Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-57-2019.pdf
PDF · 157.18 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/57/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členiek senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Martiny Brniakovej, právnej veci žalobcu: Pavol Mucha, nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX/X, XXX XX Y., zastúpený advokátom: Mgr. Rastislav Otruba, so sídlom B. XXXX/XX, XXX XX S., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/144752/2015 zo dňa 01.04.2015, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu 1100308/1/144752/2015 zo dňa 01.04.2015, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9501401/5/1119429/2013 zo dňa 25.03.2013, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 5.601,21 €. V žalobe žalobca zastáva názor, že z jeho strany došlo k správnemu zaúčtovaniu došlej faktúry č. 043/2008 zo dňa 30.09.2008 od daňového subjektu JCO, s. r. o., Pezinská 18, Malacky za prevedené stavebné a zemné práce na základe zmluvy o dielo zo dňa 01.05.2008 v dohodnutej účtovanej sadzbe a č. 034/2008 zo dňa 15.09.2008 od daňového subjektu JCO, s. r. o, Pezinská 18, Malacky za prevedené stavebné a zemné práce na základe zmluvy o dielo zo dňa 01.05.2008 v dohodnutej účtovanej sadzbe. Daňový úrad Žilina dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobca nesprávne odpočítal daň z pridanej hodnoty z vyššie uvedených dodávateľských faktúr. Žalobca poukazuje na to, že v rámci daňovej kontroly predložil predmetné faktúry, neoddeliteľnou súčasťou uvedených faktúr bol i súpis vykonaných prác, vzhľadom na uvedené sú splnené podmienky § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 71 Zákona o DPH, z ktorých vyplýva, že jediným predpokladom pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH je existencia faktúry. Uvedené závery potvrdzuje znenie čl. 168 písm. a) a čl. 178 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006, ktorá taktiež stanovuje ako jedinú podmienku pre uskutočnenie odpočítania dane existenciu vystavenej faktúry. Uvedený záver potvrdzuje i ustálená prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorá uviedla, že členské štáty môžu obmedziť právo na odpočítanie DPH len v prípade uvedenom v Smernici č. 2006/112 (rozsudok Lennartz - C97/90, Ghent Coal Terminal - C 37/95). Žalovaný konštatoval, že vystavené faktúry sú nekonkrétne z dôvodu, že z nich nie je zrejmý bližší charakter fakturovaných prác, ktorých vystaviteľom bola spoločnosť JCO, s. r. o., ktorá nesie zodpovednosť za obsahovú stránku vystavenej faktúry. Žalobca ako odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za vady vystavenej faktúry. Poukázal na výklad Smernice 2006/112/ES, ktorý ustálil, že odpočítanie DPH je potrebné priznať, ak sú splnené základné požiadavky, hoci určité formálne požiadavky zdaniteľné osoby opomenuli splniť. Ďalej poukázal
aj na rozhodnutie označené ako Nidera Handelscompagnie BV, C 385/09 Súdny dvor EÚ, konštatoval, že právo na uplatnenie odpočítania DPH musí spĺňať jedinú formálnu podmienku, a to existenciu faktúry. S poukazom na uvedené mal za to, že podmieňovanie nároku na odpočet DPH inými skutočnosťami je v priamom rozpore s právom Európskej únie a rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ. Správny orgán oprel svoje rozhodnutie výlučne o úradný záznam č. PPZ-BOK-Z-230-389/2010 zo dňa 23.11.2010. K uvedenému je potrebné uviesť, že Daňový poriadok nepozná ako dôkazný prostriedok úradný záznam polície. Uvedené tvrdenie podporuje aj ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Skutočnosť, že v rámci daňového konania nie je možné použiť dôkazné prostriedky získané inými orgánmi v iných konaniach, potvrdil aj Najvyšší správny súd ČR - rozhodnutie 2 Afs 24/2007 zo dňa 30.01.2008. Najvyšší správny súd Českej republiky uviedol, že všetky dôkazné prostriedky, ktoré sa týkajú daňového konania, musia byť vykonané v rámci daňového konania. Použitie akéhokoľvek iného dôkazného prostriedku, ktorý nebol získaný v rámci prebiehajúceho konania, je neprípustné. Žalobca, ako daňový subjekt, má právo klásť svedkom v rámci daňového konania otázky, a to pri ústnom pojednávaní - zásadu bezprostrednosti sú povinné daňové orgány rešpektovať, a to nielen v rámci daňovej kontroly ale i v akomkoľvek štádiu daňového konania. Vzhľadom na to, že žalobca nemal možnosť klásť pánovi Fojtíkovi v rámci daňového konania otázky, došlo zo strany správneho orgánu k obmedzeniu ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces. Z úradného záznamu č. PPZ-BOK-Z-230-389/2010 zo dňa 23.11.2010 nevyplýva, že by pán Fojtík bol poučený o povinnosť vypovedať pravdu a nič nezamlčovať ako i o následkoch krivej výpovede. Vzhľadom na to, že pán Fojtík v rámci daňovej kontroly nebol opätovne vypočutý ku skutočnostiam uvedeným v úradnom zázname, došlo k podstatnému zníženiu vierohodnosti dôkazného prostriedku. Úradný záznam má len pomocný, resp. evidenčný charakter a nie je možné ho zaradiť ako dôkazný prostriedok. Úradný záznam nebol vykonaný v súlade s daňovým konaním, a preto