Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/163/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcu: N. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXXX/XX, XXX XX M., zastúpeného JUDr. Idou Cabanovou, advokátkou, so sídlom Mičinská cesta 35, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 005 787, proti žalovanému: Mesto Ružomberok, so sídlom Mestského úradu, Námestie A. Hlinku 1, 034 01 Ružomberok, IČO: 00 315 737, zastúpenému spoločnosťou: Alušic, s.r.o., so sídlom Madačová 1A, 034 01 Ružomberok, IČO: 50 648 420, o určenie vlastníckeho práva k prístupovej komunikácii, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. -336 zo dňa 26.04.2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. -336 zo dňa 26.04.2019 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.). Zároveň priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou zo dňa 21.12.2017 v znení jej zmeny zo dňa 28.03.2019 pripustenej súdom domáhal, aby súd určil, že prístupová cesta postavená na pozemku registra „C“ parcelné číslo 14227/11 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 36 m2 a pozemku registra „C“ parcelné číslo 14227/12 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 44 m2, nachádzajúcich sa v okrese M., obec M., katastrálne územie M., vzniknutých na základe geometrického plánu č. 20/2019 zo dňa 28.02.2019 vyhotoveného spoločnosťou BV PLAN, spol. s r.o., so sídlom Fačkov 72, Fačkov, IČO: 43 901 140, patrí do výlučného vlastníctva žalobcu. 3. Na základe vykonaného dokazovania, aplikujúc ust. , , a , ust. , STN 736100, a vety prvej, vety prvej o pozemných komunikáciách (cestný zákon), súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vlastníckeho práva k prístupovej ceste, ktorá je zákonnou požiadavkou podľa . Žalovaný totiž tvrdí, že ide o miestnu komunikáciu, ktorú považuje za svoje vlastníctvo, má ju tiež zaradenú do pasportu miestnych komunikácií a najmä svojím rozhodnutím v správnom konaní povolil zriadenie vjazdu z tejto komunikácie na susednú nehnuteľnosť pozemok parc. č. CKN 13664/2, a to na účely výstavby rodinného domu, resp. obsluhy rodinného domu a vjazd vozidla na spevnenú plochu pred rodinným domom. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti toto sporové konanie má pre žalobcu zmysel a je pre neho užitočné. Tieto skutočnosti vlastnícke právo žalobcu spochybňujú a preto je zrejmá neistota žalobcu ohľadom jeho vlastníctva k prístupovej ceste. Stav tejto neistoty možno odstrániť práve v tomto konaní o určenie vlastníckeho práva k predmetnej prístupovej ceste, kde výsledkom bude rozhodnutie o existencii jeho vlastníckeho práva. 4. Medzi stranami nebola sporná existencia pozemnej komunikácie - spevnených plôch na uvedených pozemkoch. Nebolo tiež sporné vlastníctvo pozemkov pod komunikáciou. Sporným zostal medzi nimi však druh pozemnej komunikácie, ako aj subjekt, ktorý ju vybudoval a okolnosti jej vybudovania. 5. Žalobca v spore tvrdil, že ide o prístupovú cestu vybudovanú svojpomocne jeho rodičmi v roku 1972 za účelom prístupu k ich rodinnému domu súp. č. XXXX postavenému ešte v roku 1961. Z tohto dôvodu rodičia žalobcu zbúrali svoju predzáhradku a predmetné pozemky vyasfaltovali asfaltom zakúpeným od Doprastavu, š.p. Žalobca ďalej tvrdil, že len po hranicu tejto cesty (pozemku) boli osadené obrubníky, vybudovaná verejná kanalizačná sieť, vykonávaná údržba a opravy cesty, odvoz komunálneho odpadu a osadenie verejného osvetlenia. Následne podľa tvrdenia žalobcu bola darovacou zmluvou táto prístupová cesta prevedená rodičmi na žalobcu v roku 2015. 6. Žalovaný tieto tvrdenia poprel, keď tvrdil, že ide o miestnu komunikáciu vybudovanú štátom v roku 1972 a následne na základe o obecnom zriadení a o majetku obcí došlo k prechodu vlastníctva štátu na obec, teda na žalovaného s tým, že cesta je zaradená do pasportu miestnych komunikácií, na ceste žalovaný vykonáva opravy a údržbu, sú v nej osadené verejné inžinierske siete. Zároveň poukázal na kód využitia pozemkov pod cestou, ako vyplýva zo zápisu v katastri nehnuteľností - 22, t. zn. ide o pozemky, na ktorých je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. 7. Prvoinštančný súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého ustálil, že predmetná pozemná komunikácia je účelovou pozemnou komunikáciou, vybudovanou rodičmi žalobcu slúžiacou na účely prístupu k rodinnému domu z miestnej komunikácie. Podľa o pozemných komunikáciách účelové komunikácie slúžia okrem iného spojeniu jednotlivých nehnuteľností s ostatnými pozemnými komunikáciami. Výsluchom žalobcu a svedkov - predovšetkým príbuzných žalobcu (matky Z. S., brat N. S., sestry Z. S. ml., manželky Mgr. V. S., svokry C. D.) mal súd preukázané, že sporná cesta sa budovala, keď sa začal stavať rodinný dom, boli tam len polia, zhrnuli zeminu a doviezli škváru. Otec žalobcu mal auto Tatru 57, s ktorou na túto cestu navážal škváru. Prístupová cesta bola budovaná až od terajšej ulice T. cez polia smerom na ulicu D.. Bola to príprava na prístup k rodinnému domu. Cez cestu sa realizovala stavba rodinného domu rodičov a tiež domov ich susedov. Následne v roku 1978 asfaltoval Doprastav, ulicu T., rodičia žalobcu si dali vyliať asfalt na ich pozemok (na vlastné náklady), ktorý si následne upravili a v ďalšej časti ich pozemku (pôvodne záhrada) si vysypaním štrku na pozemok vybudovali otočku. Uvedené tvrdenia žalobcu a označených svedkov preukazuje i fotodokumentácia predložená žalobcom súdu do spisu. Fotografie zachytávajú popísaný skutkový stav - pred začatím výstavby rodinného domu rodičov žalobcu, kde je pozemok oplotený a okolo sú pozemky využívané na poľnohospodárske účely. Vtedy neboli v okolí postavené žiadne domy a nebola vybudovaná ulica. Na fotografiách sú tiež zachytení rodičia žalobcu pri práci na výstavbe domu, vrátane vozidla otca žalobcu určeného na prepravu materiálu. Fotografia z neskoršieho obdobia (po roku 1961) zachytáva už postavený dom s prístupovou cestou v popredí - v tom čase ešte bez asfaltového povrchu. Z uvedeného vyplýva, že rodičia žalobcu nemali zabezpečený prístup k svojmu rodinnému domu, či už počas výstavby, ale aj po jej ukončení. Boli odkázaní len na svoju aktivitu pri budovaní cesty, keďže to bola pre nich nevyhnutnosť. Inak by stavba rodinného domu a ani jeho riadne užívanie neboli možné, najmä s prihliadnutím na značnú vzdialenosť od vybudovanej miestnej komunikácie a poľnohospodárske pozemky v okolí rodinného domu. Konajúci súd nezistil ústretovosť štátu vo vzťahu k riešeniu tohto problému rodičov žalobcu, ani akýkoľvek jeho úkon s cieľom vybudovať cestu. 