Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-106-2018.pdf
PDF · 153.16 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/106/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobkyne: G.. R. G.. C. V., G.. R. G.., O.. J., L.. XX.X.XXXX, J. T. XX, XXX XX T., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou NIŽNÍK & Partners, s.r.o., Skladná 38, 040 01 Košice, IČO: 47 244 488, proti žalovaným: 1/ W.. C. V., L.. X.X.XXXX, J. D. X, XXX XX G., 2/ W.. G. V., L.. XX.X.XXXX, J. D. XX, XXX XX G., 3/ C. V., O.. T.Á., L.. XX.X.XXXX, J. D. XX, XXX XX G., právne zastúpeným Mgr. Slavomírom Ilavským, advokátom, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/238/2016-103 zo dňa 16.4.2018 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Priznáva sa žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1/ až 3/ rade v plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:
„I. Súd určuje, že darovacia zmluva uzatvorená dňa 07.11.2013 medzi žalovaným v 1. rade ako darcom a žalovaným v 2. rade ako obdarovaným v 1. rade a žalovanou v 3. rade ako obdarovanou v 2. rade je v časti týkajúcej sa stavby súpisné č. XXXXX postavenej na parcele č. KN C XXXXX/XX, popis stavby rodinný dom nachádzajúcej sa v katastrálnom území G., obec G., okres G., evidovanej Okresným úradom G., katastrálny odbor na LV č. XXXXX neplatná, pričom žalobkyňa a žalovaný v 1. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi stavby súpisné č. XXXXX postavenej na parcele č. KN C XXXXX/XX, popis stavby rodinný dom nachádzajúcej sa v katastrálnom území G., obec G., okres G. evidovanej Okresným úradom G., katastrálny odbor na LV č. XXXXX.
II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Citoval ustanovenia § 40a, § 143, § 145 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a tiež ustanovenie § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. V odôvodnení uviedol, že predmetom sporu je určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 7.11.2013 medzi žalovaným 1/ ako darcom a žalovanými 2/ a 3/ ako obdarovanými v časti prevodu vlastníckeho práva k rodinnému domu súpisné č. XXXXX postavenému na parcele č. KN C XXXXX/XX a určenie, že predmetná stavba patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného 1/.
Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že počas trvania manželstva žalobkyne a žalovaného 1/, ktoré trvalo od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX, bola postavená stavba - rodinný dom súpisné č. XXXXX evidovaný na LV č. XXXXX. Tento bol postavený na parcele č. XXXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 181 m2, ktorá bola v čase výstavby vo výlučnom vlastníctve žalovaného 1/ titulom darovacej zmluvy zo dňa 22.12.2000. Rodinný dom bol postavený v rokoch 2001 až 2004, kedy bol skolaudovaný. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo zrušené, ani nijakým spôsobom zúžené. Dňa 7.11.2013 žalovaný 1/ darovacou zmluvou daroval rodinný dom aj s pozemkom svojim rodičom (žalovaným 2/ a 3/) do podielového spoluvlastníctva každému po 1 k celku. Žalobkyňa sa listom zo dňa 14.10.2016 dovolala relatívnej neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy v časti týkajúcej sa stavby - rodinného domu. S poukazom na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej republiky vo veci pod sp.zn. 30Cdo/3595/2014 dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade existuje naliehavý právny záujem žalobkyne na určení neplatnosti darovacej zmluvy a určení, že stavba patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko navrhovaným rozhodnutím sa stane právne postavenie žalobkyne istým. Samotná žaloba o vyporiadanie BSM, kde by sa súd musel predbežne vysporiadať s ne/platnosťou darovacej zmluvy, by v konečnom dôsledku nevyriešila právne postavenie žalobkyne, nakoľko rodinný dom už nie je v katastri nehnuteľností zapísaný na žalovaného 1/. Žalovaní nárok žalobkyne popierali s odôvodnením, že rodinný dom bol postavený výlučne z finančných prostriedkov, ktoré žalovanému 1/ darovali jeho rodičia (žalovaní 2/ a 3/) a z finančných prostriedkov požičaných žalovanému 1/, pričom napádanou darovacou zmluvou došlo len k naplneniu bodu V. zmluvy o pôžičke zo dňa 28.6.2002, na základe ktorého v prípade nevrátenia peňazí bol žalovaný 1/ povinný vydať nehnuteľný majetok v rozsahu poskytnutej pôžičky. Žalovaní tvrdili, že žalobkyňa nedosahovala taký príjem, aby jej prostriedky mohli byť použité na výstavbu rodinného domu. V tejto súvislosti prvoinštančný súd uviedol, že predmetom BSM sú nehnuteľnosti, ak boli nadobudnuté počas trvania manželstva, a to buď spoločnou činnosťou manželov alebo na základe nadobúdacích titulov uvedených v § 132 OZ. Ak manželia nadobudli nehnuteľnosť za trvania manželstva a na zaplatenie (výstavbu) použili čo i len sčasti spoločné peniaze, je potrebné do BSM zaradiť celú nehnuteľnosť. Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva sú tiež peniaze získané pôžičkou bez ohľadu na to, či zmluvu uzavreli obaja alebo len 1 z manželov (R 57/1970). Obdobne s poukazom na rozsudok NS ČR sp.zn. 22Cdo/1326/2012 súčasťou BSM sú prostriedky získané niektorým z manželov vo forme pôžičky alebo úveru a rovnako tak aj majetkové hodnoty získané za tieto prostriedky. K výstavbe rodinného domu došlo počas trvania manželstva, ako aj bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného 1/. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že časť finančných prostriedkov vo výške 1.500.000,- Sk (49.790,88 eura) bola získaná na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 28.6.2002 medzi žalovaným 1/ ako dlžníkom a žalovanými 2/ a 3/ ako veriteľmi. Skutočnosť, že žalobkyňa o predmetnej zmluve o pôžičke nemala vedomosť, nemá vplyv na to, že finančné prostriedky získané žalovaným 1/ na základe zmluvy o pôžičke počas manželstva, ktoré boli použité na výstavbu rodinného domu, patria do BSM. Preto aj rodinný dom postavený za trvania manželstva, na výstavbu ktorého boli hoc aj len sčasti použité peňažné prostriedky získané zmluvou o pôžičke čo i len jedným z manželov, patrí do BSM. Za právne irelevantné považoval námietky žalovaných, že žalobkyňa nemá nárok na predmetný rodinný dom, pretože nedosahovala príjem, ktorý by bolo možné použiť na výstavbu tohto rodinného domu. Poukázal na skutočnosť, že podstata BSM je v tom, že majetok, ktorý manželia nadobudli za trvania manželstva, je ich spoločným vlastníctvom, pričom manželia nemajú nijakým spôsobom určený podiel na vlastníckom práve k jednotlivým spoločným veciam. Ide o kogentný zákonný dôsledok uzavretia manželstva, ktorý manželia nemôžu dohodou vylúčiť. Vznikom manželstva vzniká aj BSM ku všetkému, čo môže byť predmetom vlastníctva fyzickej osoby a čo manželia, resp. niektorý z nich nadobudli za trvania manželstva okrem výnimiek uvedených v ust. § 143 a § 143a OZ. Prvoinštančný súd poukázal na to, že ak nejaká vec bola získaná za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva čiastočne z prostriedkov patriacich len jednému z manželov, potom je pri vysporiadaní manžel, z ktorého prostriedkov bol tento náklad čerpaný, oprávnený iba požadovať, aby sa mu nahradilo, čo takto vynaložil (R 42/1972). Preto námietky žalovaných o spôsobe a rozsahu majetku patriaceho do BSM budú mať vplyv pri rozhodovaní o vyporiadaní BSM, pričom predmetom vysporiadania budú nielen aktíva, ale aj záväzky, ktoré počas manželstva vznikli. Ak za trvania manželstva vznikne dlh, z ktorého bol zaviazaný len 1 z manželov, ktorý uzavrel zmluvu o pôžičke vo vlastnom mene a ak boli takto získané peniaze použité na kúpu určitej veci, t.j. ak bola zaň získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota do bezpodielového spoluvlastníctva. Na záväzok manžela, ktorý takto zaobstaral peniaze a je povinný ich vrátiť a ktorý ich v skutočnosti vynaložil na spoločný majetok zo svojho, sa prihliadne pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva (R 57/1970).
V súvislosti s námietkami žalovaných, že darovacou zmluvou došlo iba k naplneniu bodu V. zmluvy o pôžičke zo dňa 28.6.2002, keď žalovaný 1/ bol povinný namiesto peňazí vydať nehnuteľný majetok, súd prvej inštancie s poukazom na znenie § 657 OZ uviedol, že v prípade pôžičky dochádza k prenechaniu druhovo určených vecí (v danom prípade peňazí), takto prenechané veci prechádzajú do vlastníctva dlžníka, ktorý ich môže nielen užívať, ale aj spotrebovať a namiesto nich vrátiť iné veci toho istého druhu. V prípade pôžičky je teda pojmovo vylúčený záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi individuálne určenú vec. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazoval aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Odo/846/2006 vydaný v obdobnej veci, podľa ktorého, ak účastníci zmluvy o pôžičke dojednali, že dlžník vráti veriteľom nehnuteľnosti, ktoré od nich predtým kúpil alebo im vráti požičanú sumu, je platnou len tá časť zmluvy, v ktorej sa dlžník zaviazal vrátiť dlh v peniazoch. Dojednanie účastníkov, podľa ktorého bolo jednou z alternatív plnenia vrátenie nehnuteľností, spôsobuje čiastočnú neplatnosť zmluvy v zmysle § 41 OZ, pretože dôvod neplatnosti sa vzťahuje na časť právneho úkonu, ktorá je oddeliteľná od ostatného obsahu. V danom prípade prvoinštančný súd vyhodnotil zmluvu o pôžičke zo dňa 28.6.2002 v bode V., ktorou bol dlžník povinný v prípade neuhradenia pôžičky v peniazoch veriteľom vydať nehnuteľný majetok v rozsahu poskytnutej pôžičky za čiastočne neplatnú pre rozpor s kogentným ust. § 657 OZ. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že právny úkon - darovacia zmluva zo dňa 7.11.2013 uskutočnená medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/ a 3/, predmetom ktorého bola stavba - rodinný dom, je v tejto časti neplatný, pretože v čase uzavretia darovacej zmluvy boli strany sporu (žalobkyňa so žalovaným 1/) manželmi, v konaní nebol preukázaný súhlas žalobkyne s uzavretím darovacej zmluvy, tento ani daný nebol, o uzavretí tejto zmluvy žalobkyňa ani informovaná nebola, čo v konaní rozporované nebolo. V danom prípade nešlo o bežné a obvyklé hospodárenie s vecou - rodinným domom, ktoré sa pravidelne opakuje, nevymyká sa obvyklému hospodáreniu, ani o obstaranie iných, bežných vecí, ktoré sa týkajú spoločných vecí manželov. Súd dospel k záveru, že išlo o darovanie hodnotnej veci, ktorú súdna prax nepovažuje za bežnú vec. Tým, že súhlas žalobkyne k prevodu predmetného rodinného domu nebol daný, je tento právny úkon neplatný. Iba v prípade, ak by bol rodinný dom nadobudnutý počas trvania manželstva výlučne z prostriedkov patriacich žalovanému, nepatril