Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tos/40/2020

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Dušana Krč-Šeberu a JUDr. Patrika Príbelského, PhD., v trestnej veci proti odsúdenému C. E., nar. XX.X.XXXX v N. E., trvale bytom N. E., U. H. XXXX/XX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, na neverejnom zasadnutí dňa 4. mája 2020, prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. februára 2020, sp. zn. a takto

rozhodol:

Podľa sa sťažnosť prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodná.

odôvodnenie:

Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. februára 2020, sp. zn. , bolo rozhodnuté tak, že podľa , Tr. zákona v spojení s sa odsúdený C. E., nar. XX.XX.XXXX, podmienečne prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. zo dňa 07.03.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 27.03.2014 (I.) a podľa Tr. zákona určuje súd odsúdenému skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov.

Citované uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal sťažnosť prokurátor do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. Následne prokurátor sťažnosť písomne odôvodnil. V úvode odôvodnenia sťažnosti prokurátor poukázal na obsah výrokovej časti. Ďalej uviedol nasledovné:

„Proti tomuto uzneseniu podal intervenujúci prokurátor v zákonnej lehote sťažnosť. Dôvodom sťažnosti je absencia materiálnej podmienky pre podmienečné prepustenie.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia podrobne oboznámil skrátený výpis klienta, rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. a sp. zn. , hodnotenie ÚVTOS Dubnica nad Váhom, odpis registra trestov, podanie C. E. ml. a prísľubu na prijatie do zamestnania. V tomto smere som sa stotožnil s vykonaným dokazovaním a z dôvodu duplicity nebudem opakovať závery súdu.

Som toho názoru, že prvostupňový súd nedostatočne vyhodnotil rizikové faktory odsúdeného a taktiež sa nedostatočne vysporiadal s jeho trestnou minulosťou.

Prvostupňový súd nedostatočne vyhodnotil rizikové faktory odsúdeného. Poukazujem najmä na závery hodnotenia ústavu z ktorého vyplýva, že správanie odsúdeného nebolo vždy na požadovanej úrovni (napr. opakovane v ÚVV a ÚVTOS Leopoldova v Hrnčiarovciach nad Parnou), riziko sociálneho zlyhania je stredné, resocializačná prognóza je menej priaznivá, pričom rizikovými faktormi sú hlavne opakované páchanie trestnej činnosti, závažnosť trestnej činnosti a dlhy. Podľa správy riaditeľa k trestnej činnosti

prezentuje odsúdený čiastočne kritický postoj, dôsledky svojho konania si formálne uvedomuje, skutok priznáva, nie však v plnom rozsahu. Takýto postoj nemôže byť prejavom polepšenia, keď si odsúdený svoje negatívne konanie a jeho dôsledky ani po vykonaní väčšej časti uloženého trestu odňatia slobody ešte neuvedomuje. Pritom platí, že ak nie je zistené u odsúdeného "polepšenie sa", nemožno ani dospieť k záveru, že by po podmienečnom prepustení viedol riadny život. Jeho nekritický postoj takýto záver totiž spochybňuje.

Predpokladom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody okrem uplynutia zákonom ustanovenej doby výkonu trestu je, že odsúdený počas výkonu trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti bude viesť riadny život.

Správanie odsúdeného vo výkone trestu nebolo opakovane na požadovanej úrovni, ústav neodporúča jeho podmienečné prepustenie a zároveň vzhľadom na jeho nekritický postoj k trestnej činnosti, nie je možné u odsúdeného dôvodne očakávať, že v budúcnosti bude viesť riadny život. Taktiež je potrebné poukázať aj na závažnosť spáchaného zločinu.

Zo zmyslu inštitútu podmienečného prepustenia vyplýva, že podmienečné prepustenie nie je automaticky udeľovanou odmenou za relatívne dobré správanie vo výkone trestu bez ohľadu na účel trestu. Tieto skutočnosti odôvodňujú podmienečné prepustenie len vtedy, keď so zreteľom na ne, ale aj so zreteľom na ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnená nádej, že odsúdený bude viesť aj na slobode riadny život a nie je tu pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy.

