Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Cob-82-2019.pdf
PDF · 111.15 KB
Case nature
Area
Subarea
15Cob/82/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Grösslingova 77, 824 68 Bratislava, IČO: 31 351 026, zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: C.. S. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX/XX, XXX XX W., zastúpená: Mgr. Zuzana Slováková, advokátka, so sídlom Ul. 29 augusta 32/B, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 416 043, o zaplatenie 585,53 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 19C/45/2018 - 160 zo dňa 18. 03. 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 19C/45/2018 - 160 zo dňa 18. 03. 2019 p o t v r d z u j e.
Odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 2 ods. 1 zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 186/2009 Z. z.“), § 387 ods. 1, ods. 2, § 397 Obchodného zákonníka, čl. 8, § 132 ods. 1, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2, § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 154 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v časti trov konania s poukazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.
3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 585,53 eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou ako finančnou agentkou uzavrel dňa 12. 12. 2012 v súlade s § 652 a nasl. Obchodného zákonníka zmluvu o finančnom sprostredkovaní, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala realizovať činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv v oblasti stavebného sporenia v rozsahu stanovenom zákonom č. 186/2009 Z. z. a žalobca sa zaviazal vyplácať žalovanej províziu. Dňa 19. 12. 2012 podpísal žalobca so žalovanou osobitnú zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny, ktorej platnosť bola viazaná na existenciu zmluvy o sprostredkovaní. Nábehová odmena je svojou povahou províziou za obchodné zastúpenie viazanou na počet uzavretých obchodov, a teda podlieha režimu zániku na províziu v zmysle § 662 Obchodného zákonníka. Nábehová odmena sa vyplácala mesačne a bola rovná rozdielu, ktorý vznikol odpočítaním mesačného príjmu finančného agenta od sumy 600 eur. Vrátenie nábehovej odmeny je upravené v čl. VII ods. 1 zmluvy o nábehovej odmene. Žalobca si voči žalovanej uplatnil titulom vrátenia nábehových odmien sumu vo výške 585,53 eura, pričom jeho nárok vznikol podľa čl. VII ods. 1 písm. a/ bod I zmluvy o nábehovej
odmene, t. j. z dôvodu stornovania viac ako 50 % poistných zmlúv v životnom poistení uzatvorených v sledovanom nábehovom období od uplynutia 24 mesiacov od začiatku prvého mesiaca nábehového plánu. Keďže boli stornované všetky poistné zmluvy, vznikol žalobcovi nárok na vrátenie 100 % z celkovej vyplatenej nábehovej odmeny, ktorý predstavuje sumu vo výške 585,53 eura. Zmluva o finančnom sprostredkovaní zanikla výpoveďou zo dňa 05. 03. 2014 zo strany žalobcu. Výpovedná lehota uplynula dňa 31. 05. 2014. Listom zo dňa 08. 08. 2014 doručeným dňa 15. 08. 2014 vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 585,53 eura v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Keďže žalovaná svoj peňažný záväzok neuhradila, žalobca si uplatnil aj nárok na úrok z omeškania v sadzbe 8,15 % ročne z dlžnej sumy počnúc dňom 31. 08. 2014 do zaplatenia. Dňa 15. 03. 