Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-191-2019.pdf
PDF · 96.14 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/191/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcov: 1/ Ž. W., K. XX, A., 2/ C. Č., V. XX, B., zastúpení Advokátskou kanceláriou Andrej Vlk, s.r.o., IČO: 47 255 714, Gallayova 12, Bratislava, proti žalovanému: T.. A. P. W.., T. XXXX/XX, A., zastúpený advokátkou JUDr. Darinou Tomčovou, Záhradná 58, Šenkvice, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 15C/98/2015-108 zo dňa 29.3.2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia, že nehnuteľnosti evidované v katastri nehnuteľností katastrálneho územia A. - B. V. v registri C ako parc. č. XXXX/X o výmere 465, zastavané plochy a nádvoria v okrese Bratislava I, obci Bratislava - mestská časť B.É. V., na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, a rodinný dom súp. č. XXXX, parc. č. XXXX/X v katastrálneho územia B. V., na liste vlastníctva č. XXXX, patria do dedičstva po nebohej Z. P., zomr. dňa X.X.XXXX, z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným ako kupujúcim a Z. P. ako predávajúcou, predmetom ktorej boli uvedené nehnuteľnosti. Žalovanému priznal voči žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že žalovaný sa nikdy nestal vlastníkom uvedených nehnuteľností, pretože kúpna zmluva je absolútne neplatná, nakoľko išlo o zastretú darovaciu zmluvu. Kúpnu cenu 1 000 eur považovali za zrejme neprimeranú druhu a hodnote nehnuteľnosti. Prejav vôle darovať nehnuteľnosť nebol vykonaný písomne a preto nebola možná ani jeho konverzia podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.9.2010 sp. zn. 6Cdo/179/2010). Ďalej uviedli, že k podpísaniu zmluvy došlo v čase hospitalizácie predávajúcej v nemocnici po mozgovej príhode, a preto bolo otázne, či bola schopná vzhľadom na svoj zdravotný stav posúdiť obsah tejto zmluvy.
3. Súd prvej inštancie v danej veci najprv skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na určovacej žalobe v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP a vychádzal z toho, že pri žalobe o určenie, že určitá nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, treba podľa § 77 ods. 1 CSP považovať všetkých účastníkov konania o dedičstve za nerozlučných spoločníkov. V predmetnej veci mal súd prvej inštancie za nesporné, že žalobcovia a žalovaný prichádzajú do úvahy ako dedičia po poručiteľke Z. P. zo zákona a že v katastri nehnuteľností je zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností len žalovaný a teda, že bez tohto určenia je ohrozené právo žalobcov ako dedičov. Na základe tohto dospel súd k záveru, že žalobcovia majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Vykonaným dokazovaním zistil, že kúpnou zmluvou zo 4.8.2014 uzavretou medzi poručiteľkou ako predávajúcou a žalovaným ako kupujúcim bolo prevedené vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie ako predbežnú otázku skúmal platnosť tejto zmluvy, keďže sa stalo sporným to, či poručiteľka mala v úmysle predať svoje nehnuteľnosti žalovanému alebo či tento prevod bol zastretou darovacou zmluvou pre dojednanie nízkej kúpnej ceny. Námietku žalobcov o nízkej kúpnej cene, ktorá mala spôsobiť, že šlo o simulovaný právny úkon (darovaciu zmluvu), vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Poukázal na to, že je vecou účastníkov kúpnej zmluvy, akú cenu predávanej veci si dohodnú, pričom táto okolnosť sama o sebe nemôže spôsobiť neplatnosť právneho úkonu. Tvrdenie, že poručiteľka chcela v skutočnosti uzavrieť darovaciu zmluvu a kúpnu cenu 1 000 eur uvádzanú v zmluve neprijala, žalobcovia podľa súdu prvej inštancie nepreukázali. Naopak, zo svedeckej výpovede A. P. ml. podľa súdu vyplynulo, že žalovanému požičal 1 000 eur na úhradu kúpnej ceny a svedkyňa K. P. potvrdila, že žalovaný dojednanú kúpnu cenu vyplatil predávajúcej pri podpise zmluvy. K tomuto poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 21.6.2016 č.k. III. ÚS 412/2016-10 zaoberajúcim sa kúpou a predajom medzi príbuznými v priamom rade (v danom prípade medzi matkou a synom) a obsahujúcim záver, že cena nižšia ako trhová nie je považovaná za odporujúcu dobrým mravom. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo na základe vzájomnej dohody medzi žalovaným a predávajúcou, predmetná zmluva ako dvojstranný právny úkon bola urobená slobodne a vážne a dospel k záveru, že zmluva nie je simulovaná a nie je neplatná podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a absolútne neplatná ani z iného dôvodu. Z kúpnej zmluvy súd prvej inštancie tiež vyvodil, že vôľa predávajúcej bola taká, aby bola spísaná kúpna zmluva, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynuli zistenia o okolnostiach alebo dôvodoch, pre ktoré by mala záujem v skutočnosti uzatvoriť darovaciu zmluvu. Žalobcovia neuniesli v tejto súvislosti dôkazné bremeno, pretože nepredložili žiaden dôkaz preukazujúci ich tvrdenia.
4. Súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú aj námietku žalobcov, že predávajúca podpísala zmluvu v nemocnici po mozgovej príhode, a teda nevedela posúdiť jej obsah. Z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by predávajúca v čase podpisu predmetnej zmluvy bola pozbavená alebo obmedzená v spôsobilosti na právne úkony. Zo svedeckých výpovedí K. P. P. A. P. ml. súd zistil, že predávajúca bola v čase podpisu zmluvy a aj pred jej podpisom čulá a mentálne v poriadku a problémy mala len s pohybom. Po vyjadrení svedkyne T. W., že predávajúca ku koncu života viac zabúdala a pár mesiacov po prevode nehnuteľnosti si na prevod nepamätala a že žalovanému nič previesť nechcela súd vypočul Q.. M. W., bývalého notárskeho koncipienta, ktorý overoval podpisy na kúpnej zmluve. Tento v konaní potvrdil, že v nemocnici osvedčoval pravosť podpisu predávajúcej, opísal komunikáciu s predávajúcou, uviedol, že ešte asi mesiac po podpise predmetnej kúpnej zmluvy opäť overoval podpis poručiteľky a táto bola v oboch prípadoch orientovaná a presne vedela, čo podpisuje. Na základe takto zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie za preukázané, že predávajúca nepodpísala zmluvu v stave, ktorý by jej znemožňoval takýto právny úkon urobiť a vnímať jeho obsah i zamýšľané následky. Za týchto okolností uskutočnený predaj nemohla ovplyvniť ani skutočnosť, že predávajúca si na predaj neskôr nepamätala, resp. zmenila názor. Aj z vyjadrení žalobcov podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že predávajúca mala vedomosť o predaji a nespochybňovala, že by ho chcela uskutočniť. Spokojná nebola iba s tým, že žalovaný jej kúpnu cenu nevyplatil (podľa jej tvrdenia), čo však v konaní preukázané nebolo.