by do BSM. V danom prípade však mal súd prvej inštancie za preukázané, že stavba - rodinný dom bola za trvania manželstva postavená čiastočne z finančných prostriedkov získaných žalovaným 1/ titulom zmluvy o pôžičke, a preto takáto stavba nadobudnutá čo i len sčasti za požičané finančné prostriedky patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného 1/, a preto žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote žalovaní 1/ až 3/ odvolanie a to proti obidvom výrokom a navrhli napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne a prizná žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania alebo ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Namietali, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal a nevyhodnotil správne poskytnuté peňažné plnenia žalovanými 2/ a 3/ svojmu synovi - žalovanému 1/, pričom poskytnutá peňažná čiastka v rokoch 2002 a 2003 spolu činila 3.500.000,- Sk, z toho titulom darovania 2.000.000,- a titulom pôžičky 1.500.000,- Sk. Zmiešané tituly peňažných plnení, ale súčasne aj zánik dlhu z pôžičky, je nevyhnutné dôsledne vyhodnotiť, čo prvoinštančný súd vykonal povrchne a nedôsledne. Za nepravdivé považovali konštatovanie súdu, že žalobkyňa listom zo dňa 14.10.2016 údajne zaslala žalovaným do vlastných rúk dovolanie sa relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy. Žalovaní o takejto písomnosti nevedia, nebola im doručená, ani ju neprevzali. V danom prípade fikcia doručenia je nepoužiteľná. Je nesprávny názor prvoinštančného súdu, že ak manželia nadobudli nehnuteľnosť za trvania manželstva a na zaplatenie (výstavbu) použili čo i len sčasti spoločné peniaze, je potrebné do BSM zaradiť celú nehnuteľnosť. Ani prvoinštančným súdom uvádzané judikáty nemožno na daný prípad aplikovať, pretože predpokladajú peňažné prostriedky získané formou pôžičky čo aj jedným z manželov, lenže táto vec je iná vzhľadom na záväzné zmluvné ustanovenia dohodnuté v zmluve o pôžičke zo dňa 28.6.2002, ktoré robia túto zmluvu špecifickou a nie bežnou. Všetky súdom prvej inštancie uvádzané judikáty sú nepoužiteľné, nakoľko tento konkrétny špecifický prípad nemožno podriadiť pod ten-ktorý uvádzaný judikát. Je úplne bezvýznamné, či žalobkyňa vedela alebo nevedela o zmluve o pôžičke a darovacích zmluvách. Ona môže byť v súčasnosti maximálne spokojná, že spoločná pôžička bývalých manželov je už splatená, nakoľko pri prípadnom vyporiadaní BSM je žalobkyňa zaviazaná spoločne a nerozdielne na
zaplatenie všetkých dlhov vzniknutých počas trvania manželstva. Zmluva o pôžičke zo dňa 28.6.2002 je v skutočnosti podľa obsahu s prihliadnutím na vôľu veriteľov vyjadrenú v bode V. aj ako typ tzv. zmiešanej zmluvy, ktorá neodporuje obsahu a účelu zákona, je vypracovaná notárom a ustanovenie V. má zabezpečovací a ochranný charakter pre veriteľov. Podľa vyjadrenej vôle účastníkov zmluvy sa jedná v podstate o zabezpečovací prevod práva podľa § 553 a nasl. OZ, ale za použitia odkladacej podmienky podľa § 36 ods. 2 veta prvá OZ. Povinnosť odovzdať (darovať) rodinný dom veriteľom bola zmluvne dohodnutá a zákonne realizovaná. Obdobné zabezpečovacie ustanovenia predsa používajú všetky bankové inštitúcie pri poskytovaní pôžičiek alebo úverov, preto je možné v tejto veci aj použitie analógie legis. Zdôraznili, že právne úkony vyjadrené slovami je podľa § 35 ods. 2 OZ potrebné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Je mylný názor súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke v časti - naturálne plnenie, odovzdanie domu je v rozpore s § 657 OZ. Nie je v rozpore, nakoľko táto zmluva musí byť posudzovaná a vyhodnotená úplne ináč, dôsledne a nie povrchne, ako to urobil prvoinštančný súd. Prvoinštančný súd vyslovil neplatnosť bodu V. pre rozpor s § 657 OZ, ale opomenul skutočnosť, že existuje § 561 ods. 1 OZ, ktorý ustanovuje možnosť splnenia záväzku viacerými spôsobmi, keď účastníci si môžu dohodnúť i niekoľko predmetov plnenia, z ktorých sa má splniť iba jeden, a to podľa vykonanej voľby. Ide o tzv. alternatívne plnenie. Poukazovali pritom na odborné právne publikácie JUDr. Imrich Fekete, CSc., Mgr. Martina Feketeová a iné, ako aj definíciu pojmu alternatívneho záväzku významného nemeckého právnika K. F. von Savigny. Možnosť vydania domu veriteľom, ktorý bol postavený výlučne z peňažných prostriedkov žalovaných 1/ a 2/, bola v zmluve o pôžičke dohodnutá, teda bod V. je správny a zákonný. V zmysle § 2 ods. 3 OZ si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona, pričom ust. § 657 OZ nezakazuje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu dohodnúť iné plnenie ako peňažné, čo vyplýva aj zo slova - najmä peniaze aj z výkladu ustanovenia. Poukazovali pritom na rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV.ÚS 387/99 a na tam uvádzaný princíp zmluvnej autonómie. Nestačí, ak prvoinštančný súd uvedie iba neplatnosť bodu V. zmluvy o pôžičke v odôvodnení, pretože takéto rozhodnutie musí obsahovať autoritatívny výrok súdu, ktorým sa určí neplatnosť právneho úkonu, ale nie iba v odôvodnení, ale vo výrokovej časti. Táto skutočnosť je významná pre zamietnutie žaloby, nakoľko žalobkyňa nežiadala určiť, že zmluva o pôžičke z 28.6.2002 v bode V. je neplatná a súd nemôže rozhodovať nad rámec petitu. Je nespochybniteľné, že ako celok je zmluva o pôžičke zo dňa 28.6.2002 platná, účinná a záväzná, a preto rodinný dom darovaný zákonne a zmluvne rodičom nemôže tvoriť bezpodielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného 1/. Existuje tu nespochybniteľná súvislosť, prepojenosť, väzba a neoddeliteľnosť zmluvy o pôžičke s darovacou zmluvou zo dňa 7.11.2013, nakoľko práve zmluva o pôžičke v bode V. poskytla zmluvný právny základ na ďalší zákonný a zmluvný právny úkon účastníkov zmluvy, ktorým bola uzavretá darovacia zmluva zo dňa 7.11.2013. Prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku vyslovil, že zmluva o pôžičke zo dňa 28.6.2002 je neplatná v bode V., avšak tento názor súdu mal byť vyslovený vo výrokovej časti. Prvoinštančný súd aj napriek nadmernej snahe „pomôcť“ žalobkyni nemohol ísť nad rámec jej petitu. Žalovaný 1/ vrátil darovaním rodinný dom, ktorý nadobudol z peňažných prostriedkov podľa zmluvy o pôžičke, ale popri ustanoveniu bodu V. tejto zmluvy plnil aj vrátenie daru podľa darovacej zmluvy zo dňa 21.8.2002 bod V., kde je zakomponovaná podmienka vrátenia daru v prípade rozvodu manželstva. Nie je významné, že dom vydal v podobe daru už v priebehu konania o rozvod manželstva, pretože v čase podpísania darovacej zmluvy už bol podaný návrh na rozvod manželstva, teda bolo jednoznačné, že manželstvo bude rozvedené. Žalovaný 1/ na základe zmlúv vrátil pôžičku (aj za žalobkyňu) dojednaným spôsobom, ale vrátil aj finančné dary, ktoré iba on prijal, nepatriace do BSM, teda je v podstate v majetkovej otázke znevýhodnený. V rozsudku nie je zodpovedané, akým spôsobom sa prvoinštančný súd vysporiadal so skutočnosťou, že 2.000.000,- Sk boli žalovanému 1/ darované rodičmi a čiastka 1.500.000,- Sk bola požičaná a počas trvania manželstva aj vrátená veriteľom. Namietali nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nakoľko zásadné skutočnosti buď neboli prvoinštančným súdom spomenuté alebo boli bagatelizované. Určením neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 7.11.2013 a určením, že rodinný dom patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného 1/, prvoinštančný súd privodil vznik bezdôvodného obohatenia v prospech žalobkyne. Na záver žalovaní uviedli, že žalobkyňa je hovorkyňou Ústavného súdu SR a táto jej pracovná pozícia a kontakty vyvoláva podozrenia, že súdne konanie a rozhodnutie, či už prvoinštančné alebo odvolacie, môže byť ovplyvňované prostredníctvom tretích osôb v prospech žalobkyne.
5. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá okrem iného poukázala na fakt, že žalovaní neuviedli žiadne nové právne významné skutočnosti, ktoré by už neuviedli v konaní pred súdom prvej inštancie. Na námietku žalovaných, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal a nevyhodnotil
poskytnuté peňažné plnenia žalovanými 2/ a 3/ svojmu synovi - žalovanému 1/ žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie sa s typom peňažných plnení a ich vplyvom na vytvorenie majetku patriaceho do BSM zaoberal v citovaných bodoch rozsudku, kde presvedčivo a logicky zdôvodnil, prečo nehnuteľnosť patrí do BSM žalobkyne a žalovaného 1/ a súčasne odôvodnil, na základe akých právnych predpisov k tomuto záveru dospel. V zhode so záverom súdu prvej inštancie žalobkyňa uviedla, že v súvislosti s nadobudnutím veci do BSM za trvania manželstva z finančných prostriedkov získaných jedným z manželov - pôžičkou existuje ustálená súdna judikatúra (napr. rozsudok NS ČR sp.zn. 22Cdo/3596/2006) a teda, ak bolo vlastnícke právo k rodinnému domu nadobudnuté aj z finančných prostriedkov, ktoré boli získané pôžičkou, rodinný dom patrí do BSM, a preto sa pri právnom úkone darovania vyžadoval aj súhlas žalobkyne, nakoľko sa nejednalo o bežné nakladanie s vecou. Žalovaní nespochybňovali, že finančné prostriedky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 28.6.2002 boli použité na výstavbu rodinného domu. Prvoinštančný súd správne ako predbežnú otázku skúmal platnosť zmluvy o pôžičke zo dňa 28.6.2002, pričom sa žalobkyňa stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu o tom, že zmluva o pôžičke je v časti ustanovenia čl. V. ods. 2 neplatná a to s poukazom na ust. § 657 OZ. Žalovaní v podanom odvolaní iba vytrhávajú z kontextu ust. § 657 OZ jednotlivé slová, pričom im uniká význam tohto ustanovenia. Pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ poskytli žalovanému 1/ pôžičku vo forme finančných prostriedkov, žalovaný 1/ im mal pôžičku vrátiť v rovnakej forme. Povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého dlhu je súčasne podstatnou náležitosťou zmluvou o pôžičke, takže argumentácia žalovaných o alternatívnom plnení pôžičky neobstojí. Argumentáciu žalovaných, ktorí považujú ust. čl. V. ods. 2 zmluvy o pôžičke za ustanovenia zabezpečovacieho a ochranného charakteru veriteľov podľa § 553 a nasl. OZ, považovala žalobkyňa za neaplikovateľné a v rozpore s princípmi právnej logiky. V súvislosti so zabezpečovacím prevodom práva má veriteľ právny titul zábezpeky iba dočasne, a to v zásade do splnenia (alebo do iného zániku) zabezpečovanej pohľadávky alebo do speňaženia predmetu zábezpeky, ak k splneniu zabezpečovanej pohľadávky nedošlo. Darovacia zmluva na prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu takýto znak dočasnosti nevykazuje. Vzhľadom