Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoPr-2-2020.pdf
PDF · 142.22 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: T. K., nar. XX.XX.XXXX trvale bytom O. XXXX, XXX XX O., zastúpený Mgr. Dr. Anton Kušnír, advokát, so sídlom Y. G. XX, XXX XX Z., proti žalovanému: MOBIS Slovakia s.r.o., so sídlom MOBIS ulica 1, 013 02 Gbeľany, IČO: 35 876 557, zastúpený NEXUS advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 51 803 330, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, o vzájomnom návrhu na rozhodnutie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/10/2018-266 zo dňa 03. septembra 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výrokov napadnutých odvolaním - I., III., IV. p o t v r d z u j e.
Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním - II. ponecháva n e d o t k n u t ý.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 05.12.2017 zo strany žalovaného je neplatné. V ostatnej časti súd žalobu zamietol. Súd zamietol vzájomný návrh žalovaného, ktorým sa domáhal, aby súd rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Súd priznal nárok na náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.05.2018 domáhal, aby súd určil, že: skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 05.12.2017 zo strany žalovaného je neplatné a pracovný pomer uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.02.2011 medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Súd mal preukázané, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce listom zo dňa 05.12.2017, doručenie výpovede žalovanému bolo sporné. Ďalej súd zistil, že žalobca listom zo dňa 06.02.2018 oznámil žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával. Súd mal za to, že dvojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie tohto nároku na súde stanovená zákonom v § 77 Zákonníka práce bola dodržaná, nakoľko pracovný pomer na základe danej výpovede mal skončiť dňa 31.03.2018 /§62 Zákonníka práce/ a žaloba v tomto spore bola podaná na súd dňa 29.05.2018. Súd dospel k záveru, že preukázateľne
k oboznámeniu žalobcu s dôvodmi výpovede došlo a bolo umožnené žalobcovi vyjadriť sa k nim. Žalobca tvrdil, že nebol s dôvodmi výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny vopred oboznámený, žalovaný to poprel, keď poukázal na listinu označenú ako Záznam o vykonaní pohovoru o oboznámení sa s dôvodmi výpovede zo dňa 04.12.2017, z ktorého vyplýva klauzula, že žalobca sa odmietol k dôvodom výpovede vyjadriť, resp. prevziať si záznam. Svedkovia, ktorí boli prítomní za zamestnávateľa
- Ing. K., T. S. a PhDr. P. tohto úkonu boli v spore vypočutí. Súd na základe toho dospel k záveru, že preukázateľne k oboznámeniu žalobcu s dôvodmi výpovede došlo a bolo umožnené žalobcovi vyjadriť sa k nim. Na základe vykonaného dokazovania - výsluchmi svedkov V., PhDr. P. a Ing. K., ale aj oboznámením sa s listinou - výpoveďou predloženou súdu žalovaným súd mal preukázané, že výpoveď bola doručovaná žalobcovi na pracovisku na stretnutí so žalobcom za prítomnosti označených osôb, výpoveď bola prečítaná a následne ju žalobca odmietol prevziať, čo bolo potvrdené na rovnopise výpovede, ktorý zostal u žalovaného. Na základe vykonaného dokazovania - výsluch žalobcu, svedka K., svedka W. svedkyne V. súd nemal preukázanú neprítomnosť žalobcu na pracovisku po školení v čase od 14.00 hod. do 14.30 hod. ako je uvedené vo výpovedi. Okresný súd má za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom absencie žalobcu na pracovisku po skončení školenia od 14.00 hod. do 14.30 hod. Napokon významnou je otázka charakteru sankčného postihu pre kolegov K. a W., ktorí sa spolu so žalobcom zúčastnili školenia. Tento bol preukázateľne iný ako pre žalobcu - len ústne napomenutia a krátenie prémií. Žalobcovi v tejto súvislosti bolo dané písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny dňa 16.10.2017, došlo u neho ku kráteniu prémií a v konečnom dôsledku bola udalosť použitá ako jeden z výpovedných dôvodov. Súd ustálil, že v danom prípade žalobca svoje pracovné povinnosti neporušil. Pokiaľ výsledkom vykonanej práce žalobcu, jeho pracovného postupu bola chyba, chybne prijatý materiál, kvalitatívna chyba pri výkone práce prijímania materiálu, ide o neuspokojivý pracovný výsledok a zákonom požadovaný postup v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce je nasledovný: písomná výzva na odstránenie nedostatkov, pričom zo strany zamestnanca v primeranej lehote k náprave nedôjde. Žalovaný nepreukázal tento postup. Stanovenie času jednej hodiny na presun od lekára na pracovisko zostáva len v rovine subjektívneho tvrdenia žalovaného, nezohľadňuje čas kedy žalobca skutočne prevzal