nemôže byť použitý na podporu tvrdenia, a to ani v prípade, ak by preukazoval veľmi závažnú skutočnosť, ktorá zásadným spôsobom znevierohodňuje tvrdenie daňového subjektu. Zo spisu vyplýva, že správca dane sa pokúšal kontaktovať so spoločnosťou JCO, s.r.o., a to prostredníctvom Daňového úradu Malacky, ktorý v čiastočnej odpovedi zo dňa 21.10.2011 uviedol, že spoločnosť JCO, s.r.o. so správcom dane nekomunikuje, nepreberá poštu na sídle spoločnosti - skutočnosti uvedené v odpovedi na dožiadanie boli taktiež zohľadnené ako priťažujúca okolnosť, ktorá potvrdzuje, že práce, ktoré boli fakturované došlými faktúrami, neboli v skutočnosti realizované. V súvislosti s uvedeným záverom je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho správneho súdu č. k. 5Afs 5/2008, v ktorom súd vytkol správcovi dane i to, že do svojich úvah zahrnul i skutočnosť, že daňovým subjektom deklarovaný dodávateľ je nekontaktný a nereaguje na výzvy správcu dane. Žalobca zastal názor, že použitie úradného záznamu polície ako zásadného dôkazu v rámci daňovej kontroly je neprípustné. Pokiaľ sa týka konštatovania, že predložená zmluva o dielo zo dňa 01.05.2005 predložená žalobcom je neurčitá a v tejto súvislosti uviedol, že uvedená zmluva bola dojednaná medzi účastníkmi ako zmluva rámcová. Vzhľadom na uvedené nebolo možné v rámci jednotlivých ustanovení zmluvy bližšie špecifikovať miesto výkonu prác, rozsah, resp. iné skutočnosti, a to z dôvodu, že tieto okolnosti neboli pri uzatváraní zmluvy známe. Konkrétne práce ako rozsah aj miesto výkonu prác sa špecifikovali na základe požiadavky objednávateľa, čo potvrdzuje i ustanovenie čl. II., v zmysle ktorého sa zhotoviteľ zaväzuje zadané práce vykonať podľa požiadaviek objednávateľa. Zároveň poukázal na to, že žiadne ustanovenie Obchodného zákonníka neurčuje objednávateľovi, resp. zhotoviteľovi povinnosť pri preberaní diela spísať preberací protokol. Uvedený záver potvrdzuje aj § 555 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v zmysle ktorého ak zmluva nezahŕňa povinnosť zhotoviteľa predmet diela odoslať, splní si zhotoviteľ svoju povinnosť vykonať dielo a umožniť objednávateľovi nakladať s predmetom diela. Žalobca predložil všetky listinné dôkazy, ktorými disponoval - vzhľadom na uvedené momentom odovzdania daňových dokladov daňový subjekt uniesol dôkazné bremeno, a týmto momentom prešlo dôkazné bremeno na správcu dane. Vzhľadom na to, že žalobca predložil perfektné daňové doklady, nebol správca dane oprávnený požadovať ďalšie dôkazy k preukázaniu skutočností uvedených v predložených dokladoch. Podľa názoru žalobcu, žalobca uniesol v predmetnom prípade dôkazné bremeno, ak v prípade, že i po takomto postupe zastáva správca názor, že predložené dôkazy sú nedôveryhodné, tak je práve správca dane toto tvrdenie povinný preukázať. Poukázal na rozhodnutia ESD č. C-18/13, kde však právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že na základe objektívnych skutočností sa preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje
toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom naopak prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Ďalej poukázal aj na rozsudky ESD č. C-80/11 a C-142/11, podľa ktorých je faktúra dostatočným dokladom a dôkazom pre odpočet DPH, správca dane musí na základe objektívnych dôkazov preukázať, že došlo k podvodnému konaniu a daňovník o tom vedel alebo mal vedieť. Ak správca takéto objektívne dôkazy nepredloží, nemá právo odmietnuť odpočet dane. Správca dane svoje tvrdenia a odôvodnenia opiera predovšetkým o výpovede konateľa spoločnosti JCO, s. r. o., pričom na základe informácií podaných konateľom spoločnosti JCO, s. r. o. pánom Fojtíkom je zrejmé, že táto spoločnosť neviedla v preverenom období účtovníctvo a nepodávala daňové priznania. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo v záujme pána Fojtíka priznať, že jeho spoločnosť dodávala v preverenom období služby a tovary, ktoré by boli predmetom dane z príjmov a DPH. Navyše zo všetkých skutočností je zrejmé, že pána Fojtíka nie je možné považovať za dôveryhodnú osobu. Preto tvrdenia pána Fojtíka v tejto veci nemôžu byť považované za objektívne a správca dane ich nemôže použiť proti žalobcovi ako dôkaz, na základe ktorého zamietne odpočet DPH. Správa dane nepredložil žiadne objektívne dôkazy preukazujúce, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že sa týmto nadobudnutím preverovaného tovaru alebo služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa transakcií dodávateľa, t. j. JCO, s. r. o.. Vo vzťahu k námietke formálnych nedostatkov predložených faktúr uviedol, že Zákon o DPH neurčuje, do akej miery a v akom detaile má byť na faktúre špecifikovaný dodaný tovar alebo služba. Žalovaný sa však v napadnutom rozhodnutí svojvoľne rozhodol, že predmet dodávky bol špecifikovaný nedostatočne, aj keď na predmetných faktúrach je jednoznačne uvedený predmet aj rozsah dodaných služieb - opis dodaných služieb, počet odpracovaných hodín, sadzba za jednu hodinu. Tiež poukázal na rozhodnutie ESD č. C-368/09, podľa ktorého je však pre odpočet DPH podstatné, aby boli splnené materiálne podmienky odpočtu nie formálne nedostatky. Napádané rozhodnutie je nepreskúmateľné i z toho dôvodu, že obsahuje nedostatočné odôvodnenie. Toto obsahuje výlučne opis zistených skutočností v rámci daňovej kontroly, citácie zákonných ustanovení, avšak v uvedenom prípade absentuje náležité odôvodnenie veci. Z rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré dôkazy vyhodnotil správny orgán v prospech žalobcu, a ktoré v jeho neprospech, zároveň nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení jednotlivých dôkazov. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
