Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_34Csp-126-2023.pdf
PDF · 96.1 KB
Case nature
Area
Subarea
34Csp/126/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Petrom Uhrinovským, PhD. v právnej veci žalobcu A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom B. C. XXX, XXX XX B. C., zast. JUDr. Igor Šafranko, Advokátska kancelária, so sídlom ul. Sovietskych hrdinov č., 163/66089 01 Svidník, proti žalovanému TELERVIS PLUS a. s., IČO: 35 717 769, so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 100 EUR, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 3.5.2023 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.500 EUR a nahradenia trov konania.
1.1. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 11Csp/50/2022-40 zo dňa 25. mája 2022 (ďalej aj ako „Rozsudok 11Csp/50/2022“) súd vyhlásil úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. K520142252 zo dňa 26.6.2014 (ďalej aj ako „ Zmluva“) za bezúročny´ a bez poplatkov. Zároveň súd určil, že dve zmluvné podmienky uvedené Zmluve sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
1.2. Keďže žalobca ako spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde, tak mu vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie (ďalej aj ako „PFZ“) titulom § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), ktorý si uplatnil vo výške 1.500 EUR.
1.3. Výšku uplatneného nároku odôvodnil tým, že žalovaný v Zmluve použil dve neprijateľné zmluvné podmienky, za ktoré si uplatňuje 1.200 EUR (600 EUR za každú NZP), a za judikovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého titulom Zmluvy si uplatňuje sumu 300 EUR (600 + 600 + 300 = 1.500).
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 16.6.2023 (ďalej aj ako „vyjadrenie k žalobe“), pričom uviedol, že nesúhlasí s argumentmi uvádzanými žalobcom v žalobe, ktoré majú odôvodňovať ním nárokované PFZ, a rovnako rozporuje takto neprimerane nárokovanú výšku PFZ.
2.1. K vzniku nároku na PFZ uviedol, že ustanovenie § 13 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné vykladať reštriktívne. Na priznanie PFZ potrebné okrem úspechu toho-ktorého účastníka prihliadnuť aj na ujmu, ktorá spotrebiteľovi konaním žalovaného vznikla, a ktorú nie je možné uhojiť inak, ako priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.
2.2. K výške nároku uviedol, že úver zo Zmluvy bol žalobcovi poskytnutý vo výške 600 EUR, PFZ nárokované žalobcom vo výške 1.500 EUR (čo predstavuje dokonca viac než dvojnásobok istiny, poskytnutej žalobcovi na základe Zmluvy) na základe úspechu v spore o vyhlásení predmetného úveru za bezúročný a bezpoplatkový je nutné považovať za absolútne neprimerané.
2.3. PFZ nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je tiež potrebné prihliadnuť na okolnosti prípadu. Nakoľko zo žaloby nie sú zrejmé žiadne skutkové okolnosti, ktoré by opodstatňovali ním nárokovanú výšku PFZ, je dôvodné tvrdiť, že súd musí v tomto konkrétnom prípade vychádzať iba zo skutočností vyplývajúcich z pôvodného konania pri posudzovaní a ustálení výšky PFZ.
2.4. Sankčná funkcia PFZ, bola súdmi opakovane označovaná za vedľajšiu, keďže nedostatky zmlúv o spotrebiteľských úveroch sankcionuje už sám zákon ich bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Rovnako v podmienkach SR na účely represie slúžia iné odvetvia práva, ako správne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.
3. Žalobca v replike (§ 167 ods. 3 CSP) uviedol, že právoplatný Rozsudok 11Csp/33/2018 jasne deklaruje, že v právnom vzťahu založenom Zmluvou došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Žalobca teda na súde úspešne uplatnil porušenie jeho práva, ako aj povinnosti žalovaného ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa resp. osobitnými predpismi, čím naplnil hypotézu právnej normy uvedenú v § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
3.1. V žiadnom prípade nemožno určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a NZP považovať za satisfakciu, nakoľko ide o zákonný nárok majúci základ v primárnom právnom vzťahu, ktorý zavinením žalovaného nebol perfektný a bol spôsobilý privodiť spotrebiteľovi ekonomickú ujmu. V žiadnom prípade nemožno výsledok základného konania vnímať ako sankciu v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
3.2. Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považuje uplatnenú výšku PFZ za adekvátnu. Uplatnená výška zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu. Rovnako je potrebné podotknúť, že prípadné sankcie vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného, ale aj iných dodávateľov, od porušovania práv spotrebiteľov. 4. Žalovaný v duplike (§ 167 ods. 4 CSP) uviedol, že žalobca tvrdenia o adekvátnosti výšky nárokovaného PFZ odôvodňuje účelovou argumentáciou rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove, pričom uvádza iba výšku súdom priznaného primeraného finančného zadosťučinenia súdom v označených konaniach.
