Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/28/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E. D., zastúpenej JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom so sídlom Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/X, XXX XX A., toho času I. X. D. X, XXX XX A., o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -356 zo dňa 18.10.2022 jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. náhradu trov konania žalovanému nepriznal. Predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému vydania rozhodnutia, ktorým by ho súd zaviazal na vlastné náklady doručiť žalobkyni a J. K. E. so sídlom I. B. X, XXX XX A. (aj J.) ospravedlnenie vlastnoručne podpísané žalovaným v nasledovnom znení: „Ospravedlňujem sa pani A. B. C. za to, že som neoprávnene zasiahol do jej občianskej cti tým, že som ju dňa 29.05.2019 na spoločnom stretnutí rodičov žiakov a pedagogických zamestnancov J. K. E. a následne na triednom aktíve triedy X.L. v prítomnosti rodičov žiakov obvinil z fyzických útokov, ktorých sa mala pani A. B. C. dopustiť voči mojej dcére, ako aj voči iným žiakom X.L. triedy, pričom tieto moje výroky sa nezakladajú na pravde“, a ďalším výrokom žiadala zaviazať žalovaného, aby na vlastné náklady doručil žalobkyni, H. M. G. N. J. na Slovensku so sídlom O. XXX, A., a Orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately so sídlom Špitálska 8, Bratislava ospravedlnenie vlastnoručne podpísané žalovaným v nasledovnom znení: „Ospravedlňujem sa pani A. B. C. za to, že som neoprávnene zasiahol do jej občianskej cti tým, že som ju v liste zo dňa 25.06.2019 obvinil z fyzických útokov, ktorých sa mala pani A. B. C. dopustiť voči mojej dcére, ako aj voči iným žiakom X.L. triedy, pričom tieto moje výroky sa nezakladajú na pravde“. Na tomto podklade sa zároveň domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Po vykonanom rozsiahlom dokazovaní súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie , článku 19, článku 42 a článku 7 ods. 5 , článku 3 a 28 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, Všeobecného komentára OSN – Výboru pre práva detí č. 8/2006, , , , , , o výchove a vzdelávaní (školský zákon), o pedagogických zamestnancoch a s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj Najvyššieho súdu ČR, mal za preukázané, že v danom prípade nie je medzi stranami sporu sporná tá skutočnosť, že dňa 29.05.2019 na triednom aktíve rodičovského združenia

pri J. v triede X.L., v ktorej bolo prítomných podľa zápisnice šestnásť rodičov, žalovaný „pred všetkými rodičmi obvinil pani učiteľku z fyzického napadnutia svojej dcéry - úder po hlave a žiadal o verejné ospravedlnenie zo strany učiteľky a chcel počuť od rodičov, či majú takúto skúsenosť, žiaden z rodičov to nepotvrdil“, avšak nebolo preukázané, aby takéto slová odzneli na spoločnom stretnutí žiakov a pedagogických zamestnancov vo veľkej učebni, ktoré stretnutie predchádzalo triednemu aktívu. Žalovaný vo svojej výpovedi potvrdil, že 29.05. pred triednym aktívom vo veľkej učebni prehovoril a pýtal sa vlastne o šikanovaní, ako na výlete bude prebiehať ochrana detí. Narážal na to, že týždeň predtým skončil jeden chlapec v nemocnici na ÁRE a bol tam sedem dní, jednalo sa o úraz hlavy. Vo vedľajšej triede bol fyzický útok detí navzájom, šikanovanie tam prebiehalo viackrát, riešilo sa to polroka dozadu. Boli tam dosť napäté vzťahy, hlavne deti sa bili navzájom. Žalobkyňa na stretnutí nebola, prednes žalovaného vlastnými zmyslami nepočula a nevidela. Na spoločnom stretnutí prítomná svedkyňa D. F. P., zástupkyňa riaditeľa školy vypovedala, že na stretnutí s rodičmi koncom mája pri príprave rodičov do školy v prírode sa „žalovaný postavil a pýtal sa, či zvládnu školu v prírode, a či nebudú aj fyzicky napádať žiakov. Povedala, že nie, prečo by ich mali napádať. Potom, nepamätá si už presne, jednoducho zaútočil na pani učiteľku, že sa nevhodne správa k jeho dcére. Povedala mu, že toto nie je priestor na riešenie, teraz tu nie sú na to, bolo tam možno 80 rodičov, že nech podá žalobu alebo nech sa sťažuje u pána riaditeľa alebo po skončení tohto stretnutia môžu ísť za pánom riaditeľom. Keďže sa toto neudialo, pokračovali v triednom aktíve, išli do triedy a tam opäť vystúpil pred všetkými rodičmi, ktorí boli zúčastnení, kde atakoval pani učiteľku, rozprával, že sa nevhodne správa, nevie učiť, nezvláda“. Svedok A. D. N., A., ktorý na spoločnom stretnutí nebol, mal túto informáciu od pani zástupkyne v tom smere, že „na tomto fóre žalovaný verejne obvinil žalobkyňu z toho, že údajne napadla jeho dcéru. Zástupkyňa podľa toho, čo mu povedala, a čo povedali ostatní, mu vysvetlila, že toto nie je fórum, na ktorom sa to má riešiť“, ale ak sa žalovaný sám priznal k tomu, čo a ako tvrdil v ten deň na oboch akciách, a nemal prečo tak urobiť a táto skutočnosť vyplýva aj z listu žalovaného z 25.06.2019 a v ňom potvrdzuje, že až na samotnom triednom aktíve vystúpil a poukázal na to, že dňa 09.05.2019 na prvej hodine matematiky došlo k incidentu, k napadnutiu jeho dcéry triednou učiteľkou žalobkyňou v X.L. triede a to dokonca v priebehu vyučovania, napadnutie spočívalo v udretí jeho dcéry päsťou do čela hlavy rukou učiteľky, niet dôvodu, aby súd neuveril, že obvinil z fyzického útoku žalobkyňu na svoju dcéru a ostatné deti až na triednom aktíve v X.L.. Skutočnosť tvrdená žalobkyňou, že už na spoločnom stretnutí odzneli slová, ktoré mal vysloviť žalovaný na jej adresu, a ktoré sa dotkli jej cti, a preto žiada, aby sa za ne ospravedlnil, v konaní jednoznačne preukázaná nebola. Je však možné a súd prvej inštancie to aj pripustil, že z kontextu spôsobu, akým žalovaný otvoril otázku šikanovania detí a zabezpečenia ochrany detí v škole v prírode a pýtal sa na prítomnosť žalobkyne, mohli si to prítomní dať do súvisu, preto v kontexte udalostí, ktoré sa mali odohrať aj na spoločnom stretnutí, je možné, že to tak vyznelo. Vykonávať dokazovanie na jednoznačnosť prejavu a pochopenia tohto prejavu žalovaného však súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy a odstup času a to, že na škodu žalobkyne ani zástupkyňa riaditeľa školy prítomná na tomto stretnutí nepovažovala za potrebné, aby bol spísaný písomný záznam aj z tohto stretnutia aj s konkrétnymi zisteniami a prehláseniami rodičov, medzi iným aj žalovaného, keď mali odznieť také závažné obvinenia. Pokiaľ teda žalobkyňa žiadala, aby sa jej za skutkové tvrdenia žalovaného prednesené pred rodičmi detí a vedením školy ospravedlnil písomným ospravedlnením doručeným jej aj J. K. E. s tým, že neoprávnene zasiahol do jej občianskej cti, lebo ju v prítomnosti rodičov žiakov obvinil z fyzických útokov, ktorých sa mala dopustiť voči jeho dcére a ako aj voči iným žiakom X.L. triedy, pričom tieto jeho výroky sa nezakladajú na pravde, súd prvej inštancie zisťoval, či obrana žalovaného smeruje k tomu, že žalovaný disponuje dôkazom pravdy o svojich tvrdeniach. Čo sa týka samotného triedneho aktívu, v tomto smere žalovaný potvrdzuje svoje slová, a je to aj uvedené vo výzve z 25.06.2019, pričom o tomto je aj písomný záznam, ku ktorému prvoinštančný súd uviedol, že pokiaľ by sa žalovaný doslova sám nepriznal k tomu, s čím vystúpil na tomto triednom aktíve, a to vo výzve z 25.06.2019, z obsahu samotnej zápisnice zo zasadnutia triedneho aktívu rodičovského združenia pri J. toto v celom kontexte nevyplývalo, pretože priebeh triedneho aktívu bol, hoci mal byť podľa tejto zápisnice uvedený stručne a heslovite, zaznamenaný, napriek závažnosti obvinenia žalovaného, veľmi neurčito a nekonkrétne. Pod slovami: „žiaden z rodičov to nepotvrdil“, sa nachádza iba šesť podpisov rodičov, hoci podľa prezenčnej listiny na tomto stretnutí sa zúčastnilo celkom pätnásť rodičov vrátane žalovaného, čo znamená, že z pätnástich rodičov len šesť rodičov, čiže menšina, sa ohradila voči tvrdeniam žalovaného, hoci žalujúca strana tvrdí, že všetci rodičia mali byť pobúrení. Už to je určitým spôsobom dôkazom o

