Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoP-24-2020.pdf
PDF · 105.09 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/24/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľky (oprávnenej): A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, P. H. W., právne zastúpenej Mgr. Martinou Chorváthovou, advokátkou, s miestom výkonu činnosti A. Kmeťa 28, Martin, proti otcovi (povinnému): H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. F. Q. XXX, právne zastúpenému: AK JUDr. Repáň a partneri, s. r. o., so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin, IČO: 50 711 776, o návrhu na zvýšenie výživného, o odvolaní otca (povinného) proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 24Pc/18/2019-60 zo dňa 04.11.2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. povinnému uložil povinnosť prispievať na výživu oprávnenej výživným vo výške 170,- eur mesačne vždy do 25. dňa v mesiaci vopred k rukám oprávnenej s účinnosťou od 06.09.2019. II. Zameškané výživné vo výške 141,67 eur povinnému uložil povinnosť zaplatiť splátkami vo výške 10,- eur mesačne spolu s bežným výživným. III. Týmto v dotknutej časti zmenil rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 14.10.2016, č. k. 19P/235/2015-46. IV. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 62 ods. 2, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine.
3. O povinnosti povinného prispievať na výživu oprávnenej výživným bolo naposledy rozhodnuté rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 14.10.2016 č. k. 19P/235/2015-46, a to dohodou rodičov oprávnenej o výživnom vo výške 120,- eur mesačne. V čase posledného rozhodovania o výživnom povinný uviedol svoj priemerný čistý príjem vo výške 105,- eur mesačne z pracovného pomeru a vo výške 80,- eur
- 100,- eur mesačne z prác vykonávaných mimo pracovného pomeru. Vo vzťahu k príjmu povinného súd ďalej vykonal dokazovanie predloženým daňovým priznaním povinného za rok 2018, z ktorého zistil, že jeho príjmy zo živnosti predstavovali sumu vo výške 30.602,- eur a výdavky sumu vo výške 24.938,- eur, zaplatil poistné vo výške 81,04 eur a daň vo výške 348,55 eur. Ďalej mal príjem zo závislej činnosti, vykonávanej v zahraničí v období od januára do apríla 2018 a v decembri 2018, vo výške 10.505,90 eur, z ktorého zaplatil poistné vo výške 1.799,92 eur a daň vo výške 510,47 eur. Na základe vykonaného dokazovania a vyjadrení účastníkov konania súd dospel k záveru, že priemerný čistý príjem otca v čase posledného rozhodovania o výživnom predstavoval sumu vo výške 700,- eur a jeho súčasný priemerný čistý príjem predstavuje sumu najmenej vo výške 1.000,- eur mesačne. Vychádzal pritom predovšetkým z jeho vlastných tvrdení vo vyjadrení k návrhu oprávnenej na začatie konania. V tomto svojom vyjadrení povinný zároveň uviedol svoje výdavky, ktoré sú týmto príjmom pokryté, a to vo výške
970,- eur mesačne. Keďže aj na vykonanom pojednávaní vo veci samej povinný potvrdil tento svoj príjem, jeho tvrdenie, že tento príjem predstavuje sumu vo výške 650,- eur mesačne, ktoré vykonal až po uvedení predbežného právneho posúdenia súdu, že už samo zvýšenie jeho príjmu odôvodňuje zvýšenie výživného na sumu vo výške 170,- eur mesačne, považoval súd za účelové a nezodpovedajúce skutočnosti. Nestotožnil sa pritom s jeho tvrdením, že jediným dôkazným prostriedkom na preukázanie jeho príjmu je predložené daňové priznanie. Za dôkaz slúži všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci, a to vrátane vyjadrení a správania sa účastníkov počas konania. Sám povinný tiež uviedol, že jeho príjem sa od posledného rozhodovania o výživnom zvýšil, čo by pri priemernom čistom príjme vo výške 650,- eur nebola pravda. Navyše, z predloženého daňového priznania takýto príjem žiadnym spôsobom nevyplýva. Jeho priznaný čistý príjem zo živnosti predstavoval sumu vo výške 5.234,41 eur, čo predstavuje sumu vo výške 436,20 eur mesačne, prípadne sumu vo výške 747,77 eur mesačne pri zohľadnení, že 5 mesiacov vykonával závislú činnosť v zahraničí. Pri zohľadnení príjmu z tejto činnosti v zahraničí predstavoval jeho priznaný čistý príjem sumu vo výške 13.429,92 eur, čo