Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_6Csp-165-2017.pdf
PDF · 134.34 KB
Case nature
Area
Subarea
6Csp/165/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa v právnej veci žalobcu: X. C., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX/XX, M., právne zastúpená Podhorský & Partners, s.r.o., Advokátska kancelária, IČO: 46 962 000, so sídlom Zámocká 35, 811 01 Bratislava proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava v konaní o zaplatenie 2.541,30 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2.541,30 eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.541,30 eur od 15.9.2017 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Priznáva žalobkyni náhradu trov konania, ako aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou žalobou podanou na tunajší súd dňa 5.5.2017 domáhala zaplatenia sumy 2.541,30 eur s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
2. Okresný súd dňa 10.10.2018 rozhodol rozsudkom a zaviazal prvým výrokom žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.541,30 eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.541,30 eur od 15.9.2017 do zaplatenia; druhým výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a tretím výrokom priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Žalovaný proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie a Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 25Co/3/2019 zo dňa 22.8.2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a III. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa skutkovými okolnosťami rozhodnými pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby a jej dĺžky trvania a vyhodnotiť tvrdenia žalobkyne o potrebnosti aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, či tieto tvrdenia vyplývajú aj z dôkazov označených alebo predložených k predmetným tvrdeniam žalobkyne. Odvolací súd poukázal a uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v uznesení sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018. Odvolací súd uviedol, že žalobca musí preukázať, že v čase, kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej a vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota.
5. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu podal vyjadrenie dňa 6.11.2019, v ktorom poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3306/2007. Podľa názoru žalovaného žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach, z ktorých by mohla vyvodiť ním uplatňovaný nárok, dozvedela z podania vedľajších účastníkov zo dňa 26.6.2014, resp. 9.9.2014. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa však najneskôr dozvedela o takýchto skutkových okolnostiach z rozsudku sp. zn. 2C/96/2014 zo dňa 22.11.2014. Žalovaný uviedol, že zákonná úprava neviaže vznik vedomostí o bezdôvodnom obohatení na rozhodnutie súdu, čo v prejednávanej veci znamená, že už z podania vedľajšieho účastníka pôvodného sporu doručeného žalobkyni dňa 13.9.2014, žalobkyňa získala vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno právo na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodiť. Žalovaný má zato, že žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach, z ktorých by mohla vyvodiť ňou uplatňovaný nárok, dozvedela z podania vedľajších účastníkov zo dňa 26.6.2014, resp. 9.9.2014, avšak najneskôr sa mohla žalobkyňa dozvedieť o takýchto skutkových okolnostiach z rozsudku zo dňa 22.11.2014 sp. zn. 2C/96/2014. Teda subjektívna premlčacia doba pre podanie žaloby na uplatnenie tvrdeného nároku, podľa názoru žalovaného uplynula najneskôr dňa 27.11.2016. Tvrdenie žalobkyne, že v prejednávanej veci sa má aplikovať desaťročná objektívna premlčacia doba, žalovaný odmietol. Úmysel žalovaného podľa žalobkyne spočíva v tom, že v úverovej zmluve bola dojednaná úroková sadzba 68,81 %. V tomto smere žalovaný poukázal, že relevantná právna úprava v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere určila maximálnu hodnotu odplaty za spotrebiteľský úver a tá dojednaním uvedenej úrokovej sadzby prekročená nebola. Zároveň na základe kontrolného posúdenia Slovenskej obchodnej inšpekcie vykonaného dňa 16.10.2009 bola konštatovaná správnosť určenia výšky odplaty a dodržanie obmedzení určených právnym poriadkom, pokiaľ ide o maximálnu hodnotu. Žalovaný poukázal na údaje zverejnené na internetovej stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky o maximálnej výške odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru vypočítanej zo súhrnných údajov o novo poskytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2008 podľa Nariadenia vlády platné pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.11.2008 do 18.2.2009, kedy bola pre úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov do výšky 50.000,- Sk (1.659,07 eur) v hodnote 69,84 %. Dohodnutá výška odplaty v predmetnej zmluve o revolvingovom úvere je 68,81 % a teda dohodnutá výška bola nižšia ako maximálna prípustná hodnota odplaty určená nariadením vlády, čím bola súladná s právnym poriadkom. Preto žalovaný tvrdí, že nekonal v úmysle získať bezdôvodné obohatenie a tvrdenie žalobkyne je v tomto smere skutkovo i právne nedôvodné.