Vzhľadom na vyššie uvedené, som toho názoru, že u odsúdeného nie je možné dôvodne predpokladať, že v budúcnosti povedie riadny život a svojím správaním nepreukázal polepšenie, preto pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie sú splnené zákonné predpoklady.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd Trenčín napadnuté uznesenie Okresného súdu v Trenčíne spisová značka zo dňa 13.2.2020 zrušil a zamietol návrh odsúdeného na podmienečné prepustenie.“

K sťažnosti prokurátora sa písomne vyjadril odsúdený prostredníctvom svojho obhajcu. V písomnom vyjadrení obhajoba uviedla nasledovné:

„Dňa 15.04.2020 mi bolo doručené odôvodnenie sťažnosti prokurátora podanej proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. , ktorým súd rozhodol o podmienečnom prepustení C. E. z výkonu trestu odňatia slobody a uložil mu skúšobnú dobu v trvaní tridsať mesiacov. Týmto Vám v zastúpení a v mene klienta zasielam nasledovné vyjadrenie k odôvodneniu sťažnosti prokurátora:

V celom rozsahu stotožňujem s uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.02.2020, sp. zn. , považujem ho za riadne, dostatočne a presvedčivo odôvodnené a vecne správne.

S ohľadom na odôvodnenie sťažnosti prokurátora dopĺňam, že pokiaľ prokurátor poukazuje na "opakované páchanie trestnej činnosti, závažnosť trestnej činnosti a dlhy", teda skutočnosti, ktoré vznikli pred nástupom na výkon trestu, tieto nie je možné brať v úvahu pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení a nemožno nimi odôvodňovať nesplnenie podmienok podmienečného prepustenia. V tomto smere odkazujem na Veľký komentár k trestnému zákon, podľa ktorého: "Osobitne je potrebné, aby súd prihliadol na skutočnosť v akom ústave na výkon trestu odsúdený vykonáva trest v čase rozhodovania o podmienečnom prepustení, keďže typ ústavu a stupeň jeho stráženia spravidla zodpovedá miere prevýchovy páchateľa, možnostiam jeho resocializácie. Súd však pri svojom rozhodovaní nesmie prihliadať na predchádzajúci život odsúdeného, pretože uvedená okolnosť už bola predmetom posudzovania pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu a je; opätovné zhodnotenie by bolo v rozpore so zásadou vyjadrenou v ." (C. W. a kol.: - Veľký komentár. 4. aktualizované vydanie. EUROKÓDEX, s.r.o., 2018. str. 142).

Obdobný názor je vyjadrený aj v rozhodnutí R 44/1963: "Skutočnosť: že obvinený bol už v minulosti odsúdený k dlhodobému trestu, nemôže byť sama o sebe dôvodom pre zamietnutie žiadosti o podmienečné prepustenie. Bolo by mechanickým stupňovaním následkov určite závažného pochybenia odsúdeného, keby sa po odpykaní tohto trestu

vychádzalo pri všetkých neskorších úvahách o možnosti nápravy len z prostého zistenia, že mu bol uložený dlhodobý trest, bez ohľadu na uvedené okolnosti."

Čo sa týka môjho postoja k trestnej činnosti, túto priznávam v plnom rozsahu tak, ako som sa na nej reálne podieľal, uvedomujem si jej spáchanie, negatívne následky, a v plnom rozsahu toto spáchanie trestnej činnosti ľutujem. Na skutočnosti, na ktoré poukazuje v tomto smere prokurátor v odôvodnení sťažnosti tak nie je možné prihliadať.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby odvolací súd sťažnosť prokurátora v zmysle ustanovenia ako nedôvodnú zamietol.“

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa , preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

Krajský súd v rámci preskúmania konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by samé osebe opodstatňovali zrušenie napadnutého uznesenia. V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje, že prokurátor v dôvodoch jeho sťažnosti ani nenamietal existenciu takýchto procesných vád v konaní okresného súdu.

