Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_3To-45-2020.pdf
PDF · 109.71 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/45/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného L. F., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a iné, o odvolaní okresného prokurátora, obžalovaného a poškodeného T. G. proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9T/39/2018-523 zo dňa 26.11.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.07.2020 v Trnave, takto:
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania okresného prokurátora, obžalovaného L. F., nar. XX.XX.XXXX, a poškodeného T. G., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a j ú .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 9T/39/2018-523 zo dňa 26.11.2019 bol obžalovaný L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. M. U. XXX, uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,
že
obžalovaný v čase asi o 11.22 hod. dňa 01.08.2016, v katastrálnom území mesta Trnava, na ceste III/1295, v kilometri 5,0, ako vodič osobného motorového vozidla Mercedes- Benz E 220, EČ BL-755LH, jazdil v smere od obce Suchá nad Parnou na Trnavu, kde nesprávnou technikou jazdy prešiel s vozidlom do protismeru a čelne sa zrazil s oproti jazdiacim osobným motorovým vozidlom Škoda Felícia EČ HC-194BT, ktoré riadil v smere od Trnavy vodič R. G., v dôsledku zrážky oboch vozidiel došlo k mnohopočetným poraneniam a vnútornému krvácaniu u vodiča R. G., bytom W., ktorý na následky týchto poranení pri prevoze do nemocnice v čase o 12:38 zomrel, jeho spolujazdcom vo vozidle Škoda Felícia EČ HC-194BT a to T. F., bytom M. Q., bola spôsobená zlomenina 8. a 9. rebra vľavo, pneumothorax, obojstranné pomliaždenie pľúc, zlomenina 4. bedrového stavca, zlomenina priečnych výbežkov 2-4. bedrového stavca, tržná rana lakťa vpravo, zlomenina stehnovej kosti vľavo, zlomenina vonkajšieho členka vpravo s dobou liečenia 4 mesiace a L. B., bytom A., boli spôsobené zranenia a to zlomenina 2. rebra vľavo, pneumothorax, zlomenina hrudnej kosti, pomliaždenie pľúc, roztrhnutie sleziny 1. stupňa, tržná rana nosa, predkolenia a palca ľavej nohy, pomliaždenie a odrenina predkolenia vpravo, roztrhnutie predného krížového väzu kolena vľavo a roztrhnutie vnútorného menisku kolena vľavo s dobou liečenia 5 týždňov, pričom obvinený svojím konaním porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c), § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a to závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona a inému z nedbanlivosti spôsobil
ťažkú ujmu na zdraví a to závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona.
Za tieto skutky uložil okresný súd obžalovanému podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. l), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd zároveň obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe a podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona stanovil obžalovanému pri určení probačného dohľadu skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov. Zároveň okresný súd podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 51 ods. 4 písm. f) Trestného zákona obžalovanému uložil primeranú povinnosť spočívajúcu v príkaze osobne alebo písomne sa ospravedlniť poškodenému T. F., nar. XX.XX.XXXX v A., bytom M. Q. XXX. Okresný súd taktiež uložil obžalovanému podľa § 61 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu 8 rokov. O náhrade škody rozhodol okresný súd tak, že v zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodených L. B., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom A. X, T. F., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom M. Q. XXX, T. G., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom A. XXX, Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., IČO: 35 937 874, so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava - mestská časť Petržalka, Sociálnu poisťovňu, so sídlom: Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava a Dôveru zdravotnú poisťovňu, a.s., IČO: 35 942 436, so sídlom Einsteinova 25, s uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 523-526.