na nelogickú argumentáciu žalovaných mala žalobkyňa za to, že prvoinštančný súd správne ako nesporné v konaní vyhodnotil, že rodinný dom bol postavený počas trvania manželstva žalobkyne a žalovaného 1/ a teda patril do BSM, že BSM nebolo o tento rodinný dom počas trvania manželstva zúžené a na výstavbu rodinného domu boli sčasti použité finančné prostriedky pochádzajúce zo zmluvy o pôžičke zo dňa 28.6.2002 a z ďalších darovacích zmlúv. Žalovaní tieto skutočnosti v konaní nevyvrátili a ani nepreukázali opak. Súd prvej inštancie logicky a presvedčivo odôvodnil, z akých dôvodov je neplatné ust. čl. V. ods. 2 zmluvy o pôžičke z 28.6.2002. Žalobkyňa zdôraznila, že ust. čl. V. darovacej zmluvy je podmienkou majetkovej povahy, a to v tom smere, že jej splnením by došlo k obohateniu darcov (žalovaných 2/ a 3/) a zároveň k poskytnutiu protiplnenia obdarovaným (žalovaným 1/). Na základe uvedeného je zrejmé, že úmyslom žalovaných 2/ a 3/ nebolo darovanie finančných prostriedkov žalovanému 1/, ale ich požičanie, nakoľko žalovaní 2/ a 3/ požadujú po splnení odkladacej podmienky vrátenie peňažných prostriedkov. Žalobkyňa má preto za to, že rodinný dom bol financovaný z finančných prostriedkov získaných nie darovaním, ale pôžičkou. Z konania aj výpovede žalovaných je zrejmé, že zmluvy o pôžičkách a darovacie zmluvy uzatvárali s úmyslom, aby v prípade rozvodu žalobkyne a žalovaného 1/ bola masa BSM zredukovaná v čo najširšom rozsahu, čo nesvedčí o charakternosti žalovaných. Konštatovanie žalovaných o „nadmernej snahe súdu pomôcť žalobkyni“ považovala žalobkyňa za hrubo osočujúce, urážlivé a obvinenia v súvislosti s jej pracovnou pozíciou, ktorá má vyvolať podozrenia o ovplyvňovaní, žalobkyňa považuje za krivé obvinenie a súčasne za zásah do jej osobnostných práv. Podotkla, že má právo na rovnakú súdnu ochranu ako ktorýkoľvek občan, a to aj napriek tomu, že pracuje ako hovorkyňa na Ústavnom súde SR a výslovne sa ohradzuje proti lživým a ničím nepodloženým obvineniam žalovaných, ku ktorým sa žalovaní znížili. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.
6. K vyjadreniu žalobkyne zaslali žalovaní stanovisko, v ktorom okrem iného uviedli, že prvoinštančný súd žiadnu predbežnú otázku platnosti - neplatnosti právneho úkonu (časti) neriešil, nakoľko takéto posudzovanie výslovne nikde neuviedol. Tvrdenie žalobkyne, že naplnením čl. V. darovacej zmluvy by došlo k obohateniu žalovaných 2/ a 3/ považovala za špekulatívne, pretože darcovia poskytli vlastné peniaze na financovanie rodinného domu, tak aké obohatenie by vzniklo, keď sa jednalo v podstate o ich majetok nadobudnutý z ich peňazí a iba na liste vlastníctva bol zapísaný žalovaný 1/. Spochybňovanie majetku a peňazí darcov žalovaných 2/ a 3/ je neadekvátne, účelové a bezcharakterné. Žiadna masa BSM neexistuje, existujú peniaze žalovaných 2/ a 3/ poskytnuté opakovane synovi, výlučne z ktorých bol postavený rodinný dom, v ktorom bývala dlhoročne žalobkyňa. Všetko ostatné čo namieta, je bezvýznamné, vznikol pokus o zneužitie zákonných ustanovení o BSM vzhľadom k uvedenej podstate
tejto veci. Ust. § 657 Občianskeho zákonníka nezakazuje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu dohodnúť iné plnenie ako peňažné. Pre zmluvu o pôžičke nie je predpísaná zákonná písomná forma, stačí ústna dohoda. V záujme právnej istoty bola nepovinne uzavretá zmluva písomne s ustanovením a podmienkou vrátenia pôžičky odovzdaním domu, čo nie je rozpor so zákonom. To iba prvoinštančný súd mylne vyslovil svoj názor, ktorý je nesprávny a v prospech žalobkyne. Znenie zmluvy o pôžičke v celku vo všetkých ustanoveniach je platné, účinné a právne záväzné. Ak pre zmluvu o pôžičke postačuje ústna forma, takéto úvahy sú nesprávne, nezákonné a dovedené do absurdnosti, nemá miesto prísne formalistický prístup, hra so slovíčkom, nad všetkým je logika a možnosť alternatív. Opätovne poukázali na ust. § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona. Žiadali žalobu zamietnuť pre špekulatívnosť a nedôvodnosť s tým, že predmetnú žalobu považujú za pokus o parazitovanie na ich majetku. Následne podaním zo dňa 29.6.2018 (doručeným súdu prvej inštancie 2.7.2018) žalovaní vzniesli námietku premlčania proti uplatnenému nároku žalobkyne. Uviedli, že námietky premlčania sa netýka koncentračná zásada vyjadrená v § 120 ods. 4 a v § 205a OSP s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. Žalovaní však podaním námietky premlčania neuplatňujú nové skutočnosti a dôkazy. Konštatovanie prvoinštančného súdu, že žalobkyňa sa listom zo dňa 14.10.2016 údajne zaslaným žalovaným do vlastných rúk dovolala relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy považovali žalovaní za nepravdivé a zavádzajúce. Žiadne dovolanie sa neplatnosti im doručené nebolo, žiadnu písomnosť neprevzali. V danom prípade je fikcia doručenia nepoužiteľná. Žiadnu písomnosť žalovaní doručenú nemali a ak aj bola zaslaná, tak sa vrátila odosielateľke ako neprevzatá. Teda žiadne právne účinky neprevzatou písomnosťou voči žalovaným nikdy nevznikli. Žalovaní preto vzniesli námietku premlčania proti uplatnenému nároku žalobkyňu - dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu - darovacej zmluvy zo dňa 7.11.2013. K premlčaniu práva žalobkyne došlo z dôvodu, že žalovaným 1/, 2/ a 3/ bola žaloba podaná na súd dňa 17.10.2016 doručená až 22.12.2016, alebo aj neskôr, spolu s uznesením a výzvou č.k. 29C/238/2016-26 vyhotovenou dňa 16.12.2016, ktorým súd vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe. Až najskôr dňom 22.12.2016 alebo aj neskôr sa žalovaní prvýkrát dozvedeli o uplatnení žaloby na určenie neplatnosti darovacej zmluvy. Dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a OZ je jednostranný hmotnoprávny úkon adresovaný účastníkom právneho úkonu, ktorý má účinky až od okamihu, keď dôjde účastníkom, voči ktorým je namietaný. Aby sa právo nepremlčalo, tieto účinky musia nastať do uplynutia premlčacej doby. V tejto súvislosti poukazovali na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 148/2013. Pre počítanie začiatku plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby je rozhodný dátum uzavretia platnej, účinnej a právne záväznej darovacej zmluvy a tým dňom je 7.11.2013. Posledným dňom premlčacej lehoty, v rámci ktorej mali mať žalovaní preukázateľne písomne doručenú výzvu alebo žalobu, je deň 8.11.2016. Nakoľko do uvedeného dňa žalovaní nemali od žalobkyne ani od súdu doručené a nimi prevzaté podanie (žalobu), ktorú mali doručenú prvýkrát až najskôr 22.12.2016, alebo ešte neskôr, z uvedeného dôvodu je uplatnený nárok žalobkyne na určenie neplatnosti darovacej zmluvy už premlčaný. Navrhli preto žalobu zamietnuť a priznať im trovy konania. Ďalším podaním z 11.7.2018 žalovaní doplnili námietku premlčania, a to poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 23Co/96/2017 a rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/211/2009, ako aj uznesenie ústavného súdu I.ÚS 148/2013 a R 50/1985.l
7. K stanovisku žalovaných a k vzneseniu námietky premlčania zaslala žalobkyňa vyjadrenie s tým, že toto je chaotické, neprehľadné a zmätočné. S poukazom na ust. § 657 OZ zdôraznila, že veci požičané a vrátené musia byť druhovo totožné, nie rozdielne ako si to interpretujú žalovaní. Pokiaľ ide o uplatnenie relatívnej neplatnosti podľa § 40a OZ, žalobkyňa poukázala na to, že námietku vzniesla proti právnemu úkonu, t.j. darovacej zmluve zo dňa 7.11.2013, predmetom ktorej bola stavba a to z dôvodu, že žalovaní 1/ uzatvoril darovaciu zmluvu so žalovanými 2/ a 3/ bez vedomia žalobkyne, pričom nešlo o bežnú vec podľa § 145 ods. 1 OZ. Žalobkyňa preto argumentáciu žalovaných, ktorí uvádzajú, že na ust. § 657 OZ sa nevzťahuje ust. § 40a OZ a argumentáciu ohľadom formy zmluvy o pôžičke považuje za právne irelevantnú. V súvislosti s ďalším podaním žalovaných zo dňa 29.6.2018 označeným ako vznesenie námietky premlčania žalobkyňa uviedla, že pokiaľ žalovaní argumentujú ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ide o neúčinný právny predpis, ktorého účinnosť zanikla ešte pred podaním žaloby. Žalobkyňa poukazovala na ust. § 152 a § 154 CSP. V zmysle týchto zákonných ustanovení boli žalovaní povinní uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, akou je aj hmotnoprávna námietka, medzi ktoré sa radí aj námietka premlčania, nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj
zrýchlenia sporového konania. Zákonná koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Vzhľadom k tomu, že žalovaní námietku premlčania vzniesli až podaním po podaní odvolania, teda po vyhlásení uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, má žalobkyňa za to, že námietka premlčania nebola zo strany žalovaných vznesená včas a navrhla, aby na ňu odvolací súd neprihliadal. Súčasne však žalobkyňa zdôraznila, že námietka premlčania je neopodstatnená. Poukázala na ust. § 40a OZ s tým, že sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolala, okrem podania žaloby aj priamo u žalovaných, pričom toto dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu bolo zaslané žalovaným doporučenou zásielkou do vlastných rúk, kde dôkazy o tom predložila aj do konania. Žalobkyňa sa z opatrnosti dovolala relatívnej neplatnosti tak podaním adresovaným jednotlivým žalovaným dňa 14.10.2016, o ktorom žalovaní zhodne tvrdia, že si ho neprevzali, ako aj žalobou podanou na súd dňa 17.10.2016. Žalobkyňa sa teda relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolala včas. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/136/2009 s tým, že zákon pre to, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť i žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému právu (nároku) v konaní pred súdom. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
8. K vyjadreniu žalobkyne žalovaní zaslali stanovisko, v ktorom poukazovali na alternatívne plnenie záväzkov podľa § 561 ods. 1 OZ. Námietka premlčania nemôže podliehať koncentrácii konania v zmysle uznesenia NS SR zo dňa 13.10.2009 sp.zn. 5Cdo/120/2009, v ktorom je výslovne uvedené, že námietka premlčania sa netýka koncentračnej zásady konania. Je jedno, či to bol predtým OSP, teraz účinný CSP, nemožno obmedzovať, dokonca odňať, ako si to žiada žalobkyňa, právo účastníka v ktoromkoľvek štádiu konania uplatniť svoj návrh, právo, podanie, námietku premlčania. Je to osobitný režim, ktorý sudcovskej koncentrácii konania nepodlieha ani keď sa menia právne predpisy.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/ až 3/ nie je dôvodné.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS 78/05).