predstavuje sumu vo výške 1.119,16 eur mesačne. Súd pri preukázanom zvýšení príjmu povinného v uvedenom rozsahu (zo 700,- eur na 1.000,- eur mesačne, teda o 43 %) považoval za dôvodné zvýšenie výživného na sumu vo výške 170,- eur mesačne bez ohľadu na rozsah zvýšenia nákladov oprávnenej. Keďže medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že k zníženiu nákladov oprávnenej ani k iným významným zmenám pomerov nedošlo, a súd ani nezistil dôvody, pre ktoré by k tomu mal dospieť, a keďže oprávnená vzala svoj návrh na začatie konania späť v rozsahu, zodpovedajúcom zvýšeniu jej nákladov, súd ďalej nevykonával povinným navrhnuté dokazovanie na preukázanie rozsahu tohto zvýšenia. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
4. V zákonnej lehote podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie otec (povinný), ktoré odôvodňuje ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Rozsudok okresného súdu považuje za nezákonný, pretože súd vychádzal z nesprávne a nedostatočne vyhodnotených dôkazov. Rozsudok súdu nie je preskúmateľný. Súd bez odôvodnenia a logických súvislostí použil iba matematický prepočet na ničím nepodloženú ani stanovenú sumu príjmu povinného. Súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť všetky ostatné potrebné náležitosti a podmienky na zmenu pôvodného rozhodnutia, a to zmenu pomerov, posúdenie majetkových pomerov rodičov a odôvodnených potrieb dieťaťa. Súd neskúmal pomery druhého rodiča, čo do príjmu, ale neopodstatnene prijal záver o príjme povinného vo výške 1.000,- eur. Tento nie je ničím preukázaný a jeho ustálenie len na základe chybne označeného príjmu povinného neobstojí. Obdobne povinný namieta aj stanovisko súdu v otázke zvýšenia nákladov oprávnenej, keď konštatoval, že ho nezaujíma skutočnosť rozsahu zvýšenia nákladov oprávnenej. Táto skutočnosť je dôležitou pre správne vyhodnotenie danej kauzy, lebo iba zmena odôvodnených potrieb zakladá nárok na zmenu rozhodnutia. Táto zmena odôvodnených potrieb nebola v konaní preukázaná a súd nepovažoval za potrebné sa ňou zaoberať. Tým pochybil, ak vyniesol rozhodnutie, ktoré je nezákonné. Na tomto základe nie je možné postaviť a dôvodiť rozhodnutie súdu o zvýšenie výživného vo výške 170,- eur mesačne. Otec ďalej zastáva názor prezentovaný vo svojom vyjadrení a poukazuje nielen na schopnosť a možnosť navrhovateľky k samostatnému vyvíjaniu aktivít, k zlepšeniu si finančnej situácie popri štúdiu, ale aj k povinnosti matky prispievať sumou zodpovedajúcou jej pomerom ako povinný, kedy by takto boli pokryté potreby oprávnenej v plnom rozsahu. Nesprávne uvedená výška mesačného príjmu 1.000,- eur nie je správna, na čo poukazoval aj na poslednom pojednávaní, keď uviedol svoj príjem na úrovni 650,- eur mesačne. Zvýšená časť vo výške 350,- eur je suma, ktorú musí vynaložiť, ale v tomto štádiu podnikania reálne nedokáže zarobiť, pričom tento rozdiel bol nútený pokryť za pomoci finančných prostriedkov z poskytnutej pôžičky. Finančná pôžička vo výške 10.000,- eur od Miloša Schwarza slúži na pokrytie rozdielu medzi skutočnými mesačnými príjmami a výdavkami súvisiacimi s predpokladom rozbehnutia podnikania. Uvedenú pôžičku sa zaviazal vrátiť do 2 rokov. Ako začínajúci podnikateľ nedisponuje takým finančným základom, aby bol schopný pokrývať náklady spojené s prevádzkovaním a riadnym chodom živnosti. Určené výživné 170,- eur je neprimerane vysoké. Taktiež poukazuje na ďalšie svoje výdavky, ktoré navrhoval vykonať v prvostupňovom konaní, avšak súd tieto odmietol na základe svojho rozhodnutia, že tieto vykonať potrebné nie je. Ako podnikateľ má s prevádzkovaním živnosti spojené náklady nielen čo sa týka zabezpečenia si priestorov, ale aj odvodovej povinnosti voči zdravotnej a sociálnej poisťovni. Priestory, ktoré slúžia na výkon živnosti, má v prenájme, kde mesačne platí nájomné 60,- eur + energie cca 26,51 eur, parkovné 51,- eur mesačne. Z titulu sociálneho poistenia odvádza do sociálnej poisťovne 158,11 eur mesačne. Tiež mal výdavky voči poisťovni UNION, a to ku dňu 31.05.2019 vo výške 737,70 eur. S prevádzkovaním podnikania je spojená aj zákonná povinnosť vedenia účtovníctva. Mesačne ekonómke platí sumu 152,- eur. K jeho výdavkom patria náklady na