zdravotnú dokumentáciu od lekára, vzdialenosť od zastávky autobusu, cestovný poriadok autobusovej dopravy MHD ohľadom trasy od lekára do práce, trvanie samotnej jazdy v autobuse, príchod od zastávky autobusu na pracovisko. Súd má za to, že ide u žalovaného o zjednodušenú a všeobecnú predstavu trvania nevyhnutne potrebného času, ktorá skôr nasvedčuje účelovej minimalizácii tohto času v jeho prospech, aby to vyhovovalo jeho potrebám. Je potrebné si uvedomiť, že prevzatie zdravotnej dokumentácie realizoval žalobca na základe pokynu žalovaného na účel vykonania preventívnej prehliadky u podnikového lekára. Tento pokyn žalobca nepochybne splnil. Okresný súd konštatuje, že porušenie pracovnej disciplíny žalobcom preukázané nebolo, preto tento výpovedný dôvod nie je v súlade so zákonom. Pri výpovednom dôvode odmietnutia vykonania vykládky tovaru a nakládky vratných obalov dňa 12.06.2017 okresný súd konštatuje, že v danom prípade žalobca odmietol plniť pokyn nadriadenej, čo súd kvalifikuje ako základnej povinnosti zamestnanca, ako porušenie pracovnej disciplíny. Nie je podľa názoru súdu prípustné odmietnuť vykonať takýto pokyn nadriadeného a polemizovať, či sa práca stihne vykonať do skončenia pracovnej doby alebo nie. Súd má za to, že ide o porušenie pracovnej disciplíny menej závažné, jednorazového charakteru, bez závažných dôsledkov pre žalovaného, bez vzniku škody u žalovaného. Ako výpovedný dôvod bolo možné použiť len po splnení zákonného postupu v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ za bodkočiarkou Zákonníka práce. Pri výpovednom dôvode týkajúcom sa neprijatia materiálu dňa 13.07.2017 okresný súd konštatuje, že v prípade tejto udalosti skutkové tvrdenia strán sporu sú iného charakteru ako v predchádzajúcom prípade a nasvedčujú opätovne neuspokojivým pracovným výsledkom žalobcu, a nie porušeniu pracovnej disciplíny. Z hľadiska právnych následkov je situácia podobná ako v prípade chybného prijatie materiálu, kedy je neuspokojivá kvalita práce žalobcu / v tomto prípade je neuspokojivá kvantita práce/ - zákonom požadovaný postup v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce je nasledovný: písomná výzva na odstránenie nedostatkov, pričom zo strany zamestnanca v primeranej lehote k náprave nedôjde. Žalovaný nepreukázal tento postup. Vzhľadom k námietke týkajúcej sa nedodržania dvojmesačnej prekluzívnej lehoty pre uplatnenie porušenia pracovnej disciplíny ako výpovedného dôvod súd dospel k záveru, že ohľadom porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 12.06.2017 /žalobca sa dozvedel o porušení pracovnej disciplíny uvedeného dňa / je evidentné, že dvojmesačná subjektívna prekluzívna lehota uplynula ku dňu doručenia výpovede dňa 05.12.2018, ak by išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, podľa názoru súdu o taký prípad nejde. U menej závažného porušenia pracovnej disciplíny zákon vyžaduje písomné upozornenie a ďalšie porušenie pracovnej disciplíny v nasledujúcich 6 mesiacoch, t.j. do 12.12.2017, keď podmienka písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny splnená bola dňa 21.06.2017 /prvé menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny/, avšak žalobca sa už ďalšieho menej závažného porušenia disciplíny podľa názoru súdu nedopustil. Vzhľadom na skutkový stav sporu a jeho právne posúdenie súd uzavrel, že hmotnoprávne podmienky pre danie výpovede žalobcovi žalovaným listom zo dňa 05.12.2017 stanovené v § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce neboli splnené. Preto súd určil, že táto výpoveď je neplatná. K II. a III. výroku rozsudku súd uvádza, že nebol preukázaný naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer trvá ďalej, čo je zákonnou požiadavku v zmysle §137 písm. c/ CSP. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, nakoľko žalobca bol v spore o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru úspešný v celom rozsahu, keď súd tejto jeho žalobe vyhovel . Je pravdou, že výrok rozsudku obsahuje i zamietavé výroky vo veci samej, a to či už zamietnutie žaloby v ostatnej časti, ako aj vzájomného návrhu žalovaného, ktorým sa domáhal, aby súd rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie výrokov rozsudku II. a III., keď má za to, že došlo k naplneniu dôvodov hodných osobitného zreteľa, nakoľko gro sporu bola nepochybne žaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a ostatné uplatnené nároky hoci obsahovo nadväzujúce, predsa len okrajovo sa dotýkali podstaty sporu medzi žalobcom a žalovaným. Preto súd v súlade s ustanovením § 257 CSP priznal náhradu trov konania v celom rozsahu úspešnej strane sporu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru - žalobcovi.
