Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-116-2019.pdf
PDF · 98.18 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/116/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobkyne: Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X., I. XXXX/XX,v zastúpení: Občianske združenie ZASTAVME ÚŽERU - občianske združenie na právnu ochranu občana a finančného spotrebiteľa, so sídlom Dubnica nad Váhom, Pod Hájom 1367/169-44, IČO: 51255022, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, v zastúpení: AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Martin, P.O. Hviezdoslava 10625/23B, IČO: 36 865 036, o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, o zaplatenie sumy 2553,02 eura a finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 4Csp/53/2018- 117 zo dňa 11. októbra 2018 v spojení s uznesením č.k. 4Csp/53/2018-172 27. marca 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) CSP, § 1, §2, §4, § 9 ods. 1,2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1 - 13, § 53a, § 53b, § 53c, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzavreli dňa 16.11.2010 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver 5500 eur. Úver bol splatný v 96 mesačných splátkach, výška prvej splátky bola 30,26 eura a výška nasledujúcich splátok od 10.12.2010 v sume 91,96 eura, splatnosť úveru bola stanovená k 10.11.2018. V zmluve bola uvedená celková suma úveru - 8975,97 eura, RPMN 14,63 %, priemerná RPMN za úver bola 18,48 % a ročná úroková sadzba 11,9 %. Žalobkyňa vrátila žalovanému celkovo do 30.04.2018 sumu 8053,02 eura. Súd poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, zároveň žiadala vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2553,02 eura a zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur.
1.2.Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 v spore Home Credit, a.s. c/a J. dôvodiac, že ak sa neuvedie v zmluve o úvere aká výška splátky pripadá na splátky istiny úveru, splátky úrokov a poplatky, nemá to vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, pokiaľ je v zmluve samostatne uvedená celková výška nákladov spojená s úverom, čo v predmetnom prípade bolo splnené. Súd ďalej posudzoval výšku RPMN, keďže podľa žalobkyne bola vo výške 15,71 % a v zmluve bola dohodnutá RPMN vo výške 14,53 %. Konštatoval, že k druhému štvrťroku 2010 bola RPMN u
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch pre spotrebiteľské úvery od 1 do 5 rokov vo výške 18,48 %, pričom žalovaný stanovil RPMN na 14,53 %, teda výška úrokovej sadzby podľa zmluvy, ani RPMN (ktorá zahŕňa všetky náklady spotrebiteľa spojené s úverom, teda úrok, poplatky aj rôzne iné náklady) nepresahovala uvedenú odplatu, preto bola v súlade s právnou úpravou. Posudzujúc celú zmluvu o splátkovom úvere súd prvej inštancie uviedol, že táto obsahovala všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto ju nebolo možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Poukázal aj na to, že žaloba bola z väčšej miery tvorená citáciou rozhodnutí súdov a z druhej strany komentármi k právnym predpisom, preto išlo o tzv. formulárovú žalobu. Ďalej argumentoval, že námietky o nesprávnej aplikácii ustanovení obchodného zákonníka už boli vyriešené rozhodovacou činnosťou súdov, pričom bolo ustálené, že aj na úverové zmluvy uzavreté podľa obchodného zákonníka sa použijú ustanovenia občianskeho zákonníka ako aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Takýto záver je zrejmý aj z rozhodnutia NSSR pod sp. zn. 3Mcdo 14/2014, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa prednostne použijú ustanovenia občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
