkazu, ktorý vecne odôvodnil tým, že nikdy nevyhlásil, že preberá ručenie za všetky záväzky spoločnosti P. X..H..E.., ktoré vzniknú z nájomného vzťahu medzi spoločnosťou P. X..H..E.. ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom. Žalovaný poprel podpis na listine označenej ako vyhlásenie ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011, keď uviedol, že nikdy predmetnú listinu nepodpísal. Uviedol tiež, že v roku 2011 (a teda aj dňa 01. 02. 2011, kedy malo byť podľa žalobcu podpísané vyhlásenie ručiteľa) nemala spoločnosť P. X..H..E.. žiadne neuhradené záväzky z titulu uzatvorenej zmluvy o nájme bytových priestorov, a preto nebol ani dôvod na prebratie ručiteľského vyhlásenia z jeho strany.

4. Poukázal tiež na to, že žalovaný na pojednávaní namietol aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keď uviedol, že žalobca nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností a nepreukázal ani oprávnenie uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov (v ktorej sa uvádza, že prenajímateľ je správca nehnuteľností). Žalovaný tiež namietol, že podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov bol nájomný vzťah dohodnutý na dobu určitú od 01. 11. 2009 do 31. 10. 2012 a až dodatkom č. 6 uzatvoreným dňa 18. 12. 2012 bola doba nájmu predĺžená do 21. 12. 2012 a dodatkom č. 7 uzatvoreným dňa 20. 12. 2013 bola doba nájmu predĺžená do 31. 12. 2014, z čoho podľa žalovaného vyplýva, že v čase vyhotovenia vyhlásenia ručiteľa dňa 01. 02. 2011 bola doba nájmu dohodnutá do 31. 10. 2012, a teda ručením nemohli byť zabezpečené pohľadávky, ktoré vznikli po tomto dátume. Žalobca si uplatnil pohľadávky, ktorých splatnosť nastala dňa 21. 12. 2013 a dňa 14. 01. 2014, preto tieto pohľadávky nemohli byť predmetom ručiteľského záväzku.

5. Prvoinštančný súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalovaného a oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi žalobcu: výpis z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I spoločnosti Trust Pay services, s.r.o. (žalobcu), výpis z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I spoločnosti P. X..H..E.., faktúra Č.. XXXXXXXX, C. Č.. XXXXXXXX, vyhlásenie ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011, zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009, dodatky k zmluve č. 1 až č. 8, upomienky na úhradu nezaplatených faktúr zo dňa 01. 10. 2014, dňa 21. 11. 2014, dňa 21. 10. 2014 a dňa 09. 09. 2014, potvrdenie o platbe vo výške 859 eur prijatej dňa 28. 04. 2014, odborné vyjadrenie č. 5/2016 znalkyne Ing. Eleny Blahovej, odbor kriminalistika, odvetvie grafická diagnostika, a znalecký posudok č. 01/2017 znalkyne Mgr. Márie Zelenkovej, odbor písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo (identifikácia pisateľa).

6. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. , a , , a a vecne dôvodnosťou podanej žaloby, keď dospel k záveru, že písomný právny úkon - vyhlásenie žalovaného ako ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011 - je platný právny úkon podľa ust. s tým, že žalovaný v konaní nepreukázal svoje skutkové tvrdenie, že podpis na ručiteľskej listine zo dňa 01. 02. 2011 nebol jeho podpisom. Vyhlásenie žalovaného

ako ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011 bolo podľa prvoinštančného súdu jasné, zrozumiteľné, obsahovalo esenciálne náležitosti právne relevantného ručiteľského vyhlásenia, a to záväzok ručiteľa, ktorý prebral ručenie za všetky záväzky spoločnosti P. X..H..E.. ako nájomcu, ktoré vzniknú z nájomného vzťahu medzi nájomcom a prenajímateľom X.E. P. X., X..H..E.. (S. S. F. X., s.r.o., t.j. žalobca, pozn. odvolacieho súdu), založeného zmluvou o nájme nebytových priestorov uzatvorenou dňa 22. 09. 2009. Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že ručením bol zabezpečený hlavný záväzok vyplývajúci z nájomnej zmluvy, ktorý v čase uzavretia ručiteľského záväzku existoval, čo mal prvoinštančný súd preukázané z dodatku č. 4 k zmluve o nájme nebytových priestorov, ktorý bol uzatvorený dňa 01. 02. 2011, a v ktorom bol za spoločnosť P. X..H..E.. ako nájomcu podpísaný G.. C. Č. Y. O., pričom písomné vyhlásenie ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011 bolo podpísané taktiež G.. C. Č. ako fyzickou osobou. K hlavnému záväzku - zmluve o nájme nebytových priestorov - boli uzatvorené ďalej dodatky č. 5 zo dňa 18. 12. 2011, č. 6 zo dňa 18. 12. 2012 a č. 7 zo dňa 20. 12. 2013, ktoré za nájomcu podpísal konateľ G.. C. Č.. Poukázal na to, že ručenie predstavuje zabezpečovací prostriedok, ktorého významom je posilnenie reálnej vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa, ak dlžník voči nemu nesplní svoj záväzok. Nie je pritom rozhodujúce, či dlžná čiastka je v tejto dobe splatná a aká je výška zaručeného dlhu. Nie je ani vylúčená možnosť zabezpečiť ručením pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky, hoci to priamo nevymedzuje. Uviedol, že súdna prax už riešila situáciu, keď sa v ručiteľskom vyhlásení ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky záväzky“ tak, ako je to uvedené aj v písomnom vyhlásení ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011, pričom zaujala názor, že ručiteľské vyhlásenie, podľa ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe konkrétnej zmluvy, pokiaľ by ich neuhradil dlžník“, je určité a vzťahuje sa na všetky finančné záväzky dlžníka voči veriteľovi, ktoré pre neho vyplývajú zo zmluvy, a to aj na záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v budúcnosti. Skonštatoval, že písomné vyhlásenie ručiteľa o prevzatí povinnosti splatiť dlžníkov dlh ako jednostranný právny úkon zodpovedal náležitostiam potrebným pre vznik platného právneho úkonu titulom ručenia, písomné vyhlásenie ručiteľa bolo urobené jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktorým bol predmet ručenia i jeho rozsah výslovne stanovený, obsahovalo konkretizáciu záväzku dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený, a to špecifikáciou zmluvy veriteľa s dlžníkom, z ktorej boli záväzky ručením zabezpečené s tým, že ručiť je možné aj za záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti. Uviedol, že subsidiárna povaha ručenia sa prejavuje v tom, že povinnosť ručiteľa splniť nastupuje až potom, čo bol dlžník veriteľom márne vyzvaný k plneniu, pričom ručenie nesmie presiahnuť rozsah dlhu a podmienky jeho splnenia. V prejednávanej veci mal prvoinštančný súd preukázané, že veriteľ písomne vyzval dlžníka spoločnosť P. X..H..E.. na zaplatenie dlžnej čiastky vzniknutej z nájomnej zmluvy titulom nezaplateného nájomného a služieb spojených s nájmom za mesiac december 2013 vo výške 5.359,20 eur (z ktorej dlžník uhradil dňa 28. 04. 2014 sumu 859 eur) a za elektrickú energiu za december 2013 vo výške 670,32 eur, a to upomienkami na úhradu nezaplatených faktúr zo dňa 01. 10. 2014, dňa 21. 11. 2014, dňa 21. 10. 2014 a dňa 09. 09. 2014. Uzavrel, že ručiteľovi vznikla povinnosť splniť dlh veriteľovi, keďže ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne vyzval, a poukázal pritom na to, že zákon neukladá veriteľovi žiadnu poučovaciu povinnosť vo vzťahu k ručiteľovi o tom, aké povinnosti pre neho vyplynú z ručiteľského záväzku, a nestanovuje mu ani povinnosť vyzvať ručiteľa na zaplatenie pred uplatnením nároku, pretože postavenie ručiteľa je iné ako postavenie hlavného dlžníka. Keďže žalovaný porušil svoju povinnosť tým, že žalobcovi riadne a včas nezaplatil žalovanú pohľadávku a zmluvnú pokutu, súd prvej inštancie mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 5.170,52 eur a zmluvnú pokutu tak, ako to uviedol vo výroku napadnutého rozsudku. K námietke žalovaného, že podpis na listine označenej ako vyhlásenie ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011 nie je jeho z dôvodu, že predmetnú listinu nikdy nepodpísal, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v konaní toto svoje skutkové tvrdenie nepreukázal, preto považoval písomný právny úkon - vyhlásenie ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011 - za platný právny úkon podľa ust. vypracovaného Ing. Máriou Zelenkovou, znalkyňou z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, mal súd prvej inštancie preukázané, že sporný podpis nachádzajúci sa na origináli listiny „Vyhlásenie ručiteľa zo dňa 1. februára 2011“ je jednoznačne pravým podpisom G.. C. Č. (S.. U.. Ž.). Poukázal na to, že žalovaný sa k uvedenému znaleckému posudku nevyjadril a tento ani nepoprel. Z odborného vyjadrenia č. 5/2016 Ing. Eleny Blahovej, znalkyne z odboru kriminalistika, odvetvie grafická diagnostika, mal prvoinštančný súd preukázané, že podpis nachádzajúci sa na spornom ručiteľskom vyhlásení bol vyhotovený ručne, použitím písacieho prostriedku, teda nešlo o reprodukciu podpisu a na jeho vyhotovenie nebola použitá žiadna z metód technického ani mechanického sfalšovania. Poukázal na to, že žalovaný sa k uvedenému odbornému vyjadreniu nevyjadril a toto ani nepoprel.

