Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Sa-45-2019.pdf
PDF · 113.81 KB
Case nature
Area
Subarea
14Sa/45/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Strakom v právnej veci žalobcu: Q. Y., s. r. o., so sídlom K. XXX, G., IČO: XX XXX XXX, právne zast.: I.. W.. X. T., advokát, so sídlom X., I. XXX/X, proti žalovanému: D. G., Z., J., A.. XX. S.. X a XX, za účasti ďalšieho účastníka: F. C. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. K. XX, J.-J., G., občan G. republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 22. augusta 2019, takto
rozhodol:
Rozhodnutie žalovaného D. G., Z., J.. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 22. augusta 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
Ďalšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 22.08.2019, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie D. G., pobočka G. J.. XXXXX-X/XXXX-PB. zo dňa 24.09.2013. Prvostupňovým rozhodnutím pobočka D. G. rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 17.09.2013. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že ani kontrolou vykonanou u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom.
2. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 22.08.2019. V odôvodnení žalovaný uviedol, pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci iba status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale reálny výkon činnosti. Na základe vykonanej kontroly u zamestnávateľa (žalobcu) nebol preukázaný skutočný výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Uvedenú skutočnosť oznámili poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia (ďalej aj ZUS), ktorá stanovisko akceptovala a oznámením č. XXXXXX/UBS/OM/XXX/PW/XX/XXXX zo dňa 16.10.2013 určila, že zamestnanec žalobcu podlieha od 18.09.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia G. republiky.
3. Žalobca v podanej žalobe poukázal na najskôr určenú slovenskú a až následne určenú poľskú sociálnu legislatívu. Namietal prekročenie právomoci žalovaného s poukazom na znenie Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „základné nariadenie“) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Nakoľko zamestnanec žalobcu má bydlisko v G. republike, na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS a nie slovenské správne orgány, a to s poukazom na článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V prípade, že súd dospeje k záveru, že správny orgán mal oprávnenie na vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona, namietal žalobca zákonnosť rozhodnutia pre absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógov a zmierovacieho postupu, týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej aj „rozhodnutie č. A1“) a nedodržanie procesného postupu určenia uplatniteľnej legislatívy. Žalobca ďalej namietal nepreukázanie reálnej činnosti jeho zamestnanca na území SR, keď vonkajšia kontrola bola vykonaná za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 a posudzovaným obdobím v danej veci v zmysle rozhodnutia je obdobie po 17.09.2013.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a na základnú úlohu týchto nariadení, ktorou je určenie uplatniteľnej legislatívy pri súbehu sociálnych poistení dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ. Zároveň poukázala na povinnosť inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia vzájomne spolupracovať a informovať sa o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území SR správny orgán zistil rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že zamestnanec žalobcu (ďalší účastník) reálne nevykonáva činnosť na území SR, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia oznámil poľskej inštitúcii soc. zabezpečenia
- ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Žalovaný poukázal na článok 16 ods. 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých ZUS ako príslušná inštitúcia predbežne určila, že zamestnanec od 01.03.2012 podlieha právnym predpisom SR, s čím žalovaný súhlasil a dňa 20.11.2012 vystavil zamestnancovi formulár PD A1 na obdobie od 01.03.2012 do 17.09.2013. Z dôvodu skončenia platnosti formulára PD A1, prvostupňový správny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, ktorým deklaroval, že žalobca podliehal slovenskej legislatíve do 17.10.2013. Následne D. G. bolo doručené oznámenie ZUS č. XXXXXX/UBS/OM/PW/XX/XXXX zo dňa 16.10.2013, ktorým ZUS určila, že žalobca od 18.09.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia G. republiky, čo D. G. ako inštitúcia dotknutého členského štátu nenamietala, čím sa určenie stalo definitívnym. Z tohto dôvodu nebolo potrebné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia A1 z 12.06.2009. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžso/20/2015, v zmysle ktorého je takéto definitívne určenie pre súd záväzné. K nedostatku právomoci žalovaný uviedol, že v danom prípade nerozhodoval o určení uplatniteľnej legislatívy u zamestnanca žalobcu, ale prvostupňový správny orgán rozhodol len o zániku jeho sociálneho poistenia podľa právnych predpisov SR, teda žalovaný napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklaroval skutočnosť, že žalobcovi zaniklo poistenie podľa právnych predpisov SR. K námietke bezdôvodnosti prerušenia odvolacieho konania žalovaný uviedol, že konanie prerušil aj z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a nie z dôvodu zisťovania súdnych konaní v G., pretože nie je viazaný priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch v administratívnych konaniach a tiež súdnymi konaniami v G. republike.
5. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj správny súd) preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správnych orgánov podľa § 199 a nasl. SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených nielen v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP), a ustálil, že žaloba je dôvodná.
6. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že ďalší účastník bol do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného D. G. ako zamestnanec žalobcu prihlásený od 01.03.2012 do 31.12.2014.
7. Registrácia bola vykonaná na základe pracovnej zmluvy, ktorú zamestnanec s bydliskom v G. republike uzatvoril so žalobcom, a podľa ktorej mal od 01.03.2012 vykonávať pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky.
8. Listom zo dňa 17.09.2012 poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS žalobcovi ustanovila dočasne platnú slovenskú legislatívu na obdobie od 01.03.2012 vzhľadom na súbežné vykonávanie
pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky pre žalobcu a vykonávanie podnikateľskej činnosti na území G. republiky.
9. Žalovaný, ktorý predbežné určenie uplatniteľnej slovenskej legislatívy nenamietal, dňa 20.11.2012 vystavil žalobcovi formulár PD A1, a to na obdobie od 01.03.2012 do 17.09.2013.
10. Dňa 08.03.2013 prvostupňový správny orgán vykonal u žalobcu kontrolu za kontrolované obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 a zistil, že zamestnávateľ vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky nedochádza. Uvedená skutočnosť bola oznámená ZUS-u.
11. Dňa 24.09.2013 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXX-PB o zániku poistenia zamestnanca žalobcu, ktoré zdôvodnil výsledkami vykonanej kontroly, keď nebolo preukázané, že zamestnanec žalobcu reálne vykonáva činnosť na území SR, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom.
12. Dňa 24.10.2013 bolo žalovanému doručené oznámenie ZUS pobočka v J.-J. č. XXXXXX/UBS/OM/ PW/XX/XXXX zo dňa 16.10.2013, ktorým ZUS určilo, že ďalší účastník od 18.09.2013 podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho zabezpečenia.
13. Žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/ XXXX-BA zo dňa 22.08.2019, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil z dôvodov uvedených vyššie.
14. Podľa čl. 1 základného nariadenia, „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
15. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
16. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
17. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;
18. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
19. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
20. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
21. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
22. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
23. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
24. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
25. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“), toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch:
a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
26. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1, inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.
27. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.
28. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1, žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.
29. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1, dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.
30. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo, ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
31. Podľa § 120 ods. 1 zákona, sociálne poistenie vykonáva D. G..
32. Podľa § 120 ods. 4 zákona, sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
33. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona, do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
34. Podľa § 210 ods. 1 zákona, organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).
35. V konaní nebolo sporné, že ďalší účastník je fyzická osoba s bydliskom v G. republike, ktorý vykonáva činnosť na vlastný účet (podnikanie) v G. republike, a ktorý zároveň uzavrel pracovnú zmluvu so zamestnávateľom, spoločnosťou Q. Y., s.r.o., na výkon závislej činnosti v Slovenskej republike. Na zamestnanca žalobcu sa z tohto dôvodu priamo vzťahovalo základné nariadenie, ktoré v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
36. Na posúdenie, či u zamestnanca žalobcu dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej osoby a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby (podnikateľskej činnosti) v odlišných členských štátoch, je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i., aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.
37. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že zamestnanec žalobcu (ďalší účastník) má bydlisko v G. republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná jedine poľská inštitúcia ZUS. ZUS tak aj vykonala a oznámila dočasné určenie slovenskej legislatívy na obdobie od 01.03.2012. Na tomto právnom základe Sociálna poisťovňa nenamietajúc určené rozhodné právo vystavila žalobcovi formulár PD A1 na obdobie od 01.03.2012 do 17.09.2013, čím sa v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia stalo učenie slovenskej legislatívy definitívnym na čas od 01.03.2012. S ohľadom na tieto skutočnosti D. G., ktorá vykonanou kontrolou nadobudla pochybnosti o reálnosti výkonu závislej činnosti žalobcom na území Slovenskej republiky, naďalej nemala právomoc konať a rozhodnúť vo veci zániku sociálneho poistenia podľa zákona.
38. Treba tiež brať ohľad na skutočnosť, že sociálne poistenie zamestnanca žalobcu, ktorý vykonáva činnosti, resp. deklaruje ich výkon v dvoch členských štátoch, by v čase prijatia prvostupňového správneho rozhodnutia vzhľadom na pôvodné rozhodnutie ZUS-u o uplatniteľnej slovenskej legislatíve, nepodliehalo sociálnej legislatíve žiadneho členského štátu. Nesmie sa opomenúť ani ten fakt, že rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia svojou povahou a účinkami neoprávnene nahrádza výlučnú právomoc inštitúcie štátu bydliska zamestnanca žalobcu určiť uplatniteľnú legislatívu. Uvedené oprávnenie podľa vykonávacieho nariadenia prináleží vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci výlučne poľskej strane v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktoré žalovaný nikdy nenamietal,
v dôsledku čoho sa určenie uplatniteľnej legislatívy stalo definitívnym a pre správny súd záväzným. Rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa preto vznikol právny stav odporujúci európskej právnej úprave. Aby sa predišlo uvedenému protiprávnemu stavu, bolo povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa bezodkladne o svojich kontrolných zisteniach informovať poľskú stranu bez toho, aby prijal vo veci sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu rozhodnutie, ktorým by ho vylučoval zo systému sociálneho zabezpečenia už predtým určenej slovenskej legislatívy. Nakoľko rozhodné právo, uplatniteľná slovenská legislatíva bola určená na úrovni európskej legislatívy, mohla preto „zaniknúť“ opäť len rozhodnutím prijatým na základe a v súlade so základným a vykonávacím nariadením. Sledujúc účel základného nariadenia preto prvostupňový správny orgán nebol oprávnený prijať rozhodnutie zo dňa 24.09.2013, ktorým zamestnanca žalobcu vylúčil z pôsobnosti slovenského právneho poriadku, ktorý dovtedy výlučne upravoval jeho sociálne poistenie, resp. sociálne zabezpečenie. S prihliadnutím na uvedené právne závery mala pobočka D. G. po poskytnutí kontrolných zistení príslušnej poľskej inštitúcii vyčkať na postup poľskej strany ako členského štátu miesta bydliska zamestnanca žalobcu podľa čl. 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo výlučne na inštitúcii členského štátu miesta bydliska zamestnanca žalobcu, či s odkazom na čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, ak sa nestotožní s kontrolnými závermi D. G., bude naďalej považovať zamestnanca žalobcu za osobu činnú v dvoch členských štátoch pri zachovaní uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky, alebo či uzná svoju právomoc ako členský štát miesta výkonu samostatne zárobkovej činnosti ďalšieho účastníka podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, kedy by z dôvodu uznania výkonu činnosti zamestnanca žalobcu jedine na území G. republiky (jedného členského štátu) pripadala do úvahy už len jej uplatniteľná legislatíva.
39. Za daných skutkových okolností boli preto správne orgány povinné vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy G. inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.
