Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1Co-144-2019.pdf
PDF · 118.21 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/144/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, proti žalovanému: M. Ď., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.É. P. XX, o zaplatenie 2.480,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo 4. marca 2019, č. k. 13Csp/94/2018-87
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
P r i p ú š ť a, aby do konania namiesto žalobcu vstúpila spoločnosť R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.171,41 Eur, úroky (do zosplatenia úveru) v sume 364,30 Eur a úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.171,41 Eur od 1.4.2018 do zaplatenia (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76% (III).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal okrem priznaného plnenia zaplatenia tiež časti úverovej istiny v sume 308,76 Eur, kapitalizovaných úrokov za obdobie od zosplatenia úveru (10.7.2015) do 31.3.2018 v sume 1.393,83 Eur a za ďalšie obdobie až do zaplatenia vo výške 19,50% ročne zo sumy 2.480,17 Eur, z právneho vzťahu strán, založeného Zmluvou o úvere „dostupná pôžička“ č. 0749177012 zo dňa 12.6.2012, uzavretou medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení dlžníka (ďalej tiež len „zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 2.800,- Eur, oproti povinnosti vrátiť ich spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami v 72 mesačných splátkach po 67,- Eur. Žalovaný, podľa tvrdenia žalobcu, postupne zaplatil na svoj úverový záväzok spolu sumu 319,83 Eur; následne však prestal dohodnuté úverové splátky platiť. Z tohto dôvodu žalobca po predchádzajúcej márnej výzve na splnenie už zročného záväzku, uplatnil právo na okamžité zosplatnenie i ostávajúcej časti úveru. Žalovaný na takto zosplatnený dlh, pozostávajúci z úverovej istiny v sume 2.480,17 Eur a úrokov v sume 364,30 Eur (pozn. odv. súdu: poplatok vykazovaný v sume 39,61 Eur si žalobca podľa žaloby neuplatnil), zaplatil sumu 308,76 Eur.
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav bezo zvyšku tak ako bol tvrdený žalobcom; aplikoval naň ust. § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. a) a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnkov. Na ich základe právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, z ktorého vyvodil právnu povinnosť žalovaného, premietnutú vo vyhovujúcom výroku napadnutého rozsudku, vrátiť žalobcovi poskytnuté peniaze v sume 2.171,41 Eur (2.800,- Eur - 319,83 Eur -308,76 Eur) s dohodnutými úrokmi do času predčasného zosplatnenia úveru v sume 364,30 Eur. Za omeškanie žalovaného s plnením úverovej istiny prvoinštančný súd s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s použitím ust. § 255 ods. 2 C.s.p. čiastočným procesným úspechom oboch strán v spore s prevahou na procesnej strane žalobcu.
4. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie zamietol žalobu smerujúcu k zaplateniu časti úverovej istiny v sume 308,76 Eur, na podklade na zistenia, že žalovaný túto sumu zaplatil po zosplatnení celého úveru a nadväzujúceho záveru, že o túto sumu sa k znížila istina pohľadávky, keďže podľa jeho úvahy úroky žalobcovi za čas po zosplatnení úveru už nepatrili a za obdobie do zosplatenia úveru si ich žalobca uplatnil žalobou a súd mu ich v uplatnenom rozsahu aj priznal. V závere, že žalobca nemá právo na úroky po zosplatnení úveru, vyšiel prvoinštančný súd zo zistenia, že strany sa na úročení poskytnutých peňazí po zosplatnení úveru v zmluve nedohodli. Zastával pritom názor, že bez takéhoto dojednania žalobcovi úroky nepatria. Viedla ho k tomu v podstatnom tiež úvaha, že úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik a trvanie je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový. Pretrváva len povinnosť uhradiť doterajšie úroky a tým, že včas dlžník nesplatí istinu a úroky z istiny dostáva sa do omeškania s plnením (istiny a príslušenstva). Súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce príslušenstvom pohľadávky, majú však odlišné funkcie a je potrebné ich odlišovať. Zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. Súd prvej inštancie vyzdvihol charakteristiku úverového vzťahu, a síce, že v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý tak predstavuje cenu peňazí, t.j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru k dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru. Odlišná situácia však podľa jeho názoru nastane v prípade predčasného zosplatnenia úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa (na základe slobodnej voľby veriteľa), v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodne dohodnutého úverového vzťahu. V takom prípade vznikne veriteľovi právo na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov do dňa zosplatnenia úveru, čím na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a obmedzenie možnosti produkovať zisk. Naproti tomu v dôsledku tohto jednostranného právneho úkonu dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať (a splácať ich postupne v splátkach); vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú sumu spolu s úrokmi do dňa zosplatnenia. Podľa názoru prvoinštančného súdu, oprávnená držba požičaných prostriedkov vyplýva len z právneho stavu do zosplatnenia celého úveru, a preto v ďalšom období má veriteľ popri úverovej istine právo iba na úroky z omeškania, nie už ale na úroky. Takýto záver je podľa súdu prvej inštancie logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru a tiež aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Na podporu správnosti svojho nazerania na otázku úročenia splatného úveru súd prvej inštancie odkázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 a uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS476/2012-14.