1.3 Poukázal na skutočnosť, že predmetom žaloby bolo zaplatenie sumy vo výške 2553,02 eura, ktorú si žalobkyňa uplatnila titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súd pri posudzovaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemohol konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, pretože nezistil v predmetnej úverovej zmluve žiadne nezrovnalosti a rozpory, ktoré by odporovali ustanoveniam zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto uzavrel, že bezdôvodné obohatenie v tomto prípade na strane žalovaného, za ktoré sa považuje plnenie nad rámec poskytnutého úveru vo výške 2553,02 eura, nevzniklo. Dodal, že z predložených dôkazov zo strany žalovaného bolo zrejmé, že výška RPMN nepresiahla výšku odplaty stanovenú zákonom, preto súd nemohol deklarovať predmetnú zmluvu o splátkovom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Poukázal na to, že žalobkyňa jednostranne tvrdila, že výška RPMN o splátkovom úvere nezodpovedá deklarovanej výške 14,63 %, ale výške 15,71 %, ktorú skutočnosť však nijakým spôsobom . nepreukázala. Záverom súd prvej inštancie poznamenal, že je zástancom ochrany spotrebiteľa a kontroly neprijateľných podmienok z úradnej povinnosti. Táto ochrana však musí slúžiť predovšetkým k vyvažovaniu faktického nerovnovážneho postavenia medzi dodávateľom a spotrebiteľom a tým k dosiahnutiu rovnosti strán sporu, teda má spočívať predovšetkým v tom, aby spotrebiteľ nebol viazaný neprijateľnými podmienkami a podmienkami dosiahnutými nekalými praktikami. Aj spotrebiteľ je subjekt práva, ktorý sa má správať zodpovedne a zhodnotiť si pred vstupom do určitého právneho vzťahu svoje možnosti a práva a povinnosti, ktoré mu zo vzťahu vyplývajú. Uviedol, že súd pri skúmaní náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere zohľadnil dohodu strán v zmluve o súčastiach zmluvy a neakceptoval námietky žalobkyne, ktoré súd považoval za príliš formalistické a všeobecné. Na základe posúdenia všetkých okolností prípadu a predložených dôkazov súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba nebola podaná dôvodne, preto žalobu v plnom rozsahu zamietol. Z toho dôvodu sa súd nezaoberal už ani nárokom žalobcu na finančné zadosťučinenie.
1.4 O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 257 CSP tak, že žalovanému súd nepriznal náhradu trov konania. V danom prípade bol žalovaný podľa výroku rozsudku v konaní vo väčšinovom rozsahu úspešný, teda vychádzajúc len z výroku rozsudku by mal nárok na náhradu trov konania. Súd však v tomto prípade videl dôvody hodné osobitného zreteľa v okolnostiach daného prípadu. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 2553,02 eura titulom bezdôvodného obohatenia so skúmaním súdu ako otázky prejudiciálnej určenia bezúročnosti úverovej zmluvy. Aj keď súd vyhodnotil podstatné skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej v neprospech žalobkyne, je možné akceptovať pohnútku spotrebiteľa domáhať sa ochrany žalobou, keďže niektoré ustanovenia zmluvy či dohody sa mu javili byť neprimerané. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v danom prípade sú dané okolnosti, ktoré možno posúdiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je možné odchýliť sa od zásady zodpovednosti za výsledok konania a náhradu trov konania žalovanému nepriznať.
2.1 Žalobkyňa podala v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel alebo ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že ako spotrebiteľ bola v konaní zastúpená združením zriadeným na ochranu spotrebiteľa, avšak preto nestráca postavenie slabšej strany. Ona ako žalobkyňa v žalobe poukázala na neprijateľné zmluvné podmienky, s ktorými sa súd dostatočne nevysporiadal, resp. venoval minimálnu pozornosť argumentácii žalobkyni. Nesúhlasila s názorom súdu týkajúceho sa § 9 ods.2 písm. k) dôvodiac, že výklad tohto ustanovenia ustálený súdnou praxou nie je možné ani po rozsudku Súdneho dvora EU vo
veci C 42/15 vysvetľovať inak, keď zákon sankcionoval veriteľa tým, že poskytnutý úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov. Zastala názor, že predmetná zmluva uzatvorená medzi zmluvnými stranami neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods.2 písmeno k ) zákona č. 129/2010 Z.z., a preto je priamo zo zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročná a bez poplatkov.
