Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/91/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: F.. H. H., J.. XX.X.XXXX, G. I. H., M. X, zast. advokátom JUDr. Jurajom Ferenčíkom, so sídlom v Košiciach, Krivá 23, proti žalovaným: 1/ F. E., J.. XX.XX.XXXX, G. X. XXX a 2/ NAVI Group, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Národná trieda 49, IČO: 44 922 108, za účasti intervenienta na strane žalovaných: AXA pojišťovna a.s., so sídlom v Českej republike, Praha 2, Lazarská 13/8, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: AXA pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom v Bratislave, Kolárska 6, IČO: XX XXX XXX, zast. Advokátskou kanceláriou CLS Čavojský & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Zochova 6-8, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 708,38 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 29. marca 2018 sp.zn. v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7. januára 2019 sp. zn. a opravným uznesením zo dňa 20. februára 2019 sp. zn.

rozhodol:

M e n í rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 29. marca 2018 č. k. - 339 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7. januára 2019 č. k. - 387 a v spojení s opravným uznesením zo dňa 20. februára 2019 č. k. - 398 vo výroku II. o zamietnutí žaloby tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 622,69 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 21.3.2010 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti výrok II. rozsudku p o t v r d z u j e .

O d m i e t a odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku I. rozsudku.

Žalobca má proti žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

Štát má proti žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

Intervenientovi na strane žalovaných v 1. a 2. rade nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 29.3.2018 č.k. -339 rozhodol takto :

I. Žalovaní v l. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 85,69 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 85,69 € od 21.3.2010 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaným v l. a 2. rade nárok na náhradu trov konania nepriznáva. IV. Intervenientovi na strane žalovaných v l. a 2. rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75,82 %.

2. Súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom zo dňa 7.1.2019 č. k. - 387 doplnil napadnutý rozsudok o výroky, podľa ktorých: Štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,91%. Štát má voči intervenientovi na strane žalovaných v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,09%.

3. Súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 20.2.2019 č. k. - 398 opravil dopĺňací rozsudok v jeho záhlaví, pokiaľ išlo o označenie intervenienta na strane žalovaných.

4. Rozhodol tak potom, čo jeho skorší rozsudok zo dňa 9.9.2011 v časti, v ktorej zaviazal žalovaných solidárnym spôsobom k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 708,38 EUR spolu s 9% úrokom z omeškania ročne od 21.3.2010 do zaplatenia a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 822,28 EUR, bolo Krajským súdom v Košiciach ako odvolacím súdom zrušené a vec vrátená v rozsahu zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

5. Právne vec posúdil podľa ust. , a , a , , a , , , , a a a Nariadenia vlády SR č. . Mal za preukázané a medzi stranami sporu bolo nesporným, že žalovaný v 1. rade svojim zavineným protiprávnym konaním spôsobil škodu žalobcovi tak, že dňa 15.10.2009 ako vodič cúval s vozidlom Citroen Jumper EČV: H. XXX A. v Košiciach po účelovej komunikácii - parkovisku ul. Belehradskej, kde pri popisnom č. 4 narazil zadnou časťou vozidla do zadnej časti tam odstaveného vozidla Opel Meriva EČV: H. XXX P. vo vlastníctve žalobcu, ktorého vozidlo bolo nárazom posunuté do ďalšieho zaparkovaného vozidla zn. Škoda Octavia EČV: G. XXX V., pričom došlo k poškodeniu prednej časti vozidla Opel Meriva a k poškodeniu prednej a zadnej časti vozidla Škoda Octavia (táto náhrada škody nie je predmetom tohto konania), nakoľko nárazom došlo ku kontaktu zadnej časti s ochrannou klietkou na kontajnery. Mal tak za to, že u žalovaného v 1. rade sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti podľa ust. , t.j. porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Konštatoval, že prevádzateľom motorového vozidla Citroen Jumper bola a je žalovaná v 2. rade, ktorá je zodpovedná za škodu vyvolanú osobitnou povahou jeho prevádzky, pričom táto zodpovednosť za škodu spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti ( ). Konštatoval tiež, že sporný nie je ani rozsah škody na predmetnom motorovom vozidle, teda rozsah poškodenia zistený na základe záznamu z dopravnej nehody OR PZ v Košiciach, OOI, oddelenie dopravných nehôd zo dňa 14.12.2009 a kalkulácie opravy zo dňa 21.10.2009, čo potvrdil aj znalec Ing. Z. S., K.. v znaleckom posudku č. 56/2017 zo dňa 6.10.2017. Spornou však zostala výška skutočnej škody, ktorú sú žalovaní povinní žalobcovi nahradiť titulom vyššie uvedenej škodovej udalosti.

6. Poukázal v predmetnej veci na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého v zmysle pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia. Skutočnou škodou je ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ide vlastne o nastalé zmenšenie (úbytok) majetku poškodeného, predstavované majetkovými hodnotami potrebnými k uvedeniu do predošlého stavu. Pri stanovení výšky škody je preto potrebné zásadne vychádzať z nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu. Nie je pritom rozhodujúce, či poškodená vec je skutočne opravovaná a či je oprava aj dokončená. Z hľadiska rozsahu nie je spôsobená škoda v inej výške pre prípad, že poškodená vec je opravovaná a v inej výške pre prípad, že opravovaná nie je. Pri opraviteľnom poškodení veci skutočná škoda je predstavovaná nákladmi na nutnú opravu, aby sa vec uviedla do stavu, v akom bola pred poškodením. Zásada, že je potrebné vychádzať zo skutočnej ceny opravy, pokiaľ táto bola uskutočnená, platí iba za predpokladu, že oprava bola vykonaná v celom rozsahu, bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodnej udalosti a keď aj po oprave nie je cena veci nižšia než pred vznikom škody. V opačnom prípade výška skutočnej škody predstavuje súčet nákladov

na opravu a rozdielu cien veci pred poškodením a po oprave (R 25/1990 uverejnený v publikácii Přehled judikatury ve věcech náhrady škody str. 113).