pohonné hmoty, ktoré špecifikuje. Hoci na jeho strane došlo k čiastočnému zvýšeniu príjmu, je toho názoru, že odôvodnené náklady súdu preukázané sú podkladom toho, že zvýšenie výživného nie je opodstatnené. V konaní prvostupňového súdu neboli vykonané a vyhodnotené všetky náklady na bývanie, prevádzkovanie podnikania, nakoľko súd nepripustil vykonanie ďalšieho dokazovania. Súčtom jeho nákladov, ako aj jeho ďalších odôvodnených potrieb súvisiacich s podnikaním nie je potom možné dospieť k takému záveru, ako dospel prvostupňový súd, že je dôvod na zvýšenie výživného na sumu 170,- eur mesačne. Opomenul vyhodnotiť výdavky oprávnenej a tým zásadne pochybil. Týmto sa čo do opodstatnenosti nevenoval a taktiež sa nevenoval majetkovým a zárobkovým pomerom matky. Odvolanie podáva aj čo do výšky nedoplatku zameškaného výživného, ako aj mesačných splátok. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Navrhovateľka (oprávnená) vo vyjadrení k odvolaniu povinného udáva, že sa nestotožňuje s tvrdením povinného, že rozsudok je nepreskúmateľný. Podľa názoru navrhovateľky je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný. V konaní bolo nesporne preukázané, že došlo k zvýšeniu príjmu povinného o sumu minimálne 300,- eur. Povinný vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol, že jeho príjem je 1.000,- eur. Uvedenú skutočnosť zopakoval i na pojednávaní do zápisnice. Po prerušení pojednávania svoje tvrdenie zmenil a uviedol, že jeho príjem je v súčasnosti 650,- eur, čím sa účelovo snažil vyhnúť zvýšeniu vyživovacej povinnosti. Podľa doloženého daňového priznania a príjmu zo závislej činnosti jeho čistý príjem za rok 2018 predstavoval 1.119,16 eur, teda príjem sa od posledného rozhodovania zvýšil o 419,16 eur. O výživnom bolo naposledy rozhodované v roku 2016, kedy oprávnená chodila na strednú školu. Nástupom na vysokú školu jej náklady vzrástli, hlavne vplyvom dochádzania na univerzitu a nákupom školských pomôcok a potrieb. Potrebovala si zakúpiť i notebook a tlačiareň, ktoré by technicky zodpovedali jej potrebám na štúdium. Do školy dochádza autom a vlakom, aby nemusela bývať na internáte, čo by jej náklady ešte zvýšilo. Vo svojom odvolaní povinný dokladá zmluvu o pôžičke od súkromnej osoby na sumu 10.000,- eur, ktorá má údajne slúžiť na rozbeh podnikania. Na uvedenú pôžičku si ale povinný nespomenul v konaní na prvostupňovom súde, a preto sa takéto tvrdenie javí ako účelové, v snahe vyhnúť sa zvýšeniu výživného. Výživné má prednosť pred inými výdavkami, preto súd nemôže na splácanie uvedenej pôžičky prihliadať. Okrem toho povinný uvádza výdavky na poistné do sociálnej a zdravotnej poisťovne, náklady na platbu nájmu a energií za priestory, ktoré slúžia na výkon podnikania a náklady na vedenie účtovníctva. Je irelevantné uvádzať tieto náklady, nakoľko tieto sú zahrnuté v položke výdavky v daňovom priznaní. V odvolaní si povinný zrazu spomenul, že jeho nákladová položka na pohonné hmoty je mesačne vyššia už o 46,66 eur. Nie je ničím preukázané, že uvedené pohonné hmoty spotreboval práve povinný. Okrem toho je nutné uviesť, že povinný na pojednávanie prišiel v osobnom aute Land Rover, ktoré pri poslednom rozhodovaní o výživnom nevlastnil. Ak sa teda jeho príjem pohybuje v sume 650,- eur, ako tvrdí, nie je zrejmé, z akých prostriedkov ho nadobudol. Navrhovateľka poukazuje na to, že jej otec nejaví o ňu záujem od jej piatich rokov. Matka jej poskytuje bývanie a stravu. Jej príjem sa od posledného rozhodovania o výživnom znížil. Otec uvádza, že i navrhovateľka si má vlastnou prácou zabezpečovať prostriedky na štúdium. Pokiaľ sa ale pripravuje na budúce povolanie a navštevuje denné štúdium, nie je to jej povinnosť. Ak sa chce venovať štúdiu, sú rodičia povinní zabezpečovať jej potreby. Rozhodnutie súdu považuje za správne. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