2. K žalobe podal písomné vyjadrenie žalovaný správny orgán, ktoré súdu bolo doručené dňa 26.06.2015. Žalovaný sa stotožnil so zisteným skutkovým a právnym posúdením veci. Námietky žalobcu považoval za nedôvodné, pričom zdôraznil, že v danej veci vychádzal aj zo záverov súdneho konania č. k. 20S/42/2013 vedeného na Krajskom súde v Žiline, ktoré bolo právoplatne ukončené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/121/2013, v ktorom sa rozhodovalo v prípade žalobcu v obdobnej veci, a to za zdaňovacie obdobie január 2009. Žalobcovi nebol uznaný nárok na odpočítanie DPH z predmetných faktúr z dôvodov, že nepreukázal dodanie zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetných faktúrach spoločnosťou JCO, s.r.o., Malacky. Tým, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musel preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, t.j. že bola splnená zákonná podmienka uvedená v § 49 ods. 1 Zákona o DPH. Ust. § 49 ods. 1 Zákona o DPH je premietnutím čl. 167 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty do nášho právneho poriadku. Len predloženie samotnej faktúry nie je postačujúce na preukázanie, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. V tejto súvislosti žalovaný dodáva, že spoločnosť JCO, s. r. o., Malacky podľa predložených faktúr v roku 2008 bola významným ak nie hlavným dodávateľom stavebných prác pre žalobcu. Je nemysliteľné, aby takáto spolupráca nezanechala po sebe dôkazy v podobe svedkov a listinných dôkazov. Žalobca však nenavrhol vypočuť žiadnych svedkov a ani nepredložil ďalšie listinné dôkazy. Faktúry nespĺňajú podmienky § 71 ods. 2 písm. f) Zákona o DPH, pričom faktúra musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby. Ustanovenie § 71 ods. 2 písm. f) Zákona o DPH je premietnutím čl. 226 ods. 6 smernice do nášho právneho poriadku. Žalovaný dodáva, že za správnosť údajov vo faktúrach síce zodpovedá spoločnosť JCO, s.r.o., Malacky, ale žalobca si nemohol uplatniť odpočítanie DPH z dokladu, ktorý nie je faktúrou vystavenou podľa § 71 ods. 2 Zákona o DPH. Bolo vecou žalobcu, aby požadoval od spoločnosti JCO, s.r.o., Malacky odstránenie predmetného nedostatku. Žalovaný má za to, že svojím rozhodnutím nijako nepresiahol zákonný rámec ustanovený smernicou. Žalobca poukazuje v žalobe na rôzne rozsudky Súdneho dvora Európskej únie bez preukázania opodstatnenosti ich aplikácie na svoj prípad. Tým, že sa žalobca odvolal na rozsudky Súdneho dvora EÚ, vzniklo na jeho strane dôkazné bremeno preukázania, že sa zhodujú s jeho prípadom. Žalobca toto dôkazné bremeno
neuniesol. Z uvedených dôvodov sa k predmetným rozsudkom žalovaný nevyjadruje. Rovnako je to aj s rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR bez porovnania uvedených prípadov s jeho vlastným prípadom.
3. Krajský súd v Žiline za splnenia podmienok v zmysle § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP rozsudok dňa 20.05.2020 verejne vyhlásil.
4. Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového rozhodnutia ako aj postupov oboch správnych orgánov v rozsahu danom žalobnými dôvodmi žalobcu mal za to, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju bolo potrebné pri aplikácii § 190 SSP zamietnuť.
5. Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
Podľa § 165 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z., daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.
Podľa § 165 ods. 5 zákona vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.
Podľa § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 165b ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 v platnom znení k 31. 8. 2008, dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v platnom znení k 31.8.2008, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Podľa § 51 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z., platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo d) v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, alebo v prvom zdaňovacom období nasledujúcom po zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo d); ak platiteľ do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo d), vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol v záznamoch podľa § 70.
Podľa § 71 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.
Podľa § 71 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z., faktúra musí obsahovať a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v eurách.
