Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7T-9-2024.pdf
PDF · 93.55 KB
Case nature
Area
Subarea
7T/9/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Malacky samosudkyňou Ing. Mgr. Annou Přikrylovou v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona a iné, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. marca 2024 v Malackách, takto
rozhodol:
Obžalovaný
A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., D. E., trvale bydliskom F.. G. H., H., I., toho času v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Bratislava
sa uznáva za vinného, že
ako vodič motorového vozidla značky Toyota Prius, striebornej farby s ev. č. XXXXXX, imatrikulované v Litve, dňa 21.08.2023 v čase približne o 08:20 hodine umožnil ôsmim osobám, ktoré nie sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, ani osobami s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, cez hraničný prechod Slovenskej republiky s Maďarskom nedovolene prekročiť štátnu hranicu Maďarska a Slovenskej republiky, tým spôsobom, že tieto osoby naložil dňa 21.08.2023 v ranných hodinách na nezistenom mieste na území Maďarska do motorového vozidla značky Toyota Prius, striebornej farby s ev. č. XXXXXX, imatrikulované v Litve a tieto previezol cez starý hraničný prechod Rajka - Čunovo na územie Slovenskej republiky a následne s nimi chcel pokračovať cez Slovenskú republiku na neznáme miesto, s tým, že dňa 21.08.2023 v čase o 09:00 hodiny hliadka Okresného dopravného inšpektorátu v Malackách vykonávala kontrolu vozidiel na štátnej ceste 1/2 na parkovisku Kamenný mlyn, kde nerešpektoval jej výzvu na zastavenie, pričom policajt musel odskočiť z cesty, následne bolo vykonávané prenasledovanie motorového vozidla značky Toyota Prius, striebornej farby s ev. č. XXXXXX, imatrikulované v Litve do mesta Malacky, avšak ďalej nereagoval na svetelno - zvukové znamenia, aby zastavil vozidlo a za plnej premávky jazdil v meste Malacky bezdôvodne v protismere, ohrozoval účastníkov cestnej premávky a osôb v jeho vozidle a bránil polícii v zastavení jeho vozidla, následne pokračoval cez obec Pernek v jazde po poľnej ceste v smere na cestu 11/501, kde vozidlo zastavil na krajnici a dal sa na útek do poľa, kde bol chytený a obmedzený na osobnej slobode, pričom v motorovom vozidle značky Toyota Prius, striebornej farby, s ev. č. XXXXXX, imatrikulované v Litve, hliadka našla osem osôb pôvodom z tretích krajín konkrétne G. J., nar. XX.XX.XXXX, K., C. L. F., nar. XX.XX.XXXX, K., B. I. F., nar. XX.XX.XXXX, K., M. F., nar. XX.XX.XXXX, K., I. N. F., nar. XX.X.XXXX, K., O. P. nar. XX.XX.XXXX, F., Q. J., nar. XX.XX.XXXX, K., C. E. J., nar. XX.XX.XXXX, K., bez dokladov totožnosti a platných víz umožňujúcich osobám pochádzajúcim z tretích krajín vstup a zotrvanie na území Slovenskej republiky, pričom za vyššie uvedený prevoz mal dostať bližšie nešpecifikovanú finančnú odmenu, s tým, že po zadržaní dobrovoľne vydal podľa § 89a odsek 1 Trestného poriadku 5 kusov tabliet lichobežníkového tvaru, ktorú si v nezistenom čase na nezistenom mieste zadovážil od nezistenej osoby, ktorých znaleckým skúmaním bolo zistené 5 ks tabliet s logom „Pharaoh“ s celkovou hmotnosťou 1,975 g s priemernou koncentráciou MDMA 36,8 hmotnostných, obsahovalo 182 mg MDMA, čo sa považuje za 5 obvyklých jednorazových dávok, pričom MDMA je zaradené v zmysle zákona Národnej rady
Slovenskej republiky číslo 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do 1. skupiny psychotropných látok, t e d a
- úmyselne vydal ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví tým, že sa dopustil iného podobného nebezpečného konania,
- v úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu a inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a nie je osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, jej pomáhal a umožnil nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky a prechod cez jej územie a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – na viacerých osobách,
- neoprávnene prechovával inú psychotropnú látku ako uvedenú v odseku 1 pre vlastnú potrebu vo väčšom rozsahu,
č í m s p á c h a l
zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) v súbehu so zločinom prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona v súbehu s prečinom neoprávnenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona.