2018 vydal Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz č. k. 19Up/149/2018 - 0, proti ktorému podala žalovaná v zákonnej lehote odpor dôvodiac, že žalobca ako ďalšia zmluvná strana si už rovnakú pohľadávku uplatnila v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 28Cb/69/2017, pričom v predmetnom konaní došlo k uzavretiu dohody o urovnaní o vrátení nábehovej odmeny podľa čl. VI ods. 1 písm. a/ bod I zmluvy o nábehovej odmene. Na základe dohody o urovnaní žalovaná uhradila spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s. dohodnutú sumu a spoločnosť Wüstenrot poisťovňa, a. s. vzala žalobu v celom rozsahu späť, na základe čoho bolo konanie právoplatne zastavené. V článku II bod 4 dohody sa Wüstenrot poisťovňa, a. s. zaviazala, že si v budúcnosti nebude voči žalovanej uplatňovať žiadne nároky vyplývajúce zo žalovanej pohľadávky vrátane jej príslušenstva. Žalovaná má za to, že nárok si už v konaní uplatnila Wüstenrot poisťovňa, a. s., pričom tento nárok už bol vysporiadaný a urovnaný, preto zanikol, a to bez ohľadu na to, či tento žiada žalobca alebo Wüstenrot poisťovňa, a. s. Žalovaná ďalej uviedla, že stornovanie sa má týkať poistných zmlúv v oblasi životného poistenia. V danom prípade je však žalobcom stavebná sporiteľňa, v mene ktorej a ani v prospech ktorej nie je možné uzatvárať zmluvy z oblasti životného poistenia. Uvedené potvrdzuje aj samotný žalobca, ktorý v prvom odseku odôvodnenia žaloby uvádza, že žalovaná sa zaviazala realizovať činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv v oblasti stavebného sporenia. Toto preukazuje tiež skutočnosť, že žalobca ako dôkaz pripojil provízny výkaz Wüstenrot poisťovňa, a. s., nie provízny výkaz žalobcu, ako aj vyčíslenie provízií, kde sa ako dôvod zániku poistných zmlúv uvádza neplatenie poistného, nie neplatenie sporenia. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok titulom stornovania poistných zmlúv v oblasti životného poistenia, takýto nárok je absolútne nedôvodný. Žalobca v konaní nepredložil dostatok dôkazov na preukázanie svojich skutkových tvrdení, k žalobe neboli pripojené žiadne zmluvy, ktoré mali byť stornované, rovnako ako doklady, ktoré by preukazovali ich ukončenie, od čoho sa ďalej odvíja vrátenie nábehovej odmeny. So žalobou neboli predložené ani doklady preukazujúce vyplatenie nábehovej odmeny, a teda ak nie je preukázané vyplatenie nábehovej odmeny, nemohol žalobcovi vzniknúť ani nárok na jej vrátenie. Žalovaná tiež vzniesla námietku premlčania, pretože vznik nároku na vrátenie nábehovej odmeny je viazaný na stornovanie poistných zmlúv, pričom podľa žalobcom pripojeného vyčíslenia mali zmluvy zaniknúť ku dňu 22. 06. 2013 a ku dňu 20. 07. 2013, a preto premlčacia doba na vrátenie provízií uplynula 22. 06. 2017 a dňa 20. 07. 2017, teda žalovaný nárok je premlčaný a nemožno ho priznať. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že z ustanovenia čl. 2 ods. 1 zmluvy o finančnom sprostredkovaní je zrejmé, že žalovaná vykonávala činnosť týkajúcu sa uzatvárania poistných zmlúv výhradne pre Wüstenrot poisťovňu, a. s. a činnosť týkajúcu sa zmlúv o stavebnom sporení výhradne pre žalobcu. Z tohto dôvodu žalobca ako aj Wüstenrot poisťovňa, a. s. žalovanej poukazovali provízie, výkonnostné odmeny i nábehové odmeny, na ktoré jej vznikol nárok. Uvedené tvrdenie vyplýva z čl. V ods. 2 zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny, podľa ktorého sa nábehová odmena vypláca tak, že 60 % vyplatí poisťovňa a 40 % vyplatí stavebná sporiteľňa. Z predloženého vyčíslenia nábehovej odmeny jednoznačne vyplýva, že žalovanej bola vyplatená nábehová odmena spolu vo výške 1 463,83 eura, pozostávajúca z nábehovej odmeny vo výške 878,30 eura za Wüstenrot poisťovňu, a. s. a nábehovej odmeny vo výške 585,53 eura za žalobcu. Wüstenrot poisťovňa, a. s. si svoj nárok voči žalovanej uplatnila žalobou zo dňa 12. 06. 2017, v ktorom konaní podaním zo dňa 27. 09. 2017 vzala žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu uzatvorenia dohody o urovnaní. Ohľadne vznesenej námietky premlčania žalobca uviedol, že nárok bol uplatnený včas a považuje za správne na daný právny vzťah aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu v zmysle § 397 Obchodného zákoníka. Žalovaná v duplike zotrvala na vznesenej námietke premlčania, ako aj na tvrdeniach, že žalobca v konaní nepredložil dostatok dôkazov na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pretože k žalobe neboli pripojené žiadne zmluvy, ktoré mali byť stornované, rovnako tak doklady, ktoré by preukazovali ich ukončenie, od čoho sa ďalej odvíja vrátenie nábehovej odmeny, neboli tiež predložené doklady preukazujúce vyplatenie nábehovej odmeny. Doklady, ktoré žalobca pripojil k svojmu vyjadreniu, nie sú čitateľné, a preto sa k nim žalovaná nevie relevantne vyjadriť. Žalovaná spochybnila tiež pravosť
