Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Tos-50-2020.pdf
PDF · 73.81 KB
Case nature
Subarea
3Tos/50/2020
Uznesenie
Krajský súd v Žiline na neverejnom zasadnutí konanom 9. júla 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a Mgr. Miroslava Mazúcha prejednal sťažnosť odsúdeného I. N. proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6Nt/32/2019 z 10.3.2020 a takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného I. N. z a m i e t a ako nedôvodnú.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného I. N. na povolenie obnovy konania vo veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 0T/17/2014.
Svoje rozhodnutie okresný súd v podstate odôvodnil tak, že navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom, na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Ďalej uviedol, že pokiaľ sa navrhovateľ domáhal prerušenia trestného stíhania za účelom podania návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom, na takýto postup nezistil dôvody. Poukázal, že podľa jeho názoru všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily, na ktorý poukázal navrhovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania, nepovažuje za v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť odsúdený, ktorú odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne. V sťažnosti uviedol, že mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na doživotie. Takto uložený trest považuje za nezlučiteľný s konkrétnymi článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal ďalej na rozhodnutia Ústavného súdu citované v návrhu na povolenie obnovy konania, kde sa Ústavný súd vysporiadal s otázkou trestu vo všeobecnosti, a teda s otázkou trestu, jeho poslania a jeho funkciami. Zo žiadneho z týchto rozhodnutí nemožno vyvodiť záver, že by sa tieto východiská vzťahovali len na trest odňatia slobody. Za nesprávny a nelogický považuje záver okresného súdu spočívajúci v tom, že aj keď represia a výchova sú z hľadiska trestu dôležité, nie sú cieľom samy osebe, ale sú to prostriedky na dosiahnutie konečného cieľa, ktorým je ochrana spoločnosti v prípade páchateľov, ktorí sú špeciálnymi recidivistami. Inak povedané nemožno priznať správnosť takému záveru okresného súdu, ktorý oddelil účel trestu od funkcie trestu. Nie je možné dosahovať účel trestu inými spôsobmi ako tými, ktoré sú vymenované v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák. a trest nemôže plniť svoj účel bez svojich funkcií v zákone explicitne vymenovaných. Poukázal, že doživotný trest zákazu činnosti neplní svoj účel vo vzťahu k výchove páchateľa, k riadnemu životu, v ktorom by mohol osvedčiť svoje polepšenie v oblasti, v ktorej sa v minulosti dopustil trestného činu, keďže nemá žiadnu možnosť túto nápravu pred spoločnosťou osvedčiť. Poukázal, že porovnaním právnej úpravy Zákona o priestupkoch a Trestného zákona možno dospieť k záveru, že zásada trikrát a dosť vyjadrená v treste doživotného zákazu činnosti nemá obdobu v Zákone o priestupkoch. Je teda nesporné
posúdením uvedených dvoch úprav, že uloženie trestu zákazu činnosti nie je nevyhnutným prostriedkom ochrany spoločnosti pred páchateľmi spoločensky nežiaduceho správania. To isté správanie s tými istými možnými následkami pre život, zdravie a majetok zákonodarca v jednej oblasti trestného práva postihuje absolútnym trestom zákazu činnosti a v inej oblasti práva tento prostriedok ochrany za nevyhnutný nie je považovaný. Pre sťažovateľa sú čiastočne nezrozumiteľné úvahy súdu o tom, že na vedenie motorových vozidiel je potrebné preukázať odbornú spôsobilosť. Obsah argumentov uvedených v návrhu na povolenie obnovy konania totiž smeruje k tomu, že práve možnosť preukázať odbornú, psychickú, zdravotnú či akúkoľvek inú právnymi predpismi predpísanú spôsobilosť, ktorú možnosť právo priznáva iným osobám, sťažovateľ doživotne stratil. Okresný súd opomenul, že ESĽP v rozhodnutiach sťažovateľom označených poukázal na to, že možnosť, že odsúdenému bude zmiernený či odpustený doživotný trest, musí byť v právnom poriadku prítomná z dvoch hľadísk, a to de jure, aj de facto. Znamená to, že nepostačuje, že právny poriadok teoreticky tak, ako je to v prípade slovenského práva, pripúšťa možnosť udelenia milosti, ale takáto možnosť musí byť aj v praxi realizovaná. Len za takýchto podmienok možno uvažovať o tom, že doživotný trest nie je nezmieriteľný, a teda nie je neľudským, krutým a ponižujúcim trestom. Ak právny poriadok neumožňuje odsúdenej osobe vedieť, čo je potrebné splniť, aby jej trest bol odpustený, či zmiernený a právo nestanovuje presné pravidlá aké zmeny by mali v správaní odsúdeného nastať, aby mu trest mohol byť zmiernený alebo odpustený, nespĺňa požiadavku, aby možnosť zníženia či odpustenia trestu bola zakotvená v právnom poriadku de jure, aj de facto. Pokiaľ v minulosti bola prezidentom Slovenskej republiky udeľovaná minulosť, možno predpokladať, že ani v jednom z týchto prípadov nešlo o prípad odpustenia, či zmiernenia trestu doživotného zákazu činnosti. Odsúdený na doživotný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá nemôže predpokladať, že na základe jeho vlastného správania a zmeny jeho postoja k činnosti, za ktorú mu bol udelený doživotný trest zákazu činnosti, mu bude v štandardných pomeroch, teda ak sa neocitne v kritickej životnej situácii, tento trest odpustený, či zmiernený. Takáto situácia nezakladá dôvod pre záver, že trest zákazu činnosti na doživotie je v Slovenskej republike znížiteľný a že sú odsúdenému známe kritéria, ktorých splnenie môže s vyššou mierou pravdepodobnosti privodiť jeho odpustenie. Poukázal aj na postup Krajského súdu v Trnave, ktorý návrhom na začatie konania pred Ústavným súdom z 9.12.2019 sa dožaduje vyslovenia nesúladu dotknutého ustanovenia Trestného zákona - § 60 ods. 5 Tr. zák. s článkami Ústavy. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a následne zrušil trestný rozkaz sp.zn. 0T/17/2014 z 18.3.2014 vo výroku o treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na doživotie a pred vydaním takéhoto rozhodnutia prerušil konanie o jeho návrhu na povolenie obnovy konania a podal návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR. K sťažnosti pripojil aj listiny, z ktorých vyplýva udelenie milosti prezidentom Slovenskej republiky v konkrétnych prípadoch.
Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť bola podaná v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak táto nie je dôvodná. Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že výrok prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu odsúdeného I. N. na povolenie obnovy konania zodpovedá zákonu. Keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku je podrobné a zrozumiteľné a krajský súd sa s ním stotožňuje, preto v zásade naň odkazuje. Pokiaľ ide o ustanovenie § 61 ods. 5 Tr. zák. o ukladaní trestu zákazu činnosti na doživotie, krajský súd poznamenáva, že takáto právna úprava platí od 1.11.2011. Z ustanovenia § 61 ods. 5 Tr. zák. vyplýva, že ide o obligatórnu povinnosť súdu uložiť doživotný trest zákazu činnosti bez ohľadu na ďalšie okolnosti prípadu, prípadne na osobu páchateľa a jeho doterajší život. Práve skutočnosť, že ide o obligatórnu povinnosť súdu uložiť doživotný trest zákazu činnosti - v posudzovanej veci viesť motorové vozidlá, odzrkadľuje nevyhnutnosť takéhoto postupu v prípadoch uvedených v § 61 ods. 5 písm. a), b) Tr. zák. Pokiaľ prvostupňový súd nepovažuje ustanovenie § 61 ods. 5 Tr. zák. za odporujúce všeobecne záväznému právnemu predpisu vyššej právnej sily, alebo medzinárodnej zmluve, nemožno sa domáhať jeho postupu v zmysle § 283 ods. 5 Tr. por., pokiaľ ide o prerušenie trestného stíhania za účelom podania návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom. V súvislosti s ukladaním doživotného trestu zákazu činnosti od 1.11.2011 doposiaľ, ide aj podľa názoru krajského súdu o zaužívanú súdnu prax, ktorá podľa názoru krajského súdu nebola doposiaľ žiadnym relevantným spôsobom spochybnená. O správnosti takejto praxe nemá pochybnosti ani krajský súd, a to ani napriek tomu, že Krajský súd v Trnave podaním uvedeným v sťažnosti odsúdeného podal v súvislosti s úpravou § 61 ods. 5 Tr. zák. návrh na začatie konania na Ústavnom súde za účelom vyslovenia nesúladu dotknutého ustanovenia Trestného zákona s článkami Ústavy. Úvahy odsúdeného o okolnostiach udelenia milosti prezidentom SR pri ukladaní trestov odňatia slobody považuje krajský súd v predmetnej veci za neopodstatnené, nakoľko sa týkajú
úplne iného druhu trestu a najmä podmienok jeho uloženia. Preto aj v tomto smere považuje krajský súd sťažnostné námietky odsúdeného za nedôvodné.
Je nesporné, že zakotvenie takéhoto druhu trestu do Trestného zákona v roku 2011 bolo reakciou na nepriaznivú spoločenskú situáciu v súvislosti s vedením motorových vozidiel pod vplyvom návykových látok a s touto činnosťou spojenými závažnými následkami. Práve zakotvením takéhoto druhu trestu v Trestnom zákone bola nesporne vyjadrená závažnosť konaní, pre ktoré sa takýto trest ukladal a najmä ich spoločenská neakceptovateľnosť. Preto pokiaľ sa prvostupňový súd nedomnieva, že všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, nemožno sa dôvodne dožadovať jeho postupu v zmysle § 283 ods. 5 Tr. por., a to prerušenia trestného stíhania za účelom podania návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že prvostupňový súd sa nestotožnil s argumentáciou odsúdeného v návrhu na povolenie obnovy konania a s jeho závermi sa krajský súd stotožňuje. Napokon, ako bolo už vyššie konštatované, opodstatnenosti záverov prvostupňového súdu nasvedčuje aj doterajšia súdna prax v súvislosti s ukladaním tohto druhu trestu, ktorá doposiaľ ani podľa názoru krajského súdu nebola relevantným spôsobom spochybnená.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže krajský súd považuje napadnuté uznesenie za zákonné a zákonu zodpovedá aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a sťažnosť odsúdeného I. N. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.