Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_TN-14Sa-45-2022.pdf
PDF · 166.44 KB
Case nature
Area
Subarea
TN-14Sa/45/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudcom JUDr. Ing. Matúšom Škarbalom, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. X/XXX, XXX XX D. E., zast.: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa – ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23. septembra 2022, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín, ako príslušný prvostupňový orgán, vydala rozhodnutie č. XXX- XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo dňa 8. januára 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení“), § 152a zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmy bod zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 43/2004 Z. z. predpísala žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe za obdobie február 2009, marec 2009, apríl 2009, máj 2009, jún 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, október 2009, november 2009, december 2009, január 2010, február 2010, marec 2010, apríl 2010, máj 2010, jún 2010, júl 2010, august 2010, september 2010, október 2010, november 2010 a december 2010 poistné na nemocenské poistenie v sume 669,30 eur, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie v sume 3 976,40 eur, poistné na invalidné poistenie v sume 1 325,10 eur a poistné do rezervného fondu solidarity v sume 488,90 eur, spolu v sume 6 459,70 eur. Prvostupňový orgán kontrolou odvodu poistného zistil, že žalobca ako účastník konania pred prvostupňovým orgánom, a ako povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba, poistné za obdobie február 2009 až december 2010, do dňa vydania prvostupňového rozhodnutia, t. j. do 8. januára 2018, neodviedol vôbec, čím vznikla dlžná suma poistného spolu vo výške 6 459,70 Eur, ktorá bola predpísaná prvostupňovým rozhodnutím.
2. Žalobca podal v zákonom ustanovenej lehote dňa 19.01.2018 odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, nakoľko predmetné rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné a mal za to, že predpísané poistné bolo počítané nesprávne. Citujúc ustanovenie § 209 ods. 2 zákona o sociálnom poistení poukazoval na to, že náležité odôvodnenie je povinnou náležitosťou každého rozhodnutia. Argumentoval tým, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že Sociálna poisťovňa sa vysporiadala so skutočnosťou,
že odvádzal poistné na sociálne poistenie z titulu zamestnanca a teda, či v dôsledku súbehu vymeriavacích základov nedošlo k prekročeniu maximálneho vymeriavacieho základu, čo má vplyv na výšku poistného. Rovnako poukázal na skutočnosť, že k 31. januáru 2009 oznámil Sociálnej poisťovni skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, o čom Sociálna poisťovňa rozhodla vyznačením v spise. Poukazujúc na ust. § 209 ods. 1 zákona mal za to, že nedoručením rozhodnutia mu bolo vyhovené v plnom rozsahu. Ďalej žalobca citoval ust. § 22 ods. 2 a 3 zákona a mal za to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, mal za to, že Sociálna poisťovňa nemôže nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení a preto považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Žalobca ďalej uviedol, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v zmysle rezolúcie č. (77) Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní sa majú zásady správneho konania aplikovať aj na tie správne procesy, na ktoré sa zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov nevzťahuje. Namietal, že v rozhodnutí, voči ktorému podáva odvolanie, absentuje akýkoľvek právny predpis, ktorý oprávňuje Sociálnu poisťovňu bez upovedomenia o začatí správneho konania zmeniť predchádzajúce právoplatné rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia. Žalobca konštatoval, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia vykonal všetky potrebné kroky k administratívnemu ukončeniu činnosti. Bolo mu zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou mu bol zrušený kód poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti a správca dane mu zrušil registráciu pre daň z príjmu. Licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nikdy nevyužíval a na uvedenú licenciu nikdy nemal príjem.
3. Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej aj ako „žalovaná“) rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 5. februára 2018 konanie o odvolaní žalobcu podanom proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín, č. 700-0810019418/GC04/18 zo dňa 8. januára 2018, vo veci predpísania poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie, poistného na invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity za obdobie február 2009 až december 2010 v celkovej sume 6 459,70 eur prerušila. Konanie sa prerušilo odo dňa doručenia tohto rozhodnutia žalobcovi do dňa právoplatného ukončenia súdneho konania, ktoré bolo začaté na základe správnej žaloby žalobcu, podanej Krajskému súdu v Trenčíne vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne – ústredie, č. XXXXX- X/XXXX-XX zo dňa 12. decembra 2017 (právoplatné dňa 15. decembra 2017).
4. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 14Sa/2/2018-46 zo dňa 21. mája 2018, správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/47/2019 zo dňa 6. júla 2022, ktorým kasačnú sťažnosť zamietol. V rozsudku sp. zn. 7Sžsk/47/2019 zo dňa 6. júla 2022 poukázal na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019, podľa ktorého licenciu L1A ( na výkon samostatnej zdravotníckej praxe), ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, je potrebné považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona, na základe ktorého je lekár-držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania lekárom v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Najvyšší správny súd, poukazujúc na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019, ďalej konštatoval, že Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.
5. Žalovaná následne rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 23. septembra 2022 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) na základe odvolania žalobcu zmenila výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že vypustila text: „ §152a zákona v znení neskorších predpisov...“. V ostatnom žalovaná rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdila. Napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29. septembra 2022. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie malo formálny nedostatok, ktorý však nemalo vplyv na správnosť výpočtu predpísaného poistného. Žalovaná z výroku prvostupňového rozhodnutia vypustila text: „... §152a zákona v znení neskorších predpisov...“, pretože
účastník konania nie je sporiteľom podľa zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaná v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia konštatovala, odvolávajúc sa na ust. § 138 ods. 6 zákona v znení zákona č. 555/2007 Z. z. účinného od 01.01.2008 do 31.12.2010, na ust. § 138 ods. 9 zákona v znení zákona č. 555/2007 Z. z. účinného od 01.01.2008 do 31.12.2009, ust. § 138 ods.9 zákona v znení zákona č. 108/2009 Z. z. účinného od 01.01.2010 do 31.12.2010, že vymeriavací základ účastníka konania, ako povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby na platenie poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie, poistného na invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity za obdobie február 2009 až jún 2009 predstavoval sumu 875,66 eur mesačne. Podľa údajov Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky príjem účastníka konania z podnikania uvedený v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby typ B za rok 2007 bol 1 673 413,00 SKK, čiastkový základ dane bol vo výške 657 099,00 SKK a počet mesiacov výkonu samostatnej zárobkovej činnosti bol 12 mesiacov.
6. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín, pred vydaním napadnutého rozhodnutia vykonala kontrolu súbehu vymeriavacích základov účastníka konania ako zamestnanca, a ako povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a zistila, že vymeriavací základ účastníka konania ako zamestnanca spolu s vymeriavacím základom účastníka konania ako povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby v mesiacoch február 2009 až jún 2010 presiahol vymeriavací základ v úhrne mesačne najviac na platenie poistného na nemocenské poistenie. Uvedená skutočnosť bola pri vydaní napadnutého rozhodnutia zohľadnená.
7. K otázke, či licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia typu A) zakladá právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, žalovaná v odôvodnení uviedla, že licencia typu A je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa zákona o poskytovateľoch zdravotníckej starostlivosti a zakladá právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Žalobcovi vydala licenciu Slovenská lekárska komora dňa 02.12.2005 č. L1A/ TN/0476/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, v odboroch: všeobecné lekárstvo, s dátumom vzniku oprávnenia 20. decembra 2005. Licencia č. L1A/TN/0476/05 účastníkovi konania zanikla 20. januára 2016. Účastník konania mal licenciu č. L1A/TN/0476/05 pozastavenú od 02. januára 2016 do 20. januára 2016.
Správna žaloba – žalobné body
8. Správnou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Trenčíne v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej, jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca zároveň požaduje náhradu trov právneho zastúpenia. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
9. Žalobca v časti správnej žaloby II. vzniesol námietku premlčania práva predpísať poistné, ktorú odôvodnil tým, že žalobcovi bolo ako samostatne zárobkovo činnej osobe predpísané poistné za obdobie február 2009 až december 2010 v celkovej výške 6 459,70 eur prostredníctvom prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo právoplatne potvrdené až napadnutým rozhodnutím, teda poistné bolo žalobcovi právoplatne predpísané za obdobie február 2009 až december 2010, až po uplynutí premlčacej doby. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenie § 147 ods. 1, ustanovenie § 241 ods. 1 zákona o sociálnom poistení (v znení účinnom od 01.01.2017), ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 7Sžso/28/2016 zo dňa 25. januára 2018, podľa ktorého „penále musí sociálna poisťovňa predpísať v lehote stanovenej zákonom právoplatne a nestačí, aby v tejto lehote bolo vydané neprávoplatné rozhodnutie o predpísaní penále“.
10. Z uvedeného žalobca vyvodil, že ak Sociálna poisťovňa ako správny orgán musí penále predpísať v lehote stanovenej zákonom právoplatne a nestačí, aby v tejto lehote bolo vydané neprávoplatné rozhodnutie o predpísaní penále, musí takým istým spôsobom postupovať aj pri predpísaní sociálneho poistenia. Ak by zákonodarca mal v úmysle, aby sa premlčanie/preklúzia viazala na deň vydania
rozhodnutia, resp. deň začatia konania o predpísaní poistného, výslovne by upravil, že premlčanie/ preklúzia sa spája so začatím konania, tak ako zákonodarca upravil uplatnenie práva v iných predpisoch (napr. § 83 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 24 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z., § 91 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z. z.). Tým že zákonodarca takto premlčanie/preklúziu neupravil je zrejmé, že premlčanie/ preklúzia poistenia sa viaže na deň právoplatnosti rozhodnutia o predpísaní poistného (obdobne napr. § 64 ods. 11 zákona č. 581/2004 Z. z., § 23 ods. 8 zákona č. 129/2010 Z. z., 48 ods. 14 zákona č. 56/2012 Z. z.). V tomto smere žalobca poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 26Sa/4/2022 zo dňa 5. októbra 2022.
11. Žalobca poukázal aj na novší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/84/2019 zo dňa 30. júna 2021, podľa ktorého „Zákon o sociálnom poistení neustanovuje, že by vydaním prvostupňového rozhodnutia dochádzalo k spočinutiu alebo pretrhnutiu premlčacej lehoty. Na to, aby mohli nastať účinky spočinutia alebo pretrhnutia premlčacej lehoty už vydaním rozhodnutia (bez ohľadu na to, či takéto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť), by musel byť takýto následok vyslovene upravený v zákone (porovnaj napr. ust. § 16 odst.. 1 zákona České národní rady ze dne 20. listopadu 1992 o pojistném na veřejné zdravotní pojištění č. 592/1992 Sb.). Zákon o sociálnom poistení obsahuje ustanovenia, v ktorých zákonodarca vyslovene uviedol, kedy premlčacia doba neplynie (§ 114 ods. 2, § 236 ods. 2 a § 237 ods. 2). V súvislosti so samotným úkonom vydania prvostupňového rozhodnutia však takéto následky zákon nespája.“
12. Žalobca zároveň doplnil, že zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že by začatím prvostupňového konania alebo vydaním prvostupňového rozhodnutia došlo k spočívaniu premlčacej lehoty určenej v ust. 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Žalobca citujúc rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25. januára 2018 konštatoval, že pokiaľ sa v zákone o sociálnom poistení používa pojem premlčanie, nemožno tento pojem automaticky považovať za obsahovo identický s pojmom premlčanie tak, ako ho chápe Občiansky zákonník. Poukazujúc na uvedený rozsudok, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Sžsk/33/2020 zo dňa 30. júna 2021 konštatoval, že v tomto prípade nie je rozhodujúce, či žalobca v rámci administratívneho konania o predpísaní poistného, respektíve v rámci konania pred súdom v tejto veci, podal alebo nepodal takúto námietku premlčania. V tomto prípade ide o faktickú preklúziu, a teda správny orgán respektíve súd musí na ňu prihliadať z úradnej povinnosti, a to v každom štádiu administratívneho alebo súdneho konania.
