Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_21Cob-69-2019.pdf
PDF · 135.13 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/69/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Security systems s.r.o., IČO: 44 295 588, Javorová 21, Trnava, zastúpeného: PROSMAN a PAVLOVIČ advokátska kancelária s.r.o., Trnava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Štatistický úrad Slovenskej republiky, zastúpenej: VRBA & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, o 31.500 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 7 Cb 99/2013-392 z 28. marca 2019 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje. II. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 31.500 € s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od „dňa nasledujúceho po doručení... žaloby“ ako náhrady škody spočívajúcej v nájomnom a nákladoch na prepracovanie projektovej dokumentácie, ktoré musel žalobca zaplatiť v roku 2013, keď kvôli skutkovým a právnym vadám meškala rekonštrukcia budovy kúpenej od žalovanej, ktorá mala slúžiť ako sídlo žalobcu, a II. priznal žalovanej trovy konania.
2. Vyšiel zo zistenia, že žalovaná ako predávajúca a žalobca ako kupujúci 14. septembra 2011 uzavreli kúpnu zmluvu, ktorou žalovaná predala žalobcovi administratívnu budovu s pozemkom, ohľadom ktorých vyhlásila, že na nich nie sú žiadne vecné bremená. V skutočnosti však cez pozemok viedol teplovod a vodovod, ktoré bolo potrebné vyriešiť v priebehu stavebného konania, v ktorom žalobca žiadal o povolenie na rekonštrukciu a prístavbu budovy. Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu považoval súd prvej inštancie tieto nedostatky za právne vady podľa § 597 Obč. zák., nepovažoval ich však za porušenie povinnosti, ktorá by zakladala nárok na náhradu škody podľa § 420 Obč. zák., keďže predávajúca o nich nevedela. Žalobca si mohol uplatniť nárok z vady veci (zľavu z kúpnej ceny), trval však na nároku na náhradu škody.
3. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal zmeny tohto rozsudku tak, že sa žalobe vyhovie. Namietol, že medzi stranami nebola sporná existencia vád nehnuteľností, čím žalovaná porušila povinnosť dodať riadne plnenie, takže je nesprávny záver súdu prvej inštancie, že nie je preukázané protiprávne konanie. Nie je podstatné, že vada bola skrytá, žalovaná však za konania nedokázala, že by nevedela o existencii sporných sietí. Merač dodávaného tepla v nehnuteľnosti bol, tvrdenie o nevedomosti žalovanej o sieťach tak odporuje dokazovaniu. Zavinenie škodcu ustanovenie § 420 ods. 3 Obč. zák. prezumuje a bolo vecou žalovanej vyvrátiť ho. Žalovaná pritom mala a mohla vedieť, že porušenie povinnosti spôsobí škodu, no spoliehala sa, že ju nespôsobí. Ustanovenie § 600 Občianskeho
zákonníka priznáva právo na náhradu, nie však len podľa Občianskeho zákonníka. Pretože ide o relatívny obchodný vzťah, použije sa § 373 a 374 Obch. zák., nie § 420 Obč. zák., ktorý súd na vec nesprávne aplikoval. Takisto nie je správne, že by kupujúci musel najskôr uplatniť nárok z vád. Záverom namietol, že žalovanej nemal byť priznaný nárok na náhradu trov, keďže má dostatočné vlastné právne kapacity a tak nemal dôvod nechať sa zastúpiť advokátom.
4. Žalovaná vo vyjadrení navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uplatnenie nároku na náhradu škody zo strany žalobcu je účelové, keď ten mohol odstúpiť od zmluvy. Žalovaná nemohla vedieť o existencii rozvodu tepla a teplej vody, takže nemohla porušiť svoju povinnosť. Nevyplýva to ani z dohody o platení záloh z roku 1978, existencia potrubí v betónových kanáloch sa zistila až pri výkopových prácach a nedala sa zistiť nazretím do šachty. Žalobca ďalej nezačal užívať nehnuteľnosti v roku 2013, ale podľa kolaudačného rozhodnutia až v roku 2018, takže škoda vzniknutá údajne v roku 2013 nemôže byť v príčinnej súvislosti s vadou. Ak si žalobca ponechal nehnuteľnosť napriek vade, musel si byť vedomý ďalších rizík, no napriek tomu začal s úpravami nehnuteľnosti. Až v máji 2012 oznámil žalovanej, že odstúpenie nie je možné, lebo do nehnuteľnosti už investoval. Mohol teda vrátiť predmet kúpy ihneď po ich začatí, neurobil tak však, a uplatnením škody supluje nároky z vád. Žalovaná zdôraznila odlišnosť inštitútu náhrady škody od inštitútu zodpovednosti za vady. Žalovanú takisto nemožno znevýhodňovať v jej práve na právnu pomoc advokáta tým, že by sa jej nepriznali trovy právneho zastúpenia.
