Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12Co-124-2019.pdf
PDF · 103.69 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/124/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XXX, XXX XX N. Q., o zaplatenie sumy 3.295,35 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Csp/108/2018-76 zo dňa 30.01.2019 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o zamietnutí zvyšku žaloby a v III. výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.295,35 eura spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 01.10.2018 do zaplatenia, dlžné úroky do zosplatnenia v sume 355,60 eura a bankové poplatky v sume 51,65 eura. Vo zvyšku týkajúceho sa úroku po splatnosti žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 3.295,35 eura s príslušenstvom titulom Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú so žalovaným uzatvoril dňa 23.12.2014 právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3.370 eur, splatný v 84 mesačných splátkach po 92 eur, pričom konečná splatnosť bola určená dňom 20.12.2021. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) predstavovala 28,23 % a úroková sadzba činila 25,12 %. Celková čiastka úveru bola uvedená vo výške 7.094,81 eura. Žalovaný zaplatil sumu 651,76 eura a keďže potom si už svoju povinnosť riadne splácať úver neplnil, pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 13.01.2016.
2. Zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere súd prvej inštancie posúdil ako právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval naň ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd žalobe vyhovel len čiastočne, keď zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.295,35 eura spolu s úrokom z omeškania, úrok do zosplatnenia vo výške 355,60 eura a bankové poplatky vo výške 51,65 eura. Vo vzťahu k zmluvným úrokom žalobu zamietol vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov a s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, ktorým ústavný súd odobril názor súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, že veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že
následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru a aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Dlžník v prípade mimoriadnej splatnosti úveru síce nemá povinnosť platiť úroky, na druhej strane stráca výhodu splátok a je povinný zaplatiť celý dlh naraz. Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 9, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, § 497 a § 502 ods. 1, 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Výrok o trovách konania, ktorým úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, oprel o ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci a aj to, že neboli splnené procesné podmienky. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal pri závere, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru veriteľ nemá nárok na zmluvné úroky. Poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, v ktorom je uvedené, že spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru by veriteľ mal mať zachované rovnaké právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s úrokom až do okamihu splatenia úveru. Aj ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje, že veriteľ má nárok na zmluvný úrok od poskytnutia úveru do jeho vrátenia. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv zosplatnenie úveru. Nesúhlasil ani s tým, že by súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádzalo k hrubej nadvláde veriteľa, keďže tieto jednotlivé druhy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, a teda nemôže ísť o dvojité sankcionovanie spotrebiteľa. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti.
4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
5. Odvolací súd v zmysle § 382 Civilného sporového poriadku vyzval strany sporu, aby sa v súvislosti s aktívnou legitimáciou žalobcu vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom ako aj k možnému použitiu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem iného obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, a v súvislosti s tým aj k možnému použitiu § 11 ods. 1 písm. d) tohto zákona, v zmysle ktorého sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Pozornosť strán sporu upriamil najmä na nesúlad celkovej čiastky
úveru 7.094,81 eura a sumy, ktorú má žalovaný v zmysle zmluvy uhradiť, pokiaľ vychádzame z výšky a počtu mesačných splátok. 6. Strany sa k možnému použitiu uvedených ustanovení nevyjadrili.
7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie - pri inom právnom posúdení po splnení si povinnosti podľa § 382 CSP - ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo vyhovujúcej časti nadobudol rozsudok právoplatnosť.
8. Podľa obsahu spisu sa žalobca žalobou podanou na súd dňa 15.10.2018 domáhal zaplatenia sumy 3.295,35 eura s príslušenstvom z titulu zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 23.12.2014, ktorou pôvodný veriteľ, Poštová banka, a.s., poskytol žalovanému úver vo výške 3.370 eur a žalovaný sa úver zaviazal uhrádzať v mesačných splátkach až do konečnej splatnosti úveru dňa 20.12.2021. Žalovaný úver riadne nesplácal a pôvodný veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru k 13.01.2016. Výška dlžnej sumy bola vyčíslená v celkovej sume 3.295,35 eura s príslušenstvom. Pôvodný veriteľ Poštová banka, a.s., postúpil v priebehu konania svoju pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.12.2018 na žalobcu. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 6Csp/108/2018-59 zo dňa 14.01.2019 pripustil, aby na miesto pôvodného žalobcu vstúpila spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692. Žalobe vyhovel len čiastočne, pričom odvolaním bola napadnutá len zamietajúca časť, pretože súd prvej inštancie prijal záver, že nie je možné priznať popri úroku z omeškania aj zmluvný úrok, ktorý patril žalobcovi len do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a nie až do jeho zaplatenia, ako je to v prípade úrokov z omeškania.
9. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nemožnosti priznať veriteľovi zmluvný úrok po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Avšak vzhľadom na postúpenie pohľadávky a spotrebiteľský charakter sporu sa pre prípad možného priznania zmluvných úrokov musel zaoberať aj otázkou, či žalobca je aktívne legitimovaný a ak áno, či daný úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. d) tohto zákona o spotrebiteľských úveroch. Vo výzve hlavne upriamil pozornosť strán sporu na nesúlad celkovej čiastky úveru, ktorá je tvorená súčtom výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom a sumy, ktorú má žalovaný v zmysle zmluvy uhradiť, pokiaľ sa vychádza z výšky a počtu mesačných splátok.
10. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu urobil záver, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol vecne správne, keď žalobu v časti zamietol; zamietnutie žaloby však bolo potrebné z právneho hľadiska odôvodniť inak. Bolo totiž potrebné skúmať, či žalobca ako postupník danú pohľadávku nadobudol platným právnym úkonom postúpenia. S ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania je nesporné, že ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy tak, ako to uzavrel aj súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, kedy ide o spor s ochranou slabšej strany, teda o spor, v ktorom je súd povinný aplikovať odlišné procesné postupy od všeobecného sporového konania. Zákonodarca tu vychádza z hmotnoprávnej úpravy, ktorá podľa neho dostatočne pokrýva definičné znaky tejto skupiny sporov. Takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov, pri ktorých sa súd nemá spoliehať v plnej miere na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa, ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám. Povaha spotrebiteľského sporu a postavenie spotrebiteľa ako objektívne a prirodzene slabšej strany právneho aj procesnoprávneho vzťahu vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie konania typickej pre všeobecné sporové konania. Z tohto dôvodu spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V zmysle ustanovenia § 295 CSP súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
11. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (ku ktorému v tejto veci došlo zmluvou zo dňa 20.12.2018): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
12. Pri rozhodovaní v tomto spore bolo potrebné vychádzať aj z ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. V prípade, ak by postúpenie bolo v rozpore so zákonom, bol by daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Napokon špeciálna úprava v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej splatnosti je v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (platnom k 13.01.2016), podľa ktorého ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V zmysle § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
13. Na základe uvedeného bolo potrebné vychádzať z toho, že proces postúpenia pohľadávky zo strany veriteľa, ktorým je banka, je nasledovný: Ak nastala splatnosť spotrebiteľom neuhradenej splátky, odo dňa jej splatnosti musí prejsť doba 3 mesiacov omeškania s platením dlhu zo strany spotrebiteľa. Pred samotným postúpením pohľadávky musí banka preukázateľne vyzvať dlžníka na zaplatenie (§ 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách) a dodržať aj špeciálne ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť dlžníka, ktorý je spotrebiteľom, na to, že v dôsledku nezaplatenia si po 15 dňoch uplatní právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celej svojej pohľadávky (tzv. „zosplatnenie“ celého dlhu), ak dovtedy ešte nenastala konečná splatnosť dlhu, a to v súlade s dohodou oboch zmluvných strán a v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Až potom môže celú tzv. zosplatnenú pohľadávku postúpiť inému subjektu.
14. V tomto prípade z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že veriteľ
- dodávateľ - uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky nedodržal. Ak zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu nie sú splnené, pohľadávka banky je nepostupiteľná. V konaní bola preukázaná len výzva na zaplatenie celého dlhu zo dňa 13.01.2016, v ktorej sa spomína, že úver žalovaného sa stal predčasne splatným v celom rozsahu ku dňu 13.01.2016 v dôsledku bližšie nešpecifikovaného porušenia zmluvy o úvere a obchodných podmienok úveru. Žalobca ani netvrdil, že banka dostatočne určitým právnym úkonom (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) využila svoje právo a oznámila žalovanému, že pre nesplnenie konkrétnej splátky splatnej určitého dňa požaduje od neho predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva. S ohľadom na formuláciu písomnej výzvy zo dňa 13.01.2016 možno konštatovať, že banka žalovanému len oznámila, že úverová pohľadávka sa stáva splatnou, ako keby si už predtým s jasnou formuláciou zosplatnenia voči žalovanému uplatnila mimoriadnu splatnosť úveru so žiadosťou o zaplatenie dlhu pred termínom jeho konečnej splatnosti. Totiž pohľadávka zo zmluvy o úvere sa automaticky nestáva splatnou v celom rozsahu v dôsledku nezaplatenia niektorej splátky, ale len v dôsledku jednostranného právneho úkonu
- vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu s jasnou formuláciou, že veriteľ tak činí pre nezaplatenie konkrétnej splátky v dohodnutej lehote, so žiadosťou o zaplatenie celého dlhu; takýto obsah z danej výzvy zo dňa 13.01.2016 jednoznačne nevyplýva.
15. V dôsledku toho, že uvedené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky banky na žalobcu neboli dodržané, odvolací súd urobil záver, že právny úkon postúpenia pohľadávky je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca preto v tejto veci nebol aktívne legitimovaný, a práve z toho dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť. Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje sa. Keďže odvolací súd vyhodnotil postúpenie pohľadávky ako absolútne neplatný právny úkon, žalobe v napadnutej zamietajúcej časti nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že žalobca nebol nositeľom uplatneného práva, lebo na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere voči žalovanému. Tento záver už nič nezmení na skutočnosti, že prvý vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť, lebo žalovaný proti nemu odvolanie nepodal.