Za to sa mu
ukladá
podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j), písm. l), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam a za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci a to mobilného telefónu zn. iPhone 14, čierny lesklý, s matným čiernym obalom, sériové číslo C., IMEI: XXXXXXXXXXXXXXXX, IMEI2: XXXXXXXXXXXXXXX spolu so SIM kartou operátora VF CZ 53.0, telefónneho čísla +XXXXXXXXXXXX.
Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.
Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona súd ukladá obžalovanému trest vyhostenia na dobu 3 (troch) rokov.
odôvodnenie:
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 18. januára 2024 Okresnému súdu Malacky obžalobu č. 1Pv 284/23/1106-28 na obžalovaného A. B. pre zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) v súbehu so zločinom prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona v súbehu s prečinom neoprávnenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona na skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. marca 2024 obžalovaný po poučení o svojich právach a povinnostiach urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), že je vinný zo spáchania skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333 ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný: c) rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. f) rozumie právnej kvalifikácii skutku, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. g) bol oboznámený s trestnou sadzbou, ktorú zákon ustanovuje za trestný čin mu kladený za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno. h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktoré sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného zo zločinu všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) v súbehu so zločinom prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona v súbehu s prečinom neoprávnenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie len ohľadom trestu, a to oboznámením zápisnice o vydaní veci na č.l. 118, lustrácie v Európskom informačnom systéme registrov trestov na č.l. 218-223, oznámenia Interpolu na č.l. 185, výpisu z centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov, výpisu z registra trestov.
V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že Trestný zákon vo svojich ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov za súčasného vyjadrenia morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.
Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).
Súd pri ukladaní trestu obžalovanému A. B. vychádzal z toho, že bol uznaný vinným z troch trestných činov a preto musel ukladať jeden úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona. Súd teda pri ukladaní trestu obžalovanému vychádzal zo závažnosti najprísnejšie trestného zločinu, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným a ktorú určuje primárne zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 355 ods. 3 Trestného zákona) v rozpätí na 7 až 10 rokov.
V rámci dokazovania súd z odpisu registra trestov ako aj európskeho informačného systému registra trestov zistil, že obžalovaný nemá žiaden záznam v Slovenskej republike, Rakúskej, Nemeckej, Talianskej, Francúzskej, Španielskej ani v Českej republike. Nemá ani záznam v registri priestupkov.
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd následne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. U obžalovaného súd zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (pred spáchaním skutku viedol riadny život) a podľa § 36 písm. l) Trestného zákona (keďže obžalovaný sa ku skutku priznal a úprimne ho oľutoval). Ďalej súd zistil, jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (spáchanie viacerých trestných činov). Pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je teda 2:1. Prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností znamená úpravu trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona v zmysle § 38 ods. 3
Trestného zákona tak, že upravená trestná sadzba je napokon v rozpätí 7 rokov až 9 rokov [10 rokov – 7 rokov = 3 roky; 3 : 3 = 1; teda 1 rok je jedna tretina, o ktorý sa znižuje horná hranica trestnej sadzby ustanovenej v osobitnej časti Trestného zákona].
Po vzhliadnutí všetkých okolností prípadu - najmä osoby obžalovaného, jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti, v rámci ktorého sa k spáchaniu skutku priznáva v podstate od prípravného konania, pričom na hlavnom pojednávaní obžalovaný učinil vyhlásenie o vine zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a spáchanie skutku oľutoval, súd dospel k záveru, že pôsobiť na obžalovaného prísnym, hoci zákonným, nepodmienečným trestnom odňatia slobody v sadzbe uvedenej vyššie, by bolo neprimerane prísne. Preto pri ukladaní trestu obžalovanému súd pristúpil k aplikácii záveru vyjadreného v jednej z právnych viet stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj/55/2016, podľa ktorého ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu.