5. Žalobca v odvolacej replike zdôraznil nezávislosť práva na náhradu škody a práva zo zodpovednosti za vady, takisto znova zdôraznil, že exkulpácia je podľa § 420 ods. 3 Obč. zák. povinnosťou žalovaného. Žalovaný však nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol predvídať vznik škody. Porušenie povinnosti dodať vec riadne má za následok jednak zodpovednosť za vady, jednak zodpovednosť za škodu. Žalovaná z existencie šachty na pozemku mohla usudzovať na existenciu potrubia, s ktorým je podľa § 18 vládneho nariadenia č. 80/1957 Zb. v spojení s § 22 zákona č. 79/1957 Zb. a § 38 ods. 4 zákona č. 657/2004 Z. z. spojená existencia vecného bremena. Žalobca v danej veci neuplatňuje nárok na náhradu nákladov na odstránenie vady, ale majetková ujma v dôsledku nemožnosti užívať svoje vlastníctvo. Odvolací súd v predošlom zrušujúcom uznesení nevyjadril jasný právny názor, ktorý by bol pre súd prvej inštancie záväzný.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné doplniť dokazovanie a dať stranám priestor vyjadriť sa k svojmu predbežnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od názoru súdu prvej inštancie (§ 382 C. s. p.). Na pojednávaní bolo zopakované dokazovanie listinnými dôkazmi, a to
- znalecký posudok Ing. Moniky Švecovej č. 57/2010 z 31. októbra 2010 (č. l. 59 až 82),
- z pripojeného spisu Mestského úradu Trnava č. 35140/2012: žiadosť o stavebné povolenie podaná 2. februára 2012 (č. l. 1), vyjadrenie TT-KOMFORT s.r.o. k projektu z 20. februára 2012 (č. l. 6), a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), zistil tento skutkový stav:
7. Slovenský štatistický úrad zmluvou z 26. novembra 1975 nadobudol od predošlých vlastníkov - fyzických osôb rodinný dom neskôr so súp. č. XXXX na pozemku parc. č. 2463, ku ktorému neskôr nadobudol aj pozemok parc. č. 2464 v k. ú. T.. Cez tento pozemok prechádzal teplovod uložený do betónového kanála, ako aj vodovod, ktoré boli vybudované zrejme v sedemdesiatych rokoch 20. storočia pre potreby okolitého sídliska. Nebolo zistené, že by Slovenský štatistický úrad alebo jeho štatutárne orgány o presnom priebehu týchto sietí vedeli. Do roku 1997 bola táto budova vykurovaná dodávaným teplom cez tento teplovod, v tomto roku bolo po plynofikácii toto vykurovanie odstavené.
8. V roku 2010 Štatistický úrad Slovenskej republiky rozhodol o predaji uvedených nehnuteľností a na tento účel nechal vypracovať znalecký posudok č. 57/2010 (č. l. 59 až 82), v ktorom znalkyňa okrem iného uviedla, že objekt si vyžaduje rekonštrukciu. Záujem o nehnuteľnosti prejavil tiež žalobca, ktorý v procese uzatvárania zmluvy oboznámil zástupcov Štatistického úradu SR so svojím zámerom kupovanú nehnuteľnosť rekonštruovať, nie však s tým, že by obsahom rekonštrukcie mala byť aj prístavba zasahujúca do existujúceho dvora. Štatistický úrad SR listom z 13. septembra 2011 oznámil žalobcovi, že jeho ponuka bola akceptovaná a bude mu zaslaný návrh kúpnej zmluvy. Nebolo zistené, že by žalobca do návrhu kúpnej zmluvy zasahoval, naopak, už 14. septembra 2011 podpísal jej návrh, ktorý Štatistický úrad SR v zastúpení žalovaného štátu podpísal 19. septembra 2011. Touto kúpnou
zmluvou (č. ZML-2-5/2011-230) žalobca kúpil hore označené pozemky a budovu, ktorú mal využívať ako prevádzkovú budovu na administratívne účely (čl. I ods. 1.2), za kúpnu cenu 255.087,73 € (čl. II). Žalobca v zmluve vyhlásil, že pred jej uzavretím sa oboznámil so stavom nehnuteľností, ich stav mu je dobre známy a súhlasí s ich kúpou v stave, v akom sa v čase uzavretia zmluvy nachádzajú (ods. 5.1). Žalovaná vyhlásila, že na nich nie sú žiadne ťarchy, reštitúcie ani záložné práva (ods. 5.2). Žalobca kúpnu zmluvu zaplatil a nehnuteľnosti prevzal.
9. Žalobca nechal v novembri 2011 u Ing. arch. N. V. spracovať projektovú dokumentáciu na rekonštrukciu a prístavbu administratívnej budovy. Pri príprave na túto rekonštrukciu žalobca v novembri alebo decembri 2011 vykonal na kúpenom pozemku sondáž, pri ktorej zistil, že po pozemku vedie teplovod v betónovom kanáli, pod ktorým sa zrejme nachádza aj vodovod. O tejto skutočnosti listom zo 6. decembra 2011 upovedomil Štatistický úrad SR a žiadal zľavu z ceny z kúpnej ceny „formou dodatku k zmluve“. Štatistický úrad SR listom 12. decembra 2011 poskytnutie zľavy odmietol poskytnutie zľavy, keďže mu to neumožňuje zákon č. 278/1993 Z. z., navyše existencia sietí nebola známa a ani zistiteľná z dostupných máp.