2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti výrokom I., III. a IV. rozsudku. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov vyberal len tie skutočnosti, ktoré žalovaného stavali do nepriaznivého svetla a naopak, obhajovali postup žalobcu, pričom viaceré skutočnosti v dôkazoch ignoroval. Okresný súd prvej inštancie nedostatočne reagoval na zásadné tvrdenia žalovaného a na ich podporu predloženými dôkazmi, a akoby sa uspokojil len s tvrdeniami žalobcu. Z dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalobca v čase od 14.00 hod. do minimálne 14.17 hod. nebol na pracovisku a nevykonával prácu. Žalobca bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu dňa 06.10.2017 v čase od 14.00 hod. minimálne do 14.17 hod. prácu nevykonával. Podľa názoru žalovaného čas, ktorý strávil žalobca pri prevzatí zdravotnej dokumentácie, t.j. od 7.00 hod. do 11.46 hod. objektívne nie je časom nevyhnutne potrebným na prevzatie zdravotnej dokumentácie u lekára, ale čas nevyhnutne potrebný výrazne prekračuje. Žalobca vzhľadom na neprimeranú dĺžku vybavovania tejto záležitosti ničím nezdokladoval žalovanému, ako zamestnávateľovi, ani čas v ktorom čakal u lekára (t.j. príchod a odchod, ktorý bežne lekári zamestnancom potvrdzujú), ani nepreukázal, kedy nastúpil na autobus a na ktorý autobus, resp. ani inak dôveryhodne nezdokladoval, ako sa na pracovisko dopravil a prečo mu vybavenie predmetnej záležitosti trvalo dlhšie, ako nevyhnutne potrebný čas. V súvislosti so žalobcom tvrdenou diskrimináciou jeho osoby zo strany žalovaného, žalovaný považuje na tomto mieste zdôrazniť, že žalobca vo všetkých dôvodoch ním tvrdenej neplatnosti výpovede vidí diskriminačný postup žalovaného. Podľa názoru žalovaného sú tieto tvrdenia o „diskriminácii” a „šikane” účelovými tvrdeniami. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov opomenul pre rozhodnutie podstatné až rozhodujúce skutočnosti, ktoré pritom jednoznačne vyšli najavo z vykonaných dôkazov, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Nesprávne právne posúdenie žalovaný vidí v otázke posúdenia zákonnosti použitého výpovedného dôvodu súdom prvej inštancie, keď súd prvej inštancie niektoré zo skutkových udalostí vymedzených žalovaným ako porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu hodnotil ako neuspokojivé pracovné výsledky. Takéto nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sa týkalo opakovaného chybného prijatia materiálu v dňoch 17.10.2017, 25.10.2017 a 22.11.2017 (body 22., 23. a 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), ako aj neprijatia materiálu (resp. nesplnenia pokynu prijať materiál) dňa 13.07.2017 (body 30. a 31. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Ak je preukázané zavinenie zamestnanca, ide o výpovedný dôvod spočívajúci v porušení pracovnej disciplíny. Ak zamestnanec vedome porušuje pracovný postup, ktorý mu je známy, ide o porušenie povinnosti pracovať zodpovedne a riadne ako jednej zo základných povinnosti zamestnanca vyplývajúcej z § 81 písm. a) Zákonníka práce, a ako také musí byť hodnotené ako porušenie pracovnej disciplíny. Za tohto stavu je odôvodnený záver, že porušenie pracovných povinností vytknuté žalobcovi a spočívajúce v opakovanom chybnom prijatí materiálu v dňoch 17.10.2017, 25.10.2017 a 22.11.2017 (body 22., 23. a 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), ako aj neprijatí materiálu (resp. nesplnení pokynu prijať materiál) dňa 13.07.2017 (body 30. a 31. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) bolo konaním zavineným a teda že žalovaný postupoval vecne a právne správne, keď uvedené konania žalobcu považoval za porušenie pracovnej disciplíny. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie žalovaný konštatuje aj vo vzťahu k návrhu žalovaného, ktorým žalovaný žiadal - v prípade, ak súd prvej inštancie rozhodne, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 05.12.2017 bolo neplatné
- zároveň rozhodol, že od žalovaného ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Predovšetkým sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o neexistencii naliehavého právneho záujmu na určení, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Žalovaný ma za to, že v danom prípade netreba zamestnávateľom preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu, keďže existencia tohto záujmu je daná, resp. vyplýva už zo samotnej hmotnoprávnej úpravy ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce obdobne, ako je to v prípade návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že správanie sa žalobcu vo vzťahu k zaužívaným pravidlám morálky v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným bolo neakceptovateľné (svedkovia C. V., T. S. a Q. W. potvrdili, že žalobca sa správal vulgárne, arogantne a sarkasticky, používal nevhodné osobné poznámky, osočoval), teda dosahovalo takej intenzity, že ďalšie zamestnávanie žalobcu je skutočne spôsobilé ohroziť záujmy žalovaného ako zamestnávateľa spočívajúce v oslabení jeho autority ako aj autority jeho vedúcich zamestnancov, podkopanie pracovnej morálky, súdržnosť a efektivitu práce celého oddelenia. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie (t.j. rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/10/2018-266 zo dňa 03.09.2019) zmenil tak, že žalobu žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 05.12.2017 zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%. Ak sa odvolací súd s návrhom žalovaného na zmenu napadnutého rozhodnutia nestotožní, žalovaný navrhuje, aby na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnuté rozhodnutie (t.j. rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/10/2018-266 zo dňa 03.09.2019) zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie a zároveň priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. V prípade, ak odvolací súd napadnuté rozhodnutie (t.j. rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/10/2018-266 zo dňa 03.09.2019) vo výroku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru potvrdí, žalovaný navrhuje, aby odvolací súd vyhovel vzájomnému návrhu žalovaného a rozhodol, že od žalovaného ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával.