6. Otec (povinný) vo vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľky udáva, že odmieta jej tvrdenia o účelovosti jeho tvrdení. Čo sa týka zvýšených potrieb navrhovateľky a z toho vyplývajúci návrh o zvýšenie výživného, poukazuje na skutočnosť, že životná úroveň oprávnenej je v tomto čase na rovnakej úrovni ako životná úroveň povinného. Rovnakou povinnosťou na vyživovanie dieťaťa je povinný prispievať aj druhý rodič - matka. Nesúhlasí ani s tvrdeniami navrhovateľky vo vzťahu k poskytnutej pôžičke od E. J.. Pokiaľ ide o výdavky na pohonné hmoty, na tieto poukazoval už vo vyjadrení z 01.10.2019, ako aj na pojednávaní. Následne však nastala potreba tieto viac rozvinúť. Ak sa oprávnená domáha svojím návrhom na zvýšenie výživného, je namieste poukazovať na emocionálnu či citovú stránku vzťahov medzi otcom a dieťaťom a schopnosťou podporovania pri štúdiu na vysokej škole. Snaha povinného nikdy nesmerovala k akémukoľvek obmedzovaniu oprávnenej pri výbere štúdia a pri príprave na budúce povolanie a následné uplatnenie v živote. Povinný žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie alebo ho zrušil.
7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe odvolania otca (povinného) v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z dôvodov v zmysle ust. § 66
CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.
8. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Hoci niektoré odvolacie námietky otca možno vyhodnotiť ako dôvodné, napriek tomu rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ výživné, ktoré je otec povinný platiť navrhovateľke, zvýšil na sumu 170.,- eur mesačne, je vecne správne a zodpovedá zákonným kritériám pre určovanie a zmenu výživného.
9. Rozhodnutie o zmene výživného má svoj právny základ v ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, v zmysle ktorého dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Hmotnoprávnou podmienkou pre zmenu rozhodnutia o výživnom je zmena pomerov, a to zásadnejšieho charakteru. Je povinnosťou súdu komplexne vyhodnotiť pomery všetkých účastníkov konania, t. j. osoby výživou oprávnenej, v tomto prípade navrhovateľky a osôb výživou povinných - otca, ako aj matky, ktorá má tiež vo vzťahu k navrhovateľke zákonnú vyživovaciu povinnosť. Až po vyhodnotení pomerov na strane všetkých účastníkov konania možno dôjsť k záveru, či nastala taká zmena pomerov, ktorá je dôvodom pre zmenu výživného.
10. Nemožno preto súhlasiť s vysloveným záverom súdu prvej inštancie, že nie je dôvodné zaoberať sa potrebami oprávnenej.
11. Hoci však súd prvej inštancie pomery navrhovateľky - oprávnenej komplexne nevyhodnotil, napriek tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že nárast oprávnených potrieb navrhovateľky vyplýva z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie a spolu s hodnotením pomerov na strane ostatných účastníkov konania zodpovedá miere zvýšenia výživného súdom prvej inštancie.
12. Výživné musí byť určené/zmenené tak, aby bolo spôsobilé pokryť všetky pravidelne sa vyskytujúce výdavky oprávnenej osoby, ako aj výdavky nepredvídané a náhodné. Miera uspokojovania oprávnených výdavkov oprávnenej osoby je však determinovaná možnosťami a schopnosťami osoby povinnej.
13. Pokiaľ ide o výdavky oprávnenej, medzi účastníkmi je nespornou skutočnosťou, že od poslednej úpravy výživného sa pomery oprávnenej zmenili v tom smere, že začala študovať na vysokej škole. Samotný tento fakt považuje ustálená súdna prax za dôvod pre zvýšenie výživného predstavujúci zmenu pomerov na strane oprávnenej osoby. Vysokoškolské štúdium totiž predstavuje finančne najnáročnejšiu časť prípravy na budúce povolanie, kedy vznikajú výdavky, ktoré dovtedy nevznikali, v prípade navrhovateľky sú to náklady na cestovné, náklady na študijnú literatúru. Za oprávnený výdavok možno považovať aj zakúpenie notebooku, bez ktorého je v súčasnosti štúdium na vysokej škole nepredstaviteľné. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka študuje formou denného štúdia, pričom za štúdiom dochádza, nie je predpoklad, že by bola schopná si zabezpečiť vlastnou prácou príjem postačujúci na štúdium, okrem prípadných príležitostných brigád. Zároveň odvolací súd konštatuje, že príprava na budúce povolanie formou vysokoškolského štúdia predstavuje efektívny spôsob pre zabezpečenie budúcnosti navrhovateľky a jej schopnosti samostatne sa živiť.