7. Uviedol, že žalobca si u intervenienta na strane žalovaných ako poistiteľa uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 4.157,69 EUR, ktorá spočívala vo výške nákladov, ktoré musel vynaložiť na uvedenie predmetného motorového vozidla do stavu pred nehodou, ktorú preukázal faktúrou č. 520090894 zo dňa 2.12.2009 a kalkuláciou opravy zo dňa 21.10.2009, pričom intervenient (poisťovňa) nepriznal žalobcovi položku materiálovej konštanty lakovníckeho materiálu vo výške 246,85 EUR z dôvodu, že táto bola prekročená o 70% (priznal ju vo výške 130%). Intervenient ďalej od žalobcom uplatnenej náhrady škody odpočítal vplyv opravy na technickú hodnotu vozidla (amortizáciu) vo výške 461,53 EUR. Celkovo teda žalobcovi za žalovaných ako poistených uhradil sumu 3449,31 EUR (čo nie je sporné). Spornou ostala časť nároku na náhradu škody v žalovanej výške 708,38 EUR.

8. Potom, čo vyšpecifikoval škodu ako kategóriu občianskeho práva v zmysle judikátu R 55/1971, právne uzavrel, že opravu predmetného motorového vozidla vo vlastníctve žalobcu, ktorej cieľom bolo uvedenie poškodenej veci do pôvodného stavu, nebolo možné vykonať inak, ako použitím nových dielov, teda, že oprava bola vykonaná účelne a smerovala len k odstráneniu následkov škodovej udalosti, pričom nie je možné prenášať povinnosť k úhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a neodôvodene ho znevýhodňovať oproti škodcovi. Skutočnú škodu, ktorá vznikla žalobcovi, predstavujú náklady, ktoré musel vynaložiť na uvedenie vozidla do stavu pred nehodou.

9. Poukázal na závery znaleckého posudku č. 56/2017 zo dňa 6.10.2017 znalca F.. Z. S., K.., podľa ktorých všeobecná hodnota predmetného motorového vozidla pred jeho poškodením bola vo výške 5.864 EUR a výška skutočnej škody na motorovom vozidle predstavovala čiastku 3.535 EUR, pričom všeobecná hodnota predmetného motorového vozidla po škodovej udalosti sa znížila na sumu 2.329 EUR. Skutočnú škodu, ktorá vznikla žalobcovi, tak predstavujú náklady, ktoré musel vynaložiť na uvedenie vozidla do stavu pred nehodou, teda náklady vo výške 3.535 EUR (škoda, resp. náklady 3.535 EUR + všeobecná hodnota predmetného motorového vozidla po škodovej udalosti 2.329 EUR = všeobecná hodnota predmetného motorového vozidla pred jeho poškodením 5.864 €), pričom poisťovňa plnila poistné plnenie vo výške 3.449,31 EUR. Preto nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 85,69 EUR ako rozdiel medzi skutočnou škodou 3.535 EUR a plnením poisťovne považoval súd za dôvodný. Z tohto dôvodu uzavrel, že žalovaným vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi škodu vo výške tohto rozdielu 85,69 EUR.

10. K uplatneným úrokom z omeškania z dlžnej sumy právne uzavrel, že tieto bolo možné žalobcovi priznať iba od toho času, kedy sa žalovaní dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže pri nároku na náhradu škody nie je vymedzený čas plnenia, treba podľa ust. vychádzať z toho, že žalovaní sú povinní zaplatiť dlžnú sumu prvý deň potom, čo ich žalobca ako veriteľ požiadal o splnenie. Za kvalifikované požiadanie treba v tomto prípade považovať výzvu žalobcu zo dňa 6.2.2010, ktorá sa dostala do dispozície žalovaných, keďže na ňu reagovali listom zo dňa 24.3.2010, pričom v tejto výzve určil žalobcu lehotu splatnosti do 20.3.2010. Prvým dňom omeškania preto bude nasledujúci deň po dni splatnosti, t.j. 21.3.2010. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky bola k tomuto dátumu 1%. Súd teda žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 21.3.2010 do zaplatenia.

11. Vykonaným dokazovaním a s odkazom na príslušnú právnu úpravu dospel k záveru, že žaloba je v časti dôvodná a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 85,69 EUR spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 21.3.2010 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti nad sumu vo výške 85,69 EUR a priznaných úrokov z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol.

12. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ust. a a a tak, že žalobca mal vo veci úspech v pomere 12,09% k 87,91 % úspechu žalovaných s tým, že nakoľko žalovaní si náhradu trov konania neuplatnili, resp. im žiadne trovy nevznikli, preto súd žalovaným ich náhradu nepriznal.

13. O trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a intervenientom rozhodol podľa a s tým, že nakoľko žalobca mal úspech vo veci v pomere 12,09% k 87,91% úspechu intervenienta na strane žalovaných, priznal intervenientovi nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 75,82%.