13. Žalobca v správnej žalobe v časti IV. ďalej poukázal aj na porušenie procesných práv žalobcu ako účastníka administratívneho konania, kedy podľa názoru žalobcu aj napriek tomu, že v zmysle § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa na konanie vo veciach sociálneho poistenia nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, nie je možné upustiť od vyžadovania aspoň minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutie správnych orgánov vyplývajúcich napr. z Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77) 31 z 28.9.1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov resp. z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20.6.2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutie formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín pred vydaním prvostupňového rozhodnutia závažne porušila práva žalobcu ako účastníka konania, keď mu bola v podstate úplne odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Štandardizáciou takéhoto postupu by došlo k vzniku tzv. kabinetného administratívneho rozhodovania, pri ktorom by účastník konania nebol ani potrebný, a rozhodnutia správnych orgánov by mu boli ex post iba oznamované. Takýto postup možno označiť za nezákonný, porušujúci práva žalobcu zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v medzinárodných zmluvách o ochrane ľudských práva slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná. V tomto smere dal žalobca do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/100/2018 zo dňa 12. marca 2021, bod. 48 až bod. 50.
Vyjadrenie žalovanej k správnej žalobe
14. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu zamietol. Žalovaná v úvodnej časti vyjadrenia poukázala na priebeh administratívneho konania a uviedla dôvody, ktoré viedli prvostupňový orgán, ako aj žalovanú k rozhodnutiu vo veci. Žalovaná osobitne zdôvodnila,
že nesúhlasí s názorom žalobcu, že premlčanie je potrebné posudzovať k okamihu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a zdôraznila, že v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky existujú rozdielne názory k tejto otázke. Žalovaná zastáva názor, že inštitút premlčania a inštitút preklúzie sú dva rozličné právne inštitúty, ktoré nie je možné zamieňať. Poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 9Sžsk/83/2020 zo dňa 30. marca 2022, ktorý vyvodil záver, že predpisy na úseku sociálneho poistenia a sociálneho zabezpečenia v rôznych historických obdobiach rozlišovali medzi premlčaním a preklúziou (zánikom práva).
15. Žalovaná sa rovnako nestotožnila s názorom žalobcu, že poistné musí Sociálna poisťovňa predpísať právoplatne v desaťročnej premlčacej lehote a zastáva právny názor, že premlčanie práva Sociálnej poisťovne predpísať poistné je potrebné posudzovať vždy ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo poistné predpísané. Ak by Sociálna poisťovňa prijala prezentovaný právny názor žalobcu, premlčanie by sa posudzovalo výslovne k abstraktnému dátumu, ktorý naostatok nemusí byť ani správny a mohlo by dokonca dochádzať k prípadom, kedy povinná osoba bude spôsobovať prieťahy v konaní za účelom, aby sa predpísané poistné stalo aspoň z časti premlčané. Žalovaná poukázala aj na viaceré rozhodnutia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré rovnako vyslovilo právny názor, že „pri uplatnení procesného práva Sociálnej poisťovne podľa §147 ods.1 zákona o sociálnom poistení postačuje samotné vydanie písomného rozhodnutia o poistnom alebo penále, t. j. premlčacia desaťročná lehota ustanovená pre uplatnenie práva (oprávnenia) Sociálnej poisťovne predpísať poistné sa viaže ku dňu vydania rozhodnutia o predpísaní poistného .. To znamená, že premlčanie práva Sociálnej poisťovne podľa § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa neviaže ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o poistnom alebo penále.“, ktorý je podporený názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 9Sžso/94/2018 zo dňa 23. septembra 2019, ako aj v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/65/2019 zo dňa 30. septembra 2020.
16. Žalovaná zároveň zastáva právny názor, že námietku premlčania je možné vzniesť len do právoplatného ukončenia konania vo veci predpísania poistného/penále. Žalobca do právoplatného ukončenia konania vo veci predpísania poistného námietku premlčania nevzniesol. Vznesenie námietky premlčania až v súdnom konaní je podľa názoru Sociálnej poisťovne irelevantné vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/9/2010 zo dňa 9. júna 2011 vyplýva, že ak v správnom konaní nebola žalobcom vznesená námietka premlčania, potom sa súd prvého stupňa s námietkou premlčania vznesenou v súdnom konaní nemohol zaoberať a ani na ňu nemohol prihliadnuť. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa Správneho súdneho poriadku súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje podaná správna žaloba. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky môže krajský súd v súdnom konaní, v ktorom sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe návrhu, ktorým je správna žaloba, len preskúmať, či príslušný orgán na prípadnú námietku premlčania vznesenú v rámci správneho konania reagoval. V danom prípade by však žalovaná nemohla prihliadať na premlčanie ani za predpokladu, že by žalobca v odvolacom konaní vzniesol námietku premlčania práva predpísať poistné, a to z dôvodu, že poistné bolo predpísané ešte pred uplynutím 10-ročnej premlčacej lehoty.
17. Vo vzťahu k žalobnej námietke odňatia práva konať pred správnym orgánom žalovaná uviedla, že žalobca mal možnosť obhájiť svoje práva, prípadne povinnosti a záujmy v rámci odvolacieho konania a zároveň mal podľa § 190 ods.1 zákona č. 461/2003 Z. z. právo nazerať do spisov a robiť si z nich výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotoviť fotokópie. Žalobca dňa 19. januára 2018 podal voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu odvolanie, avšak právo nahliadnuť do spisu, obsahujúce podklady k rozhodnutiu, žalobca nevyužil. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/157/2018 zo dňa 30. marca 2022 vyplýva, že kasačný súd dospel k záveru, že žalobkyňa mohla uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to „,...podaním odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Hoci ho aj podala, podstatné skutkové východiská tohto rozhodnutia (držba licencie a výška príjmu za rok 2006) nespochybnila. Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by boli ustanovenia o konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku.“ Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/117/2019 zo dňa 24. augusta 2022, v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/66/2018 zo dňa 30. marca 2022 a v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/94/2018 zo dňa 30. marca 2022.
