Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Csp-147-2019.pdf
PDF · 134.28 KB
Case nature
Area
Subarea
11Csp/147/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Spišská Nová Ves, sudkyňa JUDr. Júlia Weiserová, v spore žalobcu: D. Č., nar. X.X.XXXX, bytom V., C. XXX/XX, právne zast. Advokátska kancelária - Ján Buroci, s.r.o., Spišská Nová Ves, Za Šestnástkou 17, IČO: 50 663 160, proti žalovanému: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 90, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Bratislava, Karadžičova 2, IČO: 47 258 713, právne zast. Advokátska kancelária SOUKENÍK - ŠTRBKA, s.r.o., Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 7Ro/2169/2013, takto
rozhodol:
I. Návrh na povolenie obnovy konania zamieta.
II. Návrh na povolenie odkladu vykonateľnosti platobného rozkazu tunajšieho súdu sp.zn. 7Ro/2169/2013-27 zo dňa 27.1.2014 zamieta.
III. Žalovaný má nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal dňa 7.11.2019 na tunajšom súde návrh, ktorým sa domáhal povolenia obnovy konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 7Ro/2169/2013 a zároveň povolenia odkladu vykonateľnosti platobného rozkazu tunajšieho súdu sp. zn. 7Ro/2169/2013.
2. V návrhu uviedol, že dňa 1.10.2019 bol oboznámený s právnymi závermi vyjadrenými v rozsudku Krajského súdu Prešov 6Co/121/2017 v právnej veci o obnovu konania, ktorým súd v obdobnej veci rozhodol tak, že povolenie obnovy konania povolil. Upovedomil ho o tom pracovník Centra právnej pomoci a táto konštatácia sa nachádza i v odôvodnení rozhodnutia, ktorým mu centrum priznalo nárok na právnu pomoc. Dňom 1.10.2019 teda začala subjektívna lehota na uplatnenie práva na povolenie obnovy konania. Toho istého dňa sa teda dozvedel o skutočnostiach a rozsudkoch súdneho dvora, o ktorých doposiaľ nemal vedomosť, a znamenajú zásadný obrat v posudzovaní ochrany práv spotrebiteľa, čo má dopad na jeho právoplatne skončenú označenú vec. Súd v základnom konaní vec nesprávne posúdil a toto nesprávne posúdenie sa najviac prejavilo v priznaní uplatňovanej sumy žalobcovi. Súd neskúmal riadne výšku priznaných úrokov, dôvodnosť poplatkov, nákladov spojených s uplatnením práva a skutočnú výšku dlhu. Okresný súd v konaní 7Ro/2169/2013 vôbec neuplatnil spotrebiteľské právo, preto je nanajvýš odôvodnené, aby toto právo uplatnil súd rozhodujúci o tomto návrhu na obnovu konania a tak sa naplnil cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách "zbaviť spotrebiteľa neprijateľných podmienok v rovine pravidiel verejného poriadku" (bod 50
uznesenia Súdneho dvora EÚ POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10). "Ochranu spotrebiteľa v civilnom súdnom konaní možno vnímať ako novú procesnú zásadu, podľa ktorej sú súdy povinné prihliadať ex offo na ochranu práv spotrebiteľa, ohrozených alebo narušených aplikáciou rôznych nekalých podmienok, ktoré do spotrebiteľských zmlúv vsunula zmluvná strana so silnejšou vyjednávacou pozíciou pri ich uzatváraní". (JUDr. Ing. Jarmila Lazíková, PhD., Doc. JUDr. Marek Števček, PhD., Ochrana spotrebiteľa v civilnom procese, Bulletin slovenskej advokácie 2013, str. 29). Zmluva o úvere však jasne vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, no Okresný súd sa nezaoberal možnosťou posúdenia zmluvy o úvere ako zmluvy uzatvorenej podľa ustanovení právnej úpravy zameranej na ochranu spotrebiteľa. Súd ďalej neposudzoval či sa priznané úroky nepriečia dobrým mravom. Dal do pozornosti rozsudok sp. zn. 17 Co/313/2010, kde Krajský súd v Trenčíne konštatoval, že 24%-né úroky z omeškania, ktoré predstavujú trojnásobok výšky úrokov v bankách, sú v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že povolenie obnovy konania je odôvodnené aj preto, že rozhodnutie Okresného súdu je v rozpore s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ:
- Rozsudkom z 27. júna 2000 Oceáno Grupo Editorial SA spojené prípady C-240/98 až C- 244/98,
- Rozsudkom z 21. novembra 2002 - Cofidis SA C-473/00. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že posilnenie ochrany spotrebiteľa predstavuje opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Spoločenstvu (EÚ) na zvýšenie životnej úrovne a kvality v celom Spoločenstve (rozsudky SD EÚ Mostaza Claro C-168/05, bod 37, Pannon GSM C-243/08, bod 26, Asturcom C-40/08, bod 51.) Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ má právo EÚ prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a pokiaľ ide o subjektívnu lehotu, žalovaný poukazuje na komentár k Občianskemu súdnemu poriadku od prof. JUDr. Jána Mazáka, PhD. Všetky uvádzané rozhodnutia môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Súčasne navrhol v zmysle § 412 CSP odložiť vykonateľnosť označeného platobného rozkaz OS SNV 7Ro/2167/2013-27 z 27.1.2014. Tento exekučný titul je podkladom prebiehajúcej exekúcie voči žalovanému, ktoré sa v súčasnosti vedie exekútorským úradom JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. pod sp. zn. EX 60256/19. Prebiehajúce exekučné konanie popri konaní o povolenie obnovy konania je pre žalovaného nepriaznivý stav, nakoľko vykonaním exekúcie sa zhorší jeho postavenie a obnova stavu v exekúcii nie je dovolená. Poukázal na rozhodnutie NS SR 3Cdo 121/2012 zo dňa 5.12.2013.
3. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 16.1.2020 uviedol, že obnova konania v zmysle Civilného sporového poriadku je mimoriadnym opravným prostriedkom významným spôsobom zasahujúcim do právnej istoty nielen účastníkov konania ale i tretích strán a štátnych orgánov založeným právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Ako vyplýva už z označenia tohto inštitútu, mal by sa aplikovať iba v prípade, že niet iného právneho prostriedku na dosiahnutie nápravy. Obnova konania je prípustná iba z dôvodov taxatívne uvedených v ust. § 397 CSP a za zachovania zákonných lehôt - subjektívnej (ktorej začiatok je stanovený subjektívnym okamihom dozvedením sa o dôvode obnovy konania, resp. subjektívnym momentom, od ktorého sa mohol dôvod obnovy konania uplatniť) a objektívnej lehoty (ktorej začiatok je stanovený právoplatnosťou napádaného rozhodnutia), ktoré CSP pre podanie návrhu na obnovu konania predpisuje). Platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7Ro/2169/2013 zo dňa 27.01.2014, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22.02.2014. Žaloba na obnovu konania bola súdu prvého stupňa doručená až v novembri 2019, t.j. po uplynutí trojročnej objektívnej lehoty. Mal za to, že dôkazy, ktoré predložil žalobca nespĺňajú zákonom ustanovené podmienky, aby mohla byť povolená obnova konania. Nebola zachovaná ani objektívna ani subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania. Poukázal na skutočnosť, že subjektívna lehota plynie v rámci objektívnej lehoty. Skutočnosť, že sa mal žalobca dozvedieť od pracovníka Centra právnej pomoci o dôvode, ktorým odôvodňuje žalobu na obnovu konania dňa 01.10.2019 je v danom prípade irelevantné, keďže objektívna lehota uplynula už dňa 22.02.2017. Vzhľadom na uvedené je teda zbytočné sa plynutím subjektívnej lehoty zaoberať. Ako dôvod na obnovu konania nemôže postačovať len tvrdenie žalobcu, že sa o dôvodoch na obnovu konania dozvedel na podklade právnej rady poskytnutej už v prebiehajúcom exekučnom konaní. Pri posudzovaní či je možné povoliť obnovu konania z dôvodov uvádzaných žalobcom, je v uvedenom prípade potrebné v prvom rade aplikovať ustanovenia § 397 Civilného sporového poriadku a až v ďalšom kroku aplikovať na takto zistené dôvody ďalšie ustanovenia CSP upravujúce žalobu na obnovu konania. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že sa domáha obnovy konania z dôvodov uvedených v ustanovení § 397 písm. e) CSP. Na prvý pohľad sa teda zdá, že dôvody uvádzané žalobcom uvedené kritérium spĺňajú, avšak bez ďalšieho nemožno automaticky dospieť k záveru, že pre prípustnosť žaloby na obnovu konania stačí len samotná existencia niektorého z dôvodov uvedených v ust. § 397 CSP. V ďalšom kroku je teda potrebné aplikovať ďalšie ustanovenia Civilného sporového poriadku. Ustanovenia CSP o žalobe
na obnovu konania ustanovujú lehoty, v rámci ktorých je možné podať žalobu na obnovu konania. Zo znenia ust. § 403 CSP vyplýva, že tento pre podanie žaloby na obnovu konania ustanovuje objektívnu trojročnú lehotu a subjektívnu trojmesačná lehotu. Subjektívna lehota plynie v rámci objektívnej. V posudzovanom prípade je bezpochyby zrejmé, že žalobca podal žalobu na obnovu konania po uplynutí objektívnej lehoty. Ustanovenie § 404 CSP ustanovuje aj výnimku, kedy je možné pripustiť obnovu konania aj po lehote troch rokov, a to za splnenia podmienok uvedených v ust. § 403 ods. 1 CSP. Žalobcom uvádzané dôvody na podanie žaloby na obnovu konania po uplynutí trojročnej objektívnej lehoty nemožno subsumovať pod ust. § 404 písm. c) CSP, a to z viacerých dôvodov. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že žalobca sa odvoláva na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, ktoré boli vydané postupne v rokoch 2000-2010, pričom o nároku žalovaného rozhodoval Okresný súd Spišská Nová Ves až v roku 2013, t.j. všetky tieto rozhodnutia boli v tom čase plne prístupné na internete a nie len v úradných jazykoch ESD, ale aj v slovenskom preklade. To znamená, že žalobca mal možnosť uplatniť predmetné rozhodnutia, teda počas základného konania. Skutočnosť, že žalobca nevyužil svoje právo počas základného konania nemôže byť žalovanému na škodu. Dôvodom na obnovu konania je podľa ust. § 397 písm. e) CSP aj rozpor právoplatného rozsudku s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Pre tento dôvod žalobca podal aj žalobu na obnovu konania. Pri aplikácii gramatického výkladu ust. § 397 písm. e) CSP mal za to, že v prípade ak žalobca chcel žalobu na obnovu konania odôvodniť práve týmto dôvodom, nie je dostačujúce ak poukáže na akákoľvek rozhodnutie ESD alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev, ale musí ísť o také rozhodnutie, ktoré je pre strany záväzné. Rozhodnutie iného súdu či orgánu, iba v obdobnej veci nie je na aplikáciu predmetného ustanovenia dostačujúce. Z uvedeného ust. § 397 písm. e) CSP je tak zrejmé, že sa na daný prípad nemôže aplikovať, keďže rozhodnutia na ktoré žalobca poukazuje sa netýkajú strán tohto konkrétneho sporu. Civilný sporový poriadok tak neumožňuje obnoviť konanie pre rozpor s akýmkoľvek rozhodnutím, ale len s takým, ktoré je pre strany záväzné, pričom je nepochybné, že o takýto prípad sa v predmetnej veci nejedná. V súvislosti s uvedeným poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.11.2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej "vigilantibus iura scripta sunt" t. j. "práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení. Upozornil na fakt, že žalobca v pôvodnom konaní, bol po celý čas nečinný a proti platobnému rozkazu nepodal odpor s odôvodnením, na základe ktorého by bol súd v pôvodnom konaní povinný ex lege nariadiť pojednávanie vo veci, v rámci ktorého by sa musel zaoberať všetkými tvrdeniami žalobcu ako aj ním navrhnutými dôkazmi. Uviedol, že okrem pôvodného konania sa mohol žalobca brániť v i exekučnom konaní a to v zmysle ust. § 47 ods. 1 Exekučného poriadku. Upozornil súd na absolútnu nečinnosť žalobcu i počas exekučného konania. Žalobca taktiež s prihliadnutím na okolnosti mohol využiť svoje právo dať sa v konaní zastúpiť advokátom a v súvislosti s tým sa obrátiť na Centrum právnej pomoci, ktorý by ako právne erudovaná osoba vedela relevantne zaujať stanovisko k neprijateľných podmienok, na ktoré sa žalobca odvoláva vo svojej žalobe na obnovu konania, teda mal za to, že žalobca sám zavinil, že sa súd týmito skutočnosťami v pôvodnom konaní nezaoberal a teda, že ním tvrdené skutočnosti nemožno použiť ako dôvod na obnovu konania. V nadväznosti na uvedené poukázal na čl. 297 ods. 2 /pôvodne čl. 254/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie nelegislatívne akty prijaté vo forme nariadení, smerní a rozhodnutí, ktoré neuvádzajú, komu sú určené, sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie. Nadobúdajú účinnosť dňom, ktorý je v nich stanovený alebo, ak takýto deň nie je stanovený, dvadsiatym dňom po ich uverejnení. V úradnom vestníku Európskej únie sa uverejňujú aj zhrnutia rozhodnutí ESD, pričom platí, že dňom uverejnenia sa stali známymi každému koho sa týkajú, a preto nemožno považovať žalobu na obnovu konania za podanú včas, t.j. v lehote troch mesiacov od toho času, keď sa žalobca o dôvode obnovy konania dozvedel, keďže sa vo svojom návrhu odvoláva na Rozsudok ESD vo veci C-473/00 - Cofidis SA a Jean Louis Fredout z 21. 11. 2002 a na Rozsudok ESD vo veci C-240/98 až C-244/98 - Océano Grupo Editorial SA z 27. 6. 2000 (ďalej aj len "Océano Grupo" a spolu s Cofidis aj len "Rozhodnutia ESD"). Podľa ust. § 2 ods. 1 Zákona o úradnom vestníku EÚ, o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná. Prípustnosť žaloby na obnovu konania teda nie je možné odôvodniť len tvrdením žalobcu, že sa o dôvode obnovy konania dozvedel až v čase keď získal od pracovníka Centra právnej
