Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17CoCsp-16-2020.pdf
PDF · 153.82 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/16/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu L. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v M., č. XXX, zastúpeného X. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v M., č. XXX, ako splnomocnenou zástupkyňou, proti žalovanému Q. banka, a.s., E.: XXXXXXXX, so sídlom v M., U. nábrežie č. 4, zastúpenému právnym zástupcom Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., IČO: 47232471, so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie č. 8A, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Alexander Kadela, advokát a konateľ, o zaplatenie 4.382,05 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 5Csp/175/2017-286 zo dňa 17.12.2019, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 4.382,05 € (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.382,05 € od právoplatnosti rozsudku do zaplatenia zastavil (prvý výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.382,05 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (tretí výrok).
1.2 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.08.2011 (ďalej aj „zmluva o úvere“), na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver v sume 10.000,- €; v zmluve bola dohodnutá splátka úveru v sume 165,24 € mesačne, poplatok za správu a vedenie účtu v sume 1,66 € mesačne, t.j. splátka s poplatkom spolu v sume 166,90 €, úroková sadzba 9,90 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej aj „RPMN“) vo výške 11,35 %, priemerná hodnota RPMN vo výške 11,89 %, celková výška nákladov v sume 4.815,41 € a dohodnutý základný súbor poistenia; súd prvej inštancie osobitne uviedol, že v zmluve bola daná možnosť žiadosti o základný súbor poistenia schopnosti splácať úver (zaškrtnuté v zmluve) alebo o komplexný súbor poistenia schopnosti splácať úver, pričom možnosť odmietnuť poistenie nie je v zmluve uvedená a rovnako ani v žiadosti o úver zo dňa 24.08.2011 nebola daná možnosť zaškrtnúť odmietnutie poistenia, bolo možné vybrať iba základný alebo komplexný súbor poistenia; dátum prvej splátky bol určený na deň 25.09.2011, dátum
splatnosti splátok k 25. dňu v mesiaci, dátum konečnej splatnosti 25.08.2019 a počet splátok 96; dňa 30.08.2011 bol uzavretý aj dodatok k zmluve o úvere, kde došlo k zmene ustanovení o výške úrokovej sadzby na 11,90 % ročne a k zmene výšky anuitnej splátky na 175,24 € mesačne pri termíne splatnosti úveru do 25.08.2019; z výpisu z účtu č. 015704-0018518393 vyplynulo, že za obdobie od 25.09.2011 do 25.05.2015 žalobca zaplatil spolu sumu 14.382,05 €, z toho 10.000,- € bolo započítané na istinu, 3.721,33 € na úroky a 660,72 € na poplatky; poslednú platbu v sume 6.626,57 € uskutočnil žalobca dňa 25.05.2015.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je sporná zmluva o úvere spotrebiteľskou zmluvou; súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že v prípade sporného úveru ide o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z. s odôvodnením, že „zákon č. 129/2010 Z. z. nikde neuvádza, že spotrebiteľským úverom nemôže byť prípadne aj účelovo viazaný úver; spotrebiteľským úverom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa totiž rozumie poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci (§ 1 ods. 2), ale nie je uvedené, že je to bezúčelové poskytnutie; zo zmluvy ani obchodných podmienok však nevyplýva, na aký konkrétny účel je úver určený; zmluva je síce označená ako „pôžička na bývanie“, ale v samotnej zmluve ani obchodných podmienkach nie je tento pojem definovaný, pričom pokiaľ niečo nie je uvedené v zmluve postupuje sa potom podľa obchodných podmienok; okrem toho rekonštrukcia neznamená zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti; ako vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z., napr. aj úvery poskytované na rekonštrukciu, modernizáciu a dostavbu nehnuteľnosti spadajú pod zákon, pretože ich účelom je zhodnocovanie nehnuteľnosti, nie zachovanie vlastníckych práv, ako sa mylne domnieva žalovaný; priamo v zmluve je uvedené, že ide o spotrebiteľský úver (napr. pri celkovej výške úveru, vyhlásení dlžníka, že mu bol poskytnutý formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere „Pôžička na bývanie“, ako aj pri odkaze, že právne vzťahy neupravené zmluvou a obchodnými podmienkami sa okrem iného spravujú aj zákonom o spotrebiteľských úveroch); aj samotné obchodné podmienky pre úver „pôžička na bývanie“ odkazujú na zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (napr. bod 4.6, 15.6)“; v posudzovanom prípade preto ide o spotrebiteľskú zmluvu, žalobca má postavenie spotrebiteľa a žalovaný postavenie dodávateľa; súd prvej inštancie preto ďalej pristúpil k hodnoteniu splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a dospel k záveru, že „v zmluve bola nesprávne uvedená celková výška nákladov, keď pri výške splátky uvedenej v zmluve (166,90 €), počte splátok 96 a poplatku za poskytnutie úveru (200,- €) by predstavovala 6.222,40 € [(166,90 x 96) + 200 - 10.000]; pokiaľ RPMN zahŕňa celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sú zákonom definované ako všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, pričom do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou (napr. poistné), je tak zrejmé, že ak poistné v konkrétnom prípade celkom zjavne dojednané bolo (v zmluve je osobitne zaškrtnutá požiadavka o základný súbor poistenia), mala tak byť správne vyčíslená hodnota RPMN vrátane tohto poistenia; neobstojí argument žalovaného, že z obsahu zmluvy a žiadosti o úver je zrejmá fakultatívnosť tohto inštitútu, teda možnosť zvolenia si poistenia, resp. nezvolenie si žiadneho poistenia, že v danom prípade je poistenie schopnosti splácať úver dobrovoľný (fakultatívny) inštitút, ktorý môže spotrebiteľ využiť, pričom žalobca mal reálne možnosť poistenie odmietnuť, a to nezaškrtnutím políčka týkajúceho sa poistenia; z obsahu zmluvy je zrejmé, že konkrétny spotrebiteľ (žalobca) mal v rámci úveru poistenie dojednané a bolo zahrnuté v splátke pôžičky (určenej v zmluve v sume 166,90 € mesačne), preto mal byť celkom jednoznačne takýto údaj o dojednanom poistení aj zohľadnený a zahrnutý pri výpočte RPMN daného spotrebiteľského úveru; žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že zmluva o poistení bola uzavretá ako samostatná zmluva na samostatnej listine, aj keď to na pojednávaní uviedol; súd tiež nesúhlasí s argumentom žalovaného, že výšky splátok sa rôznia, pretože 95 splátok je v sume 166,90 € a posledná splátka v poradí 96. je už iba v sume 30,95 €, pretože takýto mechanizmus splácania úveru nie je z obsahu zmluvy zrejmý a žalovaným ani nebolo preukázané, že by bol medzi zmluvnými stranami písomne dojednaný; napriek tomu však žalovaný vychádzal pri svojom výpočte RPMN z odlišných výšok splátok; súd preto vychádzal pri výpočte celkových nákladov a RPMN z údajov obsiahnutých v posudzovanej zmluve a dosadením vstupných údajov vyplývajúcich z obsahu zmluvy pri výške úveru 10.000,- €, pravidelnej splátke 166,90 €, dobe splácania úveru 96 mesiacov, pri intervale splácania mesačne a poplatku za poskytnutie úveru 200,- € je potom správny výsledný údaj o RPMN na základe údajov obsiahnutých v zmluve vo výške 14,24 %, a tak údaj o RPMN obsiahnutý v zmluve vo výške 11,35 % je zjavne nesprávny v neprospech spotrebiteľa; v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa a posudzovaný úver je z dôvodu rozporu jeho obsahových náležitostí s ustanoveniami osobitnej právnej normy nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov“;
súd prvej inštancie dospel súčasne k záveru, že „zmluva neobsahuje ani (...) ďalšiu predpísanú náležitosť, a to celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keď v zmluve je uvedená iba celková výška nákladov 4.815,41 €, pričom písomne dojednaným podmienkam o výške, počte a termínoch splátok úveru a poplatku za poskytnutie úveru zodpovedá celková čiastka 16.622,40 € pri celkovej výške nákladov 6.222,40 €; zmluva tak neobsahuje základnú náležitosť, t.j. celkovú čiastku ako to vyžaduje zákon, pretože jej výška nie je v zmluve uvedená vôbec, je tam iba uvedené, že „predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom“; z hľadiska dodržania základných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. možno takto stanovené obsahové náležitosti považovať za dodržané iba v prípade úplného uvedenia všetkých údajov v správnej hodnote, teda nie v prípade uvedenia akéhokoľvek z údajov v zmluve v hodnote nesprávnej; veriteľ nemá možnosť v zmluve uvádzať akékoľvek údaje o celkovej čiastke a celkových nákladoch, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale iba také, ktoré zodpovedajú celkovej sume všetkých úrokov, poplatkov a iných záväzkov, ktoré spotrebiteľ musí veriteľovi zaplatiť; RPMN, celkové náklady a celková čiastka sú pritom hlavnými ukazovateľmi pre každého spotrebiteľa, ktorý žiada o poskytnutie finančných prostriedkov, pretože tieto najlepšie preukazujú, koľko ho bude požičanie peňazí skutočne stáť; vzhľadom na to, že už táto skutočnosť spôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov, k ostatným námietkam vzťahujúcim sa k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa súd nevyjadroval“; na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že „žalovaný mal nárok iba na vrátenie sumy, ktorú žalobcovi skutočne poskytol (10.000,- €); rozdiel medzi sumou poskytnutou žalobcovi žalovaným a zaplatenou žalobcom v prospech žalovaného predstavuje bezdôvodné obohatenie, na ktoré vznikol žalobcovi nárok; z doložených dokladov vyplýva, že žalobca zaplatil žalovanému spolu sumu 14.382,05 € a suma 4.382,05 € tak predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného; súd z týchto dôvodov predmetnú sumu žalobcovi priznal“; súd prvej inštancie nepovažoval námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za