6. Žalobkyňa vo svojich vyjadreniach zo dňa 4.11.2019, 17.4.2020 uviedla, že dňa 13.2.2009 uzatvorila v postavení dlžníka a žalovaný v postavení veriteľa zmluvu o revolvingovom úvere. S poukazom na absenciu všetkých nevyhnutných náležitostí zmluvy predpokladaných zákonom o spotrebiteľských úveroch bola zmluva v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/96/2014 vyhodnotená ako bezúročná a bez poplatkov. Bezdôvodné obohatenie vzniklo na základe právneho úkonu, ktorý bol čiastočne neplatný. Neplatnosť zmluvy sa týkala nároku žalovaného v uvedenom konaní, na úhradu úrokov z omeškania a poplatkov spojených s poskytnutím úveru. Pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňa uviedla vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, že rozhodným okamihom je vykonanie úhrady splátky prevyšujúcej plnenie žalovaným titulom zmluvy. Táto úhrada bola vykonaná dňa 14.12.2010. Posledná úhrada vykonaná žalobkyňou bola vykonaná dňa 25.10.2013. Teda v období od 14.12.2010 až do 25.10.2013 sa žalovaný bezdôvodne obohatil, pretože žalobkyňa preplácala sumu finančných prostriedkov jej poskytnutých žalovaným. Toto obdobie je rozhodné pre plynutie objektívnej premlčacej doby. Vo vzťahu k úmyslu žalovaného obohatiť sa na úkor žalobkyne žalobkyňa zotrváva na svojej argumentácii o nutnosti aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej dobe. Uviedla, že žalovaný dojednal vedome v zmluve o úvere so žalobkyňou úrokovú sadzbu vo výške 68,81 % ročne. Má zato, že žalovaný tak urobil s úmyslom sa v budúcnosti obohatiť na žalobkyni. Vedomým konaním žalovaného, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nemožno poskytnúť ochranu v podobe záveru neúmyselného konania žalovaného. Žalovaný je subjekt, ktorého predmetom podnikania je poskytovanie úverov a iných pôžičiek. Žalovaný má v postavení podnikateľa s odkazom na Zákon o spotrebiteľských úveroch postupovať s odbornou starostlivosťou a žalobkyňa zastáva názor, že pod pojem konať s odbornou starostlivosťou je nevyhnutné zahrnúť aj vedomosť právnej úpravy vzťahujúcej sa na predmet podnikania žalovaného. Žalobkyňa uviedla, že pokiaľ by sa pripustil opačný názor, teda, že podnikateľ nemá povinnosť poznať a postupovať v intenciách zákona, bola by narušená právna istota v rámci zmluvných vzťahov. Poukázala na to, že zo zákona o spotrebiteľských úveroch jasne a zrozumiteľne vyplýva, aké náležitosti mám mať spotrebiteľská zmluva o úvere a aké následky sú spojené s nedodržaním týchto zmluvných ustanovení. S odkazom na jasne vymedzené následky spojené s dojednaním úrokov vo výške 68,81 % ročne a s nedodržaním zákonných
ustanovení zmluvy, nemožno v žiadnom prípade konanie žalovaného posúdiť ako nedbanlivostné. Podľa názoru žalobkyne, žalovaný musel mať vedomosť, že ním predložená spotrebiteľská zmluva, ktorej obsah už žalobkyňa z jej postavenia spotrebiteľa nemala možnosť nijako ovplyvniť, nespĺňa náležitosti zákona a je dokonca priamo v rozpore s dobrými mravmi. Konanie žalovaného považuje žalobkyňa za vedomú činnosť už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kde konal v rozpore so zákonom, dokonca si žalovaný uplatnil na súde nárok, ktorý bol zjavne v rozpore s dobrými mravmi, a to v priamom úmysle obohatiť sa. Žalobkyňa má zato, že žalovaný vedome dohodol v zmluve neprijateľné obchodné podmienky. K plynutiu premlčacej subjektívnej doby žalobkyňa uviedla, že hoci v konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/96/2014 bol vydaný rozsudok dňa 27.11.2014, ktorým poskytnutý úver bol vyhodnotený ako bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa nebola prítomná na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku. Uviedla, že i v prípade, ak by bola prítomná pri vyhlásení rozsudku, vzhľadom na skutočnosť, že je laik a teda neznalá práva, právne posúdenie Okresného súdu Stará Ľubovňa by nedokázala správne vyhodnotiť a nebola by pre neznalosť právnej úpravy spôsobilá dospieť k záveru, že jej vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa má zato, že práve neznalosť práva zneužil žalovaný, keď od nej prijal plnenie nad rámec poskytnutého úveru. O dôvodoch zakladajúcich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa dozvedela až dňa 22.2.2017, kedy jej táto skutočnosť bola oznámená jej právnym zástupcom. V tejto súvislosti poukázala i na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/22/2018, podľa ktorého rozhodný okamih pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je okamih skutočného oznámenia právneho posúdenia zo strany zvoleného právneho zástupcu. Žalobkyňa si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila žalobou doručenou súdu dňa 5.5.2017 a teda pred uplynutím tak objektívnej, ako i subjektívnej premlčacej doby. Žalobkyňa poukázala i na návrh Krajského súdu v Prešove, ktorý podal Súdnemu dvoru Európskej únie návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C-485/2019 a taktiež vo vzťahu k plynutiu subjektívnej premlčacej doby žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa 16.1.2013.
7. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 15.5.2020 zotrval na tom, že o skutkových okolnostiach uplatneného nároku sa žalobkyňa dozvedela z rozsudku 2C/96/2014. Žalovaný uviedol, že s tvrdením o plynutí subjektívnej premlčacej doby dňom 22.2.2017, je potrebné dať do pozornosti, že zastupovaním advokátom JUDr. Podhorským sa žalobkyňa mohla dať zastupovať počas konania 2C/96/2014 alebo po vyhlásení rozsudku, nakoľko rovnaký zástupca JUDr. Podhorský zastupoval aj vedľajšieho účastníka. Žalovaný má ďalej zato, že „poradenstvo“ pred podaním žaloby žalobkyňa získala už z rozsudku 2C/96/2014, kde je uvedené, že uhradila viac, ako jej bolo poskytnuté a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný uviedol, že ak by sme pripustili tvrdenie žalobkyne v jej podaniach, potom by zrejme malo platiť, že subjektívna premlčacia doba začne plynúť od subjektívne manipulovateľného dátumu. Právny poriadok na žiadnom mieste nespája plynutie subjektívnej premlčacej doby s tým, kedy si subjekt vyhľadá advokáta. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/746/2015.
8. Vo vyjadrení zo dňa 27.5.2020 právny zástupca žalobkyne namietal tvrdenia žalovaného a uviedol, že žalobkyňa sa dlhodobo zdržiava v zahraničí a nebol jej známy obsah vyjadrení vedľajších účastníkov. Súčasne žalobkyňa vôbec nerozumela, prečo ju žalovaný v pôvodnom konaní žalobca žaloval a už vôbec nevedela ustáliť, že by mala nejaký nárok voči žalovanému. Ďalej uviedla, že informácie obsiahnuté v rozsudku, ktoré sa dostali do jej dispozície, nemožno stotožňovať s reálnou možnosťou žalobkyne o skutočnosti, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Uviedla, že je právne neznalá a preto aj právne inštitúty uvedené v rozsudku bez bližšieho vysvetlenia nič nehovoria. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že aktuálny právny zástupca zastupoval v konaní aj vedľajšieho účastníka č. 2 a už z vyjadrenia vedľajšieho účastníka č. 2 vyplývali skutočnosti, na základe ktorých mohla žalobkyňa nadobudnúť vedomosť o jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa uvádza, že v konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/96/2014 nebola právne zastúpená a hoci vedľajší účastník č. 2 zastúpený jej aktuálnym právnym zástupcom podal súdu podanie, z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce jej nárok na bezdôvodné obohatenie, z tohto vyjadrenia nevyplývajú žiadne konkrétne skutkové tvrdenia preukazujúce výšku bezdôvodného obohatenia. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka bolo všeobecné bez uvedenia konkrétnej sumy, o ktorú sa mohol obohatiť žalovaný. Z textu vyjadrenia žalobkyňa pre neznalosť právnych inštitútov nerozumela a súčasne nemala vedomosť, že by jej mohol vzniknúť konkrétny nárok v konkrétnej výške na vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorom sa dozvedela až po osobnom vysvetlení zo strany jej právneho zástupcu dňa 22.2.2017. Žalobkyňa zastáva názor, že pre ustálenie počiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutné vymedziť okamih, kedy sa dotknutý subjekt skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení na jeho úkor, čo v danom prípade bolo až po osobnej porade žalobkyne s jej právnym zástupcom v roku 2017, kedy mu udelila splnomocnenie na zastupovanie v konaní. Teda rozhodným okamihom pre posúdenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je skutočná vedomosť žalobkyne o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor a kto sa na jej úkor obohatil a nielen predpokladaná vedomosť, kedy sa mohla dozvedieť o týchto skutočnostiach. V tejto súvislosti poukázala na Nález Ústavného súdu III. ÚS 43/2020.
9. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa žalovaný a právny zástupca žalovaného nezúčastnili, svoju neprítomnosť ospravedlnil. Právny zástupca žalobkyne zotrval na svojej skutkovej i právnej argumentácii a neprítomnosť žalobkyne ospravedlnil z pracovných dôvodov, nakoľko táto pracuje v zahraničí, netrval na výsluchu žalobkyne v konaní.
Súd vykonal opätovné dokazovanie v rozsahu nariadeným odvolacím súdom a v rozsahu návrhov strán sporu a za preukázané skutkové tvrdenia súd považuje: 10. Žalobkyňa so žalovaným uzatvorili dňa 13.2.2009 zmluvu o revolvingovom úvere na základe, ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.659,70 eur a revolvingový úver vo výške 821,42 eur. Dňa 10.2.2014 podal žalovaný žalobu na súd o zaplatenie sumy 100,89 eur s prísl. a konanie bolo vedené Okresným súdom Stará Ľubovňa pod sp. zn. 2C/96/2014. Do tohto konania vstúpil ako vedľajší účastník č. 1 na strane žalovanej (v tomto konaní žalobkyne) Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ dňa 26.6.2014. Následne podaním doručeným súdu dňa 9.9.2014 vstúpil do konania ako vedľajší účastník č. 2 na strane žalovanej Občianske združenie všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré podalo vyjadrenie vo veci mailovým podaním doručeným súdu dňa 26.11.2014. Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/96/2014 zo dňa 27.11.2014 bola žaloba zamietnutá, žalovanej neboli priznané náhrady trov konania a žalobca bol povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi v 1. rade náhradu trov konania a vedľajšiemu účastníkovi v 2. rade náhrada trov konania nebola priznaná. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.2.2015 okrem výroku III. t.j. výroku o zaplatení trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Predmetný rozsudok si prevzala žalobkyňa dňa 21.1.2015.
11. Oznámením o vstupe Občianskeho združenia slovenských spotrebiteľov AZ ako vedľajšieho účastníka č. 1 na strane odporcu (v tomto konaní žalobkyne) v konaní sp. zn. 2C/96/2014 zo dňa 18.6.2014 doručené súdu dňa 26.6.2014 (č.l. 34). Z tohto podania nevyplýva právne posúdenie prejednávanej veci zo strany vedľajšieho účastníka č. 1. Oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka č. 1 bolo doručené v tomto konaní žalobkyni dňa 24.7.2014. Taktiež z oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka č. 2 Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, právne zastúpený JUDr. Patrikom Podhorským zo dňa 4.9.2014 doručené súdu dňa 9.9.2014, taktiež nevyplýva právne posúdenie veci, ide iba o oznámenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Predmetné oznámenie o vstupe bolo doručené žalobkyni dňa 29.9.2014. Vedľajší účastník č. 2 Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, zastúpený JUDr. Patrikom Podhorským podal vo veci 2C/96/2014 vyjadrenie vo veci, v ktorom poukazuje na bezdôvodné obohatenie v konaní žalobcu, vzniesol námietku premlčania, avšak súd konštatuje, že predmetné podanie bolo učinené emailovou formou doručené súdu dňa 26.11.2014. Toto emailové podanie vedľajšieho účastníka č. 2 nebolo doručené žalobkyni. Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozhodnutia rozsudku bolo dňa 27.11.2014 a žalobkyňa na ňom nebola prítomná. Žalobkyňa prevzala rozsudok sp. zn. 2C/96/2014 dňa 21.1.2015.
