Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_16Co-138-2019.pdf
PDF · 90.08 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/138/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: O. C., G.. XX.X.XXXX, P. XX/X, K., o zaplatenie 823,38 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24C/286/2016-186, zo dňa 13.7.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 491,44 eura spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 90,66 eura od 26.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 100,77 eura od 26.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 130,02 eura od 26.3.2013 do zaplatenia a zo sumy 111,54 eura od 26.4.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 58,45 eura od 26.5.2013 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 16.12.2016, došlou súdu 28.12.2016, sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 823,38 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 %, 8,5 % a 8,25 % ročne zo sumy šiestich neuhradených faktúr, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, na tom skutkovom základe, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.11.2014 postúpil Slovak Telekom, a.s., so sídlom Karadžičova 10, 825 13 Bratislava, IČO: 35 763 469, na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca uzatvoril 23.2.2012 so žalovaným zmluvu č. 5545076, predmetom ktorej bolo poskytovanie telekomunikačných služieb v zmysle zákona o elektronických komunikáciách. Za podmienok stanovených v zmluve a vo Všeobecných podmienkach sa žalovaný zaviazal platiť za poskytnuté telekomunikačné služby cenu stanovenú v zmluve a v Cenníku. Postupca vyúčtoval žalovanému cenu za poskytnuté telekomunikačné služby v súlade s platnými cenovými podmienkami. Postupca vystavil žalovanému vyúčtovacie faktúry a postúpil žalobcovi pohľadávky na faktúrach - variabilný symbol: č. XXXXXXXXXX na sumu 90,66 eura, splatnú 25.1.2013, č. XXXXXXXXXX na sumu 100,77 eura, splatnú 25.2.2013, č. XXXXXXXXXX na sumu 130,02 eura, splatnú 25.3.2013, č. XXXXXXXXXX na sumu 111,54 eura, splatnú 25.4.2013, č. XXXXXXXXXX na sumu 58,46 eura, splatnú 25.5.2013 a č. XXXXXXXXXX na sumu 331,94 eura, splatnú 25.2.2014. Žalovaný pohľadávku vo výške 823,38 eur neuhradil.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal z predložených dôkazov za nesporný skutkový stav tvrdený žalobcom o uzavretí zmluvy, o poskytovaní telekomunikačných služieb a o ich vyúčtovaní faktúrami a o postúpení pohľadávok. Iné skutočnosti, napr. dojednanie povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, žalobca netvrdil, preto ich nebolo možné
považovať za nesporné. Z dôkazov ďalej vyplynulo, že faktúrou č. 7401318339 bola žalovanému účtovaná bližšie nešpecifikovaná pokuta, nie cena za poskytnuté služby.
3. Uplatnené nároky súd prvej inštancie posudzoval ako cenu služby podľa zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách a úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Keďže postupca pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný nie, hoci zmluvu uzatváral ako živnostník, súd podľa § 52 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka považoval vzniknutý vzťah za spotrebiteľský. Na základe uvedených skutkových tvrdení a zákonných ustanovení mal súd prvej inštancie uplatnený nárok za dôvodný len pokiaľ išlo o telekomunikačné služby poskytnuté žalovanému v období od 8.12.2012 do 7.5.2013, vyúčtované faktúrami č. XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX Q. XXXXXXXXXX. Poskytnutím dohodnutých služieb a vyúčtovaním dohodnutej ceny riadnymi faktúrami vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na ich zaplatenie v celkovej výške 491,44 eura s DPH. Nezaplatením ceny služieb v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, preto je povinný zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania v zákonnej výške. Výška úrokov z omeškania podľa uvedeného nariadenia vlády, v znení účinnom do 31.1.2013, je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB od 11.7.2012 do 7.5.2013 bola 0,75% a od 8.5.2013 do 12.11.2013 bola 0,50 %.
