Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_14Co-12-2018.pdf
PDF · 106.49 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/12/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Jana Janics Bajánková, v spore žalobcu: SPC Slovakia s.r.o, so sídlom v Piešťanoch, Panenská ul. č. 11/3516, IČO: 36 782 262 zastúpený advokátom Mgr. Petrom Studeným, AK, Piešťany, ul. M. Waltariho č. 7, proti žalovanej: B. S., narodená XX.X.XXXX , trvale bytom v A., K. ul. č. XX E. zastúpená advokátskou kanceláriou AGM partners s.r.o., Bratislava, Ventúrska ul. č. XX, o zaplatenie 1 274,74 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 41C/378/20XX - 173 zo dňa 17.10.2016, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 41C/378/2014 - 173 zo dňa 17.10.2016, vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č.k. 41C/378/2014 - 173 zo dňa 17.10.2016, zamietol žalobu o zaplatenie 1.274,74 eur s príslušenstvom a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaná mala v konaní plný úspech, a preto má právo na plnú náhradu trov konania.
2. Proti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu vo výroku o trovách konania a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán alebo rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorým bola žalovanej priznaná plná náhrada trov konania v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), nakoľko mala v konaní plný úspech. Podľa žalobcu súd mal po zohľadnení všetkých okolností a jednotlivosti prípadu, ktoré vyšli počas konania najavo, rozhodnúť v zmysle § 257 CSP a výnimočne nepriznať náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov, nakoľko tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a nemal rozhodnúť v zmysle § 255 ods. 1 CSP. V dôsledku tohto postupu okresný súd nesprávne právne vec posúdil a rozsudok je tak v napadnutom výroku nesprávny.
Poukázal na ustanovenie § 257 CSP, v zmysle ktorého súd nemusí výnimočne náhradu trov konania priznať, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania,
by mohla v konkrétnych prípadoch viest' k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Z uvedeného výkladu 257 CSP tiež vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca predmetné stavebné práce, cena ktorých je predmetom tohto konania, skutočne vykonal, čím žalovanej voči nemu uskutočnením diela v celom rozsahu vznikol finančný prospech (vo výške nezaplatenej odmeny za vykonané stavebné práce), ktorý nespravodlivo znáša v celom rozsahu sám.
Vykonanie týchto stavebných prác medzi stranami nebolo nikdy sporné, ich vykonanie potvrdil okrem iného aj svedok V. B. a vyplývalo tiež z predložených listinných dôkazov. Na základe uvedeného sa žalobca cíti dotknutý na svojich právach tým, že v dôsledku jeho údajného nesprávneho postupu pri určovaní ceny za dielo, ako ho vyhodnotil súd prvej inštancie, na základe ktorého žalobu v celom rozsahu zamietol, nielenže nezískal jemu patriacu odmenu za vykonanie predmetných prác, ale navyše uplatňovaním si vlastných práv sa dostal do ďalšej finančnej straty, ktorá mu vznikla tým, že ho súd ešte aj zaviazal na náhradu trov konania protistrane v rozsahu 100 %. Žalobca tvrdil, že ním uvedené skutočnosti napĺňajú podstatu dôvodov hodných osobitného zreteľa ako i výnimočnosť danej situácie, ako to má na mysli ustanovenie § 257 CSP. Rozhodnutie súdu vo výroku o náhrade trov konania preto žalobca považuje po zohľadnení všetkých uvedených osobitostí danej veci, výnimočnosti situácie ako aj uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa, a to najmä tej skutočnosti, že si svoje práva vyplývajúce z odmeny za preukázané vykonanie stavebných prác, v dobrej viere uplatnil ako i následne bránil na súde, za nanajvýš nespravodlivé. Navrhol rozhodnúť podľa ustanovenia § 257 CSP tak, že súd náhradu trov konania žiadnej zo strán neprizná a to aj z dôvodu, že v zmysle konštantnej judikatúry súdov, účelom ustanovenia § 257 CSP je práve umožniť' súdu zmierniť dôsledky právnych noriem, upravujúcich náhradu trov konania, zavedením moderačného absolučného práva.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla rozsudok vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedla, že sa nestotožňuje s právnou argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, s odkazom na existenciu dôvodov osobitného zreteľa. Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa pomeru úspechu vo veci. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania pasívnej legitimácie žalovanej, ako aj z dôvodu neopodstatnenosti nároku žalobcu. Žalobca v podanom návrhu nesprávne označi1 osobu na strane žalovanej, keď sa domáhal úhrady sumy od osoby, s ktorou nemal uzatvorenú nijakú zmluvu. Žalovaná tvrdila, že plnenie si neobjednala, čo bolo v konaní jasne preukázané a to bolo aj dôvodom zamietnutia žaloby. Žalovaná uviedla, že v konaní iba bránila svoje práva voči žalobcovi, ktorý sa voči nej domáhal úhrady predmetnej sumy bez akéhokoľvek právneho titulu. Je preto absurdné, aby žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania za situácie, kedy súd žalobu zamietol pre pochybenia na strane žalobcu. Žalovaná uviedla, že v konaní jej trovy vznikli, a keďže za ich vznik je s odkazom na odôvodnenie súdneho rozhodnutia priamo zodpovedný žalobca, má žalovaná zákonné právo na ich náhradu proti žalobcovi.