40. Správny súd zdôrazňuje, že ak sa určenie G. legislatívy stalo či stane konečným, nemá D. G. (žalovaný) právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už správny súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom vždy len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. D. ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon vymedzuje právomoc žalovaného vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci D. G. nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva G. republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.
41. Správny súd dáva do pozornosti, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č. k. 1Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc D. poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
42. Žalovaný napadnuté rozhodnutie vydal dňa 22.08.2019, t. j. v čase, keď už bolo určenie poľskej legislatívy definitívnym, čo žalovaný ani nespochybňuje, a potvrdenie prvostupňového rozhodnutia o zániku poistenia zamestnancovi žalobcu dňom 17.09.2013 žalovaný odôvodnil tým, že prvostupňový orgán len deklaroval svojim rozhodnutím, že zamestnanec žalobcu podliehal slovenskej legislatíve do uvedeného dňa a zároveň, keďže žalobca tohto zamestnanca prihlásil do registra poistencov až do 31.12.2013, odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá konštitutívne účinky, čiže vznik a zánik sociálneho poistenia nie je podmienený podaním prihlášky či
odhlášky, ktoré len deklarujú právnu skutočnosť, s ktorou zákon (nariadenie) spája vznik sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik alebo zánik v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.
43. Správny súd ďalej poukazuje na to, že žalovaný vydal formulár PD A1 (potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), v ktorom deklaroval, že na zamestnanca žalobcu sa do 17.09.2013 vzťahujú právne predpisy SR o sociálnom zabezpečení, a teda nemá povinnosť platiť príspevky v inom členskom štáte. Za tejto situácie je podľa názoru správneho súdu napadnuté i prvostupňové rozhodnutie správnych orgánov nadbytočné. V danom prípade v období po 17.09.2013 nebol sporný zánik sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu, ale to, legislatíva ktorého členského štátu sa stane na ďalšie obdobie uplatniteľnou. Ako vyplýva z administratívneho spisu, k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo po rozhodnutí prvostupňového orgánu, čo vyplýva z oznámenia ZUS žalovaného a žalovaný toto určenie nenamietal, takže sa určenie poľskej legislatívy stalo definitívnym v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia.
44. Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, je jednak preskúmavané rozhodnutie duplicitným, keďže zánik poistenia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z relevantného potvrdenia - formulára PD A1, ktorého platnosť nebola spochybnená, a tiež vydaným v rozpore s § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zák. o sociálnom poistení, pretože nejde o sporný prípad, a jednak žalovaný v čase svojho rozhodovania už nemal právomoc rozhodovať o zániku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa slovenskej legislatívy. V dobe rozhodovania žalovaného už bolo v súlade s nariadeniami EÚ určené, že zamestnanec žalobcu podlieha právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia G. republiky. 45. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán svojim rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu.
46. Správny súd poukazuje na to, že rovnako ako žalovaný o vzniku povinného poistenia ďalšieho účastníka pri vydaní formulára PD A1 osobitné rozhodnutie nevydával, tak je nadbytočné, aby o zániku povinného poistenia vydával samostatné rozhodnutie, keďže vznik a zánik povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy je deklarovaný v samotnom formulári, vrátane oznámenia SUZ zo dňa 16.10.2013 o určení poľskej uplatniteľnej legislatívy odo dňa 18.09.2013, pričom účastníkom konania sú uvedené dátumy od počiatku známe.
47. Pokiaľ sa týka ďalších námietok uvádzaných v žalobe, správny súd sa nimi nezaoberal, nakoľko ich dôvodnosť či nedôvodnosť nemôže mať za následok iné rozhodnutie vo veci.
48. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
49. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§191 ods. 1 písm. c) SSP) rozhodnutie žalovaného ako nadbytočné a vydané správnym orgánom, ktorý na to podľa koordinačných nariadení už nebol právomocný, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa žalovaný musí vysporiadať prioritne s otázkou svojej právomoci vzhľadom na ustálený skutkový stav.
50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté v zmysle § 175 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku. V súlade s § 168 správny súd nepriznal ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy v súvislosti s konaním nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.