2.2 Namietala tiež, že ročná percentuálna miera uvedená v zmluve vo výške 14,53% nie je správna a táto mala byť 15,71%. Dôvodila, že RPMN je nesprávne vypočítaná, nakoľko nie je do nej zahrnutý mesačný poplatok 2,99 eura za správu a vedenie účtu a poplatok 119 eur za uzavretie zmluvy. Prepočet RPMN urobila prostredníctvom Interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN na Portáli finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa Ministerstva financií SR (www.fininfo.sk <http://www.fininfo.sk/>), a ešte jeden prepočet podľa kalkulačky na stránke ekonomika. sme.sk, podľa ktorej vyšlo RPMN vo výške 15,72 % a celková suma, ktorú musela žalobkyňa zaplatiť sa nezhoduje. Z uvedeného vyplýva, že v zmluve absentuje správny údaj RPMN, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť, rozpis splátok na istinu, úrok a iné poplatky, teda poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa mala povinnosť zaplatiť žalovanému len tie finančné prostriedky, ktoré jej poskytol. Ďalej uviedla, že nesúhlasí s tvrdením súdu, že námietky zo strany žalobcu príliš formalistické a všeobecné. Žalobkyňa poukázala na neprijateľné zmluvné dojednania už v žalobnom návrhu a upriamila na ne pozornosť súdu, pričom súd sa nevysporiadal s otázkou uvedených neprijateľných podmienok. Zastala názor, že rozsudok je v niektorých častiach nepreskúmateľný a arbitrárny. Na jednej strane súdu bolo zrejmé, čoho sa žalobkyňa domáhala a na druhej strane z rozsudku bolo vyčítané spotrebiteľovi, že žaloba je príliš formalistická a všeobecná bez opisu rozhodujúcich skutočností. Poukázala na judikatúru rôznych súdov.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 25.04.2018 domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 2.533,02 eura, určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov a finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.11.2010 jej žalovaný poskytol úver vo výške 5500 eur, ktorý mala splácať v 96. mesačných splátkach, pri výške úrokovej sadzby 11,90 % p. a. a výške RPMN 14,63 %. Predmetný úver považovala za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva neobsahovala členenie splátky na istinu, úroky a poplatky. V žalobe tiež uviedla neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré boli včlenené do Všeobecných obchodných podmienok žalovaného. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil.
6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Žalobkyňa v konaní pred prvoinštančným súdom, ale aj v odvolacom konaní poukazovala predovšetkým na skutočnosť, že v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.11.2010 chýba jedna zo základných náležitostí spotrebiteľského úveru, a to je členenie úverovej splátky na istinu, úroky a poplatky v zmysle § 9 ods. 2 písm.k) zákona č. 129/2010 Z.z. Z tohto dôvodu žiadala, aby súd určil, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd zaoberajúc sa odvolacou námietkou žalobkyne uvedenou v odvolaní uvádza, že sa stotožnil s výkladom súdu prvej inštancie ohľadom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch . Podľa jeho prílohy č. 1 prebral právne záväzné akty Európskej únie, okrem iného Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú.v. EÚ L 133, 22.5.2008). Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Podľa čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48/ES, keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú
zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Odvolací súd preto dospel k záveru, že podľa eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach, samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy "výška", alebo "počet" či "termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je treba za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Nakoniec uvedenej problematiky sa týkal aj Rozsudok súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, ktorého predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19. decembra 2014 doručeným súdnemu dvoru 02.02.2015 v súvislosti s konaním Home Credit Slovakia, a.s. proti T. J.. Z jeho bodu 59 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Na uvedený rozsudok reagovala aj legislatíva zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým došlo k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona 129/2010 Z.Z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová "a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v Rozsudku C-42/15. Legislatíva tak reagovala na stav, podľa ktorého niektoré súdy vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu nesúladne so smernicou 2008/48/ES. Legislatíva tak reagovala na stav, podľa ktorého niektoré súdy vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu nesúladne so smernicou 2008/48/ ES. Na uvedenú problematiku rovnako nadviazala aj judikatúra Najvyššieho súdu, a to rozhodnutiami zo dňa 22.02.2018 sp.zn. 3 Cdo 146/2017, ako aj rozhodnutím zo dňa 17.04.2018 sp.zn. 3Cdo/56/2018.