názore rodičov na vzniknutý, a žalovaným predložený problém použitia telesných trestov pri výchovno- vyučovacom procese žalobkyne. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o telesnom trestaní žiakov žalobkyňou niet pochýb o tom, že telesné trestanie detí v škole počas výchovno-vyučovacieho procesu je za každých okolností ponižujúce a je zakázané. Odmietnutie ospravedlnenia násilia a ponižovania ako formy trestania detí neznamená, že škola nemá dbať na disciplínu v škole počas vyučovania aj mimo vyučovacích hodín, ale ako pripomína Výbor pre práva detí, zdravý vývoj detí závisí od vedenia a usmerňovania ich rodičmi a inými dospelými, ktoré musí zodpovedať vyvíjajúcim sa schopnostiam dieťaťa a napomáhať jeho výchove k zodpovednému životu v spoločnosti, teda aj prostriedky zabezpečenia disciplíny v škole musia zodpovedať tomu, aby to nebol mocenský boj učiteľa so žiakom, pri ktorom je dieťa neprimerane trestané. Ak sa žalovaný od dcéry dozvedel o telesnom trestaní jej a iných detí žalobkyňou, a namietal voči tomu a žiadal o preverenie tejto skutočnosti a zabránenie tomuto, na triednom aktíve, za prítomnosti tej učiteľky, ktorá sa mala týchto telesných trestov dopúšťať, triedny aktív je práve tým priestorom, kde majú byť predkladané aj takéto námietky a pripomienky zo strany rodičov, ako aj oprávnená kritika zo strany rodičov na výchovno-vyučovací proces, preto žalovaný postupoval oprávnene a správne. Navyše skutok, ktorý interpretoval žalovaný zo slov maloletej dcéry, nebol reakciou učiteľky na neprimerané správanie dieťaťa, ale reakciou na to, že pomaly čítala. Výhrady učiteľky v tomto smere zachytáva aj hodnotenie maloletej učiteľkou. Súd prvej inštancie poukázal na to, že právne predpisy neupravujú, a neupravuje to ani školský poriadok predložený školou, ako má rodič postupovať v prípade podozrenia z toho, že sa voči jeho dieťaťu pri výchovno-vyučovacom procese použili telesné tresty. Článok XI. Školského poriadku školy pritom priznáva zákonným zástupcom dieťaťa právo podieľať sa na výchovno-vzdelávacom procese svojho dieťaťa v predmetnej škole. Pokiaľ teda riaditeľ školy namietal, že rodič v danom prípade nepostupoval správne, ani škola ani žalobkyňa nepredložili žiaden dôkaz o tom, že rodič dieťaťa bol poučený o tom, akým spôsobom má postupovať v prípade, ak mu dieťa oznámi, že vo výchovno-vyučovacom procese voči nemu niekto použil telesný trest. Svedkyňa matka maloletej Q. a manželka žalovaného vo svojej výpovedi vysvetlila, že dieťa prvýkrát sa zverilo o tomto telesnom treste, a o tom, že sú používané ako výchovno-vyučovacie prostriedky aj voči chlapcom, práve jej v tom čase, keď žalovaný nebol dlhší čas doma a následne mu túto skutočnosť oznámila až po jeho príchode. Sami následne premýšľali o tom, či je to vôbec možné, napriek tomu, že videli, že dieťa sa uzavrelo a reaguje neprimerane, odmieta chodiť do školy a má zjavné psychické problémy vo vzťahu k škole. Pokiaľ teda žalovaný na prvom triednom aktíve otvoril otázku šikanovania a vysvetlil to tým, že mal takúto informáciu od ostatných rodičov, je prirodzené, že ak získa rodič akúkoľvek informáciu o tom, že v škole, ktorú navštevuje jeho dcéra, je šikanovanie medzi deťmi, že sa dožaduje patričného vysvetlenia a ubezpečenia, že tomu tak nie je, respektíve, že aké škola robí voči tomuto opatrenia. To je prirodzená reakcia každého rodiča na školské prostredie, v ktorom sa jeho dieťa nachádza aj s prihliadnutím na to, že vzrastajúca agresivita detí v školách je všeobecne diskutovanou spoločenskou skutočnosťou. Pokiaľ sa na triednom aktíve už žalovaný konkrétne vyjadril a hovoril o napadnutí žalobkyne jeho dcéry, vychádzal z prehlásenia jeho dcéry. V tomto kontexte je pochopiteľné, že ako rodič nechcel konfrontovať dieťa, ktoré prežívalo z toho psychickú traumu s konkrétnymi okolnosťami alebo udalosťami, a jednoducho, keď sa túto okolnosť od matky dieťaťa dozvedel, chcel ju riešiť na triednom aktíve v prítomnosti všetkých rodičov, nakoľko maloletá mu povedala, aby povedal na triednom aktíve učiteľke, aby „ju nebila a ani nebila chlapcov“. Aj túto reakciu žalovaného na informáciu od maloletej prvoinštančný súd považoval za prirodzený spôsob, akým sa rodič dožadoval vysvetlenia v prípade, ak mu dieťa takúto skutočnosť oznámi. Takéto správanie sa otca maloletej nemožno považovať za exces vo vzťahu k samotnej žalobkyni, pretože neboli pri tomto voči žalobkyni použité žiadne znevažujúce alebo úsudky difamačného charakteru, ktoré by sa nejakým spôsobom, okrem skutočnosti, že došlo k tomuto útoku, znevažujúco vyjadrovali ku cti a osobnosti žalobkyne. Žalovaný namietal používanie telesných trestov žalobkyňou a celkovo v škole a dožadoval sa vysvetlenia na základe toho, čo mu jeho dcéra oznámila. Ďalšia skutočnosť, s ktorou sa súd musel vyporiadať bola tá, do akej miery uverí tomuto tvrdeniu, tomuto dôkazu pravdy, ktorý žalovaným predloženou obranou mal byť preukázaný. V danom kontexte súd vychádzal nielen z výsluchu matky maloletej Q. a z predloženia listinných prejavov maloletej a z vysvetlenia jej psychického stavu v súvislosti s navštevovaním tejto školy a v súvislosti so správaním žalobkyne voči dieťaťu, ale aj z výpovede učiteľky, ktorá viedla maloletú v X. až X. ročníku. Táto