dôvodnú s odôvodnením, že „zo zmluvy je zrejmé, že úver bol poskytnutý žalobcovi ako dlžníkovi, ten sa zaviazal ho aj splácať a k uvedeniu ďalšej dlžníčky (matky žalobcu) v zmluve došlo iba z dôvodu, že bola v tom čase vlastníčkou nehnuteľnosti; súd nemá dôvod pochybovať o tom, že úver splácal žalobca ako dlžník, ktorý finančné prostriedky aj použil a na ktorého meno bol aj zriadený úverový účet“; ani námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú žalovaným nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú, keď argumentoval, že „žalovaný vo svojich vyjadreniach namietol premlčanie uplatneného nároku vzhľadom na to, že posledná platba bola žalobcom zaplatená dňa 25.05.2015 a žaloba bola podaná na súd dňa 13.09.2017, teda po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby; (...) o tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde; právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že k nemu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil, najneskôr sa premlčí za tri roky odo dňa, keď k nemu došlo; v konaní nebolo sporné, že žalobca v období od 25.09.2011 do 25.05.2015 reálne zaplatil žalovanému spolu 14.382,05 €; k zaplateniu poskytnutej sumy (10.000,- €) došlo dňa 25.05.2015, kedy žalobca zaplatil 6.626,57 €, pričom časť sumy zaplatenej v tento deň už predstavovala bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného; od toho času začala plynúť objektívna trojročná premlčacia doba; v tomto prípade nie je množné stotožniť začatie plynutia objektívnej a subjektívnej lehoty v jeden deň; z týchto dôvodov súd ustálil, že žalobca sa o skutočnosti, že úver je bezúročný a bez poplatkov dozvedel najskôr v mesiaci máj 2017, keď ako sám uviedol, sa dozvedel o predmetných skutočnostiach na posúdenie zmluvy z médií a najneskôr v mesiaci júl 2017, kedy mu prišla odpoveď z MS SR zo dňa 13.07.2017 ohľadom jeho žiadosti o posúdenie zmluvy, ktorá bola MS SR doručená dňa 04.07.2017; vzhľadom na to, že žaloba bola na súd podaná dňa 13.09.2017 k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby v čase jej podania nedošlo“; na základe uvedeného súd žalobe žalobcu v časti vydania bezdôvodného obohatenia v sume 4.382,05 € vyhovel; z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby v časti uplatneného príslušenstva istiny v podobe úrokov z omeškania súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2, § 451 a § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka, ďalej s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1 písm. d), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), g) a i), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. a) a b) v spojení s § 145 ods. 2 C.s.p.; o trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 C.s.p., v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa; súd prvej inštancie vyslovil názor, že „žalovaný bol síce v prevažnej miere úspešný (ohľadom jedného žalovaného nároku - vydanie primeraného finančného zadosťučinenia bolo konanie zastavené a
ohľadom ďalšieho - určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti bola žaloba zamietnutá), ale ako obchodná spoločnosť dlhodobo fungujúca na trhu si musí byť vedomý rozhodovania súdov v prípade nárokov zo spotrebiteľských zmlúv; on sám pritom tieto zmluvy používal dlhodobo (súdu je z jeho činnosti známe, že v súčasnej dobe už sú tieto zmluvy v inej forme a oveľa podrobnejšie) a je si vedomý toho, ako súdy postupujú pri posudzovaní a vyhodnocovaní údajov v nich uvedených“, preto žalovanému, ktorý mal v spore pomerne väčší úspech náhradu trov konania nepriznal.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 29.01.2020 (č.l. 306-316 spisu); rozsudok napadol v rozsahu výroku o vyhovení žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 4.382,05 € (druhý výrok) a výroku o trovách konania (tretí výrok); uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. a vyjadril názor, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).
2.1.1 Žalovaný v prvom rade namietal, že súd prvej inštancie po zrušení prvého rozsudku nevykonal potrebné dokazovanie nariadené odvolacím súdom za účelom zistenia skutkových okolností potrebných pre posúdenie dôvodnosti jeho námietky premlčania, keď v tomto smere uviedol, že „začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, a teda ani skutočná (preukázaná) vedomosť žalobcu o predmetných skutkových okolnostiach ani žiadne také skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že konkrétny úver je bezúročný a bez poplatkov (pričom nie je rozhodujúce ako žalobca vedomosť o takýchto skutkových okolnostiach získal), neboli v konaní preukázané; žalobcom tvrdené, ale ničím nepreukázané (akési) informácie z médií, ako aj žalobcom tvrdený, ale ničím nepreukázaný a nedoložený (akýsi) list z ministerstva spravodlivosti, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalobcu tomuto doručený, rozhodne nemôžu byť určujúce pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia“.