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.07.2019 prijal vyhlásenie obžalovaného v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe, pričom vykonal dokazovanie súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že obžalovaný je ženatý, má dve deti. Obžalovaný uviedol, že je živnostníkom, jeho mesačný príjem je 0 eur, už tri roky od 01.08.2016, t.j. odo dňa nehody, je práceneschopný, má zranené obe ramená a kolená, nevie s nimi hýbať. Z výpisu registra priestupkov na obžalovaného okresný súd zistil, že obžalovaný má v zázname vedených 15 priestupkov pre porušenie pravidiel cestnej premávky riešené prevažne blokovými pokutami. Z evidenčnej karty vodiča vyplýva, že obžalovanému bolo uložených celkom šesť blokových pokút. Z odpisu registra trestov bolo zistené, že obžalovaný bol doposiaľ jedenkrát súdne trestaný a to ešte v roku 1998, avšak na páchateľa sa hľadí, akoby nebol súdne trestaný. Pretože obžalovaný sa dopustil spáchania skutkov na podklade obžaloby v jednočinnom súbehu, okresný súd mu ukladal trest podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na trestný čin z nich najprísnejšie trestný, t.j. podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona. Okresný súd zistil u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, preto súd pri ukladaní trestu postupoval podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona a trest ukladal v trestnej sadzbe od 2 do 5 rokov. Okresný súd pri ukladaní trestu prihliadol na trestnú minulosť obžalovaného, skutočnosť, že tento sa v minulosti dopúšťal priestupkov na úseku cestnej dopravy rôznej závažnosti, avšak obžalovaný nebol súdne trestaný. Rozhodujúcim kritériom pre okresný súd pri rozhodovaní o výške trestu bola skutočnosť, že ide o nedbanlivostný trestný čin. Obžalovaný sa poškodeným prítomným na hlavnom pojednávaní ospravedlnil, okrem poškodeného T. F., ktorý nebol prítomný na pojednávaní. Obžalovaný taktiež nahradil poškodenému L. B. náhradu škody vo výške asi 4.000,- eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe, ktorú súd ustanovil v trvaní 5 rokov. Zároveň obžalovanému uložil primeranú povinnosť spočívajúcu v príkaze osobne alebo písomne sa ospravedlniť poškodenému T. F.. Súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v trvaní 8 rokov. O náhrade škody poškodených rozhodol tak, že všetkých poškodených - L. B., T. F., T. G., Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., Sociálnu poisťovňu a Dôveru zdravotnú poisťovňu odkázal so svojimi uplatnenými nárokmi na náhradu škody na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019 (č.l. 532) odvolanie okresný prokurátor čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného. Obžalovaný, poškodený L. B. a splnomocnenec poškodeného T. G. si ponechali lehotu, avšak následne v zákonnej lehote podali odvolanie obžalovaný čo do výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu
na č.l. 537-539 ako aj poškodený T. G., ktorý odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu na č.l. 529-530.
Okresný prokurátor vo svojom odvolaní zo dňa 21.01.2020 (č.l. 532-533) uviedol, že vzhľadom na závažnosť spáchaného skutku a ťažký následok považuje uložený trest za príliš mierny, v rozpore so zásadami primeranosti trestu a jeho proporcionality ako aj v rozpore s požiadavkou ochrany spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. Poukázal na skutočnosť, že v čase spáchania skutku obžalovaný pracoval ako vodič - SZČO a teda ako vodič z povolania mal venovať zvýšenú pozornosť v cestnej premávke a mohol lepšie ako bežný vodič odhadnúť vzdialenosť auta poškodeného a predvídať, že mu vytvorí náhlu prekážku v jazde. Obžalovaný bol pred spáchaním skutku 15 krát priestupkovo postihnutý a uvedené nerešpektovanie pravidiel cestnej dopravy vyústilo do dopravnej nehody v dôsledku závažného porušenia povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. c), § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, pri ktorej obžalovaný spôsobil obzvlášť závažný následok a to smrť jedného človeka a ťažkú ujmu na zdraví ďalším dvom osobám.
