Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-17-2020.pdf
PDF · 111.55 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/17/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu Mgr. Erika Németha a JUDr. Lenky Kostolanskej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: U. D., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt Ľ. Q. XX, D., o vymoženie peňažného plnenia vo výške 314 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 15Er/182/2014-13 zo 15. novembra 2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 15Er/182/2014-13 zo 15. novembra 2019 p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví, rozhodol tak, že exekúciu zastavuje (I. výrok), a že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1 veta prvá, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, 3, 4, 5 a 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 17 ods. 3, § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase vystavenia zmenky, čl. 2 písm. b) Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ako aj § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
3. Súd prvej inštancie uznesenie v podstate odôvodnil tým, že Najvyšší súd vo svojom spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20.10.2015, ktoré sa týka postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa uvádza: právna úprava Zákona o spotrebiteľských úveroch v určitom časovom úseku umožňovala v striktne stanovenom rozsahu používať zmenky aj v spotrebiteľských vzťahoch a až od 01.01.2011 sa zmenka v spotrebiteľských vzťahoch používať nemôže, pričom na prejednávané veci je potrebné aplikovať hmotno-právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola v konaní uplatnená zmenka vystavená. Inak by išlo o porušenie zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty. Samotné vystavenie zmenky v spotrebiteľských vzťahoch v období do 31.12.2010 bolo povolené, a preto nemožno považovať vystavenie zmenky bez ďalšieho skúmania spôsobu ich vystavenia ako protiprávne. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že oprávnený ako veriteľ uzavrel s povinným ako dlžníkom dňa 11.08.2011 zmluvu o úvere č. 409800162. Oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník zabezpečili tento svoj záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) zmenkou vystavenou povinným ako dlžníkom dňa 11.08.2011. Súd prvej inštancie po preštudovaní súdneho spisu, kópie zmenky a rozhodcovského
rozsudku sp. zn. SR 04907/13, ktorý je v predmetnej veci exekučným titulom, mal za preukázané, že žalobca - oprávnený a žalovaný - povinný zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) zmenkou vystavenou dňa 11.08.2011, kde žalovaný - povinný vystupuje ako vystaviteľ a žalobca - oprávnený ako remitent. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané, že povinný ako dlžník mal v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase vystavenia zmenky postavenie spotrebiteľa. Uvedeným konaním oprávnený ako veriteľ porušil ustanovenie § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase vystavenia zmenky. Okrem toho súd prvej inštancie dodal, že povinný ako fyzická osoba nekonal pri uzavretí vyššie uvedenej zmluvy o úvere v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, preto ustálil, že povinný mal v predmetnom konaní postavenie spotrebiteľa. S poukazom na uvedené, súd prvej inštancie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku exekúciu zastavil, keďže rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, pričom nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, zmluvou o úvere zo dňa 11.8.2011 a nebolo v ňom prihliadnuté na to, že v súvislosti s poskytovaním úveru je neprípustné použitie zmenky, keď nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou. O trovách súdneho exekútora súd prvej inštancie si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.
4. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním oprávnený ako odvolateľ.
5. Oprávnený v odvolaní normatívne vymedzil nesprávnosť napadnutého uznesenia (t. j. odvolacie dôvody) ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a domáhal sa, aby súd druhej inštancie podľa § 389 CSP v platnom znení napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Vecne nesprávnosť napadnutého uznesenia odôvodnil oprávnený v podstate tým, že posudzovanie povinného ako spotrebiteľa výslovne odmieta. Poukázal pritom na skutočnosť, že dňa 11.08.2011 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel povolania. Povinný v zmluve o úvere a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Následne s poukazom na § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. mal za to, že dôležité je to, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinný poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. V danom prípade oprávnený pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásenia povinného, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnený neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinný ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Oprávnený preto z titulu platnej legislatívnej úpravy nebol toho názoru, že musí vedieť či povinný (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval v zmluve o úvere. Zdôraznil, že v prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval, čo je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.03.2017 sp. zn. 21CoE/378/2016-53. Vzhľadom na predmetné osobitné právne úpravy, pre účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnému, na posúdenie zmluvy o úvere nebolo podľa oprávneného možné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Nebolo tiež pochybností o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom, spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno citovaný právny predpis aplikovať. Z uvedeného vyplývalo, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje. V zmysle uvedeného preto oprávnený zastal názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil.