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., v znení neskorších predpisov, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., v znení neskorších predpisov, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
6. Z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu mal súd preukázané, že správca dane Daňový úrad Žilina podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 5.601,21 €, pričom konštatoval, že faktúry č. 043/2008 zo dňa 15.09.2008 a 039/2008 zo dňa 15.09.2008 vystavené dodávateľom JCO, s.r.o., Malacky neobsahovali náležitosti v zmysle ust. 71 ods. 2 písm. f) zákona č. 222/2004 Z.z., keď faktúra neobsahovala zákonné náležitosti, a to súpis prác, resp. v časti faktúry popis obsahujú len prevedené stavebné práce, čo nie je v súlade s citovanými ustanovením, ktoré stanovuje, že faktúra má obsahovať rozsah a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby. Tieto faktúry obsahujú výkon prác v hodinách, avšak nadväzujú na súpisy prác, ktoré jednotlivé práce sú vykázané v metroch štvorcových, a to bez ohľadu na druh a vykonávané práce, čím sa dostávajú do nesúladu s faktúrami. Správca dane poukázal na to, že v daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane zistil porušenie § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 19 ods. 1 a 2 Zákona o DPH, keďže nebolo preukázané daňovým subjektom vykonanie prác spoločnosťou JCO, s.r.o., pričom ak nedôjde k dodaniu tovaru, resp. služby, teda nedôjde ani k vzniku daňovej povinnosti a tým nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane.
7. Proti predmetnému rozhodnutiu zo strany žalobcu bolo podané odvolanie. V odvolaní žalobca namietal, že správca dane nepostupoval v súlade so zákonom, pričom daňový úrad nevyužil všetky možnosti, ktoré mu zákon umožnil a nepreveril ani v jednom prípade žalobcom predložené vysvetlenie a dôkazy.
8. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 01.04.2015 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil podľa ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z.. V odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil so zisteným skutkovým a právnym posúdením veci správcom dane, mal za to, že správca dane vo svojom konaní postupoval v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., pričom sa neobmedzil iba na obsah úradného záznamu č. PPZ-BOK-Z-230-389/2010 zo dňa 23.11.2010 a na dôkazy predložené žalobcom, ale vykonal šetrenie aj so zameraním na spoločnosť JCO, s.r.o., Malacky, úkony smerujúce k vypočutiu pána Antona Fojtíka bývalého konateľa spoločnosti JCO, s.r.o., Malacky a pána Ľubomíra Gába, taktiež písomnou výpoveďou pána P. G. - bývalého zamestnanca žalobcu, výpoveďou Ing. Ivana Dvorského bývalého starostu Obce Belá a ani toto šetrenie nepreukázalo, že spoločnosť JCO, s.r.o., Malacky zrealizovala fakturované plnenia. V odôvodnení rozhodnutia poukázal najmä aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 20S/42/2013, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/121/2013, v ktorom sa rozhodovalo v prípade žalobcu v obdobnej veci ale za zdaňovacie obdobie január 2009.
9. V daňovom konaní, v ktorom sa kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť voči štátu, platí nielen obvyklá procedurálna zásada voľného hodnotenia dôkazov (upravená v § 2 ods. 3 zákona o správe daní), ale i zásada (a to na rozdiel od vyhľadávacej zásady uplatňovanej vo všeobecnom správnom konaní) prejednávacia zásada. Predpokladom na zistenie, ktoré má byť podkladom na rozhodnutie daňového orgánu je, že daňovému subjektu bude poskytnutá príležitosť plniť svoju dôkaznú povinnosť, navrhnúť vykonať dôkazy, ktoré zo svojej pozície súkromnoprávnej osoby nemôže zabezpečiť, vyjadriť sa ku zisteným skutočnostiam i spôsobu ich získania. Ak je táto príležitosť daňovému subjektu poskytnutá, ide úplne na ťarchu daňového subjektu, že svoje právo nevyužije. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.), aby daňové orgány mohli túto zásadu realizovať sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami vychádzajúcimi práve zo zásady voľného hodnotenia dôkazov.
10. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). Pričom ako dôkaz mohol použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod., o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť.
11. Súd sa predovšetkým nestotožňuje s názorom žalobcu, že s poukazom na § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 71 Zákona o DPH jediným predpokladom pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH je existencia faktúry s poukazom aj na čl. 168 písm. a) a čl. 178 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za chyby dokladu ani za dobromyseľnosti platiteľa. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, podľa názoru súdu musí byť sám schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce, pokiaľ si uplatňuje platiteľ nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie tejto faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli aj reálne uskutočnené. Predovšetkým poukazuje tiež na to, že ust. § 49 ods. 1 Zákona o DPH je premietnutím čl. 167 Smernice Rady 2006/112 ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty do nášho právneho systému. Taktiež ust. § 71 ods. 2 písm. f) Zákona o DPH je premietnutím čl. 226 ods. 6 smernice Rady do nášho právneho systému.