V rámci preskúmania správnosti samotných výrokov napadnutého uznesenia, krajský súd skúmal, či je napadnuté uznesenie v súlade so zákonom.

Podľa § 66 ods. 1 Tr. zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a

a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody; súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.

Podľa § 66 ods. 2 Tr. zák. pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Podľa § 66 ods. 3 Tr. zák. ak odsúdený má vykonať viac trestov odňatia slobody, odsúdený môže byť podmienečne prepustený najskôr po výkone súčtu pomerných častí uložených trestov podľa odseku 1 písm. a) až c), § 67 ods. 1 a 2 Tr. zák. a celého zvyšku trestu podľa § 68 ods. 2 Tr. zák.

V súvislosti s posudzovaním splnenia podmienok na podmienečné prepustenie každého odsúdeného, krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o dĺžke trestu, a teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane zákonodarca dobrodením, zakotveným v ustanoveniach o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ustanovil možnosť podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody za splnenia zákonom stanovených podmienok. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i výkonom tohto trestu po dobu kratšiu, než ju stanovil súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení dosiahnuť výchovný účel trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca pritom neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť

každého odsúdeného, ale ponecháva na úvahu súdu posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby odsúdený vykonal celý uložený trest odňatia slobody. V tejto súvislosti považuje krajský súd tiež za potrebné zdôrazniť, že z hľadiska naplnenia výchovného účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. u osoby, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody prvýkrát, vystupuje do popredia výchovná zložka trestu, na rozdiel od osoby, ktorá je opakovane vo výkone trestu odňatia slobody, u ktorej vystupuje do popredia represívna zložka trestu, keďže u takejto osoby došlo k opakovanému páchaniu trestnej činnosti napriek predchádzajúcemu výkonu trestu odňatia slobody.

Na základe preskúmania správnosti výrokov samotného uznesenia okresného súdu, napadnutého sťažnosťou prokurátora, krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne a zákonne, keď návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovel. Krajský súd považuje za správne závery okresného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, na obsah ktorého týmto v podrobnostiach poukazuje v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, podľa ktorých záverov u odsúdeného sú splnené všetky zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu podľa ustanovenia § 66 ods. 1, 2 Tr. zák. Okresný súd správne poukázal na to, že uvedené ustanovenie podmieňuje podmienečné prepustenie odsúdeného splnením troch podmienok, a to vykonaním trestu v predpísanej dĺžke, preukázaním polepšenia plnením svojich povinností a svojím správaním vo výkone trestu a preukázaním dôvodnej možnosti (nie však nevyhnutnosti) očakávania, že v budúcnosti povedie riadny život, pričom sa prihliada aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Podľa názoru krajského súdu, okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia správne dospel k záveru, že odsúdený splnil formálnu zákonnú podmienku, ktorou je vykonanie zákonom vyžadovanej časti trestu.

Pokiaľ ide o splnenie ostatných zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, krajský súd považuje za potrebné poukázať na nasledovný obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„Čo sa týka druhej zákonnej (materiálnej) podmienky, že počas doterajšieho výkonu trestu preukazuje svoje polepšenie, a to schopnosťou viesť riadny život v podmienkach výkonu trestu, vrátane dodržiavania všetkých právnych noriem vzťahujúcich sa na výkon trestu odňatia slobody, tak sa v danom prípade táto podmienka tiež javila ako splnená.

