Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Cob-20-2020.pdf
PDF · 170.87 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/20/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu Mgr. Erika Németha a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: ERA trans s.r.o., sídlo Saratovská ul. 51, Levice, IČO: 47 368 403, proti žalovanému: H. A., nar. XX.XX.XXXX, zapísaná v Živnostenském rejstříku Českej republiky pod IČ: 47 881 810 so sídlom nám. Míru 656, 679 63 Velké Opatovice, Česká republika, zastúpený hosťujúcim euroadvokátom (pôsobiacim v Českej republike s profesijným označením advokát): Mgr. Pavel Procházka, sídlo Lidická 2006/26, 602 00 Brno, Česká republika, IČ: 71 467 751, o zaplatenie sumy 8.215,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/54/2018 - 295 z 9. októbra 2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/54/2018 - 295 z 9. októbra 2019 p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie (v poradí druhým) uznesením, označeným v záhlaví, rozhodol, že: konanie zastavuje (I. výrok), a že žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne založil na ustanoveniach čl. 1 ods. 1 čl. 4 ods. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 71 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) v účinnom znení, čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 4, čl. 4, čl. 31 ods. 1 Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej diaľničnej nákladnej doprave (CMR), vyhláseného vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb., § 9, § 256 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Súd prvej inštancie (ďalej v tomto bode odôvodnenia vrátane jeho podbodov aj len ako „súd“) svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil nasledovne:
3.1. Súd, riadiac sa právnym názorom Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho súdu, vyjadreného v zrušujúcom uznesení č. k. 26Cob/74/2018 - 142 z 30. novembra 2018, ktorým zrušil v poradí prvé uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 16Cb/54/2018 - 91 z 20. septembra 2018 o zastavení konania, nariadil vo veci predbežné prejednanie sporu, na ktorom za účasti strán sporu vykonal dokazovanie za účelom odstránenia spornosti v otázke právomoci súdu.
3.2. V rámci posúdenia toho, či súd má právomoc vo veci konať, súd v prvom rade musel ustáliť otázku, či medzi žalobcom a žalovaným bol uzatvorený zmluvný vzťah (z ktorého nárok si žalobca v
konaní uplatňuje) zo zasielateľskej zmluvy, t. j. či sa má právomoc posúdiť podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, alebo či išlo medzi stranami sporu o zmluvný vzťah o preprave veci, t. j. či zmluvný vzťah spadá do pôsobnosti Dohovoru CMR.
3.3. Súd vykonal dokazovanie, v rámci ktorého nebol viazaný len návrhmi sporových strán sporu, na základe ktorého zistil tento skutkový a právny stav:
3.4. Žalobca v konaní tvrdil, že medzi sporovými stranami boli uzatvorené zasielateľské zmluvy, pričom žalovaný naopak tvrdil, že medzi nimi boli uzatvorené zmluvy o preprave, a preto sa na zmluvný vzťah vzťahuje Dohovor CMR.
3.5. Dohovor CMR otázku, čo sa vlastne zmluvou o preprave rozumie, neupravuje. Zmluvu o preprave však možno definovať ako zmluvu, ktorej hlavným predmetom je vykonanie prepravy.
3.5.1. Odlíšenie zmluvy o preprave od zasielateľskej zmluvy je problematické, keďže predmetom zmluvy o preprave veci je vykonanie prepravy a predmetom zasielateľskej zmluvy je obstaranie vhodnej prepravy, pričom obstaraním prepravy sa rozumie predovšetkým uzatvorenie zmlúv o preprave veci do dohodnutého miesta určenia. Odlíšenie komplikuje aj tá skutočnosť, že Dohovor CMR nevyžaduje, aby dopravca prepravu vykonal osobne a prijíma možnosť, že dopravca zverí celú prepravu alebo jej časť niekomu inému, dokonca s tým výslovne počíta, čo bol aj daný prípad, kedy ani žalobca, ako ani žalovaný prepravu nevykonali sami, ale prepravu vykonal tretí subjekt. Na druhej strane však netreba zabúdať ani na tú skutočnosť, že zasielateľ má tiež možnosť prepravu aj sám uskutočniť.
3.5.2. Na odlíšenie oboch typov zmlúv je preto potrebné vykonať dokazovanie a posúdiť celý rad kritérií, aj keď prvotným kritériom je preskúmanie samotnej zmluvy a jej obsahu, z ktorej vyplývalo, že žalovaný sa označil ako špeditér a so žalobcom ako dopravcom uzatvoril objednávky - „smlouvy o přepravě“, v rámci ktorých vybodkoval miesto na dopísanie ŠPZ, určil rozmery dopravného prostriedku, vymedzil miesto a termín nakládky, miesto a termín vykládky, cenu a tiež splatnosť. Následne objednávku - zmluvu o preprave podpísal tak, že k odtlačku pečiatky pripojil svoj podpis. V prejednávanej veci pri niektorých objednávkach, založených v spise, bola ručne vypísaná ŠPZ a tiež bol na týchto objednávkach pripojený podpis a odtlačok pečiatky žalobcu, avšak žiadne iné zmeny, návrhy, či modifikácie zmluvy zo strany žalobcu vykonané neboli. Neobstál preto argument žalobcu, že došlo k návrhu nového zmluvného vzťahu zo strany žalobcu, ktorý sa aj vykonal, teda že by konkludentne, prípadne telefonicky, či na základe mailového oznámenia o zmene zmluvného vzťahu, žalovaný súhlasil so zasielateľskou zmluvou a to tým, že bola uvedená ŠPZ, ktorá nepatrila motorovému vozidlu vo vlastníctve žalobcu. Práve naopak z uvedeného tvrdenia jednoznačne vyplývalo to, že žalovaný pôvodne aj podľa žalobcu zadal zmluvu o preprave. Žalobca mal za to, že prax mu umožňuje zmeniť zmluvný vzťah na zasielateľský, a že sa on sám mohol rozhodnúť, či tovar prepraví alebo obstará prepravu a podľa toho modifikovať jednostranne zmluvný vzťah. Uvedené pritom dal na vedomie žalovanému len tou skutočnosťou, že uviedol ŠPZ motorového vozidla, ktorá mu evidentne nepatrila, pretože išlo o ŠPZ poľského dopravcu. V tomto ohľade však opomenul skutočnosť, že dopravca dopravu vykonať nemusí sám, ale môže použiť na vykonanie prepravy iného dopravcu, a preto takáto modifikácia zmluvného vzťahu je neprípustná, naviac absentovala pri nej písomná forma, ako ani z nej nebolo jednoznačne zrejmé, že došlo k zmene zmluvného vzťahu, a že o tejto skutočnosti bol vyslovene žalovaný informovaný, ako aj s ňou vyjadril súhlas. Samotné nahlásenie ŠPZ preto neznamenalo hneď tú skutočnosť, že žalobca vykonal pre žalovaného zasielateľskú zmluvu. Naviac, ani z vyjadrenia S. (zamestnankyňa žalobcu), ktorá pred orgánmi činnými v trestnom konaní uviedla, že nemali v tom čase vhodný kamión, preto sa rozhodli dopravu obstarať, nevyplývala tá skutočnosť, že by zo strany žalovaného nebola zadaná požiadavka na vykonanie prepravy, teda mal záujem práve o vykonanie prepravy, a nie o obstaranie prepravy, s ktorou súhlas nedal. Uvedené potvrdila aj svedkyňa F., ktorá uviedla, že žalovaný zadal na portáli, že má záujem o vykonanie prepravy.