7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP") po zistení, že sú splnené procesné podmienky prípustnosti odvolania a jeho vecného prejednania (§ 386 a contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP), a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že odvolaním napadnuté uznesenie je vecne správne, čo je dôvodom na jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 CSP.
8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 15.03.2014, kedy bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie ako exekučný súd vydal dňa 14.05.2014 poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu (vykonateľného rozhodnutia) - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, ktorého zriaďovateľom bola spoločnosť Slovenská rozhodcovská a.s., číslo konania SR 04907/13 zo dňa 23.07.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.09.2013 a vykonateľnosť dňa 12.09.2013. V priebehu exekúcie, potom, ako súdny exekútor postúpil súdu prvej inštancie podanie - doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku oprávneného, rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
12. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
13. Poznámka 4ead) Exekučného poriadku odkazuje na zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
14. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona, a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4, je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
15. Podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.
16. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
17. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015 (do 31.03.2017), exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na
1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
18. Podľa § 52 ods. 1, ods. 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "Občiansky zákonník") v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (dňa 11.08.2011 - ďalej len "v čase uzavretia zmluvy o úvere"), (1) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
19. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
20. Podľa § 2 písm. a), b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľova o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
21. Podľa § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom od 01.01.2011 do 30.04.2014, v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom.
22. Podľa čl. I. § 17 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len "zákon zmenkový a šekový") v znení účinnom od 23.12.2015, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy.
23. Podľa čl. I. § 17 ods. 2 zákona zmenkového a šekového v znení účinnom od 23.12.2015, v konaní, v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky sa z úradnej povinnosti prihliadne na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
24. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
25. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvej inštancie a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:
26. Podľa právnej úpravy zavedenej (novelizačným) zákonom č. 438/2015 Z. z., platnej a účinnej od 23.12.2015, obsiahnutej v prechodnom ustanovení § 243f ods. 1 a nasl.) Exekučného poriadku sú exekučné súdy, ak dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, čo zisťujú v súlade s novelizovaným ustanovením § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového, povinné ex offo prihliadať v exekučných konaniach o vymáhaní nároku zo
zmenky na to, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi, poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí.
27. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie povinný opísať rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú (§ 39 ods. 4 Exekučného poriadku). Odo dňa 23.12.2015 je tak povinný urobiť aj v už prebiehajúcich exekučných konaniach, ktoré začali do 22.12.2015 (a to bez ohľadu na to, či v nich už bolo udelené poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie), pretože aj v týchto exekučných konaniach exekučný súd postupuje podľa právnej úpravy účinnej od 23.12.2015, ak sa na podklade exekučného titulu priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou (§ 243f ods. 1 Exekučného poriadku).
28. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú dňa 11.08.2011 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom ako zmluvu spotrebiteľskú a súčasne zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Tento záver súdu prvej inštancie napadol v odvolaní oprávnený. Táto odvolacia námietka oprávneného nie je ale dôvodná a odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru o tom, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súčasne aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to z dôvodov uvedených v nasledujúcich bodoch.
29. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku v súčasnosti definovaná od 01.01.2008 v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
30. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa teda vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred, a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.
31. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj dočasné poskytovanie peňažných prostriedkov za odplatu, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa podľa Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 3) a za veriteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. b/). Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením mena a priezviska, rodného čísla a adresy trvalého pobytu. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a rovnako aj v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, obe v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, považuje fyzická osoba, ktorej pri uzatváraní (teda pri ponúknutí úveru) a plnení (teda pri samotnom poskytnutí úveru) zmluvy bol úver poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Preto je možné konštatovať, že povinný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a súčasne aj podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (k tomu podrobne v bode 32., 33. a 34. odôvodnenia). Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú. Oprávnený je teda v prejednávanej veci dodávateľom, resp. veriteľom, povinný spotrebiteľom a zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, a preto na právny vzťah medzi účastníkmi konania je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho vzťahu bez ohľadu na dohodu strán, teda bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.
32. Odvolací súd dospel rovnako k záveru, zhodnému so záverom súdu prvej inštancie, ktorý implicitne vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia (keď na právny vzťah medzi oprávneným a povinným aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch), že zmluva o úvere, uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 11.08.2011 je nielen spotrebiteľskou zmluvou (podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), ale aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia, oprávnený napĺňa všetky znaky definície veriteľa podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch a povinný zasa napĺňa všetky znaky definície spotrebiteľa podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetom zmluvy o úvere z 11.08.2011 bolo poskytnutie úveru veriteľom (oprávneným) dlžníkovi, ktorý bol spotrebiteľom (povinnému). Spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere inter alia vo forme úveru, teda vo forme, v akej aj v prejednávanej veci dočasne veriteľ poskytol dlžníkovi finančné prostriedky, čím úver poskytnutý oprávneným povinnému v prejednávanej veci napĺňa znaky spotrebiteľského úveru a zmluva o úvere je potom podľa obsahu práve zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Samotná skutočnosť, že zmluva o úvere nie je v prejednávanej veci výslovne označená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere nič nemení na tom, že takouto zmluvou je, keďže každý právny úkon sa vždy posudzuje podľa obsahu a nie jeho formálneho označenia.
33. Odvolací súd k uvedeným záverom o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, o tom, že je aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere a o postavení povinného ako spotrebiteľa, pre úplnosť za účelom vyporiadania sa s odvolacou námietkou o tom, že povinný v zmluve o úvere uviedol, že finančné prostriedky sú mu oprávneným poskytované na výkon povolania dopĺňa, že povinný, ktorý uzatváral zmluvu o úvere ako fyzická osoba, pri uzatváraní zmluvy o úvere uviedol, že sú mu peňažné prostriedky poskytované na výkon povolania a z uvedeného prehlásenia povinného by teda mohli vystať pochybnosti o tom, či ide o zmluvu spotrebiteľskú alebo nespotrebiteľskú. V prípade akýchkoľvek pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu je ale dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy na dodávateľovi (veriteľovi) (v tomto exekučnom konaní v procesnom postavení oprávneného). Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere musí byť totiž preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie alebo povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom podnikateľskej činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ) nepredložil v konaní (osobitne k doplneniu návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v rámci ktorého práve bezpečné preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere má veľký právny význam, keďže následne exekučný súd aj na základe doplnenia návrhu rozhoduje o pokračovaní alebo zastavení exekúcie) žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali bezpečne opak - teda nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere. Okrem toho rovnako nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že v zmluve o úvere sú uvedené len tie údaje povinného, ktoré sa uvádzajú v prípade, ak tieto zmluvy uzatvárajú fyzické osoby - spotrebitelia (meno, priezvisko, adresa trvalého pobytu, rodné číslo a pod.). S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je súd povinný pri pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že jednak je dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, na oprávnenom (ako veriteľovi - dodávateľovi) a jednak, že v prípade dôvodných pochybností o tom, či zmluva má alebo nemá spotrebiteľský charakter, je nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský charakter má.