pomoci informácie o rozhodnutiach vnútroštátnych súdov, ako aj rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora, ktoré mohli byť použité už v základom konaní a ktoré by pre žalobcu vyvodili priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ by sme pripustili takýto výklad, došlo by k výraznému zásahu do právnej istoty žalovaného. Posúdenie skutočnosti, kedy sa žalobca o dôvodoch na obnovu konania dozvedel, by tak nemalo byť naviazané výlučne na subjektívne zistenie dotknutej strany sporu, ale aj na objektívne zistiteľných kritériách, akým je napr. zverejnenie rozhodnutia v úradnom vestníku Európskej únie. Na tomto mieste považujeme za potrebné zdôrazniť, že žalovaný považoval rozhodnutie súdu, na podklade ktorého sa vedie exekučné konanie za správne. Žalovaný sa teda oprávnene domnieval, že toto rozhodnutie súdu je po právnej stránke súladné s právom platným v čase rozhodovania. Žaloba na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predpokladá vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, ku ktorému zo strany žalobcu nedošlo. Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť je jednou zo záruk právnej istoty, pričom jeho náprava sa spravidla môže docieliť v riadnom dvoj inštančnom postupe formou odvolania voči rozhodnutiu. V predmetnom prípade aj formou podaného odporu voči platobnému rozkazu a následne odvolania voči rozsudku ako riadneho opravného prostriedku. Výnimkou z tohto pravidla sú mimoriadne opravné prostriedky, ktorými možno dosiahnuť nápravu právoplatných rozhodnutí, ak existuje niektorý z dôvodov taxatívne uvedených v ust. § 397 CSP, medzi ktoré patrí obnova konania a dovolanie. Vychádzajúc zo zásady res iudicata, ako zásady právnej istoty, je preto možné zasahovať do právoplatných a vykonateľných rozhodnutí a tieto preskúmavať, prípadne zrušiť ak sú nezlučiteľné s právnom únie len vtedy, ak sa vyčerpali všetky dostupné opravné prostriedky alebo ak uplynuli lehoty, ktoré sú pre ich podanie stanovené. Zastával názor, ktorý opieral o rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41 Cob/9/2013 zo dňa 27.06.2013, "ak bolo vydané rozhodnutie okresného súdu v čase kedy boli rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, na ktoré odkazuje navrhovateľ zverejnené v Úradnom vestníku EÚ, ako aj v zbierke súdnych rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a aj na internete, pričom tieto sa stali pre Slovensku republiku záväzné už od 01.05.2004, kedy sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie, mal namietať túto skutočnosť navrhovateľ už v odpore voči platobnému rozkazu." Uviedol, že v konaní sa nejedná o skutočnosť, o ktorej by sa mal žalobca dozvedieť až v čase kedy sa obrátil na Centrum prácnej pomoci. Trojmesačná lehota podľa § 403 ods. 1 CSP začala plynúť uplynutím dvadsiateho dňa od zverejnenia rozhodnutia podľa Úradného vestníka EÚ, v ktorom je každé rozhodnutie publikované, a tým aj záväzné pre každú fyzickú ako aj právnickú osobu. Na záver uviedol, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom. Nie je určený na to, aby sa znovu konalo o právoplatne rozhodnutej veci, v prípade ak sa strana konania začne zaujímať o možnosti uplatnenia svojich procesných práv až po tom, čo druhá zo strán pristúpi k nútenému výkonu právoplatného rozhodnutia. Podľa rozhodnutia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 21/2008: "Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky." Ako neakceptovateľné tak považoval povolenie obnovy konania z dôvodu podanej žaloby na obnovu konania, pretože by tak došlo k takému výkladu právnej úpravy (ust. § 397 ods. 1 písm. e) a ust. § 404 písm. c) CSP), podľa ktorého by bolo možné obnoviť konanie pre rozpor s akýmkoľvek rozhodnutím ESD a bez akéhokoľvek časového obmedzenia. Lehota pre obnovu konania je lehotou prekluzívnou, t. j. jej uplynutím zaniká právo podať žalobu na obnovu konania. Ten, kto sa o dôvode obnovy dozvedel, musí podať žalobu na obnovu konania, do troch mesiacov odo dňa keď sa dozvedel o dôvode obnovy. Napriek tomu, že súčasná právna úprava vychádzajúca z predpisov komunitárneho práva poskytuje spotrebiteľom silnú ochranu, nie je možné aby inštitút obnovy konania slúžil ako "ospravedlnenie" nečinnosti až ignorancie zo strany účastníkov právnych vzťahov. Prípadné povolenie obnovy konania by v tomto prípade bolo v rozpore s článkom 46 Ústavy, nakoľko by umožnilo opätovne konať o tej istej veci určitej osobe len z dôvodu, že ide o spotrebiteľa.