18. Žalovaná poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci sp. zn. 7Sžsk/81/2018 zo dňa 12. marca 2021, sp. zn. 7Sžsk/67/2018 zo dňa 12. marca 2021, sp. zn. 7Sžsk/87/2018 zo dňa 21. apríla 2021, v ktorých žalobcovia namietali porušenie procesných práv pre neposkytnutie možnosti vyjadriť sa k začatému konaniu a jeho podkladom pred vydaním rozhodnutia, pričom kasačný súd ustálil, že nezistil žiadne pochybenia na strane žalovaného. Naviac v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/37/2018 zo dňa 12. marca 2021 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „ak by aj námietky tohto druhu akceptoval, vybočil by z ustálenej rozhodovacej praxe“ a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/81/2016 zo dňa 23. augusta 2017.
19. Na záver svojho vyjadrenia žalovaná pripomenula, že žalobca mal vedomosť o tom, že bol v spornom období považovaný za povinne nemocensky poistenú a povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, keďže disponoval rozhodnutiami Sociálnej poisťovne v tejto veci, ako aj súdnymi rozhodnutiami, ktorými bola zákonnosť predmetných rozhodnutí žalovanej preskúmaná a zároveň mal vedomosť aj o tom, že v spornom období mal povinnosť platiť poistné, pričom túto svoju povinnosť nesplnil, a preto mohol a mal predpokladať, že v takomto prípade je pobočka Sociálnej poisťovne povinná dlžnú sumu poistného predpísať. Žalovaná zo zistených skutočností zastáva právny názor, že nárok na predpísanie poistného za obdobie február 2009 až december 2010 nie je premlčaný a bol uplatnený podľa zákona.
Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovanej (replika)
20. Vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovanej (replika) žalobca zotrval na svojej argumentácii, že premlčanie je tradičný súkromnoprávny inštitút, kým vo verejnom práve sa pojem premlčanie používa vo význame preklúzia. Vo verejnom práve môže právo nevykonaním zaniknúť, nie premlčať, pretože premlčanie súvisí so subjektívnym právom. Žalobca poukázal na použitie pojmu premlčania v trestnom práve, ako premlčanie trestného stíhania alebo premlčanie výkonu trestu nie je potrebné namietať; orgány sú oprávnené na premlčanie prihliadať ex offo. Premlčanie je podľa žalobcu uplatniteľné len v súkromnoprávnych vzťahoch, vo verejnom práve ale subjekty nevystupujú v rovnocennom postavení, ale v pozícii nadriadenosti a podriadenosti a nie je preto možné, aby nadriadený subjekt, ktorý vydáva rozhodnutie vynútiteľné štátnou mocou, rozhodoval o premlčaní. Iný výklad premlčania vo verejnom práve ako výklad zodpovedajúci pojmu preklúzia, odporuje základným zásadám správneho konania.
21. Žalobca uviedol príklady zákonných ustanovení, kedy je lehota premlčania/preklúzie spojená so začatím konania ( § 83 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 24 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z.) a kedy je lehota premlčania/preklúzie spojená s právoplatnosťou rozhodnutia (§ 64 ods. 11 zákona č. 581/2004 Z. z.). V zmysle konštantnej judikatúry súdov sa správne konanie považuje za ukončené až vydaním rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť a tvorí od jeho začatia až do právoplatného ukončenia jednotný celok (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž 117/95 z 31. októbra 1995). Ak v priebehu konania do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia uplynie premlčacia/prekluzívna lehota, konanie musí byť zastavené.
22. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovanej, že pojem predpísanie poistného znamená, že Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o predpísaní poistného. Ak by mal zákon spájať uplatnenie práva predpísať poistného s vydaním rozhodnutia, resp. so začatím konania, zákonodarca by v zmysle zaužívanej legislatívnej praxe ustanovenia výslovne formuloval tak, aby bol zrejmé, že uplatnenie práva sa viaže na moment začatia konania, napr. „ Právo začať konanie o predpísaní poistného sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Pojem predpísať poistné zodpovedá pojmu uložiť pokutu, nie spojeniu začať konanie o uložení pokuty.
23. Žalobca zotrval v presvedčení, že vzhľadom na znenie ustanovenia § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je poistné predpísané až právoplatným rozhodnutím a teda až tento moment možno považovať za riadne uplatnenie práva predpísať poistné.
24. Tvrdenie žalovanej, že v čase kedy Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o predpísaní poistného nie je možné predvídať, kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, rovnako ako tvrdenie, že v aplikačnej praxi je nerealizovateľné posudzovať námietku premlčania ku dňu premlčania, sú podľa žalobcu irelevantné. V aplikačnej praxi sa správne orgány najmä pri ukladaní pokút bežne vyrovnávajú s takouto situáciou (napr. § 20 zákona č. 372/1990 Zb.). Správny orgán z dôvodu, že nevie presne
určiť deň právoplatnosti rozhodnutia, musí z časového hľadiska rozhodnúť dostatočne skoro, aby mu zostal dostatočný čas na doručovanie rozhodnutia, prípadne na odvolacie konanie. Lehoty na vydanie rozhodnutia v právnom štáte predstavujú jeden z mechanizmov obmedzujúci prieťahy v správnom konaní, ktorý je súčasne prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správny súdom
25. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne aj z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. V dôsledku uvedeného je konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 14Sa/45/2022 vedené na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. TN-14Sa/45/2022.
26. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej správnej žalobe, sa oboznámil s administratívnym spisom správnych orgánov, písomnými vyjadreniami účastníkov konania a opätovne preskúmal rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe (§ 134 ods. 2 písm. d) v spojení s § 6 ods. 2 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“)), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP v znení do 30.06.2023 podľa § 493e SSP v aktuálnom znení). Správny súd nezistil dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, preto rozhodnutie vo veci verejne vyhlásil postupom podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP dňa 11. marca 2024. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu od 23. februára 2024 do 12. marca 2024.
27. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
28. Podľa § 6 ods. 1 SSP; (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
29. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
30. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
31. Podľa § 144 ods. 1 zákona o sociálnom poistení; (1) Sociálna poisťovňa predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba neodviedla poistné vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume. Ak suma dlžného poistného v úhrne je nižšia ako 5 eur, Sociálna poisťovňa dlžnú sumu nepredpíše.
32. Podľa § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení; (1) Právo predpísať poistné sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti, ak tento zákon neustanovuje inak.
33. Správny súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.
34. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.
35. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín dňa 8. januára 2018 vydala prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi predpísané za obdobie február 2009 až december 2010 poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity spolu v sume 6 459,70 eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo zo strany žalobcu podané odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím zo dňa 23. septembra 2022 tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenila vo výrokovej časti vypustením ustanovenia § 152a zákona o sociálnom poistení a v ostatnom prvostupňového rozhodnutie potvrdila.
36. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej a postup správnych orgánov v konaní, na základe ktorého bolo žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe predpísané poistné za obdobie február 2009 až december 2010 v sume 6 459,70 eur.
37. Správny súd posudzoval dôvodnosť žalobnej námietky majúcej povahu námietky premlčania práva predpísať poistné s poukazom na ustanovenie § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Správny súd uvádza, že v minulosti existovala dvojkoľajnosť v rozhodovacej praxi, a to v otázke posudzovania premlčania práva predpísať poistné podľa § 147 zákona o sociálnom poistení a v tejto súvislosti aj v otázke, či na odvrátenie premlčania práva postačuje predpísanie poistného najneskôr v posledný deň premlčacej lehoty, inak povedané na zachovanie práva predpísať poistné, postačuje vydanie prvostupňového rozhodnutia v posledný deň premlčacej lehoty (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/45/2016 z 30. mája 2018), alebo či je potrebná, ako argumentoval aj žalobca v podanej správnej žalobe, právoplatnosť rozhodnutia, ktorým je poistné predpísané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/28/2016 z 25. januára 2018). Rovnako aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/84/2019 zo dňa 30. júna 2021, na ktoré žalobca poukazoval v správnej žalobe, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky priklonil k záveru, že rozhodnutie o predpísaní penále (poistného) musí byť právoplatné v desaťročnej premlčacej lehote, čím sa priklonil k právnemu názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozsudku sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25. januára 2018.
38. Vychádzajúc z uvedeného správny súd v posudzovanej veci zameral pozornosť na posúdenie medzi účastníkmi konania spornej otázky premlčania práva predpísať poistné podľa ust. § 147 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení. Otázkou, či ust. § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení normuje premlčanie, preklúziu a či má žalovaná na premlčanie prihliadať aj bez námietky dlžníka, sa zaoberal a dal na ňu odpoveď veľký senát Najvyššieho správneho súdu v rozsudku sp. zn. 1SVs/5/2022 zo dňa 27. septembra 2023.
39. Veľký senát najvyššieho správneho súdu v IV. časti (Posúdenie veci veľkým senátom kasačného súdu) uvedeného rozhodnutia konštatoval nasledovné: „...Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný súd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP)....“ „...Ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predovšetkým z jazykového hľadiska jednoznačne normuje, že právo predpísať poistné „sa premlčí“, a nie, že právo zaniká. Ako však naznačil už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a tiež generálny prokurátor vo svojom stanovisku, posúdenie povahy a konkrétnych účinkov takého „premlčania“ je otázkou komplikovanou, pretože v odvetví verejného práva neexistuje jednotná zákonná (legálna) definícia pojmu a účinkov premlčania. Účinky premlčania v súkromnom práve upravuje § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na premlčanie práva prihliadne, len ak to dlžník namietne; ani to však neplatí v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch, kde premlčanie práva vedie priamo na základe zákona k jeho nevymáhateľnosti (§ 54a Občianskeho zákonníka). Podľa § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka tento zákon upravuje v zásade majetkové vzťahy fyzických osôb, právnických osôb a štátu, teda oblasť súkromného práva. Podobne definuje účinky premlčania aj § 388 Obchodného zákonníka, ten sa však podľa jeho § 261 vzťahuje len na obmedzený rozsah záväzkovoprávnych vzťahov medzi štátom a inými osobami, teda rovnako upravuje súkromné právo. Už staršia doktrína a judikatúra zastávali názor, že bezmyšlienkovité prenášanie predpisov civilného práva do verejného práva by viedlo vôbec k nemožným dôsledkom vzhľadom na rozdielnu povahu a účel tohto práva (porov. Hoetzel, J. Československé správní právo. Část všeobecná. A. : Praha 1937, 35; k nemožnosti použiť vo verejnoprávnej oblasti súkromnoprávne ustanovenia o premlčaní porov. všeobecne aj nález Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 11.953/29, Boh. adm. 9121). Neskoršia judikatúra, naopak, pripustila uplatnenie všeobecných zásad úpravy premlčania z občianskeho práva aj vo verejnom práve (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf 58/1972, judikát R 1/1973). Podobne český Najvyšší správny súd vidí rozdiel medzi preklúziou a premlčaním v zásade zhodne so súkromným právom, podľa ktorého účinky premlčania nastávajú až tým, že sa ho povinný dovolá (porov. v tomto smere napr. rozsudok sp. zn. 5 Ads 188/2018, ods. 17, alebo rozsudok rozšíreného senátu sp. zn. 1 Afs 215/2014, ods. 24). Názor, že pojem „premlčanie“ sa má vykladať zhodne s jeho zaužívaným súkromnoprávnym významom, vyslovil aj tamojší Ústavný súd (porov. uznesenie sp. zn. III. ÚS 3551/13, ods. 10)....