12. Žalobca v žalobe poukazuje na to, že v daňovom konaní nebolo možné akceptovať, resp. v rámci daňového konania použiť ako dôkaz úradný záznam č. PPZ-BOK-Z-230-389/2010 zo dňa 23.11.2010, ktorý bol spísaný Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ v Prievidzi, pričom tento bol spísaný vo veci obchodných aktivít a obchodných vzťahov spoločnosti JCO, s.r.o., v rokoch 2008 a 2009. Informácie podal Anton Fojtík ako konateľ spoločnosti JCO, s.r.o., Malacky. V úradnom zázname sa uvádza, že pán Anton Fojtík sa stal konateľom spoločnosti JCO, s.r.o., Malacky v jeseni 2007 na podnet známeho Vladimíra Hájnika, po ktorom spoločnosť prevzal papierovo. V sídle spoločnosti JCO, s.r.o., nikdy nebol, nemá kanceláriu a nevedie účtovníctvo. V roku 2008 podnikal iba náhodne, a to v oblasti sprostredkovania obchodu, reklamnej činnosti, vykonával aj stavebnú činnosť. Nemal žiadnych zamestnancov, stavebnú činnosť vykonával tak, že oslovil nejakých kamarátov murárov. Ich mená však nevedel uviesť a ani stavby, na ktorých mali pracovať. Daňové priznania nepodával a ani neprechováva žiadne účtovné doklady. Po predložení a nahliadnutí do účtovných dokladov JCO, s.r.o., Malacky ako dodávateľa za účelom previerky zdaniteľného plnenia pre 10 odberateľov, medzi ktorými bol aj Pavol Mucha, Anton Fojtík uviedol, že žiadne práce a ani dodávky služieb a materiálov v zmysle predložených faktúr nerealizoval. Predmetných odberateľov nepozná, zmluvy s nimi nikdy neuzavrel a peniaze uvedené na pokladničných dokladoch nikdy neprijal. Stavebný denník nikdy neviedol, osoby uvedené v stavebnom denníku, ktoré mali stavby realizovať, nepozná. K pravosti podpisu na predložených dokladoch Anton Fojtík uviedol, že niektoré podpisy by mohli byť podpísané ním osobne, pretože v minulosti určitým osobám v Prievidzi podpisoval doklady za JCO, s.r.o., Malacky za protislužbu, a tiež z kamarátstva. Za drobnú odmenu podpisoval obdobné doklady aj L. L., ktorý ho zobral aj na matriku v Tužine, aby boli overené jeho podpisy na faktúrach či zmluvách. Nepamätá sa, komu boli doklady ním v mene JCO, s.r.o., Malacky adresované, na čo mali slúžiť, ale vie, že pán L. mu za podpísanie dokladov a následné uskutočňovanie obchodov sľuboval odmenu.
13. Krajský súd v Žiline sa nestotožnil v danom prípade s názorom žalobcu, že tento záznam by mal mať len pomocný, resp. evidenčný charakter a nie je možné ho zaradiť ako dôkazný prostriedok a neakceptoval tvrdenie o nevieryhodnosti záznamu.
14. Ustanovenie § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. (ďalej len „zákon o správe daní") demonštratívne vymedzuje dôkazné prostriedky, ktoré je kompetentný správca dane ako dôkaz použiť v daňovom konaní. Medzi tieto dôkazné prostriedky zaraďuje aj verejné listiny. Krajský súd vyhodnotil úradný záznam vystavený príslušnými orgánmi policajného zboru za verejnú listinu. Naviac konštatuje, že obsah tejto verejnej listiny a skutočnosti obsiahnuté v jej obsahu boli spôsobilé objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti žalobcu, práve z dôvodu, že obsahom úradného záznamu je vyjadrenie konateľa JCO s. r. o. Antona Fojtíka, o obchodno-záväzkových vzťahoch tejto spoločnosti, ako dodávateľa vo vzťahu k žalobcovi ako odberateľovi v rokoch 2008 a 2009.
15. Podľa názoru súdu úradný záznam je verejnou listinou, ktorá bola vydaná príslušnými orgánmi Slovenskej republiky, Úradom boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ Prievidza a súd nemá dôvod spochybňovať autentičnosť a vierohodnosť tohto úradného záznamu, ktorý bol zabezpečený správcom dane v rámci daňovej kontroly, ktorá predchádzala vydaniu napadnutých rozhodnutí žalovaného a prvostupňového orgánu. Naviac žalobca nijak konkrétne nespochybnil vierohodnosť úradného záznamu. V tejto časti bol žalobný dôvod vyhodnotený za nedôvodný. Správne orgány v rámci
daňového konania neopreli svoj názor o jediný dôkaz, a to o predmetný úradný záznam. Táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu odôvodnenia prvostupňového, ani druhostupňového rozhodnutia, jednoznačne správca dane hodnotí všetky dôkazy, ktoré vykonal a to samostatne a aj vo vzájomnej súvislosti a úradný záznam je jedným z dôkazov, ktoré vykonal a vyhodnotil v napadnutom rozhodnutí.
16. Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Daňový subjekt je nositeľom dôkaznej povinnosti a povinnosti tvrdení. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukazovať tvrdené skutočnosti, nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa názoru súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočné reálne plnenie. To, že určitý doklad mal všetky náležitosti účtovného dokladu, je riadne zaúčtovaný v zmysle Zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložením dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte s poukazom na § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 Zákona o DPH. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty - je iniciátorom odpočítania DPH, a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.