2.1.2 Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v prejednávanom spore, pretože nebolo preukázané, že sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, keď v tomto smere v odvolaní argumentoval, že „v konaní nebolo vôbec preukázané, že žalovaný sa mal obohatiť práve na úkor žalovaného; táto podmienka je však z hľadiska zásad na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasledujúce Občianskeho zákonníka) nevyhnutná; súd prvej inštancie úplne nesprávne a nepodložene vyhodnotil skutkový stav, keď v bode 32 odôvodnenia svojho rozsudku tvrdí, že: „z výpisu z účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX, názov účtu L. D. za obdobie od 30.08.2011 do 24.07.2017 vyplýva, že za obdobie od 25.09.2011 do 25.05.2015 žalobca zaplatil spolu sumu 14.382,05 €, z toho 10.000,- € bolo započítané na istinu, 3.721,33 € na úroky a 660,72 € na poplatky; posledná platba bola uskutočnená dňa 25.05.2015 vo výške 6.626,57 €“; z výpisu z účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX (hoci je vedený na meno žalobcu) nemôže žiadnym spôsobom vyplývať, že jednotlivé splátky úveru uhrádzal skutočne žalobca, nakoľko sa jedná o inkasný - úverový (systémový, technický) a nie bežný účet žalobcu, t.j. všetky položky tohto výpisu sú plusové (kreditové), t.j. svedčia o peniazoch, ktoré na úverový účet boli prijaté (nevedno však odkiaľ), iba položky súvisiace s čerpaním úveru sú mínusové, t.j. svedčia o peniazoch, ktoré z úverového účtu boli odoslané; z tohto výpisu však žiadnym spôsobom nie je možné určiť, kto vykonával úhrady jednotlivých splátok (ktoré na úverový - inkasný účet žalobcu boli následne prijaté), kedy (mohlo sa jednať o medzibankový prevod) a akým spôsobom (splátky mohli byť vkladané, napr. aj hotovostne (priamo na úverový účet žalobcu); v konaní preto vôbec nebolo preukázané (a ani preukazované), či dané splátky úveru (príp. časť z nich a akú) uhrádzal žalobca, jeho manželka, resp. ďalšia dlžníčka z úverovej zmluvy, X. D., príp. úplné iná, tretia osoba, čo rovnako nemožno vylúčiť; žalobca preto absolútne neuniesol svoje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní jednej zo základných zložiek bezdôvodného obohatenia, a síce, že žalovaný sa mal obohatiť práve na úkor žalobcu a nie na úkor inej osoby, t.j. aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní ani nemohla byť nijako ustálená; v tejto súvislosti však žalovaný dáva do pozornosti odvolacieho súdu zásadu koncentrácie a hospodárnosti konania; tvrdenie súdu prvej inštancie, že (...) z doložených dokladov vyplýva, že žalobca zaplatil žalovanému spolu sumu 14.382,05 € a čiastka 4.382,05 € tak
predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného (...); čo sa týka námietky nedostatku aktívnej legitimácie, tak zo zmluvy je zrejmé, že úver bol poskytnutý žalobcovi ako dlžníkovi, ten sa zaviazal ho aj splácať a k uvedeniu ďalšej dlžníčky (matky žalobcu) v zmluve došlo iba z dôvodu, že bola v tom čase vlastníčkou nehnuteľnosti; súd nemá dôvod pochybovať o tom, že úver splácal žalobca ako dlžník, ktorý finančné prostriedky aj použil a na ktorého meno bol aj zriadený úverový účet“ je preto právne irelevantné a nemá oporu ani v zákone a ani vo vykonanom dokazovaní; súd prvej inštancie v bode 41 odôvodnenia svojho rozsudku úplne zavádzajúco uvádza: „v konaní nebolo sporné, že žalobca v období od 25.09.2011 do 25.05.2015 reálne zaplatil žalovanému spolu 14.382,05 €“, pretože táto skutočnosť bola práveže medzi stranami absolútne sporná a žalovaným opakovane namietané jej nepreukázanie žalobcom; medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že v období od 25.09.2011 do 25.05.2015 bolo žalovanému na splátkach úveru uhradených spolu 14.382,05 € (ako to vyplýva z úverového - inkasného, technického účtu žalobcu č. 015704-0018518393), čo však je pre vyhodnocovanie žalobcom uplatneného nároku podstatný rozdiel“.
2.1.3 Žalovaný ďalej nesúhlasil s posúdením sporného úveru ako spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 129/2010 Z. z., keď v tomto smere argumentoval, že „dňa 30.08.2011 uzavreli zmluvu o úvere - pôžička na bývanie; v zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy bol úver vylúčený spomedzi spotrebiteľských úverov; pôžička na bývanie je bankový produkt, pri ktorom si klient požičiava na vopred stanovený účel a vopred stanovené obdobie konkrétnu výšku finančných prostriedkov a zaväzuje sa tieto peňažné prostriedky vrátane úrokov pravidelnými mesačnými splátkami vrátiť; najčastejším dôvodom, pre ktorý si klient môže vybaviť pôžičku na bývanie, je kúpa či rekonštrukcia domu alebo bytu; z uvedeného tak vyplýva, že (1) zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľský úver len úver poskytnutý spotrebiteľovi bez určenia účelu použitia poskytnutých prostriedkov, (2) skutočnosť, že úver je poskytnutý spotrebiteľovi je len jeden zo znakov toho, či sa úver považuje za spotrebiteľský, (3) úver určený na rekonštrukciu nehnuteľnosti, hoci je poskytnutý spotrebiteľovi, nie je spotrebiteľským úverom v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď účelová viazanosť použitia finančných prostriedkov je totiž jedinečný znak identifikujúci typ úveru a odlišuje tak úver na rekonštrukciu od iných spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a (4) výklad, podľa ktorého by každý úver poskytnutý spotrebiteľovi mal byť považovaný za spotrebiteľský, by tak bol v rozpore s negatívnym vymedzením vecnej pôsobnosti zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; úver na nadobudnutie, obnovu alebo stavebnú úpravu nehnuteľnosti mohla poskytovať iba banka, ktorej bolo (...) ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere udelené povolenia na poskytovanie úverov; na zmluvný vzťah zmluvy o úvere sa podporne použijú len ustanovenia zákona o bankách, Obchodný zákonník a Občiansky zákonník; tieto právne predpisy nevyžadovali, aby zmluva o poskytnutí úveru na rekonštrukciu nehnuteľnosti obsahovala také obsahové náležitosti, ako uvádzal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; vzhľadom na tieto skutočnosti a absenciu inej právnej úpravy, ktorá by umožňovala pôžičku na bývanie sankcionovať bezúročnosťou, súd nesprávne úver vyhodnotil za bezúročný, a to bez právneho dôvodu; tento skutkový a právny stav potvrdil aj samotný žalobca svojím vyjadrením na výzvu súdu, na aký účel predmetný úver spotreboval“.