K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal oprávnenie uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov (keďže bol iba správca nehnuteľnosti), súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu (ktorý bol podaný za účinnosti ) nepoprel tieto skutkové tvrdenia žalobcu a nepoprel ani skutkové tvrdenie, že žalobcovi riadne a včas nezaplatil žalovanú pohľadávku a zmluvnú pokutu. Poukázal na to, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné v zmysle ust. s tým, že v sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení, ktoré strana sporu nepoprela. Uviedol, že žalovaný neuniesol bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, preto nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné.

7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. tak, že žalobcovi ako plne úspešnej procesnej strane priznal (proti žalovanému) náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. , , , a , a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietol, že mu platobný rozkaz nebol doručený v súlade s ustanoveniami o doručovaní platobného rozkazu do vlastných rúk (ust. a a ). Ďalej namietol, že súd prvej inštancie predvolaním na pojednávanie zo dňa 22. 09. 2016 nariadil vo veci pojednávanie na deň 20. 10. 2016, a to napriek tomu, že platobný rozkaz ešte v tom čase nebol zrušený (uznesenie o zrušení platobného rozkazu bolo vydané až dňa 18. 10. 2016 a doručené stranám bolo na pojednávaní dňa 20. 10. 2016), že žalobcovi bol odpor doručený skôr ako uznesenie o zrušení platobného rozkazu a že sa vo veci dňa 20. 10. 2016 konalo pojednávanie, a to napriek tomu, že uznesenie o zrušení platobného rozkazu nebolo právoplatné (neuplynula lehota na podanie sťažnosti voči tomuto uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom). Podľa žalovaného tak neboli splnené podmienky, za ktorých súd mohol konať. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že nariadil a uskutočnil pojednávanie vo veci ešte predtým, ako by mu dal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu zo dňa 11. 10. 2016, ktorým sa vyjadroval k ním podanému odporu. Žalovaný tak nemal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu v zmysle ust. a uviesť ďalšie skutočnosti na svoju obranu. Toto vyjadrenie žalobcu mu bolo doručené až na pojednávaní konanom dňa 20. 10. 2016, na ktorom namietol aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu, že žalobca nebol vlastníkom prenajímanej nehnuteľnosti a ani nepreukázal oprávnenie uzavrieť zmluvu o nájme. Súd prvej inštancie však na túto jeho námietku neprihliadol s odôvodnením, že ju neuviedol v podanom odpore, a teda to považoval za nesporné. Uviedol, že otázku aktívnej vecnej legitimácie súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna strana nenamieta, a poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. júna 2010 sp. zn. . Zdôraznil, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu namietol na prvom pojednávaní vo veci, keďže nemal možnosť namietnuť ju v rámci dupliky, súd prvej inštancie mu však umožnil uplatňovať skutočnosti na svoju obranu len v podanom odpore. V tejto súvislosti poukázal tiež na skutočnosť, že prvoinštančný súd pojednávanie konané dňa 20. 10. 2016 odročil na termín 17. 10. 2017 z dôvodu dokazovania pravosti podpisu žalovaného na listine vyhlásenie ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011. Z uvedených dôvodov podľa žalovaného nebolo namieste, aby súd prvej inštancie postupoval podľa ust. a aby neprihliadol na ním vznesenú námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorou dôvodil neopodstatnenosť nároku uplatneného žalobcom, jasne a výstižne nevysvetlil, ako posúdil jeho podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je preto podľa žalovaného v rozpore s ust. Uviedol, že napadnutý rozsudok je z tohto hľadiska nepreskúmateľný, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému využil možnosť opravného prostriedku. Súdu prvej inštancie vytkol, že nijako neodôvodnil svoj záver, že ručením podľa je možné zabezpečiť aj budúce pohľadávky. Argumentoval, že v čase prevzatia ručiteľského záväzku bola dohodnutá doba trvania nájmu do 31. 10. 2012 a existoval iba dodatok č. 4 k zmluve (ktorým si zmluvné strany dohodli len zľavu na nájomnom, a nie predĺženie doby nájmu), predmetom ručiteľského záväzku preto nemohli byť pohľadávky, ktoré vznikli na základe neskôr uzatvorených dodatkov (t. j. ktoré vznikli po 31. 10. 2012). Namietol tiež, že súd prvej inštancie sa nijako nezaoberal ani jeho námietkou prednesenou v rámci záverečného vyjadrenia na pojednávaní konanom