12. Z rozhodnutia Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/96/2014 má súd preukázané, že súd vyhodnotil, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, výške, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko v zmluve je uvedený len údaj o výške mesačnej splátky vrátane úrokov bez špecifikácie, koľko činí mesačne, istina, úrok a iné poplatky. V ďalšom odseku je uvedené, že dôvodom, aby predmetný úver bol bez úrokov a bez poplatkov je aj skutočnosť, že vzhľadom na súdom zistené rozpätie priemerných úrokových mier v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (do 14 % p.a.), žalobcom poskytnutá ročná úroková sadzba 68,81 % je jednoznačne úžernícky úmysel veriteľa a ako taká nemôže požívať súdnu ochranu a je nutné ju hodnotiť ako neprijateľnú odporujúcu dobrým mravom. Takéto prevýšenie v danom prípade je netolerovateľné zvlášť v spotrebiteľských zmluvách. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v tomto konaní žalovaný obchodná spoločnosť PROFI CREDIT, spol. s r.o. odvolanie, čo do výroku o zaplatení trov konania vedľajšieho účastníka a v odvolacom konaní bol preskúmavaný len výrok napadnutého rozhodnutia o trovách konania vedľajšieho účastníka v 1. rade.
Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia: 13. Podľa § 578 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) práva a povinnosti zaniknú uplynutím času, na ktorý boli obmedzené.
14. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
15. Podľa § 451 ods. 1 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
16. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
17. Podľa § 100 ods.1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 <http://www.epi.sk/zz/1964-40/znenie-20160701>).
18. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
19. Podľa § 107 ods. 1, ods. 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
20. Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
21. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
22. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
23. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
24. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
25. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
26. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
Súd dospel k záveru:
27. Súd riadiac sa závermi Krajského súdu v Prešove opätovne vec posúdil.
28. Na základe vyššie uvedeného je nesporné, že žalobkyňa v postavení dlžníka uzatvorila so žalovaným v postavení veriteľa úverovú zmluvu. Predmetná úverová zmluva bola predmetom posudzovania v konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/96/2014. Taktiež nesporné sú i závery uvedené v predmetnom rozhodnutí, ktoré konštatovalo, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti ustanovené zákonom č. 258/2001 Z.z. § 4 ods. 2 písm. g/ a j/, pričom absenciu týchto údajov citovaný zákon sankcionuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Naviac v uvedenom
rozhodnutí bol prijatý záver, že dojednané úroky v úverovej zmluve vo výške 68,81 % sú neprimerane vysoké a sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa princípom spoločenského poriadku a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Voči predmetnému rozhodnutiu žalovaný v tomto konaní podal odvolanie, avšak len čo do výroku o nahradenie trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť čo do výroku o zamietnutí žaloby, nepriznaniu žalovanej náhrady trov konania a nepriznaniu náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi v 2. rade dňa 7.2.2015. Teda súd konštatuje, že zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným bolo predmetom súdneho sporu, kde súd vyhodnotil predmetný zmluvný vzťah za spotrebiteľský, pričom úverová zmluva bola vyhodnotená ako bez poplatková a bezúročná tak, ako to je vyššie uvedené. Odvíjajúc sa od týchto nesporných skutočností súd uzatvára, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy a táto je neplatná v časti úrokoch a odplate. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2.225,49 eur a žalovanému zaplatila sumu 4.766,79 eur. Teda žalovaný by mal vrátiť žalobkyni sumu 2.541,30 eur, nakoľko sa o túto sumu obohatil na úkor žalobkyne.
29. Predmetom tohto konania je vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktoré podlieha premlčaniu a žalovaný vzniesol námietku premlčania vo vyjadrení zo dňa 25.9.2017 (č.l.25). Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna (§ 107 ods. 1 OZ) a objektívna (§ 107 ods. 2 OZ). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich uplatnenie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa jeho vedomostí o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, z ktorého vyplýva, že za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva pre vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Totožný je i názor českých právnych autorít napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3306/2007, ktorý uvádza, že v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci subjektívny moment, kedy oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, z ktorého bolo plnené, je neplatný.
30. Pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolnosti nie zo zmluvy, ale okolnosti z porušenia práva v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Teda nepostačujú pochybnosti, ale dozvedenie sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik z bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, odkedy sa subjekt dozvedieť mal a mohol s poukazom na to, že mal poznať právo, ale na okamih, kedy sa subjekt skutočne dozvedel, že na jeho úkor sa iný subjekt bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mal subjekt k dispozícii údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia. Teda, keď sa dozvedel, že právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov zo zmluvy nebol od začiatku daný. Relevanciu má teda to, odkedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nieže plnila. Už v podanej žalobe uviedla, že o tom, že sa na jej úkor obohatil žalovaný sa dozvedela až po porade s advokátom v čase prevzatia zastúpenia, teda dňa 22.2.2017.