jednoznačne uviedla, že nemá skúsenosť, aby dieťa klamalo. Niet dôvodu neveriť učiteľke, ktorá viedla dieťa v X. až X. ročníku a má s dieťaťom takúto skúsenosť. O takejto negatívnej skúsenosti nevypovedali ani žalobkyňa, ani zástupkyňa riaditeľa, ktoré ju tiež učili. To, že si D. F. nepamätala na konkrétnu udalosť, nepovažoval súd za takú okolnosť, ktorá by vyvrátila tieto zistené skutočnosti. V danom kontexte súd prvej inštancie považoval tvrdenie o tom, že došlo k použitiu telesného trestu žalobkyňou voči maloletej Q. G. na hodine matematiky tak, ako to aj opísal žalovaný v ďalších písomných podaniach, za skutkové tvrdenie pravdivého charakteru, o ktorom žalovaný vypovedal nie v snahe znevážiť česť žalobkyne, ale v snahe ochrániť vlastné dieťa pred ďalšími prípadnými takýmito telesnými trestami. Súdu neunikla tá skutočnosť, že žalobkyňa tvrdila, že svoju prácu miluje, a je pre ňu aj záľubou, ale následne po výsluchu matky maloletej bola prekvapená, prečo sa súd nezaoberá jej žalobou o ochranu osobnosti, a jej porušením osobnostných práv, ale „sa rieši maloletá“. Je to aj preto, že v konečnom dôsledku súd vníma žalobkyňu ako učiteľku a ako pedagogickú zamestnankyňu, ktorá bola zodpovedná za výchovu a za výučbu dieťaťa v X. ročníku základnej školy. A maloletá jej bola zverená ako žiačka X. ročníka. Je všeobecne známou skutočnosťou, že nástup dieťaťa do školy je pre jeho život aj život celej jeho rodiny významný medzník, je to prejav určitého spoločenského statusu dieťaťa, ktoré si s nástupom do školy musí uvedomiť v pomerne krátkom čase, že jeho život sa podstatne zmení a pribudnú mu povinnosti voči škole, ale aj učiteľom, spolužiakom. Prvý ročník základnej školy každé dieťa zvláda individuálne a rovnako sa tomuto novému začleneniu žiaka musí venovať jeho rodina. Škola je nenahraditeľným socializačným prvkom v živote dieťaťa. Dieťa má právo na určité adaptačné obdobie, v priebehu ktorého je možné, že dieťa sa prejavuje aj spôsobom, akým bolo popísané a to, že sa nevedela čiastočne začleniť do kolektívu a bola, ako aj vypovedala zástupkyňa riaditeľa pani P. trucovitá, to všetko sú všeobecne známe skutočnosti o tom, ako sa dieťa adaptuje na X. ročník základnej školy, na úplne nové prostredie, na úplne nových ľudí, na kolektív. Je preto potrebné, aby učiteľka X. ročníka základnej školy urobila všetko preto, aby uľahčila aj tým deťom, u ktorých je adaptačný proces zložitejší, adaptáciu na školu tak, aby deti mali radosť z navštevovania školy a zo získavania vedomostí. Súdu vyplynulo aj z prihlášky dieťaťa, že škola mala vedomosť o tom, že dieťa nosí okuliare, preto žalobkyňa ako triedna učiteľka mala zohľadniť aj túto skutočnosť vo vyučovacom procese, pretože ak dieťa nosí okuliare, v tom čase to boli tzv. dvojky dioptrie, je možné, že môžu vznikať problémy pri čítaní, pri písaní a pri samotnom vyučovaní práve preto, že dieťa nemusí dobre vidieť, a nemusí si túto skutočnosť uvedomovať, a z tohto dôvodu môže byť aj pomalšie, a môže robiť aj chyby. Už aj preto mala žalobkyňa zohľadniť zrakový hendikep maloletej Q. a takto k nej aj pristupovať. Akým spôsobom k nej žalobkyňa pristupovala, svedčí aj slovné hodnotenie žalobkyne maloletej Q. na konci školského roku, kedy jej v podstate pomenovala oveľa viacej jej neúspechov a negatívnych vlastností, ako aby vyzdvihla jej prednosti a talenty. Obe učiteľky, ktoré ju viedli na tejto škole, predovšetkým hovorili o jej vzdorovitosti a neprispôsobivosti, učiteľka, ktorá ju viedla následne, ale nie je už jej triednou učiteľkou, hovorila o týchto situáciách ako primeraných reakciách žiakov A. ročníkov, a vyzdvihovala jej postupnú adaptabilitu a spoluprácu s rodinou pri výučbe. Čo sa týka prístupu školy k riešeniu predloženého problému, súd prvej inštancie bol presvedčený, že ak žalovaný na triednom aktíve tento problém predložil, bolo práve povinnosťou školy, aby chránila svoju dobrú česť a česť svojej učiteľky a snažila sa vyšetriť predmetnú záležitosť tak, aby mohla vyvrátiť tieto skutočnosti. Pokiaľ riaditeľ školy namietal, že žalovaný mal byť aktívnym v tomto smere, tak prvoinštančný súd poukázal na to, že žalovaný aktívnym bol, dokonca na triednom aktíve túto skutočnosť oznámil, a táto skutočnosť bola aj písomne podchytená v zápisnici. Na základe tejto zápisnice mal riaditeľ školy konať bezodkladne, a nie čakať na ďalšiu aktivitu zo strany rodičov maloletej. Ak teda škola nekonala, je pochopiteľné, že vyvolávala ďalšie pochybnosti o tom, akým spôsobom mieni sa vysporiadať s problémami, ktoré žalovaný aj predniesol. Nebolo ani v súlade so školským zákonom, že škola, ktorá mala prvá konať, nekonala, ale nechala konať žalobkyňu, ktorá výzvou z 19.06.2019, krátko po návrate detí zo školy v prírode, na ktorej sa maloletej pustila krv z nosa dvakrát, a táto skutočnosť nebola ani dodatočne rodičom oznámená, sa domáhala ochrany svojej osobnosti, a tým v podstate vyvolala konanie žalovaného, ktorý naňho odpovedal listom z 25.06.2019 adresovaným H. M. G. N. J. I. K. L. R. K. R. N. L. K. P., S. A. D. R. N. L. D.. Je otázne a nezodpovedajúce aktívnemu a prípad si vyžadujúcemu prístupu zo strany školy aj zriaďovateľa, neprizvať k šetreniu samotných rodičov maloletej. Riaditeľ školy pri výsluchu uviedol, že