dňa 17. 01. 2017, že zmluva o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej mala vzniknúť žalobou uplatnená pohľadávka, je neplatným právnym úkonom, pretože prenajímateľ nebol oprávnený takúto zmluvu podpísať, keďže nebol vlastníkom prenajímanej nehnuteľnosti. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že veriteľ písomne vyzval dlžníka (X.A. P. X..H..E..) na zaplatenie dlžnej čiastky, pretože spoločnosť P. X..H..E.. zanikla výmazom z Obchodného registra ku dňu 12. 06. 2014, a teda upomienkami na úhradu nezaplatených faktúr zo dňa 01.10.2014, dňa 21. 11. 2014, dňa 21. 10. 2014 a dňa 09. 09. 2014 nemohla byť vyzvaná na zaplatenie dlžnej čiastky, keďže v tom čase už neexistovala. Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, z ktorého následne vyvodil nesprávny záver, že sú splnené podmienky podľa ust. . Namietol tiež, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že v čase uzavretia ručiteľského záväzku hlavný záväzok z nájomnej zmluvy existoval. Zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že predmetom ručiteľského záväzku nemohli byť pohľadávky uplatnené v tomto konaní, pretože tieto v čase vyhotovenia vyhlásenia ručiteľa (ku dňu 01. 02. 2011) neexistovali. V rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že prvoinštančný súd síce aplikoval správnu právnu normu (ust. ), túto ale nesprávne interpretoval. Poukázal na to, že súd prvej inštancie na základe jeho výsluchu nemal preukázanú dohodu účastníkov o zabezpečení pohľadávky ručením v zmysle ust. (odsek 21. rozsudku), napriek tomu ale dospel k záveru, že ručiteľ zobral na seba voči prenajímateľovi povinnosť splniť akúkoľvek pohľadávku voči nájomcovi, ktorá vznikne z nájomnej zmluvy v prípade, že nájomca si svoj záväzok voči prenajímateľovi nesplní riadne a včas. Súd prvej inštancie podľa žalovaného dospel taktiež k nesprávnemu právnemu záveru, že nie je vylúčená možnosť zabezpečiť ručením aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky, hoci to priamo nevymedzuje. Nesúhlasil s právnym záverom prvoinštančného súdu, že vyhlásenie ručiteľa zo dňa 01. 02. 2011 je jasné, zrozumiteľné a že obsahuje esenciálne náležitosti právne relevantného ručiteľského vyhlásenia, pretože v ňom absentuje špecifikácia výšky pohľadávky a doby jej trvania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. septembra 2009 sp. zn. , potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. októbra 2011 sp. zn. . Uviedol, že základný znak ručenia, ktoré vzniklo podľa ustanovení , je jeho akcesorická, subsidiárna povaha s tým, že na rozdiel od ručenia dojednaného podľa ručením podľa možno zabezpečiť iba takú pohľadávku, ktorá v čase uzavretia ručiteľského záväzku už existuje a táto pohľadávka musí byť určitá do čo výšky a čo do jej trvania. Poukázal na to, že z jeho výsluchu bolo preukázané, že listinu označenú ako vyhlásenie ručiteľa zo dňa 11. 02. 2011 nepodpísal a nikdy neprejavil vôľu ručiť za budúce záväzky X. P. X..H..E.., ktoré neboli riadne špecifikované čo do výšky a doby ich trvania s tým, že v čase vyhotovenia vyhlásenia ručiteľa neexistovali žiadne pohľadávky žalobcu Q. X. P. X..H..E.., ktoré by mohli byť zabezpečené ručením. Žalovaný takisto namietol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. júna 2010 sp. zn. . Nestotožnil sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že otázka aktívnej vecnej legitimácie je skutkovou otázkou (skutkovým tvrdením). Vecná legitimácia podľa žalovaného vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní, je to teda otázka právneho charakteru, a nie skutková otázka. Uviedol, že v prejednávanom prípade súd prvej inštancie nemal ničím preukázané oprávnenie žalobcu uzatvoriť zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009, keďže žalobca nebol vlastníkom prenajímanej nehnuteľnosti. Namietol tiež, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal absolútnou neplatnosťou zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009, čo je otázka, ktorá má podstatný vplyv na posúdenie nároku žalobcu.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietke žalovaného, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že skutočnosti uvádzané žalovaným nemajú nič spoločné s procesnými podmienkami, ale týkajú sa procesného postupu súdu prvej inštancie v skrátenom konaní o vydanie platobného rozkazu. Keďže žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor, na základe ktorého došlo k zrušeniu platobného rozkazu, nemajú tieto námietky žiadnu relevanciu a takisto nemajú vplyv na vecnú správnosť rozsudku. Poukázal na to, že žalovaný mal možnosť vyjadriť sa k jeho vyjadreniu k odporu priamo na pojednávaní, resp. mohol požiadať o odročenie pojednávania, čo však neurobil a na pojednávaní sa vyjadril k obsahu jeho vyjadrenia a vyjadril aj súhlas s jeho návrhom na znalecké skúmanie pravosti listiny - ručiteľského vyhlásenia a podpisu žalovaného na ňom. Zdôraznil, že predmetom jeho vyjadrenia boli výlučne