2.1.4 Žalovaný vyjadril názor, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený a preto nepreskúmateľný, pretože „vo svojich vyjadreniach argumentoval dikciou zákona č. 129/2010 Z. z., konkrétne ustanovením § 11, pričom s výkladom tohto zákona podľa súdu prvej inštancie nesúhlasí; súčasne súd uviedol akési údaje o tom, aká by podľa neho mala byť výška RPMN, avšak nikde v odôvodnení rozsudku sa nenachádza presný výpočet a predpoklady, ktoré súd k tomuto výpočtu použil a ako k takým údajom o RPMN dospel; taktiež súd nedostatočne odôvodnil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore; vzhľadom na predmetné skutočnosti považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný“; v uvedenom videl žalovaný porušenie svojho práva na spravodlivý proces.
2.1.5 Žalovaný ďalej nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v spornej zmluve je nesprávne uvedený údaj o RPMN s odôvodnením, že „v zmluve o úvere správne uviedol celkovú výšku nákladov aj RPMN; na základe týchto skutočností žalobca svoj úver splatil; od žalobcu preukázateľne nepožadoval viac, ako bolo dohodnuté v zmluve o úvere, čo súd nijako neskúmal; nezaoberal sa výškou zmluvného úroku či úroku z omeškania; z rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho a ako súd vypočítal RPMN, súd spôsob výpočtu neuviedol; zmluva o úvere obsahuje údaj o RPMN vo výške 11,35 %; odmysliac si tú skutočnosť, že RPMN ani celkové náklady neboli povinnou náležitosťou pôžičky na bývanie, nakoľko sa na ňu nevzťahuje režim zákona č. 129/2010 Z. z., trváme na tom, že predmetný údaj bol v zmluve o
úvere uvedený správne; zo zmluvy o úvere, konkrétne bodu 4.6 vyplýva, že právne vzťahy neupravené zmluvou sa riadia aj obchodnými podmienkami a sadzobníkom poplatkov, pričom dlžník, spoludlžník a vlastník nehnuteľnosti svojim podpisom potvrdzujú, že boli s nimi oboznámení; žalobca dobrovoľne požiadal o poistenie úveru - základný súbor poistenia; predmetná dobrovoľnosť vyplýva napríklad aj z bodu 10.1 obchodných podmienok, podľa ktorého ustanovenia tohto článku sa použijú v prípade, ak klient v návrhu prejavil záujem o poistenie alebo o zriadenie osobného účtu s balíkom MAXI, ktorý zahŕňa aj cestovné poistenie; výška poistného pritom bola súčasťou mesačnej splátky; táto skutočnosť vyplýva z bodu 10.3 obchodných podmienok, podľa ktorého s uzatvorením poistenia je spojená povinnosť platiť náklady spojené s poistením, ktorých výška je uvedená v sadzobníku poplatkov a v poistnej zmluve; ak si klient vybral poistenie, súhlasí s tým, že akékoľvek náklady spojené s poistením sú súčasťou splátky úveru; výšku poistného upravuje sadzobník poplatkov, a to nasledovne: pri pôžičke na bývanie nad 8.500,- € do 17.000,- € je stanovená výška základného súboru poistenia 13,24 € mesačne; zmluva o úvere upravuje mesačnú splátku v sume 165,24 €; vzhľadom na citované ustanovenie bodu 10.3 obchodných podmienok a dohodnutú výšku poplatku za poistenie v sadzobníku poplatkov v sume 13,24 € mesačne predstavuje anuitná splátka úveru 152,- € mesačne; odvolávajúc sa na dikciu ustanovenia § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. náklady spojené s poistením v danom zmluvnom vzťahu nespadajú do celkových nákladov spojených s úverom; do celkových nákladov tak podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. patria: (1) všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere; (2) náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok; zákonodarca použil podmieňovací spôsob pre zakotvenie povinnosti započítať náklady na poistné do celkových nákladov úveru (...); ak spotrebiteľ nemusí navyše úver poistiť, aby ho získal, nie je zákonom daná povinnosť započítať náklady na poistné do celkových nákladov úveru; slobodná voľba žalobcu o možnosti, no nie povinnosti, poistiť svoj úver vyplýva napríklad z už citovaného bodu 10.1 obchodných podmienok, ktorý deklaruje, že uzatvorenie poistenia je závislé na prejavení záujmu žalobcu o poistenie; pokiaľ by tento záujem neprejavil, poistenie by nevzniklo; je pritom bežnou praxou žalovaného poskytovanie aj nepoistených úverov; podľa sadzobníka poplatkov musel žalobca uhradiť aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 2 % z poskytnutého úveru, t.j. 200,- €; súd nikde v odôvodnení rozsudku neuviedol, ako použil tento údaj k výpočtu RPMN; súd sa teda v rozsudku nesprávne vysporiadal s otázkou poistenia, neskúmal správne obsah celkových nákladov a neuviedol právne relevantný spôsob a postup, akým dospel k jednotlivým záverom; rozsudok súdu je aj v tejto časti nepreskúmateľný a teda trpí inou vadou“.