4. K vyjadreniu žalovanej k podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 25.05.2017 vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že s predmetným vyjadrením žalovanej v celom rozsahu nesúhlasí a opätovne uvádza, že vzhľadom na samotné skutkové zistenia, ktoré boli v konaní riadne preukázané, t.j. predovšetkým skutočnosť, že predmetné stavebné práce boli reálne naozaj žalobcom vykonané, čo v konaní sporné ani nebolo, ako aj vzhľadom na okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu svojho nároku na súde a aj samotný priebeh konania a vykonaného dokazovania, svedčia o danosti dôvodov osobitného zreteľa, ako aj o výnimočnosti prípadu, ktorú súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho postupoval podľa zásady úspechu vo veci, na základe ktorej priznal plnú náhradu trov žalovanému. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočnosť danej situácie, ktorá je daná jednak charakterom sporu a jednak charakterom procesnej situácie, žalobca vidí v
tom, že predmetné stavebné práce v celom rozsahu skutočne vykonal, čo nepochybne vyplynulo z vykonaného dokazovania. Vykonanie stavebných prác žalobcom v uvedenom rozsahu v konaní ani nebolo sporné. Práve reálne vykonanie predmetných stavebných prác žalobcom je rozhodujúcou skutočnosťou, resp. okolnosťou, ktorá viedla žalobcu k uplatneniu svojho nároku spočívajúceho v doplatení ceny za vykonané stavebné práce žalovaným na súde, nakoľko žalobca si tento svoj nárok uplatnil v dobrej viere, že ide o nárok oprávnený, pričom v tomto duchu postupoval aj počas celého konania a s cieľom domôcť sa celej ceny skutočne vykonaného diela, si zodpovedne plnil súdom uložené povinnosti v súdnom konaní. Uvedené skutočnosti odrážajú žalobcov postoj v konaní, ktorý rovnako svedčí o výnimočnosti prípadu a dobromyseľnosti žalobcu pri realizácii samotných stavebných prác, ako aj pri ich neskoršom domáhaní sa na súde voči žalovanej. Pochybenie žalobcu, spočívajúce v porušení ustanovení hmotného práva, konkrétne v písomnom neupozornení žalovanej na navýšenie ceny diela, v dôsledku ktorého súd vyhodnotil žalobcov nárok na doplatenie ceny diela ako neopodstatnený a žalobu zamietol, treba vyhodnotiť ako neznalosť zákona, v dôsledku ktorej žalobca stratil právny nárok na doplatenie ceny diela, avšak nie nárok morálny a nakoľko z konania bolo nepochybne preukázané, že predmetné práce v celom rozsahu skutočne vykonal. Žalobca na vzniknutú situáciu, t.j. jeho nesprávny postup v čase vykonania diela, „doplatil” stratou svojho nároku a jeho nepriznaním súdom. Po zohľadnení predmetných skutočností sa preto (okrem samotnej straty nároku) postup súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zmysle zásady úspechu vo veci, javí ako nespravodlivý, ako neprimeraná tvrdosť zákona, na odstránenie ktorej má slúžiť v odôvodnených prípadoch práve aplikácia ustanovenia § 257 CSP, kedy súd vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nepostupuje podľa zásady úspechu vo veci, ale na základe okolností hodných osobitného zreteľa a výnimočnosti daného prípadu neprizná nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Žalobca teda uplatňovaním vlastných práv nielenže nezískal jemu patriacu odmenu, resp. cenu za vykonanie predmetných stavebných prác, ale sa dostal do ďalšej finančnej straty, kedy mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy žalovanej. Túto skutočnosť žalobca vníma ako značne nespravodlivé, arbitrárne uplatňovanie zásady úspechu vo veci pri rozhodovaní o trovách konania, bez zreteľa na konkrétne okolnosti prípadu. Na základe uvedeného žalobca trval na podanom odvolaní.
