Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Cpr-1-2019.pdf
PDF · 89.86 KB
Case nature
Area
Subarea
25Cpr/1/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Martou Melicherčíkovou, v právnom spore žalobcu: U.. U. T., O.. X.XX.XXXX, V. O. M. X, M., zastúpený AK Granec spol. s r.o., Kováčska 28, Košice, proti žalovanému: Mestská časť Košice - Sever, Festivalové námestie 2, Košice o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 31.806,-€ bez príslušenstva do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou zo dňa 9.7.2014 sa domáhal vyslovenia a určenia, že jeho skončenia pracovného pomeru ako zamestnanca okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 16.5.2014, z dôvodu podľa ust. § 68 ods.1, písm.b) Zákonníka práce zo strany žalovaného ako zamestnávateľa je neplatné. Súčasne požadoval náhradu mzdy, ako aj náhradu trov konania.
2. O neplatnosti skočenia pracovného pomeru okamžitým skončením zo dňa 16.5.2014 z dôvodu podľa ust. § 68 ods.1, písm. b) Zákonníka práce súd rozhodol rozsudkom zo dňa 14.6.2018 tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu ako zamestnanca okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 16.5.2014 z dôvodu podľa ust. § 68 ods.1, písm. b) Zákonníka práce zo strany žalovaného ako zamestnávateľa je neplatné. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.
3. V dôsledku odvolania Krajský súd v Košiciach, rozsudkom zo dňa 21.8.2019 sp.zn. 1CoPr/11/2018 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, z ktorého dôvodu prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach dňa 21.10.2019.
4. Predmetom konania je náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru.
5. Písomným podaním zo dňa 30.1.2019 žalobca náhradu mzdy vyčíslil vo výške 37.913,76 € za 36 mesiacov, počnúc 18.5.2014, keďže uvedeným dňom oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
6. Žalovaný s poukazom na ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, zák.č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon upravuje odmeňovanie niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, s poukazom na ust. § 29 ods.1, 2 tohto zákona mal za to, že priemerná mzda žalobcu je jeho funkčný plat vo výške 883,50 € za celé súdom priznané obdobie.
7. Na základe tejto skutočnosti, žalobca navrhol, aby pre potreby určenia výšky náhrady mzdy súd považoval skutkové tvrdenia strán sporu za nesporné a vychádzal zo sumy 883,50 €, čím žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu mzdy vo výške 31.806 € bez príslušenstva, predstavujúcu 36 mesiacov x uvedená priemerná mzda žalobcu.
8. Na pojednávaní dňa 4.6.2020 strany sporu oznámili súdu, že vzájomne komunikovali, žalobca aj žalovaný súhlasili s priemernou mzdou žalobcu vo výške 883,50 €, žalovaný súhlasil s vyplatením tejto čiastky, túto nerozporoval, rovnako nerozporoval náhradu mzdy za 36 mesiacov.
9. Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákonníka práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.
10. Podľa ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
11. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku a nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Ak zamestnanec so skončením pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, alebo skončením v skúšobnej dobe nesúhlasí, musí neplatnosť skončenia pracovného pomeru uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§77 Zákonníka práce). Ak tak v určenej lehote neurobí, jeho právo zanikne a to aj za predpokladu, že by bol inak zrušovací prejav neplatný (§ 36 Zákonníka práce). Rozhodnutím súdu o určení platnosti, alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ust. § 47. Výnimkou je, ak súd rozhodne, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade sa pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom skončí na základe súdneho rozhodnutia. Domáhať sa v tomto spore rozhodnutia súdu bude na zamestnávateľovi. Toto právo môže uplatniť podaním samostatného návrhu na začatie konania, alebo uplatnením vzájomného návrhu v konaní o náhradu mzdy. Naliehavý právny záujem na takomto určení zamestnávateľ nemusí preukazovať. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi súčasne poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nevyžaduje písomnú formu, možno ho urobiť aj iným spôsobom, napr. ústne, výkonom prác a podobne. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku (§ 134). Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
12. Podľa § 252i ods.1 Zákonníka práce, týmto zákonom sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.1.2013. V citovanom zákonnom ustanovení je obsiahnuté tzv. moderačné (tzv. zmierňovacie) oprávnenie súdu, ktoré mu umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola primeraná, avšak bez bližšej úpravy kritérií, podľa ktorých možno pristúpiť k zníženiu, resp. nepriznaniu tejto náhrady mzdy.