14. Odvolací súd poukazuje aj na povinnosť ex offo prihliadnuť na vývoj životných nákladov (§78 ods. 3 Zákona o rodine), ku ktorému, k ich nárastu, od poslednej úpravy nepochybne došlo.
15. Odvolací súd teda konštatuje, že hoci sa súd prvej inštancie nedôvodne v rozsudku nezaoberal oprávnenými potrebami a výdavkami navrhovateľky, tieto vyplývajú z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania, otec ich nerozporoval a tieto odôvodňujú zvýšenie výživného.
16. Nesprávne sa súd prvej inštancie nezaoberal ani možnosťami a schopnosťami matky prispievať na výživu navrhovateľky. Aj v tomto smere však odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka uviedla skutkové tvrdenia, ktoré otec nerozporoval, a to, že jej matka poberá opatrovateľský príspevok vo výške 430,- eur mesačne a má príjem z dohody o pracovnej činnosti vo výške 56,12 eur. Zároveň uviedla, že matka sa podieľa na jej zvýšených potrebách, zabezpečuje jej potrebu bývania a stravu. Z uvedených nerozporovaných tvrdení vyplýva, že matka sa dobrovoľne podieľa na zvýšených výdavkoch navrhovateľky. Zároveň možno konštatovať, že porovnajúc zistený príjem otca a matky, otec má vzhľadom na výšku dosahovaného príjmu možnosť vo väčšom rozsahu sa podieľať na oprávnených potrebách navrhovateľky ako jej matka.
17. Pokiaľ ide o príjmové možnosti otca, otec je živnostník. Nemá preto pravidelný mesačný príjem a je potrebné vychádzať z daňového priznania, ktoré sa podáva raz ročne. V ňom podnikateľ deklaruje svoje príjmy a výdavky z podnikania. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z posledného daňového priznania otca pred rozhodnutím súdu prvej inštancie. Z tohto daňového priznania možno jednoznačne konštatovať, že ročný príjem otca z podnikania a zo závislej činnosti v zahraničí predstavuje 15.310,88 eur (základ dane po zohľadnení príjmov a výdavkov zo živnosti vo výške 5.664,50 eur, príjem zo závislej činnosti v Rakúsku 10.505,90 eur, po odpočítaní zaplatenej dane v zahraničí 510,47 eur a dane na úhradu Slovenskej republike 348,55 eur). Po prepočítaní tak čistý príjem otca na jeden kalendárny mesiac predstavuje sumu 1.276,- eur. Ide o zistený čistý príjem otca, v ktorom boli zohľadnené jeho výdavky v súvislosti so živnosťou, ako sú nájmy, pohonné hmoty, platenie účtovníčky, odvody, pod. Tvrdenia otca o výške ním dosahovaného príjmu od 650,- - 700,- eur mesačne sa potom aj odvolaciemu súdu javia ako zavádzajúce a účelové a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ide o podstatný nárast príjmu otca od posledného rozhodovania o výživnom, kedy otec udával, že pracuje na skrátený pracovný čas a jeho priemerný čistý príjem je cca 105,- eur mesačne, popritom má príjem z brigád vo výške 80,- - 100,- eur mesačne, vychádzajúc tak z vlastných tvrdení otca v konaní pred Okresným súdom Martin, ktoré prebiehalo pod sp. zn. 19P/235/2015. Príjem otca od poslednej úpravy výživného sa niekoľkonásobne zvýšil a odôvodňuje zvýšenie výživného, ktoré je otec povinný platiť navrhovateľke, na sumu 170,- eur mesačne.
18. Zvýšené výživné tak zodpovedá potrebám navrhovateľky, ako aj možnostiam a schopnostiam otca s prihliadnutím na vyživovaciu povinnosť zo strany matky.
19. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, vrátane súvisiacich výrokov o dlžnom výživnom a o trovách konania. Odvolací súd ho preto potvrdil.
20. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 52 CMP.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)