16. Odvolací súd navyše konštatoval, že popri tom, že v spore absentovala aktívna legitimácia žalobcu, úver ako taký bolo treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie totiž vyplýva, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3.370 eur so záväzkom splácania v 84 mesačných splátkach po 92 eur a s celkovou čiastkou úveru 7.094,81 eura, no v skutočnosti pri počte mesačných splátok (84), ktoré mal spotrebiteľ podľa zmluvy veriteľovi uhradiť, a ich vynásobením výškou mesačnej splátky bez poistenia (86 eur), vychádza celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ uhradiť, na sumu 7.224 eur, čo je o 129,19 eura viac oproti údaju v zmluve. Tento rozdiel vo výpočte predstavuje viac ako jednu mesačnú splátku.
17. Práve z dôvodu nepresnosti celkových nákladov spojených s úverom vyplývajúcich z údajov obsiahnutých v zmluve odvolací súd vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu aj ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Celkové náklady majú totiž vplyv aj na výpočet RPMN a pokiaľ celkové náklady boli v zmluve uvedené v nižšej sume, než aká je ich reálna výška, potom aj RPMN bola v zmluve uvedená v neprospech spotrebiteľa. V zmluve uvedená výška celkovej čiastky úveru, t.j. 7.094,81 eura, je teda v rozpore s tým, čo mal spotrebiteľ (bez poistenia) uhradiť v 84 mesačných splátkach po 86 eur (7.224 eur). Náklady v tomto prípade teda predstavovali o 129,19 eura viac, ako deklaruje zmluva. Ak teda veriteľ pri výpočte RPMN vychádzal len z celkovej výšky nákladov podľa zmluvy 3.724,81 eura (7.094,81 eura - 3.370 eur), RPMN nemohla byť správne vypočítaná z dôvodu, že náklady predstavovali až 3.854 eur (7.224 eur - 3.370 eur). Pri takto uvádzaných zmätočných údajoch v zmluve si spotrebiteľ nemôže riadne spočítať, aká bude skutočná suma, ktorú má veriteľovi uhradiť. Od celkovej výšky nákladov sa odvíja aj výška RPMN a keďže veriteľ pri výpočte RPMN vychádzal z nesprávnej výšky nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, bola aj RPMN nesprávne vypočítaná, a to v neprospech spotrebiteľa, čo má za následok, že úver sa podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov.
18. Je zrejmé, že zmluvný veriteľ nezahrnul do nákladov aj splátky poistného. V bode 5.1 zmluvy je priamo pri rozpise výšky mesačnej splátky uvedené, že náklady spojené s poistením schopnosti splácať úver predstavujú 6 eur. Z textu zmluvy nevyplýva, že by bola spotrebiteľovi daná možnosť výberu, či postenie prijať alebo odmietnuť. Takto formulovaný obsah zmluvy naznačuje, že poistenie bolo podmienkou uzavretia zmluvy o poskytnutí úveru. Keďže žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca poskytol spotrebiteľovi možnosť uzavrieť zmluvu bez toho, aby musel zároveň prijať aj podmienky poistenia úveru, odvolací súd musel konštatovať, že náklady na poistenie ako doplnková služba mali byť súčasťou nákladov zahrnutých do výpočtu RPMN (§ 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch). V takom prípade boli náklady, ktoré sa zohľadňujú pri výpočte RPMN ešte vyššie, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný uhradiť vrátane poistného, tak predstavovala 7.728 eur (92 eur x 84 splátok) a náklady až 4.358 eur (7.728 eur - 3.370 eur), čo je o 633,19 eura (4.358 eur - 3.724,81 eura) viac, ako vyplýva zo zmluvy. Veriteľ v zmluve nezahrnul ani poistné do nákladov a pri výpočte RPMN vychádzal len z celkovej výšky nákladov podľa zmluvy (3.724,81 eura), a tak RPMN nemohla byť správne vypočítaná ani z toho dôvodu, že náklady predstavovali v skutočnosti až 4.358 eur.
19. Vychádzajúc z prijatého záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru odvolací súd urobil záver, že aj keby žalobca bol v spore aktívne legitimovaný, nevznikol by mu nárok na priznanie zmluvného úroku či už pred vyhlásením alebo po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Z uvedených dôvodov námietky žalobcu o nepriznaní akýchkoľvek zmluvných úrokov považoval za neopodstatnené, a preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku ako aj vo výroku o trovách konania pri inom právnom posúdení ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý by mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže mu v tomto štádiu konania žiadne trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol (§ 396 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP), že sa mu nárok na ich náhradu nepriznáva.
21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).