17. Z daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane zmluvu o dielo zo dňa 01.05.2008, došlú faktúru č. 039/2008 zo dňa 15.09.2008, súpisy prác a dodávok zo dňa 15.09.2008, doklad o úhrade faktúry č. 039/2008, došlú faktúru č. 043/2008 zo dňa 30.09.2008, súpisy prác a dodávok zo dňa 30.09.2008, doklad o úhrade faktúry v hotovosti č. 043/2008 zo dňa 13.10.2008. Predložená zmluva o dielo zo dňa 01.05.2008 má však predmet plnenia vymedzený veľmi neurčito, stanovuje, že predmetom zmluvy sú stavebné práce a zatepľovacie práce podľa požiadavky objednávateľa, pričom je dohodnutá hodinová sadzba za tieto práce 180,- Sk/hodina bez DPH. Nie je určené miesto, kde sa budú práce vykonávať a ani ich celkový rozsah. Na faktúre č. 039/2008 zo dňa 15.09.2008 sa uvádza, že je za prevedené stavebné a zemné práce v rozsahu 1 952 odpracovaných hodín na stavbách ATO s.r.o., Žilina, obec Stránske, Obecný úrad Belá. Na faktúre absentuje podrobný rozpis prác. Súpisy prác a dodávok zo dňa 15.09.2008 boli vyhotovené bez toho, aby boli podpísané objednávateľom aj zhotoviteľom. Uvedené súpisy prác a dodávok podpísal žalobca až dňa 11.11.2010 a to z dôvodu odovzdania dokladov orgánom činným v trestnom konaní. Predmetná faktúra č. 039/2008 zo dňa 15.09.2008 sa odvoláva iba na nekonkrétnu zmluvu o dielo zo dňa 01.05.2008 a nie na súpisy prác a dodávok zo dňa 15.09.2008. Rovnaké nedostatky, ako faktúra č. 039/2008 zo dňa 15.09.2008 je faktúra č. 043/2008 zo dňa 30.09.2008.
18. Žalobca k došlej faktúre č. 039/2008 zo dňa 15.09.2008, dátum dodania služby 15.09.2008 priradil odoslané faktúry č. 2008/25 zo dňa 12.06.2008, č. 2008/27 zo dňa 30.06.2008 a č. 2008/63 zo dňa 22.12.2008, pričom žalovaný správne v tomto prípade konštatoval zjavný časový nesúlad medzi prijatými plneniami a poskytnutými plneniami.
19. Z daňového konania nesporne vyplýva, že správca dane sa pri preverovaní fakturačných plnení neobmedzil iba na obsah vyššie spomínaného úradného záznamu a na dôkazy predložené žalobcom, ale vykonal aj šetrenie so zameraním na spoločnosť JCO, s.r.o., Malacky, k vypočutiu konateľa spoločnosti Antona Fojtíka, Ľubomíra Gába, a taktiež svedeckou výpoveďou Ing. Ivana Dvorského, písomnou výpoveďou P. G. - zamestnanca žalobcu, pričom ani z predmetných výpovedí nebolo preukázané, že spoločnosť JCO, s.r.o., Malacky zrealizovala fakturované plnenia.
20. Podľa názoru súdu napriek týmto tvrdeniam žalobca bol v konaní nečinný, neoznačil dôkazy, nenavrhol výsluch svedkov, ktorí by tieto skutočnosti mohli potvrdiť, neoznačil svedkov, ktorí by rozsah stavebných prác potvrdili. Je nepochybné, že pokiaľ žalobca predložil zoznam zamestnancov správcovi dane a pokiaľ svedok P. G. uviedol ich ako spolupracovníkov, išlo o zamestnancov žalobcu. Tak isto v rámci konania bol vypočutý svedok Ing. Ivan Dvorský, bývalý starosta obce Belá v roku 2008, a tento v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9500401/1/818481/2012 uviedol, že podpisoval faktúry č. 2008/27 zo dňa 30.06.2008 a č. 2008/25 zo dňa 12.06.2008 od žalobcu, pričom boli vykonané práce tak, ako je uvedené na faktúrach a boli určite ukončené v júni. Osoby, ktoré práce vykonávali, nevedel identifikovať, taktiež nevedel uviesť, či boli vedené nejaké evidencie. V danom prípade malo ísť o stavebné a zemné práce, ktoré mal žalobca zabezpečovať ako objednávateľ prostredníctvom zhotoviteľa JCO, s.r.o., Malacky na základe zmluvy o dielo zo dňa 01.05.2008, pričom podľa názoru súdu žalobca pri obchodno- záväzkových vzťahoch mal postupovať s dostatočnou starostlivosťou, tak aby disponoval dostatočnými dôkazmi, ktorými by preukazoval skutočný rozsah prác, ktoré mal prijať od obchodnej spoločnosti JCO, s.r.o.. Žalobca v danom prípade neviedol stavebný denník. Svoje tvrdenie mohol byť spôsobilý preukázať označením svedkov, svojich pracovníkov, ktorí by potvrdili, ktorí konkrétny pracovníci zo strany JCO, s.r.o., súčasne s nimi a v akom časovom období na konkrétnej stavbe pracovali, a tým stotožniť rozsah fakturovaných prác následným výsluchom osôb, ktoré za JCO, s.r.o., mali práce vykonávať, mohol byť spôsobilý stotožniť rozsah fakturovaných prác.
21. Krajský súd v Žiline duplicitne zdôrazňuje, že žalobcom predložené listinné dôkazy nepreukazujú presný rozsah vykonaných stavebných prác, resp. terénnych úprav, aby práce boli riadne identifikovateľné a nezameniteľné, preto nebolo možné z obsahu týchto listinných dôkazov rozsah vykonaných prác, terénnych úprav s obsahom ich účtovania dodávateľskou firmou JCO, s. r. o., konfrontovať.
22. Krajský súd konštatuje, že v konaní absentuje výsluch konateľa JCO, s.r.o., Antona Fojtíka. Úradný záznam nemôže nahradiť svedeckú výpoveď v daňovom konaní a v tejto súvislosti realizáciu práv žalobcu v súlade s § 15, § 29 a nasl. zákona č. 511/1992 Zb..