8. V spore boli vypočutí aj svedkovia, ktorí budovanie cesty rodičmi žalobcu spochybňovali. K otázke rozhodnutia rodičov, prejavenia ich vôle vybudovať pozemku v ich vlastníctve prístupovú komunikáciu a za tým účelom vykonaným konkrétnym krokom, sú však podľa názoru konajúceho súdu relevantné v prvom rade výpovede ich príbuzných, keďže títo dlhodobo žili v ich blízkosti, boli s nimi často v kontakte a preto mohli tieto skutočnosti bezprostredne vnímať, dokonca byť na nich priamo zúčastnení, napr. účasťou na konkrétnych prácach na budovaní cesty, na rozdiel od iných svedkov - osôb, ktorí s rodičmi žalobcu v takom rozsahu do kontaktu neprichádzali a otázka tejto prístupovej cesty sa ich tak priamo a vážne nedotýkala (išlo o prvý rodinný dom v danej lokalite, v okolí iné domy v tom čase ešte postavené neboli) a ich vedomosť v tomto smere bola obmedzená. Samotné príbuzenstvo svedkov nemôže nasvedčovať nevierohodnosti ich svedeckej výpovede, všetci svedkovia boli poučení o ich povinnosti vypovedať pravdu a o trestných následkoch nepravdivej svedeckej výpovede. Uvedené sa týka aj čestných prehlásení osôb predložených žalovaným do spisu. 9. Obrana žalovaného v tomto spore neobstojí, nakoľko v prípade výstavby miestnej komunikácie, (ako vo svojom vyjadrení uvádza samotný žalovaný), v tom čase platná a účinná právna úprava stanovila konkrétne požiadavky pre zriadenie miestnej komunikácie predovšetkým vydanie stavebného povolenia. Žalovaný však nepreukázal ich splnenie jeho právnym predchodcom - štátom. V tomto smere bolo dôkazné bremeno na žalovanom. Z vykonaného dokazovania však zriadenie miestnej komunikácie štátom na predmetných pozemkoch vo vlastníctve žalobcu nevyplynulo. Žalovaný k tomu nepredložil žiadnu dokumentáciu, žiadne plány, rozhodnutia - stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie vydané pre štát na výstavbu miestnej komunikácie na predmetných pozemkoch. Rovnako chýba súhlas vlastníkov predmetných pozemkov s výstavbou miestnej komunikácie. Žalovaný v spore tvrdil, že štát vybudoval miestnu komunikáciu na predmetných pozemkoch vo vlastníctve rodičov žalobcu, obmedzil ich vlastnícke právo. Na druhej strane však nepredložil súdu akékoľvek rozhodnutie o nútenom obmedzení ich vlastníckeho práva, resp. o vyvlastnení sporných pozemkov. Žalovaný pritom spochybňuje vlastníctvo žalobcu k prístupovej ceste práve z dôvodu nepovolenia výstavby komunikácie. Záznam z MNV datovaný z 25.05.1964 z rokovania k otázke budovania cesty medzi otcom žalobcu a Z. H. nie je dôkazom o budovaní cesty právnym predchodcom žalovaného. Nasvedčuje len potrebe vybudovania takejto cesty a aktívneho prístupu zo strany vlastníkov okolitých pozemkov. V nadväznosti na toto rokovanie nevyplynuli žiadne konkrétne kroky zo strany právneho predchodcu žalovaného ohľadom budovania tejto cesty. Ani dopytom na Ministerstvo dopravy a výstavby SR vykonaného na návrh žalovaného sa nepodarilo túto otázku objasniť. V nadväznosti na uvedené tvrdenia žalovaného o prechode vlastníctva štátu k miestnej komunikácii na žalovaného na základe zákona, o zaradení tejto pozemnej komunikácie do pasportu miestnych komunikácií žalovaným a následne o výkone údržby a opráv komunikácie žalovaným sú pre rozhodnutie v tejto veci irelevantné. 10. V zmysle ustanovenia predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci. V zmysle , veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. Nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Podľa , súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. Stavba nie je súčasťou pozemku. Vzhľadom na túto právnu úpravu bolo potrebné vyriešiť - otázku, či v danom prípade existujúcej pozemnej komunikácie ide o stavbu ako o samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov alebo len o určitým spôsobom spracovaný pozemok, ktorý slúži ako pozemná komunikácia. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. , (ktoré sa zaoberá obdobnou otázkou), aj miestna komunikácia by mohla byť samostatnou vecou v právnom zmysle odlišnou od pozemku, na ktorom sa nachádza, za predpokladu, že by ju bolo možné kvalifikovať ako stavbu v zmysle občianskeho práva. To znamená, že právne vzťahy k miestnej komunikácii nemusia byť vždy totožné s právnymi vzťahmi k pozemku, na ktorom bola miestna komunikácia zriadená. o pozemných komunikáciách rozlišuje vlastníctvo pozemkov pod komunikáciou od vlastníctva samotnej komunikácie. Preto možno na pozemné komunikácie v zásade prihliadať ako na samostatné predmety občianskoprávnych vzťahov. Riešenie hraničných prípadov, či pôjde o stavbu ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov alebo len o určitým spôsobom spracovaný pozemok, ktorý slúži ako pozemná komunikácia, je nutné posúdiť podľa jednotlivých okolností prípadu na základe riadnej zdôvodnenej úvahy súdu. Jednou z možností riešenia je vychádzať z vytvoreného povrchu miestnej komunikácie, t.j. ak povrch bude vytvorený tak, že jeho odstránenie nebude možné bez jeho zničenia, resp. aspoň podstatného zhoršenia zjazdnosti, možno túto komunikáciu kvalifikovať ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov (J. Spáčil, PR 2007, č. 2, s. 74). V nadväznosti na uvedené konajúci súd poukázal dokazovanie, ktoré vykonal na mieste samom obhliadkou i oboznámením sa s fotografiami založenými v spise, ktoré zachytávajú spornú pozemnú komunikáciu. Obhliadkou súd zistil, že cesta má asfaltový povrch v časti po hranicu, kde sa nachádza oporný múr vybudovaný žalobcom, oddeľujúci jeho pozemok od vedľajšieho pozemku. Tento povrch je však s preboreniami a zakriveniami, nie je v súvislej vrstve a je narušený. Podľa vyjadrenia žalobcu je to spôsobené jej podkladom. V ďalšej časti je sporná komunikácia vytvorená len vysypaným štrkom, kamením, resp. je tvorená zeminou, či porastom trávy. Z výsluchu žalobcu a svedkov vyplynuli tvrdenia týkajúce sa postupu pri budovaní komunikácie - odhrnutie zeminy, vysypanie štrkom, rozhodenie asfaltu, resp. úprava asfaltu bez vytvorenia podkladu určitej hĺbky, a bez použitia valca. Svedkovia uviedli, že asfaltu je tam málo, len tak, aby to nebolo blatisté. Podľa názoru okresného súdu technologický postup použitý pri výstavbe cesty rodičmi žalobcu nepredstavuje dostatočný základ pre vybudovanie riadneho cestného telesa, t.j. cesty, ktorá by mohla byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov a nasvedčuje skôr len o určitom spôsobe spracovania pozemku, jeho určitej úprave z ich strany na nimi stanovený účel zabezpečenia prístupu k ich rodinnému domu. Práce na budovaní cesty boli vykonávané rodičmi žalobcu, resp. ďalšími príbuznými svojpomocne, bez účasti odborníka na túto oblasť. Tomuto záveru zodpovedá očividne závadový stav cesty zistený pri obhliadke vykonanej súdom v časti cesty, v ktorej sa nachádza asfalt s množstvom preborení a narušením jej povrchu. V časti cesty, kde došlo k spevneniu len vysypaním štrku už podľa názoru súdu vôbec nemožno uvažovať o ceste ako samostatnom predmete občianskoprávnych vzťahov, ale len o určitom spôsobe spracovania pozemku na účely prístupu k rodinnému domu. Aj keď podľa názoru súdu kritérium kvality cesty samo o sebe nie je určujúce pri posudzovaní otázky, či sa jedná ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov alebo nie, no v spojení s okolnosťami budovania cesty, použitým postupom môže prispieť k jej riešeniu. Ďalej súd akcentoval, že tieto argumenty sú relevantné z hľadiska súkromného práva, no vôľa rodičov žalobcu zriadiť komunikáciu na účely prístupu k ich rodinnému domu bola nepochybne prejavená bez ohľadu na to, aký si zvolili postup na vybudovanie spornej komunikácie. 