skutočnosti týkajúce sa pravosti listiny - ručiteľského vyhlásenia a podpisu žalovaného na ňom a toto vyjadrenie bolo maximálne stručné, čo umožňovalo rýchle oboznámenie sa s jeho obsahom. Navyše, toto vyjadrenie doručil právnemu zástupcovi žalovaného takisto vopred e-mailom, čo preukazuje ich e- mailová komunikácia. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že aktívnu vecnú legitimáciu je súd povinný skúmať aj bez návrhu, pretože počnúc nadobudnutím účinnosti sú prostriedky procesnej obrany výlučne záležitosťou žalovanej strany, pričom tvrdenie, že určitá osoba je oprávnená prenajať nebytové priestory, je nepochybne tvrdenie skutkové, a nie právne. Argumentoval, že judikatúra, na ktorú sa v tejto súvislosti odvolával žalovaný, je neaplikovateľná, pretože spadá do časovej účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (). Poukázal na to, že z čl. 1. ods. 1 zmluvy o nájme nebytových priestorov jasne vyplýva, že žalobca bol oprávnený uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov ako jej správca, pritom prípustnosť takéhoto postupu vyplýva aj z konštantnej odbornej literatúry. Zo skutkového stavu veci je podľa žalobcu zrejmé, že dlžník / nájomca (ktorého jediným spoločníkom a jediným konateľom bol žalovaný) túto skutočnosť nikdy nespochybnil, ale naopak si svoje záväzky z tejto zmluvy dlhodobo plnil a podpisoval početné dodatky k tejto zmluve. Túto skutočnosť žalovaný nepoprel ani v podanom odpore, ktorého obsah tak založil na jedinej námietke, a to tej, že ručiteľské vyhlásenie nepodpísal. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že k tejto jedinej námietke žalovaného v podanom odpore sa vyjadril vyjadrením zo dňa 11. 10. 2016 a s legitímnym očakávaním, že predmetom už nariadeného pojednávania bude iba táto jediná obrana žalovaného, sa pripravoval a zúčastnil pojednávania dňa 20. 10. 2016. Argumentoval, že odpor proti platobnému rozkazu musí byť vecne odôvodnený (ust. ) a že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (ust. ), a v tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný až do pojednávania dňa 20. 10. 2016 nevzniesol žiadnu námietku aktívnej vecnej legitimácie; žalobca naopak zmluvou o nájme nebytových priestorov, ako aj jej dodatkami a prehľadom splácania nájomného žalovaným jednoznačne preukázal svoje oprávnenie uzavrieť zmluvu. Uviedol, že na pojednávaní namietol oneskorené vznesenie tejto námietky zo strany žalovaného, na čo ho súd prvej inštancie ubezpečil, že táto námietka (t. j. námietka absencie oprávnenia žalobcu na uzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov) nie je prípustná a súd prvej inštancie na ňu nebude prihliadať, pretože nebola predmetom podaného odporu zo strany žalovaného, ktorý musel byť vecne odôvodnený. Zdôraznil, že aj keby právny názor súdu prvej inštancie nebol správny, nemožno v žiadnom prípade prijať výklad v jeho neprospech, pretože v konaní postupoval v súlade s názorom súdu prvej inštancie (vysloveným na pojednávaní dňa 20. 10. 2016), ktorý uňho založil legitímne očakávania v tom zmysle, že súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné preukazovať jeho oprávnenie na uzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov. Žalobca z tohto dôvodu a z opatrnosti priložil k svojmu vyjadreniu ako novotu v odvolacom konaní dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov na základe zmlúv a poverení s vlastníkom nehnuteľnosti spoločnosťou P., Y..X.. (F.Ý. Q.) Y. X.E. P. L. X., pretože tento prostriedok procesného útoku nemohol bez svojej viny použiť v konaní pred súdom prvej inštancie (ust. v spojení s ust. ). Zdôraznil tiež, že ide o spoločnosti majetkovo a personálne prepojené, čo vyplýva aj z jeho výpisu z Obchodného registra založeného v súdnom spise, a že súdu prvej inštancie je z jeho úradnej činnosti opakovane známe, že je oprávneným prenajímateľom predmetnej nehnuteľnosti. Uviedol tiež, že z právneho hľadiska neexistuje žiadna prekážka, aby nájomnú zmluvu uzavrela iná osoba ako vlastník nehnuteľnosti, čo vyplýva aj z konštantnej odbornej literatúry. Vo vzťahu k údajnej vade v odôvodnení rozsudku žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že prípadná existencia tejto vady nie je porušením práva na spravodlivý proces a nemá ani vplyv na vecnú správnosť rozsudku s tým, že je reparovateľná postupom podľa ust. . K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca písomne vyzval dlžníka (P. X..H..E..) na zaplatenie dlhu (keďže dlžník v čase vyhotovenia upomienok už neexistoval), žalobca uviedol, že ide o prostriedok procesnej obrany, ktorý žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepoužil (t. j. ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní); žalovaný tiež v konaní pred súdom prvej inštancie nijako nerozporoval, že žalobca viacnásobne upozornil, resp. písomne vyzval dlžníka (resp. akéhokoľvek jeho právneho nástupcu) na úhradu jeho dlhu. Podľa žalobcu je preto s poukazom na ust. nesporné jeho skutkové tvrdenie, že písomne vyzval dlžníka (resp. akéhokoľvek jeho právneho nástupcu) na úhradu dlhu. Z opatrnosti však k svojmu vyjadreniu priložil ako dôkaz aj upomienky dlžníka spred obdobia 12. 06. 2014, ktoré tiež svedčia o tom, že k písomnej výzve dlžníka na úhradu dlhu došlo. Uviedol tiež, že vyzvanie dlžníka nie je v zmysle ust. potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že dlžník (ktorého 100 % obchodný podiel žalovaný „predal“ za 1 eur tretej osobe) sa stal súčasťou právne pochybného

procesu opakovaného zlučovania spoločností, na konci ktorého existuje obchodná spoločnosť, ktorej jediným spoločníkom a konateľom je rumunský štátny príslušník, pričom na majetok tejto spoločnosti bol vyhlásený konkurz. Podľa žalobcu teda nebolo možné uskutočniť písomnú výzvu v zmysle ust. . Uviedol tiež, že súdu prvej inštancie bolo z úradnej činnosti známe, že sa domáhal zaplatenia predmetnej peňažnej čiastky aj voči právnemu nástupcovi nájomcu - spoločnosti Akradia s. r. o., čomu predchádzali písomné výzvy z jeho strany, a teda aj týmto spôsobom došlo k písomnej výzve dlžníka na splnenie dlhu, jednak vo forme predchádzajúcich upomienok a jednak vo forme žaloby. Zdôraznil, že ručiteľské vyhlásenie zabezpečovalo akúkoľvek, aj budúcu pohľadávku žalobcu voči dlžníkovi zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to vrátane jej doplnkov, dodatkov a príslušenstva. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že v prejednávanom prípade ide o ručenie za záväzky zo zmluvy uzavretej medzi dvoma podnikateľmi, čo vylučuje právne posúdenie z pohľadu . Podľa žalobcu je nesporné, že zmluva o nájme nebytových priestorov bola uzavretá dvoma podnikateľmi v súvise s ich podnikateľskou činnosťou. Poukázal na to, že podľa záverov súdnej praxe nič nebráni tomu, aby zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá medzi podnikateľmi bola - za podmienky, že sa týkala ich podnikateľskej činnosti (ust. ) - tzv. kombinovaným obchodom podľa ust. s tým, že sa v takom prípade riadi osobitnými ustanoveniami o nájme a podnájme nebytových priestorov a vo všetkom ostatnom (teda aj v otázke zabezpečenia záväzkov) platia všeobecné ustanovenia dané pre obchodné záväzkové vzťahy (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). V nadväznosti na to uviedol, že podľa ust. ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky. Poukázal tiež na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. , rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24. októbra 2016 sp. zn. , rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. júla 2016 sp. zn. a na rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. júna 2016 sp. zn. . Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej zdôraznil, že ak by sa aj hypoteticky na ručenie žalovaného aplikovali ustanovenia , nič by to nemenilo na právnej prípustnosti ručenia aj vo vzťahu k budúcim pohľadávkam. Podľa žalobcu je preto zrejmé, že ručenie za budúce pohľadávky (či už občianskoprávne alebo obchodnoprávne), a to aj v podobe ručenia za všetky pohľadávky z určitého zmluvného vzťahu, je právne prípustné. Vo vzťahu k chýbajúcej dobe trvania ručenia v ručiteľskom vyhlásení žalobca uviedol, že nejde o podstatnú náležitosť ručiteľského vyhlásenia, navyše doba ručenia je daná existenciou zabezpečovaného záväzku. Poukázal na to, že vykonané znalecké skúmanie jasne vyvrátilo tvrdenia žalovaného a potvrdilo pravosť listiny ručiteľského vyhlásenia a pravosť podpisu žalovaného na ňom. Z ručiteľského vyhlásenia navyše jasne vyplýva prejav vôle žalovaného ručiť žalobcovi za záväzky dlžníka (ktorého bol jediným spoločníkom a jediným konateľom) zo zmluvy o nájme nebytových priestorov. Uviedol tiež, že zánik dlžníka - právnickej osoby nespôsobuje zánik ručením zabezpečovanej pohľadávky, a teda ani ručenia ako takého, ale naopak zánik dlžníka znamená, že veriteľ nemôže doručiť dlžníkovi písomnú výzvu na splnenie dlhu, v dôsledku čoho táto výzva nie je viac potrebná. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. marca 2012 sp. zn. .