3.5.3. S poukazom na uvedené súd ustálil, že zámerom na strane žalovaného pri uzatváraní zmluvného vzťahu bolo vykonanie prepravy, a preto aj samotné označenie zmluvného vzťahu ako zmluva o preprave, vyjadruje obsah predmetného zmluvného vzťahu. Žalobca neosvedčil skutočnosť, že by dal jasne žalovanému na vedomie skutočnosť, že bude pre neho vykonávať obstaranie prepravy (keď oznámenie ŠPZ vozidiel nepatriacich žalobcovi nie je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosťou,
z ktorej vyplýva, že žalobca plní zo zasielateľskej zmluvy). Uvedené nevyplývalo ani z fakturácie pripojenej v spise, kde sa žalobca označil ako dodávateľ a žalovaného označil ako odberateľa, pričom uviedol, že fakturuje za služby pri preprave a následne uviedol názov položky cenu za dopravu. Z takto vymedzených položiek na fakturácii vôbec nevyplýva, že by žalobca vykonával pre žalovaného obstaranie prepravy, práve naopak ako názov položky uviedol cenu za dopravu. Čo sa týkalo vymedzenia pojmu za služby pri preprave, uvedené je veľmi nepresné vyjadrenie, pretože nespadá ani do zmluvy o preprave (t. j. vykonanie prepravy), ako ani do zasielateľskej zmluvy (t. j. obstaranie prepravy) a vychádza tiež z tej skutočnosti, že žalobca, ako aj ním zabezpečení svedkovia si počas vyjadrení mýlili pojmy, v rámci ktorých nerozlišovali spojenie vykonali prepravu, resp. sprostredkovali prepravu a uvedené považovali len za dodatočnú možnosť ako zabezpečiť splnenie objednávky s tým, že ak majú voľný kamión vykonajú prepravu, ak nemajú, zabezpečia iný kamión, pričom oni sami sa pasovali potom do pozície zasielateľa, avšak bez toho, aby o tom oboznámili aj druhú zmluvnú stranu
- žalovaného.
3.5.4. Rovnako tak v konaní nebolo preukázané, že by bolo žalovanému v začiatku zmluvného vzťahu zaslané poistenie, ktoré by preukazovalo, že žalobca je len zasielateľ, a nie aj dopravca. Uvedené sa síce žalobca snažil preukázať svedeckou výpoveďou F., avšak tá v sumáre uviedla len tú skutočnosť, že v začiatku zmluvnej spolupráce zvykla zasielať dokumenty, ktoré mala v položke na ploche a tieto si vždy každý spolupracovník žiadal, avšak zneistela pri otázke, či táto situácia nastala aj pri žalovanom, až následne dodala, že určite, avšak následne potvrdila, že jej toto poistenie posielala až pri strate tovaru, čo odporuje logickej nadväznosti, pretože ak by žalovaný mal pri vzniku zmluvného vzťahu doklad o poistení, nemusela by ho žiadať pri strate tovaru. Uvedené bolo síce pochybenie žalovaného, avšak nebolo ho možné preniesť na tú skutočnosť, že by žalobca jednoznačne žalovanému uviedol, že s ním uzatvára zasielateľskú zmluvu, v rámci ktorej pre neho obstará len prepravu a bude zo zmluvného vzťahu zodpovedať len ako zasielateľ. Uvedené nebolo preukázané ani písomným podaním žalovaného, adresovaným spoločnosti Mora Moravia, s.r.o., keďže v tomto podaní žalovaný opakoval skutočnosti, ktoré boli uvedené v trestnom oznámení a taktiež uviedol, že žalobca je i dopravcom, a mohol teda prepravu obstarať i sám. Teda hodnotiac uvedený dôkaz v kontexte s ostatnými dôkazmi, súd musel dospieť k tomu záveru, že aj z tohto dôkazu bolo preukázané to, že žalovaný zadal požiadavku na vykonanie prepravy, avšak žalobca, keďže nemal vhodný kamión, dopravu len sprostredkoval a následne sa sám považoval za zasielateľa, a to len na základe tej skutočnosti, že dopravu nevykonal sám. Rovnako tak bolo potrebné namietnuť tú skutočnosť, že zmluva o preprave bola zo strany žalovaného zaslaná písomne, teda aj žalobca ak chcel vykonať akékoľvek zmeny, či podať návrh na uzatvorenie zasielateľskej zmluvy, uvedené mal vykonať písomne, pričom až akceptáciou takto zmenenej zmluvy zo strany žalovaného by zmluvný vzťah mohol vzniknúť.
3.5.5. Pri absencii iných dôkazov, pričom dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, súd musel vychádzať zo skutočností zachytených v zmluve o preprave, ako aj vo fakturácií a ustáliť, že z predmetných listín vyplýva, že žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvu o preprave, ktorú žalobca akceptoval, prepravu vykonal, žalovanému fakturoval cenu za dopravu a zaslal CMR, preukazujúci vykonanie dopravy jeho zmluvne zaviazaným dopravcom.
3.6. Súd prihliadol aj k ďalším kritériám, ako je účel zmluvného vzťahu, skutočne poskytnuté plnenie, všetky záväzky zmluvnej strany, ktorá mala poskytnúť plnenie pre zmluvu, vlastníctvo vozidiel a ich skutočné používanie, predmet činnosti podnikateľa, povahu zmlúv skôr uzatváraných medzi rovnakými subjektmi a pod., pričom v právnej doktríne prevažuje názor, že v pochybnostiach má byť daná zmluva posúdená ako zmluva o preprave, nakoľko zmluvná strana koná ako zasielateľ a nie ako dopravca len vtedy, pokiaľ sa výrazným spôsobom zaviazala len k zorganizovaniu prepravy, čo však nebol daný prípad.
3.6.1. Súd nemal zo zmluvného vzťahu za preukázané, že by sa žalobca ako zmluvná strana v rámci zmluvného vzťahu výrazným spôsobom zaviazal len k zorganizovaniu prepravy. Uvedenú skutočnosť sa žalobca snažil dokázať, pričom v tomto ohľade poskytol výpovede svedkov a vyjadrenie jedného konateľa, avšak s poukazom na iné skutočnosti, vyplývajúce z listinných dôkazov a najmä hodnotiac odstup času pri hodnotení svedeckých výpovedí, sa uvedené dôkazy nejavili ako nesporné a jednoznačne preukazujúce skutočnosť, že by bol žalobca zasielateľ, preto v rámci pochybností bolo potrebné prihliadnuť na to, že zmluvu bolo potrebné posúdiť ako zmluvu o preprave.
3.6.2. Súd pri tom vychádzal aj z účelu zmluvného vzťahu, v rámci čoho bolo už vyššie uvedené, že žalovaný hľadal prepravcu. Predmetná skutočnosť nevyplývala len z výpovede žalovaného, ale aj z výpovede F., ktorá uviedla, že žalovaný zadal na portáli, že má záujem o vykonanie prepravy. Rovnako tak uvedenú skutočnosť nepriamo potvrdila S., ktorá uviedla, že keby mali vhodný kamión, prepravu by vykonali a taktiež nepriamo túto skutočnosť potvrdil aj konateľ žalobcu. 3.6.3. Neobstojí pritom tvrdenie žalobcu, že je irelevantné, čo je uvedené na dokladoch, ale podstatné je to, ako bola doprava vykonaná, pretože v tomto ohľade bolo dôkazné bremeno na žalobcovi, a ten ho žiadnym spôsobom neuniesol, keďže nepreukázal, že by zo zmluvného vzťahu nezodpovedal ako dopravca, a to i napriek tomu, že reálne dopravu sám nevykonal, ale použil svojho zmluvného partnera. Pri uvedenom hodnotení bolo potrebné prihliadnuť tiež aj na to, ako žalobca vo vzťahu k žalovanému vystupoval a ako sa verejne prezentoval. V tomto ohľade súd poukázal na to, že z webovej stránky žalobcu, ako aj jeho výpisu z obchodného registra, kde okrem zasielateľstva sa uvádza aj medzinárodná nákladná doprava, nevyplýva, že by sa žalobca venoval len zasielateľstvu v rámci medzinárodnej nákladnej dopravy, ale práve naopak, prezentoval skúsenosti aj s touto stránkou obchodu, a prezentoval sa tak, že medzinárodnú nákladnú dopravu aj sám vykonáva. Rovnako tomu, že žalobca vykonáva aj prepravu tovaru, nasvedčoval aj jeho názov, ako aj skutočnosť, že v čase zmluvnej spolupráce so žalovaným žalobca mal aj vlastné vozidlá určené na prepravu, čo potvrdila aj S., ktorá uviedla, že keby mali vhodný kamión, prepravu by vykonali sami. Rovnako tak sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu, že preukázaním prepravnej zmluvy je nákladný list, pretože ako vyplýva z čl. 4 Dohovoru CMR, dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy je síce nákladný list, avšak ak chýba, nie je tým existencia alebo platnosť prepravnej zmluvy dotknutá a vzťahujú sa na ňu aj naďalej ustanovenia tohto Dohovoru.