dokladov, ktoré žalobca predložil ako „výňatky zo súborov, ktoré boli Národnou bankou Slovenska spracované“. Právny zástupca žalobcu sa k duplike vyjadril v podaní doručeným súdu dňa 27. 11. 2018, v ktorom zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a žiadal, aby súd žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal k náhrade trov konania. Za účelom prejednania sporu súd nariadil pojednávanie, na ktoré predvolal obe strany sporu cestou právnych zástupcov. Právny zástupca žalobcu ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a vyjadril súhlas, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti. Právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní uviedla, že žalobkyňa považovala nároky vyplývajúce z predmetnej zmluvy o finančnom sprostredkovaní za vysporiadané, a to titulom dohody o urovnaní, ktorú uzatvorila Wüstenrot poisťovňa, a. s. dňa 26. 09. 2017, nárok žalobcu považuje za premlčaný, pričom začatie plynutia premlčacej doby by sa malo odvodzovať od zániku konkrétnych poistných zmlúv medzi poisteným a poisťovňou. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Obo/93/2008, v ktorom Najvyšší súd SR v obdobnej veci konštatuje, že „pre plynutie premlčacej doby nerozhoduje doba vyplatenia provízie z uzavretých poistných zmlúv, ale doba, kedy došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi poisteným a poisťovňou, ak zmluvný vzťah netrval dlhšie ako 25 mesiacov“. Poukázala na ďalšie rozpory v žalobe a pripojených dôkazoch. V konaní nebolo preukázané aké poistné zmluvy boli uzavreté, a teda nebolo preukázané, že došlo k stornovaniu viac ako 50 % zo všetkých poistných zmlúv. V konaní boli doložené nečitateľné, pravdepodobne poistné zmluvy, ako aj doklady, ktoré majú preukázať ich predčasné ukončenie, avšak konkrétne má ísť o poistné zmluvy, ktoré mali byť uzatvorené s pani I.. K. a s pánom S. S.. Ukončenie iných zmlúv preukazované nebolo. S poukazom na doklady označené ako vyúčtovanie provízií za mesiac február, marec, apríl 2013, na ktoré sa žalobca odvoláva, je zrejmé, že zmlúv bolo uzatvorených viac, pravdepodobne ďalšie štyri, čo dokopy predstavuje 6 poistných zmlúv, a teda 2 poistné zmluvy, ktoré mali zaniknúť, nepredstavujú z matematického hľadiska viac ako 50 % z celkového počtu uzavretých poistných zmlúv. V konaní nebolo preukázané vyplatenie nábehovej odmeny. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na ním vytvorený dokument, ktorý má byť pravdepodobne vyhovený v súvislosti s kontrolou NBS, je však podpísaný výlučne žalobcom, a teda nepredstavuje napr. výpis z účtu, ktorý by preukazoval vyplatenie tejto odmeny.
4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami na základe zmluvy o finančnom sprostredkovaní zo dňa 12. 12. 2012, uzavretej medzi Wüstenrot poisťovňou, a. s. (v zmluve označená ako poisťovňa), žalobcom (v zmluve označený ako stavebná sporiteľňa) a žalovanou (v zmluve označená ako finančný agent). Predmetom zmluvy bolo finančné sprostredkovanie v oblasti poisťovníctva a stavebného sporenia. Vznik nároku na výplatu mesačnej nábehovej alebo nadštandardnej odmeny, výšku nábehovej alebo nadštandardnej odmeny, podmienky ich vrátenia upravuje zmluva o poskytnutí nábehovej odmeny, ktorú uzavreli rovnako Wüstenrot poisťovňa, a. s. (v zmluve označená ako poisťovňa), žalobca (v zmluve označený ako stavebná sporiteľňa) a žalovaná (v zmluve označená ako finančný agent) dňa 19. 