5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe platnej kúpnej zmluvy zo 4.8.2014, ktorá je zrozumiteľná, určitá a z jej obsahu vyplýva prejav vôle oboch zmluvných strán previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam za dohodnutú kúpnu cenu 1 000 eur. Na základe tohto záveru súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenia § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 1 a ods. 2, § 132 ods. 1, § 460, § 473 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 137 a § 151 ods. 2 CSP vyvodil, že nakoľko poručiteľka nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností ku dňu svojej smrti, tieto nepatria do dedičstva po nej, a preto žalobu zamietol.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP a žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. V odvolaní predovšetkým namietali, že napadnutý rozsudok je zmätočný a nepreskúmateľný, nakoľko nespĺňa atribúty rozsudku vyžadované platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky a ustálenou rozhodovacou praxou. Poukázali na to, že počas konania uviedli viacero dôvodov, pre ktoré je predmetná kúpna zmluva neplatná, avšak súd prvej inštancie sa zaoberal len niektorými časťami argumentácie a iné ponechal bez povšimnutia. Žalobcovia zopakovali, že uzavretie kúpnej zmluvy a prevod vlastníckeho práva k neboli sporné nehnuteľností ale zmluvy nehnuteľnostiam je v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu (§ 39 Občianskeho zákonníka). Opätovne dali do pozornosti, že sám žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je bežný spôsob zbavovania sa majetku a zvýhodňovania jedného z budúcich dedičov pred ostatnými dedičmi. Podľa nich sám žalovaný potvrdil, že poručiteľka nesledovala predajom nehnuteľností ekonomicky prospech, ktorého očakávanie je historicky základným motívom pre uzatváranie kúpnych zmlúv. Zotrvali preto na tom, že poručiteľka nemala v záujme uzatvoriť kúpnu zmluvu, ale týmto právnym úkonom zastierala jednak darovanie nehnuteľností a jednak vydedenie ostatných dedičov. Súdu prvej inštancie pri odkaze na judikatúru Ústavného súdu SR vytkli, že aplikácia rozhodnutí súdov nesmie byť v konaní dogmatická, t.j. bez posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Argumentáciu zhrnuli tak, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nedostatočne zohľadnil právnu argumentáciu žalobcov vrátane odkazov na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.9.2010 sp. zn. 6Cdo/179/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.10.2010 sp. zn. 5M Cdo/11/2009.
8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že z odvolania nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, ktoré by súdu prvej inštancie neuvádzali v priebehu konania. Zdôraznil, že snahou žalobcov je len vkladať jeho vyjadreniam úplne iný zmysel. K tvrdeniu žalobcov o rozpore zmluvy s dobrými mravmi uviedol, že v čase podpisu kúpnej zmluvy bola poručiteľka svojprávna, schopná posúdiť následky svojho konania a rozhodovať o svojich nehnuteľnostiach a je podľa neho nekorektné, ak si žalobcovia robili nároky na jej majetok ako budúci dedičia. Tiež považoval za nesporné, že aj pri uzatvorení kúpnej zmluvy s dohodnutou kúpnou cenou 1 000 eur mala poručiteľka ekonomický prospech. Mal za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ani ohľadom psychického zdravia poručiteľky, a preto žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.6.2020 (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP).
10. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd pre jeho vecnú správnosť potvrdil pričom sa stotožňuje aj s odôvodnením rozsudku, na ktoré poukazuje (§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP).
11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu na určenie, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke Z. P.. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 137 CSP a § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 1 a ods. 2, § 132, § 460, § 473 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a preto ho nemožno považovať za zmätočný a nepreskúmateľný.
12. Žalobcovia v odvolaní namietali, že predmetná kúpna zmluva je neplatná, pretože bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi a preto nemôže požívať právnu ochranu, nakoľko ňou išlo o prevod vlastníctva s úmyslom zvýhodniť jedného dediča pred ostatnými. Poukázali na to, že sám žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol skutočné pohnútky poručiteľky pre prevod vlastníckeho práva, že matka mu predmetné nehnuteľnosti chcela darovať a že „by sa v hrobe obrátila, keby to dostala Ž.“, t.j. žalobkyňa 1/. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti riešil otázku, či poručiteľka mala v úmysle predať nehnuteľnosti žalovanému, či žalovaný mal záujem tieto nehnuteľnosti kúpiť a či prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemal byť zastretou darovacou zmluvou, čomu by nasvedčovala dohodnutá nízka kúpna cena.
13. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to preukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria aj úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony.
14. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie podrobne odôvodnil ako najmä z kúpnej zmluvy, výpovede žalovaného a svedka Q.. M. W., notárskeho koncipienta, ktorý overoval podpis predávajúcej na kúpnej zmluve vyvodil záver, že účastníci kúpnej zmluvy prejavili vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu. Žalovaným tvrdená skutočnosť, že poručiteľka mu najprv chcela nehnuteľnosti darovať, nespochybňuje pravdivosť výpovede žalovaného, že neskôr mu povedala, že jej má dať za nehnuteľnosť 1 000 eur, najmä ak to potvrdzuje samotná kúpna zmluva ako aj výpoveď svedka Q.. M. W. o tom, že poručiteľke bolo zrejmé, čo podpisuje, teda že podpisuje kúpnu zmluvu. Ďalšie zistené skutočnosti, že po uzavretí zmluvy si poručiteľka nepamätala, že nehnuteľnosť predala žalovanému nespôsobuje neplatnosť daného právneho úkonu, pretože platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len podľa okolností, ktoré existovali v dobe kedy bol urobený.
15. K tvrdeniu žalobcov, že úmyslom poručiteľky nebolo uzavrieť kúpnu zmluvu, pretože ňou nesledovala ekonomický profit, ak jej za predmetnú nehnuteľnosť mala byť zaplatená kúpna cena len 1 000 eur a teda, že tento hrubý nepomer v hodnote plnení jednak nesvedčí o vôli uzavrieť kúpnu zmluvu, prípadne, že je v rozpore s dobrými mravmi, čo rovnako spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu, odvolací súd uvádza, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzťahov medzi ľuďmi. Dôvody, ktoré vedú účastníkov zmluvy k dohode o kúpnej cene, vrátane jej výšky, nie sú podstatnými náležitosťami zmluvy a iba pre nízku cenu predmetu prevodu nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že ide o simulovaný právny úkon. Pokiaľ predávajúca chcela nízkou, skôr symbolickou kúpnou cenou 1 000 eur, zohľadniť starostlivosť žalovaného o dom a o ňu, ako aj skutočnosť, že v čase uzavretia tejto zmluvy sa so svojou dcérou (žalobkyňou 1/) dlhodobo nestretávala a s vnukom (žalobcom 2/) sa nestretávala dokonca od roku 2000 (s jeho mamou sa stretávala v deväťdesiatych rokoch minulého storočia) odvolací súd uvádza, že z tohto dôvodu nemožno predmetnú kúpnu zmluvu považovať za simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie. Uzavretá kúpna zmluva vyjadruje vôľu jej strán, obsahuje podstatné náležitosti (dohodu o predmete kúpy a dohodu o kúpnej cene), a naopak nemá náležitosti zmluvy darovacej, keďže v nej bola dohodnutá kúpna cena (aj keď nízka) a podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy je bezodplatnosť a preto nebol dôvodný poukaz žalobcov na rozhodnutie NS SR z 19.10.2010 sp. zn. 5 M Cdo 11/2009. Žalobca vysvetlil okolnosti dohodnutia kúpnej ceny, ako aj dôvod, ktorý viedol jeho matku k stanovenia kúpnej ceny (na náklady pohrebu). Neprimerane nízka cena sama osebe nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.
16. Námietka žalobcov, že uzavretím kúpnej zmluvy bol obídený zákon, nakoľko sa ním dosiahlo, že predmetná nehnuteľnosť nie je predmetom dedičstva, čím boli de facto vydedení odvolací súd uvádza, že predávajúca Z. P. mala plnú zmluvnú slobodu nakladať za života so svojím majetkom (nedostatok spôsobilosti preukázaný nebol).
17. V danom prípade sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že účastníci kúpnej zmluvy len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, a že v skutočnosti mali vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu. Záver súdu prvej inštancie, že strany uzavreli kúpnu zmluvu, ktorá zodpovedala ich vôli previesť vlastnícke práva k predmetnej nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorú mienila predávajúca minúť na náklady svojho pohrebu a pohnútkou pre stanovenie nízkej ceny bola starostlivosť žalovaného o dom a predávajúcu, ako aj osobité vzťahy v rodine, zodpovedá výsledkom dokazovania a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Keďže odvolací súd nezistil existenciu inú nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie v konaní, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
18. Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § ustanovenia 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci samej úspech, priznal proti žalobcom plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).