2.1.6 Nakoniec žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018, ktorá podľa žalovaného konštatoval nadmernú opateru spotrebiteľov niektorými súdmi Slovenskej republiky (...), preto „akékoľvek prípadné preskúmavanie zmluvy o úvere bolo a je potrebné realizovať s ohľadom na priemerného spotrebiteľa; pri hodnotení podmienok v zmluve má zvlášť zásadný význam kvalifikácia tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorá podlieha časovým zmenám tak, ako sa úroveň informovanosti spotrebiteľa logicky postupne zvyšuje; napriek skutočnosti, že ochrana spotrebiteľa je považovaná za jedno z nosných hľadísk, tak vnútroštátnej ako aj úniovej legislatívy, nie je prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť; takýto prístup by bol zneužitím práva v rozpore so základnými zásadami právnej spoločnosti, podľa ktorých je okrem iného nevyhnutné požadovať uplatňovanie zodpovedajúcej miery zodpovednosti za vlastné právne záväzné konanie (spotrebiteľa); pojem priemerného spotrebiteľa sa vyskytuje často v judikatúre súdneho dvora ako aj v judikatúre slovenských súdov, ktoré pojem priemerného spotrebiteľa vykladajú eurokonformne; súčasná línia posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a nepozorného, až sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená istá povinnosť aktivity, keď súdny dvor uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby zistil, aký tovar vlastne kupuje (...); miera pozornosti priemerného spotrebiteľa je z predmetového hľadiska ovplyvnená druhom tovaru (služby), o ktorú ide; pozornosť spotrebiteľa závisí aj od povahy a najmä od finančnej hodnoty kupovaného tovaru, či služby, nakoľko priemerný spotrebiteľ si určite dôkladnejšie premyslí kúpu motorového vozidla za niekoľko tisíc eur, ako výrobku nepatrnej hodnoty; európske právo stále viac naznačuje, že ďalšia „automatická“ pomoc spotrebiteľom už nie je účelná a pokračovať by sa malo skôr nazeraním na priemerného spotrebiteľa ako schopného urobiť vlastné rozhodnutie ohľadom svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu“.
2.1.7 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu žalobcu v tomto rozsahu zamietol.
2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 14.02.2020 (č.l. 330 spisu) uviedol, že s tvrdeniami žalovaného v odvolaní nesúhlasí, súd prvej inštancie sa skutkovo aj právne vysporiadal s argumentáciou obidvoch strán a správne rozhodol, preto navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
2.3 Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného do vlastných rúk dňa 21.02.2020 prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 333 spisu) s výzvou na vyjadrenie v stanovenej lehote (č.l. 332 spisu); žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu žiadnym spôsobom nevyjadril.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 4.382,05 € (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.4 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 4.382,05 €, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.5 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
4.6 Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o vyhovení žalobe žalobcu o zaplatenie sumy 4.382,05 € (t.j. v časti, v ktorej sa žalobca proti žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia) je správny a preto sa s ním stotožnil (§ 387 ods. 2 C.s.p.); pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky žalovaného odvolací súd udáva, že: (1) súd prvej inštancie správne námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú žalovaným posúdil ako nedôvodnú, pretože dospel k záveru, že žalobcovi pred podaním žaloby na súd dňa 13.09.2017 neuplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a ani trojročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorá začala plynúť dňa 25.05.2015; súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu správne pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začne veriteľovi plynúť v okamihu, keď sa dozvie také skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že (1) k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor došlo a (2) kto sa na jeho úkor obohatil; pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná) vedomosť veriteľa o predmetných skutkových okolnostiach a nie len predpokladaná vedomosť, pričom nie je ani rozhodujúce, že sa veriteľ o týchto skutkových okolnostiach mohol dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti; pre záver, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, sú vo vzťahu k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, potrebné také skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že konkrétny úver je bezúročný a bez poplatkov (nie je rozhodujúce ako veriteľ vedomosť o takýchto skutkových okolnostiach získal); z uvedeného je zrejmé, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby žalobcu na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia nemohla stačiť vedomosť o okamihu zaplatenia poslednej platby (25.05.2015), pretože túto vedomosť nemožno stotožniť so subjektívnou vedomosťou o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor (ide o objektívnu skutočnosť); naopak je skôr logické, že keby žalobca v čase poslednej platby na splatenie úveru vedel, že ide o bezdôvodné obohatenie, platbu by nevykonal (preto zaplatenie platby svedčí skôr o opaku, t.j. že v tom čase ešte nevedel, že ide o bezdôvodné obohatenie); subjektívna vedomosť veriteľa o bezdôvodnom