vidí žalovaného prvýkrát, lebo sa mu nepodarilo s ním osobne stretnúť, rovnako na osobné stretnutie za účelom šetrenia tvrdených skutočností závažného charakteru neprizval žalovaného ako rodiča zriaďovateľ. Rovnako pasívny, problému nezodpovedajúci prístup mala aj Štátna školská inšpekcia, na ktorú sa žalovaný obrátil. Samotná škola a orgány školskej správy a samosprávy by mali byť prvé a prioritné pri aktívnom šetrení podozrení, dokonca obvinení z používania telesných trestov pri výchovno- vzdelávacom procese v A. ročníku základnej školy. Presúvať zodpovednosť na súd, a nie aktívne konať, ak sú na to zákonmi stanovené a určené orgány, je neprípustný alibizmus nezodpovedajúci závažnosti existencie telesných trestov v školách. Súd prvej inštancie pripustil, že obvinenie učiteľky z telesných trestov je pre ňu zásahom do jej osobnosti, ale aj učitelia si musia byť vedomí, že ich práca môže byť podrobovaná kritike zo strany rodičov, pritom žalovaný sa podrobil jej pôsobeniu v škole, súd nezaznamenal z jeho strany, aby nedôvodne kritizoval učiteľku, preto ak vyslovil závažné obvinenia voči žalobkyni, niet iného vysvetlenia, než že maloletá dcéra zotrvala na svojom tvrdení a stav jej psychiky a správania tomu zodpovedal. Škola namiesto toho, aby čo najrýchlejšie vyšetrila obvinenie rodiča žiačky A. triedy z telesných trestov na žiakoch zo strany žalobkyne, ako to ukladá školský zákon, ale ďalším vyhýbavým konaním prehlbovala konflikt s rodičom - na príkaz riaditeľa žalobkyňa nevyplnila formulár charakteristiky, ktoré jej doručil osobne do vlastných rúk žalovaný, lebo nebol dodržaný postup, pričom nie je známe, kde tento postup je upravený v školskom poriadku. Namiesto okamžitého riešenia obvinenia vyžiadala si odklad riešenia sťažnosti žalovaného z 20.6.2019 pre školské prázdniny, ale aj po jeho skončení nekonala, celé tri mesiace škola vybavovala sťažnosť, ktorej vybavenia, v prípade, ak škola nemala čo tajiť a išlo jej o ochranu jej dobrého mena a mena učiteľky, pričom dôvod sťažnosti sa netýkal prípadného menej závažného porušenia, nemala tak dlho trvať. Poukazovanie na to, že nie je možné pri šetrení sťažnosti vypočuť maloletú, lebo už nie je žiačkou školy, je absolútne zavádzajúce a nevieryhodné. Oprávnene vzniká otázka, prečo sa škola, keď nemala čo tajiť, nepostavila hneď za učiteľku, aby vyvrátila tieto obvinenia. Ďalšie napätie nekonaním vytvárala aj Štátna školská inšpekcia, na ktoré žalovaný reagoval ďalšími oznámeniami, k čomu nemuselo dôjsť. Ako príklad svedčí postup školy pri tom, ako žalovaný odhlásil dcéru zo školy. Škole už na konci augusta táto skutočnosť bola známa, ako aj to, že je potrebný pri prestupovaní zo školy na školu iný postup. Namiesto konania vyčkávala až do začiatku školského roku, a až na konci prvého školského týždňa oznámila žalovanému to, čo mu mala pri riadnom plnení svojich povinností podľa školského zákona urobiť už na začiatku, po doručení oznámenia žalovaného, že dieťa zo školy odhlasuje.

3. Povolanie učiteľa je náročné a nedosahuje v spoločnosti potrebnú vážnosť a úctu, akú by si zasluhovalo. Tolerovanie telesných trestov, a zvykanie detí v škole na tieto tresty ako spôsob výučby vedie k tomu, že deti si osvoja takýto vzor riešenia problémov a zvyknú si na také správanie, ak ho robí učiteľ, a považujú ho za správne a tolerovateľné. Zľahčovať to nie je namieste. Toto nie je cesta ako vrátiť spoločenskú úctu k povolaniu učiteľa. Ohľadom vyhodnocovania dôkazov o tom, či sa preukázal dôkaz pravdy o tom tvrdení, pre ktoré žalobkyňa žiadala ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie poukázal aj na to, že taký dôkaz bol predložený a nejednalo sa zo strany žalovaného o exces a súd je presvedčený, že niet dôvodu, pre ktoré by mal. Q. klamala rodičom, keď ani žalobkyňa ani jej triedna učiteľka neuviedla, aby dieťa v minulosti klamalo alebo si vymýšľalo, pričom takúto skúsenosť s jej charakterom a správaním nemala ani jej učiteľka na ďalšej škole. Zdanlivo to vyzerá, že proti sebe stálo tvrdenie maloletej žiačky interpretované jej zákonnými zástupcami a tvrdenie učiteľky, ale rodičia od počiatku prejavili razanciu pri oznámení tohto zistenia od dcéry a nemali dôvod tvrdený učiteľkou, že ju rodičia nemali radi. Ak by totiž žalovaný, ktorý takto postupoval až po tom, čo ho dcéra prosila, aby povedal učiteľke, aby ju a chlapcov nebila, určite by rovnako zareagoval aj skôr, ale nestalo sa tak, a mail z februára 2019 to dokazuje, lebo hoci problém so skrinkami nezveličoval, nedramatizoval, nezavádzal a nereagoval slovne agresívne, hoci ako sám priznáva, sa neriešil a nedoriešil. Prvoinštančný súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie v širšom rozsahu aj preto, lebo základ skutkových tvrdení uvedených v listinných dôkazoch, ak boli podporené inými dôkazmi, považoval za dostačujúce. Rozhodujúcim bolo vyporiadať sa s tým, či sa jednalo o oprávnený zásah do osobnostných práv, pričom súd prvej inštancie považoval tento zásah za oprávnený, pretože sa v prvom rade jednalo o kritiku učiteľky, oprávnenú a dôvodnú kritiku, oprávnenú sťažnosť vyslovenú na triednom aktíve triedy a

keď nedošlo k riešeniu problému aj adresovanú zriaďovateľovi školy a orgánu sociálno-právnej ochrany detí. Maloletá nezadala žiaden dôvod na telesný trest, nešlo ani o prípadnú reakciu na také správanie, ktoré by predstavovalo porušenie školského poriadku alebo ohrozenie zdravia dieťaťa a ostatných detí, ale pre školský výkon, ktorý sa javil žalobkyni ako nedostatočný. Motivácia rodičov z takého skutku obviniť žalobkyňu interpretovaná žalobkyňou neobstojí, pretože okrem mailu z februára 2019, kedy žalovaný požiadal žalobkyňu o riešenie situácie s vyhadzovaním vecí maloletej zo skrinky spolužiakom, ktorý komunikačný spôsob napriek tomu, že sa jednalo o opakovanú situáciu s týmto problémom, nesvedčil o zlom vzťahu rodičov k žalobkyni. Neexistujú žiadne záznamy o tom, aby žalobkyňa ako učiteľka riešila s nimi problémy maloletej žiačky, na ktoré by oni mali reagovať neprimerane, vzťahovačne a nekriticky. Každý rodič sa až od učiteľka A. ročníka dozvedá o adaptácii dieťaťa na školu a možné problémy, niet dôkazu, aby rodičia tieto pripomienky a poznatky žalobkyne pretavili vo vymyslený prípad o udretí maloletej žalobkyňou, a aby v tomto vymyslenom prípade pokračovali a dožadovali sa riešenia, ktorého sa im z nepochopiteľných dôvodov nedostávalo, čo tiež podnecovalo ich podozrenia.

4. Prvoinštančný súd bol presvedčený z mozaiky dôkazov, ktoré mu boli predložené v listinnej podobe a ktoré vykonal, že nešlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne spôsobmi, ktoré uviedla v žalobe a ktoré potvrdil aj žalovaný, pretože žalovaný konal v dôsledku pravdivého tvrdenia maloletej dcéry o telesných trestoch voči nej a ostatným žiakom. Nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby okrem iného aj vtedy, keď je zásah dovolený (resp. jeho možnosť predpokladaná) zákonom, ak tak nie sú prekročené zákonom stanovené medze. Ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobnosti je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší osobitný verejný záujem. Takýto zásah do osobnostných práv zostáva povoleným za predpokladu, že sa stal primeraným spôsobom a zároveň nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je potrebné s ohľadom na zabezpečenie elementárnej úcty k dôstojnosti jej osobnosti za všetkých okolností bezpodmienečne trvať. Za závažnejší, významnejší a funkčne vyšší osobitný verejný záujem súd prvej inštancie v danom prípade považoval záujem maloletých detí na takom výchovnovyučovacom procese, v ktorom nebudú používané telesné tresty a škola, ktorej bude oznámené takéto obvinenie, bude bez akýchkoľvek zbytočných odkladov okamžite konať, aby zistila stav veci. Súd v teste proporcionality porovnal osobnostné práva učiteľky prvého ročníka základnej školy a osobnostné práva jej zverených žiakov a aj maloletej Q., a vyhodnotil z dôvodov obšírne uvedených v odôvodnení rozhodnutia, že je potrebné uprednostniť vo všetkých súvislostiach prípadu, aj v pochybnostiach o dôkaze pravdy, záujem dieťaťa A. ročníka základnej školy na taký prístup v škole, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností nepripúšťal telesné tresty na deťoch. Prvoinštančný súd vyhodnotil, že zo strany žalovaného nebol preukázaný exces do osobnostných práv žalobkyne a nezistil dokonca ani to, čo tvrdila, a prečo žiadala o ochranu osobnosti, a to, aby sa tieto tvrdenia dotkli jej cti a spôsobili aj stratu dôvery rodičov a kolegov, resp. zmenu správania voči nej. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

5. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa a nasl. , a keďže v celom rozsahu úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli, tak mu nárok na ich náhradu nepriznal.