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Pre úplnosť odvolací súd udáva ešte nasledovné.
13. Podstata odvolacích argumentov žalovaných bola sústredená na tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom zistení skutkového stavu veci.
14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
15. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
16. Z obsahu spisu vyplýva, že Mesto G. vydalo dňa 30.9.2004 kolaudačné rozhodnutie, ktorým povolilo užívanie stavby: rodinný dom a prípojky na ul. D. v G. umiestnenej na pozemku parc. č. XXXXX/XX, kat. úz. G.. Do výlučného vlastníctva žalovaného 1/ parcelu KN XXXXX/XX - orná pôda o výmere 600 m2 darovali jeho rodičia - žalovaní 2/ a 3/ darovacou zmluvou zo dňa 22.12.2000. Zmluvou o pôžičke zo dňa 28.6.2002 žalovaní 2/ a 3/ ako veritelia poskytli žalovanému 1/ ako dlžníkovi pôžičku vo výške 1.500.000,- Sk počnúc 24.6.2002 do 31.12.2003, a to zložením finančných prostriedkov na účty evidované v peňažných ústavoch, ku ktorým má dlžník dispozičné právo. Veritelia požičali dlžníkovi uvedenú pôžičku na jediný účel, a to výstavbu rodinného domu. Dlžník sa zaviazal uvedenú pôžičku použiť len na uvedený účel a vrátiť ju do 31.12.2010 jednorazovo k rukám veriteľa. Pôžička bola bezúročná. V bode V. je uvedené, že v prípade, ak dlžník neuhradí pôžičku v peniazoch, je povinný veriteľovi vydať nehnuteľný majetok v rozsahu poskytnutej pôžičky a pôžička zanikne naturálnym plnením odovzdaním rodinného domu. Darovacou zmluvou zo dňa 21.8.2002 žalovaní 2/ a 3/ ako darujúci darovali žalovanému 1/ ako obdarovanému finančnú čiastku vo výške 1.000.000,- Sk s tým, že dar je účelovo viazaný len k výstavbe rodinného domu. V bode V. darovacej zmluvy je uvedené, že obdarovaný je povinný dar vrátiť v prípade rozvodu svojho manželstva, a to v lehote 3 rokov odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, a to v hotovosti v celosti k rukám veriteľov. V prípade nemožnosti vydania finančnej hotovosti sa zaväzuje obdarovaný vydať nehnuteľný majetok v hodnote daru. Darovacou zmluvou zo dňa 5.7.2003 žalovaní 2/ a 3/ ako darujúci darovali svojmu synovi - žalovanému 1/ peňažnú čiastku spolu vo výške 430.000,- Sk, ktorá bola výlučne viazaná na účel - výstavbu rodinného domu. Darovacou zmluvou zo dňa 15.9.2003 žalovaní 2/ a 3/ ako darujúci darovali žalovanému 1/ ako obdarovanému peňažnú čiastku spolu vo výške 570.000,- Sk a obdarovaný sa zaviazal peňažný dar použiť len na účel financovania výstavby svojho rodinného domu.
17. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie je tiež zrejmé, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným 1/ manželstvo dňa XX.X.XXXX, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice I. zo dňa X.X.XXXX sp.zn. 11P/113/2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.X.XXXX. Počas trvania manželstva žalovaný 1/ uzatvoril so žalovanými 2/ a 3/ - svojimi rodičmi darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bolo okrem darovania parciel aj darovanie stavby - rodinného domu so súp. č. XXXXX postaveného na parcele č. KN C XXXXX/XX, pričom žalovanému 2/ daroval spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1 k celku a žalovanej 3/ vo veľkosti 1 k celku. Išlo o nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. G. evidovaných na LV č. XXXXX.
18. Podaním zo dňa 14.10.2016 adresovaným žalovaným 1/, 2/ a 3/ sa žalobkyňa dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu, a to doporučenými zásielkami do vlastných rúk, o čom žalobkyňa doložila fotokópie podacích lístkov (č.l. 56, 57 a 58 spisu). Išlo o dovolanie sa relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod stavby súp. č. XXXXX postavenej na parcele KN-C č. XXXXX/XX evidovanej na LV č. XXXXX, kat. úz. G..
19. Vychádzajúc z LV č. XXXXX, kat. úz. G., vlastníkmi nehnuteľnosti - parcely č. XXXXX/XX - orná pôda o výmere 419 m2, parcely č. XXXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 181 m2, ako aj stavby
- rodinného domu so súp. č. XXXXX postavenej na parcele č. XXXXX/XX sú žalovaní 2/ a 3/, každý z nich po 1/2 k celku titulom darovacej zmluvy pod V XXXX/XXXX.
20. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať
ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
21. Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
22. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.
23. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
24. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní predmetnej právnej veci dôsledne riadil vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Po zistení a správnom zdôvodnení, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, nakoľko navrhovaným rozhodnutím sa stane právne postavenie žalobkyne istým, keďže v súčasnosti už rodinný dom nie je v katastri nehnuteľností evidovaný na žalovaného 1/, súd prvej inštancie dospel aj k správnemu záveru o dôvodnosti predmetnej žaloby a svoje rozhodnutie aj správne právne odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie zároveň spĺňa všetky náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku uvedené v § 220 CSP.