10. Žalobca sa žiadosťou podanou Mestskému úradu v Trnave 2. februára 2012 (pripojený spis) domáhal vydania stavebného povolenia na stavbu „Rekonštrukcia a prístavba existujúceho administratívneho objektu s nadstavbou“, ktorej dokončenie predpokladal v decembri 2013. Spoločnosť TT-KOMFORT s.r.o. vo svojom vyjadrení k tejto žiadosti namietla, že plánovaná prístavba je v diagonálnej kolízii s podzemným teplovodom, avšak súhlasila s jeho navrhovaným premostením. Zároveň však poukázala na neriešenú kolíziu s vodovom, ako aj na to, že podľa zákona č. 657/2004 Z. z. je okolo teplovodu ochranné pásmo, v ktorom je zakázané umiestňovať stavby. Odporučila preto prepracovať projekt tak, aby sa rozpor s týmito pásmami vyriešil. Žalobca si preto 28. februára 2012 objednal u Ing. arch. V. prepracovanie projektovej dokumentácie, aby riešila len existujúci objekt a preprojektovanie prístavby. Za túto činnosť Ing. arch. V. vyúčtoval žalobcovi 1.600 €.
12. Stavebným povolením z 28. marca 2012 mesto Trnava povolilo „Rekonštrukciu existujúceho objektu a prestavbu podkrovia“, teda bez prístavby. Listom z 24. mája 2012 (v odpovedi na list z 12. decembra 2011) žalobca oznámil Štatistickému úradu SR, že nemá záujem odstúpiť od kúpnej zmluvy, keďže na nehnuteľnosti boli vykonané značné investície, ale si bude voči žalovanej uplatňovať náklady na prekládku sietí predstavujúce 34.800 €. Žiadosť o zmenu stavebného povolenia tak, aby zahŕňalo aj prístavbu, podal žalobca až 10. septembra 2012 a na jeho základe mesto Trnava 3. decembra 2012 povolilo zmenu nedokončenej stavby - rozšírenie o prístavbu. Stavba však nebola skolaudovaná pred rokom 2018. Na obdobie od 1. februára 2013 tak žalobca uzavrel so spoločnosťou Stavebná keramika, s.r.o., zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej do novembra 2013 užíval pre svoju podnikateľskú činnosť priestory nebytové priestory za mesačné nájomné 2.500 € s DPH, ktoré aj zaplatil.
13. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186 ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).
14. Skutkové zistenia v odsekoch 7 až 12 sú v podstate len reprodukciou listinných dôkazov, proti ktorým strany nevzniesli žiadne námietky. Skutkový záver o tom, že zástupcovia Štatistického úradu SR vyplýva jednak z obsahu znaleckého posudku č. 57/2010, ako aj z výpovede samotného konateľa žalobcu na pojednávaní 25. novembra 2015 (zápisnica č. l. 86). Toto skutkové tvrdenie za konania nebolo nikdy popreté a zodpovedá aj obsahu uvedeného znaleckého posudku, ktorý takisto odporúčal len rekonštrukciu nehnuteľnosti z dôvodu, že je neužívaná. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalovaná, resp. Štatistický úrad SR nevedela o existencii teplovodu, nepovažuje odvolací súd z dôvodov uvedených ďalej túto otázku za rozhodnú pre posúdenie nárokov žalovaného. Zodpovednosť predávajúceho za vady je totiž objektívna a nezávisí od zavinenia, v dôsledku čoho môže byť jeho vedomosť rozhodná len v rozsahu, v akom má povinnosť na známe vady upozorniť (napr. § 596 Občianskeho zákonníka).
15. Odvolací súd potom na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
16. Hoci podľa § 380 ods. 1 C. s. p. je odvolací súd zásadne viazaný odvolacími dôvodmi, podľa § 380 ods. 2 C. s. p. musí prihliadať na nedostatok procesných podmienok. Jedným z odstrániteľných nedostatkov procesných podmienok podľa § 161 C. s. p. sú aj nedostatok riadneho zastúpenia, resp. nedostatky v splnomocnení pre zástupcu strany. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že hoci na strane žalovaného vystupuje štát - Slovenská republika, splnomocnenie pre advokáta (č. l. 28) bolo udelené splnomocniteľom „Štatistický úrad Slovenskej republiky“. Podľa § 92 C. s. p. pritom splnomocnenie pre advokáta udeľuje strana, ktorou je v prerokúvanej veci štát. Splnomocnenie na zastupovanie je však jedným z procesných úkonov, na ktorých vykonávanie sa vzťahujú ustanovenia C. s. p. Podľa § 73 C. s. p. sa na konanie štátu pred súdom použijú osobitné ustanovenia o konaní za štát. Predmetom sporu je pritom nárok na náhradu škody z porušenia povinnosti zo zmluvy uzavretej štátom o predaji štátneho majetku, ktorý bol v správe Štatistického úradu Slovenskej republiky.
17. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení účinnom od 1. júla 2007 Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu. Správca podľa § 1 ods. 1 písm. a) a b) cit. zák. (t. j. štátna rozpočtová organizácia) nemôže nadobúdať majetok do svojho vlastníctva. Správca majetku vykonáva úkony v mene štátu a koná tiež v mene štátu pred súdmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku, ktorý spravuje. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách sa pritom aj Štatistický úrad Slovenskej republiky ako štátny orgán (porov. § 26 zákona č. 575/2001 Z. z.) považuje za rozpočtovú organizáciu, vzťahuje sa naň teda obmedzenie, že nemôže nadobúdať vlastný majetok. Naopak, podľa cit. § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. sa každý jeho úkon vo veciach týkajúcich sa majetku štátu priamo zo zákona považuje za úkon štátu. Podľa odvolacieho súdu tak aj splnomocnenie udelené na toto konanie „Štatistickým úradom Slovenskej republiky“ treba na základe cit. ustanovenia považovať za úkon štátu, ktorý je stranou v tomto konaní. V dôsledku toho odvolací súd nepovažoval túto chybu za nedostatok splnomocnenie, ktorý by bolo treba odstraňovať podľa § 161 C. s. p.
18. Súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že kúpna zmluva zo 14/19. septembra 2011 sa spravuje ustanoveniami § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka a nároky z vád predávanej nehnuteľnosti sa spravujú § 596 až 600, subsidiárne potom § 499 až 510 Obč. zák. Žalobca nedôvodne namieta, že by v danej veci malo ísť o relatívny obchodný záväzkový vzťah. Podľa § 261 ods. 2 Obch. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy sa totiž treťou časťou Obchodného zákonníka spravujú zmluvy medzi štátom, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Pod pojmom zabezpečovanie verejných potrieb je potrebné rozumieť také činnosti, ktorými sa uspokojujú potreby verejnosti, teda širší okruh ľudí, teda napr. výstavba verejných stavieb alebo kúpa pozemkov na účely verejných stavieb. Naopak, pod vlastnou prevádzkou treba rozumieť zabezpečovanie prevádzkových potrieb jednotlivých štátnych orgánov (nákup materiálov pre armádu, políciu či štátne orgány a pod.). V prerokúvanej veci však štát predával pozemok a stavbu, ktorú považoval za prebytočný majetok. Predajom nehnuteľnosti sa ale nezabezpečujú žiadne verejné potreby (tie by sa zabezpečovali kúpou pozemkov), ani prevádzka Štatistického úradu SR. V dôsledku toho neboli splnené podmienky § 261 ods. 2 Obch. zák. na to, aby sa právny vzťah medzi stranami spravoval Obchodným zákonníkom, v dôsledku čoho sa museli spravovať len Občianskym zákonníkom. Podľa § 588 Obč. zák. bola potom žalovaná ako predávajúca povinná predmet kúpy odovzdať žalobcovi a tento svoj záväzok mala podľa § 559 ods. 2 Obč. zák. splniť riadne a včas.
19. Pojem riadneho plnenia predávajúceho z kúpnej zmluvy znamená okrem iného aj povinnosť dodať predmet kúpy v riadnej akosti. Podľa § 499 Obč. zák. zodpovedá ten, kto prenechá vec inému za odplatu, za to, že vec v čase plnenia mala predovšetkým vlastnosti výslovne vymienené a že nemá právne vady. Podľa § 500 ods. 1 Obč. zák. pritom za zjavné vady a vady zistiteľné z evidencie nehnuteľností scudziteľ zodpovedá, len ak výslovne ubezpečil, že vec je bez akýchkoľvek vád. Pre posúdenie rozsahu vád, za ktoré má zodpovedať scudziteľ (predávajúci), je predovšetkým rozhodujúci obsah zmluvy, na ktorej sa zodpovednosť zakladá, ktorý je potrebný ustáliť výkladom. V prerokúvanej veci bola kúpna zmluva medzi stranami uzavretá písomne, treba pri jej výklade vychádzať z obsahu tejto listiny, keďže jej prípadné zmeny alebo doplnky by si tiež vyžadovali písomnú formu (§ 40 ods. 2 Obč. zák.). Výklad právnych úkonov je upravený v podstate len v § 35 ods. 2, podľa ktorého sa právny úkon vykladá nielen podľa jeho jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Z citovaných ustanovení zreteľne vyplýva, že pri výklade prejavu vôle adresovaného inej osobe nie je podstatné ani to, ako ho táto osoba subjektívne skutočne pochopila, ale
ani to, akú vôľu chcel konajúci subjektívne prejaviť, ale to, ako právny úkon s ohľadom na všetky okolnosti objektívne mala a mohla pochopiť osoba v postavení adresáta (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 191/2009). Podľa judikatúry pritom aj pri výklade občianskoprávnych úkonov platí všeobecný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacerý možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak (porov. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 243/07).
20. V prerokúvanej veci písomná kúpna zmluva medzi stranami obsahuje dve ustanovenia týkajúce sa faktického a právneho stavu predávaných nehnuteľností. Na jednej strane ods. 5.1 určuje v podstate to, že žalobca kúpil tieto nehnuteľnosti v takom stave, v akom súd, teda že mu žalovaná nezaručuje žiadne vlastnosti predmetu kúpy. Na druhej strane v ods. 5.2 žalovaná výslovne prehlásila, že na predmete kúpy nie sú žiadne ťarchy. Z uvedených ustanovení zmluvy nie je celkom jednoznačné, či žalovaná zaručila žalobcovi len neexistenciu právnych vád v zmysle ods. 5.2, alebo aj neexistenciu skutočností, ktoré by tieto vady zakladali. Ako je zrejmé aj v prerokúvanej veci, určité právne vady (ťarchy) sú dôsledkom existencie určitých vlastností predmetu kúpy. Existencia vecného bremena (ťarchy), za ktoré žalovaná podľa ods. 5.2 zodpovedá na predmete kúpy v prerokúvanej veci, je dôsledkom existencie teplovodu v pozemku, teda dôsledkom jeho vlastnosti, za ktorú by žalovaná podľa ods. 5.1 nemala zodpovedať. Zo zisteného skutkového stavu je však zrejmé, že návrh kúpnej zmluvy v prerokúvanej veci vypracoval Štatistický úrad Slovenskej republiky a zaslal ho žalobcovi na podpis. V dôsledku už cit. § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. sa potom úkony štatistického úradu ako správcu majetku štátu považujú za úkony samotnej žalovanej, takže aj návrh zmluvy pripravený ním treba považovať za návrh pripravený samotnou žalovanou. Podľa už cit. judikatúry tak túto kúpnu zmluvu v tomto prípade treba v nejasnostiach vykladať na ťarchu žalovanej. Podľa odvolacieho súdu tak žalovaná v ods. 5.1 a 5.2 zmluvy prebrala zodpovednosť nielen za právne vady v úzkom slova zmysle, ale aj za to, že predmet kúpy (pozemok) nemal také vlastnosti, ktoré by tieto právne vady zakladali. V prerokúvanej veci pozemky v rozpore s ods. 5.2 zmluvy boli zaťažené vecným bremenom spočívajúcim v umiestnení teplovodu v súlade s § 18 vládneho nariadenia č. 80/1957 Zb. v spojení s § 22 zákona č. 79/1957 Zb. a § 38 ods. 4 zákona č. 657/2004 Z. z. Podľa už uvedeného tak žalovaná zodpovedala aj za to, že sa na pozemku takéto tepelné vedenie nenachádzalo.