6. Voči tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov uvedených v , , a . Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie v bode 62 napadnutého rozsudku, že zo strany žalobkyne malo dôjsť voči maloletej dcére žalovaného (alebo aj iným deťom) k fyzickému násiliu a rovnako nesúhlasila so záverom prvoinštančného súdu, že nemal preukázanú skutočnosť, že by žalovaný obvinil žalobkyňu z fyzického napadnutia maloletej Q. už na spoločnom stretnutí pedagogického personálu a rodičov. Poukazovala na množstvo vnútorných rozporných tvrdení v odvolaním napadnutom rozsudku. Prvoinštančný súd komparoval osobnostné práva žalobkyne a záujem maloletej, avšak žalobkyňa sa domáhala ochrany voči tvrdeniam žalovaného, pričom bez ohľadu na výsledok tohto sporu by nedošlo k poškodeniu ochrany akéhokoľvek záujmu maloletej. Ohľadne skutočnosti, či žalovaný obvinil žalobkyňu z fyzického útoku voči maloletej už na spoločnom stretnutí pedagogického personálu a rodičov žiakov, poukazovala žalobkyňa na list riaditeľa zo dňa 30.9.2019, v ktorom sa konštatuje, že obvinenie vzniesol žalovaný verejne počas inštruktáže rodičov pred odchodom do školy v prírode, keď sa zároveň v uvedenom liste konštatuje, že riaditeľ školy podnikol šetrenie k sťažnosti žalovaného, ktorú vyhodnotil ako neopodstatnenú, nezakladajúcu sa na pravde bez

existencie akéhokoľvek dôkazu na podporu pravdivosti jeho tvrdení. Sťažnosť žalovaného, predmetom ktorej bolo tvrdené fyzické násilie žalobkyne voči maloletej Q., vybavil G. J. dňa 11.10.2019 s výsledkom, že túto považuje za neodôvodnenú. Žalobkyňa zároveň poukazovala na svedecké výpovede D. F. P. - zástupkyne riaditeľa školy, ako aj svedka A. N. – riaditeľa školy, pričom mala za to, že z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým z výsluchu žalobkyne, svedkyne D. F. P., svedka A. N. a správy riaditeľa zo dňa 30.9.2019, ako aj z vybavenia sťažnosti žalovaného G. J., vyplýva pravdivosť žalobkyňou uvádzaných tvrdení o tom, že žalovaný žalobkyňu obvinil z fyzického napádania maloletých detí na triednom aktíve, ako aj na spoločnom stretnutí rodičov a učiteľov, ktoré triednemu aktívu predchádzalo. Nie je preto zrejmé, prečo súd prvej inštancie uveril tvrdeniam žalovaného o tom, že v rámci spoločného stretnutia rodičov tento žalobkyňu z agresívneho správania v rámci jej pedagogického procesu neobvinil a tvrdenia svedkyne P., žalobkyne, ako ani výsledok vybavenia sťažnosti žalovaného, nepovažoval súd za preukazujúce tú skutočnosť, že žalovaný obvinil žalobkyňu z fyzického útoku už na spoločnom stretnutí rodičov. Žalobkyňa pritom dala do pozornosti samotné zhrnutie vo veci konajúcej sudkyne na pojednávaní dňa 22.9.2022, ako aj na pojednávaní dňa 21.4.2022 s tým, že v tomto kontexte nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov riadil a prečo v skutočnosti podporené výsluchy svedkyne P. a svedka N., resp. listinné dôkazy o spôsobe vybavenia sťažnosti, vyhodnotil v neprospech žalobkyne a to za situácie, ak sám vo veci konajúci súd nemal v štádiu dokazovania pochybnosti o tom, že žalovaný predniesol obvinenie nielen na triednom aktíve, ale aj na spoločnom stretnutí rodičov pred desiatkami osôb. Prvoinštančný súd zároveň dospel k záveru o pravdivosti tvrdení žalovaného, ktoré predniesol na spoločnom stretnutí rodičov a následne na triednom aktíve. V odôvodnení rozhodnutia sa však súd prvej inštancie presvedčivým spôsobom nevyrovnal s tým, prečo nemal pochybnosti o pravdivosti akéhosi fyzického útoku žalobkyne voči maloletej Q., pričom žalovaný tvrdený fyzický útok riešil až po vyše 3 týždňoch. Posúdenie toho, či došlo k útoku žalobkyne na maloletú Q., bolo predmetom sťažnosti žalovaného podanej dňa 21.6.2019 zriaďovateľovi J. T. E., ktorá sťažnosť bola posúdená ako neopodstatnená (list G. J.). Vzhľadom na ustanovenie , , keďže o sťažnosti (predmetom ktorej bolo posúdenie šikanovania – atakov zo strany žalobkyne voči maloletej Q.) bolo rozhodnuté iným orgánom, bol podľa žalobkyne súd prvej inštancie viazaný predmetnými skutkovými zisteniami o neopodstatnenosti uvedených skutkových tvrdení žalovaného. Súd prvej inštancie však adekvátnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia nereaguje na spomínané rozhodnutie G. J. zo dňa 11.10.2019 a prijíma záver o akomsi útoku na maloletú, avšak pravdivosť tvrdenia o útoku nebola potvrdená žiadnym z vykonaných dôkazov. Konštatovanie súdu prvej inštancie o pravdivosti skutkových tvrdení žalovaného o fyzickom útoku voči maloletej alebo voči iným deťom nie je náležite odôvodnené. Je taktiež nelogické, aby ak by sa uvedené obvinenia zakladali na pravde, žalobkyňa by podala žalobu na žalovaného na ochranu osobnosti. Je taktiež iluzórne sa domnievať, že maloleté dieťa (maloleté deti) vo veku X-X rokov vôbec neklamú. Vo vzťahu k uplatňovanému nároku na finančné zadosťučinenie žalobkyňa poukazovala aj na to, že toto je dôvodné aj so zreteľom na spôsob a formu, akými malo dôjsť k zásahu. Pre priznanie nemajetkovej ujmy v podobe finančného zadosťučinenia nie sú potrebné vždy tzv. difamačné účinky. Obvinenia z fyzického útoku prednesené pred desiatkami nezainteresovaných rodičov maloletých detí, pričom odstránenie predmetnej umy na osobnostných právach žalobkyne nie je možné docieliť len ospravedlnením (je prakticky vylúčené, aby sa žalovaný žalobkyni ospravedlnil pred všetkými rodičmi prítomnými na stretnutí rodičov, ktoré predchádzalo triednemu aktívu) ako aj vzhľadom na spôsob a formu prejavov (osobné – slovné, písomné), ktorými žalovaný zasiahol do osobnosti žalobkyne sťažnosťami, ktoré doručoval rôznym subjektom, zakladali dôvodnosť priznania finančného zadosťučinenia žalobkyni. Žalobkyňa už v žalobe navrhovala vykonať dokazovanie výsluchom svedkýň D. K. E. a D. B. R., pričom súd prvej inštancie na pojednávaní v dňoch 22.9. a 18.10.2022 apeloval na žalobkyňu a jej právneho zástupcu, aby zvážil vykonanie tohto dôkazu s prihliadnutím na vykonané dokazovanie. Právny zástupca žalobkyne preto s prihliadnutím na právny názor súdu, že je preukázané, že k tvrdeniam zo strany žalovaného na týchto stretnutiach došlo, ako aj vyjadrenie žalobkyne, upustil od výsluchu týchto dvoch rodičov. Napadnuté rozhodnutie neposkytuje riadne odôvodnenie sporných a pre toto konanie podstatných skutkových a právnych okolností, a to konkrétne v okolnostiach pravdivosti / nepravdivosti skutkových tvrdení žalovaného o útoku a o tom, či tento prejav žalovaného, a to aj v listinnej podobe, bol spôsobilý privodiť žalobkyni ako učiteľke závažnú ujmu, čím tak nespĺňa predpoklady ust. .