14. Dopĺňací rozsudok, pokiaľ ide o priznanie náhrady trov konania štátu, odôvodnil potrebou nahradiť štátu tie trovy, ktoré štát platil v priebehu konania. Keďže v konaní neboli subjekty konania oslobodené od platenia súdnych poplatkov, v súlade s ust. priznal štátu náhradu trov konania osobitným spôsobom proti žalobcovi a osobitným spôsobom proti intervenientovi zohľadniac pritom pomer ich úspechu a neúspechu v konaní.

15. Proti tomuto rozsudku, vo vzťahu k všetkým jeho výrokom, v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podľa obsahu z odvolacieho dôvodu v zmysle ust. , teda z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, resp., aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Nesúhlasil so sumou, ktorú súd určil ako výšku škody, ktorá žalobcovi vznikla. Opätovne poukázal na to, že reálna škoda, t.j. úbytok na majetku žalobcu, tvorila žalovaná finančná čiastka 708,38 EUR a nie suma, ktorú určil znalec. Mal za to, že pokiaľ žalovanú sumu žalobca reálne musel uhradiť zo svojho majetku, táto bola poisťovňou schválená nepodmienene a bez výhrad, nebol dôvod na rozhodnutie v intenciách tak, ako bolo vydané. Opätovne dal do pozornosti zhodnotenie prejednané a schválené plénom Najvyššieho súdu SSR z 25.11.1976 Pls 2/76, v ktorom je uvedené, že „Pojem škody vykladajú súdy zhodne so stanoviskom uverejneným pod č. 55/1971 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi.“, majúc pritom za to, že prvostupňový súd ignoroval vyššie uvedené pri svojom rozhodovaní. Mal za to, že celá argumentácia žalobcu týkajúca sa výšky škody vychádza tiež z ustálenej európskej judikatúry, konkrétne sa opiera aj o rozhodnutie Ústavného súdu ČR II. 2221/07, podľa ktorého rozsah náhrady škody musí zohľadniť výšku všetkých nutných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť na obnovenie pôvodného majetkového stavu. V rozhodnutí je uvedené, že ak je za škodu považovaná ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a jej výška je daná rozdielom medzi majetkovým stavom poškodeného pred a po poškodení, musí aj rozsah náhrady škody zohľadniť výšku všetkých nutných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť k obnoveniu pôvodného majetkového stavu, v danom prípade k oprave vozidla tak, aby bol z technického hľadiska rovnako prevádzky schopné, ako pred škodovou udalosťou. Pokiaľ obnovenie pôvodného majetkového stavu nie je možné inak, než za použitia nových náhradných dielov, oprava bola prevedená účelne a smerovala len k odstráneniu následkov škodovej udalosti, nemožno preto prenášať povinnosť k úhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a neodôvodnene ho znevýhodňovať oproti škodcovi. Trval na tom, že skutočnou škodou sa rozumie zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so stavom, aký tu bol pred spôsobením škody. Nie je možné po poškodenom požadovať, aby doplácal na nehodu formou opravy vozidla, ktoré by inak poškodený nemohol v dôsledku zavinenia iného užívať. Poukázal na , podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda, pričom podľa ustálenej judikatúry sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu (R 55/1971). Skutočnou škodou je v tomto prípade cena opravy vozidla žalobcu. Vývoj judikatúry v obdobných prípadoch potvrdil aj nález Českého Ústavného súdu sp.zn. zo dňa 11.6.2014, v ktorom sa súd zaoberal otázkou škody na vozidle a zrušil rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 6.3.2013 č.j. -1053, ktorým súd žalobu zamietol. Súd konštatoval, že je nutné prihliadať na to, že skutočná hodnota havarovaného vozidla bude stále nižšia a oprava vozidla bola žalobcovi vnútená, keďže neporušil žiadny právny predpis. Pri určovaní škody nie je možné vychádzať len z technických parametrov vozidla, takýto postup, aký bol aplikovaný aj v tomto konaní pri rozhodnutí, úplne ignoruje fakt, že cena technicky rovnako vybaveného vozidla, ktoré nebolo havarované, bude stále nižšia, ako vozidla nehavarovaného, aj keď s iným množstvom laku. Uvedené rozhodnutie podrobne analyzuje spôsob, akým sa súdy musia vysporiadať s otázkou určovania skutočnej škody a jej náhrady s prihliadnutím na zhodnotenie havarovaných vozidiel. Mal za to, že je nereálne, proti logike, proti účelu zákona, rozhodnúť tak, že pri navýšení materiálovej konštanty bude žalobca doplácať na opravu vozidla, ktorá mu bola vnútená a navyše aj vopred schválená. Odvolanie podané tiež proti výrokom o náhrade trov konania odôvodnil tým, že nesúhlasí s výpočtom celkového úspechu žalovaných, pokiaľ ide o rozsah 87,91%. Mal za to, že pokiaľ žalobca bol strana sporu, ktorá mala vo veci čiastočný úspech, teda žaloba

bola opodstatnená, súd mal žalobcovi priznať čiastočné trovy vo výške 12,09% z predmetu konania, pretože uvedený postup vychádza z doterajšej rozhodovacej praxe súdov pri obdobných prípadoch.

16. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolanie žalobcu odmietnuť, žalobcu zaviazať nahradiť intervenientovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu, eventuálne rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že s poukazom na ust. a a , tiež na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu Košice zo dňa 29.11.2013 č. k. -168, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 9.9.2011 v jeho vyhovujúcej časti, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať v intenciách zrušujúceho uznesenia a doplniť dokazovanie spôsobom, ktorým bol odvolacím súdom v predmetom uznesení formulovaný. Samotný nesúhlas žalobcu s názorom vysloveným odvolacím súdom a s postupom v konaní, ktorý bol pre súd prvej inštancie záväzný, nie je sám o sebe dôvodom na to, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený alebo zrušený, ak je z vecnej a právnej stránky správny. Ak sa žalobca nestotožnil s právnym záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu, mohol zvážiť využitie mimoriadnych opravných prostriedkov, eventuálne podanie ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti poukázal na obsah zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, podľa ktorého len v prípade, ak vykonaným dokazovaním bude preukázané, že hodnota vozidla po uskutočnenej účelnej oprave smerujúcej výlučne k odstráneniu následkov škodovej udalosti sa dostáva na úroveň pôvodnej všeobecnej hodnoty tak, že všeobecná hodnota vozidla sa oproti stavu pred poškodením nezmenila, žalobcovi prislúcha peňažná náhrada nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu pred poškodením, t.j. náhrada nákladov na opravu. Za iných skutkových okolností výška škody nie je totožná s výškou nákladov vynaložených na opravu. Okrem toho v uznesení odvolací súd uviedol aj to, že ďalšou úlohou súdu prvej inštancie bude vykonať dokazovanie na preukázanie, či opravou motorového vozidla žalobcu po dopravnej nehode došlo k uvedeniu motorového vozidla do pôvodného stavu alebo či došlo k jeho znehodnoteniu, prípadne zhodnoteniu a v akom rozsahu. Pre tento záver je potrebné zistiť a porovnať všeobecnú hodnotu motorového vozidla pred poškodením a všeobecnú hodnotu motorového vozidla po jeho oprave, pričom v prípade nezhôd sporných strán v rozhodných skutočnostiach súd zváži vykonanie znaleckého dokazovania na tieto otázky a na zistenie výšky škody na motorovom vozidle žalobcu. V konaní medzi stranami sporu bola sporným iba výška skutočnej škody, ktorá žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a súd prvej inštancie vykonal vo veci znalecké dokazovanie ustanovením znalca F.. Z. S., K.., ktorý v znaleckom posudku č. 56/2017 zo dňa 6.10.2017 stanovil všeobecnú hodnotu motorového vozidla pred dopravnou nehodou na sumu 5.864 EUR, všeobecnú hodnotu motorového vozidla po dopravnej nehode a následne oprave na sumu 6.264 EUR a skutočnú škodu na motorovom vozidle zodpovedajúcu sume 3.535 EUR. Mal teda za to, že z takto vykonaného znaleckého dokazovania bolo v konaní jednoznačne preukázané, že vykonanou opravou došlo k zhodnoteniu motorového vozidla žalobcu a k zvýšeniu jeho technického stavu. Rovnako tak bola stanovená aj hodnota skutočnej škody vzniknutej na tomto motorovom vozidle. Rozdiel medzi plnením poskytnutým žalobcovi intervenientom (t.j. suma 3.449,31 EUR) a sumou zodpovedajúcou skutočnej škode stanovenej v znaleckom posudku (t.j. suma 3.535 EUR) bol predmetom prvého výroku rozsudku. Ďalej znaleckým dokazovaním bolo jednoznačne preukázané aj to, že skutočná škoda, ktorá žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, nezodpovedá sume vo výške 4.157,69 EUR ako tvrdil žalobca, ale zodpovedá sume vo výške 3.535 EUR, čím bolo skutkové tvrdenie žalobcu intervenientom účinne popreté. V nadväznosti na uvedené má intervenient za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav veci, na zistený skutkový stav aplikoval správnu normu a vec správne právne posúdil. Intervenient považuje rozhodnutie za zrozumiteľné, presvedčivé, náležite odôvodnené a vecne správne. V neposlednom rade mal za to, že z odvolacieho návrhu tak, ako ho formuloval žalobca, nie je zrejmé, čoho sa v odvolacom konaní domáha, naformulovaný petit je nezrozumiteľný, nie je z neho zrejmé, či sa jedná o petit eventuálny alebo alternatívny. Preto mal za to, že takto formulovaný petit nespĺňa náležitosti ust. , čo by malo viesť k odmietnutiu odvolania.

17. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

18. Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania zaoberal sa jeho prípustnosťou. Podmienkou prípustnosti odvolania je procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z , podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté a súčasne odvolanie je možné podať len voči rozhodnutiu, voči ktorému zákon odvolanie pripúšťa.

19. Pokiaľ žalobe, ktorej predmetom bol peňažný nárok, bolo čiastočne vyhovené, čomu zodpovedá výrok I., odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu (ktoré bolo podané proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku) voči vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (výrok I.) nie je procesne prípustné. Odvolanie žalobcu v tomto rozsahu bolo preto odmietnuté v súlade s ust. ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

20. V ostatnom rozsahu odvolania (výrok II. ako zamietavý výrok, a od neho závislé výroky o trovách konania a trovách štátu) Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, súčasne ako odvolanie s náležitosťami podľa ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku II. napadnutého rozsudku je čiastočne dôvodné.

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. mája 2020 o 9.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 19.5.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , .

22. Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda ide o odvolací dôvod podľa ust. .

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

24. Odvolací súd dospel k záveru, že bol naplnený uplatnený odvolací dôvod, pretože aj keď súd prvej inštancie aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho vyložil a nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

25. Predmetom konania je náhrada škody, spôsobená na motorovom vozidle žalobcu dopravnou nehodou, zavinenou žalovaným v 1. rade a zároveň spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, ktorého prevádzateľkou je žalovaná v 2. rade, pričom spornou v konaní bola výške skutočnej škody na haváriou poškodenom motorovom vozidle žalobcu.