3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Žalobca sa plne stotožňuje s rozsudkom prvostupňového súdu, ktorý považuje za vecne a procesne správny, má za to, že rozhodnutie súdu bolo riadne odôvodnené, vychádzalo z dostatočne vykonaného dokazovania a skutkových zistení, pričom závery súdu sú analogické a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov v obdobných veciach, a preto odvolanie žalovaného považuje žalobca za nedôvodné. Žalobca uvádza, že zákonnú silu pripisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel rozumovej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov podľa čl. 15 CSP. Žiadna zo žalobcom namietaných skutočností v odvolaní neostala bez riadneho odôvodnenia súdom, žalobca v odvolaní iba opakuje tvrdenia, ktoré súd už vyhodnotil, neznamená to však, že ak ich nevyhodnotil v prospech žalovaného, tak sú nesprávne právne posúdené. Ku skutočnostiam namietaným žalobcom v odvolaní v bode 1. a 3. súd potvrdil diskriminačný postup žalovaného voči žalobcovi, nakoľko tento nezaobchádzal so všetkými zamestnancami rovnako v obdobnom postavení. Rozdielne zaobchádzanie súd vyhodnotil za neprípustné, čo vylučuje zákonnosť tohto výpovedného dôvodu. K bodu 2. odvolania žalobca uvádza, že tvrdené porušenie nedostavenia sa žalobcu na pracovisko po prevzatí zdravotnej dokumentácie z dôvodu vykonanej lekárskej prehliadky žalobca nijako nepreukázal, nepredložil žiaden dôkaz ani tvrdenie, ktorým by preukázal porušenie povinnosti žalobcu, pričom zdržanie sa, či tvrdená absencia pri vybavení nevychádzala z objektívnych skutočností. Žalobca tieto skutočnosti v konaní účinne vyvrátil a súd konštatoval, že porušenie pracovnej disciplíny žalobcom preukázané nebolo, preto tento dôvod výpovede nebol v súlade so zákonom. K otázke chybne prijatého materiálu 13.7.2017 k vykonaniu vykládky tovaru dňa 12.6.2017, súd žalovaným tvrdené skutočnosti vyhodnotil tak, že v oboch prípadoch sa z hľadiska právnych následkov konania žalobcu jednalo iba o neuspokojivé pracovné výsledky. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na skutkový stav sporu a jeho právne posúdenie súdom, súd výpoveď danú žalovaným žalobcovi listom zo dňa 5.12.2017, považoval za neplatnú, nakoľko neboli splnené dôvody podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP, a preto súd správne určil, tak ako sa žalobca v žalobe domáhal, že táto výpoveď je neplatná. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu, ktorý považuje za vecne a procesne správny, v zmysle intencií odvolacieho súdu a súlade s rozhodovacou praxou v podobných veciach, a to aj napriek skutočnosti, že nie všetky tvrdenia žalobcu boli súdom vyhodnotené v jeho prospech. K ďalším dôvodom, ktoré žalovaný uvádza vo svojom odvolaní sme sa súdu písomne a zároveň do zápisnice vyjadrili, súd sa s uvedenou argumentáciou dostatočne vysporiadal, a preto zotrváva na našich doterajších tvrdeniach a právnych stanoviskách. Na základe uvedených skutočností žiada, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp.zn.:
3Cpr/10/2018-266 zo dňa 3.9.2019, proti ktorému podal žalovaný odvolanie potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
4. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v žiadnom prípade nespochybňuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, avšak nestotožňuje sa s výsledkom aplikácie tejto zásady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, nakoľko, ako už podrobne uviedol v odvolaní a čo zároveň zdôrazňuje aj v tomto vyjadrení, podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie napriek skutkovým zisteniam, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, vzal do úvahy výlučne tvrdenia žalobcu, navyše skutkové zistenia aj nesprávne právne posúdil. Žalovaný v konaní riadne preukázal (najmä svedeckými výpoveďami) celkové správanie žalobcu na pracovisku, jeho prístup k plneniu pracovných úloh, osobný postoj k nadriadenej zamestnankyni, ale aj samotné porušenia pracovnej disciplíny. Tieto okolnosti boli zároveň dôvodom na postup žalovaného voči žalobcovi pri uložení nápravných opatrení po porušení pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, čo však žalobca automaticky považoval za diskriminačný postup. Taktiež žalovaný riadne preukázal skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede z pracovného pomeru. Napriek tomu, tieto skutkové zistenia zostali zo strany súdu prvej inštancie nepovšimnutými. Žalobca vo svojom vyjadrení odvolaniu tiež spochybňuje, že by bolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v nedostavení sa žalobcu na pracovisko po prevzatí zdravotnej dokumentácie. Žalovaný s týmto nesúhlasí, keďže čas, ktorý strávil žalobca pri vykonaní tejto činnosti t.j. od 7.00 hod. do 11.46 hod. objektívne (a nie subjektívne, iba z pohľadu žalovaného) nemôže byť časom nevyhnutne potrebným na prevzatie zdravotnej dokumentácie u lekára, ale tento čas nevyhnutne potrebný výrazne prekračuje. Žalovaný opakovane zdôrazňuje, že vyzdvihnutie zdravotnej dokumentácie, aj s presunom dopravným prostriedkom medzi Z. a R. (t.j. vzdialenosť cca. 11 km) žalobcovi trval takmer 4 hodiny a 18 minút. Žalovaný podotýka, že ide o čas zodpovedajúci viac ako polovici pracovného času, a to iba na vyzdvihnutie zdravotnej dokumentácie a dopravu na pracovisko. V ostatnom zopakoval skutočnosti uvedené v odvolaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný sa nestotožňuje s vyjadrením žalobcu k odvolaniu, s napadnutým rozhodnutím aj naďalej nesúhlasí a považuje ho za nesprávne. Pokiaľ ide o rozsah odvolania, ako aj odvolacie dôvody a ich podrobný rozbor, žalovaný týmto vyjadrením v celom rozsahu odkazuje na obsah odvolania, a zároveň navrhuje, aby odvolací súd vyhovel odvolaciemu návrhu tak, ako žalovaný v odvolaní uvádza.
5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV. podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V časti výroku nenapadnutého odvolaním
- II. ponecháva rozsudok nedotknutý.
6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
9. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:
11. Civilný sporový poriadok v rámci novej právnej úpravy zaviedol tzv. spory s ochranou slabšej strany (tretia časť, druhá hlava CSP), medzi ktoré zaradil aj individuálne pracovnoprávne spory, kde možno prejednávanú vec zaradiť. Ide zároveň o spory, v ktorých je súd povinný aplikovať odlišné procesné postupy od všeobecného sporového konania, vychádzajúc z toho, že prísne dopady kontradiktórneho koncentrovaného sporu na určité subjekty sú nežiaduce. Odôvodnenosť tohto postulátu spočíva v objektívnej hmotnoprávnej aj procesnoprávnej nerovnosti určitých subjektov práva, ktorú musí súd kompenzovať uplatnením osobitných procesných postupov divergentných od všeobecných procesných inštitútov sporového konania, inak by nebol naplnený účel sporového konania, ktorým je spravodlivá a rýchla ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv.
12. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť zavinené a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je potrebné vychádzať z intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Z uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti z pracovného pomeru a ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodných okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Obo 5/2011 zo dňa 26. októbra 2011)
13. K nedostaveniu sa na pracovisko po skončení školenia dňa 06.10.2017 odvolací súd uvádza, že výsluchom žalobcu, svedka K., svedka W. a svedkyne V. ani odvolací súd nemal preukázanú neprítomnosť žalobcu na pracovisku po školení v čase od 14.00 hod. do 14.30 hod. Svedok K. uviedol, že školenie skončilo skôr, aby niektorí zamestnanci stihli nastúpiť na druhú zmenu, presun z miesta školenia na pracovisko trval 20 minút, bolo nutné sa prezliecť v šatni, kde boli o 14.00 hod., mali dorobiť zmenu do 15.30 hod. Svedok W. uviedol, že školenie začalo o siedmej, skončilo okolo pol druhej, počas prestávky na pracovisku medzi 14.00 hod. a 14.10 hod. boli všetci traja - on, žalobca a kolega K. v bufete a po skončení prestávky išli na pracovisko, kde prišli o 14.20 hod. Aj podľa svedkyne V. školenie skončilo skôr o 13.45 hod., tesne pred 14.30 zaregistrovala, že menovaní nie sú na pracovisku, pričom pracovnú dobu majú do 15.30 hod., tak ich zháňala, hneď na to sa na pracovisko dostavili. Ing. P. sa v rámci svedeckej výpovede k tejto udalosti vyjadril, že žalobcu s kolegami po skončení školenia videl zdržiavať sa v jedálni. Odvolací súd dáva za pravdu okresnému súdu, ktorý vyslovil, že žalovaný nepodložil objektívne skutočný čas trvania školenia - jeho začiatok a koniec /malo trvať do 14.00 hod./, ani predpokladaný čas presunu z miesta školenia na pracovisko, ani predpokladaný čas prezlečenia sa v šatni. Toto sú údaje, ktoré sú žalovanému známe na rozdiel od súdu. Vyjadrenia k otázke presného času medzi svedkami nie sú v súlade. Žalovaný súdu tiež nepredložil doklad od školiteľa o plánovanom čase skončenia školenia, jeho skutočnom čase trvania a skončenia, dôvodoch predčasného skončenia školenia, ak k tomu došlo, informáciu či boli poskytnuté všetky prestávky, na ktoré majú zamestnanci nárok zo zákona. Tieto všetky skutočnosti môžu byť relevantné pri posudzovaní absencie žalobcu na pracovisku v rámci súvislostí celej udalosti. Vykonaním dokazovaním bolo preukázané, že žalobca o 14.18 hod. už pracoval. Svedkyňa V. neuviedla akú naliehavú pracovnú úlohu mal po skončení školenia plniť žalobca, resp. aké boli dôsledky
jeho absencie pre žalovaného, či mu následkom absencie žalobcu na pracovisku vznikla nejaká škoda, aký to malo vplyv na fungovanie prevádzky žalovaného. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom absencie žalobcu na pracovisku po skončení školenia od 14.00 hod. do 14.30 hod.
14. Okresný súd postupoval správne, keď zvážil tiež otázku charakteru sankčného postihu pre kolegov K. a W., ktorí sa spolu so žalobcom zúčastnili školenia. Tento bol preukázateľne iný ako pre žalobcu, pričom kolegovia K. a W. dostali len ústne napomenutia a krátenie prémií. Antidiskriminačný zákon vymedzuje priamu diskrimináciu ako konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo, alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Diskriminovaná osoba sa v tomto prípade stáva priamo terčom znevýhodňujúceho konania, je podrobená znevýhodňujúcemu prístupu, hodnoteniu či správaniu diskriminujúcej osoby v porovnaní s inými osobami v podobnej situácii. Zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch sa uplatňuje okrem iného v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi aj v oblasti prepúšťania /§ 6 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou/. Žalovaný v tomto smere súdu neobjasnil iné zaobchádzanie so žalobcom ako s jeho dvoma kolegami v rámci postihu, ktorý nasledoval po tejto udalosti. Takéto rozdielne zaobchádzanie je preto neprípustné. Tento postup žalovaného aj podľa odvolacieho súdu vylučuje zákonnosť tohto výpovedného dôvodu.
15. K výpovednému dôvodu nedostavenia sa žalobcu na pracovisko po prevzatí zdravotnej dokumentácie z dôvodu vykonania preventívnej lekárskej prehliadky u podnikového lekára odvolací súd uvádza, že rozsahu pracovného voľna - nevyhnutne potrebný čas na vyššie uvedený postup je potrebné vykladať komplexne s prihliadnutím na všetky objektívne skutočnosti. Preukázanie tohto dôvodu výpovede bolo na žalovanom. Podľa názoru žalovaného čas, ktorý strávil žalobca pri prevzatí zdravotnej dokumentácie, t.j. od 7.00 hod. do 11.46 hod. objektívne nie je časom nevyhnutne potrebným na prevzatie zdravotnej dokumentácie u lekára, ale čas nevyhnutne potrebný výrazne prekračuje. Odvolací súd je názoru, že toto tvrdenie žalovaného je čisto subjektívnym tvrdením. Žalovaný musí predovšetkým zohľadniť skutočnosti ako dopravné spojenie, cestovný poriadok, čakaciu lehotu v ambulancii, rešpektovanie pacientovho času a pod. Listina predložená žalovaným - karta cestujúceho preukazuje to, že v daný deň nebol na nej vykonaný žiaden záznam, samotná preprava autobusom však tým vylúčená nie je. Tento dôkaz nepreukázal porušenie povinnosti žalobcu. Ďalšou skutočnosťou je, že prevzatie zdravotnej dokumentácie realizoval žalobca na základe pokynu žalovaného na účel vykonania preventívnej prehliadky u podnikového lekára, pričom nie je možné, dovolené a spravodlivé, aby tento čas žalovaný ohraničil, nakoľko nie je možné, aby čas na prevzatie zdravotnej dokumentácie, či už žalobca alebo žalovaný, mohol ovplyvňovať len svojím subjektívnym konaním bez vplyvu vonkajších objektívnych faktorov. Odvolací súd je preto názoru, že v danom prípade k porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo.