12. 2012. Podľa čl. III zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny, výška nábehovej odmeny sa určuje mesačne a je rovná rozdielu, ktorý vznikne odpočítaním mesačného príjmu finančného agenta od sumy 600 eur. V prípade nulového alebo záporného rozdielu nemá finančný agent nárok na nábehovú odmenu. Podľa čl. IV bod 1 zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny, finančnému agentovi vzniká nárok na mesačnú nábehovú odmenu vo výške podľa článku III tejto zmluvy, ak k poslednému kalendárnemu dňu sledovaného mesiaca splní produkčné podmienky stanovené nábehovým plánom tvoriacim prílohu č. 1 tejto zmluvy aspoň v minimálnom rozsahu určenom týmto plánom pre daný mesiac a mesačný príjem finančného agenta neprevyšuje sumu 600 eur. Podľa čl. V bod 1 zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny, nábehová odmena, na ktorú finančnému agentovi podľa tejto zmluvy vznikol za sledovaný mesiac nárok, je splatná do 30 kalendárnych dní od účtovnej závierky príslušného kalendárneho mesiaca. Podľa čl. V bod 2 zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny, nábehová odmena sa vypláca mesačne v prospech provízneho účtu finančného agenta vedeného osobitne poisťovňou a stavebnou sporiteľňou tak, že 60 % nábehovej odmeny vyplatí finančnému agentovi na jeho účet poisťovňa a 40 % nábehovej odmeny vyplatí finančnému agentovi na jeho účet stavebná sporiteľňa. Z pripojeného spisu Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 28Cb/69/2017 (predtým vec vedená pod sp. zn. 7Csp/42/2017) súd zistil, že voči žalovanej si spoločnosť Wüstenrot poisťovňa, a. s. uplatnila nárok na zaplatenie sumy vo výške 1 228,25 eura titulom vrátenia nábehových odmien v sume 878,30 eura, neprináležiacich odmien v sume 269,95 eura a výkonnostných odmien v sume 80 eur. V predmetnom spore bola súdu predložená dohoda o urovnaní zo dňa 26. 09. 2017, ktorou sa Wüstenrot poisťovňa, a. s. ako veriteľ a žalovaná ako dlžník dojednali na urovnaní záväzkov uvedených v čl. I uvedenej
dohody vrátane príslušenstva, t. j. nárokov, ktoré si Wüstenrot poisťovňa, a. s. uplatnila voči žalovanej v predmetnom súdnom konaní a tieto sa týkali vrátenia neprináležiacich provízií, výkonnostných odmien a nábehovej odmeny. V nadväznosti na dohodu o urovnaní Wüstenrot poisťovňa, a. s. ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 28Cb/69/2017 vzala žalobný návrh v celom rozsahu späť. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca poskytoval žalovanej peňažné plnenia v nadväznosti na uzavretú zmluvu o finančnom sprostredkovaní a zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny, ďalej mal preukázané oprávnenie žalobcu požadovať vrátenie odmeny žalovanou za splnenia zmluvne dojednaných podmienok, avšak splnenie podmienok pre vrátenie odmeny súd preukázané nemal. K samotnému vyplateniu nábehovej odmeny súd uviedol, že vyplatenie nábehovej odmeny mal preukázané s poukazom na tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaná dostatočne nespochybnila. Žalovaná v rámci procesnej obrany zdôrazňovala, že nárok považuje za nedôvodný aj preto, že žalobca v konaní nepredložil nijaký dôkaz potvrdzujúci vyplatenie odmeny žalovanej. Túto obranu súd vyhodnotil za nedostatočnú pre spochybnenie skutočnosti, že žalovanej žalobca odmenu vyplatil. Žalovaná v priebehu celého konania jednoznačne nepoprela, že odmena jej mala byť vyplatená, popierala len pravosť dokladov predložených žalobcom. Podľa názoru súdu, pokiaľ žalobca nemal žalovanej odmenu poskytnúť vôbec, teda nemalo vôbec dôjsť k jej vyplateniu, žalovaná by túto skutočnosť jasne uviedla už v podanom odpore, ďalej v replike, ako aj na pojednávaní. Žalovaná však vyplatenie odmeny ako takej nepoprela, namietala len listinné dôkazy predložené žalobcom, ktoré považovala za nedostatočné. V kontexte so žalobcom predloženými listinnými dôkazmi (výňatky zo súborov, ktoré boli Národnou bankou Slovenska spracované dňa 25. 