21. Podľa už cit. § 559 ods. 2 Obč. zák. musela žalovaná ako predávajúca splniť svoj záväzok z kúpnej zmluvy predovšetkým riadne, teda v súlade s § 499 a nasl. Podľa cit. § 499 Obč. zák. tak musela dodať predmet kúpy s vlastnosťami výslovne vymienenými, čo podľa hore podaného výkladu ods. 5.2 zmluvy znamená jeho dodanie bez takých vedení, s ktorými je spojené vecné bremeno alebo iná ťarcha. Zodpovednosť za riadne plnenie podľa § 559 Obč. zák., ako aj zodpovednosť za vady je povinnosťou objektívnou, keďže zo žiadneho z citovaných ustanovení nevyplýva, že by predpokladom tejto zodpovednosti bolo zavinenie. Aj podľa cit. § 499 Obč. zák. scudziteľ zodpovedá za vlastnosti vymienené, a to bez ohľadu na to, či vedel alebo nevedel, či takéto vlastnosti má alebo nemá. Správna je argumentácia žalobcu, že žalovaná nebola v kúpnej zmluve povinná robiť akékoľvek vyhlásenie o stave predmetu kúpy a pokiaľ by ho neurobila, tak by zodpovedala len za vlastnosti, ktoré by boli obvyklé, resp. o ktorých vie (§ 596 Obč. zák.). Dodaním predmetu kúpy s inými vlastnosťami, než ktoré boli výslovne vymienené, tak žalovaná porušila povinnosť dodať predmet kúpy žalobcovi riadne. Dôsledkom tohto porušenia sú jednak nároky z vád podľa § 507 a nasl., resp. § 597 a nasl. Obč. zák., jednak nárok na náhradu škody podľa § 510 resp. § 600 Obč. zák. Žalobca pritom správne poukazuje na to, že už z citovaných ustanovení vyplýva, že oba nároky existujú popri sebe a nemožno ich zamieňať. Zároveň však žalovaná správne poukazuje na existujúcu judikatúru (porov. R 12/1989), podľa ktorej nároky, ktoré možno uplatniť z titulu vád, nemožno uplatňovať z titulu zodpovednosti za škodu.
22. Nárokmi z titulu zodpovednosti za vady podľa § 507 a 597 Obč. zák. sú okrem možného zrušenia zmluvy nárok na zľavu z ceny, na výmenu, na opravu alebo doplnenie toho, čo chýba. Z tejto zodpovednosti sa teda možno domáhať uspokojenia majetkovej ujmy, ktorá spočíva práve v tom, že veriteľovi sa nedostalo to plnenie, na ktoré mal nárok. Toto plnenie môže veriteľ dostať tým, že vada bude odstránená alebo že bude primerane zľavená výška protiplnenia, ktorú on zaplatil dlžníkovi. Ak však v dôsledku vady plnenia utrpí veriteľ ďalšiu ujmu, je táto ujma škodou a veriteľ sa môže jej náhrady
domáhať z titulu náhrady škody, ak sú na to splnené ostatné zákonné podmienky. Žalobcovi inak treba dať za pravdu, že tunajší súd vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 21 Cob 21/2017-318 nezaujal jednoznačný právny názor k otázke zodpovednosti žalovanej za škodu. V ods. 36 svojho uznesenia totiž len skonštatoval, že v konaní zodpovednosť žalovanej nebola preukázaná, zároveň však súdu prvej inštancie vytkol nesprávnosť procesného postupu podľa § 181 C. s. p. Žalobca však následne podrobne odôvodnil, prečo možno považovať dodanie predmetu kúpy s vadami za protiprávne konanie, keďže odporuje § 559 Obč. zák. Súd prvej inštancie však vo svojom tu napadnutom rozsudku na uvedené skutočnosti nijako nereagoval a v podstate len kopíroval odôvodnenie zrušujúceho uznesenia tunajšieho súdu.