“ „....Ustanovenie § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. samo výslovne nehovorí, že na premlčanie možno prihliadať len na námietku dlžníka, alebo že by jeho účinky nastávali až tým, že sa ho dlžník dovolá. Zároveň však podľa § 144 ods. 1 cit. zák. žalovaná predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné vždy, ak ho táto osoba neodviedla vôbec alebo v nesprávnej sume. Citované ustanovenie teda nenormuje, že by Sociálna poisťovňa nemala predpísať poistné len preto, že uplynula premlčacia doba podľa § 147, ako to ustanovuje napríklad citovaný § 87 ods. 1 Trestného zákona. To isté platí aj podľa citovaného § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k predpísaniu penále. Poistné a penále, ktoré mala príslušná fyzická osoba alebo právnická osoba odviesť, je podľa § 148 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 pohľadávkou Sociálnej poisťovne a nakladanie s nimi je upravené v § 149 až 151 cit. zák. Podľa § 151 ods. 4 však takáto pohľadávka zaniká okrem iného odpísaním podľa odseku 2 uvedeného paragrafu. Jeden z prípadov, kedy žalovaná odpíše pohľadávku alebo jej neuhradenú časť, upravuje § 151 ods. 2 písm. h) cit. zák., v zmysle ktorého tak žalovaná urobí na základe rozhodnutia o uznaní námietky premlčania dlžníka. Práve citované ustanovenie tak dostatočne jednoznačne normuje, že pohľadávka Sociálnej poisťovne na poistnom alebo penále môže zaniknúť až potom, čo dlžník urobí voči nej prejav, z ktorého vyplynie jeho vôľa namietnuť premlčanie. Až na základe takejto námietky sa žalovaná môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo alebo nie; až potom, čo sa na základe takejto námietky rozhodnutím právoplatne uznalo, že tieto podmienky sa naplnili, môže postupom podľa § 151 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. dôjsť k odpísaniu a tým zániku takejto pohľadávky. Ani ustanovenie § 150 ani § 151 cit. zák. však neviažu odpísanie (a tým ani zánik) pohľadávky na samotnú skutočnosť, že uplynula premlčacia doba podľa § 147 ods. 1 cit. zák. Tým citované ustanovenia kontrastujú s ustanovením § 151 ods. 2 písm. g) tohto zákona, podľa ktorého sa pohľadávka odpíše (a tým zanikne) už na základe
samotného uplynutia lehoty, v ktorej možno vykonať rozhodnutie, ktorým bola pohľadávka predpísaná, a ktorú ustanovuje § 148 ods. 2 cit. zák. Ustanovenie § 151 ods. 2 g) sa pritom už podľa svojho znenia celkom zreteľne vzťahuje len na pohľadávku, ktorá už bola právoplatne predpísaná rozhodnutím, a tak neprichádza do úvahy jeho použitie v konaní o jej predpísanie. Citované ustanovenia tak celkom zjavne svedčia nielen v prospech záveru, že premlčanie v zmysle § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. nemá účinky preklúzie, ale aj v prospech záveru, že žalovaná sa ním zaoberá len na základe námietky dlžníka. Preto nemôže obstáť opačný právny názor vyjadrený v citovanom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a v stanovisku generálneho prokurátora. V prospech tohto výkladu ďalej svedčia tak systematické úvahy, ako aj účel, ktorý má plniť zaplatené poistné. Podľa už citovaného § 225e ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž námietka premlčania vyžaduje na to, aby sa zastavilo vymáhanie pohľadávky, ktoré je premlčané. Vymáhanie pohľadávky je pritom podľa § 225g a nasl. cit. zák. spojené s priamym núteným zásahom žalovanej ako nositeľa verejnej moci do rôznych majetkových hodnôt dlžníka (povinného). Medzi ne patrí napríklad prechod práva na výplatu mzdy, platu, služobného príjmu, odmeny z dohody alebo iného príjmu (porov. § 225h ods. 1) z dlžníka na Sociálnu poisťovňu, ktorej ho platiteľ tohto príjmu musí vyplatiť (§ 225i ods. 10 cit. zák.), prípadne podobný prechod práva na výplatu pohľadávky z účtu, z ktorého musí banka alebo pobočka zahraničnej banky odpísať peňažné prostriedok a vyplatiť ich žalovanej (§ 225j ods. 12) aj bez súhlasu povinného. Ak treba namietnuť premlčanie na odvrátenie takto závažných následkov, o to viac je opodstatnené, aby takúto námietku bolo treba aj na odvrátenie (právoplatného) predpísania pohľadávky, ktoré je len predkrokom k jej vymáhaniu. Právny vzťah medzi žalovanou a poistencom v rámci jednotlivých odvetví sociálneho poistenia (§ 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) navyše nie je vzťahom jednostranným, z ktorého by občan (jednotlivec) mal len povinnosti a verejná moc len práva (nároky), akým je napr. vzťah štátu a daňovníka alebo štátu a colného dlžníka. Podľa § 13 tohto zákona má totiž poistenec za podmienok ustanoveným uvedeným zákonom voči žalovanej nárok na nemocenské dávky, dôchodkové dávky, úrazové dávky, dávku garančného poistenia a dávku v nezamestnanosti. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) cit. zák. má povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba nárok na nemocenskú dávku zásadne len vtedy, ak do určitého obdobia zaplatili poistné na nemocenské poistenie. Podľa § 60 ods. 1 cit. zák. obdobím dôchodkového poistenia je obdobie povinného alebo dobrovoľného dôchodkového poistenia, ak za tieto obdobia bolo zaplatené poistné. Citované ustanovenia tak vo väčšej či menšej miere robia nárok na tieto dávky závislým od toho, či poistné bolo alebo nebolo zaplatené. Pritom nerozlišujú, či ide o poistné premlčané alebo nepremlčané. Ak by premlčanie práva predpísať poistné viedlo k tomu, že nárok žalovanej naň by zanikol bez prejavu vôle dlžníka – poistenca, znamenalo by to, že poistné za príslušné obdobia by už nebolo možné doplatiť, pretože by nebolo možné platiť na zaniknutý nárok. Naopak, naviazanie týchto účinkov až na námietku premlčania dlžníka, teda na aktívny prejav jeho vôle, na ňom ponecháva rozhodnutie, či tieto následky nastúpia alebo nie. Vzhľadom na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie), ktoré nachádza svoje uplatnenie najmä v jednostranných (najmä daňových a colných) vzťahoch, aj to však spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému výsledku (porov. v tomto smere napr. uznesenie sp. zn. 4 Sfk 18/2022, ale osobitne v kontexte dane z pridanej hodnoty rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2020, C-401/18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až 209). V poistnom vzťahu medzi žalovanou a poistencom totiž nemožno jednoznačne ustáliť, že by zánik práva žalovanej na poistné (preklúzia) s nemožnosťou doplatiť ho bolo pre poistenca skutočne tým miernejším následkom. Iný prístup nie je odôvodnený ani okolnosťou, že žalobcom je fyzická osoba, pretože ustanovenia § 147 ods. 1, § 151 ods. 2 písm. h) ani § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nerozlišujú vo svojich dôsledkoch medzi pohľadávkami voči fyzickým a iným osobám. Konečne, aj historický vývoj právnej úpravy odvetvia sociálneho zabezpečenia (poistenia) poskytuje dostatok príkladov, že medzi premlčaním a preklúziou a ich účinkami sa dôsledne rozlišuje....