obohatení nemôže byť založená ani na domnienke znalosti právneho poriadku (§ 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov), pretože sa vyžaduje skutočná vedomosť a nie len vedomosť predpokladaná (hoci aj právnym poriadkom prostredníctvom právnej domnienky); časťou súdnej praxe prezentovaný názor, podľa ktorého subjektívnu vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia pri splácaní spotrebiteľského úver v prípade, že úver je bezúročný a bez poplatkov nadobudne veriteľ (spotrebiteľ) v okamihu „preplatenia sumy istiny“ (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018, sp. zn. 8Cdo/163/2018 zo dňa 22.05.2019 alebo sp. zn. 4Cdo/116/2019 zo dňa 31.03.2020) bol ústavným súdom vyhodnotený ako nedostatočne odôvodnený (arbitrárny), pretože nedáva odpoveď „na otázku súvisiacu s bežnou životnou skúsenosťou, a síce, či je pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie nepatrí“ (porovnaj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS/43/2020 zo dňa 12.05.2020 alebo sp. zn. I.ÚS/51/2020 zo dňa 09.06.2020); neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie na zistenie preukázania konkrétneho okamihu, kedy žalobca nadobudol subjektívnu vedomosť o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor, pretože súd prvej inštancie sa s touto otázkou vysporiadal (bod 41 odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 27.12.2017 (č.l. 45-46 spisu) poukázal na list ministerstva spravodlivosti zo dňa 13.07.2017, z ktorého sa dozvedel o neprijateľných podmienkach v spornej zmluve, ktorý aj priložil k svojmu vyjadreniu (č.l. 47-51 spisu) a ktorý bol aj spolu s vyjadrením doručený právnemu zástupcovi žalovaného dňa 08.02.2018 (č.l. 55 spisu); pokiaľ teda žalobca doručil žalobu v prejednávanom spore na súd dňa 13.09.2017 urobil tak nepochybne pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď v tomto smere sú skutkové zistenia súdu prvej inštancie v súlade s vykonaným dokazovaním (§ 204 C.s.p.) a správne je aj jeho právne posúdenie veci; (2) súd prvej inštancie vychádzal zo správnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov a nesporných skutkových tvrdení strán ako aj zo správneho právneho posúdenia veci v otázke danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanom spore a s touto otázkou sa v napadnutom rozsudku aj vysporiadal (bod 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku); aj podľa odvolacieho súdu žalobca uniesol bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti tvrdenia, že splátky sporného úveru žalovanému uhrádzal on, z obsahu spisu nevyplýva pochybnosť o tejto skutočnosti, keď aj podľa odvolacieho súdu na preukázanie tohto tvrdenia postačovalo predloženie zmluvy zo dňa 30.08.2011 (č.l. 13-14 spisu) a výpisu z účtu žalobcu č. 015704-0018518393 za obdobie od 30.08.2011 do 24.07.2017 (č.l. 20-24 spisu); neobstojí tvrdenie žalovaného, že ide „len“ o úverový (inkasný) účet, pretože podľa zmluvy (bod 4.1) ide nielen o úverový účet, ale aj o novozriadený osobný účet žalobcu (majiteľ účtu) vedený u žalovaného; je zrejmé, že tento účet viedol žalovaný pre žalobcu (na jeho meno), prijímal na tento účet platby, ktoré zohľadňoval vo vzťahu k dlhu žalobcu u žalovaného z titulu zmluvy a v
uvedenom období od 30.08.2011 do 24.07.2017 nespochybňoval, že ide o platby žalobcu; navyše v prípade viacerých dlžníkov totožného dlhu konkrétnemu veriteľovi môže ktorýkoľvek z nich uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu plnenia nad rámec dlhu, pričom otázka vzájomného vysporiadania v prípade úspechu je už vecou ich vnútorného hmotnoprávneho vzťahu (preto je bez právneho významu konkrétne skúmať, či prípadne niektoré platby platila aj ďalšia dlžníčka X. D., keď takáto skutočnosť navyše nevyplýva z dokazovania ani zo žiadneho skutkového tvrdenia strán v konaní pred súdom prvej inštancie); tvrdenie žalovaného, že platby mohla prípadne platiť aj tretia osoba predstavuje podľa odvolacieho súdu už len špekuláciu žalovaného, ktorá nemá oporu v žiadnom skutkovom tvrdení strán ani vykonanom dôkaze pred súdom prvej inštancie; aj podľa odvolacieho súdu je žalobca v prejednávanom spore aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia; (3) súd prvej inštancie aj podľa odvolacieho súdu správne v prejednávanom spore aplikoval zákon č. 129/2010 Z. z., pretože v prípade spornej zmluvy ide o spotrebiteľský úver (body 33 až 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku); ani podľa odvolacieho súdu nebola splnená negatívna podmienka podľa § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti; zo skutkových zistení v prejednávanom spore vyplýva, že sporný úver použil žalobca na rekonštrukciu rodinného domu (č.l. 254-255 spisu), pričom aj podľa odvolacieho súdu rekonštrukciu nehnuteľnosti nemožno stotožniť s „nadobudnutím“ ani „zachovaním“ vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; (4) podľa odvolacieho súdu neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného ohľadne nesprávnosti výpočtu RPMN v napadnutom rozsudku a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto smere; súd prvej inštancie svoj postup pri výpočte správnej RPMN riadne odôvodnil (bod 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku); odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že dojednané poistné v sume 13,24 € mesačne malo byť zahrnuté do výpočtu RPMN, pretože dojednanie o poistnom nebolo individuálne dohodnuté a bolo podmienkou