Obžalovaný vo svojom odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu zo dňa 24.01.2020 (č.l. 537-539) uviedol, že sa nestotožňuje s výrokom súdu o treste, pretože súd nepriznal obžalovanému jednu poľahčujúcu okolnosť a to okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona s odôvodnením, že priznanie obžalovaného k spáchaniu skutku a s tým logicky súvisiace popísanie priebehu skutku bolo zohľadnené už pri priznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.06.2017 sp. zn. Tpj/55/2016 ohľadom zjednotenia otázky priznania/nepriznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l) a § 36 písm. n) Trestného zákona v prípade vyhlásenia viny obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo c) Trestného poriadku, podľa ktorého poľahčujúca okolnosť v podobe napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti vyžaduje, aby páchateľ pomáhal orgánom činným v trestnom konaní a súdu, avšak neznamená to, že páchateľ musí bezpodmienečne napomáhať všetkým dotknutým orgánom, ktoré sú príslušné na vykonávanie jednotlivých štádií trestného konania. Podľa obžalovaného neprihliadnutie súdu na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona je nezrozumiteľné, pretože obžalovaný tým, že vyhlásil vinu zo spáchania skutku, zároveň napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti. Súd má preto obžalovanému priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona a ukladať obžalovanému trest podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, teda podľa prevahy poľahčujúcich okolností, pri ktorom sa znižuje horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, teda v rozmedzí 2 až 4 roky. Výsledný trest by preto mal byť miernejší. Taktiež trest zákazu činnosti v trvaní osem rokov považuje vzhľadom na uvedené skutočnosti za neprimerane prísny. Poukázal taktiež na znalecký posudok znalca Expert Group a.s. zo dňa 17.10.2016 č. 123/2016, z ktorého vyplýva, že u nebohého R. G. bola zistená koncentrácia alkoholu krvi vo výške 0,57 ‰ a alkoholu v močí 0,14 ‰ a vzhľadom na zranenia poškodeného možno konštatovať, že zrejme nebol pripútaný, čo má význam pre spoluzavinenie dopravnej nehody. Z uvedených dôvodov navrhoval napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušiť a odsúdiť obžalovaného podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona na miernejší trest odňatia slobody a zároveň uložiť miernejší trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu.
Poškodený vo svojom odvolaní podanom prostredníctvom splnomocneného zástupcu zo dňa 03.12.2019 (č.l. 529-530) uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný a nie je spokojný s uloženým trestom. Smrťou jeho syna zavinenou výlučne obžalovaným došlo k mimoriadne traumatizujúcej udalosti, v dôsledku čoho musela jeho manželka vyhľadať odbornú pomoc. Uloženým trestom sa podľa poškodeného nedosiahne účel trestu u obžalovaného. Podľa jeho názoru bezpečne preukázal všetky položky uplatneného nároku, preto súd nemusel vykonávať žiadne dokazovanie a mohol mu priznať uplatnenú škodu. Navrhoval zrušiť napadnutý rozsudok čo do výroku o treste a o výroku o náhrade škody a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju opätovne prejednal a rozhodol, alternatívne aby odvolací súd vo veci rozhodol sám.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 07.07.2020 za prítomnosti zástupcu Krajskej prokuratúry v Trnave, obhajcu obžalovaného, poškodeného T. G. a splnomocnenca poškodeného, na ktorom oboznámil zúčastnených s napadnutým rozsudkom, odvolaním prokurátora, odvolaním obžalovaného, odvolaním poškodeného a podstatným obsahom spisu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil obžalovaný (ktorý podaním zo dňa 07.07.2020 svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti), a poškodení (okrem poškodeného T. G.), na
čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie vykoná v ich neprítomnosti, pretože v danej veci boli splnené podmienky pre vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného a poškodených v zmysle § 293 ods. 6 Trestného poriadku a contrario.
Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave navrhol zrušiť výrok o treste a vec vrátiť súdu prvého stupňa , aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol eventuálne aby odvolací súd vo veci rozhodol sám tak, že uloží obžalovanému prísnejší trest, pretože trest uložený súdom prvého stupňa považoval za trest v rozpore s požiadavkou ochrany spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. Splnomocnenkyňa poškodeného sa pripojila k návrhu prokurátorky a odkázala aj na svoje písomné odvolanie. Obhajca obžalovaného sa pridržal svojho písomného odvolania.
Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že odvolania okresného prokurátora, obžalovaného L. F. a poškodeného T. G. nie sú dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre ich zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.
Z obsahu podaných odvolaní vyplýva, že okresný prokurátor a obžalovaný napadli rozsudok okresného súdu výlučne čo do výroku o treste a poškodený napadol čo do výroku o treste a výroku o náhrade škody, preto predmetom odvolacieho konanie je preskúmanie rozsudku vo vzťahu k výroku o treste a výroku o náhrade škody. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že obžalovaný L. F. urobil na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019 vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo spáchania skutkov na podklade obžaloby, pričom okresný súd na návrh prokurátora toto vyhlásenie prijal. Nakoľko inštitút uznania viny svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, odvolací súd teda ani nemohol preskúmať tento výrok z hľadiska jeho zákonnosti a odôvodnenosti. Proti výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok nie je prípustné, tento výrok je právoplatný. (viď. uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2011 zo 7. februára 2012)
Úvodom odvolací súd poukazuje na to, že v dvojstupňovom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal. (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018). Práve preto odvolací súd považuje vzhľadom na rozsiahle a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku okresného súdu za nadbytočné opakovane odôvodnenie v rozsahu celého dokazovania, preto sa zameria len na výslovné odvolacie námietky.
Vzhľadom na to, že obžalovaný sa svojim konaním dopustil spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, do úvahy prichádzalo uloženie úhrnného trestu podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona podľa trestnej sadzby skutku najprísnejšie trestného, t.j. prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, za ktorý možno uložiť páchateľovi trest odňatia slobody v trvaní 2 až 5 rokov. Okresný súd správne vzhliadol u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, čo odôvodňovalo ukladanie trestu v trestnej sadzbe 2 až 5 rokov bez potreby modifikácie tejto hranice.
Odvolací súd s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu plne súhlasí s výškou uloženého trestu v trvaní 3 roky s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe a so stanovením skúšobnej doby v trvaní päť rokov. Takto uložený trest odvolací súd považuje za primeraný a dostatočný, zabezpečujúci nápravu páchateľa a zároveň ochranu spoločnosti.
K odvolacím námietkam obžalovaného týkajúce sa nepriznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona odvolací súd uvádza, že tieto považuje za irelevantné. Vyhlásenie viny obžalovaným nemôže byť automaticky posudzované ako poľahčujúca okolnosť podľa citovaného ustanovenia, pretože trestné činy sa objasňujú v prípravnom konaní a nie na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, na zjednotenie v otázke možnosti/ nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l) a písm. n) Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi obžalobou a obhajobou podľa pravidiel kontradiktórneho procesu - objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Táto poľahčujúca okolnosť je založená na aktívnej spolupráci páchateľa pri objasňovaní svojej trestnej činnosti, vyžaduje si aktívnu účasť páchateľa pri vyšetrovaní trestnej činnosti a to najmä vo forme uvádzania dôkazov, ktoré slúžia na objasnenie skutkových okolností daného trestného činu a jej hodnotenie je závislé od toho, do akej miery páchateľ sám svojim prístupom participuje na objasnení trestného činu.