11. Na základe uvedených skutočností prvoinštančný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade pozemná komunikácia - prístupová cesta nie je samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, jedná sa len o súčasť pozemku a preto uplatnený nárok žalobcu na určenie vlastníckeho práva k tejto komunikácii je neoprávnený a bolo nutné jeho žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 12. Nad rámec predmetu konania súd poznamenal, že rodičia žalobcu zriadili pozemnú účelovú komunikáciu na účely prístupu k ich rodinnému domu (nešlo o komunikáciu v uzavretom priestore alebo uzavretom objekte), čo vyplynulo zo samotnej žaloby a zároveň bolo aj v spore preukázané. Týmto momentom sa stala táto pozemná komunikácia verejnou a vzťahuje sa na ňu všeobecné užívanie pozemnej komunikácie podľa § 6 citovaného zákona. Všeobecné užívanie pozemných komunikácií nie je inštitútom súkromného práva, ale ide o verejnoprávne oprávnenie, ktoré nemožno obmedziť na základe jednostranných úkonov subjektov práva. Toto užívanie sa neopiera o občianskoprávne predpisy, ale o zákon o pozemných komunikáciách. Žalobca však nekoncipoval svoju žalobu na ochranu vlastníckeho práva ako žalobu na zdržanie sa zásahov do jeho vlastníckeho práva zo strany tretích osôb, ale uplatnil nárok na určenie vlastníckeho práva k ceste, preto je táto argumentácia nadbytočná. Nanajvýš v konečnom dôsledku by mohla ovplyvniť posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v tom smere, že tento nebude daný, keďže okruh subjektov užívajúcich túto komunikáciu zriaďovateľ účelovej pozemnej komunikácie, resp. jeho právny nástupca nemôže obmedziť a preto by zmysel sporu o určenie vlastníckeho práva bol otázny. 13. Námietka žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore odôvodnená tým, že darovacia zmluva uzavretá v roku 2015 medzi rodičmi žalobcu a žalobcom je neplatná pre nedostatok písomnej formy, je bezvýznamná práve s poukazom na skutočnosť, že v prípade predmetnej pozemnej komunikácie, (ako súd uzavrel vyššie), nejde o samostatnú vec, nejde o nehnuteľnosť, preto ani nemôže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, teda ani darovania, je to možné len ako súčasť pozemkov. 14. O trovách konania rozhodol okresný súd v súlade s ust. a a tak, že priznal žalovanému, ktorý mal plný úspech v spore nárok na ich náhradu voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a súčasne prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 16. Odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že k podaniu určovacej žaloby na súd ho viedlo to, že jeho právni predchodcovia si od roku 1961 pre potreby dodávania stavebného materiálu na stavbu rodinného domu a parkovania motorových vozidiel, ktoré dodávali na stavbu materiál, na pozemkoch pred ich rodinným domom až po hlavnú cestu postavili prístupovú komunikáciu (vtedy vyvozenú štrkovým materiálom z neďalekého lomu nákladným autom zn. Tatra), a to v tom rozsahu, v akom je plocha vymedzená v žalobnom petite, t.j. na pozemku CKN parc. č. 14227/11 (ako odstavná plocha na parkovanie vozidiel a skladovanie materiálu) a pozemku CKN parc. č. 14227/12 (ako prístup k rodinnému domu). Následne v rokoch 1978 až 1979 sa asfaltovala cesta až po rodinný dom žalobcu, a to Doprastavom, š.p., ale len po hranicu pozemku CKN parc. č. 14227/12, na ktorú si právni predchodcovia žalobcu svojpomocne vyliali asfalt zakúpený od firmy Doprastav, š.p. Uvedené skutočnosti boli v prvoinštančnom konaní dostatočne preukázané, svedeckými výpoveďami, ale aj predloženou fotodokumentáciou. Pokiaľ žalovaný namietal, že svedkovia sú blízke osoby žalobcu a jeho známi, ktorí nemôžu byť objektívni, žalobca uviedol, že je zrejmé, že tieto skutočnosti mohli potvrdiť hlavne tieto osoby, lebo práve oni pomáhali pri výstavbe cesty. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. -29 zo dňa 09. júna 2015, z ktorého vyplýva, že spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je iba práve výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania. Naviac preukazované skutočnosti potvrdili aj svedkovia navrhnutí žalobcom, ktorí boli vypočutí na pojednávaní konanom dňa 15.11.2018. Žalobca akcentoval, že cesta je vecou podľa a a predmetom občianskoprávnych vzťahov a právnej ochrany. V danej súvislosti žalobca dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. , ktoré sa zaoberá obdobnou otázkou. Aj miesta komunikácia by mohla byť samostatnou vecou v právnom zmysle odlišnou od pozemku, na ktorom sa nachádza, za predpokladu, že by ju bolo možné kvalifikovať ako stavbu v zmysle občianskeho práva. To znamená, že právne vzťahy k miestnej komunikácii nemusia byť vždy totožné s právnymi vzťahmi k pozemku, na ktorom bola miestna komunikácia zriadená. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade sa jedná o stavbu v zmysle stavebného zákona, a je to stavebná konštrukcia postavená nad stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou, alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. V prejednávanom spore bolo preukázané, že stavba sa skladala z vyštrkovanej plochy na CKN parc. č. 14227/11 a CKN parc. č. 14227/12 a z asfaltového povrchu na CKN parc. č. 14227/12. Z uvedeného je zrejmé, že ide o stavebnú konštrukciu (cestné teleso) pevne spojené so zemou, na ktorej osadenie bolo potrebné vykonávať úpravu povrchu (odkopať zeminu, naviesť štrkové lôžko, asfaltový povrch). Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že sa jedná o miestnu komunikáciu, ktorá v zmysle cestného zákona patrí do majetku žalovaného a zároveň je v zmysle na nej zriadené vecné bremeno. Práve posledne uvedené zákonné ustanovenie však výslovne uvádza, že ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom práve k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalovaný však počas konania nepreukázal, že by on sám vybudoval cestné teleso alebo, že by toto prešlo do jeho vlastníctva na základe o majetku obcí, aby tak vzniklo vecné bremeno podľa a právo verejného užívania podľa cestného zákona. Žalovaný sa vo svojich vyjadreniach opieral len o to, že časť cesty je zaradená do pasportu miestnych komunikácií Mesta Ružomberok, a preto je v zmysle cestného zákona v jeho vlastníctve. Dôkaz o tom, ako sa tam táto cesta zapísala, však žalobca súdu nepredložil a nevedel o tom povedať nič ani svedok