V prípade vyhlásenia o vine a jeho prijatia súdom nastali účinky v zmysle § 257 ods. 5 a ods. 8 Trestného poriadku. To znamená neodvolateľnosť vyhlásenia, nevykonanie dokazovania v rozsahu uznanej viny a obmedzenie opravného prostriedku v tomto rozsahu na dovolanie pre závažné porušenie práva na obhajobu, čo bude prichádzať do úvahy len výnimočne (navyše, keďže tu ide o príslušnú časť rozhodnutia súdu prvého stupňa, dovolanie môže podať len minister spravodlivosti - k tomu primerane R 12/2017).
Je teda na mieste, aby súd po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine mal možnosť pristúpiť na báze analógie k mimoriadnemu zníženiu trestu za rovnakých podmienok, ako pri schválení dohody o vine a treste, čo súd v danom prípade aj učinil. Dolná hranica zákonom stanovej trestnej sadzby je aj po jej úprave 7 rokov, pričom súd má za to, že takýto trest pre obžalovaného by bol neprimerane prísny, pretože účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Súd okrem vyššie popísaných okolností prípadu zohľadnil aj osobu obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol nikdy odsúdený, učinil sebareflexiu v podobe priznania sa a oľutovania, na súde urobil vyhlásenia o vine, chcel by sa čo najskôr vrátiť domov, nejedná sa ani o násilnú trestnú činnosť, preto by trest za tento trestný čin mal byť skôr primeranou sankciu, než represívnym nástrojom trestania. Z uvedených dôvodov súd znížil obžalovanému trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá zostala nedotknutá vo výmere 7 rokov o celú jednu tretinu (teda maximálne možnú) a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov. Takto uložený trest je podľa názoru súdu primeraný, splní funkciu ochrany spoločnosti i prevencie (individuálnej i generálnej) a zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Na druhej strane nemožno odhliadnuť, že obžalovaný sa dopustil viacerých trestných činov a to dokonca dvoch zločinov, keď uvedomujúc si následok zastavenia vozidla políciou, začal polícii unikať a vystavil tak nielen nelegálne prepravované osoby vrátane detí ale aj ostatných účastníkov premávky hrozbe kolízie. Napokon nemožno odhliadnuť ani od toho, že neprimerane mierny trest, ktorým by bol podľa názoru súdu trest ešte viac znížený a prípadne podmienečný, by mohol vyslať nežiaduci signál organizovaným skupinám prevádzačov do zahraničia, pričom v tomto smere by trest neplnil svoje funkcie, pokiaľ by bolo všeobecne známe, že táto závažná organizovaná trestná činnosť bude postihovaná len podmienečným trestom a vyhostením.
Pre výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin.
Obžalovanému súd uložil aj trest prepadnutia veci - mobilného telefónu, zn. iPhone 14, čierny lesklý, s matným čiernym obalom, nakoľko tento bol použitý na spáchanie trestného činu, čo vyplýva z povahy veci, jej vlastnosti a účelu použitia vo vzťahu k charakteru stíhanej trestnej činnosti.
Súd s poukazom okolnosti prípadu, dospel k záveru, že pre nápravu obžalovaného, nebude postačovať len uloženie samostatného nepodmienečného trestu odňatia slobody, ale je nevyhnuté uloženie aj trestu vyhostenia. Obžalovaný nie je občanom Slovenskej republiky ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo bola poskytnutá doplnková ochrana. Na obžalovaného sa nevzťahujú ani žiadne vylučovacie okolnosti vymedzené v ustanovení § 65 ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené súd mal za to, že na obžalovaného je potrebné po výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody pôsobiť trestom vyhostenia z územia Slovenskej republiky vo výmere 3 roky.
Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.