10. K vyjadreniu žalobca priložil e-mailovú komunikáciu právnych zástupcov žalobcu a žalovaného zo dňa 17. 10. 2016, poverenie na výkon správy zo dňa 07. 07. 2015, čiastočný výpis z listu vlastníctva Č.. XXXX pre katastrálne územie A. P., zmluvu o nájme a výkone správy zo dňa 01. 01. 2012, zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 02. 01. 2006, kúpnu zmluvu zo dňa 03. 10. 2011, upomienku č. 140015 zo dňa 28. 01. 2014, upomienku č. 140006 zo dňa 12. 02. 2014, upomienku č. 140013 zo dňa 19. 02. 2014, výpis spoločnosti Akradia s. r. o. z Obchodného registra, výpis spoločnosti Dareq s. r. o. z Obchodného registra a uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. februára 2015 sp. zn. .

11. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na všetkých dôvodoch podaného odvolania a na všetkých svojich námietkach vznesených počas konania. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ust. a , a preto neboli splnené podmienky, za ktorých mohol prvoinštančný súd konať. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že jeho argumentácia trpí vnútorným logickým rozporom, a naďalej tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu v zmysle ust. a uviesť ďalšie skutočnosti na svoju obranu. Právny zástupca žalobcu síce dňa 17. 10. 2016 zaslal e- mailom toto svoje vyjadrenie jeho právnemu zástupcovi, prvoinštančným súdom mu však bolo doručené až na pojednávaní konanom dňa 20. 10. 2016, pričom prvoinštančný súd mu neumožnil, aby sa k

vyjadreniu žalobcu v lehote ním určenej vyjadril a uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na svoju obranu. Práve naopak, na tomto prvom pojednávaní vo veci namietol aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu, že žalobca nebol vlastníkom prenajímanej nehnuteľnosti a ani nepreukázal oprávnenie uzavrieť zmluvu o nájme, súd prvej inštancie však na túto jeho námietku neprihliadol z dôvodu, že ju neuviedol v podanom odpore, a to napriek tomu, že z ust. jednoznačne vyplýva, že mal právo v rámci tzv. dupliky uviesť ďalšie skutočnosti a označiť dôkazy na svoju obranu. Argumentoval, že žalobca v konaní pred prvoinštančným súdom nepreukázal, že je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, pričom súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ním vznesenými námietkami nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu ani námietkami týkajúcimi sa absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009. Súd prvej inštancie mu týmto svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva (právo uplatňovať prostriedky procesnej obrany) v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Namietol, že žalobcom predložené listiny v odvolacom konaní sú neprípustnými novotami v zmysle ust. Podľa žalovaného z týchto listín navyše vyplýva, že ku dňu uzatvorenia zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi žalobcom ako prenajímateľom a spoločnosťou P. X..H..E.. ako nájomcom (t. j. ku dňu 22. 09. 2009) žalobca nebol oprávnený uzatvoriť zmluvu o nájme nebytových priestorov, pretože v danom čase medzi vlastníkom nehnuteľnosti (v tom čase P., Y..X..) a žalobcom nebola uzatvorená zmluva o výkone správy, ale iba nájomná zmluva. Z predložených listín podľa žalovaného jasne vyplýva, že ku dňu 22. 09. 2009 žalobca nebol správcom týchto nebytových priestorov, nemal uzatvorenú zmluvu o výkone správy, nedisponoval poverením na výkon správy nehnuteľnosti a nebol oprávnený uzatvárať nájomné zmluvy týkajúce sa nebytových priestorov. Vzhľadom na uvedené bol žalovaný toho názoru, že zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009 je absolútne neplatným právnym úkonom. Poukázal tiež na to, že v zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 02. 01. 2006 uzatvorenej medzi spoločnosťou P., Y..X.. ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom bol predmet nájmu určený nejasne a neurčito, pretože prenajímateľ prenechal nájomcovi do užívania nebytové priestory v 1 predmetnej nehnuteľnosti, pričom predmetná zmluva neobsahovala žiadna prílohu, resp. nákres s informáciou, o ktorú 1 tejto nehnuteľnosti sa malo jednať. Ďalej uviedol, že predmetná zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 02. 01. 2006 uzatvorená medzi spoločnosťou P., Y..X.. ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože v nej absentujú podstatné náležitosti: a) zmluva neobsahuje presnú špecifikáciu predmetu prenájmu, b) v zmluve nie je uvedený účel nájmu, c) zmluva neobsahuje spôsob platenia nájomného. Argumentoval tiež, že podľa tejto zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 02. 01. 2006 bol žalobca oprávnený prenechať predmet nájmu iba do podnájmu s tým, že podnájomný vzťah je vzťahom odvodeným od nájomného vzťahu a je závislý od hlavného nájomného vzťahu čo do svojho vzniku a čo do svojho trvania. Táto akcesorická povaha podnájmu sa prejavuje v tom, že ak zanikne hlavný nájomný vzťah, zaniká aj vzťah od neho odvodený, t. j. podnájomný vzťah. Preto zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009 uzatvorená medzi žalobcom ako prenajímateľom a spoločnosťou P. X..H..E.. ako nájomcom (ak by bola platná) zanikla vzhľadom na svoju akcesorickú povahu najneskôr dňa 31. 12. 2011, keďže v nasledujúci deň, t. j. dňa 01. 01. 2012 nadobudla účinnosť zmluva o nájme a výkone správy uzatvorená medzi spoločnosťou P. L. SE (novým vlastníkom nehnuteľnosti) a žalobcom ako správcom. Napriek tomu, že žalobca nedoložil do súdneho spisu listinný dôkaz o tom, že pôvodná zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 02. 01. 2006 bola ukončená, správanie a úkony žalobcu a vlastníka nehnuteľnosti tomu nasvedčujú, keďže popri sebe nemôžu existovať dve zmluvy, ktoré by upravovali právo tej istej osoby užívať tú istú nehnuteľnosť. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že žalobca sa v tomto súdnom konaní domáha zaplatenia nájomného, služieb a poplatku za elektrickú energiu za obdobie 12/2013, t. j. domáha sa úhrady záväzkov, ktoré vznikli až po zániku jeho ručiteľského vyhlásenia. Uviedol, že ručenie má akcesorickú povahu, lebo ručiteľský záväzok je - pokiaľ ide o jeho vznik, trvanie a spravidla aj obsah