3.7. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že zmluva žalovaného so spoločnosťou Mora Moravia, s.r.o., je posudzovaná ako zasielateľská zmluva, a to i napriek tomu, že je totožná s predmetnou zmluvou, ktorá je priamo zo strany žalovaného posudzovaná ako prepravná zmluva. Uvedené bude predmetom dokazovania v konaní pred Okresným súdom v Blansku, avšak z doteraz vykonaného dokazovania sa javí, že aj táto zmluva je posudzovaná predbežne ako prepravná zmluva, keďže poisťovňa spoločnosti Mora Moravia, s.r.o., si uplatňuje voči žalovanému náhradu škody, ktorú uhradila spoločnosti Mora Moravia, s.r.o., a tak ako uviedla aj S. pri svojej výpovedi v trestnom konaní, je predpoklad, že následne si žalovaný uplatní škodu u nich a oni si uplatnia škodu u svojho dopravcu, ktorý je za týmto účelom poistený, teda už v čase spisovania trestného oznámenia žalobca si bol vedomý svojej zodpovednosti, ktorá vyslovene vyplývala zo zmluvného vzťahu prepravného, pretože ako zasielateľ by v takomto rozsahu nezodpovedal, ako to sám žalobca na pojednávaní uvádzal.
3.8. Čo sa týkalo namietaného premlčania nároku žalobcu uplatneného v predmetnom konaní, súd posúdil túto námietku ako irelevantnú, keďže súd nemôže zodpovedať za to, že žalobca podal žalobu na súd, ktorý nemá právomoc vo veci samej rozhodnúť. Naviac, z obsahu spisu vyplýva, že už pred podaním predmetnej žaloby prebiehalo konanie na Okresnom súde v Blansku a žalobcovi nič nebránilo, aby si svoj nárok uplatnil v tomto konaní, a to pred uplynutím premlčacej doby.
3.9. Keďže medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o preprave a žalobca mal sídlo na území Slovenskej republiky a žalovaný na území Českej republiky, bolo potrebné na daný zmluvný vzťah aplikovať Dohovor CMR, ktorý predstavuje unifikovanú právu úpravu, priamo aplikovateľnú. Konkrétne sa v danom prípade právomoc určuje na základe článku 31 Dohovoru CMR. Vychádzajúc zo skutočnosti, že všetky nakládky sa vykonávali na území Českej republiky a vykládky na území Poľskej republiky, a zo zmluvy o preprave veci nevyplývalo, že by si zmluvné strany určili, na súde ktorého štátu sa bude viesť prípadný spor vzniknutý z uvedenej prepravnej zmluvy, čo medzi stranami sporu nebolo ani sporné, dospel súd k záveru, že právomoc slovenských súdov nie je na prejednanie danej veci daná, keďže podľa čl. 31 Dohovoru CMR nie je možné spor na slovenskom súde viesť.
3.10. Keďže súd aplikujúc čl. 31 ods. 1 Dohovoru CMR dospel k záveru, že spor nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, konanie podľa § 9 CSP zastavil.
3.11. Keďže žalobca podal žalobu na súde Slovenskej republiky, ktorý nemá právomoc na jej prejednanie, v dôsledku čoho súd konanie musel zastaviť, súd dospel k záveru, že žalobca zavinil zastavenie konania, a preto žalovanému patrí náhrada trov konania. Súd poukázal v tejto súvislosti na to, že zavinenie sa posudzuje z procesného hľadiska, nie podľa merita veci. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí, samostatným
uznesením. Rovnako tak rozhodne súd po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia aj o vrátení alikvotnej časti súdneho poplatku.
4. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním žalobca ako odvolateľ. Žalobca vecne vymedzil odvolacie dôvody v podanom odvolaní v podstate nasledovne:
4.1. Súd prvej inštancie pri výsluchu svedkyne F., bývalej zamestnankyne žalobcu, porušil zásadu nestrannosti a rovného postavenia strán sporu, keď navádzal svedkyňu na inú výpoveď, než akú sa snažila podať, zneisťoval ju a v diktáte do zápisnice neuviedol všetky odpovede a ani celý obsah jej znenia. Toto je podľa žalobcu zrejmé z druhej časti zvukového záznamu z predbežného prejednania sporu v časoch 7 min. 43 sek. - 8 min a 9 min. 45 sek. - 11 min. 8 sek. Súd prvej inštancie ďalej obvinil svedkyňu z toho, že bola ovplyvnená zo strany zamestnankyne žalobcu (na zvukovom zázname 28. min. 30 sek.) a následne v rámci výsluchu žalobcom kládol svedkyni špekulatívne otázky a snažil sa navodiť zdanie nedôveryhodnosti svedkyne. Svedkyňa ďalej podľa žalobcu jednoznačne v rámci výsluchu súdom a aj stranami sporu niekoľkokrát uviedla, že určite žalovanému oznámila, že spoločnosť žalobcu je zasielateľom. Naviac išlo o dlhodobú spoluprácu a žalovanému už z jeho skúseností, ale aj vzájomnej komunikácie bolo zrejmé, že žalobca je vo vzťahu k nemu iba zasielateľom, a to nielen počas polročnej spolupráce od prvého kontaktu strán sporu, ale aj v čase, keď žalobca pre žalovaného vykonával predmetné neuhradené zasielateľské služby. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tvrdením, že určite a jednoznačne žalovanému povedala, že žalobca je zasielateľ. Súd prvej inštancie použil v napadnutom rozhodnutí len formulácie odpovedí straniace žalovanému. Súd prvej inštancie tým porušil právo na spravodlivý proces a spôsobil vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
4.2. Žalobca poukázal, že podľa § 266 Obchodného zákonníka je potrebné právny úkon posudzovať podľa vôle konajúceho, ak bol taký úmysel druhej strane známy, alebo ak jej musel byť známy. Pri výklade vôle majú byť zohľadnené všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovaní o uzatvorení zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli. Súd prvej inštancie s poukazom na toto vôbec nereflektoval dlhodobý charakter spolupráce, to, že žalovaný mal vždy doklady o tom, ktorý konkrétny dopravca prepravy skutočne vykonal, vyjadrenie žalovaného v liste pre spoločnosť MORA MORAVIA o tom, že žalobca je zasielateľom, značnú mieru skúseností strán sporu v odbore, tvrdenie svedkyne F., že pri rokovaní o uzatvorení zmlúv (objednávok) žalovaného o zasielateľskom charaktere služieb informovala, zaslala mu poistenie zasielateľa (pri opakovanej spolupráci mu toto poistenie zaslala nepochybne aj viackrát, keďže to bol rutinný postup u všetkých obchodných vzťahov), ako aj obchodné zvyklosti zachovávané v tomto obchodnom odvetví, spočívajúce v zovšeobecňovaní pojmu „preprava“ v objednávkach.
4.3. Podľa žalobcu bolo v konaní preukázané, že žalovaný si po celý čas spolupráce, trvajúcej viac ako 8 mesiacov, kedy boli medzi stranami uzatvorené desiatky objednávok, nado všetku pochybnosť vedomý, že so spoločnosťou žalobcu spolupracuje ako so zasielateľom. Zo skutkových tvrdení žalobcu a vykonaných dôkazov jasne vyplynulo, že vzťahy medzi žalobcom a žalovaným vychádzajú z obchodného práva, týkajú sa zasielateľskej zmluvy a nevzťahuje sa na nich Dohovor CMR. Súd prvej inštancie v dôsledku nereflektovania týchto dôkazov nesprávne posúdil a určoval právomoc podľa čl. 31 Dohovoru CMR.
4.4. Keďže súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôležitosť a zrejme aj pravdivosť vykonaných dôkazov, dospel na základe nich k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj k nesprávnemu právnemu záveru.
4.5. Žalobca v odvolacom návrhu navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie a sám rozhodol vo veci tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8.215,- eur, paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur za každú neuhradenú faktúru, úroky z omeškania tak, ako boli uplatnené v návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu ako aj trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia.