4. Žalobca (v pôvodnom konaní žalovaný) v replike zo dňa 5.2.2020 uviedol, že podaná žaloba na obnovu konania je riadne prípustná s odkazom na zákonnú úpravu uvedenú v samotnej žalobe. Subjektívna lehota na podanie predmetnej žaloby je taktiež zachovaná. Je vylúčené, aby sa žalobca ako priemerný spotrebiteľ mal orientovať v rozsiahlej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ. Za pravdu dáva i stanovisko KS Prešov (Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 24Co/160/2017
priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8816201785.1. Bol toho názoru, že podmienky prípustnosti žaloby o obnovu konania nemožno vnímať reštriktívne. Vyberá sa ďalej z cit. rozsudku. "Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom, že na podmienky obnovy konania má dopadať reštriktívny výklad procesných ustanovení o obnove konania. Taktiež sa nedá súhlasiť s tým, že by súd použil extenzívny výklad. Slová zákona "je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev" (návrh na obnovu konania bol podaný za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) pomerne jasne uvádzajú dôvod obnovy konania a postačuje gramatický výklad na prijatie záveru, že platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom bez vykonania dokazovania, pojednávania na plnenie z nečestnej podmienky proti spotrebiteľovi nezastúpenému v konaní advokátom odporuje početnej judikatúre Súdneho dvora. " Žaloba v základnom konaní nebol zastúpený advokátom a už pri prvom pohľade na napadnutý platobný rozkaz je zjavné, že úroky z omeškania neboli podrobené akémukoľvek súdnemu prieskumu, nakoľko hrubo odporujú dobrým mravom, nakoľko dosahujú úžernú výšku. Poukázal na Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 18. februára 2016, ktorého záverom je konštatovanie, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Ku argumentácii žalovaného ohľadom neaktivity žalobcu alebo k zásade, že práva patria bdelým je nutné uviesť, že v spotrebiteľských vzťahoch sa vyvažuje nerovnováha v pripravenosti oboch strán tak, že je práve úlohou súdu do istej miery túto nerovnosť vyrovnávať súdnym prieskumom, čo napokon tvrdia i samotné závery Súdneho dvora EÚ. Je však zjavné, že k prieskumu nedošlo, nakoľko súd priznal úroky vo výške 39 %. Záverom uviedol, že podľa jeho predstáv de lege ferenda (ako to chápe žalobca) je, že začiatok subjektívnych lehôt pokiaľ ide o rozhodnutia ESD sa majú počítať ich zverejnením v úradnom vestníku EÚ s čím on nesúhlasil. Napriek ich zverejneniu ich súd do úvahy nebral napadnutom rozhodnutí a teda istota, že priemerný alebo podpriemerný spotrebiteľ nesleduje vestník EÚ hraničí s absolútnou istotou. Žalobca považuje námietky žalovaného za nedôvodné.
5. Žalovaný (v pôvodnom konaní žalobca) v duplike zo dňa 14.2.2020 konštatoval, že všetky rozhodnutia slovenských súdov ako aj rozhodnutia Európskeho súdneho dvora označené v žalobe na obnovu konania mohol žalobca uplatniť už v pôvodnom konaní. Mal nepochybne za to, že rozhodnutia uvádzané žalobcom v žalobe na obnovu konania nemožno považovať za nové skutočnosti, o ktorej sa mal žalobca dozvedieť až po vydaní platobného rozkazu, prípade od okamihu keď sa obrátil na Centrum právnej pomoci. Skutočnosť, že žalobca vyhľadal právnu pomoc až v septembri 2019, t.j. viac ako 5 rokov po vydaní napadnutého rozhodnutia sp. zn. 7Ro/2169/2013 zo dňa 27.01.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22.02.2014 a až vtedy sa dozvedel o skutočnosti, že platobným rozkazom bolo priznané plnenie, ktoré je v rozpore so zákonnými ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa je právne bezvýznamné, pretože tieto boli zverejnené v Úradnom vestníku EÚ dávno predtým. Žalobcovi nebránilo nič, aby už v pôvodnom konaní vyhľadal kvalifikovanú právnu pomoc. V tejto súvislosti taktiež uviedol, že platobný rozkaz nebol prvotným aktom uplatňovania práv zo strany žalovaného (pôvodne ako veriteľa). Žalobca ako dlžník mohol vyvinúť aspoň elementárnu iniciatívu na ochranu svojich práv, keďže o svojom záväzku voči žalovanému vedel už dlhšie a to minimálne bezprostredne potom ako si neplnil povinnosti mu vyplývajúce zo zmluvného vzťahu. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu, ktorú uvádza vo vyjadrení zo dňa 05.02.2020 v zmysle ktorej vylučuje, aby sa žalobca ako priemerný spotrebiteľ mal orientovať v rozsiahlej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje uviesť, že s poukazom na ust. § 2 ods. 1 Zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku EÚ, o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho sa týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná. V zmysle uvedeného mal tak nepochybne za to, že nakoľko sa v úradnom vestníku zverejňujú aj rozsudky ESD, platí v zmysle citovaného ustanovenia fikcia o tom, že ich zverejnením sa o nich dozvedel aj žalobca. Poukázal na to, že je irelevantné, že žalobca má postavenie spotrebiteľa a že by citované ustanovenie pre neho nemalo platiť, keďže zákon žiadnu výnimku v prospech spotrebiteľov neupravuje. V tejto súvislosti zastávame názor, že postavenie spotrebiteľa nemôže byť zneužívané do takej miery, že by sa spotrebiteľ mohol v podstate kedykoľvek bez ohľadu na prekluzívnu subjektívnu lehotu domáhať obnovy konania s odôvodnením, že by pre posúdenie tejto lehoty postačovalo len tvrdenie o tom, kedy sa o príslušných rozhodnutiach dozvedel. Zotrval na stanovisku, že v tomto prípade nebola zachovaná ani objektívna, ani subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.09.2019, sp. zn. 3Co/391/2018, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.01.2019, sp. zn. 10Co/131/2018, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.6.2013, sp. zn. 41Cob/9/2013i na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-234/04 zo dňa 16.3.2006 (Rozmarie Capférer/Schlang & Schick
GmbH). Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania nemožno vnímať reštriktívne poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, II. ÚS 161/2012 zo dňa 31. 5. 2012. Vzhľadom k tomu, že ide o zásah do princípu právnej istoty, je namieste reštriktívna aplikácia príslušných ustanovení o prípustnosti obnovy konania. Ako neakceptovateľné by tak považoval povolenie obnovy konania z dôvodu podanej žaloby na obnovu konania, pretože by tak došlo k takému výkladu právnej úpravy (ust. § 397 ods. 1 písm. e) a ust. § 404 Civilného sporového poriadku), podľa ktorého by bolo možné obnoviť konanie pre rozpor s akýmkoľvek rozhodnutím ESD a bez akéhokoľvek časového obmedzenia.
6. Vo veci bolo opakovane nariadené pojednávanie, naposledy na deň 8.7.2020, ktorého sa zúčastnil žalobca (v pôvodnom konaní žalovaný) a jeho právny zástupca a právny zástupca žalovaného (v pôvodnom konaní žalobca). Preto súd v súlade s ust. §180 C.s.p. pojednával v neprítomnosti žalovaného.
7. V predmetnej veci súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámil sa s obsahom spisu tunajšieho súdu 7Ro/2169/2013 i obsahom žalobcom predložených listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav:
8. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že nesúhlasí s platbou úveru v prospech žalovaného, v pôvodnom konaní žalobcu. Zaplatil už dosť. Celú istinu už má zaplatenú, sumu 1.157,- Eur zaplatil navyše. Oslovil ho súdny exekútor JUDr. Krutý, že má ešte uhradiť sumu 6.400,- Eur, čo považuje za úžeru.
9. Zo spisu tunajšieho súdu 7Ro/2169/2013 súd zistil, že CETELOM SLOVENSKO, a.s., Bratislava uplatnil voči D. Č. nárok na zaplatenie sumy 2.143,38 Eur s príslušenstvom, titulom plnenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V predmetnej veci bol dňa 27.1.2014 vydaný platobný rozkaz 7Ro/2169/2013
- 27, ktorým súd zaviazal žalovaného (v tomto spore žalobcu) k úhrade sumy 2.143,38 Eur s prísl. v prospech žalobcu. Podkladom pre rozhodnutie v predmetnej veci bola zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 3.6.2010 a všeobecné podmienky žalovaného. Platobný rozkaz žalovaný prevzal dňa 4.2.2014 a tento nadobudol právoplatnosť dňa 22.2.2014. Proti vydaniu platobnému rozkazu žalovaný nenamietal, nedal proti nemu v zákonnej lehote odpor.
10. Z výpisu rozhodnutia Centra právnej pomoci Košice č. KaKE27259/2019 zo dňa 25.10.2019 súd zistil, že D. Č. bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci a určený advokát na zastupovanie.
