Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Sa-25-2020.pdf
PDF · 112.06 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/25/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu Z. D., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka C. R., bez dokladov totožnosti, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Zboj, Zboj č. 11, 067 68 Zboj, v konaní o nariadenie prepustenia zo zaistenia takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Zboj, č. : PPZ-HCP-SO18-6-015/2020-ZAV zo dňa 06.04.2020 o predĺžení lehoty zaistenia, týkajúce sa žalobcu : Z. D., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti C., trvale bytom C., bez cestovných dokladov.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: Z. D., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti C., trvale bytom C., bez cestovných dokladov, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia cudzincov Sečovce, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 07.05.2020 domáhal, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). Poukázal na to, že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. ZoPC“) rozhodnutím č. PPZ- HCP-SO18-6-006/2020-ZAV zo dňa 20.03.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, nakoľko neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu z Ukrajiny do Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na dobu 21 dní, t.j. do 09.04.2020. Po zaistení bol žalobca na základe prijatých opatrení proti šíreniu ochorenia COVID - 19 umiestnený v karanténnom zariadení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (v ďalšom texte aj : „ÚPZC Sečovce“) a bol upovedomený, že po uplynutí karantény bude začaté konanie o jeho vrátení na Ukrajinu.
2. Dňa 06.04.2020 začal žalovaný konanie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR podľa § 77 ods. 1 ZoPC, pričom v ten istý deň vydal rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení č. PPZ- HCP-SO18-17-006/2020-ZAV v zmysle § 82 ods. 1 písm. a) ZoPC.
3. Následne rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO18-6-015/2020-ZAV zo dňa 06.04.2020 žalovaný predĺžil lehotu zaistenia žalobcu zaisteného rozhodnutím zo dňa 20.03.2020, pričom stanovil dĺžku predĺženia lehoty zaistenia žalobcu na tri mesiace, t. j. do 09.07.2020.
4. Dodal, že dňa 24.04.2020 prijalo zariadenie pre cudzincov Sečovce vyhlásenie žalobcu o jeho žiadosti o udelenie azylu na území SR. Týmto dňom vstúpil žalobca do azylového konania na území SR a nadobudol postavenie žiadateľa o azyl na území SR.
5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, v spojení s príslušnými právnymi predpismi mal za to, že v právnej veci žalobcu zanikol dňa 24.04.2020 účel jeho zaistenia realizovaného na základe rozhodnutia žalovaného vydaného podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC, ktorým je realizácia odovzdania na územie Ukrajiny v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu, začatého voči žalobcovi dňa 06.04.2020 v zmysle Návratovej smernice EÚ, pretože odo dňa prijatia jeho vyhlásenia o azyle je žalobca žiadateľom o azyl a po dobu azylového konania nie je prípustný výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Držanie žalobcu v zaistení na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 06.04.2020, aj po 24.04.2020 je preto nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. d) Dohovoru, v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) a § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 ZoPC. Postup žalovaného a ponechanie žalobcu v zaistení na základe pôvodného rozhodnutia o zaistení žalobcu, respektíve rozhodnutia o predlžení lehoty zaistenia žalobcu aj po tom, čo odpadol účel zaistenia, je navyše aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR a Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach. V tejto súvislosti poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, ktorý zdôrazňuje potrebu periodického skúmanie trvania účelu zaistenia žiadateľa o azyl pôvodne zaisteného za účelom jeho odsunu z územia SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/29/2014 z 27.08.2014. Rozsudok NS SR sp. zn. 1Szak/4/2017 z 11.05.2017, sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013).
6. Vo veci žalobcu neobstojí ani prípadný argument žalovaného odkazujúci na vnútornú metodiku policajného zboru. Keďže však žalovaný žalobcovi nevydal nové rozhodnutie podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, ani ho neprepustil po podaní žiadosti o azyl, domáha sa žalobca ochrany svojich práv a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku žiada, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie. V prípade, že žalovaný mal, resp. má za to, že cudzincova žiadosť o azyl je účelová v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a § 88a ZoPC má zákonnú možnosť rozhodnúť o jeho opätovnom zaistení cudzinca - žiadateľa o azyl.
7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 18.05.2020 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Ku skutočnostiam uvedeným v správnej žalobe uviedol, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení vychádzal zo skutočnosti, že žalobca dňa 20.03.2020 v ranných hodinách neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky z územia Ukrajiny, pričom na základe prijatých opatrení a na pokyn hlavného hygienika KR PZ Košice musí byť každý cudzinec, ktorý vstúpi na územie SR na 14 dní umiestnený v karanténnom zariadení v ÚPZC Sečovce, kde je takéto zariadenie zriadené. Takisto bol žalobca upovedomený, že po uplynutí karanténnych opatrení bude začaté konanie o jeho vrátenie na územie Ukrajiny v rámci readmisie podľa medzinárodnej zmluvy. Dôvodom predĺženia lehoty zaistenia je mimoriadny stav vyhlásený na území SR, ako aj v iných krajinách v súvislosti s ochorením COVID-19. Taktiež Ukrajina prijala opatrenie na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19. Z toho dôvodu nebolo možné realizovať výkon administratívneho vyhostenia žalobcu podľa medzinárodnej zmluvy. V podanej žiadosti o azyl žalobcom uviedol, že žiadosť podal po viac ako mesiaci od prvotného zaistenia a 18 dní od predĺženia lehoty zaistenia, čo je v rozpore s jeho predchádzajúcimi vyhláseniami a stanoviskami, pretože už len na základe týchto faktov je podozrenie z účelovosti jeho konania. Mal za to, že ak Migračný úrad rozhodne o žiadosti o udelenie azylu, podľa § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, nie je táto skutočnosť dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny z ÚPZC Sečovce, pričom dané rovnako konštatuje Ústavný súd SR vo svojom náleze II.US 147/2013. Dodal, že základným predpokladom pre zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC je vrátenie žalobcu podľa medzinárodnej zmluvy (dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb), ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území SR neoprávnený pobyt. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že predpokladom pre zaistenie žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 06.04.2020.