5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý v podstate uviedol nasledovné:
5.1. Žalovaný má v prvom rade za to, že napadnuté uznesenie je úplne správne, keď súd prvej inštancie dospel po vykonaní dôkazov a ich správnom a logickom vyhodnotení k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Napadnuté uznesenie je aj dôkladne a presvedčivo odôvodnené.
5.2. Čo sa týka odvolania žalobcu, toto považuje žalovaný za úplne nedôvodné. Žalovaný zásadne nesúhlasí s celým obsahom odvolania žalobcu, s jeho tvrdeniami, argumentmi a prípadnými právnymi závermi. Skutkové tvrdenia uvádzané v odvolaní považuje za nepravdivé.
5.3. Tvrdenia žalobcu uvádzané aj v odvolaní nemajú oporu v skutkovom stave a vo vykonanom dokazovaní, pričom v tejto súvislosti žalovaný odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a podania.
5.4. Žalovaný zásadne nesúhlasí s tým, čo žalobca uviedol v odvolaní v časti označenej ako „skutkové okolnosti“. Nie je pravdou, že by so žalovaný so žalobcom nadviazal obchodné vzťahy týkajúce sa zasielateľstva. Rovnako nie je pravdou, že by žalobca pre žalovaného opakovane vykonával služby spočívajúce v obstaraní prepravy veci. Nie je pravdou, že jednotlivé zmluvné vzťahy so žalobcom boli obstaraním prepravy. Tieto údajné skutkové okolnosti žalobcu nie sú jednak pravdivé a jednak ich žalobca ani nepreukázal.
5.5. Je pravdou, že až v priebehu sporu začal žalovaný tvrdiť, že nešlo v danej veci o zasielateľstvo, ale o prepravné zmluvy. K tomu žalovaný zopakoval, že o právnom názore na medzi ním a žalobcom uzatváraný zmluvný typ, vie žalobca od tej doby, čo žalovaný u neho uplatnil nárok na náhradu škody za odcudzený tovar z realizovanej prepravy z januára 2017. Už 27.02.2017 žalovaný u žalobcu reklamoval nedodanie tovaru a vyfakturoval mu spôsobenú škodu a následne so žalobcom komunikoval právny zástupca žalovaného listom z 31.05.2017 a následne bola podaná žaloba. Jasne bol žalobcovi uvedený právny názor na vec, a to, že sa jedná medzi ním a žalovaným o zmluvu o preprave. Teda, už v tejto dobe muselo (alebo malo) byť žalobcovi známe, že takto žalovaný posudzuje všetky zmluvné vzťahy medzi nimi.
5.6. Žalovaný poukázal na to, že žalobca konajúci konateľom prítomným na pojednávaní a rovnako tak obe vypočuté svedkyne absolútne nerozlišujú medzi prevedením dopravy a obstaraním prepravy (zasielateľstvom), resp. automaticky dovodzujú, že pokiaľ nerealizujú prepravu tovaru vlastnými vozidlami, ale použijú iného dopravcu, sú zasielateľom. Žalobca v tejto súvislosti úplne chybne (a zrejme tiež účelovo) argumentuje údajnou dlhodobosťou spolupráce, vôľou konajúceho, skúsenosťami strán, obchodnými zvyklosťami a pod. Týmto žalobca len prezentuje vlastný pohľad na vec a nie objektívny stav, a to všetko v situácií, kedy zmluvného partnera akokoľvek neinformuje o údajnom zasielateľskom charaktere zmluvného vzťahu, resp. o tom, že v rámci zmluvného vzťahu sám len obstaráva (chce obstarávať) prepravu, naproti tomu, aby sa so zmluvným partnerom na obstaraní prepravy akokoľvek fakticky dohodol.
5.7. Žalovaný nesúhlasí ani s tým, že by výsluch svedkyne F. prebehol neštandardne. Súd prvej inštancie vzal z jej výpovede všetko podstatné, čo povedala spontánne na začiatku svojho výsluchu, teda, že nevie určite, či zasielala žalovanému poistenie a ohľadom zasielateľského charakteru zmluvného vzťahu uviedla, že keď zasiela poľské ŠPZ, je jasné, že vykonávajú činnosť sprostredkovateľa. Až následne, zrejme uvedomujúc si, čo by bolo vhodné, aby ako bývalá zamestnankyňa, ktorá riadne vykonávala svoju prácu, mala povedať, začala uvádzať, že určite poistenie zasielala, a že oznámila žalovanému, že žalobca je zasielateľom. Súd prvej inštancie úplne správne posúdil výpoveď svedkyne a týmto ďalším tvrdeniam neprikladal väčší význam. Napokon sa s výpoveďou tejto svedkyne a aj ďalšej svedkyne S. veľmi presvedčivo súd prvej inštancie v rozhodnutí vysporiadal.
5.8. Žalovaný vo vyjadrení navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.
6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril v odvolacej replike žalobca.
6.1. Žalobca uviedol, že naďalej považuje argumentáciu žalovaného za účelovú a s jeho vyjadreniami v celom rozsahu nesúhlasí. Vyjadrenie žalovaného neprinieslo žiadne nové argumentačné postoje alebo zmeny. Žalobca naďalej zastáva názor, že jeho tvrdenia sú v súlade so skutkovým stavom a naďalej
zotrváva aj na naplnení v odvolaní uvedených odvolacích dôvodov. Žalobca zotrval na procesnom návrhu uvedenom v odvolaní.
7. Žalovaný sa k odvolacej replike žalobcu vyjadril v odvolacej duplike.
7.1. Žalovaný uviedol, že k vyjadreniu žalobcu sa ďalej už vecne vyjadriť nedá, keďže už žiadne vecné argumenty žalobca neuvádza. Nad rámec toho sa žalovaný ohradil proti tvrdeniu žalobcu, že jeho argumentácia mala byť účelová. Žalovaný taktiež zotrval na svojom procesnom návrhu uvedenom vo vyjadrení k odvolaniu.
8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že sú splnené procesné podmienky vecného prejednania odvolania (§ 386 a contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP) a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
12. Keďže odvolací súd v odvolacom konaní dokazovanie neopakoval ani nedopĺňal, keď na taký postup neboli splnené podmienky podľa § 384 CSP, bol pri rozhodovaní viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Odvolací súd preto na tomto mieste bližšie neopakuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom uznesení, keď tieto sú už podrobne uvedené v rámci bodu 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia, ale na tieto v súlade so zásadou hospodárnosti odkazuje.
13. Odvolací súd svoje rozhodnutie ďalej založil primárne na nasledovných ustanoveniach právnych predpisov:
13.1. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
13.2. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) v konsolidovanom znení (ďalej len „Nariadenie Brusel Ibis“), toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).
13.3. Podľa čl. 71 ods. 1 Nariadenia Brusel Ibis, toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých sú členské štáty zmluvnými stranami, a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach.
13.4. Podľa čl. 71 ods. 2 písm. a) Nariadenia Brusel Ibis, na účely jednotného výkladu sa odsek 1 bude uplatňovať takto: toto nariadenie nebráni súdu členského štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohovoru týkajúceho sa špecifickej veci, aby si založil právomoc podľa tohto dohovoru, aj keď žalovaný má bydlisko v inom členskom štáte, ktorý nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru. Súd konajúci o žalobe však musí vždy uplatniť článok 28 tohto nariadenia.
13.5. Podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) (ďalej len „Dohovor CMR“), publikovaného vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb., tento Dohovor sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia vo dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán.
13.6. Podľa čl. 31 ods. 1 Dohovoru CMR, spory vzniknuvšie z prepráv podliehajúcich tomuto Dohovoru môže žalobca viesť, pokiaľ ich nevedie na súdoch zmluvných štátov určených dohodou strán, na súdoch toho štátu, na území ktorého
a) má žalovaný trvalé bydlisko, hlavné sídlo podniku alebo pobočku alebo zastupiteľstvo, ktorých prostredníctvom bola prepravná zmluva uzavretá, alebo
b) leží miesto, kde sa zásielka prevzala na prepravu alebo miesto určené na jej vydanie;
a iných súdoch nemôže žalobca spor viesť.
14. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne, v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie, odôvodnil. Odvolací súd sa z týchto dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa podľa § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:
15. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pri výsluchu svedkyne M. F., bývalej zamestnankyne žalobcu, túto navádzal na inú výpoveď, zneisťoval ju, do zápisnice nemal uviesť celý obsah znenia výpovede, obvinil ju z ovplyvňovania zo strany zamestnankyne žalobcu a mal klásť špekulatívne otázky. Rovnako žalobca v odvolaní namietal aj hodnotenie tejto svedeckej výpovede súdom prvej inštancie.
16. K uvedenému odvolací súd v prvom rade uvádza, že v rámci odvolacieho prieskumu si vypočul aj oba zvukové záznamy, vyhotovené z predbežného prejednania sporu, uskutočneného dňa 09.10.2019, na ktorom bolo vyhlásené aj odvolaním napadnuté uznesenie. Súčasne zdôrazňuje, že vypočutie zvukového záznamu z predbežného prejednania sporu nie je dokazovaním (nezisťuje sa ním skutkový stav), ale len sa ním preskúmava z hľadiska odvolateľom vymedzených odvolacích dôvodov ich naplnenie a až v prípade ich preukázania tieto môžu vyvolať v závislosti od ich povahy potrebu aj zopakovať, či doplniť dokazovanie, ktoré, ak ho vykonáva priamo odvolací súd, sa musí vykonať na odvolacom pojednávaní. Keďže vypočutie zvukového záznamu z predbežného prejednania sporu nie je dokazovaním, odvolací súd toto nevykonával na odvolacom pojednávaní (§ 385 a contrario CSP).
17. Odvolací súd po oboznámení sa so zvukovými záznamami z predbežného prejednania sporu, na ktorých je kompletne zachytený priebeh predbežného prejednania sporu, vrátane žalobcom namietaného výsluchu svedkyne M. F., ktorej výsluch žalobca navrhol, konštatuje, že vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k vedeniu výsluchu svedkyne F. nie sú dôvodné.
18. Práve na začiatku výsluchu svedkyne F., vrátane žalobcom namietaných časových úsekov zvukovej nahrávky, ktoré majú preukazovať naplnenie ním vymedzeného odvolacieho dôvodu, táto svedkyňa na otázku súdu prvej inštancie, či zasielala žalovanému potvrdenie o poistení alebo iný doklad, či potvrdenie o poistení žalobcu, táto svedkyňa spontánne uviedla „Ježiš, to si ja už nepamätám.“ Súd prvej inštancie na toto nadviazal otázkou, či na začiatku zmluvného vzťahu zasielali niečo také, svedkyňa už odpovedala, že „určite áno“. Keďže na otázky smerujúce k zisteniu pravdivosti skutkového tvrdenia žalobcu, ktorý v konaní uvádzal, že žalovanému aj zo zasielaného poistenia malo byť zrejmé, že koná ako zasielateľ, a nie ako prepravca, svedkyňa F. najskôr odpovedala, že si to nepamätá, avšak pri odpovedi na ďalšiu otázku týkajúcu sa rovnakej zisťovanej skutočnosti už odpovedala s určitosťou, bola prirodzená a vhodná otázka súdu prvej inštancie, či vie teda určite, či na začiatku zmluvného vzťahu
zasielali niečo také (t. j. potvrdenie o poistení alebo iný doklad, či potvrdenie o poistení žalobcu), na čo vzápätí svedkyňa už zasa uviedla, že „neviem to určite, ale väčšinou [to] každému posielame“.
19. Uvedenému postupu súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť. Naopak, pri výsluchu svedkyne F., vzhľadom na to, že jej jednotlivé odpovede na otázky týkajúce sa rovnakej podstatnej skutočnosti boli rôzne, keď raz si už nepamätala, či poistenie zasielali žalovanému, vzápätí to vedela s určitosťou, bol správny postup súdu prvej inštancie, keď si ďalšou otázkou chcel potvrdiť, či teda svedkyňa ňou uvedenú skutočnosť vie s určitosťou alebo nie. Uvedené nemožno v žiadnom prípade považovať za navádzanie svedkyne na inú výpoveď, jej zneisťovanie, či z hľadiska právneho za porušenie zásady nestrannosti a rovného postavenia strán sporu. Z jednoznačnej otázky, ktorá bola súdom prvej inštancie naviac položená kladne („viete to určite?“) nemožno akokoľvek vyvodiť navádzanie svedkyne na určitú odpoveď.
20. Naviac, odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri hodnotení svedeckej výpovede je aj významné, ako sa svedok správal (či vypovedal spontánne, akú mal mimiku a pod.). Pri hodnotení svedeckej výpovede sa okrem iného hodnotí aj kontext zmyslového vnímania a schopnosti svedka vypovedať o tom, čo vnímal svojimi zmyslami a v rámci tohto čiastkového hodnotenia je významné napr. posúdenie časového odstupu výpovede od relevantnej skutočnosti.
21. Aj vzhľadom na časový odstup výsluchu svedkyne F. od relevantnej zisťovanej skutočnosti, ktorou bolo zasielanie poistenia, resp. potvrdenia, či iného dokladu o poistení žalovanému, bola otázka súdu prvej inštancie (obzvlášť s prihliadnutím na formuláciu predchádzajúcich odpovedí tejto svedkyne na otázky súdu prvej inštancie), či to, čo uviedla vo vzťahu k uvedenej zisťovanej skutočnosti vie s určitosťou, namieste. Súd prvej inštancie bol totiž povinný pri hodnotení svedeckej výpovede zohľadniť a na ten účel aj skúmať, aký vplyv má časový odstup na vierohodnosť podanej svedeckej výpovede.
22. Žalobca rovnako nesprávne namieta, že by súd prvej inštancie obvinil svedkyňu F. z toho, že by bola ovplyvňovaná žalobcom. Žalobca sa spýtal svedkyne F. v rámci časti, v ktorej kládol svedkyni otázky, sugestívnu otázku, ktorá už v sebe obsahovala odpoveď, a to „Firma ERA trans mala nejaké poistenie, a to sa volalo poistenie zasielateľa, je tak?“. Prípustnosť tejto otázky vzápätí na to namietol žalovaný, ktorej námietke súd prvej inštancie vyhovel a otázku nepripustil. Následne sa žalobca spýtal súdu prvej inštancie, „ako sa jej má toto opýtať“. Na to súd prvej inštancie vysvetlil žalobcovi aj to, že na danú otázku svedkyňa už odpovedala, a že len tá skutočnosť, že odpoveď na ňu neobsahovala to, čo si žalobca predstavoval, neodôvodňuje opätovné kladenie danej otázky. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že keď si niečo svedkyňa nepamätá, tak si to nepamätá. Táto reakcia súdu prvej inštancie zodpovedala predchádzajúcim odpovediam svedkyne F. na obdobné otázky, ktoré jej na začiatku výsluchu kládol súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie laicky vysvetlil žalobcovi, a to práve v ním označenej časti zvukového záznamu (po 28. minúte zvukového záznamu z poobedňajšej časti predbežného prejednania sporu), že nemožno čakať od svedka, ktorý už dva roky pre neho nepracuje, že si bude všetko presne pamätať, a že ak by to tak bolo, že si svedok všetko tak podrobne aj po uplynutí daného času pamätá, vznikala by otázka, či to má naučené, alebo či sa to tak skutočne aj stalo. Na to žalobca aj svedkyňa F. uviedli, že nie sú v kontakte. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti aj konštatoval, že keď vchádzal do pojednávanej miestnosti, rozprávala sa svedkyňa F. aj so svedkyňou S.. K tomu svedkyňa F. uviedla, že sa rozprávali o iných veciach. Súd prvej inštancie poukázal na to, že niektoré veci si svedkyňa F. pamätá veľmi presne a iné nie, čo vyvoláva otázku, či u nej nie je skôr sugescia. Výslovne súd prvej inštancie však následne uviedol, že netvrdí, že by bola svedkyňa F. navedená na výpoveď.
