Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Csp-134-2019.pdf
PDF · 86.52 KB
Case nature
Area
Subarea
14Csp/134/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobkyne: D. L., P.. XX.XX.XXXX, Y. O. XXX, XXX XX U. E. E., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.216 EUR, takto
rozhodol:
I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 300 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
II. v prevyšujúcej časti žalobu zamieta,
III. priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej istiny s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
odôvodnenie:
1. Žalobou súdu doručenou dňa 18.06.2019 navrhla žalobkyňa, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 1.216 EUR z titulu primeraného finančného zadosťučinenia a nahradiť jej trovy konania. V rámci žaloby uviedla, že v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 12C/105/2016 bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľky úspešná v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Rozsudok súdu prvého stupňa v tejto veci bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 21Co/134/2017 zo dňa 28.06.2018. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie okrem iného uviedol: „32. V danom prípade podľa bodu 2. zmluvy o úvere, sa žalobkyňa zaviazala v prospech žalovaného uhradiť úrok vo výške 39,15 % ročne, čo predstavuje sumu 548,10 eur a administratívny poplatok na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, t.j. vo výške 667,90 eur. 33. Podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska, priemerné úrokové miery nových úverov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, pri dobe splatnosti do jedného roka, boli vo výške 11,58 %. 36. V prejednávanej veci mal súd za preukázané, že úroky dojednané v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, túto obvyklú mieru podstatným spôsobom prevyšujú, keďže boli dojednané vo výške 3,4 násobku priemernej úrokovej sadzby pri úveroch poskytovaných bankami v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy. 39. Na základe uvedených skutočností preto súd dospel k záveru, že výška úrokovej sadzby prejednávanej zmluvy podstatným spôsobom prevyšuje obvyklú mieru úrokov z úverov poskytovaných komerčnými bankami v čase jej uzatvorenia, keďže je o 300 % vyššia ako priemerná výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľských úveroch v dobe ich splatnosti do 1 roka vo výške 11,58 %, a teda ide zmluvné dojednanie, ktoré odporuje ust. § 39 Občianskeho zákonníka.
41. Obsah tohto dojednania v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne. Vyplýva z neho, že za poskytnutie úveru je žalobkyňa povinná zaplatiť okrem úroku aj administratívny poplatok, ktorý je určený pevnou sumou. Zo zmluvy však nevyplýva, za čo spotrebiteľ tento poplatok platí, pričom výška administratívneho poplatku je pre žalovaného základnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že zabezpečuje dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku plynúca z úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná, keďže tento zodpovedá v peňažnom vyjadrení približne 2- násobku sumy dojednaného úroku. Uvedený poplatok značne navyšuje odplatu veriteľa spočívajúcu v úrokoch bez toho, aby bolo zrejmé, za čo spotrebiteľ uvedený administratívny poplatok platí. Aj keď zo všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že ide o poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, vrátane administratívnych úkonov, zo žiadneho o zo zmluvných dojednaní medzi účastníkmi konania nevyplýva, aké konkrétne služby, či proti plnenia žalovaný žalobkyni poskytne. Neprimeranosť takéhoto poplatku je zrejmá aj z toho, že banky z a správu úveru inkasujú cca 3 až 5 eur mesačne a za poskytnutie úveru 1 - 2 % z výšky poskytnutého úveru. Z uvedeného dôvodu, preto súd dospel k jednoznačnému záveru o neprijateľnosti zmluvného dojednania v časti administratívneho poplatku na vypracovanie, uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou a žalobe v súlade s ust. § 298 CSP vyhovel. 44. Súd preto musel dospieť k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba povinný údaj v zmysle ust. § 9 ods.2 písm. j) citovaného zákona spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN, preto sa predmetný úver podľa § 11 ods.1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda žalovanej vzniká iba povinnosť vrátiť žalobcovi istinu poskytnutého úveru. 47. Z predložených listinných dôkazov, ktoré žalovaný nenamietal a zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaný žalobkyni poskytol úver vo výške 1.400 eur, pričom táto v jeho prospech realizovala úhrady vo výške 2.616 eur, teda s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu realizovaných úhrad a poskytnutých úverových prostriedkov, čo predstavuje sumu 1.216 eur. Na základe uvedených skutočností preto súd vyhovel žalobe aj v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia.“ Žalobkyňa poukázala na to, že ako spotrebiteľka si uplatňuje satisfakciu za porušenie jej spotrebiteľských práv, pričom primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy, zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Poukázala na to, že primerané finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 1.216 EUR, čo zohľadňuje skutočnosť, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil jednak plnením z neprijateľnej zmluvnej podmienky (administratívny poplatok vo výške 667,90 EUR), ako aj preplatením bezúročného a bezpoplatkového úveru, čo predstavuje sumu 548,10 EUR, t.j. spolu 1.216 EUR.
2. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia, súdu doručeného dňa 16.07.2019, k žalobe uviedol, že ustanovenie týkajúce sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné vykladať reštriktívne a zohľadniť nie len úspešnosť toho ktorého účastníka v pôvodnom konaní, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad, pričom priznanie tohto nároku prichádza do úvahy iba vtedy, pokiaľ porušenie práva nie je možné už napraviť inak, čo by bolo možné napr. v prípade, ak by žalobcovo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Žalovaný zvýraznil skutočnosť, že primerané finančné zadosťučinenie má byť „primerané“ a je uplatniteľné v tých prípadoch, keď sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nie len deklaráciu tohto porušenia. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy a nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Žalovaný taktiež poukázal na to, že pri uplatnení tohto nároku musia byť preukázané základné predpoklady, a to: porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, primeranosť zadosťučinenia a zodpovedná osoba. V tejto súvislosti uviedol, že všetky tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, teda nepostačuje naplniť len niektorú z nich. Žalovaný zároveň uviedol, že primerané finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a odradiť jeho alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania do budúcnosti. Uplatnenú sumu vo výške 1.216 EUR žalovaný nepovažuje za žiadnych okolností za primeranú a spravodlivú, pričom má za to, že uplatnenie takéhoto nároku je potrebné riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. V danom prípade však žalobkyňa takýto nárok nepreukázala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhol žalovaný žalobu zamietnuť.
3. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 09.06.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
4. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. V tomto ohľade súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, z ktorého okrem iného vyplýva, že jediným predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je, že spotrebiteľ sa na súde úspešne domohol svojich práv a nie je potrebné preukazovať, že spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, teda žalobca v danom prípade nemusí preukazovať existenciu a výšku vzniknutej ujmy.
5. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje.
6. V prejednávanej veci mal súd za nepochybne preukázané, že v pôvodnom konaní sp. zn. 12C/105/2016 bolo preukázané porušenie práv žalobkyne ako spotrebiteľky z dôvodu priznania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky, preto je naplnený vyššie uvedený zákonný predpoklad uplatneného nároku na finančné zadosťučinenie, a to, že boli porušené práva žalobkyne ako spotrebiteľky vyplývajúce z osobitných noriem slúžiacich na ochranu spotrebiteľov.
7. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení súd vychádzal z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné tiež prihliadať na okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu súd považuje výšku priznaného finančného zadosťučinenia za primeranú s tým, že priznaním tejto sumy bude podľa názoru súdu naplnený aj účel predmetného ustanovenia z hľadiska odškodnenia žalobkyne z titulu jej zadosťučinenia a zároveň je naplnená aj jeho výchovná a odradzujúca funkcia tým, že priznanie takéhoto nároku bude na žalovaného vyplývať tak, aby v budúcnosti spotrebiteľov nezavádzal, nepoužíval nekalé obchodné
praktiky a uzatváral právne vzťahy so spotrebiteľmi tak, že zmluvy budú obsahovať všetky obligatórne zákonné náležitosti. Súd považuje sumu vo výške 300 EUR za primeranú s ohľadom na vyššie uvedené kritéria, ako aj výšku priznaného bezdôvodného obohatenia v pôvodnom konaní (1.216 EUR), pričom priznanie tejto sumy v pôvodnom konaní nemožno automaticky stotožniť ako sumu primeranú pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na rozhodnutie v pôvodnom konaní, súd považoval uplatnený nárok za neprimerane vysoký, preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
8. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
9. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení, pričom z ich výkladu a praxe súdov je zrejmé, že pokiaľ rozhodnutie o uplatnenom nároku závisí od úvahy súdu, tak ako to bolo v tomto prípade, je namieste priznať nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy, preto súd v danej veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).