31. Súd je toho názoru, že obrana žalovaného vo vzťahu k plynutiu subjektívnej premlčacej doby, pričom táto mala podľa názoru žalovaného začať plynúť od 13.9.2014, kedy žalobkyni boli doručené podania vedľajších účastníkov, resp. dňa 26.6.2014, resp. dňa 9.9.2014, táto obrana neobstojí. Ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania, podania vedľajších účastníkov v konaní 2C/96/2014 zo dňa 26.6.2014 a zo dňa 9.9.2014 - tieto podania neobsahovali skutočnosti, ktoré by mali odôvodňovať preukázanie dozvedenie sa skutočností, že žalovaný sa obohatil na úkor žalobkyne. Predmetné podania vedľajších účastníkov oznamujú vstup vedľajších účastníkov do konania bez bližšej a ďalšej argumentácie v spore. Podanie právneho zástupcu vedľajšieho účastníka Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov zo dňa 25.11.2014, ktoré už obsahovalo právne posúdenie, žalobkyni doručené nebolo. K argumentu, že najneskôr sa žalobkyňa dozvedela o skutkových okolnostiach o možnosti odôvodňujúcich podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia najneskôr z rozsudku zo dňa 22.11.2014 súd uvádza, že ani táto argumentácia žalovaného neobstojí. Z predmetného rozsudku sp. zn. 2C/96/2014 na strane 7 je uvedené: „Za takéhoto stavu súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Teda žalovaná je povinná zaplatiť iba sumu, ktorú si požičala. Na základe uvedeného potom súd ustálil, že žalovaná uhradila žalobcovi viac, ako jej bolo poskytnuté, keďže súd vyššie konštatoval, že úver poskytnutý žalovanej považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“ Z uvedeného podľa názoru súdu nevyplýva skutočnosť a poučenie žalobkyne, že je oprávnená domáhať sa súdnou cestou vydania bezdôvodného obohatenia a v akej výške. V uvedenom rozhodnutí je konštatované, že žalobkyňa zaplatila viac, ako mala. Preto súd zastáva ten názor, že k plynutiu subjektívnej premlčacej doby došlo až okamihom, kedy sa žalobkyňa dozvedela o skutočnosti, že došlo k obohateniu na jej úkor, kto sa na jej úkor obohatil a v akej výške, teda po porade s právnym zástupcom, dňa 22.2.2017. Žalovaný žiadnym spôsobom túto skutočnosť svojou argumentáciou nevyvrátil. Žaloba bola podaná na súd dňa 5.5.2017, teda bola podaná včas pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby.
32. K plynutiu objektívnej premlčacej dobe súd uvádza nasledovné: Objektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Občiansky zákonník rozlišuje trojročnú a desaťročnú objektívnu dobu. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Občianske právo nedefinuje právo pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej zložke. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. Definícia úmyselného zavinenia je obsiahnutá v ust. § 15 Trestného zákona.
33. Podľa § 15 Trestného zákona trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ: a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom alebo b) vedel, že svojim konaní môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s týmto uzrozumený. Preto v prípade skúmania úmyslu páchateľa je potrebné vždy skúmať vedomostnú zložku (či páchateľ vedel, že koná protizákonne) a vôľovú zložku (či chcel konať protizákonne). Právna teória trestného práva rozoznáva dve formy úmyselného zavinenia, a to úmysel priamy a úmysel nepriamy. Priamym úmyslom (dous directus) sa v zmysle § 15 písm. a/ Trestného zákona rozumie to, keď páchateľ chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Vedomostná zložka však nie je v tomto ustanovení riešená výslovne (ako pri nepriamom úmysle). Uvedené ustanovenie ale predpokladá, že ak chcel páchateľ porušiť alebo ohroziť chránený záujem, musel vedieť aj o tom, že bude konať protiprávne. Iná situácia však nastáva pri nepriamom úmysle (dolus indirectus). V tomto prípade páchateľ vie (vedomostná zložka), že svojim konaním ohrozí záujem chránený Trestným zákonom, avšak pre prípad, že sa tak stane, je s tým uzrozumený (vôľová zložka). Z tohto vyplýva, že páchateľ priamo nechce záujem ohroziť alebo porušiť, ale je uzrozumený s tým, že sa tak môže stať.