25. Odvolací súd sa prikláňa k záveru súdu prvej inštancie o tom, že ak manželia nadobudli nehnuteľnosť za trvania manželstva a na zaplatenie - výstavbu použili čo i len sčasti spoločné peniaze, je potrebné do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaradiť celú nehnuteľnosť. Rovnako s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax má odvolací súd za to, že predmetom BSM sú tiež peniaze získané pôžičkou bez ohľadu na to, či zmluvu uzavreli obaja alebo len jeden z manželov a za súčasť BSM treba považovať aj prostriedky získané niektorým z manželov vo forme pôžičky alebo úveru a rovnako tak aj majetkové hodnoty za tieto prostriedky získané. Počas trvania manželstva žalobkyne a žalovaného 1/ bezpodielové spoluvlastníctvo o stavbu rodinného domu zúžené nebolo a ani počas trvania manželstva nezaniklo podľa § 143 a OZ, a preto možno konštatovať, že žalobkyňa so žalovaným 1/ nadobudli stavbu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a to aj napriek tomu, že na kolaudačnom rozhodnutí bol uvedený iba žalovaný 1/, nakoľko toto rozhodnutie nemožno považovať za nadobúdací titul.
26. Za stavu, ak žalovaný 1/ uzatvoril darovaciu zmluvu dňa 7.11.2013 so svojimi rodičmi, žalovanými 2/ a 3/ ako obdarovanými bez vedomia jeho manželky - žalobkyne a žalobkyňa ako bezpodielová spoluvlastníčka stavby s týmto právnym úkonom nesúhlasila a ani neprejavila vôľu previesť jej vlastnícke právo k stavbe na inú osobu a zároveň nebola účastníčkou predmetnej darovacej zmluvy, možno konštatovať, že uvedená darovacia zmluva je v časti týkajúcej sa stavby neplatným právnym úkonom, nakoľko zo strany žalovaného 1/ došlo k porušeniu ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
27. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok NS SR z 28.4.2005 sp.zn. 4Cdo/33/2005, v zmysle ktorého „darovacia zmluva uzavretá za účelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky obdarovaného voči darcovi je neplatným právnym úkonom.“
28. V zmysle § 40a OZ sa právny úkon považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je takýmto úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Podaním zo dňa 14.10.2016 adresovaným žalovaným 1/, 2/ a 3/ sa žalobkyňa dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu platne. Uvedené písomnosti boli žalovaným zasielané doporučenou zásielkou do vlastných rúk, o čom žalobkyňa predložila fotokópie podacích lístkov (č.l. 56, 57 a 58 spisu).
29. V zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Žalovaní prevzatie doporučených zásielok do vlastných rúk popierali, avšak svoje tvrdenia nijako nepreukázali. Naopak žalobkyňa doložením podacích lístkov zaslanie dovolania sa relatívnej neplatnosti žalovaným 1/, 2/ a 3/ preukázala. Naviac žalobkyňa sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolala aj podaním samotnej žaloby na súde dňa 17.10.2016.
30. Žalovaní v námietke premlčania doručenej súdu aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania (a to podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 2.7.2018), prevzatie zásielky - dovolania sa relatívnej neplatnosti popierali. Námietku premlčania proti uplatnenému nároku žalobkyne dovolania sa relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 7.11.2013 vznieslil s poukazom na ust. § 100 OZ s tým, že došlo k premlčaniu práva žalobkyne z dôvodu, že žaloba podaná na súd dňa 17.10.2016 bola žalovaným doručená až dňa 22.12.2016, alebo aj neskôr. O uplatnení žaloby na určenie neplatnosti darovacej zmluvy sa preto žalovaní dozvedeli prvýkrát až najskôr dňom 22.12.2016.
31. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
32. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
33. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
34. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom sporovom konaní vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené.
35. Ust. § 154 CSP vyjadruje princíp koncentrácie čo sa týka možnosti strán sporu produkovať skutočnosti a dôkazy najneskôr do momentu vyhlásenia rozhodnutia súdom prvej inštancie, ktorým sa dokazovanie končí, čo znamená, že strana je v možnosti predkladať tvrdenia a navrhovať dôkazy v ďalšom konaní obmedzená. Na skutočnosti a dôkazy predložené neskôr odvolací súd prihliadnuť môže len výnimočne za podmienok stanovených v § 366 CSP. Súd prvej inštancie doručil žalobu zo dňa 17.10.2016 žalovanej 3/ dňa 22.12.2016, žalovanému 2/ dňa 23.12.2016 a žalovanému 1/ dňa 5.1.2017 s tým, že ich zároveň poučil o sudcovskej koncentrácii podľa § 153 ods. 2 CSP, že na neskôr predložené prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nemusí prihliadať. Ďalej boli žalovaní 1/ až 3/ poučení v zmysle § 154 CSP o tom, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany môžu uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Uvedené uznesenie bolo žalovaným 1/ až 3/ doručené tak, ako je uvedené vyššie.
36. Námietka premlčania ako prostriedok procesnej obrany sa netýka procesných podmienok konania a ani vylúčenia sudcu, pretože v danom spore nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie ex offo skúmať, či právo žalobkyne nie je premlčané, nemôže byť námietkou premlčania ani preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Taktiež nejde o prostriedok procesnej obrany, ktorý žalovaní bez svojej viny nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovanými vznesená námietka premlčania je novotou, ktorú podľa § 366 CSP nemožno v odvolaní použiť.
37. V súvislosti s tvrdením žalovaných, že žalobkyňa je hovorkyňou Ústavného súdu SR a táto jej pracovná pozícia a kontakty vyvoláva podozrenie, že súdne konanie a rozhodnutie, či už prvoinštančné alebo odvolacie, môže byť ovplyvňované prostredníctvom tretích osôb v prospech žalobkyne, odvolací
súd udáva, že na túto námietku neprihliadal a o nej ani nerozhodoval z dôvodu, že táto nespĺňa náležitosti v zmysle § 52 ods. 2 prvá veta CSP.
38. Podľa § 52 ods. 1, 2 CSP, strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.
39. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III.ÚS 209/04).
40. Za tohto stavu odvolací súd aj s osvojením si dôvodov napadnutého rozhodnutia postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny a to vrátane správneho súvisiaceho výroku o trovách konania.
41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni, ktorá podala vyjadrenia k odvolaniu, odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovaným 1/, 2/ a 3/, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).