4.1. Konania uvádzané žalobcom sú ako argument odôvodňujúci výšku ním nárokovaného PFZ v tomto konaní nepoužiteľné, nakoľko ide o spory, v ktorých bolo porušenie práva závažnejšie ako tomu je v tomto spore, alebo výška poskytnutého spotrebiteľského úveru bola niekoľko násobne vyššia ako istina poskytnutá žalobcovi, teda vo výške 600 EUR. Vzhľadom na skutočnosť, že súdy pri aplikovaní svojej úvahy pri rozhodovaní o výške PFZ vychádzajú v mnohých prípadoch z výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru a výšky bezdôvodného obohatenia dodávateľa je pochopiteľné, že výšky priznaného PFZ súdmi sa budú líšiť.
5. V zmysle § 177 ods. 1 v spojení s § 297 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ako „CSP“) súd na prejednanie tohto sporu nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 4.3.2024 (ďalej aj ako „Pojednávanie“).
6. Z písomných vyjadrení strán sporu, Pojednávania a vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, súd zistil nižšie uvedený skutkový stav.
6.1. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu vedeného pod spisovou značkou 11Csp/50/2022 súd zistil, že Rozsudkom 11Csp/50/2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.6.2022, súd rozhodol: (I.) Súd určuje, že úver poskytnutý na základe Zmluvy je bezúročný a bezpoplatkový. (II.) Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve v znení: „Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje celkový servisný poplatok vo výške 9 % z istiny“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. (III.) Súd určuje, že zmluva o poskytovaní finančných služieb zo dňa 26.6.2014 uzatvorená k Zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. (IV.) Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6.2. Z pripojeného spisu a z nesporných vyjadrení strán sporu vyplýva, že Zmluva bola uzatvorená dňa 26.6.2014. Nárokov v zmysle tzv. základného konania sa žalobca domáhal po cca 8 rokoch od uzatvorenia Zmluvy. Titulom Zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 600 EUR.
7. Na vyššie zistený a opísaný skutkový stav súd aplikoval tieto právne normy a zmluvné dojednania strán sporu platné a účinné k dňu vyhlásenia tohto rozsudku, ak ďalej nie je uvedené inak (zistil nižšie uvedený právny stav): (-) § 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, (-) § 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, (-) § 3 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa, (-) § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
8. V zmysle zisteného skutkového a právneho stavu súd takto vec právne posúdil a rozhodol nižšie uvedeným spôsobom a na základe nižšie uvedených úvah.
9. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
10. Z citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že nárok na finančné zadosťučinenie vznikne, ak si spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej či už týmto zákonom alebo osobitným predpisom. Predmetný nárok vzniká voči tomu, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá.
11. Jediným predpokladom, ktorého naplnenie sa v tomto prípade vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti (napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve a pod.).
12. Vo vzťahu k výške (resp. rozsahu) nároku na finančné zadosťučinenie zákon určuje len kritérium primeranosti a neustanovuje už žiadne iné kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zohľadniť.
13. K nároku na finančné zadosťučinenie, jeho výške a ostatným skutočnostiam vzťahujúcim sa k tomuto nároku súd poukazuje na nižšie uvedenú judikatúru.
13.1. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza predmetnej právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy,
pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy (rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/20/2017 zo dňa 04. mája 2017).
13.2. Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30. januára 2019).
13.3. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta Zákona o ochrane spotrebiteľa, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolností každého jednotlivého prípadu (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. 7 Cdo 92/2021).