23. Čo sa týka žalobcovej námietky, že v rámci konania nebol vypočutý svedok Anton Fojtík, a z tohto dôvodu mu žalobca nemohol klásť otázky, taktiež je potrebné poukázať, že správca dane sa pokúšal predvolať bývalého konateľa JCO, s.r.o., Antona Fojtíka, ktorý v čase daňovej kontroly ako aj daňového konania mal status osoby, ktorá má určené miesto pobytu Q. bez bližšieho určenia, preto sa ani nepodarilo správcovi dane zabezpečiť výsluh tejto osoby.
24. Krajský súd v Žiline nemá dôvod spochybňovať obsah, teda aj vierohodnosť úradného záznamu ako verejnej listiny, a preto dospel k záveru, že bol správca dane oprávnený vychádzať aj z obsahu tohto listinného dôkazu, v ktorom Anton Fojtík poprel akékoľvek obchodno-záväzkové vzťahy JCO, s.r.o., so žalobcom v uvedenom období, námietka vo vzťahu k postupu policajného orgánu je bez relevancie.
25. Úradný záznam správca dane použil ako listinný dôkaz. Súd bol kompetentný preskúmať procesný postup správcu dane v daňovom konaní, nemal však kompetenciu preskúmať a hodnotiť postup iných orgánov - policajných orgánov.
26. Súd zdôrazňuje, že žalobca mal pri obchodno-záväzkových vzťahoch postupovať s dostatočnou starostlivosťou tak, aby disponoval dostatočnými dôkazmi, ktorými by preukazoval skutočný rozsah prác, ktoré mal prijať od obchodnej spoločnosti JCO, s.r.o. (pričom je obvyklé pri prácach v takom rozsahu, ako boli uvedené na jednotlivých faktúrach, podľa názoru súdu aj viesť stavebný denník). Svoje tvrdenie mohol byť spôsobilý preukázať označením svedkov, svojich pracovníkov, ktorí by potvrdili, ktorí pracovníci JCO, s.r.o., a v akom časovom období, na akej stavbe pracovali, a tým stotožniť rozsah fakturovaných prác a aj následným výsluchom osôb, ktoré za JCO, s.r.o., mali práce vykonávať, mohol byť spôsobilý stotožniť rozsah fakturovaných prác.
27. Krajský súd dospel k záveru, že pokiaľ žalobca tvrdil, že správny orgán vychádzal z jediného dôkazu úradného záznamu, tak tento záver z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia nevyplýva. Súd súčasne vyhodnotil nezabezpečenie prítomnosti svedka Fojtíka za postup, ktorý je súladný so zákonom práve z dôvodu, že správca dane vykonal účelné kroky na zabezpečenie účasti osôb na pojednávaní (u Antona Fojtíka, nebola k dispozícii správnemu orgánu jeho kontaktná
adresa). Podľa názoru krajského súdu žalobca nepochybil, keď vychádzal z tých dôkazov, ktoré produkoval žalobca v konaní, a ktoré si zabezpečil v rámci riadneho zistenia skutkového stavu veci správca dane, pričom tvrdenie, že žalobca nepreukázal, že účtované plnenie bolo dodané spoločnosťou JCO s. r. o. vyplýva z obsahu vykonaného dokazovania.
28. Krajský súd sa stotožnil s názorom správcu dane, že nebola naplnená ani ďalšia kumulatívna podmienka priznania nároku na odpočet DPH, keď nebol v konaní predložený riadny účtovný doklad - faktúra v súlade s ust. § 71 Zákona o DPH, keď posudzovaná faktúra neobsahovala množstvá a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodaných služieb, naviac posudzovaná faktúra ani neodkazuje, že jej súčasťou je súpis prác. Z obsahu súpisu prác a dodávok nevyplýva, že by bol potvrdený vystaviteľom faktúry a z jeho obsahu nie je zrejmé, že sa viaže k posudzovanej faktúre. Ani z obsahu súpisu nemožno riadne identifikovať rozsah, množstvo prác aj vo vzťahu k ich časovému prevedeniu.
29. Podľa názoru krajského súdu nebola splnená ani zákonná podmienka vyhotovenia faktúry v súlade s ust. § 71 Zákona o DPH.
30. Platnosť alebo neplatnosť obchodnej zmluvy vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok odpočítania DPH v zmysle § 49 a nasledujúcich zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH nemá žiadnu relevanciu. Pre posúdenie veci je podstatné, aby bolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia osobou, ktorá toto zdaniteľné plnenie aj účtovala a ku kumulatívnemu naplneniu základných podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH v súlade so Zákonom o DPH, a to bez ohľadu na to či k plneniu došlo na základe platnej alebo neplatnej obchodnej zmluvy.
31. Súd konštatuje, že na prejednávanú vec, podľa názoru krajského súdu, nemá vplyv rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach vedených pod C-80/11 a C-142/11 vo veci Mahagében kft a Peter Dávid proti Nemzéti Adó-es Vámhivatal a ani nemohol vychádzať z právneho názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Sžf/1/2011 z 15. 03. 2011. Uvedené rozhodnutia nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec z dôvodu, že v posudzovanej veci dodávateľ žalobcu poprel existenciu dodávaného plnenia.