16. Zákonník práce rozlišuje dva stupne intenzity porušenia pracovnej disciplíny, a to menej závažné a závažné porušenie pracovnej disciplíny. Stupeň intenzity/závažnosť porušenia pracovnej disciplíny posudzuje zamestnávateľ v závislosti od konkrétnych okolností, za ktorých zamestnanec porušil pracovnú disciplínu. V prípade súdneho sporu je však v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť o závažnosti porušenia pracovnej disciplíny len súd. Je potrebné si uvedomiť, akým dôležitým krokom je práve vyhodnocovanie porušenia pracovnej disciplíny. V prípade, ak by zamestnávateľ skončil pracovný pomer so zamestnancom z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny a zamestnanec by namietal na súde neplatné skončenie pracovného pomeru, súd preskúmava okolnosti porušenia pracovnej disciplíny a podľa zistených skutočností aj hodnotí závažnosť porušenia pracovnej disciplíny. Môže nastať situácia, že zamestnávateľ vyhodnotí porušenie pracovnej disciplíny ako závažné a okamžite skončí pracovný pomer so zamestnancom, avšak súd zhodnotí situáciu inak a nebude porušenie pracovnej disciplíny považovať za závažné porušenie a rozhodne, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej.
17. Vzhľadom na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer v prípade, ak ide o skutočne závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na základe ustálenej judikatúry súdov je zo strany zamestnávateľa okamžité skončenie pracovného pomeru akceptovateľné v situáciách, keď nie je možné
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby.
18. V aplikačnej praxi sa často s porušením pracovnej disciplíny zamieňa výpovedný dôvod neuspokojivého plnenia pracovných úloh (§ 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce). V prípade neuspokojivého plnenia pracovných úloh ide o objektívnu nemožnosť zamestnanca plniť pracovné úlohy k spokojnosti zamestnávateľa, zamestnanec neporušuje pracovnoprávne povinnosti, ale nie je schopný „kvalitne pracovať“. Zamestnávateľ nemusí preukazovať zavinenie zamestnanca tak, ako je to v prípade porušenia pracovnej disciplíny (nemusí preukazovať, či zamestnanec úmyselne alebo z nedbanlivosti neplní uspokojivo pracovné výsledky). V tomto prípade je potrebné skúmať, či správanie sa zamestnanca, ktoré nie je v súlade s pracovnými povinnosťami, dosahuje zavinenie (aspoň porušenie povinností z nedbanlivosti). Ak je preukázané zavinenie zamestnanca, ide o výpovedný dôvod porušenia pracovnej disciplíny. Zamestnávateľ môže uplatniť tento výpovedný dôvod až vtedy, ak bol zamestnanec upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných úloh a napriek tomu vytýkané nedostatky neodstránil. Upozornenie zamestnávateľa na neuspokojivé plnenie pracovných úloh musí byť písomné. Súčasne musí zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť primeranú lehotu, počas ktorej má zamestnanec možnosť zlepšiť svoj výkon práce. Až po splnení týchto podmienok môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď. Pri skončení pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny je najprv potrebné, aby si zamestnávateľ dohodol so zamestnancom (prípadne určil) jasné a zreteľné pracovné povinnosti a v prípade ich nedodržania zo strany zamestnanca mal zdokumentované všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa porušenia pracovnej disciplíny.