8. Žalovaný rozhodol zákonne a správne, keď po podaní žiadosti o udelenie azylu žalobcu nebol žalobca prepustený zo zaistenia realizovaného podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC, nakoľko aj naďalej trvá účel zaistenia (§ 90 ods. 1 písm. d) ZoPC). Ak uplynie lehota zaistenia realizovaného podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC a naďalej budú trvať dôvody, respektíve účel zaistenia (teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky) alebo či účel zaistenia naďalej trvá, žalovaný vydá nové rozhodnutie už podľa § 88a zákona o cudzincov. Dodal, že dôvodnosť a účelnosť zaistenia v súvislosti s pandémiou koronavírusu SARS COV - 2 zastáva aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 6Sa/11/2020. Vzhľadom na posudzovanú vec poukazoval na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-534/11, Arslan 75 body 49-63.
9. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na nariadenom pojednávaní podľa § 228 ods. 1 Správneho súdneho poriadku po náležitej príprave pojednávania a vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a nariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, pretože zaistenie žalobcu na základe žalovaným deklarovaného dôvodu zaistenia je neúčelné, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky.
10. Rozhodnutím o zaistení vydaným žalovaným č. PPZ-HCP-SO18-6-006/2020-ZAV zo dňa 20.03.2020 žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu dňom 20.03.2020 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na dobu 21 dní, t.j. do 09.04.2020 na účely jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, nakoľko neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu z Ukrajiny do Slovenskej republiky.
11. Rozhodnutím vydaným žalovaným č. PPZ-HCP-SO18-6-015/2020-ZAV zo dňa 06.04.2020 žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia žalobcovi zaisteného rozhodnutím zo dňa 20.03.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku predĺženia lehoty zaistenia na tri mesiace, do 09.07.2020 s tým, že lehota predĺženého zaistenia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia.
12. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 24.04.2020 súd z bodu 8 predmetného vyhlásenia zistil, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky po prvýkrát z dôvodu obavy o svoj život. Predmetné vyhlásenie učinil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.
13. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
15. Podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.
16. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
17. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
18. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny ak zanikol účel zaistenia.
19. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti,
b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).
20. Podľa článku 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie),
1. Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany.
2. Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.
3. Žiadateľa možno zaistiť iba: a) na účely zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti; b) na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa; c) na účely rozhodovania v rámci konania o práve žiadateľa vstúpiť na územie; d) ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, s cieľom pripraviť návrat a/alebo výkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate; e) ak si to vyžaduje ochrana národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku; f) v súlade s článkom 28 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve.
4. Členské štáty zabezpečia, aby sa vo vnútroštátnom práve stanovili pravidlá upravujúce alternatívy k zaisteniu, ako napríklad pravidelné hlásenie sa príslušným orgánom, zloženie finančnej zábezpeky alebo povinnosť zdržiavať sa na určenom mieste.
21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
22. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
24. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
25. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
26. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
27. Podľa § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými dôvodmi.
28. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
29. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal nariadenia svojho prepustenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, majúc zato, že v jeho prípade zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia vydaného žalovaným pod č. PPZ-HCP-SO18-6-015/2020-ZAV zo dňa 06.04.2020, ktorým žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia žalobcu do 09.07.2020, zaisteného rozhodnutím zo dňa 20.03.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov.
30. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo posúdenie, či v prípade žalobcu aj naďalej trvá účel jeho zaistenia v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia o zaistení, v spojení s rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia.
31. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 24.04.2020 správny súd zistil, že v daný deň žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
32. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
33. V predmetnej veci po vydaní rozhodnutia zo dňa 06.04.2020 došlo k podstatnej zmene okolnosti vo veci zaistenia žalobcu v dôsledku tej skutočnosti, že žalobca požiadal dňa 24.04.2020 o azyl na území Slovenskej republiky.
34. Dňom 24.04.2020 sa žalobca dostal do právneho režimu v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, v zmysle ktorej žiadateľa možno zaistiť iba z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 Smernice.
35. Príslušné ustanovenia Smernice 2013/33/EÚ boli transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou zákona o pobyte cudzincov, ktorý zaviedol ustanovenie § 88a, na základe ktorého možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, a to z dôvodov v ňom uvedených.
36. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti reagoval aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-534/11, Z. proti Policii ČR, Krajské ředitelství policie Ústeckého kraje, odboru cizinecké policie zo dňa 30.05.2013 (na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe), konkrétne v rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013, v ktorom uviedol: „Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Najvyšší súd Slovenskej republiky si je vedomý toho, že vyššie uvedený procesný postup (teda vydanie rozhodnutia, že dôvody
zaistenia trvajú aj potom, čo podal žiadosť azyl, hoci až po rozhodnutí o zaistení) zákon o pobyte cudzincov v aktuálne platnom znení výslovne neupravuje. Právny základ k vydaniu predmetného rozhodnutia však možno nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES zo dňa 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je možné jedine takýmto spôsobom dosiahnuť to, že na jednej strane bude zaistenému cudzincovi garantovaná maximálna možná ochrana jeho práv (úvaha správneho orgánu ohľadne splnenia kritérií vyslovených Súdnym dvorom vo veci A. bude súdne preskúmateľná) a že na druhej strane nebude popretý zmysel návratovej smernice v prípadoch účelovo podávaných žiadostí o udelenie medzinárodnej ochrany. Najvyšší súd SR zároveň zdôrazňuje, že síce neprisvedčil námietkam navrhovateľa o nezákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľa v danom prípade, pretože navrhovateľ v priebehu konania o zaistení nepožiadal o azyl, avšak pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány postupovali v súlade s vyššie uvedenými závermi, t.j. aby rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne potom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany.“
37. Na zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý následne požiadal o udelenie azylu na území SR reflektoval vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, konkrétne v rozsudku sp. zn. 1Szak/4/2017 z 11.05.2017, kde v bode 31 uviedol: V súvislosti s vyššie uvedeným kasačný súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, napr. v rozsudku pod sp. zn. 1Sza/14/2016 zo dňa 21.07.2016, v ktorom k otázke zaistenia žiadateľa o azyl uviedol: „... bez ohľadu na to, či žiadosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny o azyl je alebo nie je účelová, jej podanie je novou skutočnosťou, ktorú je správny orgán povinný reflektovať a neponechať ju bez povšimnutia. To sa následne premietne do prepustenia žiadateľa o azyl zo zaistenia, resp. v prípade, ak má správny orgán dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl je účelová, t.j. podaná s cieľom oddialiť realizáciu vyhostenia, môže žiadateľa o azyl ponechať aj naďalej v zaistení. Takému záveru správneho orgánu však musí predchádzať postup, ktorý overí trvanie dôvodov zaistenia a tento sa následne premietne do rozhodnutia o zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov. Uvedená povinnosť správnych orgánov napokon vyplýva aj z ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sú povinné po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny skúmať, či trvá účel zaistenia.“
38. Preto vzhľadom na tú skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov obsahuje ustanovenie § 88a, v zmysle ktorého môže dôjsť k zaisteniu žiadateľov o udelenie azylu, mal žalovaný po tom, čo zo strany už zaisteného žalobcu dňa 24.04.2020 bola podaná žiadosť o udelenie azylu, vydať nové rozhodnutie o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl, pokiaľ ho neprepustí a rozhodne sa ho ponechať v zaistení so špecifikovaním dôvodu jeho zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov, nakoľko každý zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl v zmysle smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na súdny prieskum takéhoto zaistenia, ktorého predpokladom je vydanie rozhodnutia o zaistení s uvedením presne špecifikovaného dôvodu zaistenia v zmysle smernice resp. ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/29/2014 zo dňa 27.08.2014).
39. Podľa názoru súdu nie je namieste ani poukazovať na dôvodnosť a účelnosť zaistenia v súvislosti s pandémiou koronavírusu SARS - CoV-2 s odkazom na právne závery vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Sa/11/2020, pretože kasačný súd pri preskúmávaní tohto rozhodnutia vo svojom rozsudku sp. zn. 1Szak/2/2010 z 22. mája 2020 zdôraznil, že aktuálna právna úprava, resp. ZoPC neupravuje možnosť zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny za účelom prípadnej ochrany
spoločnosti, resp. samotného zaisteného pred infekčným ochorením, a ani nepripúšťa umocnenie potreby zaistenia z tohto dôvodu.
40. Správny súd preto dospel k záveru, že v prípade žalobcu zanikol účel jeho zaistenia v zmysle rozhodnutia žalovaného zo dňa 06.04.2020, na základe ktorého sa žalobca naďalej nachádza v zaistení v ÚPZC Sečovce a preto posudzujúc správnu žalobu neformálne (skutočnosť, že správny súd pri svojom rozhodovaní vo veciach zaistenia viazaný žalobnými bodmi v sebe súčasne subsumuje aj absenciu viazanosti žalobným návrhom) zrušil rozhodnutie žalovaného o predĺžení lehoty zaistenia a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia (§ 230 ods. 1 písm. a/, § 221 ods. 2 SSP). Podľa názoru súdu ďalšie držanie žalobcu v zaistení je dňom 24.04.2020 nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku, to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu, a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu, a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.