4. Ohľadne zaplatenia faktúry č. XXXXXXXXXX žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v žalobe o dojednanej zmluvnej pokute alebo o povinnosti žalobcu zabezpečenej pokutou nič netvrdil, tvrdil len, že Slovak Telekom poskytol žalovanému služby a tieto mu vyúčtoval. Povinnosť platiť pokutu nemožno považovať za službu, pričom zdôraznil, že podľa § 132 ods. 2 C.s.p. opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. O trovách konania rozhodol podľa 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. s tým že žalobca mal vo veci 59 %-ný úspech, po odpočítaní jeho 41 %-ného neúspechu mu preto priznal nárok na 18 %-nú náhradu trov konania, o výške ktorej náhrady rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.
5. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie spočívajúceho v tom, že žalovaný uzatváral zmluvu o poskytovaní verejných služieb ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie - živnostník, nie ako spotrebiteľ - nepodnikateľ, čo vyplýva z označenia žalovaného v zmluve (uvedenie IČO). Žalovaný teda ako živnostník (podnikateľský subjekt) uzavrel s právnym predchodcom žalobcu zmluvu spolu s dodatkami, v zmysle ktorých bol žalovaný v prípade porušenia svojich povinností povinný uhradiť zmluvnú pokutu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie neprávne právne posúdil daný záväzkový vzťah, nakoľko nejde o spotrebiteľský právny vzťah uzavretý v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ale ide o právny vzťah uzavretý medzi podnikateľskými subjektmi v zmysle ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. V danom prípade s ohľadom na obchodnoprávny vzťah nie je možné posudzovať uplatnený nárok ani z hľadiska neprijateľných podmienok. Žalobca nemá vedomosť, že by žalovaný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci podnikateľskej činnosti tak, ako uvádza súd prvej inštancie. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný uzatvoril zmluvu ako podnikateľský subjekt, pričom v konaní túto skutočnosť nijako nespochybnil ani nepreukázal opak. Preto nie je zrejmé, že základe čoho súd prvej inštancie dospel k iným záverom.
6. Zdôraznil, že fakturoval žalovanému zmluvnú pokutu v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami, resp. v súlade s dodatkom k zmluve o poskytnutí verejných služieb, pričom súd prvej inštancie nijakým spôsobom neujasnil a nevysvetlil, ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že zmluva bola uzavretá žalovaným ako živnostníkom, a nie spotrebiteľom, ktorému je poskytnutá zvýšená ochrana jeho práv. Ozrejmil, že zmluvná pokuta predstavuje paušalizovanú náhradu škody, ktorá pôvodnému veriteľovi vznikla v dôsledku nesplnenia záväzku žalovaného zotrvať počas vymedzenej doby viazanosti v zmluvnom vzťahu, ktorou si žalobca zabezpečuje zároveň návratnosť poskytnutej zľavy zo stanovenej ceny poskytovanej služby alebo navrátených zariadení, ktoré boli žalovanému poskytnuté v rámci zvýhodnenej ceny. Žalovaný porušil zmluvné povinnosti, tým že nevykonal riadne dohodnuté úhrady za dohodnuté a postupcom poskytnuté služby. Žalobca považuje výšku zmluvnej pokuty za primeranú,
pričom práve naopak, pri neprimerane nízkej, resp. žiadnej zmluvnej pokute by nebola naplnená jej podstatná funkcia, a to, že práve hrozba uplatnenia sankcie vo výške, na ktorej sa zmluvné strany písomne dohodli, pre prípad neplnenia povinností zo strany klienta, ho prinúti dodržiavať zmluvné ustanovenia.
7. Upriamil pozornosť na § 151 ods. 1 C.s.p podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné a v sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádza. Vzhľadom na vyššie uvedené mal za to, že je potrebné tvrdenia žalobcu, ktoré zo strany žalovaného neboli nijakým spôsobom spochybnené, považovať za nesporné. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný vystupoval v záväzkovom vzťahu ako živnostník, pričom žalovaný uvedené nijako nepreukázal, dokonca ani len nespochybnil. Vzhľadom na uvedené nebol dôvod, aby súd prvej inštancie nepovažoval predmetnú skutočnosť za preukázanú a v podstate bez ďalších dôkazov o opaku tejto skutočnosti sám vyhodnotil, že žalovaný zmluvu neuzatváral ako podnikateľský subjekt.