7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že napadnutý rozsudok je zákonný a hlavne spravodlivý. Nedošlo jeho správaním k zásahu do osobnostných práv žalobkyne úmyselne ani neúmyselne. Ním

uvádzané údaje neboli spôsobilé ohroziť vážnosť, česť a dobrú povesť žalobkyne u spoluobčanov ani v zamestnaní, čo vlastne potvrdili riaditeľ školy a zástupkyňa. Ako rodič maloletej Q. je povinný chrániť jej záujmy. Napadnutie dcéry riešil na triednom aktíve a má za to, že presne na to sú triedne aktívy určené. V ostatnom argumentoval obdobne ako v priebehu konania a polemizoval s tvrdeniami žalobkyne.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

9. V predmetnom sporovom konaní sa žalobkyňa v postavení učiteľky domáhala voči žalovanému – rodičovi ochrany osobnosti a to v priamej príčinnej súvislosti s podľa žalobkyne nepravdivými a hrubo osočujúcimi tvrdeniami, ktoré mal tento predniesť na spoločnom stretnutí pedagogického personálu a rodičov žiakov a následne na triednom aktíve konanom dňa 29.5.2019 ako aj v jeho ďalších písomných podaniach. Súd prvej inštancie žalobu zamietol majúc za to, že nešlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, ale jednalo sa o dôvodnú a oprávnenú kritiku žalobkyne ako učiteľky U. triedy a oprávnenú sťažnosť žalovaného konajúceho v dôsledku pravdivého tvrdenia jeho maloletej dcéry o telesných trestoch voči nej a ostatným žiakom, ktoré tvrdenia vyslovil na triednom aktíve a keď nedošlo k riešeniu problému, následne aj adresované zriaďovateľovi školy a orgánu sociálno-právnej ochrany detí.

10. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dopĺňa: V súdenej veci sa žalobkyňa domáha ochrany svojej občianskej cti v zmysle , podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

11. Ochranu poskytuje výlučne proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú vážnosť jeho postavenia a uplatnenie v spoločnosti. Nie je pritom rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo, ale stačí objektívna spôsobilosť konania takú ujmu spôsobiť (pre porovnanie rozsudok NS ČR sp.zn. ). Tam kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo k jej porušeniu, resp. prípadne len k ohrozeniu, teda k vzniku nemajetkovej ujmy, potom ust. určuje, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom z vyplýva, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

12. Spor o ochranu osobnosti v danej veci je konfliktom dvoch a Dohovorom chránených hodnôt, t.j. garantovanou slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti. Úlohou súdu v týchto konaniach je hľadanie vyváženého vzťahu medzi garantovaným právom na ochranu osobnosti na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej.

13. Aplikačná prax najvyšších súdnych autorít vyžaduje riešenie konfliktov medzi chránenými hodnotami cez prizmu spravodlivej rovnováhy.

14. Podľa judikatúry ESĽP, ako aj US SR, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, ). V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly v a čl. 10 ods. 2 Dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru

spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločností nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Čo je skutočne nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, musí vyplývať z požiadaviek samotnej spoločnosti. Na prekonanie tejto bariéry musí sama spoločnosť vnímať a akceptovať hodnotu slobodnej diskusie o verejných otázkach. Nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti totiž nie je možné vnímať iba ako objektívne určiteľnú kategóriu, ale ide o vyjadrenie subjektívnych potrieb tej ktorej spoločnosti. (JUDr. Tomáš Kamenec, Ohrozujú súdy slobodu médií? 2013).

15. Proporcionalita znamená vyváženosť, pomernosť. Etymologicky tento výraz vychádza z latinského spojenia pro portio, ktorý znamená vzťah medzi viacerými prvkami. V práve býva proporcionalita spojovaná s racionalitou a spravodlivosťou, a to v minulosti často najmä v súvislosti s ukladaním trestu. Ako právny princíp znamená princíp proporcionality formálnu šablónu pozostávajúcu z niekoľkých postupne kladených otázok, ktorá sa používa pri hodnotení, či právny akt nezasahuje do základných práv a slobôd vo väčšej miere, než je potrebné. Dochádza tak k riešeniu kolízií medzi jednotlivými princípmi, resp. medzi ľudskými právami navzájom, resp. medzi ľudskými právami a verejnými dobrami. Ustanovenia o základných právach a slobodách sa nechápu ako klasické právne normy, ale ako právne princípy. Ak by sme ich chápali ako klasické právne normy s kondicionálnou štruktúrou a abstraktnou formuláciou hypotézy a dispozície, museli by sme rozhodnúť o aplikačnej prednosti jedného práva pred druhým, čo je značne problematické. Ak však ponímame tieto práva ako právne princípy, ich stret sa môže riešiť cestou optimalizácie, keď jedno právo dočasne „ustúpi“ inému, pričom však nie je negované. Výhodou môže byť maximalizovaný rozsah aplikácie oboch práv. Prioritnou zložkou princípu proporcionality je potom pomeriavanie v kolízii navzájom stojacich práv a hodnôt, ktoré sú však primafacie rovnocenné. Metodologicky potom možno pravidlo pomeriavania charakterizovať tak, že čím väčšia je miera nenaplnenia či ujma na jednom princípe, tým vyššia musí byť miera naplnenia princípu druhého. Potom možno povedať, že požiadavka vhodnosti sleduje, aby obmedzujúci prostriedok bol spôsobilý naplniť účel, ktorý je zamýšľaný a má sa dosiahnuť. Teda aký zámer mal orgán štátu obmedzením dosiahnuť, aké opatrenia na to použil a či je dosiahnutie sledovaného cieľa takýmto postupom možné. Musí existovať racionálne previazanie medzi obmedzením a sledovaným cieľom. Požiadavka nevyhnutnosti sleduje, aby nebol obmedzujúci prostriedok príliš obšírny a nezasahoval do práva viac, ako je skutočne potrebné a nevyhnutné. Požiadavka proporcionality v užšom zmysle sleduje zabezpečenie optimalizácie medzi účelom a obmedzovaným právom, teda pomer získaného prospechu a spôsobenej ujmy (Justičná akadémia Pezinok, 12.11.2018).

16. V konkrétnom prípade je teda vždy nevyhnutné skúmať mieru tvrdeného porušenia práva na ochranu osobnosti so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t.j. aby tu existovala príčinná súvislosti medzi nimi.