26. Predmetom odvolacieho konania je tá časť ceny za opravu motorového vozidla, ktorú žalobca zaplatil opravovni a ktorá nebola poisťovňou uznaná v rámci plnenia z predmetnej škodovej udalosti a ktorá nebola následne ani priznaná napadnutým rozsudkom, t.j. suma 622,69 EUR, a k nej uplatnené príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania a tiež napadnutým rozsudkom v časti nepriznané úroky z omeškania zo sumy 85,69 EUR.

27. Dôvodná je odvolacia námietka žalobcu, podľa ktorej skutočnou škodou je v prejednávanom prípade cena opravy jeho vozidla. Aj keď nemožno vytknúť súdu, že sa riadil pokynmi vyjadrenými v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, jeho rozhodnutie nie je vecne správne, pokiaľ pri stanovení výšky skutočnej škody vychádzal výlučne zo záverov stanovených v znaleckom posudku bez toho, aby výšku skutočnej škody ustálil aj v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou súdov, ktorá predstavuje odklon od doterajšej súdnej praxe pri rozhodovaní o nárokoch na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou na vozidle.

28. Podľa ust. , uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

29. Podľa ust. , pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.

30. Skutočnou škodou v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by bolo nutné

vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ide vlastne o zmenšenie (úbytok) majetku poškodeného, predstavované majetkovými hodnotami potrebnými k uvedeniu do predošlého stavu. Pri stanovení výšky škody je preto potrebné zásadne vychádzať z nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu.

31. V prípadoch, keď uvedenie do pôvodného stavu nie je možné, nemožno uvažovať o určení skutočnej škody ako nákladov na uvedenie do pôvodného stavu. Avšak aj v tomto prípade vodítkom pre vyčíslenie škody je výška nákladov nutných k odstráneniu následkov toho, že uvedenie do predošlého stavu nie je možné. Tak je to napríklad pri úplnom zničení použitej veci, keď treba vychádzať z jej ceny v čase poškodenia s tým, že za čiastku zodpovedajúcu cene zničenej veci možno obstarať rovnakú alebo obdobnú vec. U motorových vozidiel pôjde o cenu, za ktorú možno skutočne kúpiť náhradnú vec.

32. V prípade poškodených vecí, ktorých uvedenie do pôvodného stavu je možné, nie je rozhodné, či poškodená vec je skutočne opravovaná a či je aj oprava dokončená. Z hľadiska rozsahu nie je spôsobená škoda v inej výške pre prípad, že poškodená vec je opravovaná a v inej výške pre prípad, že opravovaná nie je. Zásada, že je treba vychádzať zo skutočnej ceny opravy, pokiaľ táto bola uskutočnená, platí iba za predpokladu, že oprava bola vykonaná v celom rozsahu, bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodnej udalosti a keď aj po oprave nie je cena veci nižšia, než pred vznikom škody. V opačnom prípade výška skutočnej škody predstavuje súčet nákladov na opravu a rozdiel cien veci pred poškodením a po oprave (viď R 25/1990, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, vydávaných Najvyšším súdom ČR).

33. Výšku peňažnej náhrady, vyjadrujúcej náklady na uvedenie do pôvodného stavu, je preto potrebné zistiť a stanoviť objektívne a nezávisle na náhodných okolnostiach nesúvisiacich so škodovou udalosťou. Spravidla pôjde o cenu opravy, účtovanú v danom mieste a čase príslušnou opravovňou.

34. Pri opraviteľnom poškodení predmetu skutočnú škodu predstavujú náklady na nutnú opravu, ak sa vec uviedla do stavu, v akom bola pred poškodením. Ak opravou nebude odstránené nastané znehodnotenie, je možné žiadať tiež ďalšiu náhradu z tohto dôvodu.

35. Ako vyplýva z vyššie citovaného rozhodnutia R 25/1990 () v prípade opraviteľnej veci skutočnú škodu predstavujú náklady vykonanej opravy, ak táto bola uskutočnená účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodovej udalosti.

36. Pri čiastočnom poškodení staršej, použitej a čiastočne opotrebovanej veci sa musí prihliadnuť na obvyklú (trhovú) cenu veci v dobe poškodenia a na rozsah poškodenia, pričom od sumy vyjadrujúcej náklady na opravu veci sa podľa staršej judikatúry (napr. R 3/1984) musí odpočítať suma zodpovedajúca zhodnoteniu veci jej opravou oproti pôvodnému stavu. V prípade poškodenia motorového vozidla (nie nového) potom napr. nahradenie poškodených častí automobilu novými súčiastkami alebo dielcami predstavuje zhodnotenie veci. Podľa tohto názoru by neprihliadanie na uvedené zhodnotenie predstavovalo na strane poškodeného bezdôvodné obohatenie (pozri tiež , Veľký komentár 1. diel, I. Fekete, Eurokódex 2011, str. 1174).

37. Uvedené zásady platia aj pri stanovení skutočnej škody na cestných motorových vozidlách. Postup a spôsob výpočtu škody upravuje o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Podľa písm. C prílohy č. 6 vyhlášky je na stanovenie výšky škody rozhodujúca cena veci v čase poškodenia (s prihliadnutím na pokles ceny vyplývajúci z veku, amortizácie, funkčnosti, prípadne s prihliadnutím na vzrast ceny). Výška škody sa teda vypočíta ako tzv. skutočná škoda. Pri jej výpočte musí byť zohľadnené zlepšenie alebo zhoršenie technického stavu vozidla vykonanou opravou, prípadne jeho nezmenenie.