- zamestnanec žalovaného. V rámci dokazovania (vyjadrenie Okresného úradu Ružomberok, odbor katastrálny) bolo zistené, že kód spôsobu využitia „22“ a druh pozemku „zastavané plochy a nádvoria“ bol na list vlastníctva č. XXXXX zapísaný až v roku 2016, a to zápisom geometrického plánu, ktorý dal zapísať samotný žalobca, keď si chcel dať zamerať pozemok. Do tejto doby bol pozemok evidovaný ako orná pôda. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil z literatúry (bod 22. jeho rozhodnutia). Riešenie hraničných prípadov, či pôjde o stavbu ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov alebo len o určitým spôsobom spracovaný pozemok, ktorý slúži ako pozemná komunikácia, je nutné podľa jednotlivých okolností prípadu na základe riadne zdôvodnenej úvahy súdu. Jednou z možností riešenia je vychádzať z vytvoreného povrchu miestnej komunikácie, t.j. ak povrch bude vytvorený tak, že jeho odstránenie nebude možné bez jeho zničenia, resp. aspoň podstatného zhoršenia zjazdnosti, možno túto komunikáciu kvalifikovať ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov (J. Spáčil, PR 2007, č. 2, s. 74). Ak by bolo z pozemkov CKN parc. č. 14227/11 a CKN parc. č. 14227/12 odstránené cestné teleso pozostávajúce zo štrkovej vrstvy, asfaltovej vrstvy a zabetónovaných obrubníkov, spôsobilo by to, že táto časť pozemku potom nebude riadne zjazdná, (resp. len po zemine), alebo prinajmenšom bude podstatne zhoršená zjazdnosť tejto časti cesty, ktorú vybudovali právni predchodcovia žalobcu. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalobca naďalej zotrval na svojom tvrdení, že sporná prístupová komunikácia je samostatnou vecou a môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov (čo vyplýva aj zo správania sa žalovaného - nárokuje si vlastníctvo k cestnému telesu). Uvedená cesta má vybudované cestné teleso pozostávajúce z nutnosti prvotnej úpravy zemského povrchu (odstránenie zeminy), navozenia štrkovej vrstvy, osadenia a zabetónovania obrubníkov a asfaltovej vrstvy. Žalobca tiež nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že ak jeho rodičia vybudovali spornú cestu ako prístupovú komunikáciu k ich rodinnému domu, týmto okamihom sa stala „verejnou“, a teda je tu povolené „všeobecné“ užívanie podľa § 6 cestného zákona. V rámci dokazovania bolo totiž preukázané, že cesta, ktorú vybudovali jeho rodičia, nikdy neprešla do vlastníctva štátu alebo obce (nebola im nikdy vyvlastnená alebo inak prevedená na iný subjekt), a táto ani neprešla z vlastníctva štátu na obec v zmysle o majetku obcí. Aj žalovaný sa k tejto časti cesty do roku 2015, (kedy začali na pozemku stavať oproti rodinný dom), správal tak, že sa jedná o vlastníctvo žalobcu a túto časť neosvetlil verejným osvetlením s vyjadrením „že súkromné pozemky neosvetľujú“. Žalovaný tiež nerobil opravy časti asfaltu a zber komunálneho odpadu bol ním robený len po hranicu pozemkov CKN parc. č. 14227/12 a CKN parc. č. 14227/3. Rodiča žalobcu si tiež sami museli vykopať a položiť kanalizáciu a urobiť výkop pre uloženie plynového potrubia. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že ide v zmysle až 3 cestného zákona o pozemnú komunikáciu, ktoré sa delia na diaľnice, cesty, miestne komunikácie, účelové komunikácie. Žalobca akcentoval, že časť prístupovej komunikácie vybudovali jeho rodičia, ktorí vlastnícke právo k nej nikdy nepreviedli na tretiu osobu a táto im nebola zo strany štátu nikdy vyvlastnená, a preto nikdy nemohla prejsť do vlastníctva obce. Z uvedeného dôvodu sa na ňu nemôže vzťahovať užívanie v zmysle cestného zákona ani právo vecného bremena podľa Ku svojmu opravnému prostriedku žalobca pripojil i fotodokumentáciu a list vlastníctva č. XXXX pre okres, obec a kat. územie M. aktuálny ku dňu 21.10.2015.