5. Len proti zamietavému výroku tohto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu na ďalšie konanie, eventuálne zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Žalobca v odvolaní vytkol nesprávnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého, úroky za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, patria veriteľovi len do splatnosti úverového záväzku. Žalobca vo svojej odvolacej argumentácii
v tejto otázke vyšiel z toho, že uplatnenie práva na okamžité zosplatnenie úveru má za následok jedinú zmenu v právach a povinnostiach účastníkov úverovej zmluvy, ktorou je, že dlžník stráca výhodu splátok a celý jeho úverový záväzok sa stáva zročným. Podľa odvolateľa tým ale nedochádza k zániku iných práv a povinností účastníkov úverového vzťahu, medzi iným tiež i povinnosti dlžníka platiť veriteľovi dohodnuté úroky. Naproti argumentácii súdu prvej inštancie zastával žalobca názor, že za situácie keď úprava úverovej zmluvy podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka nelimituje úročenie zročnosťou úveru, je potrebné ju interpretovať v smere spravodlivého usporiadania pomerov. Za absurdný v tomto zmysle označil stav, kedy veriteľ, hoc nemá k dispozícii vlastné prostriedky, pretože mu ich dlžník nevrátil, nemôže za toto obmedzenie poberať úroky. Rovnakým prívlastkom žalobca v odvolaní označil dopad súdom prvej inštancie prijatého riešenia na vnímanie inštitútu mimoriadneho zosplatnenia úveru ako takého. Prezentoval v tejto súvislosti názor, že uplatnením tohto práva s dopadom na úročenie podľa ponímania prvoinštančného súdu, by sa dlžník prakticky ocitol vo výhodnejšom postavení než pri riadnom plnení si zmluvných povinností. Z iného pohľadu žalobca v odvolaní argumentoval akcesorickou povahou úrokov, determinujúcou ich závislosť na existencii hlavného záväzku. Pokiaľ preto podľa názoru žalobcu trvá právna povinnosť vrátiť poskytnuté peniaze, nemohla zaniknúť ani povinnosť platiť z nevrátených peňazí úroky. Žalobca v odvolaní poukázal tiež na znenie ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, interpretácia, ktorého podľa jeho presvedčenia jeho názorovú verziu len podporuje. Žalobca v odvolaní apeloval tiež na ekonomickú podstatu úrokov, dôvodiac, že sankčný úrok (úroky z omeškania) nemôže veriteľovi kompenzovať cenu peňazí. Žalobca odmietol názor prvoinštančného súdu, že po predčasnom zosplatnení úveru úroky a úroky z omeškania nemôžu zaťažovať dlžníka popri sebe a argumentoval, že takéto úročenie sa predsa v danom právnom vzťahu realizovalo aj v čase pred zosplatnením úveru. Na podporu správnosti svojich úvah žalobca v odvolaní odkázal na závery vyplývajúce z rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/1/2018 a sp. zn. 17Co/122/2017, a tiež Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/49/2018. Naproti tomu je podľa odvolateľa nenáležitým odkaz súdu prvej inštancie na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14 z 18. septembra 2012, nakoľko sa v ňom ústavný súd zaoberal len ústavnoprávnou udržateľnosťou prijatého riešenia, nie však jeho vecnou správnosťou. V priamej nadväznosti na svoj názor o úročení úveru aj po splatnosti, žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie nesprávnosť záveru, že čiastočným plnením po zosplatnení úveru došlo k zníženiu istiny úverovej pohľadávky. Odvolateľ v tomto smere prezentoval, že spotrebiteľskú úverovú zmluvu je potrebné považovať za tzv. absolútny obchod a že z tohto dôvodu sa na spôsob započítavania čiastočných plnení vzťahuje ust. § 330 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník neurčí inak, započítava sa jeho čiastočné plnenie najprv na úhradu úrokov. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávne právne posúdenie veci, žalobca podľa úvahy odvolacieho súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označený a i citovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nesprávnosť skutkových záverov na podklade vykonaného dokazovania, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľom materiálne a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
7. Vyhovujúci výrok rozsudku (I) nebol odvolaním napadnutý. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
8. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému zamietavému výroku i závislému výroku o trovách konania) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a dospel k záveru, že je (napadnutý rozsudok) vecne správny. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 3.6.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
10. Žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu ťažiskovo právnu otázku úročenia úveru po jeho zosplatnení, ktorú podľa jeho názoru súd prvej inštancie zodpovedal nesprávne. Podľa úvahy odvolacieho súdu je však záver súdu prvej inštancie, že úverového dlžníka zaťažuje povinnosť platiť úroky len za obdobie do splatnosti úveru, či už riadnej alebo mimoriadnej v dôsledku uplatnenia práva zosplatniť úver veriteľom, celkom správny. Možno súhlasiť s odvolateľom v tom, že právna úprava odplaty za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov úverovou zmluvou, z ktorej je potrebné, vzhľadom na absenciu inej občianskoprávnej úpravy (§ 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka) vyjsť i pri posudzovaní spôsobu úročenia spotrebiteľských úverov je obsiahnutá v ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka.
11. Podľa ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.
12. Podľa ust. § 503 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. (2) Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. (3) Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.
13. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon naproti času, od kedy je úverový dlžník povinný platiť úroky (od poskytnutia) výslovne neupravuje - až na prípad keď dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, tiež, do kedy úroky veriteľovi patria. To v praxi vyvolalo interpretačný spor, či sa poskytnuté peniaze úročia až do skutočného vrátenia poskytnutých peňazí, alebo či povinnosť platiť úroky zaniká so splatnosťou úveru alebo jeho časti. Túto názorovú nezhodu, a to je potrebné zdôrazniť, i keď v jeho riešení možno zaznamenať istý trend, v smere dávajúcom za pravdu právnemu názoru, z ktorého v konečnom dôsledku vyšiel i prvoinštančný súd, jednoznačne a definitívne doposiaľ ukončený nebol. Vo svetle odvolacej argumentácie žalobcu je potrebné pre objektívnosť konštatovať, že predovšetkým v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu ČR ( napr. rozsudok sp. zn. 32 Cdo 3830/2014) možno zaznamenať názor, že veriteľovi patria úroky aj po zosplatnení úveru. V každom z odvolaciemu súdu známych prípadov však riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníka o úrokoch po zosplatnení v úveru, pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia (teda o situáciu keď sa veriteľ s dlžníkom na úročení úveru po zosplatnení nedohodli), sa v týchto, len na prvý pohľad obdobných prípadoch, neriešila. V podmienkach Slovenskej republiky síce uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, a urobil tak tiež prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku, nerieši túto otázku ťažiskovo a vyslovený právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia " Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ)", v ňom nie je nijak bližšie zdôvodnený. Na strane druhej však nemožno prehliadať, že zdôvodnenie založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012
z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za súčasť štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad, vo výsledku zodpovedajúci tejto alternatíve právneho posúdenia veci, považoval za ústavne akceptovateľný. Na podklade uvedených judikatórnych výstupov sa k tomuto názoru prikláňa tiež odvolací súd, pričom k formovaniu tejto jeho argumentačnej pozície došlo v podstatnom tiež na podklade týchto ďalších úvah: Interpretácia trvania úročenia úveru musí podľa úsudku odvolacieho súdu odzrkadľovať tiež samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie, ktorá po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v tom, že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľa za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi a ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Rovnako nakoniec vníma podstatu úroku vo svojej právnej argumentácii i odvolateľ. Práve možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa, predstavujú bezprostredný ekonomický dôvod (kauzu) vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva na mimoriadne zosplatnenie úveru veriteľom, dochádza celkom nepochybne k narušeniu tejto kauzy úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny dôvod mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené sankčné (úroky z omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia (zmluvná pokuta), na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré súd dané zákonom a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí. Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani, že otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom vyvstala výlučne v súvislosti s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé prípady, kedy by sa veriteľ po narušení ekonomických korelácií v právnom vzťahu s dlžníkom faktickým odopretím vlastného plnenia, domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo zodpovednostných záväzkov protiplnení, majúcich povahu zmluvnej odplaty. Obdobne je potrebné podľa úvahy odvolacieho súdu nazerať tiež na názorovými oponentmi zdôrazňovanú skutočnosť, že v čase od zosplatnenia úveru do skutočného vrátenia peňazí veriteľ nevie využiť ich ekonomickú hodnotu. Odvolací súd veriteľom neupiera právo na adekvátnu náhradu za takúto hodnotovú ujmu, nemyslí si však, že svojím charakterom sa jedná o odplatu, ale je presvedčený o tom, že takéto plnenie má rozhodne zodpovednostný základ. Odvolací súd teda nevzhliadol právny, ekonomický a v svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal smerovať k úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava. Celkom nepatričnou je argumentácia obhajcov opačného názoru (včítane odvolateľa), založená na interpretácii znenia poslednej vety ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úroky je povinný (dlžník) zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad evokuje, že tým je otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a teda nie do splatnosti; tento argument však vo svojej podstate abstrahuje od toho, že jeho znenie, zvlášť však použité slovo „len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje, že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku v prípade skrátenia doby vrátenia peňazí a nie rozšírenie úročenia nad túto dobu.
14. V záujme kompaktnosti argumentácie v otázke úročenia spotrebiteľských úverov po splatnosti, považuje odvolací súd za potrebné akcentovať, že na spôsobe právneho posúdenia tejto otázky by nemohla nič zmeniť ani prípadná dohoda strán, vzhľadom na jej spotrebiteľskú neprijateľnosť. Odvolací súd vo svojich úvahách , na podklade ktorých dospel k tomuto záveru, vyšiel z toho, že ust. § 53 ods. 1 veta prvá a ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Inak povedané, zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená (a)j tým, že nedovoleným, a preto neplatným, je tiež dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle či formálnu oddelenosť niektorého z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou
zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné nazerať aj na zmluvnú podmienku trvania úročenia aj po zosplatnení úveru. Táto nepochybne predstavuje nad zákonný rozsah výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože nezanedbateľne zvyšuje jeho náklady spojené s úverom. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané alebo jednoducho nemajú reálne na výber a v záujme poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných situáciách, pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Pokiaľ preto v konkrétnom prípade nevyjde najavo skutočnosť, ktorá by túto inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila, nemožno inak ako skonštatovať, že spotrebiteľ rozhodne nemá objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani iný dôvod, pokiaľ by o úročení po splatnosti bolo rokované, a to korektne natoľko, aby tomu i porozumel a pokiaľ by i mal reálne na výber, aby na túto podmienku bez ďalšieho pristúpil.
15. Nakoľko žalobcovi úroky za obdobie po zosplatnení úveru v danom prípade nepatria, súd prvej inštancie logickou úvahou správne vyvodil, že čiastočné plnenie žalovaného, ku ktorému došlo v čase po mimoriadnom zosplatnení úveru, nemohlo byť na túto časť z uplatnených úrokov, započítané.
16. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., a to v jeho zamietavom výroku i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v čiastočnom procesnom úspechu oboch strán v spore.
17. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
18. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
19. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech a preto mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.
20. V priebehu odvolacieho konania žalobca navrhol pripustiť vstup do konania na jeho miesto spoločnosť R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297. Tento procesný návrh žalobca odôvodnil skutočnosťou, že Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 6.8.2018 žalobca previedol žalovanú pohľadávku na tento subjekt. Spoločnosť R Collectors s. r. o. vstupom do konania namiesto žalobcu súhlasila.
21. Podľa ust. § 80 ods. 1 a 2 C.s.p., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.(2) Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.
22. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, na základe návrhu žalobcu, za súhlasu spoločnosti R Collectors s. r. o., po zistení, že žalobca na túto spoločnosť postúpil žalovanú pohľadávku, odvolací súd navrhovanú zmenu subjektov na strane žalobcu pripustil.
23. Podľa ust. § 80 od. 3 C.s.p. ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)