uzavretia zmluvy (§ 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z. z.), nakoľko podľa výsledkov dokazovania uzavretie poistenia schopnosti splácať úver nebolo dobrovoľné, ale bolo už priamo začiarknutý v predtlači zmluvného formulára, ktorý nemohol žalobca ovplyvniť vzhľadom na absenciu možnosti odmietnutia poistenia v predtlači (v tomto smere neobstojí tvrdenie žalovaného, že podľa obchodných podmienok nie je poistenie povinné, pretože tejto skutočnosti nezodpovedala žiadna možnosť vyznačenia vo formulári zmluvy, ktorý poskytoval len možnosť výberu tzv. základného súboru poistenia a tzv. komplexného súboru poistenia; pri zohľadnení dojednaného poistného mala byť RPMN v zmluve správne uvedená vo výške 14,24 %, t.j. v zmluve uvedená RPMN vo výške 11,35 % je nesprávny v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa s dôsledkom podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; žalovaný v odvolaní osobitne namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ani túto odvolaciu námietku porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces nepovažuje odvolací súd za dôvodnú; na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 03.12.2015, bolo prijaté stanovisko, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku; Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“; toto stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 2; z uvedeného stanoviska pre účely odvolacieho konania za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 vyplýval záver, že k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 mohlo dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých súd v konkrétnej veci rozhodol; v právnych pomeroch Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 predstavuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia v odôvodnených prípadoch porušenie práva strany na spravodlivý proces a preto bude predmetné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj naďalej použiteľné; preskúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolania žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok riadne obsahuje uvedenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, preto v prejednávanom spore neboli splnené výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie; osobitne vo vzťahu k namietanej absencii výpočtu RPMN v rozsudku odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že „pri výpočte celkových nákladov a RPMN vychádzal z údajov obsiahnutých v posudzovanej zmluve a dosadením vstupných údajov vyplývajúcich z obsahu zmluvy pri výške úveru 10.000,- €, pravidelnej splátke 166,90 €, dobe splácania úveru 96 mesiacov, pri intervale splácania mesačne a poplatku za poskytnutie úveru 200,- €“, keď táto formulácia je podľa odvolacieho súdu dostatočná pre overenie správnosti myšlienkového postupu súdu prvej inštancie pri výpočte RPMN (t.j. v rozsudku nemusí byť presný matematický popis výpočtu podľa vzorca v prílohe č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z. a postačia vstupné údaje a výsledok); nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku tak nemôže vyplývať len zo samotného nesúhlasu žalovaného s rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho dôvodmi; (5) nakoniec pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného vo vzťahu k pojmu priemerný spotrebiteľ, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie neposkytol žalobcovi ako spotrebiteľovi neprimeranú ochranu a splnenie náležitostí spornej zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z. z. neskúmal z vlastnej iniciatívy, ale na základe konkrétnych námietok a skutkových tvrdení uvedených už v podanej žalobe zo dňa 13.09.2017.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie a právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodnosti žaloby žalobcu sú však podľa odvolacieho súdu správne (body 4.4 a 4.6 odôvodnenia) a uplatnenými odvolacími dôvodmi a ich skutkovým vymedzením sa správnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci podľa odvolacieho súdu nepodarilo spochybniť. Odvolací súd nezistil ani porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces (ktoré žalovaný považoval za tzv. inú vadu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) z dôvodu tvrdeného nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. (bod 4.6 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe (druhý výrok) ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd potvrdil aj závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.) napadnutého rozsudku o trovách konania (tretí výrok), ktorý síce žalovaný tiež napadol odvolaním, ale neuviedol žiadne dôvody jeho nesprávnosti; odvolací súd zohľadnil, že na doplnenie odvolacích dôvodov sa nevyzýva (§ 373 ods. 1 druhá veta C.s.p.); žalovaný iný výrok o trovách konania uviedol len pre prípad zmeny rozsudku; z dôvodu absencie konkrétnych námietok vo vzťahu k nesprávnosti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (tretí výrok) prihliadol odvolací súd len na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere a tento výrok tiež potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.).
8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %). Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Rozsudok bol písomne vyhotovený v predĺženej lehote podľa § 223 ods. 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.
10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).