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. 18. Uviedol, že z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že komunikácia, ktorá je predmetom sporu, je zaradená do pasportu miestnych komunikácií Mesta Ružomberok, a to v zmysle vyhlášky č. , ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), podľa ktorej ju miestny národný výbor môže zaradiť do siete miestnych komunikácií v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi z účelnosti tohto zaradenia vždy podľa miestnych pomerov, najmä podľa toho, do akej miery sa komunikácia verejne využíva a ako je pre toto užívanie komunikačne potrebná. Podľa miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií vykonávajú obce, ako prenesený výkon štátnej správy. Obce na miestnych komunikáciách a na účelových komunikáciách určujú použitie dopravných značiek, dopravných zariadení a povoľujú vyhradené parkoviská. Cestný zákon v upravuje, že miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Podľa cestného zákona siete miestnych komunikácií sa budujú a udržiavajú v súlade s územnou plánovacou dokumentáciou tak, aby uľahčili osídlenie a vyhovovali potrebám miestnej dopravy, prípadne poľnohospodárskej dopravy a potrebám obrany štátu. V zmysle ust. cestného zákona miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. V komunikácii sú uložené verejné inžinierske siete (verejná kanalizácia, vodovod a plyn), ktoré boli budované ako líniové stavby v súlade s územným plánom a osídlenosťou danej oblasti. Investorom týchto stavieb bol okresný národný výbor, resp. miestny národný výbor a Severoslovenská vodárenská spoločnosť. Verejná kanalizácia bola budovaná ako líniová stavba aj na pozemku KNC parc. č. 1021 za účelom odkanalizovania ulice T. a D. v Q., a to prostredníctvom rozlučovacej kanalizačnej siete a táto bola navrhovaná aj podľa výpočtu množstva odpadových vôd a počtu obyvateľov. Nakoľko v danom čase sa jednalo o riedko zastavané územie individuálnou bytovou výstavbou, navrhované trasy, ako aj lomové body sú tomu prispôsobené. Investorom tejto stavby bol Okresný investorský útvar ONV. Vodovodná prípojka na pozemku KNC parc. č.14227/3 (predtým KNC parc. č. 1021, t.j. KNC parc.č. 14227/12 zameraného geometrickým plánom č. 20/2019 zo dňa 28.02.2019 BV PLAN, spol. s r.o. Fačkov 72, overeného pod č. 126/2019 dňa 06.03.2019 Okresným úradom Ružomberok, katastrálnym odborom, bola budovaná ako líniová stavba „Vodovod Q. - rozšírenie vodovodu ul. T.“ rozšírenie vodovodného potrubia k rodinným domom č. XX, XX a XX, XX (dom súp. č. XX je vo vlastníctve žalobcu), ako spoločná prípojka v jednej vodomernej šachte a samostatný vodomer pre každý rodinný dom. Investorom bola Severoslovenská vodárenská spoločnosť. V rozhodnutí o umiestnení stavby dalo Mesto Ružomberok ako vlastník miestnej komunikácie, súhlas k tejto výstavbe líniovej stavby dňa 31.03.2004, pričom určilo i podmienky nápravy miestnej komunikácie do pôvodného stavu. Rozhodnutie bolo doručené aj žalobcovi, ktorý sa voči nemu neodvolal, a ani nenamietal, že by to bol jeho súkromný pozemok, na ktorom si neželá, aby sa vykonávali takéto práce. Plynofikácia líniovej stavby bola realizovaná aj na pozemku KN č. 12009/1 zidentifikovaného ako KNC parc. č. 1021 v roku 1994 ako zavedenie plynu. Investorom bolo Mesto Ružomberok. Stavba plynovodu sa uskutočňovala na verejných priestranstvách a komunikáciách mimo súkromných pozemkov, pričom jednoznačne je uvedené, že ide o pozemok KN č. 12009/1 a KN č. 11986. Pozemok označený ako KN č. 12009/1 je totožný s pozemkom KNC parc. č. 1021, avšak jedná sa o prečíslovanie pred VKM. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z katastrálnej mapy č. K 1214/18 zo dňa 28.09.2018. Predmetná komunikácia bola vybudovaná po celej dĺžke ulice cez pozemky v súkromnom vlastníctve iných osôb, pričom z katastrálnej mapy je zrejmý kód využitia pozemku: inžinierska stavba - cesta, miestna a účelová komunikácia, lesná stavba, poľná stavba, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. Kód spôsobu užívania pozemku je pridelený podľa § 19 ods. 2 vyhlášky č. 461/1995 Z. z. Mesto vykonávalo na komunikácii opravy, a to technikou pneumotriskou, čo je zrejmé aj z priloženej fotodokumentácie. Ďalej vykonáva pravidelnú údržbu čistení, zimnú a letnú údržbu pozostávajúcu z vysprávok výtlkov a taktiež bola použitá pneumotrisková metóda pri oprave rozkopávok po plyne a iných inžinierskych sietí vedených v telese komunikácie. Vykonanou obhliadkou na mieste samom bolo nepochybne zistené, že komunikácia má asfaltový povrch, ktorý je tvorený z jedného kusu, t.j. je jednoliaty bez viditeľného porušenia zmeny štruktúry asfaltu, t. zn. nie je zrejmý žiadny prechod medzi asfaltovou časťou a časťou údajne tľapkanou lopatou, tak ako je to uvedené v žalobe. Na povrchu sú známky poškodenia od budovania kanalizácie, vodovodu a plynofikácie, ktoré sú opravené pneumotriskovou metódou, kde sa nachádza nový asfaltový povrch. K argumentácii žalobcu k objektívnosti výpovedí ním navrhnutých svedkov žalovaný len uviedol, že títo všetci boli rodinnými príslušníkmi žalobcu a bezprostrednými susedmi, a teda mali vedomosť o tvrdených skutočnostiach a ktorí v rozhodnom období bývali v bezprostrednej blízkosti predmetu sporu. Títo však potvrdili skutočnosti preukazované žalovaným a na druhej strane vyvrátili skutočnosti tvrdené žalobcom. Žalobca v priebehu sporu neustále pozmeňoval skutočnosti, ktoré prispôsoboval danej situácii. Žalobou zo dňa 21.12.2017 sa domáhal, aby súd určil, že prístupová komunikácia postavená na pozemku KNC parc. č. 14225/2 o výmere 3 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a na pozemku KNC parc. č. 14227/3 o výmere 113 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria pre k.ú. M. patria do jeho výlučného vlastníctva, s odôvodnením, že túto budovali jeho rodičia. Jednalo sa o pozemky, ktoré sa nachádzajú pozdĺž rodinných domov súp. č. XX a súp. č. XX. V priebehu sporu už tvrdil, že prístupovú komunikáciu nebudovali pozdĺž uvedených domov na oboch predmetných pozemkoch v celej dĺžke, ale od polovice dvojdomu, keďže tadiaľ prebieha hranica pozemku. To však nemožno akceptovať. Hranica pozemku ide totiž aj pozdĺž domu súp. č. XX. Zároveň žalobca tvrdil, že komunikáciu budoval aj on, nielen jeho rodičia, pričom jeho matka Z. S. na pojednávaní dňa 15.11.2018 uviedla, že pracovali len ona a manžel, no deti nie, keďže v tom čase boli malé. Na obhliadke na mieste samom konanom dňa 27.02.2019 si žalobca dal urobiť nový geometrický plán č. 20/2019, ktorým si zameral časť z vyššie uvedených pozemkov a tvrdil, že prístupová komunikácia bola budovaná dva metre od rohu domu. Vo svojom opravnom prostriedku už žalobca uvádza, že prístupovú komunikáciu vybudovali jeho rodičia a vlastnícke právo k nej nikdy nepreviedli. To však znamená, že ho nepreviedli ani na žalobcu. Je tak zrejmé, že tvrdenia žalobcu v tomto spore sú zmätočné, nakoľko ani on sám nevie, odkiaľ by mala začínať tá časť komunikácie, ktorú si údajne vybudovali sami a ako ju mali vybudovať. Vyššie uvedenými skutočnosťami a dôkazmi založenými v spise žalovaný vyvrátil tvrdenia žalobcu o stavbe inžinierskych sietí. Zároveň žalobca nedoložil do spisu ani jeden dôkaz o tom, že by si tieto siete mal budovať sám ani žiadnym spôsobom nepreukázal vlastníctvo k povrchovej úprave spevnených plôch. Žalobcov procesný útok je založený len na jeho tvrdeniach, no bez ich podloženia akýmkoľvek listinným dôkazom. Naviac žalobca je len podielovým spoluvlastníkom k predmetným pozemkom pod stavbou cesty. Komunikácia je verejnoprospešnou stavbou, ktorá slúži miestnej doprave a vlastníkom okolitých nehnuteľností ako prístupová cesta a dopravne je napojená na ostatnú miestnu komunikáciu.