13. Podľa ust. § 1 ods. 1, písm. b), d) zák.č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento zákon upravuje odmeňovanie niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme u zamestnávateľov, ktorými sú b) ďalšie rozpočtové organizácie štátu, obce a vyššieho územného celku d) vyššie územné celky a obce, ak ďalej nie je ustanovené inak.
14. Podľa ust. § 29 ods. 1,2 citovaného zákona, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o mzde, je ňou plat podľa tohto zákona. Ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.
15. Podľa ust. § 4 ods. 4 citovaného zákona zamestnancovi za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom patrí plat, ktorým funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 6 až 9, rozdielu podľa § 32f ods. 13 a príplatkov určených mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c) až j), l), u), v) a x). Funkčný plat je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný podľa § 30 ods. 3, § 32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.
16. Ust. ods.2 ust. § 79 umožňuje znížiť, príp. vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť, zamestnancovi mzdu znížiť, príp. ju vôbec nepriznať. Nárok zamestnávateľa na zníženie, alebo nepriznanie náhrady mzdy nemožno uplatiť samostatným návrhom na začatie konania, ale iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje.
17. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané a nesporné, že so žalobcom bol neplatne skončený pracovný pomer, o čom bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I, zo dňa 14.6.2018, sp. zn. 25Cpr/2/2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.8.2011, v konaní č.k. 1CoPr/11/2018, ktorým rozsudkom odvolací súd rozsudok prvého stupňa potvrdil, v dôsledku čoho sa rozsudkom stal právoplatný dňa 21.10.2019. Za nesporné súd považuje aj tú skutočnosť, že potom, čo žalobcovi bol zo strany žalovaného doručený list, okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce dňa 16.5.2014, žalobca oznámil žalovanému písomne listom zo dňa 18.5.2014, že trvá na ďalšom zamestnávaní, okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za neplatné a trval na prideľovaní práce. Predmetný list bol žalovanému doručený 19.5.2014, ktorá skutočnosť rovnako bola medzi stranami sporu nesporná. Za preukázané mal súd aj to, že žalovaný ani potom, čo mu žalobca oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní mu prácu neprideľoval a náhradu mzdy mu nevyplácal.
18. Žalobca požadoval náhradu mzdy za 36 mesiacov, v súlade s § 79 Zákonníka práce, s čím žalovaný súhlasil a voči tomu nenamietal. Medzi stranami sporu bola nesporná výška funkčného platu žalobcu 883,-€, ktorú výšku pre potreby určenia výšky náhrady mzdy žiadali, aby súd tieto skutkové tvrdenia považoval za nesporné a vychádzal z uvedenej sumy. Voči žalobcom požadovanej výške náhrady mzdy vo výške 31.806 € bez príslušenstva žalovaný nenamietal, ktorú skutočnosť považoval za nespornú a túto sumu nerozporoval.
19. Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarábať (poberať) v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ (ktorý s ním skončil pracovný pomer neplatne) neumožnil prácu vykonávať, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne je sankciou voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru neplatne. Inak povedané, toto ustanovenie má sankčnú povahu voči zamestnávateľovi za to, že neplní svoju povinnosť, pretože neprideľuje zamestnancovi prácu a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfačnú povahu, lebo má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené to, čo v dôsledku konania zamestnávateľa stráca. Zákon teda týmto spôsobom sleduje, aby zamestnancovi bola reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom protiprávneho postupu zamestnávateľa.
20. Ako bolo vyššie uvedené, normatívny text (právne pravidlo) obsiahnutého v ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, príp. vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi, vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia, a aby sa vyplatilo konať protiprávne (viď uznesenie NS SR zo dňa 14.9.2001, 6Cdo/157/2010).
21. V danom prípade žalobca požadoval náhradu mzdy vo výške 31.806,-€ bez príslušenstva za obdobie 36 mesiacov, pričom výšku náhrady mzdy určil sumou 883,50 €, ktorú vyčíslil žalovaný ako priemernú mesačnú mzdu žalobcu za celé obdobie. Žalovaný voči takto vyčíslenej výške náhrady mzdy nenamietal, rovnako nenamietal a súhlasil s vyplatením náhrady mzdy za 36 mesiacov, z ktorého dôvodu súd žalobcovi priznal titulom náhrady mzdy požadovanú sumu 31.806,-€ za obdobie 36 mesiacov, t.j. od 19.5.2014, bez príslušenstva.
22. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
23. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešne strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
25. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s citovaným ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu vzniknutých trov v plnej výške s tým, že o tejto výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.