17. V prejednávanej veci je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné skonštatovať, že vyššie uvedené zásady boli pri rozhodovaní súdom prvej inštancie rešpektované a vo veci bola splnená povinnosť na základe konkrétnych okolností prípadu zvážiť, či v prípade tvrdení žalovaného o fyzických útokoch žalobkyne voči jeho maloletej dcére spôsobom ako boli učinené sa jednalo o zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a či je potrebné takýto zásah vylúčiť ako neoprávnený. Odvolací súd podrobiac testu proporcionality uplatňovania práva žalobkyne a ním tvrdeného porušenia jej základného práva na ochranu osobnosti v kontexte s právom žalovaného, dospel na základe konkrétnych okolností prípadu v zhode s názorom súdu prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že nemožno konštatovať zásah do práv žalobkyne chránených ustanovením a tento vyhodnotiť ako neoprávnený. Keďže nebol preukázaný ako dôvodný základ nároku žalobkyne na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, správne postupoval súd prvej inštancie, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol.

18. V prípade sporu o ochranu osobnosti, ktoré malo byť porušené výrokmi žalovaného dňa 29.5.2019 a následne v jeho ďalších písomných podaniach, tak sloboda prejavu má nezastupiteľný význam pre rozvoj demokratického systému a samotnú spoločnosť. Sloboda prejavu v takomto prípade je integrálnou a nevyhnutnou súčasťou demokratickej spoločnosti.

19. Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe (tzv. osobnostné právo). V rámci ochrany osobnosti sa chráni najmä právo na život, zdravie, občiansku česť, meno a prejavy osobnej povahy. Občianskoprávnu ochranu je potrebné poskytnúť v prípade závažnejšieho porušenia cti vo sfére občianskoprávnych práv a povinností, ktoré predstavuje zásah do osobnosti (občana). Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom, adresované príslušným orgánom. Kritiku konania fyzickej osoby, opierajúcu sa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný pravdivý údaj (ak nejde o tvrdenie, ktoré sa dotýka intímnej sféry života fyzickej osoby), nemožno spravidla považovať za odporujúce ustanoveniu , a to aj keď bolo v kritike použité v zodpovedajúcej miere ironizovanie, odcudzovanie a zavrhovanie kritizovaného konania fyzickej osoby (R č. 15/1996). Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením a je v rozpore s povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom (R č. 46/1995).

20. poskytuje ust. ochranu osobnosti iba v prípade takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite občana, znižujúcej jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Treba však rozdiel medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v pravdivosti, objektívnosti prejavu a v cieli, ktorý sa ním sleduje. Nemožno totiž priznať právo na ochranu osobnosti v zmysle ust. , ak niekto konal protispoločensky a ak teda prejav o tejto skutočnosti je kritikou tohto konania a zásahom proti spoločenským nešvárom (R 103/1967).

21. Z použitého pojmu občianska česť ( ) a zo skutočností, že zákon chráni osobnosť občana vyplýva, že zákon chce poskytnúť občianskoprávnu ochranu iba v prípadoch závažnejšieho porušenia cti vo sfére občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavujú zásah do osobnosti občana. Tým je dostatočne vyjadrený zámer, že predmetom ochrany cti podľa týchto ustanovení nemôžu byť menej závažné verbálne alebo iné urážky; pritom ďalšou nevyhnutnou podmienkou tejto ochrany je, aby zásah do práva na ochranu osobnosti bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti občana privodiť. poskytuje túto ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby zásah bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti občana privodiť. Za tejto podmienky chránia ustanovenia a nasl. občana najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení (napr. nepravdivé znižujúce tvrdenia o mravnom profile občana, o jeho vlastnostiach, zmýšľaní, chovaní, pracovnej morálke a pod.), k čomu môže dôjsť aj prostredníctvom tlače (Zborník III. str. 274 ods. 1, 2, 3).

22. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy ( ) musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa ust. , a to najmä z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie v rodine a spoločnosti (R č. 21/1995).

23. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní, vec správne právne posúdil a presvedčivo reagoval so zohľadnením okolností prípadu na procesné prostriedky strán sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu nezostali nezodpovedané žiadne otázky strán sporu.

24. Odvolacia argumentácia žalovanej, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení súdu prvej inštancie, bola konštruovaná na tvrdení o nesplnení procesných podmienok, o porušení práva žalovanej na spravodlivý proces, tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

25. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces ( ) odvolací súd udáva, že právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľky na spravodlivý proces.

26. Namietané pochybenie podľa žalobkyňa konkretizovala nezrealizovaním výsluchu ňou navrhovaných svedkýň D. K. E. a D. B. R. (a to aj na pojednávaní dňa 22.9.2022, č.l. 315 spisu). K tomuto súd prvej inštancie v zápisnici konštatuje: „To, ako mali vnímať rodičia, ktorých ako svedkov navrhla vypočuť žalobkyňa, resp. pokiaľ títo svedkovia mali dosvedčiť o tom, že žalovaný verejne obvinil žalobkyňu z fyzického útoku a mali by sa vyjadriť k uvedeným obvineniam ako aj k tomu ako tieto obvinenia na adresu žalobkyne vnímali, súdu nie je zrejmé, prečo práve tieto svedkyne navrhuje vypočuť žalujúca strana, keď žalujúca strana nenavrhovala vypočúvať práve svoje kolegyne a tvrdila v žalobe, že bola jej česť v učiteľskom kolektíve znevážená a zneuctená. Z tohto dôvodu teda súd necháva žalujúcej strane po vykonaní dokazovania výsluchom dnešných svedkýň na pojednávaní na zváženie, či mieni vypočúvať tieto svedkyne a či tieto svedkyne sú ozaj potrebné pre zistenie takých skutočností, ktoré boli už zistené v predchádzajúcom konaní a o tom, že došlo k výstupu žalovaného na rodičovskom združení, resp. na stretnutí rodičov s výstupom ako boli povedané niet pochýb už aj s prihliadnutím na to, že od samotnej skutočnosti ubehol istý čas. Súd necháva žalujúcej strane čas, aby sa aj žalobkyňa oboznámila s výpoveďami svedkov, ktorí boli vypočutí na dnešnom pojednávaní, keďže sa tohto pojednávania nezúčastnila a následne nech teda žalujúca strana zváži vykonanie prípadne ďalšieho dokazovania v tejto veci. Na nasledujúcom pojednávaní dňa 18.10.2022 (viď zápisnica o pojednávaní z č.l. 346 a nasl.) na výzvu sudkyne ohľadne návrhu žalobkyne na vykonanie dokazovania vo vzťahu k výsluchu svedkyne E. a R. právny zástupca žalobkyne uviedol, že uvedené svedkyne ako rodičia mali byť prítomné nielen na triednom aktíve, ale aj na spoločnom stretnutí rodičov a obe mali podpísať aj zápisnicu, preto ich navrhovali vypočuť ako svedkyne. Na konštatovanie sudkyne súdu prvej inštancie, že už na predchádzajúcom pojednávaní bolo žalobkyni uložené v lehote 2 dní oznámiť, či trvá na výsluchu týchto dvoch svedkýň, pričom zástupca žalobkyne tak neučinil a preto by malo byť pojednávanie odročené len kvôli tomu, že hoci súd uložil, aby sa žalobkyňa vyjadrila, k čomu konkrétne majú byť tieto svedkyne vypočuté vzhľadom na už vykonané dokazovanie, právny zástupca žalobkyne uviedol, že upúšťajú od výsluchu týchto rodičov. Nijaké ďalšie nevykonané dôkazy žalobkyňa nekonkretizovala. Vzhľadom na skutočnosť, že žalujúca strana upustila od výsluchu pôvodne navrhovaných svedkýň D. E. a D. R. a žiadne ďalšie nevykonané dôkazy nekonkretizovala a ani zo zápisníc z pojednávaní nevyplývajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré by boli súdom prvej inštancie zamietnuté, odvolací súd túto odvolaciu námietku považoval za nedôvodnú. Napokon dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie nepotreboval vykonať dokazovanie v širšom rozsahu popísal v bode 61.2 napadnutého rozsudku.