23. Z uvedeného postupu súdu prvej inštancie v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by obvinil, či čo len konštatoval, že svedkyňa F. bola navedená na určitú výpoveď, a to z kohokoľvek strany, alebo že by bola ovplyvnená. Súd prvej inštancie totiž uviedol pravý opak (výslovne uviedol, že netvrdí, že by svedkyňa F. bola navedená na výpoveď). Súčasne primerane reagoval na sugestívnu otázku položenú žalobcom, namietnutú zo strany žalovaného, keď žalobcovi vysvetlil, že to, že si svedkyňa F. určité skutočnosti presne nepamätá, je prirodzené aj vzhľadom na odstup času, a že práve ak by si všetky skutočnosti podrobne napriek odstupu času pamätala, vyvolalo by to ďalšie otázky, ktoré by bolo potrebné posúdiť z hľadiska hodnotenia jej svedeckej výpovede. Súčasne jasne a logicky súd prvej inštancie vysvetlil žalobcovi, že ak si svedkyňa na niečo už s určitosťou nepamätá a toto uvedie, nemôže očakávať, že na ďalšie jeho obsahovo totožné otázky bude odpovedať rovnako.
24. Zo samotného poukazu súdu prvej inštancie na to, že sa svedkyňa F. pred výsluchom na chodbe pred pojednávacou miestnosťou rozprávala s ďalšou ešte nevypočutou svedkyňou S. (zamestnankyňou žalobcu) nemožno vyvodiť bez ďalšieho obvinenie svedkyne F. z ovplyvnenia zo strany tejto svedkyne žalobcu. Súčasne však táto skutočnosť môže byť významná v závislosti od ďalších skutočností pre hodnotenie danej svedeckej výpovede pri rozhodovaní. Civilný sporový poriadok upravuje v § 199 ods. 1 veta druhá CSP zásadu výsluchu svedka samostatne, v neprítomnosti svedkov, ktorých súd ešte nevyslúchol. Uvedené ustanovenie Civilného sporového poriadku má za cieľ vylúčiť ovplyvňovanie svedkov a zaistiť pravdivosť ich výpovedí. Preto, keď počas konania vyšlo najavo, že sa títo svedkovia pred ich výsluchom rozprávali na chodbe pred pojednávacou miestnosťou, nemožno nič vytknúť postupu súdu prvej inštancie, ktorý aj na túto skutočnosť poukázal pri výsluchu svedkyne F. v rámci odôvodnenia nepripustenia sugestívnej otázky žalobcu s ohľadom na dovtedy realizovaný výsluch a umožnil súčasne na to aj svedkyni F. reagovať. Vylúčenie ovplyvnenia výpovede svedka je totiž významným kritériom pri hodnotení svedeckej výpovede. V tejto súvislosti je dôležité pre úplnosť pripomenúť, že súd je pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo.
25. Súd prvej inštancie sa v napadnutom uznesení podrobne vysporiadal so svedeckou výpoveďou svedkyne F. ako aj svedkyne S. a tieto aj vyhodnotil jednotlivo i v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. 26. Odvolací súd preto nezistil z napadnutého uznesenia ani z priebehu predbežného prejednania sporu, ktorého obsah bol zachytený na zvukovej nahrávke, žiadne skutočnosti nasvedčujúce naplneniu odvolacích dôvodov týkajúcich sa vykonania výsluchu svedkyne F. (teda, že by postupom súdu prvej inštancie pri výsluchu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že by konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, alebo že by súd prvej inštancie aj na základe tohto dôkazu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam).
27. Čo sa týka odvolacej námietky, že celý obsah výpovede svedkyne F. nie je zachytený v zápisnici o predbežnom prejednaní sporu, tak odvolací súd uvádza, že v zápisnici o procesnom úkone, akým je aj predbežné prejednanie sporu, sa podľa § 99 ods. 1 CSP uvádza len podstatný obsah prednesov, a nie doslovný prepis (keď tento je naviac zachytený na obligatórne vyhotovovaných zvukových záznamoch z procesných úkonov podľa § 98 ods. 1 CSP). Porovnaním priebehu predbežného prejednania sporu so zápisnicou z jeho priebehu vyhotovenou odvolací súd zistil, že zápisnica o predbežnom prejednaní sporu obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 99 ods. 1 CSP, a teda súd prvej inštancie sa pri jej spísaní nedopustil žiadnych procesných pochybení, obzvlášť nie takých, ktoré by boli relevantným odvolacím dôvodom.
28. Žalobca uvádza v odvolaní vlastné hodnotenie svedeckej výpovede svedkyne F., ktoré však nemá oporu vo vykonanom výsluchu, a ani vo vykonanom dokazovaní ako celku. Žalobca konkrétne uvádza, že svedkyňa F. mala jednoznačne potvrdiť, že žalovanému oznámila, že žalobca je len zasielateľom, a že s týmto tvrdením sa súd prvej inštancie nevysporiadal napriek tomu, že toto svedectvo bolo pre konanie zásadné. Ani tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné.
29. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že s touto svedeckou výpoveďou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne vysporiadal, uviedol jej hodnotenie, a to aj v spojení s ostatnými dôkazmi a na základe vykonaných dôkazov dospel k skutkovým zisteniam, majúcim oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na body 37. až 39. odôvodnenia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca je len zasielateľ, a nie aj dopravca, a že by bolo žalovanému na začiatku zmluvného vzťahu zaslané poistenie, ktoré by preukazovalo, že žalobca je len zasielateľ, a nie aj dopravca. Uviedol, že žalobca sa túto skutočnosť snažil preukázať svedeckou výpoveďou F., ktorá zneistela pri otázke, či táto situácia (zaslanie poistenia) nastala aj pri žalovanom, až následne dodala, že určite, avšak následne potvrdila, že mu toto poistenie zasielala až pri strate tovaru, čo odporuje logickej nadväznosti, pretože ak by žalovaný mal pri vzniku zmluvného vzťahu doklad o poistení, nemusel by ho žiadať pri strate tovaru.
30. Svedkyňa F. naviac potvrdila, že žalovaný zadal na portáli, že má záujem o vykonanie prepravy (nie jej obstaranie) a v súlade s tým aj zasielala návrh zmluvy označenej ako zmluva o preprave, ktorej súčasťou boli prepravné podmienky, v ktorých bode 1. bolo ustanovené, že dopravca sa zaväzuje, že dopraví vec z miesta nakládky do miesta vykládky a v bode 10. že dopravca je povinný vykonať prepravu
podľa Dohovoru CMR (listinný dôkaz vykonaný súdom prvej inštancie na č. l. 125 - 126). Uvedené teda svedčí práve o tom, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého nároky si žalobca uplatňuje v tomto konaní, je vzťahom zo zmluvy o preprave, na ktorú sa vzhľadom na cudzie prvky v ňom vyskytujúce vzťahuje Dohovor CMR (čl. 1 ods. 1). Z výpovede svedkyne F., žalovaného a aj listinných dôkazov - objednávok (zmlúv o preprave) žalovaného a prepravných podmienok vyplýva práve úmysel žalovaného uzatvoriť zmluvu o preprave, a nie zasielateľskú zmluvu. Žalobca poukazuje na to, že právny úkon je potrebné posudzovať podľa vôle konajúceho, ak bol taký úmysel druhej strane známy alebo ak jej musel byť známy, avšak z objednávok a aj zo skutočnosti, že žalovaný zadal na portáli, že má záujem o vykonanie prepravy, svedčí úmysel žalovaného uzatvoriť zmluvu o preprave (a nie zasielateľskú zmluvu) a z písomnej objednávky a aj z písomne uvedenej požiadavky na portáli musel byť žalobcovi tento úmysel žalovaného zrejmý.
31. Správne súd prvej inštancie pri hodnotení výpovedi svedkov prihliadol aj na to, že žalobca a aj ním zabezpečení svedkovia (svedkyňa F., svedkyňa S.) si počas vyjadrení mýlili pojmy, v rámci ktorých nerozlišovali spojenie vykonať prepravu (ktorá je predmetom zmluvy o preprave, na ktorú sa vzťahuje Dohovor CMR) a obstarať prepravu (ktorá je predmetom zasielateľskej zmluvy, neupravenej medzinárodnou zmluvou), pričom obstaranie prepravy považovali len za dodatočnú možnosť ako zabezpečiť splnenie objednávky s tým, že ak majú voľný kamión, vykonajú prepravu, ak nemajú, zabezpečia iný kamión, pričom žalobca sa sám pasoval do pozície zasielateľa, bez toho, aby o tom oboznámil aj žalovaného. Táto skutočnosť výrazne znižuje význam svedeckých výpovedí uvedených svedkov, keď súčasťou hodnotenia svedeckej výpovede je aj hodnotenie prípadnej odbornosti svedka. Vypočutí svedkovia a ani samotný žalobca, ktorý bol na predbežnom prejednaní sporu taktiež vypočutý, totiž zreteľne nedisponovali preukázanými odbornými znalosťami v oblasti prepravy tovaru a zasielateľstva, ku ktorým, a o ktorých vypovedali.