23. V prerokúvanej veci nejde o žiaden z druhov osobitnej zodpovednosti žalovanej za škodu podľa § 420a a nasl. Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho sa jej zodpovednosť spravuje ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 Obč. zák.). Podľa ustálenej súdnej praxe je predpokladom zodpovednosti za škodu naplnenie troch predpokladov a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Podľa judikatúry (porov. napr. R 137/2014, R 7/1992, R 7/1979) je príčinná súvislosť daná vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (condicio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 Cdo 89/2011).
24. Odvolací súd už uzavrel, že nehnuteľnosti predané žalovanou žalobcovi kúpnou zmluvou zo 14/19. septembra 2011 v rozpore s jej ods. 5.2 nemali vymienené vlastnosti, keďže na nich boli inžinierske siete (vedenia), s ktorými boli spojené vecné bremená - ťarchy. Tým žalovaná porušila svoju právnu povinnosť z § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takže podľa cit. § 420 ods. 1 Obč. zák. zodpovedá za škodu, ktorú tým žalobcovi spôsobila. Zodpovedá teda za škodu, ktorá spočíva nie v tom, že predmet plnenia nemá vymienené vlastnosti, ale za ďalšie majetkové ujmy, ktoré žalobcovi vznikli v dôsledku toho, že takto vadný predmet kúpy nebolo možné riadnym spôsobom užívať. Judikatúra pritom už vo všeobecnosti akceptovala, že ak v dôsledku protiprávneho úkonu je vlastník vylúčený z riadneho užívania majetku, tak skutočnou škodou v zmysle § 441 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú zvýšené nutné a účelné náklady, ktoré musí vynaložiť na užívanie obdobného majetku s obdobnými parametrami (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3 MCdo 3/2015, ktoré za skutočnú škodu považovalo zvýšené náklady na nájom motorového vozidla, ak vlastné motorové vozidlo poškodeného bolo nepojazdné). Žalobca pritom ako škodu uplatňuje práve to, že v dôsledku vady predaných nehnuteľností sa zdržalo stavebné konanie a ich prestavba, v dôsledku čoho sa do nich nemohol presťahovať v pôvodne predpokladanom čase a musel si najať priestory za obdobie február až november 2013. Podľa odvolacieho súdu zo zisteného skutkového stavu plynú určité pochybnosti o tom, či táto škoda je skutočne dôsledkom existencie teplovodného potrubia. Je totiž zrejmé, že žalobca žiadal o stavebné povolenie 2. februára 2012 na prestavbu aj prístavbu, pričom už pri podaní tejto žiadosti predpokladal určité vyriešenie teplovodného potrubia (premostením), no zároveň už v tejto žiadosti uviedol ako predpokladaný termín dokončenia až december 2013. Negatívne stanovisko TT-KOMFORT s.r.o. ako správcu teplovodu (a vodovodu) k navrhovanej prístavbe bolo pritom vydané až 20. februára 2012. Nie je teda úplne jasné, či by bola celá rekonštrukcia a prístavba skutočne dokončená do januára 2013, ak žalobca sám už od začiatku predpokladal jej dokončenie do konca roka 2013. Za predpokladu, že by táto príčinná súvislosť existovala, považoval by ju inak odvolací súd za adekvátnu. Nie je totiž neobvyklé ani neodporuje obvyklému chodu vecí a skúsenostiam, že ak sa na pozemku nachádza inžinierska sieť, tak jej riešenie si vyžaduje posun plánovanej výstavby a tým aj posun termínu užívania takto plánovanej stavby. Takisto neodporuje obvyklému chodu vecí, že v takom prípade si dotknutá osoba musí potrebné priestory obstarať inde.
25. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa však zodpovednosti zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Občiansky zákonník sám nedefinuje pojem zavinenia, preto sa pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej zložke. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 238/2017). Vychádzajúc z § 15 Trestného zákona je potom škoda spôsobená úmyselne, aj škodca chcel svojím konaním spôsobiť poškodenému škodu, alebo vedel, že svojím konaním môže takú škodu spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Naopak, vychádzajúc z § 16 Tr. zák. je škoda spôsobená z nedbanlivosti, ak škodca vedel, že môže svojím konaním spôsobiť poškodenému škodu, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že ju nespôsobí, alebo nevedel, že takú škodu môže spôsobiť, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Podľa judikatúry k citovanému ustanoveniu je zavinenie korektívom príčinného vzťahu, pričom treba aby páchateľ podľa okolností a osobných pomerov mohol príčinný vzťah predvídať (porov. R 50/1968). O nevedomú nedbanlivosť ide, len ak povinnosť a možnosť predvídať škodu sú splnené súčasne (porov. R 6/1988). Podľa odvolacieho súdu je navyše pri posudzovaní zavinenia škodcu potrebné skúmať ho vo vzťahu ku konkrétnej škode, teda k tým majetkovým úbytkom, ktorých nahradenia sa poškodený domáha. Nie je totiž vylúčené, že časť škody skutočne škodca spôsobil zavinene, keďže mal a mohol predvídať jej vznik, ale časť vyvolal nezavinene, lebo ju predvídať nemusel a nemal. V tomto smere sa zavinenie ako konkrétny predpoklad zodpovednosti za škodu odlišuje od adekvátnosti ako abstraktného predpokladu príčinnej súvislosti a v zmysle cit. judikátu pôsobí ako jej ďalší (zužujúci korektív). Ak totiž škodca napr. s ohľadom na svoje osobné pomery určitú škodu predvídať nemusel a nemohol, potom za ňu nemá zodpovednosť, aj keď táto škoda je spôsobená jeho konaním a aj keď je vzniknutá škoda adekvátnym, teda všeobecnému chodu udalostí a skúsenostiam zodpovedajúcim následkom.