27. Odvolací dôvod podľa sa týka pochybenia v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúceho v tom, že skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie, sú nesprávne.

28. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli ani nijak nevyšli počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

29. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa s listinami zo spisu dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia k základu nároku, ktoré súd prvej inštancie posúdil, sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní; v konaní súdu prvej inštancie a skutkovom závere, ku ktorému z vykonaných

dôkazov dospel, nebol odvolacím súdom zistený žiaden z dôvodov preukazujúcich nesprávne zistenie skutkového stavu.

30. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn. )

31. K námietke o nesprávnom právnom posúdení ( ) odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. ). Ani túto námietku odvolací súd nehodnotil ako dôvodnú.

32. V danom prípade v súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne, že bolo povinnosťou súdu vychádzať z rozhodnutia o vybavení sťažnosti žalovaného vydaného G. N. J., ktorý konštatoval neopodstatnenosť tvrdení žalovaného, odvolací súd udáva, že uvedené rozhodnutie nie je možné považovať za rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým by bol súd viazaný v zmysle a . Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že tento sa so závermi ohľadne skonštatovania o nedôvodnosti podnetov a tvrdení žalovaného nestotožnil. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že označený subjekt – G. N. J. nepatrí medzi subjekty naplňujúce definičné znaky orgánu verejnej moci. Orgán verejnej moci je zo zákona oprávnený autoritatívne rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických, či právnických osôb alebo inak zasahovať do ich právnej sféry. Verejnú moc štát vykonáva predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. (obdobne pozri https://www.slovensko.sk/sk/agendy/agenda/_organy-verejnej-moci, https://cs.wikipedi a.org/wiki/ Org%C3%A1n_ve%C5%99ejn%C3%A9_moci, https://www.zomos.sk/organ-vere jnej-moci-zakladne-informacie/, https://www.lewik.org/organy-verejnej-moci/).

33. Ohľadne argumentu žalobkyne v odvolaní, či žalovaný z fyzického útoku voči maloletej obvinil žalobkyňu už na spoločnom stretnutí pedagogického personálu a rodičov žiakov, keď žalobkyňa poukazovala na list riaditeľa zo dňa 30.9.2019 v súvislosti s konaním o sťažnosti žalovaného, v ktorom je konštatované, že žalovaný obvinenie vzniesol verejne pred desiatkami prítomných dospelých svedkov, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu a predovšetkým z výpovedí svedkov vyplýva, že riaditeľ školy nebol prítomný na uvedenom stretnutí pedagogického personálu a rodičov žiakov, bola tam prítomná len zástupkyňa riaditeľa, ktorá si presne nepamätala slová, ktoré zo strany žalovaného na tomto stretnutí odzneli. Rozporné tvrdenia tejto svedkyne – zástupkyne riaditeľa súd prvej inštancie popísal v odseku 53.2 napadnutého rozhodnutia. Na tomto stretnutí tiež nebola ani samotná žalobkyňa. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil, z akých dôvodov uveril tvrdeniam žalovaného, že na tomto spoločnom stretnutí žalobkyňu z agresívneho správania v rámci pedagogického procesu neobvinil, a to tiež s poukazom na rozporné tvrdenia svedkyne P. – zástupkyne riaditeľa a skutočnosť, že žalobkyňa na tomto spoločnom stretnutí prítomná osobne nebola.

34. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vysvetlil a popísal, že postup G. N. J., ako aj inšpekcie, bol nedostatočný a že uvedené orgány pri vybavovaní sťažnosti žalovaného zlyhali (odsek 60 – 60.7). Z obsahu odôvodnenia súdu prvej inštancie tiež vyplýva, že G. N. J. v skutočnosti len opísal

a skonštatoval zistenia oznámené riaditeľom školy. Je teda zrejmé, že uvedené skutočnosti považoval za dôvody nezohľadnenia výsledku vybavenia sťažnosti žalovaného.

35. Ani tvrdenia odvolateľky v súvislosti so skutočnosťou, že fyzický útok voči dcére žalovaného mal byť ním riešený až po vyše 3 týždňoch a zároveň následne umožnili dcére ísť do školy v prírode, nemá vplyv na výsledok rozhodnutia. Z výsluchu svedkyne matky maloletej Q. vyplýva, že maloletá chcela ísť do školy v prírode, resp. že sa nevracali peniaze (viď ods. 37 napadnutého rozsudku). V súvislosti s polemikami odvolateľky, že by príčinou vzdelávacích, resp. zdravotných problémov maloletej bola osoba žalobkyne, odvolací súd dodáva, že tieto skutočnosti nie sú vôbec obsahom skutkového obvinenia. V súvislosti s návštevami maloletej Q. u psychológa, z ktorých by mali vyplývať zdravotné komplikácie maloletej v súvislosti s jej vzťahom so žalobkyňou, je potrebné uviesť, že uvedené skutočnosti ani súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí netvrdí a netvrdí to ani žalovaný, len to, že žalovaný s manželkou nechceli nechať dcéru ďalej vypočúvať (po konzultácii s policajtom).

36. Neobstojí ani odvolací argument žalobkyne, že je nelogické, ak by sa tvrdenia zakladali na pravde, aby žalobkyňa podávala žalobu na ochranu osobnosti, pretože samotná žalobkyňa už v žalobe tvrdí, že žalobu podávala z obavy zo straty zamestnania.

37. So zreteľom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade, ak žalovaný ako rodič maloletého dieťaťa, ktorého učiteľkou bola žalobkyňa predniesol na triednom aktíve v U. triede dňa 29.5.2019 výroky a tvrdenia o fyzických útokoch žalobkyne voči jeho dcére maloletej Q. (resp. voči iným deťom U. triedy) a tiež aj v liste zo dňa 25.6.2019, ktoré boli predmetom tohto konania, tak na ich prezentáciu nielen že mal právo, ale bolo jeho povinnosťou informovať školu, prípadne jej zriaďovateľa a ďalšie orgány (na ochranu práv detí, orgány školskej správy ako aj orgány samosprávy) o možnom používaní telesných trestov voči maloletým deťom, žiakom základnej školy a zároveň mal právo vyslovovať svoje názory a nesúhlasné stanovisko s takýmto postupom učiteľky. Nešlo o konanie v snahe znevážiť česť žalobkyne ako učiteľky jeho dcéry, ale predovšetkým o snahu žalovaného chrániť svoje maloleté dieťa pred akýmikoľvek telesnými trestami. Naviac sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo.

38. Ani podľa názoru odvolacieho súdu prednes žalovaného, ktorý je predmetom konania, nebol takej intenzity, aby bolo dôvodné poskytovať žalobkyni ochranu podľa . Treba si uvedomiť, že ochrana práv maloletých detí a zákaz používania telesných trestov je v demokratickej spoločnosti verejným záujmom, ktorého význam je závažnejší, vyšší, osobitný a v porovnaní s kritikou postupu žalobkyne (navyše oprávnenou) neporovnateľný. V konečnom dôsledku sa napokon žalobkyni ani nepodarilo preukázať, že by uvedené tvrdenia žalovaného ovplyvnili správanie kolegov, resp. rodičov k nej. Dostatočná intenzita zásahu do osobnostných práv žalobkyne teda preukázaná nebola. Prípadný zásah do osobnostných práv žalobkyne nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na jej súkromný a pracovný život, aby boli odôvodnené úvahy o neoprávnenosti zásahu a porušení práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti, ako aj poskytnutí náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol.

39. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj ). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.

40. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, vrátane správneho výroku o trovách konania ako vecne správny (, ).

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s . V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, ktorému však žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli a ani zo spisu nevyplývajú, preto mu ani ich náhrada nebola priznaná vychádzajúc z článku 4 ods. 2 v spojení s článkom 17 zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa v spojení s ust. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).