19. Žalobca vo svojej odvolacej replike uviedol, že jeho rodinný dom je postavený na konci slepej ulice, kde sú už ďalej len lúky, na ktoré majú majitelia prístup zo svojich rodinných domov z opačnej strany. Nikdy tu nebola cesta a parcela bola po celý čas obhospodarovaná rodinou S., ktorá tiež slúžila a aj dodnes slúži ako odstavná plocha pre vozidlá. Ďalej žalobca s odkazom na § 4b cestného zákona poukázal na to, že táto časť prístupovej cesty nikdy neslúžila širokej verejnosti na všeobecné užívanie a v minulosti po nej chodilo maximálne cca 5 ľudí, ktorí si skracovali cestu (cez močiare) na svoje polia a lúky a to z dôvodu, že tam bol kedysi úzky chodník. Širokú prístupovú komunikáciu tam vybudoval otec žalobcu, keď začal stavať rodinný dom. Žalovaný doposiaľ nepreukázal, ako sa uvedená časť prístupovej komunikácie dostala do pasportu miestnych komunikácií, a to ani po tom, ako ho

o to žalobca pred súdom prvej inštancie viackrát požiadal. Právna zástupkyňa žalovaného poukazovala na geometrický plán č. 243-252-0266-87 vyhotovený Geodéziou Žilina dňa 02.01.1989, ktorý mal slúžiť na zameranie T. ulice, Ten však nemôže tvoriť právny základ zápisu do pasportu miestnych komunikácií. Naviac pozemok CKN parc. č. 14227/11 v ňom ani nie je zameraný. Žalovaný v rámci dokazovania predložil súdu technickú a právnu dokumentáciu k výstavbe verejnej kanalizácie, z ktorej ale jednoznačne vyplynulo, že posledná kanalizačná šachta bola vybudovaná len po hranicu rodinného domu žalobcu a túto si už museli napojiť sami jeho právni predchodcovia svojpomocne na vlastné náklady. To potvrdili aj svedecké výpovede ním navrhnutých svedkov. Žalovaný tiež predložil prvoinštančnému súdu technickú a právnu dokumentáciu k výstavbe vodovodu na ulici „T.“ a tvrdil, že v rozhodnutí o umiestnení stavby boli označení aj právni predchodcovia žalobcu a títo sa voči stavbe vodovodu nijako nebránili. V čase budovania vodovodu na ulici T. išlo o inžiniersku stavbu, ktorá mala slúžiť jednotlivým rodinným domom na dodávku pitnej vody. Bolo by preto nelogické, aby niektorý vlastník rodinného domu namietal, že k jeho domu mu chce niekto na cudzí účet vybudovať vodovodnú prípojku. Išlo teda o stavbu v prospech rodinných domov. Okrem toho žalovaný predložil do spisu aj technickú a právnu dokumentáciu k výstavbe plynovodu. Priebeh celej výstavby plynovodu bol zo strany žalobcu preukázaný v konaní pred súdom prvej inštancie, kde bolo svedeckými výpoveďami preukázané, že výkopové práce od hranice rodinného domu žalobcu si jeho právni predchodcovia robili sami, nakoľko im bolo povedané, že je to ich pozemok. Medzi stranami sporu je nesporné, že komunikácia po rodinný dom žalobcu bola budovaná Doprastavom, š.p. a komunikácia na pozemku CKN parc. č. 14227/12 bola vybudovaná právnymi predchodcami žalobcu (čo sa týka štrkového podkladu a asfaltovej cesty) a komunikácia na pozemku CKN parc. č. 14227/11 bola vybudovaná právnymi predchodcami žalobcu (čo sa týka štrkového podkladu - asfaltová vrstva sa tam nenachádza), pričom žalovaný tvrdí, že ide o miestnu komunikáciu. Podľa písomného vyjadrenia Okresného úradu Ružomberok, katastrálneho odboru, založeného v spise sa kód využitia „22“ na LV č. XXXXX dostal až v roku 2016, a to zápisom geometrického plánu, ktorý dal zapísať samotný žalobca, keď si chcel dať zamerať pozemok, pričom kataster nehnuteľností zapíše kód využitia len na základe verejnej listiny. Odvolateľ poukázal na § 70 ods. 1 katastrálneho zákona a ďalej uviedol, že v roku 2016 bol pôvodný pozemok registra E parc. č. 1021 vedený ako orná pôda. Preto je pre neho zarážajúce, ako mohol žalovaný komunikáciu na ornej pôde viesť v pasporte miestnych komunikácií. Zároveň z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný nechcel riadne osvetliť priestor pred rodinným domom žalobcu s poukazom, že „súkromné pozemky neosvetľujú“. Okrem toho právni predchodcovia žalobcu a žalobca si museli nádoby na komunálny odpad voziť na ručnom vozíku na hranicu pozemku CKN parc. č. 14227/12 a CKN parc. č. 14227/3 (cca do polovice rodinného domu), pričom ostatným vlastníkom rodinných domov na ulici T. ich brali priamo pred ich rodinným domom. Ohŕňanie snehu bolo zo strany žalovaného vykonávané len po hranicu pozemkov CKN parc. č. 14277/12 a CKN parc. č. 14227/3 (cca do polovice rodinného domu). O tom žalobca predložil do súdneho spisu fotodokumentáciu. Jediná úprava asfaltového povrchu bola vykonaná po vybudovaní plynu, nakoľko sa jednalo o povinnosť uloženú mu v rámci stavebného povolenia plynofikácie z roku 1994. To, že žalovaný má takéto úkony v pláne údržby, ešte neznamená, že ich aj v skutočnosti vykonával, (čo napokon bolo preukázané v konaní svedeckými výpoveďami). Obhliadkou na mieste samom bolo zistené, že na pozemku CKN parc. č. 14227/12 je asfaltový povrch, pričom tento povrch je zdeformovaný oproti asfaltovanému povrchu na ostatnej časti novej ulice. Ostatná časť ulice je stále rovná a v pôvodnom stave a to aj keď cez túto časť ulice chodia motorové vozidlá všetkých vlastníkov rodinných domov a po časti komunikácie na CKN parc. č. 14227/12 chodia len motorové vozidlá žalobcu a jeho rodinných príslušníkov. Bolo teda preukázané, že asfaltová vrstva je vybudovaná v úplne inej kvalite ako ostatná časť T. ulice. Obhliadkou bolo tiež zistené, že na pozemku CKN parc. č. 14227/11 nie je asfaltový povrch a táto je vysypaná len štrkom, a teda nemôže ísť o miestnu komunikáciu vybudovanú žalovaným. Vo vzťahu k objektívnosti svedkov žalobcu odvolateľ opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR, citovaný v jeho opravnom prostriedku. Žalobca v odvolaní a počas celého konania tvrdí, že jeho právni predchodcovia vybudovali prístupovú komunikáciu na CKN parc. č. 14227/12 a CKN parc. č. 14227/11 a nikdy ju nepreviedli na štát alebo obec a nedošlo ani k jej vyvlastneniu. Obec teda nemôže byť jej vlastníkom. Zároveň táto bola darom (ústnou zmluvou) prevedená na žalobcu jeho otcom. Žalobca dal vypracovať geometrický plán č. 20/2019 zo dňa 28.02.2019 vyhotovený spoločnosťou BV PLAN, spol. s r.o. Fačkov, aby presne vymedzil, ktorú časť prístupovej komunikácie vybudovanej jeho právnymi predchodcami považuje za jeho prístupovú komunikáciu k rodinnému domu, napriek tomu, že jeho právni predchodcovia vybudovali väčšiu časť prístupovej komunikácie, až cca do polovice rodinného domu. Jedná sa o dispozičné právo žalobcu. Je teda zrejmé, že žalobca v tomto spore preukázal svoje tvrdenia o výstavbe prístupovej komunikácie, tak pripojenou dokumentáciou, ako aj svedeckými výpoveďami.