14. Súd je toho názoru, že žalobca bol úspešný v základnom konaní (úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti, keď súd judikoval v prospech žalobcu konkrétny nárok z porušenia takéhoto práva alebo povinnosti) a z tohto dôvodu mu vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie.
15. Inštitútu finančného zadosťučinenia má plniť viacero funkcií (najmä funkciu satisfakčnú a doplnkovo aj funkciu sankčnú). Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma, pričom postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.
16. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že žalobný návrh žalobcu je čo sa týka nároku dôvodný. Žalovaný úspešným uplatnením nároku v pôvodnom konaní vedenom na tunajšom súde pod spisovou značkou 11Csp/50/2022, splnil zákonný predpoklad pre uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia titulom § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.
17. Súd žalovanému priznal sumu finančného zadosťučinenia vo výške 100 EUR (25 EUR z každú NPZ a 30 EUR za určenie, že úver je bez úročný a bez poplatkov), teda spolu sumu vo výške 100 EUR. Súd pri určení výšky primeraného finančné zadosťučinenie vychádzal aj z okolností tohto konkrétneho prípadu (nároky zo Zmluvy uplatnené cca po 8 rokoch, istina úveru vo výške 600 EUR).
18. Pri určovaní výšky PFZ je nutné zohľadňovať konkrétny skutkový stav tej ktorej veci, opačný prístup by viedol k prílišnému formalizmu. Zákon hovorí o „primeranom“ finančnom zadosťučinení, čo podľa názoru súdu má umožniť súdu posúdiť a zohľadniť jednotlivé prípady osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. V prípade PFZ ide o nárok, ktorý podlieha voľnej úvahe súdu (ktorá však musí byť podložená konkrétnymi skutkovými okolnosťami), je potrebné vychádzať z povinnosti žalobcu tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutočností, ktoré ho viedli k uplatneniu primeraného finančného zadosťučinenia práve v požadovanej výške. Žalobca však v tomto spore mimo porušenia povinnosti v základnom konaní žiadne iné rozhodujúce skutočností odôvodňujúce výšku žiadaného PFZ ani len netvrdil.
19. Súd takto priznanú sumu považoval v celom rozsahu za primeranú, a to za stavu, že cieľom inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívne odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od upustenia recidívy porušovania spotrebiteľských práv. Priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi nepredstavuje neopodstatnené a neprimerané obohacovanie sa, či duplicitné uplatňovanie nároku spotrebiteľa. Priznanú sumu finančného zadosťučinenia pritom považuje súd aj za vyrovnanie ujmy žalobcovi ako spotrebiteľovi, ktorá je akousi satisfakciou za stav vyvolaný žalovaným. Zároveň priznaním primeraného finančného zadosťučinenia došlo aj k naplneniu odradzujúcej funkcie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov.
20. Súd teda priznanú sumu považoval za dôvodnú a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v takejto výške a v prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobcu zamietol.
21. K námietkam žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku odkazuje súd na vyššie uvedenú argumentáciu, pričom na doplnenie uvádza, že sa pri určovaní výšky stotožnil s jeho námietkou, že PFZ nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Ak zo žaloby nie sú zrejmé žiadne skutkové okolnosti, ktoré by opodstatňovali nárokovanú výšku PFZ, je dôvodné tvrdiť, že súd musí v tomto konkrétnom prípade vychádzať iba zo skutočností vyplývajúcich z pôvodného konania pri posudzovaní a ustálení výšky PFZ.
22. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a podľa zásady úspechu v spore. Žalobca mal v spore plný úspech, a preto má vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý mu súd priznal, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník postupom podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku. Pri určení úspechu v spore súd vychádzal z osobitosti uplatneného nároku, a to nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keď posúdenie jeho výšky spočívalo v úvahe súdu, pričom samotný uplatnený nárok bol dôvodný a opodstatnený. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takýchto prípadoch treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Základné je teda rozhodnutie o nároku na primerané finančné zadosťučinenie a sprevádzajúce je rozhodnutie o jej výške (aplikovaný právny záver vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov.
V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Exekúciu tohto rozsudku je možné vykonať podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.