5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, po preskúmaní prípustnosti odvolania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, s prihliadnutím na obsah spisu, nie je dôvodné.
7. Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, podal odvolanie žalobca, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci, v súvislosti s priznaným nárokom na náhradu trov konania, ktoré súd priznal žalovanej a ktoré by jej nemali patriť.
8. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. Rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
9. Vo všeobecnosti, v konaní, kde strany sporu majú postavenie žalobca a žalovaný, je pre posúdenie práva na náhradu trov konania rozhodujúci úspech vo veci. Okresný súd danú vec právne posúdil a pri rozhodnutí o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorým bola žalovanej priznaná plná náhrada trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mala v konaní plný úspech
10. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala.
12. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
13. Uvedené články (ústavy a dohovoru), zabezpečujú pre každého účastníka konania právo na spravodlivý proces (čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého podstata spočíva v práve subjektu domôcť sa oprávnenia či povinností v procese, ktorý spĺňa predovšetkým právne (ústavné a zákonné) aspekty spravodlivosti, ktoré by mali byť súčasťou samotnej existencie demokratického a právneho štátu a ktoré sú rozvinuté aj do ďalšieho práva účastníka, a to, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).
14. Kvalita procesu musí zodpovedať právam a povinnostiam, o ktorých sa koná. K prirodzeným právam každého človeka a občana patrí právo, aby v zložitom procese hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umožnené predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. Inak povedané, ide o to, aby mohol predstúpiť so svojou vecou pred konkrétneho sudcu, či skôr sudcov, ktorí sú vybavení právom a povinnosťou zvážiť všetky okolnosti, ktorých individuálna a neopakovateľná povaha uplatneného nároku presahuje to, čo možno vteliť do abstraktnej právnej normy. Právo na „hearing“ patrí aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva medzi zásadné a základné práva, na rešpektovaní ktorých treba bezvýhradne trvať (porov. Delcourt v. Belgicko, 1970).
15. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.
16. Vo všeobecnosti, v konaní, kde strany sporu majú postavenie žalobca a žalovaný, je pre posúdenie práva na náhradu trov konania rozhodujúci úspech vo veci. V danom prípade bol úspešná žalovaná, žaloba bola proti nej zamietnutá, a preto okresný súd správne rozhodol, keď jej priznal právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech vo veci nemal. Pokiaľ žalobca namietal, že súd nesprávne rozhodol, keď žalovanej priznal trovy konania, nebolo preukázané, že súd rozhodol v rozpore so zásadou úspechu vo veci, ktorá vyplýva z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, účinného v čase rozhodovania okresného súdu.
17. Žalobca svoje zákonné a ústavné práva využil a podal žalobu na súd, ktorý je povinný danú vec prejednať a rozhodnúť, pričom zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že fyzická, resp. právnická osoba, ktorá si nárok na súde uplatňuje, je obmedzená v jeho uplatnení, najmä pokiaľ ide o jeho výšku, prípadne voči komu svoj nárok smeruje. Takéto obmedzenie pre toho, kto si uplatňuje nárok žalobou na súde, nepreukázal a neoznačil ani žalobca.
18. Odvolateľ navrhol v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ustanovenie § 257 CSP.
19. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
20. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
21. Z § 257 CSP vyplýva, že uvedené ustanovenie sa aplikuje výnimočne. Predpokladom výnimočnéhopoužitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za úspech v konaní, ktorá je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej
tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové asociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany v konaní.