- nielen odvodený, ale aj závislý od hlavného záväzku medzi veriteľom a dlžníkom. Bez existencie hlavného záväzku nemôže vzniknúť ani ručiteľský záväzok a neplatnosť hlavného záväzku spôsobí neplatnosť aj ručiteľského záväzku. Vzhľadom na to podľa žalovaného platí, že ak by zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009 bola posúdená ako neplatný právny úkon, tak neplatnosť tohto právneho úkonu by spôsobila aj neplatnosť vyhlásenia ručiteľa, a ak by táto zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009 bola posúdená ako platný právny úkon, tak táto zmluva vzhľadom na svoju akcesorickú povahu zanikla najneskôr dňa 31. 12. 2011 a týmto dňom zanikol aj jeho ručiteľský záväzok. Žalovaný zároveň zotrval na svojej námietke, že predmetné ručiteľské vyhlásenie sa nemôže vzťahovať na pohľadávky, ktoré vznikli po 31. 10. 2012, pretože v čase prevzatia ručiteľského záväzku bola dohodnutá doba trvania nájmu do 31. 10. 2012 a existoval iba dodatok č. 4 k predmetnej zmluve o nájme nebytových priestorov, predmetom ručiteľského záväzku tak nemohli byť pohľadávky, ktoré

vznikli na základe neskôr uzatvorených dodatkov. Žalovaný vo svojej odvolacej replike ďalej uviedol, že listiny predložené žalobcom v odvolacom konaní, a síce upomienky žalobcu spred 12. 06. 2014, výpis spoločnosti Akradia s. r. o. z Obchodného registra, výpis spoločnosti Dareq s. r. o. z Obchodného registra, súdny spis sp. zn. a uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. februára 2015 sp. zn. , sú neprípustnými novotami v zmysle ust. Zotrval tiež na svojej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, keď bol toho názoru, že súd prvej inštancie síce aplikoval správnu právnu normu (ust. ), ale ju nesprávne interpretoval, pretože ručiteľským vyhlásením nie je možné zabezpečovať budúce, resp. podmienené pohľadávky, zabezpečovaná pohľadávka musí byť v ručiteľskom vyhlásení špecifikovaná určite čo do výšky a čo do jej trvania a ručením možno zabezpečiť iba takú pohľadávku, ktorá v čase uzavretia ručiteľského záväzku už existuje. V tejto súvislosti opätovne poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. septembra 2009 sp. zn. , potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. októbra 2011 sp. zn. . Uviedol tiež, že podľa ust. je veriteľ povinný vyzvať dlžníka na splnenie záväzku, čo v konaní nebolo preukázané. Argumentoval, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa riadil ustanoveniami o nájme a podnájme nebytových priestorov a ako lex generalis, pretože žalovaný je fyzickou osobou

- nepodnikateľom. Uviedol, že povinnosť v ručiteľskom vyhlásení sa mohla vzťahovať len na doplnky a dodatky (zmluvy) existujúce ku dňu prevzatia ručiteľského záväzku, a nie aj na tie, ktoré sa uzatvoria neskôr v časovo neobmedzenej dobe.

12. Žalobca v odvolacej duplike zopakoval argumentáciu zo svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného. Opätovne zdôraznil, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že aktívnu vecnú legitimáciu je súd povinný skúmať aj bez návrhu, pretože počnúc nadobudnutím účinnosti sú prostriedky procesnej obrany výlučne záležitosťou žalovanej strany, pričom tvrdenie, že určitá osoba je oprávnená prenajať nebytové priestory, je tvrdenie skutkové, a nie právne. Poukázal na to, že z čl. I. ods. 1 zmluvy o nájme nebytových priestorov jasne vyplýva, že žalobca bol oprávnený uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov ako jej správca, pričom prípustnosť takéhoto postupu vyplýva aj z konštantnej odbornej literatúry. Zo skutkového stavu veci je podľa žalobcu zrejmé, že túto skutočnosť dlžník / nájomca (ktorého jediným spoločníkom a jediným konateľom bol žalovaný) nikdy nespochybnil, ale naopak si svoje záväzky z tejto zmluvy vo vzťahu k žalobcovi dlhodobo plnil a podpisoval početné dodatky k tejto zmluve. Túto skutočnosť nepoprel v podanom odpore ani žalovaný, ktorý jeho obsah založil na jedinej námietke, a to tej, že ručiteľské vyhlásenie nepodpísal. Uviedol, že absenciou námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v podanom odpore žalovaný učinil otázku jeho aktívnej vecnej legitimácie nespornou. Poukázal na to, že žalovaný až do pojednávania dňa 20. 10. 2016 nevzniesol žiadnu námietku aktívnej vecnej legitimácie, naopak žalobca zmluvou o nájme nebytových priestorov, ako aj jej dodatkami a prehľadom splácania nájomného žalovaným preukázal svoje oprávnenie uzavrieť zmluvu. Uviedol, že žalovaný ako jediný spoločník a jediný konateľ nájomcu nikdy nespochybnil právo nájomcu užívať prenajaté nebytové priestory (je irelevantné, či titulom nájmu alebo podnájmu), nájomca tieto užíval, platil za ne nájomné, a tak žalovaný, ako ani ním ovládaný nájomca nikdy nespochybnili právo žalobcu ako prenajímateľa prenechať predmetne nebytové priestory k užívaniu nájomcovi. Ostatná argumentácia žalovaného je podľa žalobcu výlučne špekulatívna, vznesená až po tom, keď žalovanému „neprešla“ námietka pravosti jeho podpisu. Zdôraznil, že vlastník nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzali prenajaté nebytové priestory, a žalobca boli a sú osoby majetkovo a personálne prepojené, a je preto vylúčené, že by žalobca prenechal do užívania nájomcovi nebytové priestory bez vedomia a súhlasu ich vlastníka (či už titulom nájmu, podnájmu alebo iným titulom). Argumentoval, že zmluva, na základe ktorej mal právo prenechať predmetné nebytové priestory do užívania inej osobe, pretrvala napriek zmene vlastníctva nehnuteľnosti, keďže zmenou vlastníctva nájom nezaniká (ust. ) s tým, že po zmene vlastníctva nehnuteľnosti mal žalobca uzavretý aj nový zmluvný vzťah s vlastníkom nehnuteľnosti, ktorý mu umožňoval nehnuteľnosť spravovať, užívať a prenechávať do užívania tretím osobám (zmluva o nájme a výkone správy zo dňa 01. 01. 2012). Uviedol, že z hľadiska použitia výkladových pravidiel podľa ust. je prednostne dôležitý úmysel zmluvných strán, a nie text zmluvy. K námietke žalovaného k údajnej absencii spôsobu platenia nájomného v zmluve žalobca v odvolacej duplike uviedol, že z ustanovenia čl. 4.2 predmetnej zmluvy jasne vyplýva spôsob platenia nájomného, a to na bankový účet prenajímateľa (t. j. bezhotovostne) a na základe jeho faktúry.