Súd tak konštatuje napriek tomu, že u odsúdeného boli zaznamenané viaceré porušenia ústavného poriadku, a to 1. fyzický konflikt s iným odsúdeným, 2. menšie nedostatky s dodržiavaním čistoty a poriadku, 3. vykrikovanie z okna, 4. tetovanie inej osoby a 5. neslušné správanie voči inému odsúdenému. V prípade previnení 1. - 4 ide o konanie, ktorého sa odsúdený dopustil ešte počas doby výkonu väzby, t. j. v období rokov od 25.06.2009 do 24.01.2012. Vzhľadom na odstup času ako aj vzhľadom na to, že odsúdený počas následného výkonu trestu odňatia slobody svoje konanie napravil, keď až s výnimkou konania pod bodom 5 (neslušné správanie voči inému odsúdenému) sa už ďalších previnení nedopustil. Navyše tohto previnenia sa dopustil odsúdený až po jeho premiestnení do ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, t. j. v čase po 03.01.2018. Toto posledné previnenie súd toleruje najmä z toho dôvodu, že je jediným previnením po dlhšom čase a zároveň aj jeho závažnosť je podľa súdu nízka. Tiež je potrebné uviesť, že v zmysle § 66 ods. 1 Tr. zákona sa od odsúdeného vyžaduje aby vo výkone trestu odňatia slobody preukázal polepšenie, čo vzhľadom na počiatočné negatívne zápisy odsúdený aj učinil, keď po výkone väzby následne počas doby výkonu trestu korigoval svoje správanie. Nakoniec odsúdený v súčasnosti neeviduje žiadny disciplinárny trest.

V prípade námietok obhajkyne o nemožnosti prihliadnuť na správanie sa odsúdeného počas doby výkonu väzby, s uvedeným tvrdením sa súd nemôže stotožniť. V tomto poukazuje na ust. § 45 ods. 1 Tr. zákona, v zmysle ktorého sa doba výkonu väzby započítava do uloženého trestu odňatia slobody. Vzhľadom na uvedené preto súd musí prihliadať aj na správanie sa odsúdeného vo väzbe. Súd však pritom prihliadne, že vzatie osoby do väzby je s prevádzané zvýšenou psychickou záťažou pre takúto osobu a zároveň, že výkon väzby je obmedzený samotnou povahou tohto inštitútu v porovnaní s výkonom trestu odňatia slobody pokiaľ ide o resocializačné programy zamerané na prevýchovu odsúdeného.

Splnená bola aj tretia z citovaných podmienok, t. j. dôvodné očakávanie vedenia riadneho života odsúdeného na slobode a neexistencia príliš veľkého rizika jeho recidívy.

Vzhľadom na uvedené sa tak súd nestotožnil s hodnotením ústavu, ktorý neodporučil odsúdeného podmienečne prepustiť. Súd pri hodnotení tretej podmienky prihliadol na to, že odsúdený vo výkone trestu preukázal svoje polepšenie, pričom bol 4-krát disciplinárne odmenený, zároveň má vybudované pracovné návyky, keď vo výkone trestu bol pracovne zaradený, pričom v súčasnosti napriek tomu, že nie je pracovne zaradený zo zdravotných dôvodov sa zapája do činností pre všeobecný rozvoj osobnosti odsúdeného. V tejto súvislosti súd prihliadol aj k prísľubu zamestnania od G. D. (č. l. 9). Odsúdený má tiež vybudované aj riadne sociálne zázemie, keď udržiaval kontakt s primárnou rodinou, navyše z podania od syna odsúdeného (č. l. 8) vyplynulo, že odsúdený má možnosť vrátiť sa bývať na adresu L., R. XXX. Z uvedeného súd vyvodil, že v prípade prepustenia odsúdeného na slobodu ten nebude vzhľadom k jeho vybudovaným pracovným návykom, prísľubu práce, ale aj s ohľadom na jeho sociálne zázemie odkázaný na páchanie trestnej činnosti v prípade zabezpečovania si svojich základných životných potrieb (ubytovanie, strava). Vzhľadom na uvedené je súd toho názoru, že nie je potrebné, aby bolo na odsúdeného aj naďalej pôsobené týmto druhom trestu.