8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len "C.s.p."), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.6.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
9. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania podaného žalobcom bola predmetom odvolacieho prieskumu správnosť zamietajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide o nárok žalobcu na zmluvnú pokutu, keď súd prvej inštancie zamietnutie v tejto časti založil na tom, že ohľadom zaplatenia faktúry č. XXXXXXXXXX za pokutu, žalobca v žalobe o dojednanej zmluvnej pokute alebo o povinnosti zabezpečenej pokutou nič netvrdil, tvrdil len, že Slovak Telekom poskytol žalovanému služby a tieto mu vyúčtoval; povinnosť platiť pokutu ale nemožno považovať za službu. Zároveň poukázal § 132 ods. 2 C.s.p. podľa ktorého opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
10. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že žalovaný má postavenie spotrebiteľa, pretože zmluvu uzavrel ako živnostník (podnikateľský subjekt) s právnym predchodcom žalobcu spolu s dodatkami, v zmysle ktorých bol v prípade porušenia svojich povinností povinný uhradiť zmluvnú pokutu a táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná.
11. Podľa § 380 ods. 1 C.s.p. je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi a v zmysle odseku 2 tohto ustanovenia prihliada ex offo len na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Ide o vyjadrenie zásady rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti civilného sporového konania v štádiu konania odvolacieho. Uvedené v praxi znamená, že odvolací súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza výslovne vo svojom odvolaní.
12. Preskúmaním dôvodov žalobcom podaného odvolania dospel odvolací súd k záveru, že žalobca v odvolaní žiadnym spôsobom právne neargumentoval proti záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca v podanej žalobe o dojednanej zmluvnej pokute alebo o povinnosti zabezpečenej pokutou nič netvrdil. Z uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že dôvody podaného odvolania žalobcu závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu v zostávajúcej časti zamietol žiadnym spôsobom nespochybňujú, v dôsledku čoho odvolací súd nemohol dôjsť k inému záveru, než tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správny, pretože ani nesprávne právne posúdenie právneho postavenia žalovaného v záväzkovom vzťahu, ktorý bol predmetom sporu, nemalo žiaden vplyv na závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré žalobu v zostávajúcej časti zamietol, t.j. vo vzťahu k dôvodom o absencii skutkových tvrdení vzťahujúcich sa k zaplateniu zmluvnej pokuty.
13. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 380 ods. 1 C.s.p. je viazaný dôvodmi odvolania nielen v zmysle ich paragrafového vymedzenia, ale aj konkrétneho skutkového vymedzenia, keď pri viazanosti dôvodmi odvolania neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo; z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že v konaní bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. Je notorietou, že k zodpovednému uplatňovaniu vlastných procesných práv patrí tiež požiadavka, aby strana sporu mala jasno v dôvodoch svojej nespokojnosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
14. Na margo postupu súdu prvej inštancie, avšak iba okrajovo, odvolací podotýka, že vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (Š., M. a kol. Civilný sporový poriadok). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.
15. Pokiaľ sa teda žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 331,94 eura titulom zmluvnej pokuty, bolo jeho povinnosťou uviesť tvrdenia o skutočnostiach, z ktorých nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vyvodzuje. Z relevantnej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že žaloba neobsahovala žiadne tvrdenia o zmluvnej pokute ani o povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Za tejto procesnej situácie je preto správny záver súdu prvej inštancie o tom, že pasivita protistrany (v tomto prípade žalovaného) nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 C.s.p.) povinnosť všeobecného súdu "priznať akýkoľvek uplatnený nárok". Vzhľadom na uvedené a berúc do úvahy podstatnú skutočnosť zanedbania procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť, je už na prvý pohľad zjavné, že aplikácia § 151 ods. 1 a 2 C.s.p., ktorého sa dovolával žalobca, bola v okolnostiach prejednávanej veci neopodstatnená. Prejavuje sa tu už zmienená korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia protistranou. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 C.s.p - procesné povinnosti a procesné bremená) (podobne aj uznesenie Ústavného súdu SR z 11.6.2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).
16. Na uvedenom základe neboli žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).