“ „......Podľa už citovaného § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa premlčiava právo „predpísať“ poistné. Predpísanie poistného je podľa cit. § 144 ods. 1 cit. zák. úkon organizačnej zložky žalovanej, ktorým určuje osobe povinnej odviesť poistné výšku tohto poistného. Podľa § 177 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu cit. zák. o predpísaní penále rozhoduje v nedávkovom konaní pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutím (§ 210 ods. 1). V zmysle § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa v rozhodnutí, ktorým sa ukladá povinnosť na plnenie, musí určiť lehota na plnenie. Žiadne ustanovenie tohto zákona neviaže plynutie tejto lehoty na právoplatnosť, takže tá môže podľa § 213 ods. 2 cit. zák. uplynúť aj skôr než sa rozhodnutie stalo právoplatným (rozhodnutie teda môže byť aj predbežne vykonateľné). Ustanovenia § 147 ods. 3 a § 149 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. potom takisto rozlišujú medzi rozhodnutím o „predpísaní“ poistného a právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Z
uvedenej úpravy možno usudzovať, že poistné nie je predpísané až právoplatnosťou rozhodnutia, ale už vydaním tohto rozhodnutia voči povinnej osobe (v podobnom zmysle rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 84/2019). Ak teda prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané voči povinnej osobe pred uplynutím desaťročnej lehoty upravenej v § 147 ods. 1 cit. zák., môže táto osoba uplatniť námietku premlčania v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo kedykoľvek počas odvolacieho konania (pokiaľ ju už neuplatnila skôr). Len čo však toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 213 ods. 1), nastupuje namiesto toho podľa § 147 ods. 3 cit. zák. nová šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie už predpísaného poistného. Na základe uvedeného veľký senát kasačného súdu uzatvára: Premlčanie práva predpísať poistné podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné a jej právo predpísať ho. Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne. Až vznesením takejto námietky sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci autoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) cit. zák.] môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo. Len čo podľa § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí sa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky žalovanej na poistné, ktoré je tým dotknuté. Prostredníctvom odkazu na § 147 ods. 1 v ustanovení § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa uvedené závery rovnako vzťahujú aj na možnosť žalovanej predpísať penále za neodvedené poistné, z čoho napokon vychádzal aj skôr citovaný rozsudok 10 Sžsk 6/2019. Ich použiteľnosť však nevyplýva len z tohto odkazu, ale umocňuje ju okolnosť, že aj penále je podľa § 149 ods. 1 cit. zák. pohľadávkou Sociálnej poisťovne, a tak aj naň sa priamo vzťahuje citované ustanovenie § 151 ods. 2 písm. h) uvedeného zákona“.
40. Vychádzajúc z uvedeného veľký senát kasačného súdu jednoznačne konštatoval, že „premlčanie práva predpísať poistné (penále) podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné (penále) a jej právo predpísať ho. Až vznesením námietky premlčania sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci autoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) cit. zák.] môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné ( penále) premlčalo. Len čo podľa § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí sa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky žalovanej na poistné (penále), ktoré je tým dotknuté. Citované ustanovenia tak celkom zjavne svedčia nielen v prospech záveru, že premlčanie v zmysle § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. nemá účinky preklúzie, ale aj v prospech záveru, že žalovaná sa ním zaoberá len na základe námietky dlžníka.“
41. Zároveň je potrebné uviesť, že veľký senát kasačného súdu v citovanom rozhodnutí jednoznačne konštatoval aj to, že „v prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že pobočka žalovanej 5. apríla 2018 predpísala žalobcovi penále za poistné za mesiace február 2008 a skoršie. Žalobca však nenamietol premlčanie práva predpísať penále ani pred vydaním tohto rozhodnutia, ani v odvolaní proti nemu. Neurobil tak ani v správnej žalobe, ale až počas konania pred správnym súdom. Vychádzajúc z hore podaného výkladu sa však žalovaná nemusela zaoberať otázkou premlčania, pokiaľ to žalobca počas konania pred ňou nenamietol, a po právoplatnom predpísaní sporného penále už takúto námietku nie je možné uplatniť. Preto jej rozhodnutie nemôže byť „nezákonné“ len preto, že sa premlčaním nezaoberalo, nehovoriac už o tom, že správny súd ani necitoval konkrétne ustanovenie § 191 ods. 1 SSP, ktoré by mu dovoľovalo, aby toto rozhodnutie kvôli takejto nezákonnosti zrušil. Pretože predpísanie penále nemožno považovať ani za vec správneho trestania, nie je možné postup správneho súdu odôvodniť ani ustanovením § 195 písm. b) SSP. Tomuto záveru neprekáža, že v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia žalovanej judikatúra vykladala ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozporne. Zmena právneho názoru v judikatúre je totiž prejavom jej vývoja a adresát právnej normy v zásade nemôže legitímne očakávať, že sa judikatúra nezmení (porov. v tomto smere z ostatného obdobia napríklad uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/2023). O to menej sa potom môže spoliehať na to, že veľký senát kasačného súdu zjednotí dovtedy rozpornú rozhodovaciu prax práve na takom právnom názore, ktorý bude pre adresáta výhodnejší.