13. Žalobca k odvolacej duplike priložil prílohu k zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi spoločnosťou P., Y..X.. ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom zo dňa 02. 01. 2006, z ktorej podľa žalobcu jednoznačne vyplýva bližšia špecifikácia predmetu nájmu, ako aj jeho účel.

14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. a ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ust. ).

15. Podľa ust. a ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

16. Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal, že mu súd prvej inštancie nedal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odporu v zmysle ust. (t. j. v rámci dupliky) a uviesť ďalšie skutočnosti na svoju obranu. Poukázal na to, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu namietol na prvom pojednávaní vo veci (keďže nemal možnosť namietnuť ju v rámci dupliky), súd prvej inštancie však na túto jeho námietku neprihliadol s odôvodnením, že ju neuviedol v podanom odpore; prvoinštančný súd teda považoval otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za nespornú v zmysle ust. . Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že súd prvej inštancie mu umožnil uplatňovať skutočnosti na svoju obranu len v podanom odpore, pričom sa vôbec nezaoberal ním vznesenou námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ani námietkami týkajúcimi sa absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009. Žalovaný bol preto toho názoru, že mu súd prvej inštancie týmto svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva (právo uplatňovať prostriedky procesnej obrany) v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

17. Po preskúmaní predloženého súdneho spisu, napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, musí dať odvolací súd za pravdu žalovanému v tom, že prvoinštančný súd sa dopustil nesprávneho procesného postupu, ktorým zasiahol do jeho procesných práv spôsobom, ktorý znamenal porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd zároveň konštatuje, že tieto procesné vady, ktoré postihujú konanie pred súdom prvej inštancie, ako aj samotný jeho rozsudok, nebolo možné napraviť v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho procesného postupu tým, že neprihliadol na prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovaným na pojednávaní dňa 20. 10. 2016, keď vychádzal z toho, že žalovaný v podanom odpore nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré preto považoval za nesporné v zmysle ust. . Prvoinštančný súd však opomenul, že v zmysle prechodného ustanovenia vety druhej platí, že ak sa použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, nemožno uplatňovať jeho ustanovenia o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Vo veci bolo začaté konanie dňa 26. 02. 2016, t. j. za účinnosti (ďalej len „“). Súd prvej inštancie napriek tomu aplikoval ust. o popretí skutkových tvrdení protistrany a ust. o sudcovskej koncentrácii konania v neprospech žalovaného, keď považoval skutkové tvrdenia žalobcu za nesporné a na skutkové tvrdenia a argumentáciu žalovaného (t. j. na prostriedky procesnej obrany) neprihliadol z dôvodu, že neboli uvedené v podanom odpore proti platobnému rozkazu (t. j. neboli žalovaným uplatnené včas). Súd prvej inštancie teda postupoval v rozpore s ust. vety druhej , v dôsledku čoho nevykonal dokazovanie ohľadom týchto (sporných) skutočností, keďže ich považoval za nesporné (porovnaj ust. ). Týmto nesprávnym procesným postupom prvoinštančný súd porušil základné procesné právo žalovaného, a to právo uplatňovať prostriedky procesnej obrany, t. j. právo označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci, právo podoprieť svoje tvrdenia

dôkazmi a právo vyjadriť svoje stanovisko k prostriedkom procesného útoku žalobcu (porovnaj základné princípy uvedené v , 8 a 9 ).

18. Naviac, súd prvej inštancie si nesprávne vyložil novú procesnoprávnu úpravu sudcovskej koncentrácie konania. Ustanovenie o popretí skutkových tvrdení protistrany (ust. ) nie je totiž možné aplikovať izolovane, ale je potrebné ho vnímať komplexne a vo vzájomnej súvislosti s ustanovením o sudcovskej koncentrácii konania (ust. ), príp. s ustanovením o zákonnej koncentrácii konania (ust. ). Žiadne z ustanovení (ani ust. ) nehovorí o tom, že skutkové tvrdenia sporovej strany môže protistrana účinne poprieť iba pri jej prvom nasledujúcom procesnom úkone. Skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení protistrany, tak ako ich má na mysli ust. a , sú prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany (porovnaj ust. ), na ktoré sa vzťahuje sudcovská a zákonná koncentrácia konania. Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas; tieto nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (ust. ). Aj na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, môže súd prihliadnuť; neprihliadne na ne najmä vtedy, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Každopádne, súd musí vždy v odôvodnení rozhodnutia uviesť a zdôvodniť, prečo na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadol (ust. a ). Súd prvej inštancie však v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neuviedol, prečo neprihliadol na prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovaným na pojednávaní dňa 20. 10. 2016, t. j. prečo ich považoval za uplatnené neskoro (nie včas) a prečo bol toho názoru, že prihliadnutie na tieto prostriedky procesnej obrany by bolo v rozpore so zásadou procesnej ekonómie (s rýchlosťou a hospodárnosťou konania). Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto súvislosti je preto nepreskúmateľné.

19. Určitou výnimkou zo všeobecného pravidla obsiahnutého v ust. (lex generalis) je ust. a (lex specialis) o tzv. replike a duplike. Na skutočnosti a dôkazy predložené a označené neskôr, ako v replike žalobcu či duplike žalovaného, nemusí súd prihliadnuť, o týchto následkoch sudcovskej koncentrácie konania ale musí súd žalobcu a žalovaného poučiť. Súd prvej inštancie však nepostupoval podľa ust. o doručovaní žaloby a vyjadrení, ale vo veci vydal platobný rozkaz (vydaný ešte za účinnosti a doručený žalovanému za účinnosti ), postupoval teda podľa ustanovení o skrátenom rozkaznom konaní. Ani ustanovenia , ani ustanovenia o platobnom rozkaze však neobsahujú právnu úpravu podobnú tej v ust. a , teda nestanovujú, že žalovaný musí uviesť všetky skutočnosti a označiť všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v odôvodnení podaného odporu. Príslušná právna úprava stanovuje len to, že odpor proti platobnému rozkazu musí byť vecne odôvodnený (porovnaj ust. , resp. ust. ). Uplatní sa preto všeobecné pravidlo obsiahnuté v ust. , podľa ktorého musia byť prostriedky procesnej obrany uplatnené včas. Záleží potom od posúdenia konkrétnych okolností každého jedného prípadu, či skutočnosti a dôkazy predložené a označené neskôr ako v podanom odpore boli uplatnené včas alebo nie.