Pokiaľ ide o riziká sociálneho zlyhania uvedené v hodnotení ústavu tie sú podľa súdu u odsúdeného čiastočne znížené resp. nie sú v súčasnosti úplne opodstatnené (opakované páchanie trestnej činnosti, závažnosť trestného činu a dlhy).

Súd v prvom rade poukazuje, že na odsúdeného je potrebné nazerať akoby bol vo výkone trestu odňatia slobody po prvýkrát, a to z dôvodu, že v trestnej veci OS Dunajská Streda sp. zn. , v ktorej odsúdený už vykonával trest odňatia slobody, sa doba výkonu tohto trestu započítala do práve vykonávaného trestu odňatia slobody uloženého mu vo veci OS Dunajská Streda pod sp. zn. , a to z dôvodu uloženia súhrnného trestu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v prípade trestnej činnosti vo vyššie uvedených dvoch trestných veciach nejde o recidívu odsúdeného, ale o zbiehajúcu sa trestnú činnosť, o ktorej bolo rozhodnuté v dvoch samostatných konaniach.

Hlavným dôvodom, pre ktorý má súd za to, že od odsúdeného možno očakávať vedenie riadneho života na slobode je skutočnosť, že odsúdený od svojho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody vo veci OS Dunajská Streda sp. zn. dňa 15.06.2013 dokázal viesť riadny život až do nástupu na v súčasnosti vykonávaný trest odňatia slobody, t. j. dňa 27.11.2017. Počas tejto doby presahujúcej viac ako 4 roky nie sú o odsúdenom evidované žiadne negatívne záznamy o tom, že by sa dopustil ďalšej trestnej činnosti. Vzhľadom na uvedené je tak súd toho názoru, že v prípade odsúdeného neexistuje negatívny poznatok, že by trest odňatia slobody nemal pozitívny vplyv na jeho prevýchovu, práve naopak vedenie riadneho života na slobode v období od 15.06.2013 do 27.11.2017 dokazuje, že odsúdený bol schopný zmeniť svoj postoj k trestnej činnosti a tejto sa vyvarovať. Možno len doplniť, že poslednej trestnej činnosti sa odsúdený dopustil ešte dňa 14.06.2011 (odsúdenie OS Dunajská Streda sp. zn. ). Z týchto dôvodov sa preto súd nestotožnil so záverom hodnotenia ústavu a jeho predikciou ohľadom rizika sociálneho zlyhania s prihliadnutím na rizikové faktory, keď v prípade odsúdeného bolo potrebné prihliadnuť namiesto prognóz na reálne správanie na slobode.

Súd vzhľadom k týmto uvedeným skutočnostiam, ako aj vzhľadom na povahu trestného činu a vzhľadom na ústav (minimálny stupeň stráženia), v ktorom odsúdený vykonáva uložený trest odňatia slobody, dospel k záveru, že u odsúdeného bola daná dostatočná záruka, že bude na slobode viesť riadny život.

Z uvedených dôvodov súd vyhovel návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, keďže odsúdený spĺňal všetky zákonom stanovené podmienky pre také rozhodnutie a súčasne určil odsúdenému skúšobnú dobu vo výmere 30 (tridsať) mesiacov, ktorú vzhľadom na osobné pomery odsúdeného, spáchanú trestnú činnosť a ostávajúcu dobu výkonu trestu odňatia slobody, považoval za dostatočnú.“

Podľa názoru krajského súdu v tejto časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd dal všetky odpovede na otázky rozhodné z hľadiska posúdenia splnenia zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného a podľa názoru krajského súdu dal aj odpovede na zásadné otázky nastolené v dôvodoch sťažnosti prokurátora, pričom argumentácia okresného súdu nielenže má úplnú oporu v

obsahu spisového materiálu, ale dáva jasné a zrozumiteľné odpovede aj na argumentáciu prokurátora v dôvodoch jeho sťažnosti.