26. V tu prerokúvanej veci si žalobca uplatňuje náhradu škody spočívajúcu jednak vo vynaloženom nájomnom na užívanie priestorov počas februára až novembra 2013 kvôli tomu, že rekonštrukcia kúpenej nehnuteľnosti sa kvôli výskytu teplovodu oneskorila, ako aj v nákladoch na prepracovanie projektu. Podstatné je teda posúdiť, či práve túto škodu žalovaná mala a mohla predvídať ako následok porušenia svojej povinnosti dodať kupované nehnuteľnosti vo vymienenej kvalite, teda aj bez tiarch v podobe vecných bremien. Podľa odvolacieho súdu však žalovaná práve túto škodu predvídať nemusela a ani nemala. Žalovaná mohla vychádzať z toho, že pred spracovaním projektovej dokumentácie, ktorej súčasťou je zásadne aj opis súčasného stavu, si žalovaný vykoná dostatočný prieskum terénu, na ktorom chcel prístavbu stavať, a že riešenie nového stavu navrhne v súlade s týmto riešením. Žalovaná tak nemusela a nemala predvídať, že žalovaný najskôr vyhotoví jeden projekt, ktorý aj predloží v stavebnom konaní, a následne nechá tento projekt prepracovať, lebo jeho pôvodné riešenie nebolo zo strany zúčastnených osôb akceptované. Žalovaná však predovšetkým nemusela a nemala predvídať, že žalobca bude rekonštruovať túto nehnuteľnosť spoločne s jej prestavbou. Zo zisteného skutkového stavu je totiž zrejmé, že žalovaná (zástupcovia Štatistického úradu SR) mohli pri predaji nehnuteľností vychádzať len zo zámeru žalobcu rekonštruovať existujúcu budovu. Len takáto potreba bola vyjadrená v znaleckom posudku č. 57/2010 a rovnako sa vyjadroval konateľ žalobcu v procese rokovaní so zástupcami Štatistického úradu SR. Aj v samotnej kúpnej zmluve pripravenej na základe takýchto rokovaní bolo vyjadrené, že žalobca bude využívať predmet predaja ako prevádzkovú budovu na administratívne účely. Zo žiadnych zistených okolností nevyplývalo, že by žalobca mal záujem k tejto budove pristavovať, že by bolo možné predvídať, že sa táto prístavba bude vykonávať súbežne so samotnou rekonštrukciou a že teda v dôsledku prekážok tejto prístavby sa zdrží aj samotná rekonštrukcia. Zo zisteného skutkového stavu je totiž zrejmé, že teplovod nebránil vydaniu stavebného povolenia na rekonštrukciu existujúcej stavby, ktoré aj bolo vydané 28. marca 2012, po prepracovaní projektu a vypustení prístavby. Problematickou časťou projektu bola prístavba, ktorá zasahovala do teplovodného kanála a ktorej umiestnenie bolo najskôr potrebné vyriešiť s jeho správcom.
27. Ak by odvolací súd uznal zavinenie žalovanej za takto vzniknutú škodu, musel by uznať, že žalovaný mohol a mal predvídať práve spojenie rekonštrukcie s prístavbou, ich vzájomnú previazanosť a zdržanie jedného kvôli druhému, a to práve do novembra 2013. Vychádzajúc z okolností, ktoré tu existovali v čase podpísania kúpnej zmluvy (14. resp. 19. septembra 2011) a z jej „osobných“ pomerov tak žalovaná takýto vývoj udalostí (takúto kauzalitu) predvídať nemusela. Podľa odvolacieho súdu tak žalovaná preukázala, že uplatnenú škodu v podobe nákladov na nájomné za iné podnikateľské priestory za február až november 2013, ako aj nákladov na prepracovanie projektovej dokumentácie na zohľadnenie
existencie teplovodu nezavinila. To podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka znamená, že sa svojej zodpovednosti za takto vzniknutú škodu zbavila.