34. Z civilnoprávneho hľadiska pri bezdôvodnom obohatení nie je možné pri zavinení hovoriť o páchateľovi a o porušení alebo ohrození záujmov chránených Trestným zákonom. Analogicky sa tu však jedná o úmyselné získanie neoprávneného majetkového prospechu, ktorý v tomto prípade predstavuje úmyselné bezdôvodné obohatenie jedného subjektu na úkor druhého subjektu. Súdu prvej inštancie je známe, že v súčasnej v rozhodovacej praxi súdov sú rozdielne názory na posudzovanie nepriameho úmyslu pri získaní bezdôvodného obohatenia. Súd však zastáva ten názor, že v prejednávanom prípade je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správa poctivo. Žalovaný má v predmete činnosti tak, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým
spôsobom z vlastných zdrojov od 25.8.2003. Teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Je preto dôvodné predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením podstatných náležitostí vyžadovaných zákonom č. 258/2001 Z.z. v zmluve o spotrebiteľskom úvere tak, ako to bolo konštatované v rozhodnutí Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2C/96/2014 nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, a to pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus) tzv. nepriamy úmysel. Zákon č. 258/2001 Z.z. už od 1.1.2008 obsahoval povinnosť uvedenú v ust. § 4 ods. 2 písm. g/, j/, t.j. uvádzať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termín splatnosti istiny, úroku a iných poplatkov. Predmetná zmluva o úvere medzi stranami sporu bola uzatvorená 13.2.2009 a žalovaný podnikal v oblasti poskytovania úverov už viac ako 6 rokov, kedy po celý čas platila zákonná nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov v prípade absencie za zákonom uvedených náležitostí. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Súd zastáva názor, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy, keď nerešpektoval ustanovenia zákona slúžiacich na ochranu spotrebiteľa, tak takéto jeho konanie nemožno považovať za súladné s dobrými mravmi. Jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni a teda bol daný aj v čase, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ). Pre začiatok plynutia trojročnej, prípadne desaťročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie je skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká samotným prijatím plnenia, vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2758/2006 zo dňa 14.8.2007. V danom prípade desaťročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa prijatia plnenia presahujúceho sumu poskytnutého úveru žalovaným, t.j. dňom 14.12.2010, kedy žalobkyňa uhradila splátku č. 22 vo výške 101,41 eur. Žalobkyňa mala zaplatiť žalovanému 2.225,49 eur a teda úhradou splátky č. 22 dňa 14.12.2010 zaplatila viac ako mala a týmto dňom začala plynúť objektívna premlčacia doba. Je teda zrejmé, že žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej desaťročnej premlčacej doby (žaloba podaná na súd dňa 5.5.2017).
35. Na podporu uvedeného názor súdu na aplikáciu 10 ročnej premlčacej objektívnej doby súd poukazuje na množstvo rozhodnutí Krajského súdu v Prešove napr. sp. zn. 7Co/84/2011, sp. zn. 2Co/9/2012, sp. zn. 18Co/172/2018, sp. zn. 12Co/112/2019 zo dňa 20.2.2020, sp. zn. 8Co/67/2019 zo dňa 27.2.2020, sp. zn. 5Co/83/2019 zo dňa 14.5.2020, sp. zn. 22Co/18/2019 zo dňa 14.5.2020.
36. Súd ďalej poukazuje na písomné pripomienky komisie EÚ k návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Krajským súdom v Prešove vo veci Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-485/19, podľa ktorých článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením spotrebiteľa na základe nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie objektívnej premlčacej doby 10 rokov od momentu, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo, povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.
37. Vzhľadom na uvedené súd vyhovel žalobe v časti zaplatenia istiny 2.541,30 eur v plnom rozsahu. Zákonné úroky z omeškania súd priznal žalobkyni až deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému, kedy sa žalovaný dozvedel o požiadavke vydať bezdôvodné obohatenie. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 14.9.2017 a deň nasledujúci je 15.9.2017. V prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania súd žalobu zamietol už vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.10.2018, voči ktorému nebolo podané odvolanie a teda v tejto časti je konanie právoplatne už skončené.
O trovách konania súd rozhodol takto: 38. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
39. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
40. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
41. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech čo do istiny, súd tak v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 25Co/3/2019 zo dňa 22.8.2019 uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. Súd priznal náhradu trov odvolacieho konania žalobkyni, s poukazom na úspešný výsledok v konaní ako celku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch písomných vyhotoveniach.
Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.