34. Samotná skutočnosť vyznačenia v zmluve o úvere, na aký účel sú povinnému poskytované finančné prostriedky, bez toho, aby zo zmluvy o úvere bola zrejmá odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie povinného alebo aký je predmet jeho podnikateľskej činnosti a aký súvis s týmto zamestnaním, povolaním alebo predmetom podnikateľskej činnosti poskytnutie úveru má (ktoré by umožnili preskúmať, či povinný mal postavenie spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy) a bez toho, že by oprávnený, na ktorom je dôkazné bremeno, spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti (konkrétnymi dôkazmi) preukázal nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, nie je právne významnou skutočnosťou (s ktorou by bol súd prvej inštancie povinný osobitne sa vysporiadať). Z uvedených dôvodov oprávnený nedôvodne namieta závery súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, keď ako odvolací súd uviedol vyššie, samotné vyznačenie účelu použitia úveru bez toho, aby k tomuto pristúpili ďalšie uvedené skutočnosti nie je právne významnou skutočnosťou.
35. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere, uzavretou oprávneným a povinným dňa 11.08.2011, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (Občiansky zákonník, zákon o spotrebiteľských úveroch). Tieto ustanovenia je však treba aplikovať aj na všetky právne úkony a vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo s touto zmluvou súvisiace, ktorými právnymi úkonmi je v prejednávanej veci aj dohoda o vyplnení zmeniek, ktorá bola inkorporovaná do čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Dohoda o vyplnení zmeniek bola v prejednávanej veci uzavretá ako zabezpečovací inštitút plnenia záväzku povinného zo spotrebiteľskej zmluvy, čo však v zmysle § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvného vzťahu, predstavovalo zákonom zakázaný zabezpečovací prostriedok, v dôsledku čoho súd prvej inštancie správne ustálil, že zmenka, z ktorej nárok bol uplatnený v rozhodcovskom konaní, v ktorom bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní, je neplatná a to z dôvodu jej rozporu so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
36. Z rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v tejto veci a ktorý je súčasťou spisu, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie (ako to taktiež implicitne vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia) zistil, že z neho nevyplýva, že by bol rozhodcovský súd pri vydávaní exekučného titulu v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, prihliadol na to, že zmenka zabezpečovala návratnosť spotrebiteľského úveru z právneho vzťahu, ktorý mal spotrebiteľský charakter, bol založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorý právny vzťah upravujú aj kogentné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Rozhodcovský súd predovšetkým neprihliadol na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré nepripúšťalo, aby spotrebiteľský úver bol zabezpečený zmenkou. Rozhodcovský súd sa teda následne s touto skutočnosťou ani nijakým spôsobom nevysporiadal. Odvolací súd rovnako nezistil, že by rozhodcovský súd prihliadol následne aj na prípadné neprijateľné zmluvné podmienky (a ich právne následky) (napr. že by skúmal, či neprijateľnou zmluvnou podmienkou nie je samotná dohoda o vyplnení zmenky, inkorporovaná v čl. 13. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré boli prílohou zmluvy o úvere a ktorá, ako odvolací súd uviedol vyššie, bola v danej veci absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom), preto takýto exekučný titul nebolo možné považovať za vydaný v súlade s príslušnými ustanoveniami, riadne zaoberajúci sa posudzovaním zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, prihliadnuc pritom na to, že uplatňovaný nárok bol zo zmenky, ktorá bola vyplnená v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
37. Keďže súd prvej inštancie ako exekučný súd za uvedeného skutkového a právneho stavu exekúciu uznesením z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku zastavil, je jeho rozhodnutie vecne správne, čím sú naplnené podmienky podľa § 387 ods. 1 CSP, za naplnenia ktorých je odvolací súd povinný jeho rozhodnutie o zastavení exekúcie v odvolacom konaní ako vecne správne potvrdiť.
38. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti I. výroku o zastavení exekúcie a súčasne aj na ňom závislom II. výroku o trovách exekúcie (ktorý nebol vzhľadom na absenciu odvolacích dôvodov výslovne smerujúcich proti tomuto výroku v spojení s viazanosťou odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi predmetom bližšieho odvolacieho meritórneho prieskumu), napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v celosti potvrdil.
39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
40. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
41. Rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z. k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12. apríla 2018).