32. Zo žiadneho vykonaného dôkazu pritom, ako správne na to aj súd prvej inštancie poukázal, nevyplynulo, že by žalovanému žalobca oznámil, že koná ako zasielateľ, a že by s touto zmenou zaslanej objednávky - návrhu zmluvy o preprave, ktorej súčasťou boli prepravné podmienky, žalovaný súhlasil. Uvedené v žiadnom prípade nemožno vyvodiť z toho, že žalovanému žalobca oznámil poľské ŠPZ vozidiel, ktoré prepravu vykonali, keď aj pri zmluve o preprave veci, na ktorú sa vzťahuje Dohovor CMR, dopravca môže svoj záväzok plniť aj pomocou ďalšieho dopravcu (v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na predchádzajúce právoplatné uznesenie odvolacieho súdu v tejto veci, č. k. 26Cob/74/2018
- 142 z 30. novembra 2018, body 38. až 44. odôvodnenia, najmä body 41. a 42. k odlíšeniu zmluvy o preprave veci od zasielateľskej zmluvy a ich právnej úprave). Neobstojí ani poukaz žalobcu na dlhodobú spoluprácu, keďže všetky zmluvné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli uzatvárané rovnakým spôsobom, na základe obsahovo totožnej objednávky - zmluvy o preprave a prepravných podmienok a vo vzťahu k žiadnej z takto uzatvorených zmlúv nebolo preukázané, že by nebola zmluvou o preprave, ale práve zasielateľskou zmluvou.
33. Odvolací súd preto dospel k záveru, že hodnotenie svedeckej výpovede svedkyne F. vykonal súd prvej inštancie správne, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP, a toto hodnotenie podrobne a preskúmateľne v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol.
34. K hodnoteniu dôkazov súdu prvej inštancie odvolací súd napokon poukazuje na to, že toto môže robiť vždy len ten súd, ktorý dôkazy vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov, normatívne upravená v § 191 ods. 1 CSP totiž vyjadruje, že záver, ktorý si súd (obsadený sudcom vykonávajúcim dôkazy) urobí o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Existenciu uvedených pochybení odvolací súd v prejednávanej veci aj vzhľadom na už vyššie uvedené nezistil, čo vylučuje jednak polemiku so skutkovými závermi súdu prvej inštancie a jednak aj zopakovanie dokazovania na za tým účelom nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 384 ods. 1 a contrario CSP).
35. Súd prvej inštancie sa vysporiadal v odôvodnení napadnutého uznesenia so všetkými relevantnými skutočnosťami pre posúdenie veci. Nie je pravdou, že by sa súd prvej inštancie nezaoberal napr. podaním žalovaného adresovaným spoločnosti Mora Moravia, s.r.o., keď k tomuto v bode 37. odôvodnenia napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že toto podanie nepreukazuje, že žalobca konal ako zasielateľ. Súd prvej inštancie vyhodnotil tento dôkaz s poukazom na to, že v tomto podaní žalovaný len opakoval skutočnosti, ktoré boli uvedené v trestnom oznámení podanom zamestnankyňou žalobcu - Y. S. a taktiež uviedla, že žalobca je i dopravcom a mohol prepravu obstarať aj sám. Tento dôkaz, v spojení s ostatnými dôkazmi, preukazoval, že žalovaný zadal požiadavku na vykonanie prepravy, avšak žalobca, keďže nemal vhodný kamión, dopravu len sprostredkoval a následne sa sám považoval za zasielateľa len na základe tej skutočnosti, že dopravu nevykonal sám. Odvolací súd nemá k uvedenému hodnoteniu dôkazov, v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi, čo vytknúť, keď je náležite odôvodnené a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.
36. Žalobca napokon neopodstatnene poukazuje na to, že súd prvej inštancie nereflektoval na obchodné zvyklosti zachovávané v tomto obchodnom odvetví, spočívajúcim v zovšeobecňovaní pojmu „preprava“ v objednávkach. Je to naopak žalobca, ktorý nereflektuje na to, že žalovaný v objednávke neuviedol len, že objednáva prepravu, ale zmluvu označil ako zmluvu o preprave, ale pripojil k nej aj prepravné podmienky, z ktorých vyplýva, že u dopravcu - žalobcu objednáva dopravu veci z miesta nakládky do miesta vykládky (a nie že objednáva obstaranie prepravy), a že dopravca - žalobca je povinný dopravu vykonať podľa Dohovoru CMR.
37. Naviac, kogentné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujú samostatné zmluvné typy - zmluvu o preprave veci (predmetom ktorej je preprava veci) a zasielateľskú zmluvu (predmetom ktorej je obstaranie prepravy). Táto samotná skutočnosť bráni uplatneniu prípadných obchodných zvyklostí - pravidiel (ak by aj existovali, čo v konaní žalobca nepreukázal), podľa ktorých by sa pojem „preprava“ v objednávkach v danom obchodnom odvetví zovšeobecňoval v takej miere, že by sa nerozlišovalo medzi prepravou veci (ktorá je predmetom zmluvy o preprave veci) a obstaraním prepravy veci (ktorá je predmetom zasielateľskej zmluvy), keďže by sa tým úplne poprel rozdiel medzi nimi a z neho vyplývajúca samostatná úprava týchto zmluvných typov, obsahom ktorých sú odlišné práva a povinnosti zmluvných strán. Obchodný zákonník v § 264 ods. 1 pritom umožňuje prihliadať len na také obchodné zvyklosti, ktoré nie sú v rozpore so zákonom - teda aj kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi samostatne predmet zasielateľskej zmluvy a predmet zmluvy o preprave a rozlišujúcimi medzi nimi. Už toto samotné vylučuje existenciu takých pravidiel, podľa ktorých by pojem preprava bol v objednávkach používaný aj na označenie obstarania prepravy. Naviac, ak sa chcel žalobca dovolávať obchodných zvyklostí zachovávaných v príslušnom obchodnom odvetví, zaťažovalo ho v tomto smere bremeno tvrdenia a dôkazu, ktoré neuniesol (a uniesť vzhľadom na uvedené ani nemohol).
38. Predmetom dokazovania vykonávaného na predbežnom prejednaní sporu boli v zmysle predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k. 26Cob/74/2018 - 142 z 30. novembra 2018 skutkové okolnosti potrebné pre posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého mali žalobcovi vzniknúť žalobou uplatnené nároky. Toto zistenie bolo rozhodujúce pre stanovenie štátu, ktorého súdy majú právomoc na rozhodnutie. Žalobca tvrdil, že zmluvy, z ktorých nároky v konaní uplatnil, uzatvorené so žalovaným, sú zasielateľskými zmluvami. Žalovaný mal naopak za to, že zmluvy, ktoré uzatvoril so žalobcom, sú zmluvami o preprave veci. Odvolací súd sa už v uvedenom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zaoberal spoločnými znakmi i rozdielmi medzi týmito zmluvnými typmi ako aj kritériami, podľa ktorých je potrebné stanoviť, či je daná zmluva zmluvou zasielateľskou alebo zmluvou o preprave veci (bod 38. až 44. odôvodnenia právoplatného uznesenia odvolacieho súdu č. k. 26Cob/74/2018 - 142 z 30. novembra 2018).
39. Zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, a ktoré súd prvej inštancie podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia, správne súd prvej inštancie dospel k záveru o predbežnej právnej otázke, že zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, z ktorých si žalobca v konaní uplatňuje peňažné nároky, sú zmluvami o preprave veci, na ktoré sa vzťahuje vzhľadom na cudzie prvky v zmluvnom vzťahu sa vyskytujúce podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru CMR tento dohovor.