11. Z oznámenia a výzvy na uspokojenie pohľadávky zo dňa 10.6.2019 súd zistil, že D. Č. bola oznámená zmena súdneho exekútora a zároveň bol vyzvaný na postupné uhrádzanie vymáhanej pohľadávky, ktorá činila sumu 7.004,75 Eur.
12. Podľa § 397 Civilného sporového poriadku, proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, c) bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných subjektov konania alebo inej osoby zúčastnenej na konaní, d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením, e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné, alebo f) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.
13. Podľa § 403 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku, žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy,
alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
14. Podľa § 404 Civilného sporového poriadku, za splnenia podmienok podľa § 403 ods. 1 po troch rokoch od právoplatnosti rozhodnutia možno podať žalobu na obnovu konania, ak a) bol trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v civilnom súdnom konaní priznalo právo, neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený, b) nové dôkazy súvisia s novými vedeckými metódami, ktoré v pôvodnom konaní nebolo možné použiť, alebo c) ide o dôvody obnovy konania uvedené v § 397 písm. c) až e).
15. Podľa § 405 Civilného sporového poriadku, odpustenie zmeškania lehoty na podanie žaloby na obnovu konania nie je prípustné.
16. Podľa § 413 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd uznesením odmietne žalobu na obnovu konania, ak a) bola podaná oneskorene, b) bola podaná neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustná, d) ide o dôvod uvedený v § 129 alebo e) je zjavne nedôvodná.
17. Podľa § 414 Civilného sporového poriadku, ak súd žalobu na obnovu konania neodmietne, rozhodne rozsudkom, či obnovu konania povolí alebo zamietne.
18. Podľa § 412 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
19. Podľa § 1 Zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom Vestníku Európskej únie, právne záväzne akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie alebo v úradnom vestníku Európskych spoločenstiev sú v súlade s medzinárodnými zmluvami účinné na území Slovenskej republiky.
20. Podľa § 2 ods. 1 Zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom Vestníku Európskej únie, O všetkom čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná.
21. Podľa § 3 Zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom Vestníku Európskej únie, Obec je povinná zabezpečiť, aby bol úradný vestník v sídle obecného úradu alebo na mieste, ktoré určí obec, prístupný na nazretie každému, kto o to prejaví záujem. Obec je oprávnená pre záujemcu vyhotoviť informatívny výtlačok z úradného vestníka, a to bezplatne s výnimkou úhrady vo výške, ktorá nesmie prekročiť materiálne náklady spojené so zhotovením takého výtlačku; úhrada je príjmom obce. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na obec, ktorá nemá v sídle obecného úradu prístup na internet.
22. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci.
23. Zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu lehotu. Súd sa teda prioritne zaoberal dodržaním zákonných lehôt na podanie návrhu na povolenie obnovy konania. Subjektívna lehota je trojmesačná a začína plynúť od času, kedy sa ten, kto obnovu konania navrhuje, dozvedel o jej dôvodoch alebo keď mohol dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je trojročná a začína plynúť od okamihu, kedy napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Po uplynutí troch rokov môže byť návrh podaný len v prípadoch uvedených v § 404 C.s.p. (predtým §230 ods. 2 O.s.p.). Obe lehoty subjektívnu i objektívnu nie je možné predĺžiť, ani skrátiť.
24. Návrh na obnovu konania bol podaný na tunajšom súde dňa 7.11.2019. Platobný rozkaz sp. zn. 7Ro/2169/2013 - 27 bol žalovanému (v tomto konaní žalobcovi) doručený dňa 4.2.2014 a tento nadobudol právoplatnosť dňa 22.2.2014. Napriek poučení žalobcu o možnosti podať proti platobnému rozkazu opravný prostriedok, tento tak v zákonnej lehote neučinil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže návrh na obnovu konania bol podaný tunajšiemu súdu dňa 7.11.2019, teda od právoplatnosti rozhodnutia uplynuli viac ako 3 roky súd konštatuje, že objektívna lehota v tomto prípade zachovaná nebola.