38. Najvyšší súd SR sa už vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 28.3.2013 zaoberal riešením otázky rozsahu škody v prípade vynaložených nákladov na opravu veci a toto jeho rozhodnutie predstavuje odklon od dovtedajšej súdnej praxe pri rozhodovaní o uplatňovaných nárokoch na náhradu škody, spôsobenej na vozidle dopravnou nehodou.

39. V tomto rozhodnutí sa dovolací súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní veci vzal do úvahy účel a zmysel ustanovení § 442 ods. 1 a § 443 Obč. zák. a

tieto vyložil tak, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy poškodeného vozidla, predstavuje hodnotu vynaložených nákladov na opravu vozidla bez zohľadnenia amortizácie pri tých náhradných dieloch, ktoré boli do vozidla zamontované ako nové. Vychádzal z úvahy, že v konečnom dôsledku poškodenie vozidla dopravnou nehodou a následne vykonaná oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Žalobca opravou iba obnovil stav vozidla, ktorý tu bol pred škodovou udalosťou a k vynaloženiu nákladov na vykonanú opravu bol žalobca donútený dopravnou nehodou. Žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody, za súčasného stavu, že žalovaný a ani vedľajší účastník na strane žalovaného nepreukázali, že by sa žalobca bezdôvodne obohatil, t.j., že by na opravu vozidla boli použité nové diely, ktoré nesmerovali k obnoveniu prevádzkyschopnosti vozidla, resp., že by nové diely s opravou poškodeného vozidla nesúviseli. Uplatnenie amortizácie by bolo porušením zásady nikoho nepoškodzovať. Účelom vyššie citovaných zákonných ustanovení je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona.

40. Odvolací súd podporne poukazuje na to, že rovnako Ústavný súd ČR vo svojom náleze zo dňa 19.3.2008 sp. zn. revidoval doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pokiaľ ide o určenie výšky škody na poškodenom (použitom) motorovom vozidle. Ústavný súd judikoval: Ak je za škodu považovaná ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a jej výška je daná rozdielom medzi majetkovým stavom poškodeného pred a po poškodení, musí aj rozsah náhrady škody zohľadniť výšku všetkých potrebných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť na obnovenie pôvodného majetkového stavu, v danom prípade na opravu vozidla tak, aby bolo z technického hľadiska rovnako prevádzkyschopné ako pred škodovou udalosťou. Pokiaľ obnovenie pôvodného majetkového stavu nie je možné inak ako použitím nových náhradných dielov, oprava bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodovej udalosti, nie je možné prenášať povinnosť k úhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a nedôvodne ho znevýhodňovať voči škodcovi. Je potrebné prihliadnuť i na to, že v prípade havarovaného vozidla, aj keď je opravené novými dielmi, je jeho skutočná škoda vždy nižšia ako pôvodná hodnota použitého vozidla. V neposlednom rade je potrebné vziať do úvahy i to, že poškodenému ono diskutabilné tzv. „zhodnotenie“ vozidla v podstate bolo protiprávnym konaním vnútené. V dôsledku škodovej udalosti sa tak dostáva do situácie, kedy hoci na rozdiel od vinníka škody si počínal v súlade s právom (v konkrétnom prípade neporušil právne predpisy), je nútený vynaložiť zo svojho značnú čiastku na to, aby svoje vozidlo mohol vôbec používať ako pred škodovou udalosťou.

41. Taktiež Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. zo dňa 11.6.2014 sa zaoberal otázkou výšky náhrady škody v prípade havarovaného vozidla. Poukázal na svoj nález sp.zn. zo dňa 19.3.2008 a uzavrel, že uhradenie celej ceny účelne vykonanej opravy, t.j. smerujúcej len k odstráneniu následkov škodovej udalosti, by malo byť pravidlom. K otázke samotnej účelnosti opravy uviedol, že možnosti nahradiť poškodené diely sú rôzne, buď ide o nahradenie novým dielom alebo použitým, značkovým alebo neznačkovým a existujú aj rôzne spôsoby, ako jednotlivé diely získať. Po poškodenom však nie je možné požadovať, aby hľadal náhradný diel vekovo zodpovedajúci dielu, ktorý bol nehodou poškodený. Vždy je potrebné zvažovať vplyv použitého daného dielu na bezpečnosť cestnej premávky. Nemožno totiž poškodeného nútiť, aby v snahe čo najviac znížiť náklady na opravu vozidla riskoval bezpečnosť svoju i ostatných účastníkov premávky na pozemných komunikáciách tým, že do vozidla nechá namontovať diel výrazne nižšej kvality alebo neznámeho pôvodu.

42. Ústavný súd Českej republiky aj vo svojom náleze sp. zn. zo dňa 27.4.2017 uviedol, že ustanovenia o rozsahu náhrady škody majú byť vykladané takým spôsobom, ktorý zahrnie všetky druhy nákladov, ktorým bol poškodený vystavený v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním škodcu a škodou vzniknutou na veci. Tieto náklady na opravu nemožno uznať iba v prípade, že by išlo o exces v konaní poškodeného, napr. príliš drahá alebo neefektívna oprava.

43. Podstatou odvolania je námietka, že súd nepriznal žalobcovi skutočnú škodu, ale iba sumu určenú znalcom, ktorá nezodpovedá reálnej škode(reálne vynaloženým nákladom na opravu vozidla), pričom poukázal na vývoj európskej judikatúry s odkazom na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. a .

44. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie sa riadil pokynmi odvolacieho súdu, keď po vrátení veci nariadil vo veci znalecké dokazovanie na stanovenie výšky škody na motorovom vozidle žalobcu v súvislosti s vykonanou opravou vozidla. Z napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, že súd prvej inštancie v konečnom dôsledku posúdil nárok žalobcu síce v súlade so závermi vypracovaného znaleckého posudku, súčasne bez toho, aby pri posúdení žalobou uplatneného nároku reflektoval na aktuálnu rozhodovaciu súdnu prax v naznačenom smere, ktorá prekonala, vzhľadom na časový odstup, tiež právne závery a usmernenia vyplývajúce zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. .

45. Aj keď podľa ust. platí, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, v súlade s článkom 2 bol súd prvej inštancie povinný rozhodnúť vec v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a v prípade, že táto sa medzičasom zmenila (v danom prípade ide o rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 28.3.2013 a na neho nadväzujúcu prax súdov nižšieho stupňa), bol povinný tak rozhodnúť v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou súdov.

46. Práve prejednávaná vec je prípadom, kedy rozhodovacia prax súdov upúšťa od prihliadania na tzv. zhodnotenie vozidla po vykonanej oprave dôvodiac, že uplatnenie amortizácie by bolo porušením zásady neminem laedere- nikoho nepoškodzovať. Účelom zákona, resp. zákonných ustanovení ( a ) je taký postup, aby sa poškodenému subjektu jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode so spravodlivým výkladom zákona.

47. Z hľadiska rozhodnutia v prejednávanej veci bolo významné, či žalobcom vynaložené náklady na opravu boli vynaložené v príčinnej súvislosti s odstraňovaním poškodení, ktoré vznikli dopravnou nehodou a či tieto boli primerané (účelné).

48. Súd vo svojom napadnutom rozsudku správne zhodnotil, že opravu motorového vozidla nebolo možné vykonať inak ako použitím nových dielov, teda že oprava bola vykonaná účelne a smerovala len k odstráneniu škodovej udalosti, pretože takéto právne zhodnotenie má oporu vo vykonanom dokazovaní.

49. Žalobca v konaní opakovane upriamil pozornosť na to, že obhliadka vozidla a záznam o obhliadke vozidla predstavujú zistenie rozsahu poškodenia vozidla a zároveň aj určenie technologického postupu a rozsahu opravy vozidla s tým, že poisťovňa odsúhlasila bez výhrad formou mailovej správy výšku opravy, ktorú vyčíslil autoservis.

50. Poisťovňa v rámci likvidácie predmetnej poistnej udalosti zisťovala rozsah povinnosti plniť so záverom, že poskytuje poistné plnenie vo výške 3449,31 EUR a že nepriznáva položku materiálovej konštanty lakovníckeho materiálu vo výške 246,85 EUR a nepriznáva vplyv opravy na technickú hodnotu vozidla vo výške 461,53 EUR (tzv. amortizácia). Poisťovňa tak, s výnimkou nepriznaných položiek, uznala žalobcom vynaložené náklady na opravu motorového vozidla, teda tiež účelnosť opravy a jej príčinnú súvislosť so škodovou udalosťou.

51. Ani zo záverov znaleckého dokazovania nevyplynulo, že by rozsah a povaha realizovanej opravy na motorovom vozidle žalobcu neboli v príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou. Pokiaľ ide o účelnosť vykonanej opravy z hľadiska použitia nových náhradných dielov (t.j. nepoužitia starších, resp. použitých náhradných dielov),odvolací súd upriamuje pozornosť na vyjadrenie znalca v znaleckom posudku č. 56/2017, ktorý uviedol, že aj v prípade, ak by bola oprava vozidla vykonaná s použitím starších náhradných dielcov, bola by výška škody kalkulovaná (napr. pri znaleckom skúmaní) ako s novými dielcami.

52. Pokiaľ teda žalobcom vynaložené náklady na realizovanú opravu motorového vozidla boli v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, pričom v konaní nebolo preukázané, že by išlo o exces v konaní poškodeného, napr. príliš drahá alebo neefektívna oprava, preto nebol dôvod na to, aby súd nestotožnil výšku skutočnej škody s nákladmi, ktoré žalobca vynaložil na opravu motorového vozidla. Žalovaní a ani intervenient nepreukázali, žeby vykonanou opravou vzniklo na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie, t.j. že by na opravu vozidla boli použité nové diely, ktoré nesmerovali k obnoveniu prevádzkyschopnosti vozidla, resp. že by s opravou nesúviseli. V konaní nebol preukázaný ani záver o výlučnom zhodnotení

vozidla po realizovanej oprave, pretože ako vyplýva zo záverov znaleckého posudku, v danom prípade došlo aj k zhodnoteniu a aj k znehodnoteniu vozidla. K zhodnoteniu došlo vo vzťahu k technickému stavu vozidla následkom použitia nových náhradných dielcov predpísaných výrobcom a k znehodnoteniu došlo následkom použitia rovnacieho rámu. Súčasne sa znížila predajnosť vozidla. Preto žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody. Opačný prístup k prejednávanej veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov žalobcom na opravu poškodeného vozidla za účelom jeho uvedenia do stavu pred poškodením, by bol tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri tiež Rozsudok NS SR zo dňa 28.3.2013 sp. zn. ).

53. V súlade s vyššie uvedeným zhodnotením a v súlade s uvedenou aktuálnou rozhodovacou praxou súdov (odvolací súd nespochybňuje, že rozhodovacia prax českých súdov netvorí judikatúru slovenských súdov; menované nálezy Ústavného súdu ČR boli odvolacím súdom použité podporne) odvolací súd v zmysle ust. sám rozhodol vo veci tak, že zaviazal žalovaných solidárnym spôsobom k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 622,69 EUR.