02. 2013, 25. 03. 2013, 23. 04. 2013 spolu s popisom údajov k jednotlivým platbám a vyúčtovaním provízií za mesiace február 2013, marec 2013, apríl 2013 a tiež v kontexte s dohodou o urovnaní zo dňa 26. 09. 2017), mal súd preukázané, že na základe zmluvy o poskytovaní nábehovej odmeny nepochybne došlo k poskytnutiu plnenia v prospech žalovanej. S poukazom na čl. VII bod 1 zmluvy o poskytovaní nábehovej odmeny by žalobcovi vznikol nárok na vrátenie nábehovej odmeny za splnenia tam uvádzaných podmienok. Pokiaľ žalobca v tomto konaní odôvodňoval svoj nárok na vrátenie nábehovej odmeny s poukazom na stornovanie viac ako 50 % zo všetkých poistných zmlúv a v žalobe uvádzal, že stornovaných bolo 100 % poistných zmlúv, bol povinný tieto skutočnosti súdu preukázať. Žalobca predložil len protokoly o finančnom sprostredkovaní, poistky, výzvy na zaplatenie dohodnutého minimálneho poistného, oznámenie o zániku poistenia vo vzťahu ku klientom S. S. a I.. I. K., a to bez bližšej špecifikácie a popisu, pričom vôbec neuviedol, koľko zmlúv spolu malo byť za súčinnosti žalovanej uzavretých, a ktoré z nich boli stornované. Uvedenú skutočnosť namietala žalovaná v písomných podaniach a na pojednávaní, kde jej právna zástupkyňa uviedla, že uzavretých malo byť 6 poistných zmlúv, pričom stornovanie 2 z nich nepredstavuje 50 %. Žalobca vzhľadom na repliku žalovanej zo dňa 05. 11. 2018, ktorú prevzal dňa 12. 11. 2018, musel vedieť, že vec je sporná a pokiaľ mal záujem na namietané skutočnosti reagovať, mal možnosť tak urobiť v podanej duplike a na pojednávaní, prípadne požiadať o jeho odročenie, ak mal záujem tvrdenia žalovanej spochybňovať. Nič z uvedeného žalobca neučinil. Žalobca síce zaslal súdu vyjadrenie datované dňom 26. 11. 2018, v ktorom opakovane uviedol, že malo dôjsť k stornovaniu 100 % uzavretých poistných zmlúv, ani v tomto vyjadrení však bližšie nevymedzil, aké zmluvy mali byť stornované. S poukazom na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok predpokladaných v čl. VII bod 1 zmluvy o poskytovaní nábehovej odmeny pre vrátenie odmeny žalobcovi. Súd sa ďalej zaoberal vznesenou námietkou premlčania a na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, teda štvorročnú premlčaciu dobu. S tvrdeniami žalobcu o odvodzovaní začiatku plynutia premlčacej doby od zániku zmluvy o finančnom sprostredkovaní, t. j. od 31. 05. 2014 sa nestotožnil, keďže začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné stanoviť počnúc dňom, kedy mal žalobca prvýkrát možnosť požiadať žalovanú o vrátenie plnenia, ktorého sa domáha v tomto konaní, teda dňom, kedy malo dôjsť k splneniu podmienok predpokladaných v čl. VII bod 1 písm. a/ bod I zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny. Keďže žalobca nepreukázal zánik jednotlivých poistných zmlúv, nebolo možné v konaní jednoznačne ustáliť, kedy malo dôjsť k stornovaniu viac ako 50 % poistných zmlúv, resp. súd ani nemal preukázané, že k stornovaniu uvedeného množstva zmlúv vôbec došlo. Nakoľko súd nemal preukázané, že žalobca má voči žalovanej nárok na vrátenie nábehovej odmeny, nie je možné, aby bol tento nárok premlčaný, keď z vykonaného dokazovania mal súd za to, že nárok na vrátenie nábehovej odmeny žalobcovi ani nevznikol. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, preto žalobu zamietol a ďalej sa nezaoberal vysporiadaním jednotlivých nárokov medzi stranami na základe dohody o urovnaní zo dňa 26. 09. 2017, ktorú žalobca ani nepodpísal.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaná bola v konaní úspešná, zatiaľ čo žalobca nedosiahol žiadny materiálne merateľný úspech, súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %).