25. Čo sa týka zachovanie subjektívnej trojmesačnej lehoty, ktorá začína plynúť od času, kedy sa ten, kto obnovu konania navrhuje, dozvedel o jej dôvodoch resp. keď mohol dôvod obnovy uplatniť, tu spočívalo dôkazné bremeno na samotnom žalobcovi, ktorého povinnosťou bolo nie len tvrdiť, ale i preukázať jej zachovanie ku dňu podania návrhu na povolenie obnovy konania. Začiatok plynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty je totiž daný subjektívnym momentom prvej vedomosti o dôvode obnovy konania. Žalobca uviedol ako okamih, kedy sa o možnosti podať návrh na obnovu konania dozvedel deň 1.10.2019, kedy bol pracovníkom Centra právnej pomoci oboznámený s rozhodnutím Krajského súdu Prešov sp.zn. 6Co/121/2017 z ktorého sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré znamenajú zásadný obrat v posudzovaní ochrany práv spotrebiteľa o ktorých dovtedy nevedel. Rovnako sa dozvedel o existencii rozhodnutí iných súdov na území Slovenskej republiky, ako aj Súdneho dvora a taktiež existencii Smernice Rady. Svoje tvrdenia však žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, neprodukoval žiaden hodnoverný dôkaz s výnimkou oznámenia o zmene súdneho exekútora a výzvy na uspokojenie pohľadávky zo dňa 10.6.2019.
26. Pokiaľ ide o dôvod obnovy konania podľa § 397 písm. d, e C.s.p. (pôvodne §228 ods. 1 písm. d,e O.s.p.) tu súd rovnako uvádza, že žalobca v posudzovanom konaní nepreukázal, kedy sa dozvedel resp. mohol dozvedieť o existencii uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora ES a teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie včasnosti podaného návrhu teda zachovanie subjektívnej lehoty na jeho podanie. Žalobca síce poukázal viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, tieto však nie sú pre súd v konkrétnom prípade záväzné, keďže nepredstavujú ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Poukázal i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 27.6.2000 Spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial SA a Salvat Editores SA a rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.11.2002 prípad C-473/00 Cofidis SA versus Jean-Louis Fredout. K citovaným rozhodnutiam a to Rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C- 240/98- Oceáno Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero z 27. júna 2000 a Rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C- 473/00- Cofidis SA and Jean - Louis Fredout z 21. novembra 2002, súd uvádza, že tieto, keďže ide o rozhodnutia z roku 2000 a 2002 boli známe už v čase vydania platobného rozkazu, nakoľko sa podľa čl. 297 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zverejňované v Úradnom vestníku Európskej únie, takže žalobca mohol už v čase vydania platobného rozkazu v zákonnej lehote na podanie odporu tieto argumenty v odpore použiť. Ustanovenie § 2 ods. 1 Zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku EÚ ustanovuje, že o všetkom čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, pričom táto domnienka znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskej únie a Európskeho spoločenstva je nevyvrátiteľná a táto platí i pre spotrebiteľov. Návrh na obnovu konania bol však podaný po viac ako piatich rokoch od doručenia resp. právoplatnosti platobného rozkazu a žalobca v tomto konaní nepreukázal, kedy sa dozvedel resp. mohol dozvedieť o existencii označených rozhodnutí Súdneho dvora ES. Preto ho bolo nutné z dôvodu uplynutia subjektívnej lehoty zamietnuť. Zároveň súd poznamenáva, že citované rozhodnutia riešia výklad Smernice Rady ES 93/13 EHS vo vzťahu k postupu vnútroštátnych súdov pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok a v takýchto prípadoch sú súdy povinné postupovať z úradnej povinnosti. Ide však o právne hodnotenie posudzovanej veci, ktoré bolo tunajším súdom pri vydávaní platobného rozkazu dodržané. Súd v zmysle § 172 ods. 9 O.s.p. vykonal posúdenie prijateľnosti zmluvných podmienok o ktoré opieral predchodca žalovaného svoje nároky v rozkaznom konaní a keďže nezistil ich neprijateľnosť vydal platobný rozkaz.
27. V závere súd teda konštatuje, že návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy príp. pochybení pri právnom posúdení alebo nesprávnosti procesnej povahy, pretože na nápravu týchto pochybení slúžia podľa povahy rozhodnutia a namietanej nesprávnosti riadne opravné prostriedky, v danom prípade odpor, resp. odvolanie proti uzneseniu o jeho odmietnutí, čo žalobca nevyužil.
28. Keďže návrh na povolenie obnovy konania obsahoval i výrok o odklade vykonateľnosti pôvodného rozhodnutia a súd návrh na povolenie obnovy konania zamietol, nevzhliadol dôvod na vyhovenie návrhu na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu sp. zn. 7Ro/2169/2013 - 27 zo dňa 27.1.2014 a tento návrh rovnako zamietol.
29. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30. Podľa § 262 ods. 1,2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
31. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Vzhľadom k tomu, že pôvodný právny predchodca žalobcu (v tomto konaní žalovaný) mal v konaní plný úspech, súd mu priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči pôvodnému žalovanému (v tomto konaní žalobcovi).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Spišská Nová Ves písomne v štyroch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 Zákona č. 160/2015, Civilný sporový poriadok).
V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané (§ 127 a § 363 Civilný sporový poriadok).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 Civilný sporový poriadok).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 Civilný sporový poriadok).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.