40. Odvolací súd v stručnosti aj vo vzťahu k poslednému odvolaciemu dôvodu - nesprávnemu právnemu posúdeniu veci opätovne poukazuje na to, že samotná zmluva zaslaná žalovaným žalobcovi bola označená súčasne ako „zmluva o preprave“ (označená aj ako „objednávka“), a jej súčasťou boli
prepravné podmienky, z ktorých obsahu explicitne vyplývalo, že predmetom zmluvy je záväzok žalobcu ako dopravcu prepraviť vec z miesta nakládky do miesta vykládky (a nie obstarať vhodnú prepravu) a súčasne, že žalobca je povinný prepravu uskutočniť podľa Dohovoru CMR. Uvedený predmet zmluvy zodpovedá zmluve o preprave, ktorú aj na účely Dohovoru CMR možno s poukazom na doktrínu (napr. LOJDA, Jiří. Rozsah a způsob použití Úmluvy CMR. Obchodněprávní revue. 2014, č. 4, s. 121-127), keďže Dohovor CMR jej definíciu neobsahuje, definovať ako zmluvu, ktorej hlavným predmetom je vykonanie prepravy. Uvedený predmet zmluvy naopak nezodpovedá zasielateľskej zmluve, ktorej predmetom je obstaranie vhodnej prepravy. Rovnako žalovaný na portáli, prostredníctvom ktorého hľadal svojho zmluvného partnera, na ňom zadal požiadavku na vykonanie prepravy. Žalobca mal v čase prepravy aj vlastné vozidlá a prezentoval sa tak, že sám vykonáva aj medzinárodnú nákladu dopravu, čomu nasvedčoval aj jeho názov. Ďalej bolo preukázané, že ak by žalobca mal vhodný kamión na prepravu, sám túto uskutoční. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca žalovanému na jeho objednávku reagoval spôsobom, z ktorého by vyplynulo, že má záujem prepravu nie vykonať, ale obstarať ako zasielateľ, a že by s touto zmenou predmetu zmluvy žalovaný akokoľvek prejavil súhlas.
41. Preto vychádzajúc predovšetkým zo samotnej zmluvy - a to nielen jej označenia, ale hlavne jej obsahu a v ňom dojednaných práv a povinností (pričom v danej veci bol obsah zmluvy čiastočne inkorporovaný aj v prepravných podmienkach ako súčasti zmluvy) ako prvotného a najvýznamnejšieho kritéria pre odlíšenie zmluvy o preprave od zasielateľských zmlúv, ale aj ďalších kritérií - predmet činnosti žalobcu a jej prezentácia vo vzťahu k žalovanému (žalobca sa prezentuje aj ako vykonávateľ medzinárodnej nákladnej prepravy), vlastníctvo vozidiel, ktorými vykonáva predmet činnosti (keď bolo zistené, že vlastní vozidlá určené na prepravu), posudzujúc tieto komplexne s najväčšou váhou prikladanou samotnému obsahu zmluvy, sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že zmluvy, z ktorých si žalobca žalobou uplatňoval peňažné nároky, mali základ v zmluvách, ktoré sú zmluvami o preprave, a nie zasielateľskými zmluvami.
42. Skutočnosť, že žalobca v jednotlivých prípadoch zveril vykonanie celej prepravy tretím osobám, nemení nič na jeho postavení ako dopravcu, keďže Dohovor CMR výslovne počíta s možnosťou, že dopravca zverí celú prepravu alebo jej časť niekomu inému.
43. Odvolací súd opätovne poukazuje aj na doktrínu (napr. LOJDA, Jiří. Rozsah a způsob použití Úmluvy CMR. Obchodněprávní revue. 2014, č. 4, s. 121-127) a komparatívne zahraničnú súdnu prax členských štátov Dohovoru CMR (posudzujúcu, či ide v danej veci o zmluvu o preprave, na ktorú sa vzťahuje Dohovor CMR alebo o zasielateľskú zmluvu - z nej napr. rozsudok poľského súdu Sąd Apelacyjny vo Varšave zo 4. decembra 2003, sp. zn. I ACa 696/2003), z ktorej vyplýva, že v pochybnostiach má byť daná zmluva posúdená ako zmluva o preprave, pričom zmluvná strana koná ako zasielateľ, a nie ako dopravca len vtedy, pokiaľ sa výrazným spôsobom zaviazala len k zorganizovaniu prepravy.
44. V prejednávanej veci však z vykonaného dokazovania v žiadnom prípade nevyplynul skutkový záver, že by sa žalobca výrazným spôsobom zaviazal len k zorganizovaniu prepravy. Naopak, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca so žalovaným uzatvorili práve zmluvy o preprave, na ktoré sa vzťahuje Dohovor CMR. Obiter dictum odvolací súd uvádza, že aj v prípade, ak by jednotlivé kritéria odlíšenia zmluvy o preprave od zasielateľskej zmluvy nenasvedčovali tomu, že bola uzatvorená zmluva o preprave, tak výrazne ako v prejednávanej veci (najmä so zreteľom na samotný obsah zmluvy a sekundárne aj na ostatné kritéria), ale existovali by väčšie pochybnosti o tom, akú zmluvu zmluvné strany medzi sebou uzatvorili a súčasne by z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa zmluvná strana výrazným spôsobom zaviazala len k zorganizovaniu prepravy, bolo by aj takúto zmluvu potrebné posúdiť vzhľadom na vyššie uvedené ako zmluvu o preprave.
45. S poukazom na uvedený záver o tom, že žalobou uplatňované nároky sú nárokmi, ktoré mali vzniknúť zo zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným, ktoré sú zmluvami o preprave, na ktoré sa vzhľadom na cudzí prvok v nich vzťahuje podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru CMR tento dohovor, súd prvej inštancie správne posudzoval svoju právomoc na konanie v prejednávanej veci podľa čl. 31 ods. 1 Dohovoru CMR, ktorý má podľa čl. 71 ods. 1 Nariadenia Brusel Ibis aplikačnú prednosť pred týmto nariadením, ktoré má samo o sebe prednosť pred vnútroštátnym právom.
46. Keďže medzi žalobcom a žalovaným absentuje dohoda o právomoci na prejednanie predmetného sporu slovenským súdom, a ani podľa žiadneho z kritérií ustanovených v čl. 31 ods. 1 Dohovoru CMR
nemá slovenský súd právomoc na prejednanie predmetného sporu, pričom uvedený článok Dohovoru CMR explicitne zakazuje viesť spor na inom súde ako tom, ktorý sa určí podľa kritérií vymedzených v čl. 31 ods. 1 Dohovoru CMR, správne súd prvej inštancie po tomto zistení konanie napadnutým uznesením podľa § 9 CSP zastavil. Správne súd prvej inštancie v nadväznosti na zastavenie konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP aj o akcesorickom nároku na náhradu trov konania, ktorý priznal žalovanému proti žalobcovi, ktorý zavinil zastavenie konania tým, že podal žalobu na súde, ktorý nemá na jej prejednanie právomoc.
47. Ani odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, tak ako aj ostatné odvolacie dôvody vymedzené žalobcom v odvolaní, tak nebol v prejednávanej veci naplnený.
48. Vzhľadom na absenciu odvolacích dôvodov smerujúcich voči II. výroku napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov (prvoinštančného) konania, vo vzťahu k tomuto výroku odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP nedopĺňa žiadne ďalšie dôvody na zdôraznenie jeho správnosti.
49. Z uvedených dôvodov, keď odvolací súd dospel k záveru o správnosti odvolaním napadnutého uznesenia (a to nielen vecnej - teda čo do výroku, ale i čo do odôvodnenia) v celom rozsahu, napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (a súčasne sa podľa § 387 ods. 2 CSP obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia).
50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný oproti žalobcovi ako odvolateľovi (keď potvrdenie napadnutého rozhodnutia je po procesnej stránke považované za neúspech odvolateľa v odvolacom konaní). Odvolací súd preto priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (t. j. 100 %), o ktorej výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP, § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch).
51. Odvolací súd z týchto dôvodov rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
52. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to Civilný sporový poriadok (CSP) pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti CSP zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.