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Poukázal na to, že žalovanej sa na splnenie produkčných podmienok a následné vyplatenie nábehovej odmeny započítalo uzavretie dvoch poistných zmlúv v oblasti investičného životného poistenia, a to poistnej zmluvy č. 110088934 a č. 110094156 a dvoch zmlúv v oblasti stavebného sporenia. Podotkol, že v súlade s čl. VII ods. 1 písm. a/ bod I má žalobca nárok na vrátenie storna nábehovej odmeny len v prípade, že dôjde k stornovaniu viac ako 50 % zo všetkých poistných zmlúv v oblasti životného poistenia, ktorých sprostredkovanie sa finančnému agentovi započítalo na splnenie produkčných podmienok. To znamená, že nárok na vrátenie storna nábehovej odmeny podľa daného ustanovenia je viazaný iba na zánik poistných zmlúv a nie na zánik zmlúv stavebného sporenia. Keďže došlo k zániku všetkých poistných zmlúv, ktorých sprostredkovanie sa započítalo na splnenie produkčných podmienok a následné vyplatenie nábehovej odmeny, vznikol nárok na vrátenie 100 % z vyplatenej nábehovej odmeny podľa čl. VII odsek 1 písm. a/ bod I zmluvy o nábehovej odmene, t. j. z dôvodu stornovania viac ako 50 % poistných zmlúv v životnom poistení uzatvorených v sledovanom nábehovom období do uplynutia 24 mesiacov od začiatku prvého mesiaca nábehového plánu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vôbec neuviedol, koľko zmlúv malo byť uzavretých a koľko bolo stornovaných a iba nekriticky prevzal tvrdenia žalovanej. Žalovaná až na pojednávaní, v nadväznosti na žalobcom predložené výpisy, poukázala na to, že údajne došlo k uzatvoreniu ďalších štyroch zmlúv, pričom zo strany žalobcu bola predložená poistná dokumentácia iba k dvom uzatvoreným zmluvám. Prvoinštančný súd sa stotožnil s uvedeným tvrdením bez toho, aby zo strany žalovanej bolo preukázané, že došlo k uzatvoreniu ďalších poistných zmlúv v oblasti životného poistenia, keďže len ich uzatvorenie a prípadný zánik má vplyv na vznik nároku na vrátenie storna nábehovej odmeny podľa čl. VII ods. 1 písm. a/ bod I. Údajné ďalšie štyri zmluvy, na ktoré poukazuje žalovaná, sú zmluvy stavebného sporenia, čo jednoznačne vyplýva z výpisov. Žalobca v konaní preukázal, že došlo k uzatvoreniu iba dvoch poistných zmlúv v oblasti životného poistenia, a to predložením celej poistnej dokumentácie k daným zmluvám. Žalobca mal preto legitímne za to, že jeho skutkové tvrdenia neboli relevantne spochybnené a nie je osobitne potrebné tieto ďalej preukazovať. Súd prvej inštancie však ad absurdum následne žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania zániku všetkých uzatvorených zmlúv napriek tomu, že žalobca tak v konaní urobil. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.
6. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho preskúmaní zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu (§ 380 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu vo veci samej sú takmer totožné s námietkami, ktoré vo svojich písomných podaniach uplatnil už pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol pritom
starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP. Keďže ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
11. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania zániku všetkých uzatvorených zmlúv. Mal za to, že sa súd nekriticky priklonil k tvrdeniam žalovanej o údajnom uzatvorení ďalších štyroch zmlúv, hoci poistná dokumentácia bola pripojená len k dvom uzatvoreným zmluvám. Žalovaná podľa názoru žalobcu jeho skutkové tvrdenia relevantne nespochybnila, a preto ich nebolo potrebné ďalej osobitne preukazovať. S týmto konštatovaním žalobcu sa však odvolací súd nestotožnil. V zmysle čl. VII ods. 1 písm. a/ bod I zmluvy o poskytnutí nábehovej odmeny má žalobca nárok na vrátenie storna nábehovej odmeny v rozsahu 100 % v prípade, že dôjde k stornovaniu viac ako 50 % zo všetkých poistných zmlúv v oblasti životného poistenia, ktorých sprostredkovanie sa finančnému agentovi započítalo na splnenie produkčných podmienok. Žalobca v podanej žalobe a ani v žiadnom svojom písomnom vyjadrení bližšie nešpecifikoval, ktorých poistných zmlúv zo životného poistenia by sa vrátenie storna nábehovej odmeny malo týkať. V súdnom spise sa síce nachádzajú fotokópie návrhov dvoch poistných zmlúv, tie sú však natoľko nečitateľné, že z nich nie je možné zistiť ich obsah a už vôbec nie to, že uzavretie týchto zmlúv mala sprostredkovať práve žalovaná. Nečitateľnosť týchto listín pritom žalovaná v konaní opakovane namietala. Za daného skutkového stavu preto nebolo možné verifikovať uzavretie týchto zmlúv formou sprostredkovania zo strany žalovanej a ani stotožniť vyplatenie nábehovej odmeny v príslušnej výške s týmito poistnými zmluvami, ku ktorých zániku a následnému stornovaniu malo dôjsť v období dvoch rokov od prvého dňa prvého sledovaného mesiaca.
12. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bola úspešnou stranou žalovaná, mala by proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanej však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto jej nárok na ich náhradu odvolací súd nepriznal.
14. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).