32. Žalobca dôkaznými prostriedkami nepreukázal opak skutkového zistenia správneho orgánu, i keď mal potenciu dôkazmi, a to výsluchom svedkov svojich pracovníkov, ktorí mali súčasne pracovať s pracovníkmi dodávateľa a následne výsluchom takto zistených a označených osôb tvrdenia konateľa JCO s. r. o. (Fojtíka) v úradnom zázname vyvrátiť, naviac žalobca nedisponuje faktúrou a prílohami s podrobným položkovým opisom druhu a ceny dodávaných služieb a tovarov od dodávateľa uvedeného vo faktúre a nepreukázal teda splnenie vecných a formálnych predpokladov pre uplatnenie a uznanie odpočtu DPH v posudzovanej faktúre, preto nie je možné uvádzané súdne rozhodnutia na prejednávanú vec, pri rozhodovaní, aplikovať.
33. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na obdobnú vec v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 20S/42/2013 a rozsudok z 03.09.2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžf/121/2013 zo dňa 29.01.2015. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že „samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia." Ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2 a § 52 Zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatnil odôvodnene, za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený."
34. Krajský súd poukazuje, že námietky žalobcu nespochybňujú zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Žalobné body nevyvracajú tvrdenie žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal, že posudzovanou faktúrou účtované plnenie, z ktorej faktúry si uplatnil odpočet DPH, fyzicky skutočne realizoval dodávateľ uvedený na faktúre.
35. Vzhľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je súladné so zákonom a neodchyľuje sa od ustálenej judikatúry súdov SR.
36. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ, tak tieto závery sú vytrhnuté z kontextu. Krajský súd konštatuje, že rozhodovacia činnosť súdov SR v obdobných veciach nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
37. Pokiaľ žalobca namietal skutočnosť, že nebol prítomný pri výsluchu konateľa Fojtíka a že správca dane vychádzal iba z úradného záznamu polície, ktorý mal učiniť Fojtík pred príslušnými policajnými orgánmi a ktorý ani Fojtík nepodpísal, krajský súd poukazuje, že sa nepodarilo zabezpečiť výsluch Fojtíka v konaní, i keď takúto snahu jednoznačne správca dane mal a snažil sa vykonať výsluch tejto osoby, preto sa ani žalobca výsluchu, ktorý sa neuskutočnil, nemohol zúčastniť. Ako krajský súd už konštatoval vyššie, adresu Antona Fojtíka, ktorý má trvalý pobyt v Q., bez bližšieho určenia, nebolo možné zistiť, preto nebolo možné vykonať výsluch tejto osoby.
38. Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že Anton Fojtík mal do 27.09.2006 uvádzanú adresu trvalého pobytu Q., P. XXX/XX, avšak od 27.09.2006 má uvedený typ pobytu trvalý, len Q., bez bližšieho označenia. Predmetom posudzovania boli vzťahy žalobcu so spoločnosťou JCO, s. r. o., v rokoch 2008-2009, kedy práve Anton Fojtík bol konateľom JCO, s. r. o. a mal v mene tejto obchodnej spoločnosti so žalobcom uzatvárať obchodno-záväzkové vzťahy, ktorých plnenia boli účtované aj posudzovanou faktúrou. Každý podnikateľ má možnosť preveriť si obchodného partnera, s ktorým podniká a preveriť si pravdepodobnosť hodnovernosti obchodných partnerov. Skutočnosti týkajúce sa trvalého pobytu Antona Fojtíka boli zrejmé už koncom roka 2006. Vzhľadom na uvedené, nemôže ísť na ťarchu správcu dane neumožnenie zabezpečenia výsluchu svedka Fojtíka, keď tento už od konca roka 2006 nie je kontaktný na konkrétnej adrese v Q.. Pokiaľ žalobca v roku 2008 a 2009 realizoval obchodno-záväzkové vzťahy, musela mu byť známa adresa, na ktorej kontaktoval konateľa JCO, s. r. o. - Antona Fojtíka, resp. iné kontaktné údaje. Preto sám žalobca mal možnosť a je predpoklad, že disponoval základnými údajmi, kde sa v r. 2008 a 2009 Anton Fojtík zdržiaval a z akých adries komunikoval. Sám žalobca si mal preveriť obchodných partnerov, s ktorými podniká, aj vzhľadom na rozsah vykonaných prác, v prejednávanej veci, je faktúra za viac ako 80.000,- Eur. Preto je nepravdepodobné, aby žalobca nedisponoval žiadnymi kontaktnými údajmi konateľa svojho dodávateľa, preto nemôže ísť na ťarchu postupu správcu dane skutočnosť, že nezistil informácie, z ktorých by bola zrejmá adresa pobytu Antona Fojtíka. Preto skutočnosť, že nedošlo k výsluchu Antona Fojtíka, nemožnosť klásť tejto osobe otázky, nemôže ísť na ťarchu správcu dane. Krajský súd nezistil pochybenia správcu dane ani žalovaného, ktorými by spôsobil ujmu na právach a právom chránených záujmoch žalobcu a že mu bolo odopreté právo na spravodlivý proces.
39. O náhrade trov konania súd rozhodol pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP tak, že neúspešnému žalobcovi trovy konania nepriznal. Trovy konania podľa § 168 SSP nepriznal súd ani žalovanému, pretože nebola splnená podmienka výnimočnosti.
40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.