28. Už len nad rámec vec odvolací súd dopĺňa, že nemožno uprieť výstižnosť argumentácii žalovanej, že uplatnenie nároku na náhradu škody pôsobí v danej veci účelovo. Ako už bolo uvedené, žalobca totiž už listom zo 6. decembra 2011 oznámil žalovanej existenciu vady pozemku a žiadal od nej zľavu z kúpnej ceny. Nie je však zrejmé, prečo žiadal o jej poskytnutie „dodatkom k zmluve“. Právo kupujúceho na zľavu z ceny podľa § 507 ods. 1 druhej vety a § 597 ods. 1 Obč. zák. totiž vzniká zo zákona, ak sú splnené tam ustanovené podmienky (existencia vady a obmedzenie užívateľnosti veci, resp. jej neupotrebiteľnosť). Toto právo nie je závislé od súhlasu druhej strany (predávajúceho). Preto aj odpoveď Štatistického úradu SR, že nemôžu uzavrieť ku kúpnej zmluve dodatok, je nepodstatná pre vznik práva žalobcu na túto zľavu. Podobne žalobcovi podľa § 507 a § 597 ods. 2 Obč. zák. vzniklo právo odstúpiť od zmluvy, na čo ho výslovne upozornil Štatistický úrad SR vo svojom liste z 12. decembra 2011, teda predtým, než žalobca podal žiadosť o stavebné povolenie a dávno predtým, než mu bolo vydané. Napriek tomu na tento list odpovedal až 24. mája 2012, teda dva mesiace po vydaní stavebného povolenia a (aspoň v určitom rozsahu) prebehnuvších rokovaniach a pokusoch o riešenie situácie teplovodu. Pokiaľ existujúci teplovod skutočne predstavoval takú náhlu prekážku zámerom žalobcu, ktorá viedla k 10mesačnému zdržaniu, potom nie je zrejmé, prečo žalobca od zmluvy neodstúpil hneď v decembri 2011. Vzhľadom na to, že predávajúcim je štát, nemusel žalobca vôbec uvažovať nad kreditným rizikom, teda rizikom nedobytnosti jeho pohľadávky na vrátenie kúpnej ceny. Žalobca má samozrejme z právneho hľadiska pravdu, že uplatnenie nároku na náhradu škody nevyhnutne nepredpokladá povinnosť kupujúceho uplatniť si aj nároky z vád, a to, že si nároky z vád neuplatnil, nevylučuje jeho nárok na náhradu škody. Môže to však naznačovať, že sám žalobca celý problém vyvolaný teplovodom nepovažoval v decembri 2011 za natoľko podstatný, aby zásadnejším spôsobom obmedzoval jeho zámery či viedol k zásadnejšiemu zdržaniu ním plánovanej rekonštrukcie a prístavby. O to menej potom ale takéto následky mohla a mala predvídať žalovaná.
29. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná sa podľa § 420 ods. 3 Obč. zák. zbavila svojej zodpovednosti za škodu, ktorú v tomto konaní uplatňuje a ktorá mala vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia jej povinnosti dodať predané nehnuteľnosti s vlastnosťami vymienenými v ods. 5.2 kúpnej zmluvy zo 14/19. septembra 2011. Žalobca teda voči nej nemá nárok na náhradu tejto škody na základe § 420 Obč. zák. Z uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie na základe inej právnej úvahy, ale vo výsledku správne jeho žalobu zamietol.
30. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. má strana, ktorá mala úspech vo veci, nárok na náhradu trov konania proti strane, ktorá úspech nemala. Súd prvej inštancie tak v súlade s týmto ustanovením plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov proti žalobcovi. Žalobca proti tomu namieta, že keďže žalovaná je štát, tak jej nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania za to, že sa nechala zastúpiť advokátom. Táto argumentácia žalobcu však v skutočnosti smeruje k otázke rozsahu účelne vynaložených trov, nie k otázke existencie či neexistencie nároku na náhradu trov konania. Aj zo žalobcom citovaného nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/03 vyplýva, že ústavný súd akceptoval názor krajského súdu, že trovy právneho zastúpenia štátu advokátom nebolo možné považovať za účelne vynaložené v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. účinného do 30. júna 2016, nie však za dôvod nepriznania nároku na ich náhradu podľa § 150 O. s. p. (dnes: § 257 C. s. p.). Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. sa však v rozsudku vo veci samej rozhoduje len o nároku, nie o výške trov, o ktorej rozhoduje až následne súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Ak žalobca tvrdí, že žalovaná si zbytočne zvolila advokáta, ide o námietku, že časť ňou žiadaných trov je neúčelná a obsahovo patrí do konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p.
31. Odvolací súd však zároveň na tomto mieste pripomína, že cit. judikatúra ústavného súdu sa vo všeobecnosti týkala situácie, kedy si advokáta ustanovilo Ministerstvo financií SR, teda orgán, ktorý je okrem iného poverený zastupovaním štátu v majetkových veciach, ku ktorým nepochybne patria aj spory. Ide teda o orgán, u ktorého konanie pred súdom v súkromnoprávnych sporoch patrí k jednej z jeho zásadných úloh. V prerokúvanej veci však za žalovanú koná Štatistický úrad SR, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť štátnej štatistiky. Jeho konanie v majetkovoprávnych veciach a zastupovanie v súdnych sporoch, ktoré s tým súvisia, tak netvorí ani podstatnú, ani pravidelnú časť jeho agendy, ani nenapĺňa účel, na ktorý bol zriadený. Naopak, aj podľa odvolacieho súdu je spor tohto typu (náhrada škody zo súkromnoprávneho úkonu) zložitý a Štatistický úrad SR nie je povinný ho zvládať silami vlastného právneho oddelenia. Okrem toho však právo na právnu pomoc je zaručené v čl. 47 ods.
3 Ústavy SR každému, vrátane štátu, ak koná v súkromnoprávnych vzťahoch (porov. v tomto smere uznesenie NS SR sp. zn. 4 MCdo 16/2014). Zverenie zastupovania advokátovi v tomto prípade možno považovať aj za hospodárnejšie a starostlivejšie voči štátu, keďže advokát je na rozdiel od „právneho oddelenia“ odborný poskytovať právnych služieb so zodpovedajúcou zodpovednosťou za spôsobenú škodu (na rozdiel od štátneho zamestnanca v právnom oddelení, ktorého zodpovednosť je podstatne obmedzená, porov. § 166 zákona č. 55/2017 Z. z.).
32. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu vo veci samej zamietol, a správne aj priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania. Preto tento rozsudok podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok I).
33. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej odvolací súd z rovnakých dôvodov podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi (výrok II).
34. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.