Vychádzajúc nielen z citovaného zjednocujúceho stanoviska, ale aj z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 36 písm. n) Trestného zákona, odvolací súd konštatuje, že pre priznanie poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v napomáhaní príslušným orgánom pri objasňovaní trestnej činnosti sa vyžaduje určitá aktivita obvineného vo vzťahu k orgánom prípravného konania, ktorého účelom je objasňovanie trestnej činnosti, spočívajúca v poskytnutí takej súčinnosti, bez ktorej by k objasneniu určitých podstatných skutkových okolností došlo len s vynaložením nezanedbateľného úsilia orgánov činných v trestnom konaní. Súd poukazuje na skutočnosť, že v prípravnom konaní bolo vypočutých množstvo svedkov a bol aj vpracovaný znalecký posudok znalca Ing. Martina Lukašika, ďalšie dva znalecké posudky, boli zabezpečené správy zo súdnej pitvy, lekárske správy, zápisnica, záznam a fotodokumentácia z dopravnej nehody a ďalšie dôkazné materiály, teda vo veci prebehlo riadne vyšetrovanie spáchaného skutku. V zmysle uvedeného preto nie je možné prijať záver, že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti, keďže z obsahu spisu (ani z obsahu vyšetrovacieho spisu) nevyplýva, akým významným spôsobom obžalovaný napomáhal v objasňovaní jeho trestnej činnosti, aby mu mala byť priznaná aj táto poľahčujúca okolnosť. Ani obhajoba v podanom odvolaní neuviedla, v čom mala spočívať „pomoc“ obžalovaného orgánom činným v trestnom konaní a súdu pri objasňovaní skutku. Okrem priznania sa k skutku a opísania priebehu skutku obžalovaný nijakým výraznejším spôsobom nebol aktívny pri objasnení trestnej činnosti. Argumentácia obhajoby, že postupom obžalovaného, ktorý na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, bolo umožnené prevziať výsledky dokazovania z prípravného konania bez toho, aby tieto boli konfrontované s výsledkami dokazovania na hlavnom pojednávaní a v tom má spočívať napomáhanie obžalovaného pri objasňovaní trestnej činnosti, v žiadnom prípade neobstojí a to s poukazom na už vyššie uvedené. Odvolací súd opätovne uvádza, že poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona je založená na aktívnej spolupráci páchateľa pri objasňovaní trestnej činnosti, k čomu v prípade obžalovaného nedošlo. Navyše v tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že pokiaľ by sa obžalovaný k spáchaniu skutku nepriznal, v konaní bolo zabezpečených dostatok dôkazov, na základe ktorých by bola vina obžalovaného jednoznačne preukázaná.
S námietkami okresného prokurátora, podľa ktorého uložený trest je príliš mierny a v rozpore so zásadami primeranosti a jeho proporcionality, sa odvolací súd nestotožnil.
V tejto súvislosti poukazuje na jedno zo základných kritérií, ktoré musí súd pri ukladaní trestu zohľadniť, a to účel trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona a vymedzenie okolností, na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní trestu a jeho výmery vyplývajúce z § 34 ods. 4 Trestného zákona. Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život (prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradí od páchania trestných činov (prvok generálnej prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Odvolací súd zdôrazňuje, že z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ jeden krát súdne trestaný, pričom na obžalovaného sa hľadí, ako keby nebol odsúdený. Z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra SR súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ 15 krát priestupkovo postihnutý, pričom sa však jednalo o priestupky menej závažného charakteru. Obžalovaný bol vodičom z povolania, preto uvedený počet priestupkov nemožno považovať za extrémne vysoký vzhľadom na každodenné vedenie motorového vozidla obžalovaným. Argumentácia prokurátora, že obžalovaný ako vodič z povolania mal venovať zvýšenú pozornosť v cestnej premávke a mohol lepšie ako bežný vodič odhadnúť vzdialenosť auta poškodeného sa odvolací súd nestotožňuje.
Odvolací súd prihliadol najmä na skutočnosť, že obžalovaný doposiaľ viedol riadny život, obdobného konania sa v minulosti nedopustil, spáchané priestupky boli všetky menej závažného charakteru, jednalo sa o nedbanlivostný trestný čin, ako aj na okolnosti prípadu, na preukázané spoluzavinenie nebohého na spôsobenom následku tým, že nebol pripútaný bezpečnostným pásom a taktiež na kajúcny postoj obžalovaného, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, skutok úprimne oľutoval, ospravedlnil sa poškodeným priamo na hlavnom pojednávaní a aj zaplatil už časť náhrady škody poškodeným.
Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že trest, ktorý bol uložený obžalovanému, je trestom primeraným a zákonu zodpovedajúcim, ktorého zmyslom je viesť obžalovaného k tomu, aby viedol riadny život, je postačujúcim trestom na nápravu obžalovaného a to tak z hľadiska individuálnej prevencie ako aj generálnej prevencie. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by v prípade obžalovaného bolo neprimerane prísne a nezohľadňovalo by prvky individuálnej prevencie.
Pokiaľ ide o uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v zmysle § 61 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, aj v tomto smere je trest zákonným a spravodlivým. V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje aj ustálenú judikatúru (porovnaj judikát R I./1966), podľa ktorej účelom trestu zákazu činnosti je predovšetkým zabrániť opakovaniu trestného činu, a preto jeho uloženie je plne odôvodnené vtedy, keď páchateľ trestným činom v doprave vyvolá pochybnosť o svojej spoľahlivosti alebo spôsobilosti k vedeniu motorových vozidiel. V tomto prípade možno jednoznačne konštatovať, že obžalovaný svojim konaním (s prihliadnutím na závažný následok spáchaného skutku a to smrť jedného človeka a spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví ďalším dvom osobám ako aj predchádzajúce početné dopravné priestupky, hoci menej závažného charakteru), dôvodne vyvolal pochybnosť o svojej spoľahlivosti a spôsobilosti vo vzťahu k vedeniu motorového vozidla a uloženie tohto trestu na dobu osem rokov sa v tomto prípade javilo nielenže spravodlivým, ale výslovne žiaducim.
V tejto súvislosti si odvolací súd neodpustí reagovať na námietku obžalovaného v podanom odvolaní, ktorý považoval uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v trvaní osem rokov za nepochybne prísny trest, že uložený trest zákazu činnosti je nanajvýš primeraný vzhľadom na závažnosť skutku a najmä na následky tohto skutku, keď došlo k usmrteniu jednej mladej osoby, ktorá mala život pred sebou a k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví ďalším dvom osobám. Pripomienky obžalovaného k výške trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vyznievajú v tomto smere sebecky a absolútne nesebakriticky.
K námietkam poškodeného T. G., ktorý prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie čo do výroku o treste a výroku o náhrade škody, pretože napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, odvolací súd v prvom rade uvádza, že poškodený nie je oprávnený podať odvolanie čo do výroku o treste a vôbec mu v zmysle Trestného poriadku neprislúcha právo vyjadrovať sa k nezákonnosti, neprimeranosti ako aj k výške uloženého trestu.
K námietkam poškodeného, týkajúcich sa odkázania poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces, odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a to s odkázaním poškodeného T. G. s jeho nárokom na civilný proces, pretože poškodený T. G. si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 103.667,02 eur, z čoho výška 100.000,- eur predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy, a zároveň sám pri svojom výsluchu uviedol, že od spoločnosti Kooperativa poisťovňa, a.s. dostal pomernú náhradu škody vo výške 2.623,20 eur a v súčasnosti je voči obžalovanému vedené aj civilné konanie. Z tohto dôvodu nebolo možné v rámci adhézneho konania bez potreby doplnenia dokazovania určiť presnú sumu, ktorá by poškodenému prináležala ako nárok na náhradu škody, zdôrazňujúc, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné vždy starostlivo preskúmať a v tomto smere vykonať dokazovanie ohľadom opodstatnenosti uplatneného
nároku, čo jednoznačne presahovalo rámec adhézneho konania v danom prípade. Preto súd prvého stupňa správne odkázal poškodeného T. G. s uplatneným nárok na náhradu škody na civilný proces, ktorý mimochodom podľa vyjadrenia samého poškodeného už v súčasnosti prebieha.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolania okresného prokurátora, obžalovaného a poškodeného T. G. podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.