Z dôvodov sťažnosti prokurátora podľa názoru krajského súdu vyplýva, že prokurátor nenamieta správnosť záveru okresného súdu ohľadne možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život s poukazom na závery hodnotenia a stanovisko riaditeľa ústavu k žiadosti odsúdeného. Podľa názoru krajského súdu okresný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nie je možné stotožniť sa s negatívnym odporúčaním ústavu, ktoré odporúčanie aj podľa názoru krajského súdu s poukazom na poznatky o správaní sa a konaní odsúdeného počas doterajšieho výkonu trestu vyznieva formalisticky.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd v danom prípade správne zistil a vyhodnotil aj skutočnosť, že na odsúdeného je prvýkrát pôsobené výkonom trestu odňatia slobody, kedy do popredia vystupuje prevýchovná zložka výkonu trestu tak, ako to má na zreteli aj účel inštitútu podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti okresný súd správne poukázal na to, že v prípade osôb, ktoré sú po prvýkrát vo výkone trestu, je hlavným zdrojom poznatkov o osobnosti odsúdeného hodnotenie ústavu, vychádzajúce z poznatkov osôb podieľajúcich sa na prevýchovnom pôsobení tohto trestu.

Pokiaľ ide o prokurátorom namietané nedostatočné vysporiadanie sa s trestnou minulosťou odsúdeného, krajský súd sa s dôvodnosťou tejto námietky prokurátora v dôvodoch jeho sťažnosti nestotožnil. Ako vyplýva z vyššie citovaného obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia, okresný súd s touto námietkou neopomenul vysporiadať sa. Podľa názoru krajského súdu okresný súd veľmi správne vyvodil závery o právnej fikcii neodsúdenia vo vzťahu k odsúdeniam predchádzajúcim odsúdeniu, v dôsledku ktorého je odsúdený teraz vo výkone trestu odňatia slobody. Pokiaľ ide o sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, okresný súd veľmi správne prihliadol na časové súvislosti a na správne zistené poznatky o správaní s odsúdeného po spáchaní trestnej činnosti. Aj podľa názoru krajského súdu okresný súd v súlade s princípom individuálneho (nie mechanického) prístupu k posudzovaniu rozhodných otázok veľmi správne hodnotil skutočnosť časového odstupu a správanie sa odsúdeného aj v období od prepustenia odsúdeného na slobodu po vykonaní časti trestu odňatia slobody dňa 13.6.2013 do 27.11.2017, v ktorom období podľa zistení v obsahu spisu odsúdený viedol život, vykazujúci znaky riadneho života. V súlade s názorom okresného súdu aj podľa názoru krajského súdu z komplexu týchto skutočností, majúc na zreteli výchovný účinok trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák., možno vyvodiť odôvodnený záver, podľa ktorého v živote odsúdeného prvý výkon najprísnejšieho druhu trestu, trestu odňatia slobody, zrejme splnil svoj účel, účel viesť odsúdeného k vedeniu riadneho života, teda k eliminácii jeho sklonov k páchaniu trestnej činnosti, zistených z poznatkov o jeho osobe z doby pred spáchaním trestnej činnosti, pre ktorú je v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody. Keďže ani z podaní prokurátora a ani z hodnotenia riaditeľa ústavu nie je zrejmé, ako sa vysporiadali s uvedenými zistenými skutočnosťami pri vyvodzovaní svojho záveru o rizikách u odsúdeného, ktoré by mali vyplývať z jeho trestnej minulosti, krajský súd považoval tieto závery prokurátora a riaditeľa o rizikách recidívy odsúdeného na základe jeho trestnej minulosti za nepreskúmateľné a jednostranné, vychádzajúce výlučne z okolností, svedčiacich iba v neprospech odsúdeného.