42. Vzhľadom na uvedené právne závery vyjadrené v rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SVs/5/2022 zo dňa 27. septembra 2023, ktoré sú pre správne súdy záväzné, správny súd vyhodnotil žalobnú námietku premlčania práva predpísať poistné za nedôvodnú,
nakoľko z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nenamietol premlčanie práva predpísať poistné pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, ani v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ale túto námietku vzniesol až v správnej žalobe. Preto sa žalovaná nemusela zaoberať otázkou premlčania, pokiaľ to žalobca počas konania pred ňou nenamietol, a po právoplatnom predpísaní sporného poistného (napadnuté rozhodnutia žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 29. septembra 2022) už takúto námietku nie je možné uplatniť, preto správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
43. Správny súd obiter dictum uvádza, že žalobca sa s poukazom na vyššie citované závery veľkého senátu najvyššieho správneho súdu mýli aj v tom, že poistné bolo žalobcovi právoplatne predpísané po uplynutí premlčacej lehoty. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia (a prílohy pripojenej k prvostupňovému rozhodnutiu) vyplýva, že splatnosť poistného a príspevkov za rozhodné obdobie (za február 2009 až december 2010) nastala vždy ôsmeho dňa nasledujúceho mesiaca. Splatnosť poistného za december 2010 ako posledného mesiaca, ktorého sa prvostupňové rozhodnutie týka, bola určená na deň 8. januára 2011, teda premlčacia lehota na predpísanie poistného v zmysle vyššie citovaného ustanovenia uplynula dňa 8. januára 2021. Z obsahu administratívneho spisu má správny súd preukázané, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 8. januára 2018 a napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 23. septembra 2022 nadobudlo právoplatnosť dňa 29. septembra 2022. Z uvedeného teda vyplýva, že aj v prípade uplatnenia námietky premlčania v administratívnom konaní, táto by nebola dôvodná, nakoľko prvostupňové rozhodnutie bolo vydané a poistné bolo jednoznačne predpísané (hoci neprávoplatne) pred uplynutím premlčacej doby.
44. Čo sa týka námietky porušenia procesných práv žalobcu tým, že mu mala byť odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti žalobcu vydal prvostupňové rozhodnutie, čím malo dôjsť k zásahu do jeho právneho postavenia, správny súd túto rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Ako správne uviedol žalobca v podanej správnej žalobe v zmysle § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Zároveň však aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011 vyplýva, že „zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, vylučujúc použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, t.j. správneho poriadku. Konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení). Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť žalovanej pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ Pokiaľ žalobca zdôrazňoval, že nie je možné upustiť od vyžadovania aspoň minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutie správnych orgánov, Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozsudku tiež uviedol, že „medzi základné zásady konania pred správnymi orgánmi patrí aj zásada dvojinštačnosti konania, ktorá okrem iného zabezpečuje efektívnu právnu obranu, nakoľko nedostatky zistené môžu byť napravené v priebehu druhostupňového správneho konania, pretože v zmysle § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. sú ešte otvorené všetky možnosti a riešenia a náprava aj v tomto štádiu konania umožní účastníkovi správneho konania mať účinný vplyv na výsledok rozhodovacieho konania.“ Správny súd zistil, že v administratívnom konaní bola zachovaná zásada dvojinštančnosti, čím bolo umožnené žalobcovi sa v podanom odvolaní efektívne brániť proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom prvostupňové aj odvolacie konanie tvoria jeden celok.
45. Zároveň treba prisvedčiť žalovanej, že žalobca mal podľa § 190 ods. 1 zákona o sociálnom poistení právo nazerať do spisov a robiť si z nich výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotoviť fotokópie, avšak žalobca na základe zistenia správneho súdu z obsahu administratívneho spisu toto oprávnenie nevyužil. O zákonnosti postupu správnych orgánov svedčí napokon aj ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázala žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe, konkrétne rozsudok sp. zn. 9Sžsk/157/2018 zo dňa 30. marca 2022, rozsudok sp. zn. 9Sžsk/117/2019 zo dňa 24. augusta 2022, rozsudok sp. zn. 7Sžsk/66/2018 zo dňa 30. marca 2022 a rozsudok 7Sžsk/94/2018 zo dňa 30. marca 2022. Zároveň vo vzťahu k nedôvodnosti tejto žalobnej
námietky sa správny súd stotožnil aj s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej mal žalobca vedomosť o tom, že bol v spornom období považovaný za povinne nemocensky poistenú a povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, nakoľko to vyplynulo z rozhodnutí Sociálnej poisťovne a súdov, ktoré mal žalobca ako účastník konania k dispozícii. Je preto dôvodné sa domnievať, že žalobca vedel, že v spornom období mal povinnosť platiť poistné, preto mohol predpokladať, že v takomto prípade je Sociálna poisťovňa povinná dlžnú sumu poistného predpísať a nemohlo byť prvostupňové rozhodnutie pre žalobcu prekvapivým.
46. Správny súd sa vzhľadom na uvedené stotožnil s napadnutým rozhodnutím žalovanej a prvostupňovým rozhodnutím, ako aj s konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo a rozhodnutia považuje v celom rozsahu za zákonné. Na základe uvedených skutočností má správny súd za to, že žalobcom podaná správna žaloba neobsahuje žiadne žalobné námietky, ktoré by boli schopné spochybniť závery uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovanej, a preto správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.
47. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).