7. Odvolaciu námietku žalobkyne, že ročná percentuálna miera uvedená v zmluve vo výške 14,53% nie je správna, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Zástupca žalobkyne aj pred súdom prvej inštancie uviedol, že RPMN mala byť 15,71% k čomu dospeli prepočítaním RPMN. Žalobkyňa však neuviedla žiaden dôvod, prečo by mala byť RPMN v uvedenej výške a ako k nej dospela. V odvolaní poukazuje na to, že prepočet RPMN urobila prostredníctvom Interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN na Portáli finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa Ministerstva financií SR (www.fininfo.sk), ako aj prostredníctvom kalkulačky na stránke ekonomika.sme.sk. Odvolací súd uvádza, že nemôže akceptovať výpočty výšky RPMN podľa internetových portálov, keď zákon č. 129/2010 Z.z. v prílohe 2 uvádza rovnicu ( vzorec), podľa ktorého musí byť vypočítaná výška RPMN. Žiaden iný spôsob výpočtu RPMN zákon neuvádza. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobkyňa však pred súdom prvej inštancie neuviedla žiaden dôvod, pre ktorý by bola výška RPMN v zmluve nesprávna, preto súd nemal dôvod spochybňovať výšku RPMN uvedenú veriteľom - bankou. V opačnom prípade by vždy musel súd požiadať o jej prepočet Národnú banku Slovenska, ktorá ako jediný orgán môže verifikovať jej výpočet.
8. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvody uvádzané žalobkyňou, pre ktoré by mala byť úverová zmluva zo dňa 16.11.2010 bezúročná a bez poplatkov, neboli v konaní zistené ako opodstatnené. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že predmetná úverová zmluva, ktorá obsahuje všetky podstatné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nemôže byť bezúročná a bez poplatkov podľa ust. § 11ods. 1, a preto na strane žalovaného nevzniklo bezdôvodné obohatenie.
9. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal zmluvnými podmienkami, ktoré ona považovala za neprijateľné. Odvolací súd zistil, že žalobkyňa v žalobe vymenovala niekoľko zmluvných podmienok, ktoré žalovaný uvádzal vo Všeobecných zmluvných podmienkach. Išlo o zmluvné podmienky týkajúce sa doručovania cenín, spôsob oboznámenia sa súčastí úverovej zmluvy, spôsob podávania a vybavovania reklamácií, započítanie pohľadávky z akéhokoľvek účtu klienta, oprávnenia banky zosplatniť úver a postúpiť pohľadávku, poplatok za upomienku a tiež aplikácia Obchodného zákonníka na ich právne vzťahy. Súd prvej inštancie sa v bode 45 odôvodnenia zaoberal námietkou aplikácie Obchodného zákonníka a v bode 49 sa všeobecne vyjadril k neprijateľným zmluvným podmienkam uvádzajúc, že nezistil žiadnu neprijateľnú podmienku. Odvolací súd dodáva, že žalobkyňou uvedené zmluvné podmienky boli takého charakteru, že nemali vplyv na posúdenie danej úverovej zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej, čo bolo predmetom žaloby žalobkyne. Ani jedna z
uvádzaných zmluvných podmienok nesúvisela s uvedením zákonných náležitostí vypočítaných v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Navyše žalobkyňa ani neuviedla, že by tieto zmluvné podmienky nejakým spôsobom navyšovali odplatu úveru, alebo by v priebehu jeho splácania hradila nejaké ďalšie poplatky. Keďže tieto zmluvné podmienky žiadnym zásadným spôsobom nemali vplyv na predmet úverovej zmluvy, nemohli by spôsobiť ani neplatnosť úverovej zmluvy.
10. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak , že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).