20. V prejednávanom prípade mohol žalovaný prostriedky procesnej obrany, ktoré uplatnil na pojednávaní dňa 20. 10. 2016, uplatniť už skôr v podanom odpore, keďže to ich povaha a okolnosti prípadu umožňovali. Napriek tomu však podľa názoru odvolacieho súdu nebolo namieste uplatniť sudcovskú koncentráciu konania (odhliadnuc od toho, že to prechodné ustanovenie vety druhej vylučovalo). V prvom rade, žalovaný nebol spolu s doručeným platobným rozkazom poučený o povinnosti poprieť skutkové tvrdenia protistrany a o následkoch spojených s porušením tejto povinnosti (t. j. o sudcovskej koncentrácii konania) v zmysle ust. , keďže žalovaný v čase doručenia platobného rozkazu ešte nebol zastúpený advokátom. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že súd prvej inštancie mu mal umožniť vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu k odporu (či už písomne alebo na pojednávaní), a to s poukazom na princíp rovnosti zbraní (porovnaj ). Žalobca a žalovaný musia mať možnosť v rovnakej miere uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, v prejednávanom prípade však mal žalobca možnosť argumentovať v žalobe i vo vyjadrení k odporu, zatiaľ čo žalovaný mal možnosť argumentovať len v podanom odpore proti platobnému rozkazu. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie pojednávanie dňa 20. 10. 2016 odročil na termín dňa 17. 01. 2017, a to z dôvodu potreby vykonania znaleckého dokazovania. Prvoinštančný súd teda vo veci nemohol rozhodnúť a musel

nariadiť ďalšie pojednávanie, preto nebol dôvod neprihliadať na prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovaným na tomto pojednávaní (nebolo by to na úkor rýchlosti a hospodárnosti konania). Naopak, súd prvej inštancie mohol využiť postup podľa ust. , t. j. mohol uložiť stranám povinnosť v stanovenej lehote uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie s tým, že na neskôr predložené skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy by už nemusel prihliadať. Tým by efektívne zabránil tomu, aby sa spor zbytočne nepredlžoval.

21. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie takýmto nesprávnym procesným postupom porušil procesné práva žalovaného, najmä právo uplatňovať prostriedky procesnej obrany a právo vyjadriť sa k prostriedkom procesného útoku žalobcu, pričom toto porušenie procesných práv žalovaného jednoznačne dosiahlo intenzitu zásahu do práva žalovaného na spravodlivý proces, keďže sa týkalo základných procesných práv a základných princípov, na ktorých je postavený (porovnaj základné princípy uvedené v , 8 a 9 ).

22. Súd prvej inštancie v dôsledku uvedeného nesprávneho procesného postupu považoval za nesporné skutkové tvrdenie žalobcu, že bol oprávnený uzavrieť predmetnú zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009, a naopak sa odmietol zaoberať žalovaným vznesenou námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ako aj námietkami žalovaného týkajúcimi sa absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009. Súd prvej inštancie teda v dôsledku nesprávneho procesného postupu nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže ohľadom (v konaní spornej) aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nevykonal žiadne dôkazy. Na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie prijal predčasné právne závery o dôvodnosti žalobcom podanej žaloby. Uvedený nedostatok pritom nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, keďže súd prvej inštancie v dôsledku tohto pochybenia nevykonal v podstate žiadne dokazovanie ohľadom základnej spornej otázky medzi žalobcom a žalovaným, a síce ohľadom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Bolo by preto neúčelné a v rozpore so zásadou dvojinštančnosti, aby bol uvedený nedostatok odstránený odvolacím súdom v odvolacom konaní.

23. I keď vyššie uvedené procesné pochybenie súdu prvej inštancie zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku bez potreby jeho ďalšieho preskúmavania, považuje odvolací súd z dôvodu odstránenia pochybností a s poukazom na hospodárnosť konania za potrebné zaujať právny názor aj k otázke hmotnoprávneho posúdenia žalobou uplatneného nároku, resp. ručiteľského záväzku medzi žalobcom a žalovaným, keďže nesprávne právne posúdenie veci bolo takisto predmetom odvolania žalovaného.

24. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože nesprávne aplikoval (interpretoval) ust. a nasl. o ručení. Odvolací súd v nadväznosti na to konštatuje, že v prejednávanom prípade sa ručiteľský záväzok medzi žalobcom a žalovaným spravuje režimom (ust. a nasl. o ručení), a nie režimom , ako nesprávne ustálil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 09. 2009, uzatvorená medzi žalobcom ako prenajímateľom a spoločnosťou P. X..H..E.. ako nájomcom, bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, keďže v zmysle čl. II. ods. 2 tejto zmluvy bol predmet prenájmu prenechaný nájomcovi „na obchodno-predajné a kancelárske (administratívne a archivačné) účely pri výkone jeho podnikateľskej činnosti“. Zmluvný vzťah z tejto nájomnej zmluvy je preto tzv. kombinovaným obchodným záväzkovým vzťahom v zmysle ust. a . Keďže nájomná zmluva (zmluva o nájme nebytových priestorov) nie je ako zmluvný typ upravená v , aplikujú sa osobitné ustanovenia o nájme a podnájme nebytových priestorov, príslušné ustanovenia o nájomnej zmluve (ust. a nasl. ) a vo zvyšku ustanovenia (ustanovenia o obchodných záväzkových vzťahoch). Z ust. potom vyplýva, že sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú , a to bez ohľadu na to, či osoba poskytujúca zabezpečenie (napr. vo forme ručenia) je alebo nie je podnikateľom. Ručenie pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov je komplexne upravené v ust. a nasl. , právna úprava ručenia obsiahnutá v sa preto neaplikuje, a to ani podporne. V prejednávanom prípade bolo preto potrebné aplikovať príslušné ustanovenia o ručení, a nie ustanovenia .

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. v spojení s ust. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude povinnosťou prvoinštančného súdu kvalifikovaným spôsobom zistiť skutkový stav (ust. a ), opätovne rozhodnúť v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (ust. ), a odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. , teda tak, aby boli jeho závery presvedčivé a zrozumiteľné, aby na ne mohli strany sporu reagovať v prípadnom odvolaní a aby ich bolo možné v odvolacom konaní aj preskúmať. V ďalšom konaní bude úlohou prvoinštančného súdu najmä vysporiadať sa s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a to na základe námietok vznesených v konaní žalovaným. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie bude musieť zaoberať aj skutkovými tvrdeniami, právnou argumentáciou a listinnými dôkazmi, ktoré sporové strany predložili v rámci odvolacieho konania.

26. O nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci (ust. ).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).