22. Zo znenia uvedeného ustanovenia § 257 CSP je pritom zrejmé, že zákon vyžaduje vždy spojenie dvoch podmienok a to: a) dôvodov hodných osobitného zreteľa a b) výnimočných okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
23. Súd prvej inštancie neaplikoval § 257 CSP, nakoľko nemal za preukázané skutkové okolnosti umožňujúce prijať záver, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mala žalovaná, inak úspešná v spore, znášať účelne vynaložené trovy konania. Na odvolaciu námietku žalobcu, ktorý žiada, aby súd prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa a nepriznal náhradu trov konania žalovanej, odvolací súd uvádza, že skutočnosti uvádzané žalobcom nemožno považovať za výnimočnú okolnosť, ktorú kumulatívne pre aplikáciu § 257 CSP zákon vyžaduje.
24. Podľa ustanovenia § 257 CSP uvádza zákonodarca, ako dôvod nepriznania náhrady trov konania úspešnému subjektu v konaní, dôvody osobitného zreteľa (obdobne, ako v prípade predchádzajúceho ust. § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že za dôvody osobitného zreteľa sú považované najmä osobné, majetkové, zárobkové, sociálne a iné pomery účastníka konania, ktorý má byť rozhodnutím o náhrade trov konania dotknutý. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 1. 2012, sp. zn. 2M Cdo 17/2009, podľa ktorého v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 OSP). Aplikácia citovaného ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pri rozhodovaní o náhrade trov konania, prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležíte odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 150 OSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 OSP, preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
25. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
26. V súvislosti s uvedeným ustanovením, odvolací súd uvádza, že záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností veci. Nejde o ľubovôľu súdu, ale o starostlivé posúdenie všetkých rozhodujúcich hľadísk. Pri skúmaní, či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa musí súd v prvom rade prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale je nutné tiež uvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo najmä majetkových pomerov oprávnenej strany sporu. Významné sú tiež okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán sporu v priebehu konania a ďalšie ( Občanský soudní řád I, II, vydání 2009, CH. B. Beck).
27. V tomto ustanovení je uvedené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenia náhradu trov konania. Zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon teda vyžaduje, aby sa jednalo o dôvody hodné osobitného zreteľa a musí sa jednať o výnimočné okolnosti. Výklad týchto podmienok ponecháva zákon na súdnej praxi. Bude potom vecou konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré budú podkladom na rozhodnutie súdu o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, keď sa tieto časovo vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Druhá oblasť sa týka sociálnych aspektov. Z tohto dôvodu je potom nutné zdôrazniť, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Je síce pravdou, že samotné zistenie, že strana sporu mala neúspech v konaní nie je dôvodom, aby súd bez ďalšieho priznal úspešnej strane sporu náhradu trov konania, avšak aj tu je potrebné prihliadať na všetky okolnosti významné pre posúdenie náhrady trov konania z hľadiska cit. ustanovení Civilného sporového poriadku.
28. V súvislosti s vyššie uvedeným pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, je nutné skúmať majetkové, sociálne a osobné pomery na strane žalobcu aj žalovaného, okolnosti vedúce k samotnému uplatneniu nároku, postoj strán v priebehu konania a výnimočnosť konkrétneho prípadu.
29. Z odôvodnenia odvolania žalobcu možno zistiť len všeobecné úvahy, ktoré ho viedli k podaniu odvolania s návrhom na nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanej, ale chýba vyhodnotenie jednotlivých dôkazov, ohľadom príjmových a všeobecne sociálnych pomeroch strán sporu.
30. Z uvedeného dôvodu preto nebolo možné odvolaniu žalobcu vyhovieť a zmeniť rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vecne správne a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd nezistil dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, ktoré by prípadne spočívali v iných okolnostiach ako v sociálnych pomeroch žalobcu, poukazujúc tiež na to, že žalovaná svojim konaním predmetný spor nevyvolala a žalobca si musel byť vedomý, že v prípade, ak podá žalobu, zodpovedá za prípadný neúspech aj tým, že bude povinný zaplatiť žalovanej účelne vynaložené trovy konania spojené s jej obranou, ktoré jej počas konania vznikli.
31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP, v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a nárok na ich plnú náhradu priznal v odvolacom konaní úspešnej žalovanej s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa(§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).