54. Priznaná suma predstavuje rozdiel medzi žalobcom vynaloženými finančnými prostriedkami na realizovanú opravu motorového vozidla poškodeného v príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou vo výške 4157,69 EUR a čiastkou 3535,- EUR, z ktorej suma 3449,31 EUR predstavuje dobrovoľné plnenie zo strany poisťovne a suma 85,69 EUR predstavuje súdom prvej inštancie priznanú peňažnú čiastku podľa rozsudku zo dňa 29.3.2018 (ktorej priznanie nebolo predmetom odvolacieho prieskumu).

55. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ odvolací súd zmenil zamietavý výrok (II. výrok) a zaviazal oboch žalovaných na zaplatenie sumy 622,69 EUR, súčasne pokiaľ výrokom I. napadnutého rozsudku, ktorý medzičasom nadobudol právoplatnosť, súd prvej inštancie zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 85,69 EUR, žalobcovi bola v predmetnom konaní priznaná suma spolu vo výške 708,38 EUR, ktorú si v konaní uplatnil predmetnou žalobou a ktorá spolu s čiastkou 3.449,31 EUR uznanou a dobrovoľne vyplatenou poisťovňou, predstavuje odvolacím súdom konštatovanú skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s opravou poškodeného motorového vozidla.

56. Podľa ust. a , dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

57. Podľa ust. Nariadenia vlády SR č. v znení účinnom do 30.6.2010, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

58. Podľa ust. , ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

59. Pretože žalovaní sú so zaplatením odvolacím súdom priznanej peňažnej čiastky stále v omeškaní, sú povinní popri istine zaplatiť žalobcovi tiež úroky z omeškania.

60. V súlade z citovaným ustanovením je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zák. ust. ukladá dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol na plnenie vyzvaný, resp. do

konca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní s plnením a veriteľovi vzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania.

61. V pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas plnenia, preto treba podľa ust. vychádzať z toho, že časom splnenia záväzku nahradiť škodu je prvý deň potom, kedy poškodený požiadal povinnú osobu o splnenie, resp. posledný deň lehoty určenej vo výzve na plnenie. Forma výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú formu. Časom splnenia záväzku nahradiť škodu je teda prvý deň potom, kedy poškodený požiadal povinnú osobu o plnenie, ak nie je ním určená iná (dlhšia) lehota na plnenie.

62. Nesprávny je preto právny názor vyjadrený intervenientom, podľa ktorého žalobcom uplatnený nárok v časti príslušenstva nereflektuje na ust. a o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uvedený zákon stanovuje lehotu na vykonanie prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť poistné plnenie a následne lehotu na vyplatenie poistného plnenia. Mal preto za to, že poisťovňa je povinná plniť až po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z rozhodnutia nevyplýva iná lehota na plnenie.

63. V prejednávanom prípade súd ale neposudzuje omeškanie intervenienta, pretože poisťovňa nie je žalovanou stranou. Preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je namieste ani zaoberať sa právnou úpravou, na ktorú v tejto súvislosti odkazuje intervenient.

64. V konaní nebolo sporným, a konštatoval to aj súd prvej inštancie vo svojom rozsudku, že žalobca vyzval oboch žalovaných na plnenie požadovanej čiastky 708,38 EUR ( v ktorej nepochybne je zahrnutá tiež odvolacím súdom priznaná suma 622,69 EUR) výzvou zo dňa 6.2.2010 s poskytnutou lehotou na plnenie do 20.3.2010, ktorá sa dostala do dispozície žalovaných, pretože títo na ňu reagovali listom zo dňa 24.3.2010. Prvým dňom omeškania je preto nasledujúci deň po lehote splatnosti, t.j. dátum 21.3.2010.

65. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky bola k 21.3.2010 vo výške 1%, preto odvolací súd žalobcovi priznal z dlžnej sumy 622,69 EUR tiež 9% ročný úrok z omeškania do zaplatenia.

66. V prevyšujúcej časti výrok II. napadnutého rozsudku je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. potvrdil.

67. Podľa ust. , ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

68. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania, tiež s prihliadnutím na to, že výrok I. napadnutého rozsudku nadobudol právoplatnosť, žalobca v konečnom dôsledku bol v celom konaní úspešný takmer v celom rozsahu a jeho neúspech bol iba nepatrný. Preto v súlade s ust. má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

69. Odvolaním nebol napadnutý dopĺňací rozsudok, t.j. výroky o trovách štátu, v súlade s ust. , ide však o výroky závislé od rozhodnutia o napadnutom II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

70. V priebehu konania vedeného na súde prvej inštancie, štátu vznikli trovy v podobe súdom priznanej a následne štátom vyplatenej odmene znalcovi, ktorý v konaní vypracoval znalecký posudok, a to v celkovej výške 202,19 EUR (po odpočítaní preddavku 200 EUR zloženého žalobcom). Štát má preto právo na ich náhradu, a to voči stranám sporu, podľa výsledku konania.

71. Žalovaní v 1. a v 2. rade boli neúspešní v tomto konaní, preto odvolací súd priznal štátu v celom rozsahu právo na náhradu trov konania práve voči nim, a to s vyjadrením ich solidarity.

72. Intervenientovi na strane žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí v konaní neboli úspešní, odvolací súd z tohto dôvodu náhradu trov konania nepriznal.

73. O konkrétnej výške priznaných práv na náhradu trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením.

74. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).