Žalovaný do spisu predložil len dokumentáciu ohľadne výstavby inžinierskych sietí, t.j. nepreukázal však výstavbu komunikácie na CKN parc. č. 14227/12 a CKN parc. č. 14227/11 a svoje tvrdenia opiera len o výstavbu inžinierskych sietí. Zároveň žalovaný nepreukázal, na základe čoho eviduje komunikáciu na CKN parc. č. 14227/12 a CKN parc. č. 14227/1 v pasporte miestnych komunikácií.

20. Žalovaný vo svojej odvolacej replike poukázal na svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom i odvolacom konaní. Opakovane poukázal na ust. o cestných komunikáciách (cestný zákon) a uviedol, že Mesto Ružomberok vykonáva správu na predmete sporu v zmysle tohto zákona, ktorý je zaradený do pasportu miestnych komunikácií. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že by sa k predmetu sporu mal správať, ako keby išlo o vlastníctvo žalobcu. Žalovaný vždy vykonával na predmete sporu udržiavacie práce, tento je zaradený do pasportu miestnych komunikácií a vykonáva na ňom letnú a zimnú údržbu, na ktorú sa na mestskom zastupiteľstve vyčleňujú finančné prostriedky z rozpočtu mesta. Tieto skutočnosti preukázal žalovaný aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Stĺpy verejného osvetlenia sú osadené v súlade s platnými normami STN. Žalobca neustále opakuje, že daný úsek nie je osvetlený z dôvodu, že sa jedná o súkromný pozemok a že dané vyjadrenie získal od žalovaného. Toto svoje tvrdenie však nepodložil žiadnym dôkazom. V danej súvislosti žalovaný uviedol, že trvá na svojich vyjadreniach, že osvetlenie v danej lokalite je postačujúce a v súlade so všetkými právnymi a technickým predpismi. Zber komunálneho odpadu sa vykonáva spred domu žalobcu z miestnej komunikácie, z ktorej je pracovníkmi technických služieb odpad vysypávaný. To potvrdil aj samotný žalobca na obhliadke miesta samého. Komunikácia, ktorá je predmetom sporu, je zaradená do pasportu miestnych komunikácií Mesta Ružomberok v zmysle vyhlášky č. , ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Všetky verejné inžinierske siete (verejná kanalizácia, vodovod a plyn) boli budované ako líniové stavby v súlade s územným plánom a osídlenosťou danej oblasti, a to na podnet žalovaného, resp. na podnet príslušných organizácií Okresný národný výbor, resp. miestny národný výbor a Severoslovenská vodárenská spoločnosť, ale nie na podnet žalobcu, ktorý k nim nemá žiadnu dokumentáciu, nebol ich stavebníkom či investorom, hoci mu tieto stavby zároveň aj slúžia. Obhliadkou na mieste samom bolo nepochybne zistené, že komunikácia má asfaltový povrch, ktorý je tvorený z jedného kusu, t.j. je jednoliaty bez viditeľného porušenia zmeny štruktúry asfaltu. To znamená, že nie je zrejmý žiaden prechod medzi asfaltovanou časťou a časťou údajne tľapkanou lopatou tak, ako to uvádza žalobca. Na jeho povrchu sú známky poškodenia od budovania kanalizácie, vodovodu a plynofikácie, ktoré sú opravené pneumotorickou metódou, kde je nový asfaltový povrch. Čo sa týka ostatnej časti ulice, tá je tak isto poškodená a jej povrch je nerovný. Žalovaný svojimi skutkovými tvrdeniami a dôkazmi založenými v spise vyvrátil teda tvrdenia žalobcu. Naopak, žalobca svoje tvrdenia v konaní ničím nepreukázal. Komunikácia je verejnoprospešnou stavbou, ktorá slúži miestnej doprave a vlastníkom okolitých nehnuteľností ako prístupová cesta a dopravne je napojená na ostatnú miestnu komunikáciu.

21. Ďalšie podania procesných strán v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

22. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom v ust. viazaný odvolacími dôvodmi podľa , bez nariadenia pojednávania (postupom podľa v spojení s a a contrario) rozsudok okresného súdu podľa ust. vo veci samej (výrok I.), ako aj v závislom výroku o trovách konania (výrok II.) ako vecne správny potvrdil.

23. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a až na výnimky uvedené ďalej sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobkyne, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. až . Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

24. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

25. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov ( ), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobu žalobcu zamietol, pričom so svojím záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie veľmi podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

26. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia vlastníckeho práva k prístupovej ceste postavenej na novovytvorených pozemkoch CKN parc. č. 14227/11 a pozemok CKN parc. č. 14227/12 nachádzajúcich sa v okrese, obci a katastrálnom území M., vytvorených geometrickým plánom vyhotoveným BV PLAN, spol. s r.o. Fačkov dňa 28.02.2019.

27. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle ust. . Ak sa teda žalobca domáha, aby bol zapísaný ako vlastník prístupovej cesty na príslušný list vlastníctva, má jednoznačný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Zmenu tohto zápisu môže totiž žalobca dosiahnuť jedine pozitívnym určovacím výrokom súdu v tomto konaní. Medzi stranami sporu nebola sporná existencia pozemnej komunikácie

- spevnených plôch na uvedených pozemkoch a taktiež nebolo sporné vlastníctvo pozemkov pod touto komunikáciou. Sporným medzi nimi zostal druh pozemnej komunikácie, ako aj subjekt, ktorý ju vybudoval a okolnosti jej výstavby.

28. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (najmä v bodoch 17. až 25.) správne konštatoval, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že sporná pozemná komunikácia - prístupová cesta nie je samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, jedná sa o súčasť pozemku, na základe čoho nadväzne správne uzavrel, že uplatnený nárok žalobcu na určení vlastníckeho práva k tejto komunikácii je neoprávnený a preto jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol. K námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil v otázke výkladu , odvolací súd uvádza, že súčasť veci tvorí s vecou hlavnou vec jedinú a je s ňou podrobená jednotnému právnemu režimu. Súčasťou veci je teda všetko, čo k nej podľa povahy náleží a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa tým vec ako celok znehodnotila (znehodnotením veci treba rozumieť stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti, slúži síce pôvodnému účelu, ale menej kvalitne, alebo mu už nemôže slúžiť vôbec). Súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle; zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí. Ak patrí k pozemku, musí byť na ňom umiestnená. Súčasť veci preto nemôže byť spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, pokiaľ zákonom nie je stanovené inak. Okresný súd preto postupoval správne, ak pri svojom rozhodovaní vychádzal z výsledkov dokazovania a primárne skúmal vytvorený povrch miestnej komunikácie, t.j. či jej povrch bol vytvorený tak, že jeho odstránenie nebude možné bez jeho zničenia, resp. aspoň podstatného zhoršenia zjazdnosti a či spornú cestu (miestnu komunikáciu) možno kvalifikovať ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov.

29. V danej súvislosti odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (, ). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania ( ), o čom bola žalobkyňa zo strany okresného súdu riadne poučená. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. 30. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. 31. Žiada sa dodať, že skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie ). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované. 32. Bolo teda na žalobcovi, aby v tomto spore preukázal, že žiada určiť vlastnícke právo k prístupovej ceste (miestnej komunikácii), t.j. k stavbe ako samostatnému predmetu občianskoprávnych vzťahov.

33. Z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že komunikácia pokrytá živičným povrchom nie je samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, aj keby sa jednalo o stavbu podľa verejného práva. Miestne a účelové komunikácie sú druhom pozemku; nemôžu byť súčasne pozemkom a súčasne stavbou v občianskoprávnym zmysle ako dve rozdielne veci, ktoré by mohli mať rozdielny právny režim. Podľa súdnej praxe niekedy totiž nie je možné od seba fakticky oddeliť stavbu a pozemok, na ktorom je stavba zriadená. Môžu však nastať hraničné prípady, ktoré však bude potrebné riešiť podľa konkrétnych okolností prípadu vždy riadne zdôvodnenou úvahou súdu. Konkrétne pritom pôjde o vyriešenie otázky, či sa jedná už o stavbu ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov alebo len určitým spôsobom spracovaný pozemok, ktorý slúži ako pozemná komunikácia. Ak bude povrch miestnej komunikácie vytvorený tak, že jeho odstránenie nebude možné bez jeho zničenia, resp. aspoň podstatného zhoršenia zjazdnosti alebo jej schodnosti, je možné túto komunikáciu kvalifikovať ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov. 34. V niektorých hraničných prípadoch nie je možné stanoviť jednoznačné hľadisko pre určenie, kedy stavba je samostatnou vecou a kedy ide o súčasť pozemku. Bude vždy treba zvažovať, či stavba môže byť samostatným predmetom práv a povinností, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, najmä k tomu, či podľa zvyklostí v právnom styku je účelné, aby stavba ako samostatná vec bola predmetom právnych vzťahov (napr. predmetom kúpy, a predaja, nájmu a pod.) a tiež jej stavebnému prevedeniu. Významným hľadiskom je, či možno vymedziť, kde končí pozemok a kde začína stavba; ak takéto vymedzenie možné nie je, pôjde spravidla o súčasť pozemku. Posúdenie toho, či stavba je v danom prípade samostatným objektom právnych vzťahov alebo súčasťou pozemku záleží na individuálnom posúdení každej konkrétnej veci a je tu (tiež v dôsledku nejasnej právnej úpravy a opustenie zásady „superficies solo cedit“) široký priestor na voľnú úvahu súdu, Pri tomto posúdení ide vždy o jedinečný prípad (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ), ktoré vychádza z identickej právnej úpravy a je preto aplikovateľné i v súdenej veci. 35. Obdobne Najvyšší súd ČR vo veci sp. zn. napríklad uviedol, že v prípade pozemku, ktorého povrch je spracovaný (položením troch vrstiev stavebného materiálu) tak, aby slúžil, ako dráha na vzlety a pristávanie lietadiel, nejde o stavbu z pohľadu občianskoprávneho. Vzletová a pristávacia dráha ako súčasť letiska predstavuje iba spracovanie povrchu pozemku, teda jeho určitú kvalitu.

36. V prejednávanom spore okresný súd pri svojom rozhodovaní dôsledne vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania i vyššie uvedených zásad a ním citovanej právnej úpravy následne správne ustálil, že sporná prístupová komunikácia nespĺňa definíciu samostatnej veci (stavby), ktorá by mohla byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, ale je len súčasťou pozemkov, na ktorých stojí, a to z dôvodov uvedených najmä v bode 22. napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

37. Neobstoja ani námietky odvolateľa, ktorý svoju odvolaciu argumentáciu založil na popretí vlastníckeho práva žalovaného k spornej miestnej komunikácii, vychádzajúc z jeho procesnej obrany prezentovanej v rámci prvoinštančného konania. Predmetom tohto sporu nebol negatívny určovací petit, že žalovaný nie je vlastníkom spornej miestnej komunikácie. Práve naopak, predmetom tohto sporu bol žalobný petit, v ktorom sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k spornej miestnej prístupovej komunikácii. Možno teda zhrnúť, že žalobca v tomto spore nepreukázal spôsobilosť predmetu, ku ktorému žiadal určiť vlastnícke právo. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca nepredložil súdu dôkazy, z ktorých by mala byť vyvodená opodstatnenosť jeho nároku uplatneného žalobou. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno v spore, v dôsledku čoho okresný súd postupoval správne, keď jeho žalobu s prihliadnutím na to, že sporná pozemná komunikácia - prístupová cesta nie je samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, pretože sa jedná o súčasť pozemku, ako nedôvodnú zamietol. Akákoľvek ďalšia argumentácia odvolateľa uvedená v jeho opravnom prostriedku je preto bez právneho významu k prejednávanej veci a odvolací súd sa z dôvodu hospodárnosti konania ňou už nezaoberal.

38. Nad rámec uvedeného (a pre úplnosť) a na tom istom základe odvolací súd dodáva, že konajúci súd tiež správne uzavrel, že neobstojí ani námietka žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore, s odôvodnením, že darovacia zmluva uzavretá v roku 2015 medzi rodičmi/otcom žalobcu a žalobcom je neplatná pre nedostatok písomnej formy. Táto skutočnosť by bola pre rozhodnutie sporu relevantná len v prípade, ak by sporná pozemná komunikácia mohla byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Len za tejto situácie by bola námietka žalovaného prezentovaná v rámci obrany v spore dôvodná.

39. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada súd z úradnej povinnosti ( ), rozsudok okresného súdu vo veci samej (výrok I.) ako vecne správny potvrdil.

40. Žalobca síce odvolaním výslovne nenapadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ňou tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej (zamietnutím žaloby). Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti (výrok I.), zakladá správnosť, s prihliadnutím na viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi ( ), aj od neho závislého výrokov o náhrade trov konania (výrok II.).

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s a tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaný mal v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( a ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( a ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).