Pokiaľ ide o namietané správanie sa odsúdeného počas doterajšieho výkonu trestu, krajský súd poukazuje na to, že okresný súd sa vo vyššie citovanej časti napadnutého uznesenia podrobne zaoberal s každým nedostatkom v správaní sa odsúdeného individuálne a zistené nedostatky hodnotil v kontexte ostatných poznatkov o správaní sa odsúdeného v zmysle Vyhodnotenie časových súvislostí a závažnosti zistených nedostatkov okresný súd hodnotil ako z hľadiska ich vývoja, tak aj z hľadiska závažnosti, pričom závery okresného súdu o pozitívnom vývoji resocializačného procesu u odsúdeného nevykazujú znaky arbitrárnosti. Preto záver okresného súdu o počiatočných problémoch v správaní sa odsúdeného, ktoré boli v ďalšom priebehu výkonu trestu odstránené, považuje aj krajský súd za správne a majúce podklad vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Nad rámec správnych záverov okresného súdu krajský súd považuje za potrebné doplniť, že dňa 3.1.2018 zistené neslušné správanie sa odsúdeného voči inému odsúdeniu, riešené len upozornením, nemôže samo osobe zakladať dôvodnosť záveru o nepreukázaní polepšenia odsúdeného počas výkonu trestu vo svetle poznatkov, že odsúdený počas výkonu trestu nie ojedinele pomáhal tiež iným odsúdeným.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne vyhodnotil aj otázku zistenej čiastočnej kritickosti odsúdeného k trestnej činnosti. K tejto otázke krajský súd považuje za potrebné uviesť, že vo

všeobecnosti z nekritickosti odsúdeného k svojej trestnej činnosti vo vzťahu k miere rizika možnej budúcej recidívy nemožno automaticky vyvodzovať absenciu naplnenia výchovného účinku trestu u odsúdeného v zmysle Podľa názoru tohto senátu krajského súdu je potrebné rozlišovať medzi nekritickosťou z dôvodu subjektívneho pocitu odsúdeného z nespravodlivosti odsúdenia a z nekritickosti z dôvodu neúcty odsúdeného k záujmom chráneným , majúcom podklad v osobnosti odsúdeného.

Podľa názoru krajského súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru, že čiastočná nekritickosť odsúdeného k trestnej činnosti by mala mať podklad v neúcte odsúdeného k záujmom chráneným . Hoci v hodnotení riaditeľa ústavu nie je uvedené, z akých konkrétnych skutočností bol vyvodený záver o čiastočne kritickom postoji odsúdeného k trestnej činnosti, zo správania sa odsúdeného po spáchaní trestnej činnosti ako vo výkone trestu, tak aj na slobode a z obsahu opravných prostriedkov vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. možno vyvodiť, že tento čiastočne kritický postoj odsúdeného vyplýva zo subjektívneho pocitu odsúdeného z nie spravodlivého odsúdenia. Nie je úlohou súdu v tomto konaní posudzovať, či takýto pocit odsúdeného v prejednávanom prípade je objektívny alebo subjektívny, avšak pozornosti tohto senátu neušlo, že odsúdenému v odsudzujúcom rozsudku bola priznaná aj priťažujúca okolnosť podľa Tr. zák., hoci podľa obsahu spisu na predchádzajúce odsúdenia mala byť aplikovaná právna fikcia neodsúdenia. Z odôvodnení odsudzujúcich rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa nevyplýva, ako sa súdy pri odsudzovaní odsúdeného s touto otázkou vysporiadali.

S poukazom na uvedené preto ani podľa názoru krajského súdu zistené poznatky o čiastočne kritickom postoji odsúdeného nie sú dôvodným podkladom k vyvodeniu záveru o nepreukázaní polepšenia odsúdeného tak, ako to má na zreteli ustanovenie § 66 ods. 1 Tr. zák.

Podľa nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s poukazom na vyššie uvedené, krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.