19. Pri výpovednom dôvode týkajúcom sa opakovaného chybného prijatia materiálu žalovaný tvrdil, že došlo k tomu trikrát, a to v dňoch 17.10.2017, 25.10.2017 a 22.11.2017, čím vznikli kvantitatívne rozdiely medzi systémovým stavom a skutkovým stavom, keď žalobca bol na chybovosť upozornený, avšak k náprave z jeho strany nedošlo. Svedkovia K., Y., C. potvrdili sankcie v prípade zistenia chybovosti pri prijatí materiálu, a to krátenie prémií a spísanie formulára pre zapisovanie chýb, keď písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny neuviedli. Odvolací súd dáva za pravdu okresnému súdu, ktorý uviedol, že sa opätovne jedná o postup žalovaného voči žalobcovi, ktorý je iný, keďže chybné prijatie materiálu v jeho prípade bolo posúdené ako porušenie pracovnej disciplíny a bolo použité ako výpovedný dôvod. Je logické, že v prípade nesplnenia očakávaní zamestnávateľa od zamestnanca na kvalitu či kvantitu vykonanej práce, táto môže sa prejavovať zo strany zamestnávateľa nespokojnosťou, čo je prirodzené, nakoľko zamestnávateľ má vytýčené svoje podnikateľské ciele, ktoré je možné dosiahnuť len s výkonnými zamestnancami a v prípade opaku môže to mať určitý vplyv na produktivitu práce a v konečnom dôsledku aj na jeho hospodársky výsledok. Napriek tomu je potrebné zdôrazniť, že Zákonník práce poskytuje právny prostriedok pre zamestnávateľa v takom prípade, a to je výpoveď z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov za splnenia zákonných podmienok. Zároveň toto ustanovenie chráni zamestnanca, keď dáva mu reálnu príležitosť zlepšiť svoju výkonnosť. Súd preto dospel k záveru o nezákonnosti tohto výpovedného dôvodu.
20. Pri výpovednom dôvode týkajúcom sa neprijatia materiálu dňa 13.07.2017 žalovaný tvrdil, že žalobca nesplnil pokyn nadriadenej prijať materiál v čase 13.30 až 15.30 hod., mal dostatok priestoru prijať materiál na dva dodacie listy, podľa nadriadenej žalobca maril prijímanie materiálu, nechával si na to čas, neponáhľal sa, zámerne brzdil prácu. V danom prípade sa odvolací súd stotožňuje s názorom okresného súdu, ktorý uviedol, že skutkové tvrdenia strán sporu opätovne nasvedčujú neuspokojivým pracovným výsledkom žalobcu, a nie porušeniu pracovnej disciplíny. Súd poukazuje, že nie je sporné medzi stranami, že žalobca plnil pokyn nadriadenej a prijímal materiál v danom čase, neodmietol plniť tento pokyn, výsledok jeho pracovnej činnosti však nezodpovedal požiadavke žalovaného - žalobca neprijal materiál v požadovanom rozsahu /na dva dodacie listy/ v striktne stanovenom čase / 13.30 hod. až 15.30 hod./, z uvedeného je zrejmé, že ide o hodnotenie pracovného výkonu žalobcu, výsledkov jeho práce žalovaným, a to negatívne hodnotenie. Z hľadiska právnych následkov je situácia podobná ako v prípade chybného prijatie materiálu, kedy je neuspokojivá kvalita práce žalobcu /v tomto prípade je neuspokojivá kvantita práce/ - zákonom požadovaný postup v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce je nasledovný: písomná výzva na odstránenie nedostatkov, pričom zo strany zamestnanca v primeranej lehote k náprave nedôjde. Žalovaný nepreukázal tento postup.
21. Okresný súd zamietol vzájomný návrh žalovaného, ktorým sa domáhal, aby súd rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Tento výrok je aj
podľa odvolacieho súdu nadbytočný, nakoľko súd rozhodol o určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a je nesporné, že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Odvolací súd dáva do pozornosti, že ustanovenie § 79 Zákonníka práce upravuje následky, ktoré vyvoláva právne relevantná skutočnosť, a to že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo súdom vyhlásené za neplatné. Za predpokladu, že zamestnanec svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe prejaví podaním žaloby o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zákonnej dvojmesačnej lehote a zároveň oznámi zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce, je takýto zamestnanec oprávnený požadovať náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Za obdobie, v ktorom zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu a neumožní mu pracovať, je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. V danom konaní si žalobca nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru neuplatnil, preto aj z tohto dôvodu sa odvolaciemu súdu javil požadovaný výrok ako nadbytočný. S argumentmi o oslabení pracovnej morálky sa už vysporiadal okresný súd, pričom odvolací súd poukazuje na bod 34 napadnutého rozsudku. 22. Okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, nakoľko žalobca bol v spore o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru úspešný v celom rozsahu, keď súd tejto jeho žalobe vyhovel. Okresný súd v plnom rozsahu odkázal na odôvodnenie výrokov rozsudku II. a III., keď má za to, že došlo k naplneniu dôvodov hodných osobitného zreteľa, nakoľko gro sporu bola nepochybne žaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a ostatné uplatnené nároky hoci obsahovo nadväzujúce, predsa len okrajovo sa dotýkali podstaty sporu medzi žalobcom a žalovaným. Preto súd v súlade s ustanovením § 257 CSP priznal náhradu trov konania v celom rozsahu úspešnej strane sporu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru
- žalobcovi. Odvolací súd sa s náhradou trov stotožňuje v celom rozsahu.
23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV. podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V časti výroku nenapadnutého odvolaním - II. ponecháva rozsudok nedotknutý.
24. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto odvolací súd priznal žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
25. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)