Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_20CoE-18-2020.pdf
PDF · 113.74 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoE/18/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: F. Q., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. XXX, o vymoženie 156,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 7Er/758/2014-54 zo dňa 29.07.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora R.. K. W. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 44 ods. 3; 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, §§ 52 ods. 1, 3, 4; 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
3. Konštatoval, že žiadosťou podanou na súde prvej inštancie dňa 10.12.2014 súdny exekútor JUDr. C. V., PhD. požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V podanom návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a prihliadajúc na obsah Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 13.04.2011 pod sp. zn. III. ÚS 322/2010. Súd prvej inštancie uznesením, č. k.: 7Er/758/2014-41 zo dňa 05.10.2018 vylúčil JUDr. C. V., PhD. z exekučného konania vedeného pod sp. zn. 7Er/758/2014 (EX 41896). Oprávnený podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.05.2019 požiadal exekučný súd, aby poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. K. W..
4. Z predloženej zmluvy o úvere zo dňa 04.07.2012 súd prvej inštancie zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 200,- Eur ktorý sa povinný zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 33 Eur počnúc dňom 20.07.2012. Povinný bol v zmluve označený jednak ako živnostník, keďže zmluva obsahuje IČO, ako aj údaj o zápise v živnostenskom registri, ale aj ako fyzická osoba. Ak mal byť úver poskytnutý povinnému ako fyzickej osobe - podnikateľovi, nebolo potrebné uvádzať ďalšie údaje o povinnom ako fyzickej osobe. Pokiaľ sú však v zmluve o úvere takto uvedené údaje o dlžníkovi, t. j. súčasne ako o fyzickej osobe podnikateľovi, ale aj ako fyzickej osobe, potom nemožno urobiť jednoznačný záver o tom, že úver bol poskytnutý povinnému ako fyzickej osobe - podnikateľovi. Uvedené treba ustáliť napriek označeniu povinného v zmluve údajmi charakterizujúcimi fyzickú osobu podnikateľa (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, registrácia). Totiž zároveň predmetná zmluva má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy, obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka. Obsah zmluvy zjavne nesvedčí o tom, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom
formulári a všeobecné zmluvné podmienky skôr potvrdzujú skutočnosť, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu podriadenému, t.j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi, čo je typické pre spotrebiteľské zmluvy. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský právny vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (v tomto konaní oprávnený), pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je treba uplatniť výklad v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vzhľadom k tomu bez ohľadu na označenie zmluvy ako úverovej zmluvy, ktorá by sa mala podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, súd prvej inštancie dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie preto posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným vzhľadom na právny dôvod vzniku záväzku (uzavretie spotrebiteľskej zmluvy) za spotrebiteľský vzťah s dôrazom na ochranu spotrebiteľa. Z ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku je zrejmé, že tento ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter, pričom môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je tiež to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou takýchto zmlúv sú všeobecne formulované predtlačené ustanovenia, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
5. Zmluva o úvere ako aj rozhodcovská zmluva uzavreté medzi oprávneným a povinnou dňa 04.07.2012, predstavujú dve spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného v čase ich uzatvorenia, pretože každá z nich bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom a tieto zmluvy tiež spĺňajú druhý znak spotrebiteľských zmlúv spočívajúci v tom, že ich ustanovenia boli pre spotrebiteľa vopred pripravené. Pre naplnenie definície neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve musia byť súčasne splnené dve podmienky, musí ísť o ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a súčasne musí ísť o ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané. Pre platné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy sa vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 04.07.2012 však nebola individuálne dojednaná, nakoľko sa jedná o vyplnené tlačivo vopred pripravené oprávneným bez možnosti jeho zmeny, či úprav. Rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam. Z obsahu spisu zároveň nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona a že by príslušný zamestnanec oprávneného s odbornou starostlivosťou najprv poučil povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nemožno považovať za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Riešenie sporu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní dojednané v Rozhodcovskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou dňa 04.07.2012 spočíva na žalobcovi. Možnosť výberu je len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu oprávnený, pričom povinný ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ v takomto prípade nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú zmluvu ako celok preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide
o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno viesť nútený výkon rozhodnutia. Právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je platné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
6. Vzhľadom na uvedené exekučný súd konštatoval nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, ktorý má za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, čím je exekučný titul v rozpore so zákonom, a preto exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
7. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní namietal, že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko v čl. II ods. 1 umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa §17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní majú účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V danom prípade nedošlo k porušeniu ustanovenia § 17 Zákona o rozhodcovskom konaní, a teda k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, o čom svedčí aj odôvodnenie rozsudku Rozhodcovského súdu. Stály rozhodcovský súd povinnému (predtým žalovanému) riadne doručil všetky písomnosti. Oznámenie o podanom návrhu na začatie rozhodcovského konania, Výzvy na žalobnú odpoveď spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k návrhu na začatie rozhodcovského konania riadne, ku ktorým mal povinný možnosť sa vyjadriť. Pre rozhodcovské konanie je príznačná jeho písomná forma a preto miesto rozhodcovského konania nie je zásadné, a vzdialenosť od miesta konania nie je dôležitá. Povinný má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. V danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v Zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r) pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. v) Zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení zákona č. 394/2011 Z.z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje) nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Medzi oprávneným a povinnou bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Pokiaľ ide o zmluvu o úvere, oprávnený ako veriteľ dňa 04.07.2012 uzatvoril s povinnou ako dlžníkom pod obchodným menom F. Q., ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného IČOm: 46 705 104, Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Z vyššie uvedeného je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Povinná
prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania vlastnoručne podpísala, pričom tento prejav vôle je na prednej strany zmluvy o úvere a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne uvedený hneď vedľa podpisu dlžníka. Oprávnený disponuje vlastnoručne podpísaným prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na účel podnikania, a teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje povinnú a táto relevantnými dôkazmi nevyvrátila tvrdenia oprávneného, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že poskytnuté peňažné prostriedky použila na súkromné potreby. Avšak takéto tvrdenia sú účelové a nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zákonoch alebo dôkazných prostriedkoch, pričom oprávnený predložil dostatočný dôkazný prostriedok a to vlastnoručne podpísanie prehlásenie povinnej a povinná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a súd sa len na základe kritických vyjadrení povinnej priklonil k jej tvrdeniam. Oprávnený má za to, že skutočnosť, že Zmluva má povahu formulárovej (adhéznej) zmluvy ešte samo o sebe nevytvára predpoklad, že Zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú. Formulárová zmluva môže byť právnym dôvodom vzniku absolútneho obchodu (zmluvy o úvere). Oprávnený tvrdenia povinnej o tom, že pred uzavretím zmluvy nebola dostatočne informovaná o význame jednotlivých ustanovení a o tom aký budú mať pre neho (dožadujúc sa postavenia spotrebiteľa) jednotlivé časti zmluvy, za bezpredmetné. Obzvlášť ako to bola práve povinná, kto iniciovala uzavretie Zmluvy v danej podobe, tým že dobrovoľne uvádzala údaje týkajúce sa jeho podnikateľskej činnosti. Oprávnený uzatvára zmluvy o spotrebiteľských úveroch aj s osobami, ktoré sú živnostníkmi, ak na začiatku kontraktačného procesu prejavia túto vôľu, t. j. nekonajú v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Konanie povinnej nemôže byť na ujmu oprávneného. Povinná si zobrala predmetný úver na účel podnikania, peňažné prostriedky si prevzala a nemala proti tomu žiadne námietky. Ak zmluva určuje, že úver možno použiť iba na určitý účel, môže veriteľ obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov iba na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 OZ. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša povinný, a nie oprávnený. Pokiaľ sa povinný dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše povinný sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je, samozrejme, nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj oprávnený. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. Oprávnený s odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru uzatvoril zmluvu o úvere a oboznámil povinnú s jej jednotlivými ustanoveniami. Súd prvej inštancie zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Napriek tomu, že odcitoval zákonné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. neuviedol ani jediné tvrdenie, na podporu svojho rozhodnutia, z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú, napriek tomu, že dlžník sa jasne zaviazal, že ide o úver vzatý za účelom podnikania. Napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné a oprávnenému tak v zmysle došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom. Napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.
8. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň oprávnený žiadal úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 58 od. 5 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
10. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci rozhodol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi závermi, uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
11. Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľský, odvolací súd konštatuje:
12. Napriek tomu, že v zmluve o úvere je uvedené, že sa úver poskytuje na podnikateľské účely, právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania zmluvou o úvere súd prvej inštancie správne posúdil ako spotrebiteľský (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a úver poskytnutý povinnej za spotrebiteľský úver, a to z nasledovných dôvodov. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (je podnikateľom, pričom predmetom jeho činnosti je aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom) a mal preto postavenie veriteľa a dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Povinná je v zmluve označená ako podnikateľ, ale súčasne sú vyplnené aj jej údaje ako o fyzickej osobe - nepodnikateľovi. Zmluva obsahuje aj predtlačené prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, konkrétny účel podnikania však zo zmluvy nevyplýva. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť pritom preukázaný spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon podnikania, z ktorého nemožno vyvodiť, aký konkrétny súvis poskytnutý úver s podnikaním povinného mal. Skutočnosť, že povinná v čase uzavretia zmluvy bola podnikateľom neznamená, že úver nemôže byť spotrebiteľským. Aj fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, môže uzatvárať spotrebiteľské zmluvy, získanie oprávnenia na podnikanie automaticky nediskvalifikuje osobu z možnosti byť subjektom spotrebiteľských právnych vzťahov (spotrebiteľom). V posudzovanej zmluve bol dlžník označený okrem údajov charakterizujúcich ho ako podnikateľa aj údajmi identifikujúcimi ho ako fyzickú osobu, Vyhlásenie dlžníka v zmluve o tom, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon podnikania, bolo v zmluve vopred predtlačené oprávneným, a to tak, že vzhľadom na veľkosť písma je ľahko prehliadnuteľné. Vzhľadom na to nemožno bez ďalšieho (bez preukázania účelu uzavretia zmluvy) automaticky prijať záver, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou vyplývajúci z predmetnej zmluvy je právnym vzťahom nespotrebiteľským. Ak existuje čo i len pochybnosť o obsahu zmluvy, je potrebné ju vykladať podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka takým spôsobom, ktorý zabezpečí na jej obsah aplikáciu ustanovení spotrebiteľského práva. Dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru právneho vzťahu pritom zaťažuje veriteľa, preto by mal mať sám záujem na tom, aby zmluva, ktorej tlačivo sám vopred pripravil, preukazovala poskytnutie peňažných prostriedkov na účely podnikania bez akýchkoľvek pochybností, t. j. tak aby bolo jednoznačné, na aký konkrétny účel týkajúci sa podnikania sú peňažné prostriedky poskytnuté. Z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o typ zmluvy (vrátane úverových podmienok, ktoré sú jej súčasťou), ktorá bola vopred oprávneným pripravená pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka). Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi je teda typizovanou, štandardnou zmluvou(uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že dlžník obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť).Keďže oprávnený poskytnutie úveru povinnej na účely podnikania nepreukázal, zmluva o úvere je typizovanou zmluvou a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 3), bol úver poskytnutý oprávneným povinnej posúdený za spotrebiteľský úver s tým, že povinná mala pri uzatváraní zmluvy postavenie spotrebiteľa.
13. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinnou je formulárová. Oprávnený v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nepreukázal, že rozhodcovská zmluva bola v danom prípade individuálne dojednaná. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy spotrebiteľských zmlúv, za neprijateľnú podmienku sa považuje taká, ktorá je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán a je (musí byť) v neprospech spotrebiteľa. Takéto podmienky skúmal prvoinštančný súd, ktorý v súlade so zákonom posúdil rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú podmienku z dôvodu, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, je skôr o nevhodnom predložení zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, čo predstavuje nekaloobchodnú praktiku. V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie. Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok len kvôli zdanlivej možnosti voľby, pred ktorým orgánom bude strana uplatňovať svoje právo.
14. Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi, ak tak vehementne chce docieliť arbitrážny proces pre spotrebiteľa.
15. Odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2).
16. Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých obchodných praktikách“, články 5 a nasl.
17. Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu by si spotrebiteľ - povinná v tomto exekučnom konaní osobitne vyjednávala rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemala vedomosti a oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).
18. Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne zakázané dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície (porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO , bod. 25), by rovnako nemali byť žiadne pochybnosti. Z uvedeného (aj zo Smernice) teda vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.
19. Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvoinštančného súdu a platí to aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci. Rozhodcovskú zmluvu dohodnutú za daných okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva.
20. V prípade, ak rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávnený a povinnou za vyššie uvedených podmienok, platí záver, ku ktorému správne dospel v napadnutom uznesení súd prvej inštancie.
21. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).